Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoPr/6/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobkyne: P. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. XXXX/XX, XXX XX W., štátna občianka SR, zastúpenej spoločnosťou: STEHURA & partners, v.o.s., so sídlom Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO: 47 246 863, proti žalovanému: CARMEL Auto, s.r.o., so sídlom Na stanicu 22, 010 01 Žilina, IČO: 36 762 059, zastúpenému spoločnosťou: Vojčík & Partners, s.r.o., so sídlom Rázusova 28, 040 01 Košice, IČO: 36 866 563, o neplatnosť výpovede, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 6Cpr/2/2015-149 zo dňa 05.12.2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 6Cpr/2/2015-149 zo dňa 05. 12. 2017 p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným listom zo dňa 13.11.2014 je neplatná (veta prvá výroku). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa má proti žalovanému nárok ich náhradu v rozsahu 100 % (veta druhá výroku). 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 16.03.2015 domáhala, aby súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru, ktorú jej dal žalovaný listom zo dňa 13.11.2014 je neplatná. Svoju žalobu odôvodnila tým, že u žalovaného je zamestnaná na základe pracovnej zmluvy zo dňa 20.04.2007. Žalovaný listom zo dňa 13.11.2014 s ňou skončil pracovný pomer výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a to na základe písomného rozhodnutia žalovaného o organizačných zmenách zo dňa 27.11.2014 z dôvodu, že ako zamestnanec sa stala nadbytočnou vzhľadom na organizačné zmeny u zamestnávateľa, u ktorého došlo k zníženiu stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektivitu práce a následne došlo k zrušeniu jej pracovnej pozície. Predmetnú výpoveď z pracovného pomeru považuje žalobkyňa za neplatnú, pretože v danom prípade neboli splnené základné predpoklady pre takéto skončenie pracovného pomeru. Podľa konštantnej judikatúry základnými predpoklady použitia výpovedného dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce sú: 1/ existencia organizačnej zmeny (písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o tejto zmene), 2/ nadbytočnosť zamestnanca a 3/ príčinná (objektívne existujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Základnou hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede je prijatie rozhodnutia o organizačných zmenách. Musí ísť o rozhodnutie zamestnávateľa, ktoré v mene zamestnávateľa právnickej osoby podpisuje osoba oprávnená konať. Rozhodnutie tiež musí obsahovať dátum jeho prijatia, ako aj dátum, od ktorého je organizačná zmena účinná. Dátum prijatia (podpisu) organizačnej zmeny musí vždy predchádzať dňu podania výpovede. Rozhodnutie o organizačných zmenách nesmie byť prijaté až po podaní výpovede. Z predmetnej

výpovede zo dňa 13.11.2014 vyplýva, že žalovaný dal žalobkyni výpoveď na základe písomného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách zo dňa 27.11.2014, teda na základe rozhodnutia žalovaného o organizačných zmenách, ktoré bolo prijaté až po podaní výpovede. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v danom prípade neexistovala príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou žalovaného a údajnou nadbytočnosťou žalobkyne (zamestnanca). Predmetnú výpoveď považuje žalobkyňa za neplatnú aj z toho dôvodu, že žalovaný jej vôbec neponúkol inú vhodnú prácu a že v skutočnosti sa vôbec nestala nadbytočnou z dôvodu zrušenia jej pracovnej pozície. Uvedené preukazuje skutočnosť, že už v priebehu plynutia výpovednej doby bola oslovená dvoma pracovnými agentúrami, že cez ne môže od 01.03.2015 nastúpiť pracovať u žalovaného. Je teda zrejmé, že pre žalovaného sa žalobkyňa nestala nadbytočnou a že žalovaný mal možnosť ju ďalej zamestnávať. Žalovaný jej však dal výpoveď, aby uvoľnila miesto pre agentúrnych zamestnancov. Takéto konanie žalovaného považuje žalobkyňa za zneužívanie výkonu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, čo je v rozpore so základnými zásadami Zákonníka práce. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 31.08.2015 doručenom súdu dňa 02.09.2015 žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobkyňu nahradiť mu trovy konania. 4. K žalobkyňou namietaným dôvodom neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, uviedol, že v danom prípade, pokiaľ ide o datovanie písomného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, sa jedná výlučne o chybu v písaní, ktorá nemôže mať vplyv na platnosť skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou z jeho strany (§ 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Predmetné rozhodnutie o organizačnej zmene bolo vyhotovené riadne a v súlade s platnou právnou úpravou ešte pred podaním samotnej výpovede žalobkyni. Nesprávne uvedenie dátumu inak platného a riadne vyhotoveného rozhodnutia o organizačnej zmene zamestnávateľa, na základe ktorého došlo k jeho ďalším krokom, smerujúcim ku skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou, nemôže mať žiadny vplyv na platnosť skončenia pracovného pomeru, nakoľko význam právneho úkonu, ktorého sa chyba v písaní týkala je nepochybný. Všetky podmienky pre platnosť tohto právneho úkonu boli splnené, a teda existuje príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne, ktorá mala za následok skončenie jej pracovného pomeru so žalovaným. V ďalšom mal žalovaný za to, že z jeho strany bol riadne dodržaný celý postup podľa Zákonníka práce pri skončení pracovného pomeru so žalobkyňou, ku ktorému došlo v rámci hromadného prepúšťania, realizovaného ním z dôvodu poklesu objednávok z Ruskej federácie v danom období, ktoré zahŕňajú významnú časť jeho produkcie. Celý proces hromadného prepúšťania, v rámci ktorého došlo k skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou, žalovaný koordinoval s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina tak, ako mu to ukladá ust. § 73 Zákonníka práce, o čom priložil do spisu aj súvisiacu dokumentáciu. Všetky kroky, ktoré predchádzali skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou, boli urobené v súlade s príslušnými stanoveniami Zákonníka práce, čo je zrejmé aj z predloženej dokumentácie. Čo sa týka jeho ponukovej povinnosti v zmysle ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, ktorej porušenie žalobkyňa namieta, žalovaný uviedol, že túto povinnosť má zamestnávateľ len vtedy, ak disponuje iným vhodným pracovným miestom. Ak však zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, a ani nedisponuje žiadnou inou vhodnou prácou pre zamestnanca v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, nemôže logicky svoju ponukovú povinnosť voči zamestnancovi uplatniť. Námietka žalobkyne, že v priebehu plynutia výpovednej doby dostala pracovné ponuky od agentúr, aby vykonávala prácu u žalovaného, je bez právneho významu k prejednávanej veci. Pre podanie výpovede z dôvodu nadbytočnosti je vždy rozhodujúci stav, ktorý je aktuálny v čase podania výpovede. Neskoršia zmena okolností u zamestnávateľa, ktoré viedli k výpovedi, nemá žiadny vplyv na platnosť/neplatnosť výpovede. V zmysle ustálenej pracovnoprávnej judikatúry súd vždy skúma splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce podľa stavu v dobe výpovede (R 54/1998, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/369/2000). Žalovaný ďalej uviedol, že je nadnárodnou spoločnosťou, ktorá je mimoriadne citlivá na výkyvy na zahraničných trhoch, na ktorých je aktívna v rámci svojej ekonomickej činnosti. Vzhľadom na nestabilný vývoj na svetových trhoch v poslednom období dochádzalo u neho pomerne často k zmenám objemu výroby, následkom čoho sa náhle mení aj počet zamestnancov, ktorí sú potrební na zabezpečenie jeho prevádzkovej činnosti. Z uvedeného dôvodu preto u žalovaného nie je nezvyčajné, keď v pomerne krátkom časovom intervale prudko klesne počet objednávok, v dôsledku čoho sa zníži počet zamestnancov, ktorých potrebuje zamestnávať. V niektorých momentoch je možné tieto výkyvy riešiť obmedzením počtu agentúrnych zamestnancov, ktorí u neho pôsobia na základe dohôd o dočasnom pridelení, avšak v niektorých obdobiach, (ako to bolo aj v prípade skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou), je tento pokles tak prudký, že je u neho nevyhnutné pristúpiť aj k

