Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19CoPr/7/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: R., zastúpeného T. proti žalovanému: S., zastúpenému R., o zaplatenie 948,57 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie 948,57 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 30. júna 2016, č.k. 10Cpr/2/2014-154, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanému 948,57 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 742,50 eur, kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 9,60 eur a úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 742,50 eur od 01.01.2014 do zaplatenia, a to do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Súčasne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému 948,57 eur, do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. O trovách rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že dňa 22.10.2013 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená pracovná zmluva, na základe ktorej žalobca pracoval u žalovaného ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy za dohodnutú mesačnú mzdu 406 eur od 22.10.2013 na dobu neurčitú. Zmluvné strany sa dohodli na skúšobnej dobe v trvaní troch mesiacov. Po uzavretí pracovnej zmluvy žalobca nastúpil ako vodič na turnus do zahraničia. Žalobca listom zo dňa 07.11.2013 skončil pracovný pomer podľa § 72 Zákonníka práce - skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu, pričom okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené žalovanému až po predčasnom ukončení turnusu. Po podaní žaloby žalovaný uhradil žalobcovi mzdu, žalobca vzal v tejto časti žalobu späť a predmetom konania zostali len nároky žalobcu na diéty. Keďže nedošlo k dobrovoľnému a včasnému plneniu zo strany žalovaného, súd prvej inštancie ho rozsudkom zaviazal na úhradu uplatnených nárokov. Táto časť rozsudku (rozhodnutie o žalobe žalobcu) nebola napadnutá odvolaním.

1.2 Pokiaľ ide o vzájomnú žalobu žalovaného, súd prvej inštancie na základe listinných dôkazov, ako aj výsluchu žalobcu, povereného zamestnanca žalovaného a svedkov K.. R. V. a Y. Y. dospel k zisteniu, že dňa 07.11.2013 bola uzatvorená zmluva o preprave medzi C. N., s.r.o. ako objednávateľom a žalovaným ako dopravcom, na základe ktorej mala byť vykonaná preprava z X. do U. s dátumom nakládky 07.11.2014 (tento údaj prevzal súd prvej inštancie z písomného vyhotovenia zmluvy, založeného v spise; správne malo byť 07.11.2013 - pozn. odvolacieho súdu) do 14:00 hod. a s dátumom vykládky 08.11.2014 (správne 08.11.2013 - pozn. odvolacieho súdu) o 06:00 hod. za cenu 550 eur s DPH. Žalovaný prepravu nezabezpečil z dôvodu, že žalobca sa svojvoľne odklonil zo svojej trasy, ako aj z dôvodu, že žalobca oznámil žalovanému, že ako vodič s ním ukončuje spoluprácu. Na základe nevykonania prepravy C. N., s.r.o. vyúčtovala žalovanému zmluvnú pokutu vo výške 780 eur, ktorú

žalovaný uhradil. Vzájomnou žalobou (pôvodne formulovanou ako kompenzačná námietka) žalovaný uplatňoval od žalobcu náhradu týchto dvoch súm, avšak len do výšky pôvodného nároku žalobcu 948,57 eur. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca svojvoľne odišiel so zvereným kamiónom do mesta L., a teda sa odklonil od svojej trasy o 112 km. Toto konanie žalobcu súd vyhodnotil ako úmyselné porušenie pracovnej disciplíny. Ak žalobca tvrdil, že to urobil z dôvodu, že žalovanému oznámil, že končí s prácou, súd prvej inštancie konštatoval, že na takéto konanie nemal žalobca žiadne dôvody, ani oprávnenie, keď ústne ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe neumožňuje. Súd mal za dostatočne preukázané, že napriek svojvôli žalobcu žalovaný vybavil ďalšiu prepravu pre žalobcu tak, aby sa mohol vrátiť na Slovensko. Vzhľadom k tomu, že žalobca ani túto požiadavku neakceptoval, opätovne úmyselne hrubým spôsobom porušil pracovnú disciplínu, teda si musel byť vedomý, že ak žalovanému vznikne škoda, za túto bude zodpovedný. Je prirodzené, že ak sa zamestnancovi ako vodičovi zverí kamión, je jeho prvoradou povinnosťou plniť pokyny zo strany zamestnávateľa, ktorý určuje, kam, kedy a kde sa bude vykonávať preprava tovaru. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný hodnoverne preukázal, že konaním žalobcu mu vznikla škoda v príčinnej súvislosti s porušením pracovných povinností žalobcu, a to minimálne v rozsahu 550 eur titulom straty na zárobku a 780 eur z titulu náhrady zmluvnej pokuty za nevykonanie dopravy. Žalovaný si vzájomnou žalobou uplatnil náhradu škody len vo výške 948,57 eur, preto mu súd prvej inštancie priznal náhradu do tejto výšky. Právne súd prvej inštancie zdôvodnil rozhodnutie ustanoveniami § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, § 72, § 145 ods. 1, § 179, § 186, § 188, § 191 Zákonníka práce, § 4 ods. 1 písm. c), § 13 ods. 1, ods. 4, § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, § 1 opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 401/2012 Z. z. ktorým sa ustanovujú základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 8 ods. 1, ods. 4 písm. d), § 9 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave.

2. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca včas odvolanie vo výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému 948,57 eur a vo výroku o trovách konania, pričom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, alebo aby rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že vzájomnú žalobu žalovaného v celom rozsahu zamietne. Odvolanie zdôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tým, že nebola preukázaná dôvodnosť nároku uplatňovaného žalovaným, ktorý je podľa žalobcu špekulatívny a účelovo vykonštruovaný. Hoci žalovaný tvrdí, že žalobca mu spôsobil škodu ešte dňa 07.11.2013, tento nárok si uplatnil až v prebiehajúcom súdnom konaní, a to podaním, doručeným súdu dňa 05.01.2015. Žalovaný nepostupoval v zmysle ustanovenia § 191 ods. 2 Zákonníka práce, hoci žalobca sa dňa 23.12.2013 dostavil do prevádzky žalovaného v súvislosti s nevyplatenou mzdou, kde konateľ žalovaného p. L. sa o žiadnom nároku žalovaného na náhradu škody nezmienil. Žalovaný sa o škode, spôsobenej žalobcom, nezmienil ani v odpore proti platobnému rozkazu, doručenom súdu dňa 02.09.2014. Konateľ žalovaného p. L. a konateľ spoločnosti C. N., s.r.o. p. Y., ktorého spoločnosť si mala u žalovaného objednať prepravu, v minulosti spoločne podnikali a majú priateľský vzťah, pričom v konaní nebolo okrem výpovede p. Y. žiadnym iným spôsobom preukázané, či predložené dokumenty (zmluva o preprave a faktúra) neboli vyhotovené len pre účely tohto konania. Pánom Y. predložený príjmový pokladničný doklad o úhrade sumy 780 eur titulom zmluvnej pokuty neobsahuje všetky požadované náležitosti, keď v ňom absentuje predmet, resp. účel plnenia a iné náležitosti. Žalobca poukázal na to, že na pojednávaní dňa 12.04.2016 žiadal vykonať dôkaz predložením objednávky špedičnej firmy, ktorá si u spoločnosti C. N., s.r.o. objednala prepravu, ktorú táto spoločnosť následne zadala žalovanému, spolu s faktúrou od tejto špedičnej firmy za nezrealizovanú prepravu. Tento dôkaz súd nevykonal. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný si nesplnil povinnosť uhradiť mu poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú zamestnávateľovi. Pritom v deň podpisu pracovnej zmluvy bol žalobca spolu so zamestnancom žalovaného p. V. v poisťovni V. uzavrieť poistnú zmluvu, originály dokumentov prevzal p. V., a keďže žalobca nemal potrebnú hotovosť na úhradu poistného, dohodli sa, že žalovaný zaňho uhradí poistné a následne si to zúčtuje so mzdou žalobcu. Žalobca ihneď odišiel s p. V. do U. k pristavenému kamiónu, na ktorom jazdil, preto nemal možnosť uhradiť predmetné poistné. Ak by žalovaný poistné uhradil podľa dohody, škoda, ktorú si uplatňuje voči žalobcovi, by bola krytá poistením. Žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že žalobcovi, ktorý sa rozhodol ukončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe, mal zadať prepravu objednanú spoločnosťou C. N., s.r.o., ktorej vykonaním sa mal žalobca dostať na Slovensko. Ak by mal žalovaný pre žalobcu prepravu z miesta jeho poslednej vykládky (X.) do U., bolo by nelogické, aby žalobca odmietol túto prepravu vykonať a šiel by radšej vozidlo odstaviť do L. a odtiaľ si zabezpečovať odvoz na Slovensko. Žalobca

