Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

65Ek/1645/2018

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného SLOSMAT, s.r.o., IČO: 31 568 840, so sídlom Cestárska 12, 010 01 Žilina, právne zast. JUDr. Magdalénou Lesayovou, advokátkou, so sídlom Hlavná 27/A, 917 01 Trnava, proti povinnému DTS s.r.o., IČO: 51 431 645, so sídlom Oslobodenia 830/60A, 010 04 Žilina, o vymoženie 886,58,-EUR s prísl., rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 65Ek/1645/2018 zo dňa 11. decembra 2018, takto

rozhodol:

I. Sudca sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 65Ek/1645/2018 zo dňa 11. decembra 2018 z a m i e t a.

II. Oprávnený n e m á n á r o k na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 65Ek/1645/2018 zo dňa 11. decembra 2018.

odôvodnenie:

1. Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, doručeného súdu dňa 13.11.2018 sa začalo proti povinnému exekučné konanie pre vymoženie pohľadávky priznanej na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok vydaný ad hoc rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom, Jilemnického 30, Martin, pod sp. zn. R 64/2018 dňa 22.10.2018, ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 5.11.2018 a vykonateľnosť dňa 9.11.2018.

2. Vyšší súdny úradník Okresného súdu Banská Bystrica uznesením sp. zn. 65Ek/1645/2018 zo dňa 11.12.2018, po preskúmaní veci, zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a náhradu trov exekučného konania oprávnenému nepriznal.

3. Vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný v rozpore s Exekučným poriadkom, na základe nespôsobilého exekučného titulu, vydaného orgánom, ktorý na jeho vydanie nemal danú právomoc. Takýto exekučný titul je v rozpore s § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce, ktoré exekučný súd nemôže akceptovať ako exekučný titul.

4. Vyšší súdny úradník v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že dňa 4.12.2018 vyzval oprávneného na predloženie rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bola daná právomoc ad hoc rozhodcu vo veci konať. Oprávnený vo vyjadrení zo dňa 10.12.2018, ktoré súdu zaslal uviedol, že právomoc ad hoc rozhodcu bola založená v písomnej komunikácii strán, konkrétne v predžalobnej upomienke zo dňa 24.9.2018, ktorú žalovaný neodmietol v žalobnej odpovedi. Predžalobnú upomienku súdu predložil v prílohe svojho vyjadrenia. Vyšší súdny úradník, k uvádzanému neodmietnutiu rozhodcovskej doložky povinným zistil, že v rozhodcovskom rozsudku samotný rozhodca Ing. Miloš Valach uviedol, že „Zásielku doručovanú do vlastných rúk si žalovaný prevzal z poštovej prepravy dňa 10.10.2018. Ku žalobe sa nijako nevyjadril, žalobnú odpoveď nepodal a nepožiadal o uzavretie súdneho zmieru." Vyšší súdny úradník preto konštatoval, že písomná forma rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovskej doložky nebola platne dojednaná, keďže mlčanie nemožno považovať za súhlas povinného s rozhodcovskou doložkou. V predloženom pokuse o zmier chýba prejav vôle povinného. Súdu neboli predložené žiadne iné listinné dôkazy, preukazujúce vôľu povinného s konaním pred rozhodcovským súdom. Preto vyšší súdny úradník uviedol, že ak má byť rozhodcovská zmluva, právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Keďže rozhodcovská doložka nebola platne dojednaná, rozhodcovský súd nemal danú právomoc konať a rozhodovať v danej veci a oprávnený si nemal uplatňovať svoje právo na rozhodcovskom súde. Oprávnený ku svojmu vyjadreniu priložil, okrem predžalobnej upomienky aj podací lístok. Súdu však nepredložil doručenku, ktorá by preukazovala doručenie predžalobnej upomienky zo dňa 24.9.2018 povinnému.

5. Vyšší súdny úradník ďalej poukázal na skutočnosť, že rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 ZoRK). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 ZoRK). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná (§ 4 ods. 2 ZoRK). Písomná forma je zachovaná aj vtedy, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá vo vzájomnej písomnej komunikácii strán alebo ak bola uzatvorená elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu osoby, ktorá právny úkon urobila (§ 4 ods. 3 ZoRK). Rozhodcovská zmluva môže byť podľa ZoRK uzavretá aj inými spôsobmi ako písomnou formou. Oprávnený (jeho právny zástupca) a rozhodca v rozhodcovskom rozsudku mali na mysli tiché uzavretie rozhodcovskej zmluvy uvedené v § 4 ods. 7 ZoRK. Podľa neho sa rozhodcovská zmluva považuje za písomne uzavretú aj v prípade, ak sa jej existencie v rozhodcovskej žalobe dovoláva žalobca a žalovaný jej neexistenciu v žalobnej odpovedi doručenej rozhodcovskému súdu nenamietne.