zníženiu stavu vlastných zamestnancov a teda za zákonom stanovených okolností aj k hromadnému prepúšťaniu. Ostatné tvrdenia žalobkyne o tom, že žalovaný ju prepustil, aby uvoľnila miesto pre agentúrnych zamestnancov, označil žalovaný za tvrdenia bez právneho významu. Žalobkyňa totiž nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by toto jej tvrdenie akýmkoľvek spôsobom preukazovali. Zároveň žalovaný uviedol, že lete 2015 ponúkol žalobkyni návrat do trvalého pracovného pomeru, čo však ona odmietla. Z tohto dôvodu sa domnieva, že predmetné súdne konanie je zo strany žalobkyne len špekulatívne a žalobkyňa v skutočnosti nemá žiadny právny záujem na rozhodnutí súdu a ani nemá v úmysle ďalej pokračovať v pracovnom pomere u žalovaného. 5. Obidve strany sporu v priebehu konania zásadne zotrvali na svojej argumentácii uvedenej vyššie v ich písomných podaniach, pričom túto zhrnuli v záverečných rečiach prostredníctvom svojich právnych zástupcov. 6. Právny zástupca žalobkyne v záverečnej reči uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v danom prípade neboli splnené predpoklady pre použitie výpovedného dôvodu, pre ktorý bola daná žalobkyni výpoveď zo strany žalovaného. Žalobkyňa má za to, že nebola splnená základná hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede, a to prijatie rozhodnutia o organizačných zmenách. V danom prípade zo strany žalovaného došlo v priebehu konania k zavádzaniu, keďže na jednej strane uvádzal, že by malo existovať nejaké rozhodnutie, no na následnom pojednávaní už uviedol, že týmto rozhodnutím je v skutočnosti oznámenie, ktoré bolo doručené úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Z vykonaného dokazovania, predovšetkým z výpovedí svedkýň však vyplynulo, že táto listina je práve oznámenie, ktoré bolo spolu s príslušnou dokumentáciou zasielané úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v súvislosti s hromadným prepúšťaním. Čo sa týka samotného oznámenia, aj keby ho bolo možné posudzovať v rámci rozhodnutia o organizačných zmenách, žalobkyňa má za to, že z tohto oznámenia nevyplýva predovšetkým, o akú organizačnú zmenu má ísť, kedy bola prijatá a najmä, od ktorého dátumu má byť táto organizačná zmena účinná. Súčasne žalobkyňa namietala, že z tohto oznámenia nie je zrejmé kto ho prijal, kto je podpísaný na tomto oznámení, keďže z výpisu z obchodného registra vyplýva, že toto oznámenie nepodpísal štatutárny orgán, ktorý je oprávnený konať za zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancom. Z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že by malo ísť o prokuristu. Z predmetného oznámenia to však nevyplýva. Ďalej žalobkyňa namietala, že výpoveď pracovného pomeru, ako právny úkon musí byť jasný, zrozumiteľný a určitý. V predmetnej výpovedi je uvedené, že malo dôjsť k organizačnej zmene dňa 27.11.2014, pričom z tvrdenia žalovaného vyplýva, že malo ísť o nejaký omyl. Aj v prípade akceptovania omylu v označení mesiacov, je zrejmé, že toto rozhodnutie nebolo prijaté, resp. ak by malo ísť o toto rozhodnutie nebolo prijaté 27.10.2014, ale je datované dňa 24.10.2014, čiže už v tomto prípade má za to, že samotná výpoveď je nejasná, nezrozumiteľná. kladie na stranu zamestnávateľa ťažisko v tom, aby v rámci právnych vzťahov so zamestnancom konal tak, aby nedochádzalo k rozporom a k nejasnostiam. V kompetencii žalovaného ako zamestnávateľa bolo skončiť pracovný pomer v súlade so Zákonníkom práce. 7. Právny zástupca žalovaného vo svojej záverečnej reči uviedol, že žalovaný má za to, že žalobkyni bola daná výpoveď ním ako zamestnávateľom v súlade so Zákonníkom práce a boli splnené všetky náležitosti pre jej danie žalobkyni. V konaní bolo preukázané, že príčinou hromadného prepúšťania u neho bol pokles objednávok a ohrozenie jeho samostatnej existencie ako zamestnávateľa. Rovnako bolo prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorým je ním predložená listina zo dňa 24.10.2014. Z tejto listiny nevyplýva, že ide o oznámenie adresované Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, i keď bolo tomuto úradu tiež doručené. Je zrejmé, že označená listina bola podpísaná p. Byong Sok Kwonom, ktorý je v zmysle údajov v obchodnom registri prokuristom žalovaného, t.zn. bola podpísaná osobou oprávnenou konať v mene zamestnávateľa. Zároveň je z nej zrejmé, že bolo rozhodnuté o znížení počtu zamestnancov u žalovaného ako zamestnávateľa. Čo sa týka určitosti, jasnosti a zrozumiteľnosti spornej výpovede, žalovaný mal za to, že táto spĺňa všetky náležitosti. Súčasne poukázal na to, že žalobkyňa bola niekoľkokrát oslovovaná z jeho strany ohľadom návratu do zamestnania. Doposiaľ však táto jeho ponuka nebola žalobkyňou akceptovaná. Navyše žalobkyňou neboli predložené akékoľvek dôkazy, že by po skončení pracovného pomeru s ňou bola snaha obsadiť jej pracovné miesto na rovnakej pozícii. 8. S prihliadnutím na námietku žalovaného o nedostatku právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení vznesenej v jeho vyjadrení k žalobe zo dňa 31.08.2015 sa primárne súd prvej inštancie vysporiadal s procesno-právnou kvalifikáciou podanej žaloby. V kontexte procesnej prípustnosti žaloby podľa súčasného znenia ust. § 137 (podľa ktorého bolo potrebné posudzovať procesnú prípustnosť aj žaloby žalobkyne, hoci bola podaná ešte pred nadobudnutím účinnosti pred 01.07.2016, a to s poukazom na znenie ust. § 470 ods. 1 . Konajúci súd zdôraznil, že žalobkyňa sa

domáhala určenia neplatnosti jednostranného právneho úkonu žalovaného, a to výpovede z pracovného pomeru listom žalovaného zo dňa 13.11.2014. Právny úkon (v danom prípade výpoveď z pracovného pomeru ako jednostranný právny úkon) je právnou skutočnosťou (§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka), s ktorou objektívne právo spája vznik, zmenu a zánik (rovnako aj zrušenie) práv a povinností (v danom prípade zánik práva povinnosti účastníkov pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou). Z toho vyplýva, že pre účely ust. § 137 citovaného v napadnutom rozhodnutí je potrebné vnímať žalobu o určenie platnosti/neplatnosti právneho úkonu ako žalobu o určenie právnej skutočnosti za podmienky, že to vyplýva z osobitného právneho predpisu. Takýmto právnym predpisom je okrem iných aj , ktorý výslovne vo svojom ust. § 77 pripúšťa žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer vzniknutý medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Keďže v prejednávanom prípade išlo práve o takýto typ žaloby, pričom procesnou podmienkou žaloby podľa ust. § 137 písm. d) nie je, na rozdiel od žaloby o určenie práva podľa ust. § 137 písm. c) CSP, preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, konajúci súd vyhodnotil námietku žalovaného o nedostatku právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení ako nedôvodnú. 9. Ďalej sa súd v konaní zaoberal otázkou, či žalobkyňa podala žalobu na súde v prekluzívnej lehote upravenej v ust. § 77 Zákonníka práce. V konaní medzi stranami sporu súd považoval za nesporné skutkové tvrdenie žalobkyne (§ 151 ods. 1 a vyplýva to aj zo žalobkyňou predloženej výpovede zo dňa 13.11.2014, že medzi stranami sporu bol pracovnou zmluvou zo dňa 20.04.2007 založený pracovný pomer, ktorý existoval v čase, kedy žalovaný skončil tento pracovný pomer so žalobkyňou výpoveďou - listom zo dňa 13.11.2014. V danom prípade pracovný pomer žalobkyne trval ku dňu doručenia výpovede žalobkyni (13.11.2014) viac ako päť rokov (konkrétne viac ako 7 rokov). Možno teda nesporne vychádzať z toho, že výpovedný dôvod použitý v danom prípade žalovaným ako zamestnávateľom je potrebné podradiť pod výpovedný dôvod podľa cit. ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a teda výpovedná doba v danom prípade bola v zmysle cit. ust. § 62 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce tri mesiace a v zmysle cit. ust. § 62 ods. 7 Zákonníka práce mala začať plynúť dňom 01.12.2014 a skončila dňa 28.02.2014. Tohto dňa sa tak mal pracovný pomer žalobkyne so žalovaným na základe spornej výpovede žalovaného skončiť a súčasne tento deň bol určujúci pre začatie plynutia dvojmesačnej lehoty podľa cit. ust. § 77 Zákonníka práce na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru strán sporu výpoveďou žalovaného zo dňa 13.11.2014. Ak teda žalobkyňa podala žalobu na súde dňa 16.03.2015, možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že žalobkyňa žalobu podala v lehote podľa cit. ust. § 77 Zákonníka práce. 10. Pri konštatovaní, že žalobkyňa, ako zamestnanec a zároveň ako aktívne vecne legitimovaná strana sporu, podala žalobu proti žalovanému, ako zamestnávateľovi a zároveň pasívne vecne legitimovanej strane sporu, sa súd zaoberal vecou samou, t. j. posúdením platnosti spornej výpovede žalovaného zo dňa 13.11.2014. 11. Primárne súd prvej inštancie konštatoval, že sporná výpoveď žalovaného zo dňa 13.11.2014 spĺňa podmienku platnosti tohto právneho úkonu, a to určitosť vymedzenia dôvodu výpovede tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom (§ 61 ods. 2 Zákonníka práce). Žalovaný vymedzil konkrétne dôvod výpovede tak, že na základe jeho písomného rozhodnutia ako zamestnávateľa o organizačných zmenách zo dňa 27.11.2014 sa žalobkyňa ako zamestnanec stala nadbytočnou vzhľadom na organizačné zmeny u žalovaného ako zamestnávateľa, keďže u neho došlo k zníženiu stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektivitu práce a následne došlo k zrušeniu jej pracovnej pozície. Je zrejmé, že k výpovedi pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného malo dôjsť na základe písomného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách, v zmysle ktorého sa znížil stav zamestnancov s cieľom zvýšiť efektivitu práce, v dôsledku čoho došlo k zrušeniu pracovného miesta žalobkyne a ona sa tak stala nadbytočnou. Pokiaľ išlo o žalobkyňou produkovanú námietku, že danie výpovede žalobkyni zo strany žalovaného listom zo dňa 13.11.2014 nemohlo byť v príčinnej súvislosti s písomným rozhodnutím žalovaného ako zamestnávateľa uvedeným vo výpovedi, a to z toho dôvodu, že pokiaľ malo ísť o písomné rozhodnutie zamestnávateľa zo dňa 27.11.2014, ako bolo vo výpovedi datované toto časovo nepredchádzalo výpovedi a daná výpoveď nemohla byť tak už len z tohto dôvodu následkom uvedeného písomného rozhodnutia žalovaného, konajúci súd sa s touto nestotožnil a prisvedčil argumentácii žalovaného uvedenej v jeho vyjadrení k žalobe, a to že datovanie písomného rozhodnutia zamestnávateľa dňom 27.11.2014 bolo zrejmou chybou v písaní, ktorá nemôže mať v zmysle ust. § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný) vplyv na platnosť dotknutého právneho úkonu - spornej výpovede. Z obsahu spornej výpovede je nepochybné, že k jej daniu malo dôjsť na základe predchádzajúceho písomného rozhodnutia zamestnávateľa, a preto