zopakoval, že dispečer žalovaného mu po poslednej vykládke, ktorá sa konala 07.11.2013 o 13:00 hod. v X., následne cca o 13:30 hod. oznámil, že nemá preňho žiadnu prepravu a má čakať na ďalšie pokyny, s čím žalobca nesúhlasil, nakoľko sa potreboval dostať na Slovensko, preto sa rozhodol v záujme ochrany majetku žalovaného odstaviť vozidlo v logistickom centre E. v L., s ktorým žalovaný spolupracoval. Až následne ho kontaktoval dispečer žalovaného a dal mu presné inštrukcie, kde má vozidlo odstaviť. V ten deň mu dispečer žalovaného žiadnu zákazku s nakládkou v X. nezadával. Nelogicky vyznieva tvrdenie žalovaného, ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že žalobca mu dňa 07.11.2013 až o 15:00 hod. oznámil, že končí, preto sa pokúsil preňho vybaviť nejakú prepravu do U., pričom však v zmluve o preprave so spoločnosťou C. N., s.r.o. sa uvádza ako fixný termín nakládky 07.11.2014 (správne 07.11.2013 - pozn. odvolacieho súdu) do 14:00 hod. Na zmluve o preprave s touto spoločnosťou je dátum nakládky uvedený o rok neskôr, čo zrejme tiež svedčí o neskoršej fabulácii tejto objednávky. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že mu nebola zo strany žalovaného zadaná žiadna preprava v čase, keď bol ešte v X., a preto sa rozhodol, že kamión odparkuje v logistickom centre E.. Z jeho strany teda nedošlo k žiadnemu úmyselnému porušeniu pracovnej disciplíny, ani k zavinenému porušeniu povinností, zakladajúcemu nárok žalovaného na náhradu škody. Žalobca na záver odvolania uviedol, že napadnutý rozsudok je nedostatočne zdôvodnený, nakoľko sa súd v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal so všetkými vyššie spomínanými skutočnosťami, argumentmi a dôkazmi.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie aj jeho postup za správny a spravodlivý, pričom námietky žalobcu, vyjadrené v odvolaní, nepovažuje za oprávnené. Ako vyplýva z výpovede Y. L., zástupcu žalovaného, žalovaný pôvodne nemal záujem vymáhať nároky voči žalobcovi. S nekorektným správaním zamestnancov sa stretol už skôr, pričom vždy došlo k dohode, že si nebudú nárokovať svoje vzájomné pohľadávky a aj napriek neštandardnému ukončeniu pracovnej zmluvy sa žalovaný vždy snaží ukončiť pracovný vzťah zmierlivo. Žalovaný odmieta tvrdenie o neoznámení škody. Žalobca odmietol ísť do W., nechcel sa stretnúť so zamestnávateľom a trval na vysadení v mieste jeho bydliska. S vedomím, že pochybil a spôsobil žalovanému škodu, sa vyhýbal komunikácii so žalovaným. Námietky žalobcu o nepreukázaní zmluvy o preprave podľa žalovaného nie sú adekvátne. Žalovaný predložil súdu objednávku spoločnosti C. N., s.r.o. na prepravu tovaru, pričom aj z výpovede konateľa p. Y. vyplynulo, že prijatie objednávky sa bežne považuje za uzatvorenie zmluvy, k takémuto uzatváraniu zmlúv bežne dochádza aj s inými dodávateľmi. Ak žalobca spochybňuje odovzdanie peňazí (zmluvnej pokuty) napriek príjmovému pokladničnému dokladu a výpovedi svedka p. Y., je na ňom, aby ustál dôkazné bremeno. Žalobcom požadovaný dôkaz predložením objednávky, ako ju prijala spoločnosť C. N., s.r.o., bol pre toto konanie irelevantný, nakoľko predmetom tohto konania nebolo, či vznikla škoda spoločnosti C. N., s.r.o., ale žalovanému. Žalobca ako zamestnanec bol povinný vykonávať nariadenia zamestnávateľa, pričom v tomto prípade tým, že v rozpore so zadaním práce odviezol zverené motorové vozidlo do logistického centra E. v L., čo je viac ako 100 km od miesta, kde sa nachádzal, konal jasne v rozpore s týmto zadaním, a to s jediným úmyslom, ukončiť pracovný pomer. Ako vyplynulo aj z výpovede p. L., žalobca sa bez súhlasu žalovaného začal pohybovať podľa GPS zariadenia zlým smerom a po nakontaktovaní sa so žalobcom mu tento oznámil, že „on končí, nech mu zabezpečia odvoz domov, lebo nechá vozidlo aj s návesom na parkovisku otvorené s kľúčmi v zapaľovaní“. Žalobca teda v rozpore so Zákonníkom práce neoznámil vopred zamestnávateľovi ukončenie pracovnej zmluvy a vydieral ho, že ak neukončí pracovný pomer, nechá jeho vozidlo nezabezpečené. Účelové tvrdenia žalobcu o tom, že mu nebola zadaná preprava, sú v rozpore so svedeckými výpoveďami. Žalovaný napokon navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako správny potvrdil.

4. Žalobca v ďalšom písomnom vyjadrení zopakoval, že pohľadávka žalovaného titulom náhrady škody voči žalobcovi, uplatnená vzájomnou žalobou, neexistuje a nikdy neexistovala. Žalobca má za to, že zmluvný vzťah medzi žalovaným a spoločnosťou C. N., s.r.o. reálne nikdy nevznikol, pričom išlo len o účelovo vytvorený právny vzťah na účely tohto konania. Žalobca trvá na tom, že v čase, keď sa rozhodol ísť vozidlo odstaviť do L., nemal zadanú žiadnu prácu, keďže po vykonaní poslednej vykládky o 13:00 hod. v X., žalovaný o 13:30 hod. oznámil žalobcovi, že nemá pre neho žiadnu prepravu. Okrem toho opätovne poukázal na rozpor medzi výpoveďou zástupcu žalovaného, podľa ktorého mu mal žalobca dňa 07.11.2013 až o 15:00 hod. oznámiť, že končí pracovný pomer, a preto sa mu snažili vybaviť dopravu smerom do U., a termínom nakládky uvedeným v predloženej zmluve „07.11.2014 do 14:00 hod.“. Žalobca poprel tvrdenie žalovaného, že by sa mu vyhrážal, že ak s ním neukončia pracovný pomer, tak nechá vozidlo s návesom na parkovisku s kľúčmi v zapaľovaní. Ako skúsený vodič z povolania

vedel, že ak by takto postupoval a došlo by k odcudzeniu vozidla, musel by vzniknutú (niekoľkotisícovú) škodu žalovanému uhradiť.

5. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania (t. j. výroky o vzájomnej žalobe žalovaného a o trovách konania) podľa § 379 a § 380 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 , keďže potrebné dokazovanie presahuje rámec odvolacieho konania.

6. K námietke žalobcu, že právny vzťah (zmluva o preprave) medzi žalovaným a spoločnosťou C. N., s.r.o. mohol byť účelovo vytvorený pre toto súdne konanie a požadoval vykonať dôkaz predložením objednávky špedičnej firmy, ktorá si u spoločnosti C. N., s.r.o. objednala prepravu, ktorú táto spoločnosť následne zadala žalovanému, považuje odvolací súd za vhodné uviesť, že k písomnému vyhláseniu účtovníčky spoločnosti C. N., s.r.o. bola pripojená okrem iných listín aj e-mailová komunikácia spoločnosti C. N., s.r.o. so spoločnosťou D. zo 07.11.2013 (pričom súd prvej inštancie oboznámil tieto listiny na pojednávaní dňa 09.06.2016), z ktorej vyplýva, že predmetnú prepravu z X. do obce O. W. pri U. si u spoločnosti C. N., s.r.o. objednala spoločnosť D.. Bez ohľadu na existenciu tohto dôkazu sa však odvolací súd stotožňuje so žalovaným v tom, že predmetom konania nie je škoda, ktorú spôsobil žalovaný spoločnosti C. N., s.r.o., prípadne ďalším spoločnostiam v rade objednávateľov predmetnej prepravy, ani platnosť, či neplatnosť zmluvy/zmlúv o preprave medzi týmito spoločnosťami, preto nie je potrebné podrobne skúmať objednávku prepravy u spoločnosti C. N., s.r.o. Podstatné pre toto konanie (o náhradu škody, ktorú mal žalobca spôsobiť žalovanému) je, či došlo ku škode na strane žalovaného, či k nej došlo v príčinnej súvislosti so zavineným porušením povinností žalobcu pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, prípadne s úmyselným konaním žalobcu proti dobrým mravom (§ 179 Zákonníka práce).

7. V tejto súvislosti odvolací súd predovšetkým nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že „ústne ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe neumožňuje“. Podľa § 59 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce pracovný pomer možno skončiť skončením v skúšobnej dobe, pričom podrobnosti o takomto skončení pracovného pomeru obsahuje ustanovenie § 72, podľa ktorého v skúšobnej dobe môže zamestnávateľ a zamestnanec skončiť pracovný pomer písomne (ods. 1), pričom písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť (ods. 2). Citované ustanovenie § 72 ods. 1 Zákonníka práce však neobsahuje sankciu neplatnosti v prípade, ak skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe nemá písomnú formu (s výnimkou skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe s tehotnou ženou, matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode alebo dojčiacou ženou). S odkazom na § 17 ods. 2 Zákonníka práce je teda aj ústne skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe platné. Aj keď ustanovenie § 72 ods. 2 predpokladá, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe sa doručí druhému účastníkovi (v tomto prípade zamestnávateľovi) aspoň tri dni vopred, nedodržanie tejto lehoty (ktorá je len poriadkovou lehotou, o čom svedčí slovo „spravidla“ v tomto ustanovení) tiež nie je sankcionované neplatnosťou právneho úkonu. Z toho vyplýva, že pokiaľ zamestnanec, hoci ústne, oznámi zamestnávateľovi, že končí pracovný pomer v skúšobnej dobe „ihneď“, resp. „dnešným dňom“ a zamestnávateľ takýto prejav vôle zamestnanca akceptuje (t. j. nevyjadrí jednoznačne nesúhlas s tým, aby sa pracovný pomer skončil v čase, ktorý vyplýva z prejavu vôle zamestnanca), môže dôjsť k ukončeniu pracovného pomeru aj ihneď, resp. v deň oznámenia o jeho ukončení.

8. Inštitút skúšobnej doby dáva obom účastníkom pracovnoprávneho vzťahu (nielen zamestnávateľovi) právo „otestovať si“ druhú zmluvnú stranu, zo strany zamestnávateľa overiť si spôsobilosť zamestnanca na vykonávanú prácu, zo strany zamestnanca aj svoju ochotu vykonávať takúto prácu za podmienok vyplývajúcich z pracovnej zmluvy a v prípade, ak jedna zo zmluvných strán nie je spokojná, má právo (aj bez naplnenia predpokladov vyžadovaných v iných prípadoch) pracovný pomer ukončiť. Na druhej strane je však prirodzené, že ani v skúšobnej dobe a ani za vyššie uvedených okolností (t. j. ani keď zamestnávateľ nevyjadrí nesúhlas s tým, aby sa pracovný pomer skončil ihneď) nemôže zamestnanec vstať a odísť od rozrobenej práce bez toho, aby urobil také opatrenia, ktoré od neho možno spravodlivo požadovať, aby zabránil prípadným škodám, ktoré by zamestnávateľovi mohli vzniknúť. Okamžité skončenie práce a odchod z pracoviska bez vykonania primeraných opatrení

by bol v rozpore nielen s ustanovením § 178 Zákonníka práce, ale aj s dobrými mravmi. Po skončení pracovného pomeru však už nemožno od zamestnanca požadovať, aby plnil pokyny zamestnávateľa a de facto ďalej vykonával prácu.

9. V prejednávanej veci nebolo medzi stranami sporné, že žalobca oznámil žalovanému skončenie pracovného pomeru telefonicky dňa 07.11.2013 po vykládke kamióna v meste X., pričom požadoval za dátum skončenia pracovného pomeru ten istý deň (07.11.2013). Samotný žalovaný v podaní, doručenom súdu prvej inštancie dňa 05.1.2015, potvrdil, že na základe tohto oznámenia žalobcu a pozície vozidla sa so žalobcom dohodol, že kamión nechá na parkovisku O., kam žalovaný po žalobcu vyslal vodiča. Zo skutočnosti, že došlo k dohode medzi žalovaným a žalobcom o mieste odovzdania kamióna (t. j. o okolnostiach ukončenia práce) v spojení s listinami založenými v spise (písomné skončenie pracovného pomeru, pravdepodobne spísané dodatočne, na ktorom je však podpis osoby, ktorá ho prevzala v mene zamestnávateľa bez akýchkoľvek výhrad) a v spojení s výpoveďou svedka K.. R. V., ktorý na pojednávaní dňa 26.03.2015 vypovedal, že keď dorazil na hranice (na miesto, kde mal od žalobcu prevziať kamión), doručil žalobcovi doklady o skončení pracovného pomeru (ktoré svedok označil ako „doklady o skončení pracovného pomeru dohodou“), vyplýva, že žalovaný akceptoval prejav vôle žalobcu, hoci vyjadrený len ústne (telefonicky), skončiť pracovný pomer dňom 07.11.2013. Napokon žalovaný v konaní ani nespochybnil, že k skončeniu pracovného pomeru dňom 07.11.2013 došlo.

10. Ak teda došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe dňom 07.11.2013 na základe ústneho (telefonického) oznámenia žalobcu dispečerovi žalovaného, žalobca mal už len povinnosť vykonať opatrenia na predídenie škodám v zmysle ustanovenia § 178 Zákonníka práce. Žalobca konal v súlade s touto povinnosťou, keď v snahe predísť škode chcel odparkovať kamión žalovaného na bezpečnom mieste (v logistickom centre, o ktorom vedel, že s ním žalovaný spolupracuje) a napokon prišiel s kamiónom na miesto, ktoré mu oznámil dispečer žalovaného, aby tam zástupca žalovaného mohol kamión prevziať. V tejto súvislosti vyznieva logicky aj argumentácia žalobcu, že ak by mu bol žalovaný včas oznámil, že má preňho prepravu v smere na U., nemal dôvod takúto prepravu odmietnuť, keďže by si takto skrátil cestu domov.

11. Odvolací súd však považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal a ani netvrdil, že by nesúhlasil so skončením pracovného pomeru dňom 07.11.2013, a najmä nepreukázal, že dal žalobcovi pokyn na vykonanie prepravy z X. do U. (O. W.), a ak takýto pokyn dal, v akom čase a akým spôsobom. Z výpovede žalobcu na pojednávaní dňa 26.03.2015, ale aj z logiky veci (keďže žalobca ako vodič vykonával v jednom turnuse v zahraničí viacero prepráv po sebe) vyplýva, že žalovaný dával žalobcovi pokyny na prepravu, najmä miesto a čas ďalšej nakládky a vykládky telefonicky a SMS správou obsahujúcou kód nakládky (a v určenom mieste nakládky si žalobca vyzdvihol medzinárodný nákladný list CMR). Keďže žalobca v konaní popiera, že by po vykládke v X. bol dostal od žalovaného pokyn na vykonanie ďalšej prepravy do O. W., bolo na žalovanom, aby preukázal, že takýto pokyn skutočne žalobcovi dal, akým spôsobom a kedy. Takýto dôkaz sa však v spise nenachádza.

12. Žalobca na pojednávaní dňa 26.03.2015 uviedol, že dispečerovi povedal, že končí, až po tom, čo zaparkoval v L. (a následne mu dispečer žalovaného povedal, kde má kamión zaparkovať). Podobne zástupca žalovaného na tom istom pojednávaní dňa 26.03.2015 uviedol, že žalobca mal mať vykládku v X. o 12:49 hod., „až okolo 15.00 hod.“ žalobca uviedol, že končí a o tom, že žalobca vybočil mimo plánovaných ciest, sa dozvedeli po tom, čo mu našli ďalšiu prácu, pričom žalobca od posledného miesta vykládky odišiel cca 112,9 km. Z písomného podania žalovaného, doručeného súdu dňa 05.01.2015, naopak vyplýva, že zamestnankyňa žalovaného kontaktovala žalobcu „na základe pohybu vozidla“, pričom žalobca jej mal oznámiť, že „končí a že vedie vozidlo do L.“ - teda podľa tohto vyjadrenia mal žalobca oznámiť žalovanému skončenie pracovného pomeru už počas cesty do L.. Ak žalobca oznámil žalovanému, že končí, až o 15:00 hod. a následne mu mal žalovaný hľadať prepravu smerom na U., tak preprava s nakládkou o 14:00 hod. bola nerealizovateľná. Pre odstránenie týchto rozporov v tvrdeniach samotného žalovaného bolo podstatné preukázanie presného času, kedy žalovaný zadal žalobcovi predmetnú prepravu. Takýto dôkaz však vykonaný nebol. Žalovaný síce navrhoval výsluch svojej bývalej zamestnankyne (vtedajšej disponentky) Y. L., avšak vzhľadom na jej zdravotný stav bolo od jej výsluchu upustené, čo však nemôže byť na škodu druhej strane. Svedok K.. R. V. na pojednávaní dňa 26.03.2015 nevedel uviesť, či dôvodom nevykonania prepravy z X. do U. bolo to, že žalobca sa odklonil od trasy (na takto formulovanú otázku odpovedal, že k tomu by sa vedela skôr vyjadriť

disponentka Y. L.). Za takejto dôkaznej situácie bol záver súdu prvej inštancie, že žalovaný hodnoverne preukázal, že konaním žalobcu mu vznikla škoda v príčinnej súvislosti s porušením pracovných povinností žalobcu, predčasný.

13. Súd prvej inštancie po vrátení veci preskúma, či žalovaný dal žalobcovi pokyn na vykonanie prepravy z X. do U. (O. W.), ak áno, akým spôsobom a v akom čase (kedy presne), kde sa v tom čase žalobca s kamiónom nachádzal, či žalovaný v čase, keď potvrdil spoločnosti C. N., s.r.o. vykonanie tejto prepravy, vedel, že žalobca už nie je v meste X. (či už zo samotného oznámenia žalobcu alebo z GPS údajov vozidla, ak ich mal v tom čase k dispozícii), a či predmetná preprava bola v tom čase realizovateľná. Na základe takto doplneného dokazovania opätovne vyhodnotí, či na strane žalobcu došlo k zavinenému porušeniu povinností, a ak áno, či je škoda, uplatňovaná žalovaným v tomto konaní, v príčinnej súvislosti s takýmto zavineným konaním žalobcu (§ 179, § 186 a nasl. Zákonníka práce).

14. Vzhľadom k tomu, že výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie je súvisiacim výrokom (§ 379 písm. a) , odvolací súd súčasne so zrušením jedného z výrokov vo veci samej zrušil aj výrok o trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .