Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/199/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu Z.. R. E. - Lekáreň OPIUM, s miestom podnikania Námestie SNP č. 71, 960 01 Zvolen, IČO: 35 190 779, proti žalovaným 1/ DÔVERA zdravotná poisťovňa, a.s. so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 35 942 436, 2/ H. J., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom E. G. XXXX/XX, XXX XX M., o zaplatenie 5,42 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/77/2016-83 z 27. septembra 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému 1/ p r i z n á v a voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Žalovanému 2/ n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Zvolen ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 27. 09. 2017 žalobu voči žalovanému 1/ v celom rozsahu zamietol (prvý výrok). Zároveň žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5,42 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 29. 02. 2016 do zaplatenia a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (druhý výrok) a v prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy 40,- Eur z titulu paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky žalobu voči žalovanému 2/ zamietol (tretí výrok). O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný 1/ má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 % (štvrtý výrok) a žalobca má nárok voči žalovanému 2/ na náhradu trov konania vo výške 100 % (piaty výrok). V úvode odôvodnenia rozsudku prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca sa žalobou voči žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne domáhal zaplatenia sumy 5,24 Eur spolu s úrokom z omeškania a náhrady trov konania vo výške 40,- Eur z titulu paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca vystavil žalovanému 1/ faktúru č. 20160022 na sumu 12,54 Eur so splatnosťou dňa 28. 02. 2016. Z lekárskeho predpisu č. G. XXXXXXX vystaveného J.. X.X. pre žalovaného 2/ súd prvej inštancie zistil, že týmto lekárskym predpisom boli žalovanému 2/ predpísané lieky G., S. a O., pričom poisťovňa (žalovaný 1/) mala uhradiť sumu 5,42 Eur a pacient (žalovaný 2/) sumu 4,90 Eur. Žalovaný 2/ bol predžalobnou výzvou vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy 5,42 Eur a to z dôvodu, že dňa 14. 12. 2015 mu boli vydané liečivá na základe lekárskeho predpisu, na ktorom nebola vyznačená poznámka od ošetrujúceho lekára o tom, že predpísané liečivá predstavujú neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Lekárske predpisy boli zo strany žalobcu zaslané žalovanému 1/, ktorý ich vrátil s poznámkou, že ide o liečivá, ktoré boli vydané dlžníkovi na zdravotnom poistení a nemali charakter neodkladnej zdravotnej starostlivosti, a preto ich odmietol preplatiť. Ďalej z listu zaslaného žalovaným 1/ žalobcovi zo dňa 12. 02. 2016 vyplynulo, že podľa súhrnného protokolu poskytnutej lekárskej starostlivosti podľa dodávateľskej faktúry za zúčtovacie obdobie žalobcovi neuhradí sumu 12,54 Eur. Z protokolu č. 890/2015 vyhotoveného Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 11. 08. 2015 súd prvej inštancie okrem iných zistil, že žalovaný 1/ tým, že nedostatočne kontroluje rozsah poskytnutej zdravotnej starostlivosti, porušil ustanovenia § 6 ods. 1 písm. j) zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,Zákon o zdravotných poisťovniach“), a to v dôsledku toho, že dlžníkom poisťovni preukázateľne uhradil nielen neodkladnú zdravotnú starostlivosť, ale aj inú starostlivosť, na ktorú podľa § 9 ods. 2 Zákona o zdravotných poisťovniach nemali právo. Uvedeným konaním teda žalovaný 1/ stavia dlžníkov na poistnom na rovnakú úroveň tých poistencov, ktorí si svoje odvodové povinnosti plnia riadne a včas. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zároveň uložil žalovanému 1/ povinnosť prijať opatrenia na odstránenie týchto nedostatkov do 31. 12. 2015. Z odpovede k žiadosti o zaujatie stanoviska zo dňa 31. 03. 2015 prvoinštančný súd zistil, že bola adresovaná Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky Slovenskej lekárnickej komore, ktorou reagovalo na žiadosť zo dňa 23. 03. 2015 týkajúcu sa oprávnenia zdravotnej poisťovne odmietnuť úhrady za lieky držiteľovi povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti a na to nadväzujúce oprávnenia odmietnuť vydať lieky poistencovi, ktorý je v zmysle zákona vedený v zozname dlžníkov. Ak sa jedná o liek, ktorého poskytnutie nie je súčasťou neodkladnej zdravotnej starostlivosti, môže poskytovateľ lekárenskej starostlivosti požadovať od poistenca úhradu tohto lieku, nakoľko poistenec nemá nárok na preplatenie úhrady z titulu účasti na verejnom zdravotnom poistení. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 420 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 454, § 456, § 458 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“), § 9 ods. 1, 2, § 25 ods. 1, § 25a ods. 1 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení (ďalej aj ,,Zákon o zdravotnom poistení“), § 120 ods. 1 písm. l/ zákona č. 362/2011 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, § 2 ods. 1, 3 zákona č. 576/2004 Z.z o zdravotnej starostlivosti, § 23 ods. 1 písm. x/, ods. 2, § 119 ods. 12 písm. g/ zákona č. 362/2011 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, čl. 40 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, § 3 ods. 1 NV SR č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Prvoinštančný súd mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že sčasti je žaloba žalobcu dôvodná ohľadne zaplatenia dlžnej sumy voči žalovanému 2/ a čo sa týka žaloby voči žalovanému 1/, v tejto časti nepovažoval žalobu za dôvodnú. Súd prvej inštancie uložil žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5,42 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 5,42 Eur od 29. 02. 2016, pretože zo strany žalobcu bola žalovanému 2/ poskytnutá lekárenská starostlivosť, a to vydaním liečiva G. a O., kde podľa lekárskeho predpisu mal žalovaný 1/ doplatiť sumu 5,42 Eur a žalovaný 2/ sumu 4,90 Eur. Tieto lieky boli žalobcom vydané žalovanému 2/ po predložení lekárskeho predpisu a z dôvodu porušenia povinností zo strany žalovaného 2/ v rámci jeho povinnosti voči žalovanému 1/, lieky neboli preplatené žalobcovi žalovaným 1/ z dôvodov, ktoré boli zapríčinené žalovaným 2/. Z dokazovania vyplynulo, že hoci si žalobca uplatnil voči žalovanému 1/ nárok na zaplatenie sumy 5,42 Eur, sumu 5,42 Eur žalovaný 1/ neuhradil z dôvodu, že u žalovaného 2/ nešlo o neodkladnú zdravotnú starostlivosť, pričom v prípade, ak nejde o takúto starostlivosť, poistenec podľa § 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení nemá právo na úhradu takejto zdravotnej starostlivosti a jej preplatenie by bolo možné iba v prípade poskytnutia neodkladnej zdravotnej starostlivosti, čo v konaní nebolo preukázané. Zároveň súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj právo na úhradu úrokov z omeškania a to v rozsahu tak, ako si ich uplatnil v žalobe z dôvodu, že podľa § 517 ods. 2 sa žalovaný 2/ dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu. V súvislosti so zamietnutím žaloby voči žalovanému 1/ súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil v zmysle ustanovenia § 420 OZ. Prvoinštančný súd zdôraznil, že predpokladom náhrady škody je kumulatívne splnenie podmienok, a to vznik škody, porušenie právnej povinnosti a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, pričom žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal kumuláciu týchto predpokladov, kde minimálne žiadnym spôsobom nepreukázal porušenie právnej povinnosti žalovaného 1/. Zo strany žalovaného 1/ nedošlo k porušeniu žiadnych predpisov, pretože žalovanému 2/ vzniklo právo len na úhradu neodkladnej starostlivosti, čo v posudzovanej veci nebolo preukázané. Podľa názoru prvoinštančného súdu zo strany žalovaného 1/ nebolo taktiež preukázané, že by jeho konanie bolo v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 OZ. V súvislosti s uplatnením sumy 40,- Eur z titulu paušálnej náhrady nákladov súvisiacich s uplatnením pohľadávky, súd prvej inštancie poznamenal, že žalobca si svoj nárok voči žalovanému 2/ neuplatnil titulom obchodného vzťahu, nedošlo k vzniku obchodnoprávneho vzťahu, a preto v tejto časti žalobu žalobcu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol prvoinštančný súd s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“). Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca bol úspešný voči žalovanému 2/, a teda mu súd prvej inštancie priznal právo na náhradu trov konania vo výške 100% voči žalovanému 2/. Keďže bola voči žalovanému 1/ žaloba v celom rozsahu zamietnutá, preto mu súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania vo výške 100%.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zmenil tak, že žalovaný 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 5,42 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,05 % ročne z dlžnej sumy od 29. 02. 2016 do zaplatenia, sumu 40,- Eur titulom paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a nahradiť mu trovy konania. V odôvodnení odvolania konštatoval, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ . Konštatoval, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za rozhodnutie v jeho neprospech, pretože sa toto rozhodnutie týka nielen predmetu sporu, ale aj jeho každodennej praxe pri výdaji liekov a v prípade právoplatnosti napadnutého rozsudku by bol nútený porušovať zákon a ohrozovať zdravie pacientov. Podotkol, že ak by konal v súlade s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku a vyberal by úhradu od pacienta nad rámec stanovený § 23 ods. 1 písm. x) zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, konal by v rozpore s predmetným zákonom a hrozila by mu sankcia za iný správny delikt, pričom by nešlo len o finančný postih, ale pri opakovanom porušení mu hrozí aj strata oprávnenia podnikať v oblasti poskytovania lekárenskej starostlivosti. Ak by však odmietol výdaj lieku bez uhradenia nad rámec stanovený podľa § 23 ods. 1 písm. x) zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, mohlo by dôjsť k ohrozeniu zdravia a života pacienta. Taktiež konštatoval, že faktúra č. 20160022 preukazuje vykázanie poskytnutej zdravotnej starostlivosti pre poistenca, čím boli splnené zákonné podmienky na úhradu sumy, ktorá je predmetom sporu, žalovaným 1/ v jeho prospech. Poukázal i na obsah svojich písomných vyjadrení, v ktorých konštatoval, že zoznam dlžníkov na ktorý odkazoval žalovaný 1/ a ktorého existenciu si osvojil i súd prvej inštancie ako argument pre neuznanie nároku (voči žalovanému 1/), obsahuje text „údaje v uvedenom zozname preto majú len informatívny charakter, nie sú použiteľné pre právne úkony a nenahrádzajú potvrdenia o stave pohľadávok“. Súd prvej inštancie neobjasnil z akého zákonného ustanovenia vyplynulo právo žalovaného 1/ odmietnuť mu predmetné plnenie, ak on preukázateľne splnil svoje povinnosti voči žalovanému 1/, ktoré mu ukladá zákon aj VZP. Mal za to, že prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil, keď svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z. z. tým, že žalovaný 2/ je dlžníkom žalovaného 1/, a preto on bol povinný od žalovaného 2/ vyberať doplatok za lieky nad rámec stanovený zákonom. Predmetný zákon je právnym rámcom pre zmluvný vzťah medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ a netýka sa vzťahu medzi ním a žalovaným 1/, ktorý je založený iným zákonom (napr. zákonom č. 362/2011 Z. z., zákonom č. 363/2011 Z. z.) a zmluvou, a nezakladá žiadne práva a povinnosti medzi ním a žalovaným 2/. Ďalej konštatoval, že je zákonnou povinnosťou osoby oprávnenej vydávať lieky uskutočniť výdaj lieku, zdravotníckej pomôcky a dietetickej potraviny v prípade, že lekársky predpis a lekársky poukaz obsahujú Zákonom o liekoch predpísané náležitosti, pričom osoba oprávnená vydávať lieky koná automaticky vo vzťahu k lekárskemu predpisu a poukazu, pretože za úplnosť a správnosť ich vyplnenia zodpovedá lekár, ktorý predpis alebo poukaz vyplnil. Pokiaľ teda lekársky predpis inak spĺňal všetky náležitosti stanovené zákonom, je povinnosťou lekárne liek vydať. V zmysle ustanovenia § 23 ods. 2 Zákona o liekoch a zdravotníckych pomôckach môže držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vybrať finančnú úhradu za výdaj lieku zdravotníckej pomôcky a dietetickej potraviny, za ktoré by mu inak patrila náhrada podľa osobitného predpisu iba v prípade, ak je na lekárskom predpise uvedené „HRADÍ PACIENT“. Záverom konštatoval, že prijatím znenia § 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení boli podľa jeho názoru v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky zavedené do právneho poriadku rôzne kategórie poistencov s rôznym nárokom na úhradu poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Tí, ktorí sú vedení v zozname dlžníkov nemajú nárok na úhradu v prípade, ak poisťovňa nerozhodne, že sa jedná o neodkladnú zdravotnú starostlivosť a lekár uvedenú skutočnosť nevyznačí na lekársky predpis. Stanovisko Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 31. 03. 2015, v ktorom je konštatované, že nie je právne záväzné a nie je v ňom spochybnená skutočnosť, že zákon neukladá povinnosť poskytovateľa lekárenskej starostlivosti zisťovať pred výdajom lieku, či je poistenec dlžníkom zdravotnej poisťovne avšak zároveň nabáda poskytovateľov k postupu v rozpore s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kedy odporúča poskytovateľom nad rámec zákona skúmať majetkové pomery nielen dlžníka, ale i každého jednotlivého poistenca a v prípade, že nepreukáže dostatočnú hotovosť na doplatok, nevydať mu liek, považoval za diskutabilné. Záverom v súvislosti s výrokom o náhrade trov konania priznanej žalovanému 1/ poznamenal, že v predmetnom prípade je na mieste aplikácia ustanovenia § 257 pre existujúce dôvody hodné osobitného zreteľa, nakoľko je predmet sporu, konkrétne výška uplatňovanej istiny v zjavnom nepomere k možnej výške trov konania na strane žalovaného 1/, a preto by ich priznanie podľa názoru žalobcu privodilo väčšiu finančnú ujmu ako bola suma požadovaná žalobou. Žalovaný 1/ mohol taktiež vlastné trovy konania účelne a hospodárne znížiť tým, že by konal prostredníctvom svojich regionálnych pobočiek v sídle súdu.

3. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu namietal, že odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, pretože v predmetnom prípade rozhodol súd prvej inštancie v prospech žalobcu v celom rozsahu. Podotkol, že považuje rozsudok prvoinštančného súdu za správny, zákonný a vydaný v súlade s vykonaným dokazovaním. Ďalej zdôraznil, že zákon veľmi presne určuje postup pri poskytovaní neodkladnej zdravotnej starostlivosti, nakoľko lekár, ktorý poskytuje neodkladnú zdravotnú starostlivosť je povinný na rubovej strane lekárskeho predpisu uviesť poznámku „NEODKLADNÁ ZDRAVOTNÁ STAROSTLIVOSŤ“. Pokiaľ predpisujúci lekár takúto poznámku na rubovej strane lekárskeho predpisu neuvedie, znamená to, že liek nebol predpísaný pri poskytovaní neodkladnej zdravotnej starostlivosti, pričom je za správnosť lekárskeho predpisu zodpovedný v plnom rozsahu predpisujúci lekár. V konaní teda nie je sporné, že lekársky predpis predpísaný J.. A. zo dňa 14. 12. 2015 neobsahoval údaj o neodkladnej zdravotnej starostlivosti na rubovej strane predpisu. Podľa ustanovenia § 79a ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je povinný vyžiadať si od zdravotnej poisťovne potvrdenie skutočnosti, či ide o neodkladnú zdravotnú starostlivosť pri poskytnutí neodkladnej zdravotnej starostlivosti osobe, ktorá je zaradená v zozname dlžníkov podľa osobitného predpisu. V prejednávanom prípade predpisujúca lekárka o takéto potvrdenie zdravotnú poisťovňu nepožiadala, je preto zrejmé, že mala za to, že nejde o neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Konštatoval, že žalobca môže liek vydať a je oprávnený žiadať jeho úhradu od pacienta tak, ako je to i v prípade iných liekov, ktoré nie sú hradené z verejného zdravotného poistenia. K namietanej dôveryhodnosti zoznamu dlžníkov podotkol, že povinnosť viesť zoznam dlžníkov na internete, ako i podmienky jeho vedenia určuje zdravotnej poisťovni v ustanovení § 25 a 25a zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení. K tvrdeniu žalobcu, že faktúra č. 20160022 preukazuje vykázanie poskytnutej