okresný súd bol toho názoru, že aj neuvedenie datovania písomného rozhodnutia zamestnávateľa v zmysle cit. ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce nemôže mať vplyv na platnosť výpovede z pohľadu ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce v spojení s ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný). Vo všeobecnosti možno totiž uviesť, že skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede, nie je pritom potrebné rozvádzať do všetkých podrobností (detailov), lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru neplatná len vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola daná zamestnancovi výpoveď (pozri. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo 2/2008 zo dňa 28.07.2008). Inou otázkou je však namietaný nedostatok písomného rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene podľa cit. ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Možno tak súhrnne konštatovať, že sporná výpoveď pracovného pomeru má všetky náležitosti v zmysle cit. ust. § 61 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, t. j. bola písomná, bola žalobkyni zo strany žalovaného doručená (dňa 13.11.2014) a bola daná z dôvodu uvedeného v ZP, konkrétne z dôvodu podľa cit. ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a dôvod výpovede bol bez pochybností skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Pokiaľ ide o osobu, ktorá spornú výpoveď za zamestnávateľa podpísala, resp., ktorá konala v tomto prípade za žalovaného ako zamestnávateľa, a to Byong Sok Knowa, okresný súd dospel k záveru, že tento podpísal spornú výpoveď ako prokurista (uvedené vyplýva nepochybne zo skutočnosti, že k menu a priezvisku Byong Sok Knowa, bol pripojený dodatok „prokurista“ a obchodné meno žalovaného a súčasne z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Žilina oddiel: Sro, vložka č. 18836/L zo dňa 07.04.2015 na č. l. 5 spisu, v zmysle ktorého bol ako prokurista žalovaného zapísaný v obchodnom registri Byong Sok Kwon počnú od 07.02.2014). Konajúci súd mal teda za to, že spornú výpoveď podpísala v mene žalovaného oprávnená osoba. Prokúra je zvláštnym druhom obchodného plnomocenstva upraveného Obchodným zákonníkom (§ 14 Obchodného zákonníka; rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. M Obdo V 2/2002 zo dňa 29.10.2004). Prokúrou splnomocňuje podnikateľ prokuristu na všetky právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku, aj keď sa na ne inak vyžaduje osobitné plnomocenstvo. Súd mal za to, že právne úkony zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancom vykonávajúcim svoju prácu v rámci prevádzky podniku (výrobná činnosť, na ktorej sa žalobkyňa ako zamestnanec žalovaného nepochybne podieľala) možno podradiť z pohľadu oprávnenia prokuristu konať za podnikateľa (žalovaného) podľa ust. § 14 ods. 1 Obchodného zákonníka za právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku. Podnikom sa totiž podľa ust. § 5 Obchodného zákonníka rozumie súbor medzi iným aj osobných zložiek podnikania. V kontexte uvedeného súd ďalej považuje za potrebné uviesť, že ust. § 9 Zákonníka práce (podľa ktorého v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, pričom namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi písomne poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi) nepredstavuje komplexnú právnu úpravu upravujúcu konanie za zamestnávateľa, ktorá by vylučovala iné formy zastúpenia, a to na základe udeleného plnomocenstva (vrátane prokúry). Zamestnávateľ môže udeliť plnú moc aj inej osobe ako svojmu zamestnancovi. (k tomu pozri nález Ústavného súdu SR spis. zn. I. ÚS 155/2017 zo dňa 31.08.2017) 12. V kontexte meritórneho právneho posúdenia prejednávanej sporovej veci prvoinštančný súd ďalej uviedol, že písomné rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách je nevyhnutným predpokladom naplnenia výpovedného dôvodu podľa cit. ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, podmieňujúceho platnosť výpovede pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Inak povedané, zamestnávateľ môže platne skončiť pracovný pomer výpoveďou iba z dôvodov uvedených v (§ 61 ods. 2 Zákonníka práce). Tieto výpovedné dôvody sú taxatívne vymedzené v ust. § 63 ods. 1 Zákonníka práce. Potom ak nie sú naplnené všetky predpoklady ktoréhokoľvek výpovedného dôvodu vymedzeného ust. § 63 ods. 1 Zákonníka práce, nie je daná zo strany zamestnávateľa výpoveď zo zákonného dôvodu a teda je v rozpore so zákonom, a preto v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce neplatná. 13. Podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 05.12.2017 mala byť v danom prípade oným písomným rozhodnutím zamestnávateľa podľa cit. ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce listina datovaná dňa 24.10.2014 podpísaná za žalovaného Byong Sok Kwonom. Okresný súd však zohľadniac námietku žalobkyne, popierajúcu toto skutkové tvrdenie žalovaného, hodnotiac dôkazy podľa ust. § 191 ods. 1 dospel k záveru, že spornú listinu nemožno stotožňovať s písomným vyhotovením rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene podľa cit. ust. § 63 ods. 1 písm. b)

Zákonníka práce. Poukázal pritom na obsah výpovede svedkyne Bc. C. U. (rod. P.) na pojednávaní dňa 20.10.2017, ktorá proces prijatia dotknutého rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene popísala tak, že koncom októbra 2014 kórejský manažment žalovaného rozhodol o tom, že sa musí zrušiť výroba na 4 z 5 liniek. Na základe toho sa zavolal slovenský manažment a riešilo sa to aj cez úrad práce a inšpektorát práce, aby to bolo všetko v poriadku. Situácia v tom čase proste prišla z ničoho nič a bola ohrozená už len samotná existencia žalovaného. Kórejský manažment to tak oznámil slovenskému manažmentu a na základe toho sa urobil zápis (listina zo dňa 24.10.2014 predložená žalovaným na č. l. 16 spisu), že bude prebiehať predbežné hromadné prepúšťanie a tento zápis aj visel u žalovaného na nástenke. Svedkyňa ďalej vypovedala, že o potrebe spísania takéhoto zápisu im bolo povedané na úrade práce. Z tohto vyjadrenia teda vyplýva, že až po tom, ako úrad práce oznámil žalovanému potrebu spísania spornej listiny datovanej dňa 24.10.2014 (t. j. zjavne už v čase, kedy musel byť úrad práce oboznámený s rozhodnutím zamestnávateľa - žalovaného o hromadnom prepúšťaní), bola táto listina vyhotovená. Súčasne svedkyňa na otázku, či má vedomosť o tom, že by bolo vyhotovené nejaké iné písomné rozhodnutie žalovaného o tejto organizačnej zmene, odpovedala, že bol urobený zápis medzi kórejským a slovenským manažmentom, nie je si však istá, či takáto listina sa nachádza v súdnom spise, pričom tento zápis bol v anglickom jazyku. Ak by bolo potrebné nie je problém takýto zápis predložiť. Z obsahu výpovede tejto svedkyne tak vyplýva, že listina predložená žalovaným v konaní, datovaná dňa 24.10.2014 (nachádzajúca sa na č. l. 16) podpísaná Byong Sok Kwonom bola len následne vyhotovenou listinou pre účely podľa ust. § 73 Zákonníka práce doručenou spolu s inými dokumentami Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina dňa 27.10.2014. Aj samotný právny zástupca žalovaného sa na pojednávaní dňa 20.10.2017 po výsluchu svedkyne U. vyjadril, (chápajúc zjavne obsah výpovede svedkyne U. zhodne ako súd), že pokiaľ ide o rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene a o hromadnom prepúšťaní, v nadväznosti na výsluch svedkyne U., z ktorého vyplýva, že existuje takýto dokument, toto rozhodnutie v krátkom čase žalovaný predloží súdu. Až následne na pojednávaní dňa 05.12.2017 žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyložil obsah výpovede svedkyne U. tak, že po pojednávaní, na ktorom bol vykonaný výsluch tejto svedkyne, došlo k prekontrolovaniu dokumentácie týkajúcej sa hromadného prepúšťania u žalovaného a žalovaný trval na tom, že v prípade vyjadrenia svedkyne U. došlo k nedorozumeniu a rozhodnutím o organizačnej zmene je listina zo dňa 24.10.2014 predložená žalovaným spolu s jeho písomným vyjadrením k žalobe na č. l. 16 spisu. Túto argumentáciu žalovaného považoval konajúci súd za účelovú v snahe priznať listine zo dňa 24.10.2014 na č. l. 16 spisu právny význam rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene podľa cit. ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. V kontexte ďalších listinných dôkazov produkovaných žalovaným, súd tiež poukázal na to, že vyššie uvedenému záveru o význame listiny zo dňa 24.10.2014 na č. l. 16 spisu ako len akéhosi oznámenia žalovaného pre Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina v procese hromadného prepúšťania nasvedčuje aj obsah Záznamu zo stretnutia vo veci hromadného prepúšťania vyhotoveného na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina dňa 30.10.2014 (na č. l. 22 spisu), z ktorého vyplýva, že žalovaný ako zamestnávateľ doručil na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina písomnú informáciu o začatí hromadného prepúšťania (zrejme listina na č. l. 21 spisu). Súčasťou podkladov súvisiacich s touto písomnou informáciou bola aj nepochybne sporná listina zo dňa 24.10.2014 (v Zázname zo stretnutia vo veci hromadného prepúšťania sa okrem iného tiež udáva, že žalovaný ako hlavné dôvody plánovaného hromadného prepúšťania uvádza vnútorné organizačné zmeny, nadbytočnosť a zlú ekonomickú situáciu a taktiež prudký pokles objednávok zo strany objednávateľa z Ruska až o 50 % bez predbežného oznámenia a že žalovaný pri výbere zamestnancov, s ktorými bude ukončený pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania, zohľadňoval nasledujúce kritériá: pracovná disciplína, dochádzka zamestnanca, kvalita vykonanej práce, počet zamestnancov na danej pozícií, schopnosť zastúpenia inej pozície, čo je uvedené práve v obsahu listiny datovanej dňa 24.10.2014). Ďalej súd poukázal na samotný obsah listiny zo dňa 24.10.2014, z ktorého vyplývajú len nasledovné skutočnosti: 1. že žalovaný obdržal prudký pokles objednávok zo strany objednávateľa z Ruska o viac ako 50 %; 2. že žalovaný musí pristúpiť (nie že už pristupuje) k zníženiu stavu zamestnancov, nakoľko nemá možnosť poskytnúť dotknutým zamestnancom inú prácu, 3. že počet zamestnancov, ktorý musí byť prepustený, bude viac ako 10 % zo všetkých aktuálne zamestnaných zamestnancov a žalovaný je si tak vedomí, že pristúpi k hromadnému prepúšťaniu, 4. opis kritérií pre výber zamestnancov pre hromadné prepúšťanie. Z obsahu tejto listiny však vôbec nevyplýva konkrétny počet zamestnancov, o ktorom zamestnávateľ rozhodol, že bude prepustený, resp. s koľkými zamestnancami ukončí pracovný pomer a ktorých konkrétnych pracovných pozícií by sa malo toto dotýkať. Pritom v spornej výpovedi je vymedzený ako výpovedný dôvod práve zrušenie pracovnej pozície žalobkyne. Zároveň súd zdôraznil, že rovnakého dňa, ako bola vyhotovená listina zo dňa 24.10.2014, (o ktorej žalovaný tvrdil,

že ide o rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene), bolo podpísané na predtlači prehlásenie 56 zamestnancov z celkového počtu 71 zamestnancov podpísaných na tejto predtlači (na č. l. 18 spisu; pozn. mená a priezviská týchto zamestnancov, ako aj adresy ich pobytu boli už súčasťou predtlače, teda neboli dopisované do predtlače rukou), v zmysle ktorého prehlásenia zamestnanci potvrdili svojím podpisom, že boli oboznámení so situáciou u žalovaného, že boli s nimi prerokované všetky možnosti. Žalovaný tak už dňa 24.10.2014, kedy bola datovaná listina podpísaná Byong Sok Kwonom, musel mať presnú vedomosť, akého počtu zamestnancov, ktorých konkrétnych zamestnancov a na ktorých konkrétnych pozíciách sa hromadné prepúšťanie dotkne. Ak teda touto informáciou žalovaný dňa 24.10.2014 nepochybne disponoval, (teda dňa 24.10.2014 už malo byť rozhodnuté o rozsahu a štruktúre hromadného prepúšťania), je len ťažko predstaviteľné, že celý proces určenia rozsahu počtu zamestnancov, ich výberu z hľadiska konkrétnych osôb, ako aj z hľadiska konkrétnych pracovných pozícií prebehlo v jeden deň následne po tom, ako tohto dňa zamestnávateľ mal rozhodnúť o znížení počtu zamestnancov viac ako 10 % všetkých aktuálne zamestnaných zamestnancov (podľa informácie o plánovanom hromadnom prepúšťaní zo dňa 27.10.2014 adresovanej Úradu práce sociálnych vecí a rodiny sa malo hromadné prepúšťanie dotknúť 70 zamestnancov z celkové počtu 233, čo je niečo vyše 30 %). Skutočnosť, že celý proces od samotného rozhodnutia o organizačnej zmene do určenia presného počtu zamestnancov, výberu konkrétnych zamestnancov a výberu zrušených pracovných pozícií nemohol trvať jeden deň vyplýva i z obsahu výpovedí svedkýň C. U. a W. H., ktoré vo svojich výpovediach popísali postup pri určovaní presného počtu zamestnancov, ich výberu a výberu zrušených pracovných pozícií. Z obsahu výpovedí oboch svedkýň vyplynulo, že išlo o postupné kroky po tom, ako zamestnávateľ rozhodol o organizačnej zmene. Svedkyňa U. vypovedala: „Viem, že ide o hromadné prepúšťanie u žalovaného na konci októbra, resp. v novembri roku 2014. Ja som v tom čase dostala informáciu, že je potrebné prepustiť isté percento zamestnancov, a to kvôli embargu z Ruska na základe ktorého sa znížil počet objednávok skoro o 50 %. Následne sa teda za týmto účelom vybrali v prvom rade agentúrni zamestnanci, ktorých bolo v tom čase asi 700 s tým, že spoločnosť rozhodla nie len o prepúšťaní agentúrnych zamestnancov, ale aj o prepúšťaní kmeňových zamestnancov. Celkovo bolo 700 zamestnancov vrátane agentúrnych zamestnancov, pričom prepustených bolo 300 agentúrnych zamestnancov a asi 80 agentúrnych zamestnancov sa ponechalo. Po tomto však ešte naďalej ostal vysoký počet zamestnancov, pretože z 5 liniek žalovaný potreboval len 1 a rozhodlo sa tak, že sa budú prepúšťať aj kmeňoví zamestnanci žalovaného. Keďže ich počet bol väčší muselo sa to riešiť formou hromadného prepúšťania. Postup bol asi taký, že sa v prvom rade ukončil pracovný pomer s tými, ktorí boli v skúšobnej dobe. Keďže ani toto nepostačovalo pristúpilo sa k tomu, že sa nechala dobehnúť doba určitá pri pracovných pomeroch zamestnancov, ktorí boli zamestnaní na dobu určitú. Následne ešte bolo aj napriek tomu potrebné prepustiť ďalších zamestnancov, pričom sa teda vytvoril zoznam ľudí, s ktorými mal byť ukončený pracovný pomer a išlo o tých zamestnancov, ktorí buď porušili pracovnú disciplínu alebo ktorí odmietali robiť určené pracovné nadčasy. Toto bolo uvedené aj v podkladoch, ktoré boli odovzdané úradu práce. Následne po spísaní zoznamu prepustených zamestnancov sme týchto všetkých zamestnancov osobne s týmto oboznámili, a to, že v krátkej dobe budú prepustení, a to aj vrátane žalobkyne, ktorá podpísala listinu o poskytnutí tejto informácie. Po podpise zo strany všetkých zamestnancov, že boli s týmto oboznámení sme dokumenty doniesli na úrad práce, pričom tam boli rokovania, kde si úrad práce overil všetky podklady a bolo nám povedané, že začína plynúť 30 dňová lehota.“. Svedkyňa H. vypovedala: „...koncom októbra roku 2014 došlo žiaľ k výraznému poklesu objednávok. Z toho plynulo rozhodnutie o hromadnom prepúšťaní. V spoločnosti je určitý pomer kmeňových a agentúrnych zamestnancov kvôli výkyvom v objednávkach. Pri spomínanom výraznom poklese objednávok sa rozhodlo o hromadnom prepúšťaní tak agentúrnych, ako aj kmeňových zamestnancov. Bolo však uvažované s tým, že by bolo nespravodlivé, ak by boli prepustení len agentúrni zamestnanci, a to aj napriek tomu, že pracovali u nás dobre. Ja sa však viem vyjadriť a objasniť hlavne proces prepúšťania kmeňových zamestnancov, pričom pri výbere týchto zamestnancov, ktorým mala byť daná výpoveď boli zvolené nasledujúce kritériá. V prvom rade bolo rozhodnuté, že budú prepustení zamestnanci, ktorí sú v skúšobnej dobe, keďže pre spoločnosť pracovali krátko a skutočne by bolo nespravodlivé, aby boli prepustení zamestnanci, ktorí pracovali pre spoločnosť dlhšie obdobie. Na tomto výbere sa podieľalo však viacero ľudí, boli to team leadri, aj office zamestnanci, ktorí najlepšie poznali jednotlivých zamestnancov. Ďalším kritériom pri výbere zamestnancov, ktorí mali byť prepustení boli tí zamestnanci, ktorí odmietali pracovať nadčasy a súčasne teda kritériom bola aj dĺžka pracovného pomeru u žalovaného. Bolo však potrebné naplniť vysoký počet zamestnancov, ktorých sa malo týkať hromadné prepúšťanie.“ Na základe uvedených úvah po zhodnotení dôkazov spôsobom podľa ust. § 191 ods. 1 CSP, prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal existenciu sporného rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene

v písomnej forme. Žalobkyňa práve takúto skutkovú okolnosť výslovne v spore namietala. Vychádzajúc z uvedeného záveru i s poukazom na všeobecný právny výklad uvedený v odseku č. 36 odôvodnenia napadnutého rozsudku tak súd už bez ďalšieho považoval spornú výpoveď pre nedostatok písomného rozhodnutia zamestnávateľa (žalovaného) o organizačnej zmene podľa cit. ust. § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce za neplatnú a žalobe žalobkyne vyhovel. 14. Z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd potom považoval za nadbytočné zaoberať sa ďalšou námietkou žalobkyne o tom, že listinu zo dňa 24.10.2014 podpísala osoba (Byong Sok Kwon), ktorá nemala oprávnenie konať za žalovaného ako zamestnávateľa žalobkyne. Taktiež sa súd už z dôvodu nadbytočnosti nezaoberal ďalšími dôvodmi neplatnosti spornej výpovede pracovného pomeru, namietaných v konaní žalobkyňou. Rovnako bez právneho významu prvoinštančný súd považoval žalovaným tvrdenú a preukázanú (prepisom mailovej správy na č. l. 128 spisu) skutočnosť, že žalobkyňa sa dňa 20.06.2017 prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrila k ponuke žalovaného na mimosúdne urovnanie sporu opätovným nástupom žalobkyne do práce do trvalého pracovného pomeru ihneď po tom, ako by žalobkyňa zobrala žalobu späť, tak, že navrhuje také mimosúdne urovnanie sporu, že by sa strany sporu dohodli na skončení pracovného pomeru žalobkyne a uspokojení nárokov žalobkyne na náhradu mzdy podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, na podklade čoho by žalobkyňa zobrala žalobu späť. Z tejto skutočnosti žalovaný vyvodzoval záver, že žalobkyňa netrvá na ďalšom zamestnávaní, pričom tento chcel preukazovať výsluchom žalobkyne. Súd v zmysle ust. § 185 ods. 1 považoval však vykonanie tohto dôkazu za nadbytočné, a to jednak vzhľadom k tomu, že táto skutočnosť nemohla akokoľvek ovplyvniť rozhodnutie súdu v tomto spore a jednak žalobca podľa názoru súdu ním tvrdenú skutočnosť nepochybne preukázal práve prepisom mailovej správy právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 20.06.2017. Pre nadbytočnosť sa súd v ďalšom v odôvodnení tohto rozsudku nezaoberal ani dôkazmi predloženými žalovaným, ktoré mali spochybniť skutkové tvrdenia žalobkyne o účelovosti podanej spornej výpovede pracovného pomeru (dôkazy na č. l. 71 až 127 spisu) a nepovažoval za potrebné z týchto dôkazov vyvodzovať pre účely tohto rozhodnutia skutkové závery. 15. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 a priznal žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech, nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté s poukazom na § 262 ods. 2 samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

16. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu žalobkyne zamietne a súčasne prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %; in eventum navrhol určiť, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným listom zo dňa 13.11.2014 je neplatná a zároveň súd určí, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Súčasne žalobkyni proti žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 17. S poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznil, že medzi žalobkyňou a žalovaným bol založený pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 20.04.2007 (ďalej len „pracovná zmluva“). Na základe nej žalobkyňa vykonávala prácu u žalovaného v pracovnej pozícii zamestnanec vo výrobe - ľahké balenie. Pracovný pomer založený vyššie uvedenou pracovnou zmluvou trval bez prerušenia až do 28.02.2015, kedy došlo k uplynutiu výpovednej doby na základe výpovede z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (ďalej len „výpoveď“) zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. Skutkový stav je popísaný podrobne v jednotlivých podaniach strán sporu i rozsudku súdu prvej inštancie. Okresný súd vo svojom rozhodnutí tvrdí, že žalovaný nepreukázal existenciu sporného rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene v písomnej forme. 18. Odvolateľ sa nestotožnil s argumentáciou okresného súdu prezentovanou v jeho rozhodnutí i vyhodnotením listiny zo dňa 24.10.2014, ktorú žalovaný označil ako písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo/1105/2001 rozhodnutie zamestnávateľa nie je právnym úkonom, je to len hmotno-právny predpoklad pre právny úkon. Pretože nejde o právny úkon, nie je možné ho preskúmať z hľadiska platnosti na súde. Súd sa môže len zaoberať otázkou, či také rozhodnutie bolo prijaté a či

ho prijal zamestnávateľ. Čo sa týka označenia vyššie uvedenej listiny prvoinštančným súdom za akési oznámenie žalovaného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, odvolateľ mal za to, že pre jej posúdenie ako rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce nie je podstatný jej názov a ani jej prípadné pomenovanie v zázname zo stretnutia vo veci hromadného prepúšťania, vyhotoveného na Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina dňa 30.10.2014, ale je potrebné vychádzať z obsahu vyššie uvedeného dokumentu. Z neho pritom evidentne vyplýva prejav vôle žalovaného znížiť počet zamestnancov v dôsledku prudkého poklesu objednávok zo strany objednávateľa z Ruska o viac ako 50 %. Vo vzťahu k tvrdeniam prvoinštančného súdu k obsahu vyššie uvedenej listiny zo dňa 24.10.2014, že žalovaný ešte len pristúpi, nie pristupuje k zníženiu zamestnancov a že z tejto vôbec nevyplýva konkrétny počet zamestnancov, o ktorom zamestnávateľ rozhodol, že bude prepustený, resp. s koľkými zamestnancami ukončí pracovný pomer a ktorých konkrétnych pozícií by sa toto malo týkať, žalovaný uviedol, že sa jedná o nesprávny jazykový výklad prvoinštančného súdu. Z kontextu samotnej listiny zo dňa 24.10.2014, ako aj ďalších dokumentov, ktoré boli spolu s ňou predložené Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, a ktoré boli súdu prvej inštancie žalovaným doručené spolu s jeho vyjadrením k žalobe zo dňa 31.08.2015, vyplýva, že žalovaný bezprostredne v nadväznosti na predmetné rozhodnutie o organizačnej zmene plánoval učiniť kroky smerujúce k zníženiu stavu zamestnancov na označenom pracovisku. Samotný bližšie nešpecifikuje, čo (okrem písomnej formy a toho, že z takéhoto rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách má vyplývať zníženie počtu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce), má konkrétne rozhodnutie zamestnávateľa o takýchto organizačných zmenách obsahovať. Podľa názoru odvolateľa vyššie uvedená listina zo dňa 24.10.2014 dané atribúty spĺňa, pričom organizačná štruktúra zamestnancov žalovaného pred a po hromadnom prepúšťaní a zoznam zamestnancov, s ktorými bude rozviazaný pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania s uvedením ich pracovných pozícií, boli spolu s vyššie uvedenou listinou zo dňa 24.10.2014 predložené Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina. V nadväznosti na časové hľadisko prijatia rozhodnutia žalovaného o organizačných zmenách s cieľom znížiť počet zamestnancov, potom nemôže byť v neprospech žalovaného, pokiaľ by aj pred dňom 24.10.2014 uvažoval o tom, že pristúpi k zníženiu počtu zamestnancov a zvažoval by, ktorých zamestnancov sa daná organizačná zmena dotkne s následným vyjadrením prejavu svojej vôle až dňa 24.10.2014, pokiaľ dané rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene spĺňa podmienku, že bolo prijaté pred dňom podania výpovede žalobkyni, čo bolo v tomto prípade zo strany žalovaného dodržané. Žalovaný už vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 31.08.2015 uviedol že, celý proces hromadného prepúšťania, v rámci ktorého došlo ku skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou, koordinoval s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina tak, ako mu to ukladá § 73 Zákonníka práce, k čomu do spisu priložil aj súvisiacu dokumentáciu. Všetky kroky, ktoré predchádzali skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou, boli urobené v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce. K uvedenému procesu neboli vyjadrené žiadne výhrady ani zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina. Žalovaný tiež nesúhlasil so spôsobom vyhodnotenia jednotlivých dôkazov súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Podľa jeho názoru nie je správny záver konajúceho súdu, ktorý tvrdenia právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 05.12.2017 vo vzťahu k výsluchu svedkyne U. vyhodnotil ako účelové, a tiež o tom, že došlo k prekontrolovaniu dokumentácie týkajúcej sa hromadného prepúšťania u žalovaného a že v prípade vyššie uvedenej svedkyne došlo k nedorozumeniu, ako aj to, že rozhodnutím o organizačnej zmene nie je predmetná listina zo dňa 24.10.2014, ktorej sa žalovaný snažil pripísať právny význam rozhodnutia o organizačnej zmene. V danej súvislosti odvolateľ poukázal na obsah výpovede svedkyne U. na pojednávaní konanom dňa 20.10.2017. Zdôraznil, že svedkyňa U. počas svojho výsluchu označila za rozhodnutie žalovaného o organizačných zmenách listinu zo dňa 24.10.2014. Podľa názoru žalovaného priznaniu takéhoto právneho významu označenej listiny nemôže byť na ťarchu existencia ďalšieho zápisu, vyhotoveného v anglickom jazyku, alebo to, že potreba jeho vyhotovenia mohla byť vopred konzultovaná s príslušným úradom práce, sociálnych vecí a rodiny. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolateľ mal za to, že za rozhodnutie o organizačných zmenách žalovaného je potrebné považovať listinu zo dňa 24.10.2014, v dôsledku čoho boli splnené všetky podmienky na to, aby dal žalovaný žalobkyni výpoveď v súlade s § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Ďalej odvolateľ tvrdil, že podľa jeho názoru žalobkyňa netrvá na tom, aby ju žalovaný zamestnával. Zdôraznil, že počas konania pred prvoinštančným súdom viackrát poukazoval na skutočnosť, že predmetné konanie zo strany žalobkyne je špekulatívne. Žalobkyňa v skutočnosti nemá právny záujem na rozhodnutí súdu, a ani nemá v úmysle pokračovať v pracovnom pomere u žalovaného. Počas trvania pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným bola žalobkyňa problémovým zamestnancom, a to i napriek skutočnosti, že sa jej žalovaný ako zamestnávateľ snažil vyjsť v ústrety a vyhovieť jej individuálnym požiadavkám.

Uvedené vyplýva i z výsluchu svedkyne pani U. na pojednávaní dňa 20.10.2017, podľa ktorej žalovaná... „Bola asi jedinou zamestnankyňou, ktorá mala udelenú výnimku, že nemusí pracovať na poobedňajšej zmene, a to z dôvodu starostlivosti o dieťa. Taktiež žalobkyňa mala viacero porušení pracovnej disciplíny ohľadom nedodržiavania predpísaného pracovného oblečenia. Zároveň žalobkyňa odmietala vykonávať niektoré vyhlásené nadčasy, pričom takýmito vyhláseným nadčasmi sú situácie, keď sa pracuje na piatich linkách, avšak pre naplnenie objednávok je potrebné, aby zamestnanci pracovali určité nadčasy, napr. dvakrát v týždni o dve hodiny nadčas viac, avšak pri niektorých takýchto vyhlásených nadčasoch v týždni žalobkyňa neprišla. Napokon to bolo aj na základe odporúčania hlavných majstrov“. Rovnako odpovedala na pojednávaní dňa 20.10.2017 aj svedkyňa pani H. na otázku: „Môžete priblížiť kritériá, ktoré boli použité v prípade žalobkyne a na základe týchto bolo rozhodnutie o jej prepustení“ svedkyňa uviedla nasledovné: „V danom prípade to bola neochota pracovať nadčasy, pričom žalobkyni bol udelený aj vytýkací list o opustení pracoviska počas pracovnej doby, rovnako aj ohľadom nenosenia predpísaných pracovných prostriedkov. Tieto skutočnosti boli tiež jedným z dôvodov prepustenia žalobkyne. Rovnako išlo aj o výnimku žalobkyni v práci, na základe ktorej žalobkyňa nemusela pracovať poobedné zmeny“. Tieto skutočnosti potvrdzujú aj dôkazy

- Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 29.11.2012 v dôsledku nedodržania prác a pravidiel predpísaného pracovného oblečenia; ako aj Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 14.03.2013, tiež v dôsledku nedodržania pravidiel predpísaného pracovného oblečenia, ako aj Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 15.07.2014 vzhľadom na opustenie pracoviska. Žalovaný už v priebehu prvoinštančného konania poukazoval na účelovosť konania žalobkyne a jej nezáujem u neho ďalej pracovať, konkrétne vo vyjadrení k žalobe zo dňa 31.08.2015, v návrhu na doplnenie dokazovania i vyjadrení k vykonaným dôkazom zo dňa 01.12.2017. Takýto záver zároveň vyplýva aj z výsluchov svedkýň U. a H. na pojednávaní dňa 20.10.2017. Vyjadrenie pani U. k tejto veci na pojednávaní dňa 20.10.2017 bolo nasledovné: „Ďalej by som chcela uviesť, že vo februári prišli kórejskí manažéri a povedali, že objednávky budú potvrdené, že ľudia, ktorí boli vo výpovednej dobe, majú byť oslovení, či môžu nastúpiť. Toto sa udialo, pričom sa to týkalo aj žalobkyne, vrátane jej matky, bolo to cca šesť ľudí, avšak pokiaľ ide o samotnú žalobkyňu, táto neakceptovala zrušenie výpovede, ale len uviedla, že to bude riešiť prostredníctvom svojho právneho zástupcu“. Spolu s vyššie uvedeným návrhom na doplnenie dokazovania a vyjadrení k vykonaným dôkazom zo dňa 01.12.2017 boli konajúcemu súdu predložené zrušenia výpovede z pracovného pomeru zo dňa 09.12.2014, adresované žalovaným nasledovným jeho zamestnancom: C. G., ktorá je matkou žalobkyne, O. G., Q. P., P. H. a D. S.. Predmetné zrušenia výpovede z pracovného pomeru potvrdzujú tvrdenia svedkyne pani U., že zamestnancom, ktorí boli v pracovnom pomere so žalovaným ako zamestnávateľom najmenej 5 rokov, bolo odporučené, aby sa s nimi ukončil pracovný pomer výpoveďou s trojmesačnou výpovednou dobou do konca mesiaca február 2015 z dôvodu, že ak dôjde k obnoveniu objednávok zo strany Ruskej federácie počas plynutia výpovednej doby, výpovede im budú zo strany žalovaného zrušené a tiež, že za týmto účelom bola oslovená aj žalobkyňa, vrátane svojej matky, ktorá však takéto zrušenie výpovede neakceptovala a uviedla, že uvedené bude riešiť prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Ako už odvolateľ uviedol vo svojom návrhu na doplnenie dokazovania a vyjadrení k vykonaným dôkazom zo dňa 01.12.2017, nebol dôvod, aby žalobkyni ako jedinej takáto ponuka nebola ním predložená. Zo strany žalovaného bola oslovená aj matka žalobkyne, ktorá je k dnešnému dňu stále zamestnancom žalovaného. Navyše, pokiaľ by išlo vyslovene o osobu žalobkyne, tej žalovaný mohol dať výpoveď v súlade s § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce už v roku 2013 na základe vyššie uvedených upozornení na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 29.11.2012 a 14.03.2013. Z vyššie uvedených zrušení výpovedí pracovného pomeru je ďalej zrejmé, že k oslovovaniu zamestnancov žalovaného došlo v decembri 2014. Odvolateľ mal preto za to, že pokiaľ žalobkyňa zrušenie výpovede zo strany žalovaného neakceptovala a následne dňa 24.02.2015 formou oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní žalovanému oznámila, že rozviazanie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na svojom ďalšom zamestnávaní podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve, išlo z jej strany o špekulatívne konanie. Bolo plne v kompetencii žalovaného ako zamestnávateľa vo forme stanoviska k oznámeniu o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 26.02.2015 žalobkyni oznámiť, že žalovaný považuje ním danú výpoveď žalobkyne z pracovného pomeru za platnú. Rovnako boli konajúcemu súdu predložené dohody o skončení pracovného pomeru a nové pracovné zmluvy uzatvorené medzi žalovaným a nasledovnými zamestnancami: Bc. H. T., E. T., I. G., E. G., D. U., D. P., Bc. D. E., E. E., A. R. a E. Q.. Spomínanými dohodami o skončení pracovného pomeru a pracovnými zmluvami žalovaný potvrdil vyjadrenia svedkýň pani U. a pani H., že v lete 2015 boli všetci bývalí zamestnanci žalovaného, (s ktorými bol skončený pracovný pomer v dôsledku hromadného prepúšťania), oslovovaní s ponukou uzatvorenia pracovného

pomeru so žalovaným. V lete 2015 ponúkol žalovaný žalobkyni návrat do trvalého pracovného pomeru, čo však ona odmietla. Aj v rámci komunikácie sporových strán, resp. ich právnych zástupcov ohľadom mimosúdneho urovnania predmetného sporu, bola žalobkyni opätovne ponúknutá možnosť nástupu do trvalého pracovného pomeru k žalovanému, a to v najbližší pracovný deň, nasledujúci po dni späťvzatia žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podanej voči žalovanému. Tak isto ako predchádzajúce ponuky zo strany žalovaného. Ani táto ponuka žalovaného nebola však zo strany žalobkyne akceptovaná. K uvedenému bola konajúcemu súdu predložená emailová komunikácia zo dňa 08.06.2017 až 20.09.2017. Okrem toho na osobnom stretnutí právnych zástupcov sporových strán ohľadom mimosúdneho urovnania tohto sporu sám právny zástupca žalobkyne požadoval od žalovaného, aby bola výpoveď daná žalovaným žalobkyni zmenená k októbru 2015, kým žalobkyňa nenastúpila do zamestnania k inému zamestnávateľovi, a to z dôvodu, že si vyčerpala nárok na dávku v nezamestnanosti. Za týmto účelom žalovaný v návrhu na doplnenie dokazovania a vyjadrení k vykonaným dôkazom zo dňa 01.12.2017 a aj na pojednávaní dňa 05.12.2017 (tak ako to vyplýva zo strany 5 zápisnice z predmetného pojednávania) žiadal vypočuť žalobkyňu. Konajúci súd však rozhodol, že dôkaz výsluchom žalobkyne nevykoná. Zároveň však vo vzťahu k tejto záležitosti konajúci súd vyjadril svoje stanovisko na strane 5 zápisnice z pojednávania zo dňa 05.12.2017 „pokiaľ tak súd vychádza z mimosúdnej komunikácie medzi stranami sporu tak, ako ju predložili žalovaní včerajším dňom súdu, z toho vyplýva jednoznačne vôľa žalobkyne na tom, aby bol jej pracovný pomer u žalovaného riadne ukončený, pričom jej bola vyplatená náhrada mzdy za obdobie od 01.03.2015 do 31.10.2015, ako sa to uvádza v správe právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 20.06.2017, ako je táto žurnalizovaná v spise na č.l. 128. Súd má tak za to, že žalobkyňa týmto spôsobom vyjadrila svoju vôľu, že nemá záujem na ďalšom pokračovaní pracovného pomeru“. V zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce platí, že ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď, alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Vo svetle tejto časti uvedených skutočností mal odvolateľ za to, že pokiaľ aj konajúci súd uznal výpoveď danú žalovaným žalobkyni za neplatnú, mal pri svojom rozhodnutí zohľadniť citované ustanovenie Zákonníka práce.

19. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnila voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. 20. Opravný prostriedok žalovaného označila za nedôvodný. Podľa jej názoru okresný súd prejednávanú vec správne právne posúdil a jeho rozhodnutie je vecne správne. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí správne konštatoval, že predmetná výpoveď je neplatná z dôvodu neexistencie písomného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Podľa konštantnej judikatúry sú základnými predpokladmi pre použitie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce 1/ existencia organizačnej zmeny (písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o tejto zmene); 2/ nadbytočnosť zamestnanca; 3/ príčinná (objektívne existujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Základnou hmotno-právnou podmienkou platnosti výpovede je prijatie rozhodnutia o organizačných zmenách. Musí ísť o rozhodnutie zamestnávateľa, ktoré v mene zamestnávateľa právnickej osoby podpisuje osoba oprávnená konať. Rozhodnutie tiež musí obsahovať dátum jeho prijatia, ako aj dátum, od ktorého je organizačná zmena účinná. Dátum prijatia (podpisu) organizačnej zmeny musí vždy predchádzať dňu podaniu výpovede. Rozhodnutie o organizačných zmenách nesmie byť prijaté až po podaní výpovede. Z predmetnej výpovede zo dňa 13.11.2014 vyplýva, že žalovaný dal žalobkyni výpoveď na základe písomného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách zo dňa 27.11.2014, teda na základe rozhodnutia žalovaného o organizačných zmenách, ktoré malo byť prijaté až po podaní výpovede. Žalovaný vo svojich vyjadreniach uvádzal, že malo ísť iba o chybu v písaní a že predmetným rozhodnutím má byť list datovaný dňa 21.04.2014, opatrený pečiatkou ÚPSVaR Žilina dňa 27.10.2017. Toto tvrdenie žalovaného však žalobkyňa považuje za účelové, nakoľko v danom prípade nedošlo len k chybe v uvedení mesiaca, ale aj v uvedení dňa. Taktiež dátum uvedený v predmetnej výpovedi (27.11.2014) sa nachádza aj v anglickej verzii textu výpovede. V neposlednom rade to, že nejde o chybu v písaní, preukazujú i samotné dôkazy, ktoré predložil žalovaný, a to konkrétne výpovede iných zamestnancov (pani G. a pán E.), ktorí majú taktiež vo svojej výpovedi uvedený deň prijatia rozhodnutia o organizačnej zmene ako 27.11.2014. Bez ohľadu na vyššie uvedené žalobkyňa sa stotožnila so záverom konajúceho súdu, že v danom prípade úplne absentuje písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, ktoré je základnou hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede. V prvom

