Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (9)Rozsudok_9C-206-2012.pdf
PDF · 176.33 KB
Case nature
Area
Subarea
9C/206/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Vierou Hadrbulcovou v právnej veci žalobcu: W. G., I.. XX.XX.XXXX, bytom B. H. XXX/XX, XXX XX Y., zastúpený právnym zástupcom: JUDr. Milan Cíbik, advokát, Advokátska kancelária, Tomášikova 4, 821 03 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanej strane súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 09.11.2012 domáhal sa žalobca proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, zaplatenia sumy vo výške 76.744,22 € z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Uvedená suma požadovanej náhrady je zložená z týchto čiastkových nárokov:
- 6.115,65 € predstavuje majetkovú škodu (skutočnú škodu), ktorej náhradu žalobca požadoval titulom trov obhajoby v trestnom konaní,
- 19.468,09 € predstavuje majetkovú škodu (ušlý zisk), ktorej náhradu žalobca požadoval titulom rozdielu medzi priemerným zárobkom (ziskom) žalobcu v období pred nezákonným rozhodnutím a zárobkom (ziskom) dosahovaným po tomto rozhodnutí, a to za obdobie 14.03- 2003 - 31.12. 2006,
- 50.000 € predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
- 1 160,48 € predstavuje trovy právneho zastúpenia v súvislosti s podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstvo spravodlivosti SR. 2. Žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície PZ v Trnave ČVS: KUJP13/OVVK-2003 zo dňa 14. 03. 2003 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom. Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. Tpr 40/03 zo dňa 15.03. 2003 bol žalobca vzatý do väzby (v trvaní od 14. 03. 2003), pri čom prepustený z väzby na slobodu bol dňa 05. 06. 2003 uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave sp. zn. 1 Kv 5/03 zo dňa 05. 06. 2003. Keďže rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T 347/03 zo dňa 18. 03. 2010 bol žalobca oslobodený spod obžaloby, mal za to, že mu vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia a rozhodnutím o väzbe - uznesením o vzatí do väzby. 3. Žalovaná strana sa k veci vyjadrila písomne podaním doručeným súdu dňa 11.07.2013. Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré žalobca označil v žalobe ako orgán zastupujúci v tejto veci štát, uviedlo, že zákon pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím stanovuje podmienky. Za nezákonné rozhodnutie je možné považovať len také právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo príslušným orgánom zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. V prípade rozhodnutí, ktoré sú vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, môže ísť i o rozhodnutie, ktoré bolo zrušené na základe opravného prostriedku ešte ako neprávoplatné. Splnenie vyššie uvedenej podmienky žalobca nepreukázal, rozhodnutie, ktoré označil za nezákonné rozhodnutie na účely zodpovednosti štátu za škodu, nebolo ani zrušené ani zmenené pre nezákonnosť. Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať iba vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti rozhodnutiu opravný prostriedok (v prípade uznesenia o vznesení obvinenia sťažnosť). Ani splnenie tejto podmienky žalobca nepreukázal. Už tieto skutočnosti odôvodňujú záver, že žalobcovi právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vzniknúť nemohlo, resp. právo žalobcovi nie je možné priznať. 4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 12.01.2017 pod č.k. 9 C 206/2012-83 tak, že žalobu zamietol a žalovanej strane náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 09.11.2012 domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 76.744,22 eura titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) spôsobnej nezákonnými rozhodnutiami, a to uznesením vyšetrovateľa Krajského úrad justičnej polície Policajného zboru v Trnave zo dňa 14.03.2003, ČVS: KUJP 13/OVVK-2003, (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003“), ktorým bolo voči nemu vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona a uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 15.03.2003, sp. zn. Tpr 40/03, (ďalej len „uznesenie OS Trnava zo dňa 15.03.2003“). Žalobca mal za to, že v dôsledku rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 18.03.2010, sp. zn. 4T/347/03, ktorým bol spod obžaloby oslobodený, mu vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami. Tá pozostávala z: 1/ trov obhajoby v trestnom konaní v sume 6.115,65 eura, 2/ ušlého zisku za obdobie od 14.03.2003 do 31.12.2006 v sume 19.468,09 eura, 3/ nemajetkovej ujmy v sume 50.000 eur a z 4/ trov právneho zastúpenia uplatnených v súvislosti s podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v sume 1.160,48 eura. 5. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenie § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., posúdil nárok žalobcu podľa § 1, § 2, § 3, § 4 ods. 1, 2 , § 5 ods. 1, 2, 3, § 9 , § 10 a § 11 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) a skúmal, či žalobca splnil všetky zákonné predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorými sú 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Dospel pritom k záveru, že žalobca nesplnil hneď prvú základnú podmienku zodpovednosti žalovanej za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (správne má byť § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. ). Za nezákonné pritom považoval len také právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo príslušným orgánom zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Vzhľadom na to, že žalobca v konaní nepreukázal zrušenie rozhodnutí pre nezákonnosť príslušným orgánom, nebolo možné tieto vyhodnotiť ako nezákonné len z dôvodu oslobodenia žalobcu spod obžaloby, resp. prepustenia žalobcu z väzby uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave zo dňa 05.06.2003, sp. zn. 1Kv 5/03. Súd prvej inštancie mal za to, že tak extenzívnym výkladom ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ako argumentoval žalobca a pripúšťala doterajšia súdna prax, nemožno rozšíriť existenciu nezákonného rozhodnutia vydaného v rámci trestného konania niektorým z orgánov činných v trestnom konaní, nakoľko by došlo k porušeniu zásad trestného procesu, a to od momentu vznesenia obvinenia v prípravnom konaní, až do jeho skončenia v trestnom súdnom konaní. Žalobca bol oslobodený spod obžaloby, pretože výsledky dokazovania pred súdom nevyznievali jednoznačne a nebola tu úplne ucelená reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých by bolo možné vyvodiť bezpečný záver, že sa stali skutky, ktoré boli predmetom trestného stíhania. Na podporu svojho právneho záveru súd prvej inštancie poukázal na právny názor vyslovený Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze zo dňa 13.11.2013, sp. zn. II. ÚS 163/2013, v zmysle ktorého uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné len z dôvodu, že obvinený bol neskôr súdom spod obžaloby oslobodený. 6. Súd prvej inštancie nepovažoval za nezákonné ani uznesenie OS Trnava zo dňa 15.03.2003, ktorým bol žalobca vzatý do väzby, pretože nikdy nebolo zrušené pre nezákonnosť. Žalobca bol síce uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave zo dňa 05.06.2003, sp. zn. 1Kv 5/03, prepustený z väzby na slobodu, nakoľko v čase rozhodovania sa vyšetrovanie už ukončilo, boli vypočuté všetky osoby, výsluchy ktorých boli dôležité pre dokazovanie, boli vykonané konfrontácie a ostatné dokazovanie, takže obava, že žalobca ako obvinený mohol ovplyvňovať svedkov, prípadne iným spôsobom mariť vyšetrovanie, pominula. Súd prvej inštancie uzavrel, že i v súvislosti s uznesením OS Trnava zo dňa 15.03.2003 žalobca nepreukázal prvý predpoklad na vyvodenie zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., a to existenciu nezákonného rozhodnutia. Následne sa súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné zaoberať ustálením a vyhodnotením ďalších zákonných podmienok potrebných pre uplatnenie nároku na náhradu škody a žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
7. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1, § 262 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že žalovanej, ktorá síce mala v konaní plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko jej žiadne trovy nevznikli. 8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Žalobca sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nepreukázal existenciu nezákonných rozhodnutí, t.j. rozhodnutí, ktoré neboli zrušené pre nezákonnosť. S poukazom na nález ústavného súdu zo dňa 07.07.2016, sp. zn. I. ÚS 320/2013, ako i na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo dňa 18.10.2010, sp. zn. 4MCdo 15/2009, zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009 a zo dňa 30.03.2011, sp. zn. 3Cdo 194/2010, mal za to, že pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia alebo postupu orgánu činného v trestnom konaní nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Preto za ústavne konformný treba považovať len taký výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavanie trestného stíhania/oslobodenie spod obžaloby, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Preto každá majetková ujma spôsobená nezákonným zásahom štátu voči občanovi by mala byť odškodnená. Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie voči nemu nemalo byť začaté; preto uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania orgánu verejnej moci je teda výsledok tohto konania. Záverom žalobca dodal, že žalovaná sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti, nakoľko nezákonné rozhodnutia zasiahli do jeho osobného a pracovného života, keď len samotné trestné stíhanie trvalo 7 rokov. 9. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie písomne nevyjadrila. 10. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 11. Zo súdom prvého stupňa ustáleného skutkového stavu vyplýva, že žalobca ako príslušník policajného zboru bol uznesením vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003 obvinený z trestného činu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1, ods. 2, písm. d) Trestného zákona. Žalobca bol uznesením OS Trnava zo dňa 15.03.2003 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pričom väzba začala dňom 14.03.2003 a skončila sa dňa 05.06.2003. Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 18.03.2010, sp. zn. 4T/347/2003, bol žalobca spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11.05.2010. Žalobca bol personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 07.04.2003, č. 126, prepustený zo služobného pomeru. 12. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, ktorým zamietol žalobu žalobcu na náhradu škody na tom skutkovom a právnom základe, že žalobca nepreukázal existenciu predpokladov, resp. prvotného a základného predpokladu objektívnej zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., spočívajúceho v preukázaní nezákonného rozhodnutia. Za nezákonné pritom nepovažoval tak uznesenie vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003, ktorým bolo vznesené obvinenie proti žalobcovi, ako i uznesenie OS Trnava zo dňa 15.03.2003, na podklade ktorého bol žalobca vzatý do väzby, nakoľko ani jedno z označených rozhodnutí nebolo ako právoplatné zrušené príslušným orgánom pre nezákonnosť, tak ako to má na mysli ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Odvolací súd sa s predmetným právnym záverom súdu prvej inštancie nestotožnil, pretože spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. 13. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 14. V prvom rade odvolací súd uviedol, že s ohľadom na začatie trestného stíhania pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. súd prvej inštancie v súlade s § 27 ods. 2 citovaného zákona správne aplikoval na vec ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. (§ 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).
15. Podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb. ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. 16. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. 17. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Zároveň, systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté (k tomu uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 18.08.2010, sp. zn. 4MCdo 15/2009). 18. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania a vznesením obvinenia sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Hoci základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je zrušenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom, v prípade uznesenia o začatí trestného stíhania a uznesenia o vznesení obvinenia nemožno lipnúť len na ich formálnom zrušení, ale je treba prihliadať na výsledok trestného stíhania ako meradlo opodstatnenosti, a tým i zákonnosti, začatia a vedenia trestného stíhania. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je teda rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca, nakoľko podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť samotného rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (k tomu nález ústavného súdu zo dňa 07.07.2016, sp. zn. I. ÚS 320/2016, zo dňa 13.12.2016, sp. zn. I. ÚS 540/2016). 19. S poukazom na vyššie uvedené možno uviesť, že i keď uznesenie vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003, ktorým vzniesol voči žalobcovi obvinenie zo spáchania trestného činu vydierania spolupáchateľstvom, nebolo nikdy zrušené pre nezákonnosť, patrí do kategórie tých (nezákonných) rozhodnutí, z ktorých si žalobca mohol, pri splnení ďalších podmienok stanovených v § 3 zákona č. 58/1969 Zb., uplatňovať nárok na náhradu škody, a to so zreteľom na neskorší výsledok trestného konania spočívajúci v jeho oslobodení spod obžaloby; vydaním oslobodzujúceho rozsudku sa totiž nenaplnilo pôvodné podozrenie žalobcu zo spáchania trestného činu. Oslobodenie žalobcu spod obžaloby malo teda rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nakoľko sa nepotvrdil prvotný predpoklad o spáchaní trestného činu žalobcom. Súd prvej inštancie teda pochybil, keď neprihliadal na špecifický charakter uznesenia vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003 o vznesení obvinenia, od ktorého žalobca vyvodzoval nárok na náhradu škody a bez ďalšieho jeho nárok zamietol. Pokiaľ sa súd prvej inštancie pri svojom myšlienkovom postupe odvolával na právny názor vyslovený ústavným súdom v náleze zo dňa 13.11.2013, sp. zn. II. ÚS 163/2013, treba uviesť, že ústavný súd sa v ňom primárne zaoberal posudzovaním otázky premlčania nároku na náhradu škody podľa § 22 a § 23 zákona č. 58/1969 Zb., a nie otázkou existencie nezákonného rozhodnutia, pričom len okrajovo dal do pozornosti najvyššiemu súdu, že v intenciách svojej judikatúry sa bude musieť argumentačne konfrontovať s otázkou splnenia zákonnej podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia v zmysle § 3 a § 4 zákona č. 58/1969 Zb. Zároveň v tejto súvislosti poznamenal, že legálnym prostriedkom ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých je vznesenie obvinenia postavené, je podanie sťažnosti proti nemu, a pokiaľ uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené zákonné predpoklady, nebolo zrušené v konaní o sťažnosti proti nemu, nemožno ho bez ďalšieho považovať za nezákonné len z dôvodu, že sa nepotvrdila pravdepodobnosť o spáchaní skutku konkrétnou osobou. Predmetné stanovisko, vzťahujúce sa ku konkrétne posudzovanej veci, nemožno bez ďalšieho považovať za záväzné z hľadiska vyslovenia právneho názoru ohľadne (ne)zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia, pokiaľ sa obvinenie zo spáchania trestného činu nepotvrdilo a obvinený bol spod obžaloby oslobodený. Naviac, nemožno prehliadnuť iné už citované rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých sa tento neodklonil od doterajšej judikatúry najvyššieho súdu (reprezentovanej najmä rozhodnutiami zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009, zo dňa 18.08.2010, sp. zn. 4M Cdo 115/2009, zo dňa 30.03.2011, sp. zn. 3Cdo 194/2010) a zotrval na tom, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti, a tým zákonnosti, začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania, a preto z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o vznesení obvinenia má oslobodenie spod obžaloby rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Na uvedenom základe odvolací súd vyhodnotil súdom prvej inštancie prezentovaný právny názor týkajúci sa zákonnosti uznesenia vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003 za založený na nesprávnom právnom posúdení veci. 20. Odvolací súd v tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie zákonnosť uznesenia vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie, posudzoval len v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., avšak nárok žalobcu na náhradu škody neposúdil aj z hľadiska ustanovenia § 3 citovaného zákona, ktoré podmieňuje priznanie práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím podaním riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu. Z obsahu pripojeného trestného spisu Okresného súdu Trnava, sp. zn. 1T/347/2003, pritom vyplýva, že žalobca nepodal proti uzneseniu vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003 o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok a v konaní doposiaľ netvrdil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. 21. Za nesprávny považoval odvolací súd i ten právny záver súdu prvej inštancie o zákonnosti uznesenia OS Trnava zo dňa 15.03.2003, na podklade ktorého bol žalobca vzatý do väzby. 22. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. 23. Zákon č. 58/1969 Zb. v ustanovení § 5 ods. 1 rozoznáva špeciálnu právnu úpravu škodových nárokov vzniknutých v súvislosti s väzbou, viažucich sa na zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Ide o špecifický typ rozhodnutia zakladajúceho právo na náhradu škody. Z jeho gramatického a systematického výkladu je zrejmé, že podmienky pre vznik práva na náhradu škody v dôsledku rozhodnutia o väzbe sú upravené odlišne od úpravy podmienok pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 3 a § 4 zákona č. 58/1969 Zb., keď pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím sa vyžaduje zrušenie rozhodnutia po tom, čo nadobudlo právoplatnosť a vyčerpanie opravných prostriedkov, pričom v prípade rozhodnutia o väzbe nedochádza priamo k zrušeniu tohto rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, ale právo na náhradu škody zakladá právoplatný oslobodzujúci rozsudok (prípadne zastavenie trestného stíhania) v trestnom konaní, v ktorom bolo rozhodnutie o väzbe vydané. Táto odlišná právna úprava zároveň znamená, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím nemožno zamieňať s právom na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a na skutkové okolnosti napĺňajúce predpoklady vzniku práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nie je možné aplikovať ustanovenia zákona upravujúce vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. 24. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie neprihliadal na špecifický charakter uznesenia OS Trnava zo dňa 15.03.2003, ktorým bol žalobca vzatý do väzby a splnenie predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu posudzoval nesprávne len so zreteľom na ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., opomenúc aplikovať ustanovenie § 5 ods. 1 tohto zákona, ktoré na uvedený prípad dopadá. Ustanovenie § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. totiž zakladá priamy nárok na náhradu škody za predpokladu, že žalobca, ako osoba, na ktorej bola vykonaná väzba, bol spod obžaloby oslobodený. 25. Sumarizáciou vyššie uvedeného možno teda uzavrieť, že súd prvej inštancie právne nesprávne vyhodnotil (ne)splnenie predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu spočívajúcich v neexistencii právneho základu, od ktorého si žalobca v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody. Za tohto stavu sa súd prvej inštancie nezaoberal ustálením a vyhodnotením i ďalších zákonných podmienok pre vyvodenie zodpovednosti žalovanej za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., keď v tomto smere nevykonal náležité dokazovanie, jeho výsledky nezhodnotil a neuviedol, k akým skutkovým záverom dospel, pričom tieto následne neposúdil podľa príslušnej právnej normy. Nakoľko nedostatky vytýkané rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V novom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v otázke existencie právneho základu pre uplatnenie nároku na náhradu škody, pričom skúmajúc existenciu ďalších podmienok stanovených zákonom č. 58/1969 Zb. vyhodnotí, či žalobcovi možno priznať právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a rozhodnutím o vzatí do väzby a v akom rozsahu, a to vo väzbe na príčinnú súvislosť medzi uplatňovanou náhradou škody a nezákonnými rozhodnutiami, ktorá musí byť priama, a nie sprostredkovaná. Súd prvej inštancie sa zároveň dôsledne vysporiada s námietkami žalovanej, ktoré uplatnila v rámci procesnej obrany proti tvrdeniam žalobcu (viď vyjadrenie žalovanej zo dňa 09.07.2013 na č.l. 31 a nasl.). Súd prvej inštancie nové rozhodnutie vo veci samej odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 CSP tak, aby odôvodnenie rozsudku obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 CSP). 26. Súd prvej inštancie po zrušení veci odvolacím súdom doplnil dokazovanie stanoviskom sporových strán. 27. Zástupca žalobcu uviedol, že existencia nároku na náhradu škody žalobcu bola v tomto konaní potvrdená uznesením Krajského súdu v Bratislave, v ktorom sa odvolací súd jasne vyjadril, že v súvislosti s nárokom na náhradu škody vyplývajúcu z nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia spojení s ustálenou judikatúrou tak Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj Najvyššieho súdu SR nemá sa lipnúť na jeho formálnom zrušení, ale treba prihliadať na výsledok trestného konania ako meradlo opodstatnenosti tohto nároku. Teda, keďže sa trestné stíhanie žalobcu skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku, je potrebné považovať uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia za nezákonné a zasahujúce do základných práv žalobcu. Oslobodenie žalobcu má teda rovnaké účinky ako zrušenie nižšie spomínaného uznesenia. Zároveň je treba uviesť na strana žalobcu sú dané aj dôvody osobitného zreteľa, keď žalobca jeho rodina ako aj priatelia trpeli dôsledkami tohto nezákonného rozhodnutia a jeho výsledkom bol rozpad žalobcovej rodiny, odvrátenie sa množstvo priateľov od neho ako aj následky vplývajúce na jeho v tom čase maloleté dieťa. V súvislosti s nárokom na náhradu škody spôsobenú s väzbou rovnako odvolací súd uviedol, že pre vznik práva na náhradu škody sa v tomto prípade nevyžaduje priamo zrušenie tohto rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, ale právo na náhradu škody zakladá priamo právoplatný oslobodzujúci rozsudok v trestnom konaní, v ktorom bolo o väzbe rozhodnuté. Čo sa týka náhrady trov v trestnom konaní tieto boli žalobcom riadne preukázané a to tak doloženými dokladmi o úhrade trov obhajoby, ako aj z pripojeného trestného spisu ktorý bol oboznámený je zrejmé, že táto obhajkyňa vykonávala obhajobu žalobcu v tomto trestnom konaní. Čo sa týka náhrady majetkovej náhrady škody spočívajúcej v ušlom zisku tak, ako žalobca už v predchádzajúcich podaniach tvrdil, bolo možné nebyť tohto nezákonného rozhodnutia dôvodne očakávať, že žalobca by bol naďalej zamestnaný v štátnej službe PZ a rovnako by mu vyplynul aj nárok na výsluhový dôchodok. Čo sa týka výšky nároku súvisiaceho s nemajetkovou ujmou ten považoval za primeraný a to vzhľadom na to, že žalobca musel trpieť pocitmi bezmocnosti a bola u neho v podstate negovaná dôvera možnosť poskytnutia spravodlivosti. Nakoniec aj z výpovedí svedkov N. G., Ľ. N. a W. O., ktorí vypovedali v tomto konaní je podľa názoru žalobcu jednoznačne preukázané, že súvislosti s nezákonným obvinením a väzbou žalobcu sa vážne zasiahlo do osobnostných práv, narušila sa nielen jeho povesť, ale aj ľudská dôstojnosť a rozvrátili sa jeho rodinné vzťahy. Vzhľadom na tieto skutočnosti žiadal, aby súd rozhodol rozsudkom a to tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu tak, ako je špecifikovaná v žalobe, t.j. 76.744,22 eur a zároveň že žalovaný je povinný nahradiť trovy konania žalobcovi v plnom rozsahu, t.j. 100 %. 28. Zástupkyňa žalovanej strany uviedla, že má za to, že uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 14.03.2003 nie je nezákonným rozhodnutím, pretože nespĺňa podmienku uvedenú v § 3 zák. 58/1969 Zb. t.j. podanie riadneho opravného prostriedku voči uzneseniu o vznesení obvinenia, v tomto prípade sťažnosť. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že by Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku vyslovil , že takéto uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonné, práve naopak poukázala na bod 18 rozsudku Krajského súdu v Bratislave, v ktorom Krajský súd vyslovil právny názor že tento súd má posudzovať splnenie podmienky nároku na náhradu škody aj z hľadiska ust. § 3 zák. 58/1969 Zb. teda podanie riadneho opravného prostriedku, čo žalobca nevyužil. Vo vzťahu k uzneseniu o vzatí do väzby žalobcu, žalovaná naďalej trvala na námietke opísanej vo svojom vyjadrení zo dňa 09.07.2013 t.j. že žalobca si vzatie do väzby zavinil a to jeho konkrétnym konaním popísanom v predmetnom vyjadrení. Navyše keby žalobca bol podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť nemuselo toto nadobudnúť právoplatnosť. Keby nebolo právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia, nemohlo by byť vydané ani uznesenie o vzatí žalobcu do väzby. Čo sa týka nemajetkovej ujmy žalovaná v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že zák. č. 58/1969 Zb. nepozná náhradu nemajetkovej ujmy, preto táto žalobcovi nemôže byť ani priznaná. To isté sa vzťahuje aj na nárok žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia za predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, zároveň nejde ani o trovy konania, keďže vznikli pred začatím súdneho konania a navyše nie je ich možné hodnotiť ako účelne vynaložené. Žalovaná mala za to, že vzniku škody v podobe ušlého zisku na strane žalobcu nedošlo ani v dôsledku uznesenia o vznesení obvinenia, ani v dôsledku uznesenia o vzatí žalobcu do väzby, ale v dôsledku právoplatného rozhodnutia - personálneho rozkazu, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru. Nakoľko rozhodnutie o prepustení nebolo do dnešného dňa ani zmenené, ani zrušené, nie je možné dospieť k inému záveru, ako k tomu, že je v súlade so zákonom. Právo na náhradu ušlého zisku by žalobcovi vzniklo v prípade zrušenia rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru, či už na základe odvolania, alebo preskúmaním rozhodnutia súdom. Nakoľko žalovaná zastáva názor, že nie sú splnené kumulatívne všetky podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody, nie je možné ani priznanie majetkovej škody v rozsahu trov právneho zastúpenia. Vo zvyšku odkázala žalovaná na svoje písomné vyjadrenie zo dňa 09.07.2013 ako aj na všetky svoje ústne vyjadrenia. Vzhľadom na uvedené, žalovaná žiadala súd, aby žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. Žalovaná si nárok na náhradu trov konania neuplatnila. 29. Súd prvej inštancie po zrušení rozsudku sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je viazaný v zmysle ustanovenia § 391 ods. 2/ CSP. 30. V predmetnej právnej veci nebolo sporné, že orgánom, konajúcim v mene štátu je Ministerstvo spravodlivosti SR. Žalobca uplatnený nárok právne kvalifikoval ako právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“) a rozhodnutím o väzbe podľa § 8 ods. 5 zák. č. 514/2003 Z. z. Uznesenie o vznesení obvinenia (žalobcom označené za nezákonné rozhodnutie) bolo vydané dňa 14. 03. 2003 a uznesenie o vzatí do väzby dňa 15. 03. 2003. Zákon č. 514/2003 Z. z. nadobudol účinnosť 01.07.2004. 31. Podľa § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú, rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. 32. Podľa § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. 33. Keďže zák. č. 514/2003 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01. 07. 2004, je zrejmé, že rozhodnutia, ktorými mala byť žalobcovi spôsobená škoda, boli vydané pred účinnosťou zák. č. 514/2003 Z. z. (14. 03. 2003, resp. 15.03. 2003), teda zodpovednosť za škodu nimi spôsobenú sa spravuje doterajšími predpismi, t. j. zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zák. č. 58/1969 Zb.“). 34. Podľa § 1 Zák. č. 58/1969 Zb. (1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. (2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. (3) V hospodárskoprávnych vzťahoch nezodpovedá štát podľa tohto zákona v prípadoch, v ktorých rozhodovanie patrí orgánom hospodárskej arbitráže. 35. Podľa § 2 Zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní. 36. Podľa § 3 Zák. č. 58/1969 Zb. ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. 37. Podľa § 4 Zák. č. 58/1969 Zb. (1) Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. (2) Ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené. 38. Podľa § 5 Zák. č. 58/1969 Zb. (1) Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. (2) Právo na náhradu škody nemá ten,
a) kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia,
b) kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný. (3) Za väzbu nariadenú v konaní o vydanie do cudziny sa náhrada škody podľa predchádzajúcich ustanovení neposkytuje. 39. Podľa § 9 Zák. č. 58/1969 Zb. 1) Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch je týmto orgánom, a) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Československej socialistickej republiky, federálny ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, b) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1). (2) Ak bola žiadosť o predbežné prerokovanie podaná na ústrednom orgáne, ktorý nie je príslušný, postúpi ju orgánu príslušnému. Účinky podania žiadosti sa v tomto prípade zachovávajú. 40. Podľa § 10 Zák. č. 58/1969 Zb. ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. 41. Podľa § 11 Zák. č. 58/1969 Zb. dohoda o nároku na náhradu škody (§ 9 ods. 1) je prípustná len pri predbežnom prerokovaní tohto nároku alebo v konaní na súde. 42. Žalobca na preukázanie svojich skutkových tvrdení predložil súdu nasledovné listinné dôkazy: Uznesenie Krajského úradu justičnej polície PZ v Trnave zo dňa 14.3.2003 ČVS: KUJP-13/OVVK-2003 Mš, Uznesenie Okresného súd v Trnave zo dňa 15.3.2003 č. k. Tpr 40/03, Uznesenie Krajskej prokuratúry v Trnave zo dňa 5.6.2003 sp. zn.: 1 Kv 5/2003, Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím zo dňa 4.5.2012, doručenú Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 7.5.2012, Oznámenie Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 31.10.2012 o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, príjmový pokladničný doklad zo dňa 3.11.2008, príjmový pokladničný doklad zo dňa 18.3.2010. Žalovaná strana predložila súdu personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky číslo 126 zo dňa 7. apríla 2003, na základe ktorého bol žalobca prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, žalovanej, výsluchom svedkov N. G., Ľ. N., W. O., oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a žalovanou, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu v Trnave sp. zn. 4T 347/2003, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v predmetnom spise a zistil nasledovný skutkový stav veci: Uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície PZ v Trnave ČVS: KUJP13/OVVK-2003 zo dňa 14. 03. 2003 bolo začaté trestné stíhanie voči žalobcovi ako obvinenému pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona, Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. Tpr 40/03 zo dňa 15.03. 2003 bol žalobca vzatý do väzby. Uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave sp. zn. 1 Kv 5/03 zo dňa 05.06. 2003 bol žalobca prepustený z väzby na slobodu. Rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T 347/03 zo dňa 18. 03. 2010 bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Žiadosťou zo dňa 04.05.2012, doručenou Ministerstvu spravodlivosti dňa 07.05.2012 požiadal žalobca o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Listom zo dňa 31.10.2012 oznámilo Ministerstvo spravodlivosti žalobcovi, že žiadosť bola predbežne prerokovaná, pričom jej nebolo vyhovené, pretože nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Preto Ministerstvo spravodlivosti SR posúdilo žiadosť ako nedôvodnú. 43. Súd vyššie uvedený skutkový stav veci právne vyhodnotil nasledovne: Žalobou podanou na tunajší súd sa žalobca zastúpený svojím právnym zástupcom domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 76 744,22 € titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. Za nezákonné rozhodnutie označil Uznesenie vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície PZ v Trnave ČVS: KUJP13/OVVK-2003 zo dňa 14. 3. 2003, ktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu ako obvineného pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom a Uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. Tpr 40/03 zo dňa 15.03. 2003 na základe ktorého bol žalobca vzatý do väzby, nakoľko bol prepustený z väzby na slobodu dňa 05. 06. 2003 uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave sp. zn. 1 Kv 5/03 zo dňa 05. 06. 2003. Keďže rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T 347/03 zo dňa 18.0 3. 2010 bol žalobca oslobodený spod obžaloby, mal za to, že mu vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia a rozhodnutím o väzbe - uznesením o vzatí do väzby. Uplatnenú škodu špecifikoval nasledovne: 6.115,65 € predstavuje majetkovú škodu (skutočnú škodu), ktorej náhradu žalobca požadoval titulom trov obhajoby v trestnom konaní, 19.468,09 € predstavuje majetkovú škodu (ušlý zisk), ktorej náhradu žalobca požadoval titulom rozdielu medzi priemerným zárobkom (ziskom) žalobcu v období pred nezákonným rozhodnutím a zárobkom (ziskom) dosahovaným po tomto rozhodnutí, a to za obdobie 14.03. 2003 - 31.12. 2006, 50.000 € predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, 1 160,48 € predstavuje trovy právneho zastúpenia v súvislosti s podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstvo spravodlivosti SR. 44. Pre úspešné uplatnenie náhrady škody podľa vyššie uvedených ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom je potrebné súčasné splnenie všetkých zákonných podmienok - existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie riadiac sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v otázke existencie právneho základu pre uplatnenie nároku na náhradu škody, skúmajúc existenciu ďalších podmienok stanovených zákonom č. 58/1969 Zb. vyhodnotil, či žalobcovi možno priznať právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a rozhodnutím o vzatí do väzby a v akom rozsahu, a to vo väzbe na príčinnú súvislosť medzi uplatňovanou náhradou škody a nezákonnými rozhodnutiami, ktorá musí byť priama, a nie sprostredkovaná a dospel k nasledovným záverom: Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Zároveň, systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté (k tomu uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 18.08.2010, sp. zn. 4MCdo 15/2009). Uznesenie vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003, ktorým vzniesol voči žalobcovi obvinenie zo spáchania trestného činu vydierania spolupáchateľstvom, nebolo nikdy zrušené pre nezákonnosť, patrí do kategórie tých (nezákonných) rozhodnutí, z ktorých si žalobca mohol, pri splnení ďalších podmienok stanovených v § 3 zákona č. 58/1969 Zb., uplatňovať nárok na náhradu škody, a to so zreteľom na neskorší výsledok trestného konania spočívajúci v jeho oslobodení spod obžaloby; vydaním oslobodzujúceho rozsudku sa totiž nenaplnilo pôvodné podozrenie žalobcu zo spáchania trestného činu. Oslobodenie žalobcu spod obžaloby malo teda rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nakoľko sa nepotvrdil prvotný predpoklad o spáchaní trestného činu žalobcom. Súd prvej inštancie zákonnosť uznesenia vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie, posúdil aj z hľadiska ustanovenia § 3 Zák. č. 58/1969 Zb., ktoré podmieňuje priznanie práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím podaním riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu. Z obsahu pripojeného trestného spisu Okresného súdu Trnava, sp. zn. 1T/347/2003, pritom vyplýva, že žalobca nepodal proti uzneseniu vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003 o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok a v konaní doposiaľ netvrdil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. . Podľa § 3 Zák. č. 58/1969 Zb. ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. Vzhľadom k tomu, že súd mal v konaní preukázané, že žalobca nevyužil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu sťažnosť, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím nebolo možné žalobcovi priznať. 45. Vo vzťahu k právu na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe okrem ustanovenia § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., ktorý ustanovuje podmienky, za ktorých právo na náhradu škody i vzniká, nie je možné prehliadnuť ani ustanovenie § 5 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb., ktorý ustanovuje podmienky, pri splnení ktorých právo na náhradu škody nevznikne. Podľa § 5 ods. 2 písm. a) zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody nemá ten, kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia. Skúmanie negatívnych podmienok podľa § 5 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. má zmysel nielen pri práve na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, ale aj pri práve na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (za ktoré žalobca považuje uznesenie o vznesení obvinenia). Ak existuje konkrétne zavinené konanie žalobcu, ktoré viedlo k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia a k vzatiu do väzby, takéto konanie nie je možné prehliadnuť a je treba dôsledne skúmať a posúdiť, či neodôvodňuje nepriznanie práva na náhradu škody podľa § 5 ods. 2 Zák. č. 58/1969 Zb. Takýto názor nie je cudzí ani rozhodovacej činnosti súdov. V rozsudku sp. zn. 1 Cdo 53/93 (uverejnený pod publikačným číslom 70/1994) Najvyšší súd SR dospel k jednoznačnému záveru: Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo ale nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. 46. Súd sa stotožnil s názorom žalovanej, ktorá namietala, že v tomto prípade je daná negatívna podmienka brániaca vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa § 5 ods. 2 písm. a) zák. č. 58/1969 Zb., t. j. žalobca si trestné stíhanie zavinil sám, a to konaním (úmyselným, zavineným), ktorým vzbudil podozrenie z páchania trestnej činnosti, keď ako príslušník Policajného zboru SR sa nezdržal neprimeranej komunikácie s poškodenými svedkami Jozefom Mužíkom a Mariánom šokom, zachytenej na zvukových záznamoch zo dní 06. 03. 2003 a 12. 03. 2003, ktoré sú súčasťou príslušného trestného spisu, t. j. súdneho spisu OS Trnava sp. zn. 4T/347/2003 (č.l. 219-226). Súd sa tiež stotožnil s argumentáciou žalovanej, že samotné zvukové záznamy, resp. ich prepisy, žiadnym spôsobom nepreukazujú spáchanie skutku. z ktorého bol obvinený. Na druhej strane z hľadiska spôsobu komunikácie žalobcu (ako príslušníka PZ SR) nemožno ignorovať skutočnosť, že sú spôsobilé vzbudiť podozrenie z páchania trestnej činnosti a v prípade obvinenia sú spôsobilé zapríčiniť vzatie do väzby z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005. Z vyššieuvedených dôvodov má súd za to, že existovalo konkrétne a zavinené konanie žalobcu, ktorým si tento zavinil vznesenie obvinenia a vzatie do väzby, spočívajúce v spôsobe komunikácie s V. W. a W. Š.. Komunikácia zachytená na zvukových záznamoch, ktorých prepisy sú súčasťou predmetného trestného spisu (č.l. 219-226), vzbudila podozrenie, že žalobca sa zúčastňuje páchania trestnej činnosti a zároveň vyvolala obavu, že jeho ponechaním na slobode by tento mohol pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, alebo ináč mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Pre posudzovanie, či si osoba väzbu zavinila sama, sú významné skutočnosti, ktoré viedli k vzatiu obvineného do väzby, ako i samotný dôvod väzby. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby v zmysle § 5 ods. 2 písm. a) zák. č. 58/1969 Zb. potom znamená, že jeho zavinené konanie (aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti) bolo dôvodom na podanie a vyhovenie návrhu na jeho vzatie do väzby (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 3038/2006). Časové hľadisko zavineného konania, ktoré viedlo k vzatiu do väzby, nie je rozhodujúce, t. j. mohlo k nemu dôjsť pred vznesením obvinenia alebo po vznesení obvinenia. V tomto prípade k nemu došlo pred vznesením obvinenia a nepochybne práve zvukové záznamy, na ktoré žalovaná poukázala, boli dôležitým dôkazom, ktorý presvedčil príslušné orgány o závere, že žalobca sa dopustil spáchania trestného činu (čo viedlo k vzneseniu obvinenia) a je nebezpečenstvo, že bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, alebo ináč mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie (čo viedlo k vzatiu do väzby). V zmysle vyššie uvedených skutočností súd má za to, že žalobca si trestné j stíhanie a väzbu zavinil vyššie popísaným zavineným konaním, čo z dôvodu podľa § 5 ods. 2 písm. a) zák. č. 58/1969 Zb. vylučuje možnosť vzniku práva na náhradu škody. 47. Žalobca uplatnil právo na náhradu majetkovej škody vo výške 6.115,65 €, ktorá má predstavovať uhradené trovy obhajoby v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“). Žalobca pri odôvodnení tohto nároku poukázal na ustanovenie § 18 ods. 1 a2 zák. č. 514/2003 z. z. Zákon č. 58/1969 Zb. obdobné ustanovenia vo vzťahu k spôsobu a rozsahu náhrady škody neustanovuje. Podľa § 20 zák. č. 58/1969 Zb. pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. Podľa § 442 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). S odkazom na uvedené je potom nevyhnutné škodu spočívajúcu v uhradených trovách obhajoby právne kvalifikovať ako skutočnú škodu, t. j. zmenšenie majetku poškodeného oproti stavu pred škodovou udalosťou. Úlohou poškodeného pri uplatnení si práva na náhradu skutočnej škody je v prvom rade preukázať, že došlo k zmenšeniu jeho majetku, v druhom rade že k nemu došlo práve v dôsledku škodovej udalosti. Žalobca predložil súdu ako dôkaz príjmový pokladničný doklad V.. E. H., advokátky zo dňa 03.11.2008 na sumu 158 342.- Sk a príjmový pokladničný doklad zo dňa 18.03.2010 na sumu 858.- eur. Z predložených pokladničných dokladov súd zistil, že V..
E. H. prijala od žalobcu dňa 03.11.2018 sumu 158 342.- Sk a dňa 18.03.2010 sumu 858.- eur za účelom zastupovania v trestnej veci obvineného G. 4T 347//03. Žalobca uviedol, že trovy obhajoby predstavovali sumu 6.115,65 € a boli vypočítané podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. bez toho, aby túto skutočnosť i preukázal, t. j. predložil vyčíslenie trov s uvedením konkrétnych úkonov a výšky trov za každý z uskutočnených úkonov. Bez predloženia zoznamu všetkých účtovaných úkonov nie je možné náhradu škody priznať. V takom prípade nie je preukázané, že ide o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s namietaným nezákonným rozhodnutím, resp. rozhodnutím o väzbe. Aj táto skutočnosť predstavuje v tomto prípade prekážku pre možnosť priznania náhrady škody spočívajúcej v uhradených trovách obhajoby. Okrem toho je viac ako zrejmé, že trovy obhajoby za všetky úkony právnej služby nemohli byť vypočítané podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. účinnej od 01.01. 2005, keď je zrejmé, že trestné stíhanie žalobcu sa začalo dňa 14. 03. 2003 a žalobca bol vo väzbe v období od 14. 03. 2003 do 05.0 6. 2003. Ak mali byť jednotlivé úkony právnej služby vyvolané uznesením o vznesení obvinenia a uznesením o vzatí do väzby (t. j. ak škoda spočívajúca rozhodnutím v uhradených trovách obhajoby mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s „nezákonným rozhodnutím“ a rozhodnutím o väzbe), museli byť uskutočnené pred nadobudnutím účinnosti vyhlášky č. 655/2004 Z. z., teda podľa § 20 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. patrí advokátovi odmena za ne podľa doterajších predpisov, t. j. podľa vyhlášky MS SR č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Aj tieto skutočnosti viedli súd k presvedčeniu, že nárok žalobcu na náhradu škody spočívajúcej v uhradených trovách obhajoby je nedôvodný a nepreukázaný.
48. Druhou položkou požadovanej náhrady škody, ktorú si žalobca uplatnil je ušlý zisk vypočítaný ako rozdiel medzi zárobkom žalobcu pred nezákonným rozhodnutím a zárobkom dosahovaným po nezákonnom rozhodnutí, v období od 14.03. 2003 až do 31.12.2006, v sume 19.468,09 €. žalobca uviedol, že v období obmedzenia osobnej slobody v dôsledku väzby od 14.03. 2003 do bol nezamestnaný, a to až do konca roku 2006, keďže dňa 11.04. 2003 bol žalobca prepustený zo služobného pomeru personálnym rozkazom Ministra vnútra SR č. 126/2003 zo dňa 7. 42003, vydaným podľa § 192 ods, 1 písm. e) zák. č. 73/1998 Z. z. Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. Slovenskej informačnej služby. Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zák. č. 73/1998 Z. z.“) v znení účinnom do 30. 06. 2003 policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru iba v prípade, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa § 194 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z. z. v znení účinnom v čase prepustenia žalobcu zo služobného pomeru, rozhodnutie o prepustení sa musí vyhotoviť písomne a musí byť v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je neplatné. Podľa § 196 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z. z. v znení účinnom do 30. 4. 2004, ak sa rozhodnutie o skončení služobného pomeru zruší, služobný pomer trvá so všetkými právami a policajtovi sa doplatí služobný plat. Rozhodnutie o doplatení služobného platu vydá nadriadený, ktorý je oprávnený rozhodnúť o skončení služobného pomeru policajta, a uvedie v u ňom sumu patriaceho doplatku. Podľa § 196 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z. v znení účinnom do 30. 04. 2004, ak po zrušení rozhodnutia o skončení služobného pomeru policajt oznámi, že netrvá na ďalšom výkone štátnej služby, platí, ak sa policajt a nadriadený nedohodnú inak, že jeho služobný pomer sa skončil uvoľnením uplynutím dvoch kalendárnych mesiacov; lehota na skončenie služobného pomeru začína plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po dni pôvodného rozhodnutia o skončení služobného pomeru. Aj nasledujúce znenia § 196 zák. č. 73/1998 Z. z., i keď mierne odlišným spôsobom, obsahujú právnu úpravu nárokov príslušníka po zrušení rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru. Dvanásta časť zák. č. 73/1998 Z. z. upravuje konanie vo veciach služobného pomeru. Ustanovenie § 242 ods. 1 ustanovuje právo podať odvolanie proti rozhodnutiu, teda i proti rozhodnutiu o prepustení zo služobného pomeru, takéto odvolanie ale podľa § 242 ods. 6 nemá odkladný účinok. Podľa § 248 policajt môže podať na súd návrh na preskúmanie právoplatného rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru. z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru právoplatným rozhodnutím vydaným v súlade so zák. é. 73/1998 Z. z., a to z dôvodu ustanoveného zákonom. Dôvodom prepustenia zo služobného pomeru nebolo vznesenie obvinenia ani vzatie do väzby, ale porušenie služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom spočívajúce v tom, že tento „nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ, svoje sily a schopnosti nevynaložil na ochranu práv a majetku občanov, ale sám do nich hrubo zasiahol...' Skutkový stav, na základe ktorého bol žalobca prepustený zo služobného pomeru bol podľa rozhodnutia o prepustení zistený a preukázaný „šetrením nadriadeného, ktorý ako dôkaz v zmysle § 238 zákona č. 73/1998Z. z. použil aj výsledky vyšetrovania...“ Teda z rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru vyplýva, že dôvodom prepustenia nebolo ani vznesenie obvinenia ani vzatie do väzby. Z toho dôvodu ani záver, že žalobca nespáchal skutok, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenia a pre ktorý bol vzatý do väzby, nespôsobuje automaticky nezákonnosť prepustenia zo služobného pomeru. K tomuto došlo z dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e) zák. č. 73/1998 Z. z. rozhodnutím, ktoré je do dnešného dňa právoplatné, nebolo ani zrušené am zmenené pre nezákonnosť. Samotná skutočnosť, že v trestnom konaní nebolo preukázané, že žalobca spáchal skutok, pre ktorý bol obvinený a obžalovaný, nič nehovorí o tom, či sa žalobca dopustil konania zakladajúceho dôvod prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zák. č. 73/1998 z. z., t. j. konania, ktorým porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Súd v tejto súvislostí považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že trestné konanie a konanie vo veci prepustenia zo služobného pomeru sú dve nezávislé konania, riadiace sa odlišnými procesnými pravidlami a zásadami, ukončené od seba nezávislými rozhodnutiami, uskutočňované rozdielnymi orgánmi a napokon vyžadujúce diametrálne odlišnú mieru preukázania skutočností na jednej strane pre prijatie záveru, že žalobca spáchal trestný čin (t. j. jeho uznanie vinným a odsúdenie) a pre prijatie záveru, že sa dopustil konania, ktorým porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom (t. j. jeho prepustenie zo služobného pomeru). 49. Vzhľadom k vyššieuvedeným záverom , súd má za to, že k vzniku škody - ušlého zisku na strane žalobcu nedošlo v dôsledku začatia trestného stíhania a vzatia do väzby, ale v dôsledku právoplatného rozhodnutia (personálneho rozkazu), ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru. Rozhodnutie o prepustení nebolo do dnešného dňa ani zmenené, ani zrušené, teda nie je možné dospieť k inému záveru, ako k tomu, že je v súlade so zákonom. Právo na náhradu ušlého zisku by žalobcovi vzniklo v prípade zrušenia rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru či už na základe odvolania alebo po preskúmaní rozhodnutia súdom. Ak teda nedošlo k rozmnoženiu majetku žalobcu v čase po vznesení obvinenia a vzatí do väzby, nebolo to v dôsledku uznesenia o vznesení obvinenia a uznesenie o vzatí do väzby, ale v dôsledku prepustenia zo služobného pomeru právoplatným rozhodnutím - personálnym rozkazom ministra vnútra. Aj keby nedošlo k vzneseniu obvinenia a k vzatiu žalobcu do väzby, po jeho prepustení zo služobného pomeru z dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e) zák. č. 73/1998 Z. z. by nedošlo k rozmnoženiu jeho majetku. Príčinou nerozmnoženia majetku preto nemôže byť ani uznesenie o vznesení obvinenia ani rozhodnutie o vzatí do väzby. Jedinou a rozhodujúcou príčinou nerozmnoženia majetku žalobcu o služobný plat (vo výške jeho priemerného zárobku) je prepustenie zo služobného pomeru. Z uvedených dôvodov súd považuje za nedôvodný i nárok na náhradu škody - ušlého zisku vo výške 19.468,09 €, t. j. vo výške rozdielu „medzi priemerným zárobkom pred nezákonným rozhodnutím a zárobkom po tomto rozhodnutí“ 50. Žalobca si uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- €. Súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na skutočnosť, že zák. č. 58/1969 Zb. náhradu nemajetkovej ujmy neupravuje. Vo vzťahu k spôsobu a rozsahu náhrady škody zák. č. 58/1969 Zb. mlčí. Podľa § 20 zák. č. 58/1969 Zb. je preto nevyhnutné pre určenie spôsobu a rozsahu náhrady škody použiť podporne príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 442 ods. 1 OZ vo vzťahu k spôsobu a rozsahu náhrady škody umožňuje len možnosť náhrady skutočnej škody a toho, čo poškodenému ušlo (ušlého zisku). Možnosť náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade náhrady škody právne posúdenej podľa zák. č. 58/1969 Zb. je preto vylúčená. Neexistuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré by za daných skutkových okolností priznávalo žalobcovi i právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Je treba pripustiť že pri tomto type ujmy neexistujú také jednoznačné kvantifikačné pravidlá. ako je to pri skutočnej škode čí pri ušlom zisku. Napriek tomu, že v istom zmysle musí ísť o voľnú úvahu, i tá sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská, zohľadňujúce všetky okolnosti prípadu, odôvodňujúce konkrétnu požadovanú výšku náhrady v peniazoch. V opačnom prípade pri uplatňovaní a posudzovaní nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepôjde o voľnú úvahu, ale o ľubovôľu. Žalobca neuviedol žiadne preskúmateľné hľadiská daného prípadu odôvodňujúce náhradu v sume 50.000,- €. Okrem toho pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch treba brať zreteľ na prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť zmiernenie nemajetkovej ujmy. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu možno priznať aj citeľnú sumu, na druhej strane však nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy (tak, ako to požaduje žalobca), ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by pri porovnaní s „odškodňovaním“ zásahov do iných základných práv zaručených ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napr. ujmy na zdraví, či dokonca na živote) bagatelizovať. Aj z uvedeného je zrejmé, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemá žiadnu oporu v zákone, je zjavne nedôvodný, neodôvodnený a nepreukázaný. 51. Ako nedôvodný vyhodnotil súd i uplatnený nárok žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.160,48 €, ktoré mali žalobcovi vzniknúť v nadväznosti na podanie žiadosti na Ministerstvo spravodlivosti SR. Žalovaná namietala najmä to, že takýto nárok zák. č. 58/1969 Zb. nepozná, nejde o trovy konania, keďže vznikli pred začatím súdneho konania, napokon nie je možné ich hodnotiť ako účelne vynaložené. Pri akejkoľvek právnej kvalifikácii preto takýto nárok nie je možné priznať. Pri posúdení konkrétnej výšky požadovanej náhrady nie je zrejmé, akým spôsobom k nej žalobca dospel, preto aj tento uplatnený nárok žalobcu súd vyhodnotil ako nedôvodný a bez právneho základu. 52. V zmysle vyššie uvedených záverov súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. 53. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1, § 262 CSP, v zmysle zásady úspechu strany vo veci. Žalovaná strana v konaní mala plný úspech, avšak žiadne trovy jej nevznikli, preto jej súd náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.