6. V danom prípade vyšší súdny úradník zistil, že medzi účastníkmi vznikol záväzkový vzťah, pričom povinný neuhradil oprávnenému faktúru č. 181270 zo dňa 19.6.2018. Návrh, že spor medzi nimi bude rozhodnutý rozhodcom, oprávnený, resp. jeho právny zástupca neštandardným spôsobom zakomponoval až do pokusu o zmier - predžalobnej upomienky zo dňa 24.09.2018. Z obsahu uvedeného pokusu o zmier vyplynulo, že povinný bol vyzvaný neodkladne do 7 dní splniť svoj záväzok a že v prípade neuhradenia dlžnej sumy bude prípadný spor riešený v rozhodcovskom konaní pred rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom. Oprávnený tak sám vybral osobu, ktorá mala spor vyriešiť a preto nie je možné takúto výzvu považovať za rozhodcovskú zmluvu ani rozhodcovskú doložku. V tomto prípade ide totiž o dvojstranný právny úkon, pričom Pokus o zmier bol jednostranným právnym úkonom urobený oprávneným, adresovaný povinnému. Dohoda (rozhodcovská zmluva) by sa považovala za uzavretú vtedy, ak by vyjadrenie súhlasu adresáta (povinného) bez výhrad došlo včas navrhovateľovi (oprávnenému). Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu (rozsudok NS SR 3Cdo 233/2008). Ak by teda povinný odoslal oprávnenému listinu, hoci aj elektronickou formou, ktorá by obsahovala jeho prejav vôle - výslovný súhlas s návrhom oprávneného rozhodnúť prípadné spory pred rozhodcom, v takom prípade by bolo možné považovať rozhodcovskú doložku (zmluvu) za uzavretú v písomnej forme na základe ich vzájomnej komunikácie. V tomto prípade však išlo o jednostranný návrh oprávneného, pričom k akceptácii tohto návrhu zo strany povinného nedošlo nijakým spôsobom, neuvádza to oprávnený a nevyplýva to ani z predložených listín. Na základe uvedeného potom vyšší súdny úradník konštatoval, že nedošlo k uzavretiu písomnej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ ide o tzv. tiché uzavretie rozhodcovskej zmluvy uvedené v § 4 ods. 7 ZoRK, rozhodcovská zmluva sa považuje za písomne uzavretú aj v prípade, ak sa jej existencie v rozhodcovskej žalobe dovoláva žalobca a žalovaný jej neexistenciu v žalobnej odpovedi doručenej rozhodcovskému súdu nenamietne. Zo zákona však nemožno vyvodiť, že by aj pasivita a nečinnosť žalovaného v rozhodcovskom konaní mala za následok podrobenie sa právomoci rozhodcu, ako to uvádza oprávnený. Povinný tak písomne ani iným spôsobom rozhodcovskú zmluvu s oprávneným neuzavrel, nemal žiadnu vedomosť o tom, že prípadný spor by mohol byť prejednaný iným orgánom ako všeobecným súdom. Preto, predmetný rozhodcovský rozsudok zo dňa 22.10.2018, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky - predžalobnej upomienky zo dňa 24.9.2018, je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods.2 písm. d) Exekučného poriadku.

7. K právomoci exekučného súdu preskúmavať právomoc rozhodcovského súdu konať, ktorú spochybnil oprávnený tvrdením, že zákonodarca v ustanovení §53 ods. l Exekučného poriadku uvádza iba abstraktnú formuláciu „Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu ...“, z ktorej nevyplýva povinnosť exekučného súdu skúmať právoplatné rozhodcovské exekučné tituly, vyšší súdny úradník uviedol, že takéto tvrdenie exekučný súd nemôže akceptovať, nakoľko súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov na poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd, okrem iného zaoberá aj tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné. Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu (či už v spotrebiteľskej alebo nespotrebiteľskej veci), je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (judikát R 46/2012). Exekučný súd je v takom prípade povinný návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť, ak už pri postupe podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Preto vyšší súdny úradník dospel k záveru, že exekučný titul je v rozpore s týmto zákonom, pretože návrh na vykonanie exekúcie bol podaný na základe nespôsobilého exekučného titulu a návrh na vykonanie exekúcie podľa ust. § 53 ods. 3 písm. a) v spojení s § 53 ods. 4 prvej vety Exekučného poriadku v celom rozsahu zamietol. Trovy oprávnenému nepriznal s poukazom na ustanovenia § 199b, § 199c ods. 1 Exekučného poriadku.

8. Proti takémuto uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ktoré bolo oprávnenému doručené dňa 18.12.2018, prostredníctvom súdneho exekútora, prostredníctvom ktorého podal návrh na vykonanie exekúcie, podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 24.12.2018, teda v zákonom stanovenej lehote, sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že vyšší súdny úradník nesprávne právne posúdil vec a svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, čím porušil zásadu právnej istoty upravenú v čl. 2 ods. 2 CSP. Vyšší súdny úradník svoje rozhodnutia odôvodnil iba v bodoch 28 a 29 a to iba odkazom na judikát R 46/2012, čím poprel právo oprávneného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a na súdnu ochranu.

9. Ďalej oprávnený uviedol, že exekučný súd sa dogmaticky pridržiava aplikačnej praxe zavedenej v čase pred novelou Exekučného poriadku prijatou zákonom č. 2/2017 Z.z. podľa ustanovenia § 44 ods. 2, ktoré exekučnému súdu priznávalo možnosť prieskumu správnosti exekučného titulu ale najmä jeho súlad so zákonom. Zákonom 2/2017 Z.z. však bolo toto ustanovenie z Exekučného poriadku vypustené a nahradené bolo ustanovením § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré exekučnému súdu právo prieskumu exekučného titulu a jeho súlad so zákonom (zákonom všeobecne, teda aj súlad s ustanoveniami ZoRK) nepriznáva. Ustanovenie § 53 ods. 3 EP pojednáva o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie v prípade rozporu návrhu na exekúciu alebo rozporu exekučného titulu „s týmto zákonom", teda s Exekučným poriadkom. Exekučný poriadok pritom neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by oprávňovali exekučný súd ku prieskumu obsahu rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom. To znamená, že v režime právnej úpravy pred 1.4.2017 mal exekučný súd v § 44 ods. 2 právo prieskumu exekučného titulu a jeho súlad so zákonmi všeobecne, avšak po 1.4.2018 v konaniach začatých po 1.4.2017 má exekučný súd možnosť skúmať exekučný titul výhradne v súvislosti s Exekučným poriadkom. Vyšší súdny úradník pritom svoje rozhodnutie založil najmä na dôvodoch upravených v ZoRK. Vyšší súdny úradník aj poukazoval na jednotnú judikatúru v čase účinnosti pôvodného znenia zákona (pred novelou 2/2017Z.z.). Vyšší súdny úradník tak vôbec neprihliadol na novšiu judikatúru, najmä Uznesenie NS SR, sp. zn. 6M Cdo 9/2012, Uznesenie NS SR, sp. zn. 6E Cdo 7/2013, Uznesenie NS SR, sp. zn. 3 MObdo 5/2013, ani Nález ÚS sp. zn. II.ÚS 300/2018, ktoré prieskum exekučného titulu aj vo vzťahu ku právomoci rozhodcovského orgánu ktorý vydal ET vylučujú. Dokonca vec prejednávaná pred Ústavným súdom bola identická s prípadom oprávneného, kedy právomoc rozhodcu bola založená výhradne na pasivite žalovaného bez toho, aby tento podpísal rozhodcovskú zmluvu alebo doložku. Nerešpektovaním novšej judikatúry tak bolo porušené ustanovenie čl. 2 ods. 2 CSP, ako aj porušená zásada PRIOR TEMPORE, POTIOR IURE vyjadrená aj v aktuálnej judikatúre, uznesení Najvyššieho súdu SR z 19.3.2018, sp. zn. 3 Cdo 198 2017. Právna veta tohto rozhodnutia znie: „Nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem". Z uvedeného pre exekučný súd vyplýva zákaz retrospektívneho uplatňovania staršej judikatúry pred novšou. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto oprávnený navrhol, aby sudca exekučného súdu rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo sám vo veci rozhodol tak, že vydá poverenie na vykonanie exekúcie a oprávnenému prizná nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za tento úkon právnej služby vo výške 12,86,-EUR + 9,21,-EUR režijný paušál, spolu 22,07,- EUR.

10. V zmysle § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

11. V zmysle § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

12. V zmysle § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

13. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

14. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

15. Po preskúmaní veci sa sudca stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a dospel k záveru, že sťažnosť povinného je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.

16. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 14. odôvodnenia, sudca nad rámec uvedeného k jednotlivým tvrdeniam oprávneného v podanej sťažnosti uvádza:

17. K tvrdeniu oprávneného v podanej sťažnosti, že vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne, keď ho odôvodnil tak, že v bode 28 odôvodnenia poukázal len na jeden argument oprávneného a v bode 29 odôvodnenia poukázal iba na jednotnú aplikačnú prax a odkázal na judikát R 46/2012, čím poprel právo účastníkov na súdnu ochranu, sudca uvádza, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a jeho odôvodnenia, nemožno nijako dospieť k záveru, že vyšší súdny úradník odôvodnil svoje rozhodnutie iba v bodoch 28 a 29 odôvodnenia. Po preskúmaní odôvodnenia rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka sudca uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia možno považovať za dostatočné a v súlade s § 220 CSP. Vyšší súdny úradník sa zaoberal všetkými právne relevantnými argumentami oprávneného uvedenými v jeho vyjadrení zo dňa 10.12.2018. Odôvodnenie rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka pokiaľ ide o jeho posúdenie skutkových tvrdení a argumentov oprávneného, sa nachádza v bodoch 25 až 38 a súd má za to, že ho možno považovať za jasné, výstižné, presvedčivé a dostatočné.

18. K oprávneniu exekučného súdu preskúmať, či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený, v tomto prípade či bola daná právomoc ad hoc rozhodcu rozhodovať spor medzi sporovými stranami, súd uvádza:

19. V zmysle § 53 ods. 1 Exekučného poriadku a o zmene a doplnení ďalších zákonov, súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy. Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.

20. V zmysle § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak zistí rozpor návrhu alebo exekučného titulu s týmto zákonom.

21. V zmysle § 45 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

22. V zmysle § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekučným titulom na účely tohto zákona je aj vykonateľné rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní vrátane zmieru v ňom schváleného.

23. Preskúmaním súdneho spisu sudca zistil, že oprávnený žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný ad hoc rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom, Jilemnického 30, Martin pod sp. zn. R 64/2018 dňa 22.10.2018. Súd sa preto zaoberal právnou otázkou, či ad hoc rozhodca mal alebo nemal sporovými stranami danú právomoc rozhodovať spor medzi nimi. Oprávnený v podanej sťažnosti tvrdil, že exekučný súd nemal zákonný dôvod na spochybňovanie exekučného titulu a že exekučný súd nie je oprávnený akokoľvek preskúmavať právomoc rozhodcovského súdu, v danom prípade ad hoc rozhodcu vo veci konať a rozhodnúť. Súd uvedené tvrdenia oprávneného nemôže akceptovať. Exekučný súd je oprávnený a povinný v zmysle § 53 Exekučného poriadku skúmať pri každom exekučnom titule jeho formálnu a materiálnu vykonateľnosť a to bez rozdielu či ide o rozsudok všeobecného súdu alebo o rozsudok rozhodcovského súdu alebo o rozhodnutie ad hoc rozhodcu. Teda, aj v prejednávanom prípade, kde je v návrhu na vykonanie exekúcie označený ako exekučný titul rozsudok vydaný ad hoc rozhodcom v nespotrebiteľskej veci, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný vyriešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, prípadne doložky, t.j. či bola daná právomoc ad hoc rozhodcu o veci konať a rozhodovať. Nedostatok právomoci súdu (všeobecného aj rozhodcovského) sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu.

24. Právna otázka posudzovania nedostatku právomoci súdu, resp. iného orgánu pri vydaní rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom, exekučným súdom, je zhodne vyriešená okrem staršej judikatúry (ktorú na jednej strane pri jej aplikácii vyšším súdnym úradníkom napádal oprávnený avšak na druhej strane aj on sám na ňu poukazoval) aj v novších rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky. Súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 484/2018 z 13.9.2018, ktorý rozhodujúc o sťažnosti v obdobnej právnej veci, v ktorej rovnako ad hoc rozhodca založil svoju právomoc konať iba na jednostrannom právnom úkone, keď rozhodcovská doložka bola rovnako obsiahnutá iba v pokuse o zmier, uviedol, že „Ústavný súd prisvedčuje názoru okresného súdu, že je povinnosťou exekučného súdu ex offo skúmať a prihliadnuť na zistenú nulitu aktu, ktorá je bez akýchkoľvek pochybností následkom vydania rozhodnutia orgánom, ktorý nedisponuje právomocou na rozhodovanie veci a splnenie tejto povinnosti exekučným súdom nemožno považovať za postup, ktorý je nad rámec jeho právomoci, ako to tvrdí sťažovateľ. Za ústavne akceptovateľnú a udržateľnú ústavný súd považuje aj tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej sa sudca okresného súdu nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa o existencii rozhodcovskej zmluvy, ktorú odvodzuje od vlastného jednostranného vyhlásenia, resp. nečinnosti žalovaného v priebehu rozhodcovského konania, o ktorom sa žalovaný nedozvedel a pri ktorom preto neboli naplnené zákonné podmienky pre uplatnenie fikcie doručovania (keďže adresát bol na mieste doručovania neznámy, pozn.)“.

25. Rovnako aj v rozhodnutí Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 378/2018 zo dňa 16.10.2018, ústavný súd k argumentácii exekučného súdu, že: „Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný vyriešiť otázku, či bola daná právomoc rozhodcovského súdu o veci konať a rozhodovať. Nedostatok právomoci súdu (všeobecného aj rozhodcovského) sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Zároveň sa okresný súd pozrel na vec z opačnej strany, uvádzajúc, že pokiaľ by exekučný súd neposudzoval formálnu vykonateľnosť exekučného titulu (t. j. či bol exekučný titul vydaný orgánom vybaveným k tomu právomocou), poskytol by takému titulu bezdôvodne súdnu ochranu. Taktiež by to znamenalo, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul by mohol vydať rozhodca v akejkoľvek veci bez založenia jeho právomoci a bez uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, čo by bolo neakceptovateľné a v rozpore s právom na súdnu a inú ochranu. Napokon zdôraznil, že pri skúmaní existencie rozhodcovskej zmluvy (doložky) neposudzoval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku a postup súdu nijako nesmeroval k zrušeniu rozhodcovského rozhodnutia“ uviedol, že „Ústavný súd musí prisvedčiť okresnému súdu, že exekučný súd je (aj naďalej) oprávnený a zároveň aj povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný, tým ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Pokiaľ tak okresný súd v aktuálne posudzovanej veci postupoval, nemožno mu ani v tomto smere nič vytknúť.“ Ďalej ústavný súd konštatoval, že: „Ústavný súd preto zhrňujúco konštatuje, že závery, ku ktorým okresný súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.“ Napokon, k právu na súdnu ochranu, (ktoré tiež oprávnený považuje za porušené rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka), ústavný súd uviedol, že „Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru ústavného súdu učinil okresný súd svojím rozhodnutím zadosť.“ . 26. Sudca poukazuje aj na to, že rovnaké právne závery vyplývajú aj zo staršej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, napríklad z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2011, v zmysle ktorého možno uzavrieť, že v rámci exekučného konania je (všeobecný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. V uvedenom rozhodnutí Ústavný súd SR konštatuje, že nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy, t.j. práva na súdnu a inú právnu ochranu, a nepovažuje za nedôvodné a svojvoľné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že: „interpretačná prax dovolacieho súdu je jednotná v tom, že predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálne stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval. Vzhľadom na vyššie uvedené, treba aj na vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne dôsledky nulitného aktu dovolací súd dáva do pozornosti rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998, pričom do osobitnej pozornosti dáva rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené pod č. 58/1997, ktoré expressis verbis vyslovilo záver, že výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je „exekučný titul“ nulitným právnym aktom. Najvyšší súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti rozhodnutie sp. zn. 3MCdo 20/2008, s ktorým sa plne stotožňuje. Súčasne zdôrazňuje, že práve jednotná interpretácia právnych predpisov je jedným z prostriedkov spravodlivého súdneho procesu“.

27. Aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, zaujal stanovisko, že: „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy“ a konštatuje, že: „Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).“

28. Teda, s poukazom na právne závery vyplývajúce z vyššie citovanej judikatúry, možno konštatovať, že postup vyššieho súdneho úradníka, keď sa v súlade so súčasnou právnou úpravou zaoberal otázkou, či exekučný titul vydal orgán oprávnený na jeho vydanie a keď skúmal na to nadväzujúcu otázku existencie exekučného titulu a jeho vykonateľnosti, bol správny. Vyšší súdny úradník skúmal predložený exekučný titul v súlade a v medziach priznaných mu ustanovením § 53 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že do rozsahu prieskumnej činnosti exekučného súdu patrí predovšetkým to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotno-právne legitimovaní z exekučného titulu.

29. Ak teda oprávnený v podanej sťažnosti poukazuje na zmenu právnej úpravy po nadobudnutí účinnosti zák. č. 2/2017 Z.z., ktorým sa novelizovalo znenie Exekučného poriadku, z ktorej má vyplývať, že bol vylúčený prieskum exekučného titulu exekučným súdom, vo vzťahu k právomoci rozhodcovského orgánu ktorý vydal exekučný titul a v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 300/2018 zo dňa 5.9.2018 má aj pasivita žalovaného zakladať právomoc rozhodcu konať, potom s týmito jeho tvrdeniami nemožno súhlasiť. Uvedené závery nevyplývajú zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku. Tvrdený argument oprávneného nemožno podľa názoru súdu vyvodiť ani z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 300/2018 zo dňa 5.9.2018, na ktoré oprávnený poukázal, pretože v tomto rozhodnutí ústavný súd predovšetkým konštatoval nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (ktorý mimochodom dospel k záverom o potrebe skúmania právomoci rozhodcovského orgánu pri vydaní exekučného titulu), pokiaľ ide o nedostatočné odôvodnenie odklonu jeho záverov od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6E Cdo 7/2013. Práve nedostatok odôvodnenia bol dôvod zrušenia tohto sťažnosťou napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd sa v tomto svojom rozhodnutí nikde nevyjadril, že by od 1.4.2017 bol vylúčený prieskum exekučného titulu exekučným súdom vo vzťahu k právomoci rozhodcovského orgánu vydať exekučný titul, ako to tvrdil oprávnený.

30. V tejto súvislosti, aj pokiaľ ide o tvrdenie oprávneného, že novšia judikatúra sa má aplikovať retrospektívne a nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky prebiehajúce konania, najmä pokiaľ ide o rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 300/2018 zo dňa 5.9.2018, sudca poukazuje na už uvedené rozhodnutia Ústavného súdu IV. ÚS 484/2018 zo dňa 13.9.2018 a III. ÚS 378/2018 zo dňa 16.10.2018, t.j. na novšie rozhodnutia.

31. Na základe vyššie uvedených skutočností, má súd za to, že postup exekučného súdu, ktorým skúma, či bola daná (alebo nie) právomoc orgánu, ktorý vydal exekučný titul, je v súlade s ustanovením § 53 Exekučného poriadku a v súlade s podstatou a zmyslom Exekučného poriadku.

32. Súd považuje za vhodné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že rozhodcovské súdy, ani ad hoc rozhodcovia nepredstavujú zložku verejnej moci, ale ide o súkromnoprávne orgány. Ich právomoc, na rozdiel od všeobecných súdov, nie je daná len ustanoveniami zákona, ale predovšetkým je odvodená od výslovnej a slobodnej vôle zmluvných strán takýmto spôsobom (alternatívnym k sporovému súdnemu konaniu) prejednať prípadný spor medzi nimi, pričom na základe takejto ich vôle uzavrú rozhodcovskú zmluvu, resp. rozhodcovskú doložku, v ktorej svoj súhlas vyjadria obe strany dohody (nie iba jedna). Voľa strán smeruje aj k výberu konkrétneho rozhodcovského súdu, v tomto prípade, ad hoc rozhodcu. Len tak môže byť právomoc súkromnoprávneho orgánu daná. V opačnom prípade by mohol akýkoľvek subjekt (z vôle jednej strany) vydať rozhodnutie a prezentovať ho ako exekučný titul. Nečinnosť jednej zo zmluvných strán pri uzatváraní takéhoto právneho úkonu, v žiadnom prípade nemožno považovať za prejav jej vôle uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu, ani rozhodcovskú doložku.

33. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade exekučného titulu odporujúceho zákonu, v danom prípade rozhodcovského rozsudku ad hoc rozhodcu, ak na jeho vydanie ad hoc rozhodca nemal danú právomoc od zmluvných strán, o ktorých spore rozhodoval. Takéto rozhodnutie je nulitné a nikoho nezaväzujúce. Takéto rozhodnutie preto ani nemožno považovať za exekučný titul v zmysle § 45 Exekučného poriadku, ktorý by bol vykonateľným, čo je v rozpore s Exekučným poriadkom. Uvedený rozpor je dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku. V zmysle uvedených právnych záverov postupoval aj vyšší súdny úradník. Opačný výklad ustanovenia § 53 Exekučného poriadku, z ktorého by vyplývalo, že je vylúčené, aby exekučný súd skúmal právomoc orgánu, ktorý vydal exekučný titul (ako to tvrdí oprávnený), z daného ustanovenia nijako nevyplýva. Tento by bol podľa názoru súdu neakceptovateľný a v rozpore s podstatou a zmyslom ustanovenia § 53 Exekučného poriadku a celkového účelu zákona. Ak by bol exekučný súd iba v úlohe štatistu, ktorý by bol „povinný“ vydať poverenie súdnemu exekútorovi na základe akéhokoľvek rozhodnutia akejkoľvek osoby, ktoré by mu oprávnený predložil ako exekučný titul, znamenalo by to, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul by mohol vydať rozhodca v akejkoľvek veci bez založenia jeho právomoci a bez uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, čo by bolo neakceptovateľné a v rozpore s právom na súdnu a inú ochranu. 34. Exekučný súd je preto povinný skúmať zákonnosť exekučného konania v ktoromkoľvek jeho štádiu. Ak exekučný súd zistí, už v čase skúmania návrhu na vykonanie exekúcie, že orgán, ktorý vydal exekučný titul nemal právomoc ho vydať, potom ide o takú okolnosť pre ktorú je nútený výkon takéhoto rozhodnutia neprípustný a exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný v zmysle § 53 Exekučného poriadku (t.j. aj podľa aktuálnej právnej úpravy) takýto návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť. Exekučný súd by neposudzovaním formálnej vykonateľnosti exekučného titulu (teda toho, či bol exekučný titul vydaný orgánom vybaveným na to právomocou), poskytol takémuto titulu bezdôvodne súdnu ochranu.

35. V tejto súvislosti ešte sudca dodáva, že pokiaľ ide o rozhodcovský rozsudok, ako výsledok súkromnoprávneho konania, ktorý má slúžiť stranám sporu ako exekučný titul v exekučnom konaní vedenom všeobecným súdom Slovenskej republiky, je na stranách sporu, v tomto prípade na oprávnenom, aby vo vlastnom záujme rozhodcovskú zmluvu alebo doložku so svojím obchodným partnerom uzatvoril riadne a predovšetkým transparentne, aby dbal o to, že takéto rozhodnutie bude vydané na to oprávnenou osobou, v súlade so zákonom a predovšetkým na to, aby toto rozhodnutie vrátane jeho právoplatnosti a vykonateľnosti mohlo byť a bolo preskúmateľné exekučným súdom, ktorý tieto predpoklady exekučného titulu posudzuje. Preto, vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, nemožno prisvedčiť obrane oprávneného v tom, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať právomoc orgánu, ktorý vydal exekučný titul.

36. K samotnému preskúmaniu právomoci ad hoc rozhodcu konať a rozhodovať o sporoch medzi oprávneným a povinným, súd uvádza:

37. V zmysle § 3 ods. 1 ZoRK, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

38. V zmysle § 4 ods. 1 ZoRK , rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

39. V zmysle § 4 ods. 2 ZoRK, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

40. V zmysle § 4 ods. 3 ZoRK, písomná forma je zachovaná aj vtedy, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá vo vzájomnej písomnej komunikácii strán alebo ak bola uzatvorená elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a osoby, ktorá právny úkon urobila.

41. V zmysle § 4 ods. 7 ZoRK, rozhodcovská zmluva sa považuje za písomne uzavretú v rozsahu predmetu podanej žaloby aj vtedy, ak je jej existencia tvrdená v žalobe a žalovaný v žalobnej odpovedi doručenej rozhodcovskému súdu jej existenciu nenamietne.

42. V zmysle § 34 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Občiansky zákonník), právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmito prejavom spájajú.

43. V zmysle § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

44. V zmysle § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka, včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.

45. V zmysle § 43c ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi.

46. V zmysle § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.

47. Z rozhodcovského rozsudku vydaného ad hoc rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom, Jilemnického 30, Martin pod sp. zn. R 64/2018 dňa 22.10.2018, ktorý oprávnený predložil ako exekučný titul a na základe ktorého navrhol vykonanie exekúcie, vyplýva, že ad hoc rozhodca svoju právomoc odvodil z rozhodcovskej doložky uvedenej v predžalobnej upomienke - pokuse o zmier zo dňa 24.9.2018. Rozhodcovská zmluva medzi oprávneným a povinným mala vzniknúť v zmysle ustanovenia § 4 ods. 3 písm. a) ZoRK, podľa ktorého je písomná forma rozhodcovskej zmluvy zachovaná aj vtedy, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá vo vzájomnej písomnej komunikácii strán. Rozhodcovská zmluva medzi oprávneným a povinným mala vzniknúť aj podľa § 4 ods. 7 ZoRK a to nepodaním námietky voči takto uzatvorenej rozhodcovskej zmluve v rámci rozhodcovského konania. Keďže povinný v žalobnej odpovedi takto uzatvorenú rozhodcovskú zmluvu nenamietol, rozhodca ju považoval za platne uzavretú. Súd preto skúmal vznik rozhodcovskej zmluvy z hľadiska obidvoch oprávneným tvrdených spôsobov jej vzniku. Súd však v tejto súvislosti poznamenáva, že ak oprávnený tvrdí, že rozhodcovská zmluva medzi ním a povinným mala vzniknúť viacerými spôsobmi, potom ide o dva rôzne spôsoby vzniku rozhodcovskej zmluvy a z tvrdení oprávneného sa tak javí, že ani sám si nie je istý tým, akým spôsobom vznikla rozhodcovská zmluva medzi ním a povinným a teda tým, ako mal povinný prejaviť svoju vôľu podrobiť sa, v prípade sporu, právomoci konkrétneho ad hoc rozhodcu.

48. Súd pri skúmaní existencie rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky zistil, že táto nebola medzi oprávneným a povinným uzatvorená vo forme osobitnej zmluvy v zmysle § 4 ods. 1 ZoRK (uvedené oprávnený ani netvrdil). Rozhodcovská doložka obsiahnutá v predžalobnej upomienke zo dňa 24.9.2018 znie nasledovne: „V prípade uplatnenia nároku veriteľa Vám týmto zároveň oznamujeme, že postupom upraveným v ustanovení § 4 ods. 3 písm. a) zákona 244/2002 Z. z., bude prípadný spor riešený v rozhodcovskom konaní podľa hmotného práva Slovenskej republiky pred rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom, so sídlom Jilemnického 30, 036 01 Martin, Slovenská republika, alebo pred iným rozhodcom, či rozhodcovským súdom na území členského štátu Európskej únie určeným JUDr. Milanom Vojtekom, so sídlom Jilemnického 30, 036 01 Martin, postupom upraveným v § 8 ods. 1 ZoRK (dojednaný spôsob určenia rozhodcu). Konanie bude písomné podľa slovenského právneho poriadku, podľa Rokovacích pravidiel rozhodcu JUDr. Milana Vojteka uverejnených na internetovej stránke wwvv.arbitraz.sk. V prípadoch upravených ustanovením § 22a ZoRK sa podanie návrhu nedoručuje protistrane.“ Súd skúmal, či rozhodcovská zmluva vznikla medzi oprávneným a povinným v zmysle § 4 ods. 3 ZoRK, t.j. vo vzájomnej písomnej komunikácii strán alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a osoby, ktorá právny úkon urobila. Už z citovaného znenia a z formy rozhodcovskej doložky je však zrejmé, že táto je jednostranným právnym úkonom, formulovaným ako oznámenie, ktoré možno podľa jeho obsahu považovať v zmysle § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, iba za návrh na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy. Súd nemal v konaní nijako preukázané, že by povinný na tento návrh oprávneného na uzatvorenie zmluvy nejakým spôsobom reagoval, že by s ním o tomto návrhu komunikoval a už vôbec nie, že by ho bol akceptoval. Zmluva je pritom dvojstranný právny úkon. Na jej vznik zákon predpokladá prejavy vôle dvoch strán, pričom základným právotvorným prvkom zmluvy je zhoda vôle zmluvných strán na jej obsahu. Bez zhody vôle zmluvných strán na konkrétnom obsahu zmluvy, zmluva vôbec nevznikne. Sudca po preskúmaní spisu zistil, že v súdnom spise sa nenachádza žiadny dokument, ktorý by nasvedčoval tomu, že medzi povinným a oprávneným by existovala akákoľvek vzájomná komunikácia. Súdu tak nebol predložený žiadny dokument (ani z listinnej ani z elektronickej komunikácie) zaslaný povinným oprávnenému, z ktorého by vyplývalo akceptovanie návrhu oprávneného na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy. Sudca preto k vzniku rozhodcovskej zmluvy spôsobom v zmysle § 4 ods. 3 písm. a) ZoRK uvádza, že nemožno akceptovať vznik rozhodcovskej zmluvy medzi oprávneným a povinným takýmto spôsobom.

49. Pokiaľ ide o ďalší oprávneným uvádzaný spôsob vzniku rozhodcovskej zmluvy medzi oprávneným a povinným, kedy v zmysle § 4 ods. 7 ZoRK je rozhodcovská zmluva uzatvorená aj vtedy, ak jej existenciu tvrdí v rozhodcovskej žalobe žalobca (oprávnený) a žalovaný (povinný) v žalobnej odpovedi doručenej rozhodcovskému súdu jej neexistenciu nenamietne. Súd má za to, že takýto spôsob uzavretia rozhodcovskej zmluvy vyžaduje aktívnu (nie iba pasívnu) účasť povinného v rozhodcovskom konaní. V zmysle uvedeného ustanovenia totiž povinný musí rozhodcovskému súdu doručiť žalobnú odpoveď. Z rozhodcovského rozsudku však vyplýva, že povinný si žalobný návrh s prílohami síce prevzal dňa 10.10.2018, avšak k žalobe sa nijako nevyjadril a žalobnú odpoveď nepodal. Keďže povinný nijakú žalobnú odpoveď rozhodcovskému súdu nedoručil, platná rozhodcovská zmluva medzi oprávneným a povinným nemohla ani takýmto spôsobom vzniknúť. Uvedeným spôsobom by mohla rozhodcovská zmluva vzniknúť iba vtedy, ak by oprávnený v žalobe podanej na rozhodcovský súd (ad hoc rozhodcovi) tvrdil, že rozhodcovská zmluva vznikla, ak by sa povinný k tejto žalobe vyjadril, toto vyjadrenie doručil rozhodcovskému súdu (ad hoc rozhodcovi) a neuviedol by v ňom, že rozhodcovská zmluva medzi ním a oprávneným neexistuje. Museli by byť kumulatívne splnené tri zákonné podmienky vzniku rozhodcovskej zmluvy (nie iba jedna a to podanie žaloby). V posudzovanom prípade uvedené podmienky splnené neboli. Zo žiadneho ustanovenia ZoRK nemožno vyvodiť (ako to tvrdí oprávnený), že by pasivita a nečinnosť žalovaného v rozhodcovskom konaní mala za následok uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy a podrobenie sa právomoci rozhodcu. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu (rozsudok NS SR 3Cdo 233/2008). Vzhľadom na uvedené skutočnosti, preto ani spôsobom v zmysle § 4 ods. 7 ZoRK rozhodcovská zmluva medzi oprávneným a povinným nevznikla.

50. Sudca tak po preskúmaní veci konštatuje, že medzi oprávneným a povinným nevznikla rozhodcovská zmluva žiadnym z oprávneným uvádzaných spôsobov jej vzniku.

51. Preto, ako už súd uviedol, exekučný súd nemôže akceptovať ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc pre ad hoc rozhodcu, ktorý ho vydal. Exekučný titul, vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Na nulitný akt sa hľadí tak, akoby neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku (vykonateľný exekučný titul v zmysle 45 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku) a preto návrhu na vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu nemožno vyhovieť a sťažnosť oprávneného bolo potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.

52. V zmysle ust. § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.

53. V zmysle § 199b Exekučného poriadku, oprávnený a povinný v exekučnom konaní platia trovy, ktoré im v konaní vzniknú a trovy svojho zástupcu.

54. V zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.

55. V zmysle § 35 ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku, do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania oprávnený.

56. Keďže exekučné konanie sa nachádza v štádiu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, t.j. pred začatím exekúcie, keď iba oprávnený je účastníkom exekučného konania, oprávnenému nevznikol nárok na náhradu trov konania. Výškou nároku sa preto súd už nezaoberal.

57. Vzhľadom na uvedené sudca rozhodol tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.