zdravotnej starostlivosti pre jeho poistenca podotkol, že zdravotná poisťovňa nie je povinná uhradiť všetku zdravotnú starostlivosť, ktorú jej žalobca vyfakturuje, ale iba tú, ktorú je povinná uhradiť v zmysle príslušných právnych predpisov. Právny vzťah medzi zdravotnou poisťovňou a poskytovateľom lekárenskej starostlivosti rieši najmä zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisteniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou. V danom prípade nejde o spoločné práva alebo povinnosti, vzhľadom na ktoré by sa rozsudok musel vzťahovať na neho a žalovaného 2/, pretože takýto dôsledok z hmotnoprávneho vzťahu medzi ním a žalovaným 2/ / nevyplýva. K aplikácii ustanovenia § 257 uviedol, že práve žalobca sa na rozdiel od neho nechal v totožných konaniach viackrát zastupovať advokátskou kanceláriou, a to i napriek skutočnosti, že výška žalobcom žiadaného nároku bola rádovo nižšia ako suma, ktorú by si žalobca v prípade úspechu uplatnil v rámci trov právneho zastúpenia. Bol toho názoru, že v predmetnom prípade neexistuje dôvod, pre ktorý by mu nemali byť priznané účelne vynaložené náklady.

4. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 , vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 písm. a/, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.

6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1,2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

8. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je presvedčivé a závery ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu uvedené v odvolaní.

9. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred prvoinštančným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.

10. K tvrdeniu žalobcu, ktorý v odvolaní namietal, že faktúra č. 20160022 preukazuje vykázanie poskytnutej zdravotnej starostlivosti pre poistenca, čím boli splnené zákonné podmienky pre úhradu sumy, ktorá je predmetom sporu, žalovaným 1/ v jeho prospech, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v čase výberu liekov bol žalovaný 2/ (poistenec) evidovaný v zozname dlžníkov žalovaného 1/ (poisťovňa) a následkom uvedeného mal právo len na úhradu neodkladnej zdravotnej starostlivosti. V predmetnom prípade nešlo o lieky predpísané pri poskytovaní neodkladnej zdravotnej starostlivosti, teda žalovaný 1/ nie je povinný uhrádzať takúto zdravotnú starostlivosť a povinnosť úhrady lieku znáša žalovaný 2/. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak ide o liek, ktorého poskytnutie nie je súčasťou neodkladnej zdravotnej starostlivosti a ak bol žalovaný 2/ vedený v rozhodnom čase v zozname dlžníkov žalovaného 1/, je žalovaný 2/ povinný za výdaj liekov zaplatiť žalobcovi ako poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti plnú sumu liečiv, teda aj príslušnú časť doplatkov, ktoré by pri štandardnom režime mala uhrádzať zdravotná poisťovňa poistenca. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že nemohol od žalovaného 2/ požadovať úhradu tej časti doplatku za liek, ktorý by bol štandardne hradený žalovaným 1/, pretože zákon mu takúto povinnosť neukladá, odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že napriek tomu, že príslušné právne predpisy explicitne neupravujú povinnosť žalobcu poskytujúceho lekárenskú starostlivosť vydať liek žalovanému 2/ za daných okolností len po uhradení plnej sumy lieku žalovaným 2/, z logiky veci pri výklade príslušných zákonných ustanovení a vo vzájomných súvislostiach vyplýva, že žalobca mal a mohol zvoliť takýto postup voči žalovanému 2/ a to bez toho aby bol v rozpore so zákonom.

11. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.

12. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný 1/ bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu odvolací súd priznal voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. V odvolacom konaní bol úspešný i žalovaný 2/, ktorý si však žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil s tým, že ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že mu ich náhradu nepriznáva.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .