Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Co-426-2017.pdf
PDF · 92.87 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/426/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu X. B., a. s., so sídlom L. Z. X, XXX XX B., D.: XX XXX XXX, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanému Q. V., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom L. O. XXXX, XXX XX O.-O., o zaplatenie 996,48 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 24Csp/143/2016-76 z 31. augusta 2017, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 31. 08. 2017 žalobu žalobcu zamietol (I. výrok). O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva (II. výrok).
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca si žalobou podanou dňa 26. 11. 2016 uplatnil proti žalovanému právo na zaplatenie sumy 996,48 Eur s príslušenstvom titulom splnenia záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 15. 04. 2013 (ďalej aj ,,Zmluva o úvere“). Súd prvej inštancie uviedol, že uznesením č. k. 24Csp/143/2016-63 zo dňa 08. 03. 2017 nevyhovel návrhu žalobcu na zmenu strany sporu, pretože predložená zmluva o postúpení žalovanej pohľadávky bola uzavretá pred podaním žaloby, a teda k singulárnej sukcesii došlo pred začatím konania. Mal za preukázané, že pokiaľ žalobca (banka) uzavrel so žalovaným Zmluvu o úvere a dlh žalovaného z tejto zmluvy bol postúpený žalobcom obchodnej spoločnosti Bencont Collection, a. s. zmluvou o postúpení pohľadávok č. II/2016 zo dňa 06. 10. 2016, žalobca nebol v čase podania žaloby veriteľom žalovaného a neprináležalo mu právo pohľadávku voči žalovanému vymáhať. Poukazujúc na ustanovenie § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a plne úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo žiadne neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.
3. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie, alternatívne, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP.
4. Žalobca v odvolaní v prvom rade namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Podľa neho súd prvej inštancie nedostatočným odôvodnením rozhodnutia porušil jeho právo vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V tej súvislosti označil viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúce sa otázky odôvodňovania súdnych rozhodnutí (rozhodnutia menované v čl. II odvolania). V ďalšej časti odvolania poukázal na 12. odsek odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu a uviedol, že súdom stanovená premlčacia doba neuplynula dňa 03. 10. 2013 ale až dňa 20. 10. 2013, pretože predčasná splatnosť úveru síce nastala dňa 03. 10. 2013, avšak žalovaný si výzvu na splatenie dlhu prevzal až dňa 09. 10. 2013. Poskytnutá desaťdňová lehota na plnenie zo strany žalovaného uplynula dňa 19. 10. 2013 a preto mohol svoje právo uplatniť na súde prvýkrát až dňa 20. 10. 2013. Ako argument, že mala byť aplikovaná právna úprava premlčania Obchodného zákonníka citoval uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 120/2009 zo dňa 13. 10. 2009. Napokon v odvolaní rozoberal otázku aplikácie ustanovenia § 52 ods. 2 poslednej vety OZ účinného od 01. 04. 2015 majúc za to, že toto ustanovenie možno použiť len na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou a teda na úverový vzťah spotrebiteľského charakteru vzniknutý pred dňom 01. 04. 2015 treba aplikovať Obchodný zákonník.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a § 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
7. Podľa ustanovenia § 380 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
8. V zmysle citovaného ustanovenia je odvolací súd pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia viazaný dôvodmi, ktoré odvolateľ vymedzil v podanom odvolaní. Výnimku predstavujú len nedostatky týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré odvolací súd prihliada ex offo, teda aj bez toho, aby by boli v odvolaní uplatnené. To znamená, že ak odvolací súd nezistí v rámci odvolacieho konania vady ohľadne procesných podmienok, napadnuté rozhodnutie môže preskúmať len z hľadiska dôvodov vymedzených odvolateľom.
9. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozsudkom prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že nezistil žiadnu vadu v rámci postupu prvoinštančného súdu, ktorá by sa týkala procesných podmienok. Preto mohol vyhodnotiť správnosť napadnutého rozsudku iba z hľadiska odvolacích dôvodov uvedených žalobcom v podanom odvolaní.
10. Odvolací súd porovnaním odôvodnenia napadnutého rozsudku a dôvodov uvedených v odvolaní zistil, že tieto vôbec nekorešpondujú so skutkovými zisteniami a právnymi dôvodmi, ktoré prvoinštančný súd uviedol v odôvodnení rozsudku a ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby. Žalobca napáda rozsudok prvoinštančného súdu z úplne iných dôvodov, než na ktorých je rozhodnutie založené, v odvolaní sú namietané skutočnosti, ktoré neboli predmetom napadnutého rozhodnutia. Odvolanie preto obsahovo nebolo spôsobilé spochybniť správnosť záverov prijatých súdom prvej inštancie a teda nemohlo privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku.
11. Konkrétne, súd prvej inštancie nezamietol žalobu z dôvodu premlčania žalovaného práva, premlčaním sa vôbec nezaoberal, nijak sa nevyjadroval k otázke plynutia premlčacej doby a takisto neriešil otázku, či v nadväznosti na posúdenie právnej povahy stranami uzavretej úverovej zmluvy bolo treba aplikovať právnu úpravu premlčania podľa Obchodného alebo Občianskeho zákonníka. Okresný súd len v 12. odseku odôvodnenia uviedol: „12. Súd považuje za potrebné na záver upozorniť na skutočnosť, že žalobou uplatnený nárok je premlčaný a v prípade, ak by žalobu nezamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, musel by v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov na premlčanie žalobou uplatneného nároku ex offo prihliadnuť a žalobu z tohto dôvodu zamietnuť.“ V odvolaní žalobca citoval len časť tohto odseku vytrhnutú z kontextu a aj z citovaného textu (tu už v plnom jeho znení) nepochybne vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby nebolo premlčanie žalovaného práva, ale nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
12. Takisto ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd mal zo spisu preukázané uzavretie zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 15. 04. 2013 medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom a tiež skutočnosť, že zmluvou o postúpení pohľadávok č. II/2016 zo dňa 06. 10. 2016 žalobca postúpil žalovanú pohľadávku obchodnej spoločnosti Bencont Collection, a. s. s účinnosťou ku dňu účinnosti zmluvy o postúpení, t. j. dňom 06. 10. 2016, ako to vyplýva z čl. III ods. 1 v spojení s čl. XV ods. 1 zmluvy o postúpení. Medzi žalobcom ako veriteľom, ktorý svoje právo na plnenie stratil postúpením podľa § 524 ods. 1 a 2 OZ a žalovaným ako dlžníkom, ktorý v dôsledku toho nemal povinnosť plniť žalobcovi, neexistoval ku dňu rozhodovania (smerodajným je tento okamih podľa § 217 ods. 1 CSP) právny vzťah, obsahom ktorého by bolo právo žalobcu na zaplatenie žalobou požadovanej sumy (plnenia). Súd prvej inštancie tak celkom správne žalobu zamietol kvôli nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje.
13. Jedinou námietkou, ktorú mohol odvolací súd relevantne vyhodnotiť bola výhrada žalobcu, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne zdôvodnil.
14. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
15. Citované ustanovenie je procesnou garanciou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na spravodlivé súdne konanie totiž v sebe zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, lebo len dodržaním tohto čiastkového oprávnenia môže byť v konečnom dôsledku naplnené právo na spravodlivý súdny proces ako celok. Za rozhodnutie napĺňajúce toto právo možno pokladať potom iba súdne rozhodnutie obsahovo zodpovedajúce požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku ustanovením § 220 ods. 2 CSP.
16. K otázke odôvodňovania súdnych rozhodnutí (predovšetkým vo vzťahu k predtým účinnému ustanoveniu § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré do 01. 07. 2016 upravovalo náležitosti odôvodnenia rozsudku) existuje rozsiahla judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá v konečnom dôsledku nadväzuje na východiská definované Európskym súdom pre ľudské práva v rozhodnutiach týkajúcich sa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jej spoločným menovateľom je v zásade jednoduchá téza: strana sporu (resp. účastník) má v rámci práva na spravodlivý súdny proces právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatneným právom a obranou proti takému uplatneniu (pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 119/03, rozhodnutie ESĽP vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. 01. 1999, prípadne Ruiz Torija proti Španielsku z 09. 12. 1994, atď.).
17. Rozhodnutie súdu musí teda obsahovať dostatočné a presvedčivé dôvody, na ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa pritom môže meniť v závislosti od povahy veci, lebo je len logické, že každá vec (spor) sa vyznačuje individuálnymi okolnosťami a tomu sa musí prispôsobiť aj odôvodnenie rozsudku. Odvolací súd zastáva názor, že právu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia zodpovedá také rozhodnutie súdu, ktoré snáď i na menšom priestore, ale práve o to koncentrovanejšie ponúka v odôvodnení vysvetlenie všetkých relevantných argumentov strán a úvah súdu, ktoré viedli k určitému záveru majúcemu odraz vo výroku (výrokoch) rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu totiž nie kvantita odôvodnenia, jeho rozsah („počet strán“) ale jeho kvalita (teda obsahová stránka) je rozhodujúcim ukazovateľom pre posúdenie, či súdne rozhodnutie „jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany“.
18. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedené princípy súd prvej inštancie rešpektoval, a preto jeho rozhodnutie nemožno označiť za porušujúce právo žalobcu na spravodlivý proces. Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje dostatok dôvodov, ktoré jasne, presvedčivo a bez vnútorných rozporov predstavujú vysvetlenie súdom prijatého záveru o nedôvodnosti žaloby a tým o nutnosti jej zamietnutia. Odôvodnenie rozsudku spĺňa parametre vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 CSP, lebo obsahuje uvedenie čoho sa žalobca domáhal a na základe akých tvrdení a dôkazov, uvádza, že žalovaný bol v spore pasívny, ďalej obsahuje podstatné zistenia, preukázané skutočnosti a dôkazy, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie a napokon aj právne posúdenie vrátane citácie použitého zákonného ustanovenia. Odôvodnenie priliehavo a správne cituje ustálenú rozhodovaciu prax (konkrétne rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 205/2009 vyjadrujúce sa k (aktívnej) vecnej legitimácii). Celkovo z obsahového hľadiska a aj z hľadiska presvedčivosti niet napadnutému rozsudku čo konkrétne vytknúť a odvolací súd zdôrazňuje, že tak nerobí ani žalobca v podanom odvolaní, v ktorom len všeobecne cituje výňatky rôznych súdnych rozhodnutí a odbornej právnickej literatúry bez toho, že by konkrétne uviedol, ku ktorej rozhodujúcej skutočnosti, či podstatnému argumentu súd prvej inštancie nezaujal stanovisko.
19. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
20. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, zásadne by teda mal nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by žalovanému v odvolacom konaní nejaké účelne vynaložené trovy vznikli (k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril), odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).