rade žalobkyňa uviedla, že žalovaný od počiatku zavádzal, nakoľko na jednej strane uvádzal, že malo existovať nejaké písomné rozhodnutie o organizačnej zmene, pričom na strane druhej tvrdil, že týmto písomným rozhodnutím má byť listina datovaná dňa 24.10.2014, opatrená pečiatkou ÚPSVaR Žilina zo dňa 27.10.2017 a podpísaná za žalovaného pánom Byong Sok Kwonom. V tomto smere je preto správny záver súdu prvej inštancie, že predmetný list zo dňa 24.10.2014 nie je písomným rozhodnutím zamestnávateľa o organizačných zmenách, ale išlo o sprievodný list doručený na ÚPSVaR Žilina ohľadne hromadného prepúšťania. Uvedené jednoznačne potvrdila vo svojej výpovedi aj svedkyňa C. U., ktorá celý proces hromadného prepúšťania u žalovaného manažovala a ktorá na pojednávaní dňa 20.10.2017 uviedla, že predmetný list zo dňa 24.10.2014 predstavoval oznámenie na ÚPSVaR Žilina, že žalovaný plánuje hromadné prepúšťanie. Predmetná svedecká výpoveď, no i ďalšie dôkazy vykonané okresným súdom jednoznačne podporujú záver o tom, že v danom prípade išlo len o oznámenie na ÚPSVaR Žilina v súvislosti s hromadným prepúšťaním. Uvedené potvrdzuje aj fakt, že žalovaný predložil súdu predmetný list opatrený pečiatkou ÚPSVaR Žilina dňa 27.10.2017, a teda ani nedisponuje iným rovnopisom údajného rozhodnutia. Čisto hypoteticky, aj keby predmetný list zo dňa 24.10.2014 mal byť písomným rozhodnutím zamestnávateľa o organizačných zmenách, v danom prípade by ani nespĺňal náležitosti takéhoto rozhodnutia. Neobstoja ani tvrdenia žalovaného o tom, že toto súdne konanie je zo strany žalobkyne špekulatívne a že žalobkyňa nemá v úmysle pokračovať v pracovnom pomere. umožňuje zamestnancom, s ktorými bol skončený pracovný pomer a ktorí sa domnievajú, že toto skončenie pracovného pomeru nemá oporu v zákone, iniciovať práve súdne konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa je toho názoru, že jej, ale aj iným zamestnancom, dal žalovaný výpoveď, len preto, aby uvoľnili miesto pre agentúrnych zamestnancov. Takéto konanie označila žalobkyňa za zneužívanie výkonu práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahov, čo je v rozpore so základnými zásadami Zákonníka práce. Žalobkyňa sa vôbec nestala nadbytočnou z dôvodu zrušenia jej pracovnej pozície. V priebehu plynutia výpovednej doby bola totiž oslovená dvoma pracovnými agentúrami, že cez ne môže od 01.03.2015 nastúpiť pracovať u žalovaného. Žalovaný údajnú špekulatívnosť žalobkyne a neochotu pokračovať v pracovnom pomere odvodzuje len z toho, že žalobkyňa mala byť oslovená, aby sa vrátila do zamestnania a že takúto ponuku odmietla. Uvedené má vyplývať zo svedeckých výpovedí pani C. U. a pani W. H.. K tomu žalobkyňa uviedla, že predmetné tvrdenia žalovaného sú nepravdivé a ide len o jeho špekulácie a úvahy. Od času, kedy bola žalobkyni doručená predmetná výpoveď, ako aj počas celého konania pred súdom prvej inštancie, sa žalobkyňa ani raz nevyjadrila, že by nebola ochotná pracovať u žalovaného. To, že žalobkyňa mala byť oslovená žalovaným, aby sa vrátila do zamestnania, je lož. V prvom rade je potrebné uviesť, že svedkyne U. a H. vo svojich výpovediach uvádzali, že oni žalobkyňu za týmto účelom nekontaktovali a že mala byť kontaktovaná ich kolegyňou, ktorá u žalovaného už nepracuje. Už z toho je zrejmé, že sa jedná len o tvrdenia z počutia. Pokiaľ by žalovaný chcel, mal predvolať zamestnankyňu, ktorá mala údajne žalobkyňu kontaktovať, aby to potvrdila pred súdom. Naviac, ak by žalovaný chcel, aby sa žalobkyňa vrátila k nemu pracovať, mohol kedykoľvek svoju výpoveď vziať späť. Žalovaný tak však neučinil. Je zarážajúce, že žalovaný teraz tvrdí, že žalobkyňa bola ním oslovená, aby sa vrátila. On sám listom zo dňa 26.02.2015 totiž reagoval na list žalobkyne zo dňa 24.02.2015, (v ktorom mu oznámila, že predmetnú výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní), tak, že jej oznámil, že výpoveď považuje za platnú a pracovný pomer žalobkyne u neho končí 28.02.2015. Na základe uvedeného neobstoja tvrdenia žalovaného o špekulatívnosti konania žalobkyne a o jej neochote pokračovať u neho v pracovnom pomere. Žalobkyňa sa v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie ani raz nevyjadrila, že by nebola ochotná u žalovaného pracovať.

21. Žalovaný vo svojej odvolacej replike poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia písomné podania. Akcentoval, že v prípade chyby v písaní vo výpovedi zo dňa 13.11.2014, kde je uvedené, že žalovaný dal žalobkyni výpoveď na základe písomného rozhodnutia o organizačných zmenách zo dňa 27.11.2014, ide o účelové tvrdenie žalobkyne, keďže v uvedenom prípade nedošlo len k chybe v uvedení mesiaca, ale aj v uvedení dňa, pričom tento dátum sa nachádza aj v anglickej verzii textu dokumentu a aj vo výpovediach iných zamestnancov, napr. ako sú pani G., pán E.. Vo vzťahu k vyššie uvedenému žalovaný zotrval na svojom tvrdení, že v danom prípade sa jedná výlučne o chybu v písaní, ktorá nemôže mať vplyv na platnosť skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou zo strany žalovaného s poukazom na znenie ust. § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka. S uvedeným argumentom sa stotožnil i Okresný súd Žilina, ktorý v napadnutom rozhodnutí prisvedčil argumentácii žalovaného uvedenej v jeho vyjadrení zo dňa 31.08.2015. Konštatoval, že datovanie písomného rozhodnutia zamestnávateľom dňom 27.11.2014 bolo zrejmou chybou v písaní, ktorá nemôže mať v

zmysle ust. § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka vplyv na platnosť dotknutého právneho úkonu - spornej výpovede. Čo sa týka uvedenia dátumu 27.11.2004 v anglickej verzii textu dokumentu aj vo výpovediach iných zamestnancov žalovaného (pani G. a pána E.), uvedené rovnako žalovaný považuje za chybu v písaní, keďže v danom prípade u žalovaného dochádzalo k hromadnému prepúšťaniu zamestnancov, a teda očividne kopírovaním rovnakého textu pri vyhotovovaných výpovediach došlo aj k vzniku rovnakej chyby v písaní (uvedením dátumu 27.11.2014) ako dátumu prijatia písomného rozhodnutia žalovaného o organizačných zmenách. Rovnako nemožno súhlasiť s tvrdením žalobkyne, že žalovaný od počiatku zavádzal, keďže na jednej strane uvádzal, že malo existovať nejaké písomné rozhodnutie o organizačnej zmene, pričom na strane druhej tvrdil, že týmto písomným rozhodnutím má byť listina datovaná dňa 24.10.2014, opatrená pečiatkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina zo dňa 27.10.2017 a podpísaná za žalovaného pánom Byong Sok Kwonom, a že žalovaný nedisponuje iným rovnopisom údajného rozhodnutia a predmetný list zo dňa 24.10.2014 ani nespĺňa náležitosti takéhoto rozhodnutia. Ako už odvolateľ poukázal vo svojom opravnom prostriedku proti napadnutému rozhodnutiu, v prvom rade pani U. vo svojej výpovedi označila ako rozhodnutie žalovaného o organizačných zmenách listinu zo dňa 24.10.2014. Priznaniu takéhoto právneho významu označenej listiny nemôže byť na ťarchu existencia ďalšieho zápisu, vyhotoveného v anglickom jazyku. To, že žalovaný nedisponuje iným rovnopisom listiny zo dňa 24.10.2014, nemôže byť taktiež na ťarchu ním v konaní uvádzaných skutočností, že ide o príslušné písomné rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene, keďže pre tieto potreby postačuje písomné rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene v jednom vyhotovení. Navyše ďalšie jeho vyhotovenie spolu s inými listinami boli predložené dňa 27.10.2014 Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina. Napokon, ako už vo svojom odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu uviedol odvolateľ, v znení neskorších predpisov nešpecifikuje, čo okrem písomnej formy a toho, že z takéhoto rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách má vyplývať zníženie počtu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, má konkrétne rozhodnutie zamestnávateľa o takýchto organizačných zmenách rozhodovať. Podľa názoru žalovaného listina zo dňa 24.10.2014 takéto atribúty spĺňa. V danej súvislosti odvolateľ opakovane poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo/1105/2001. Tvrdenia žalobkyne o tom, že ju žalovaný prepustil za účelom uvoľnenia miesta pre agentúrnych zamestnancov, považuje žalovaný za nepravdivé a bez právneho významu, keďže žalobkyňa nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by tieto jej tvrdenia preukazovali. Žalovaný opätovne poukázal na komunikáciu sporových strán, resp. ich právnych zástupcov ohľadom mimosúdneho urovnania predmetného sporu, v rámci ktorej bola žalobkyni opätovne ponúknutá možnosť nástupu do trvalého pracovného pomeru k žalovanému, a to v najbližší pracovný deň nasledujúci po dni späťvzatia žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podanej voči žalovanému. Takisto ako predchádzajúce ponuky zo strany žalovaného, ani táto nebola zo strany žalobkyne akceptovaná. K uvedenému bola konajúcemu súdu predložená emailová komunikácia zo dňa 08.06.2017 až 20.09.2017. Neobstojí preto tvrdenie žalobkyne, že sa počas celého konania pred súdom prvej inštancie ani raz nevyjadrila, že nie je ochotná u žalovaného pracovať. Žalovaný požiadal v návrhu na doplnenie dokazovania, vyjadrení k vykonaným dôkazom zo dňa 01.12.2017 a tiež na pojednávaní dňa 05.12.2017, aby bola žalobkyňa práve za týmto účelom vypočutá. Konajúci súd však rozhodol, že dôkaz výsluchom žalobkyne nevykoná. Zároveň však vo vzťahu k tejto záležitosti prvoinštančný súd vyjadril svoje stanovisko uvedené na strane 5 zápisnice z pojednávania zo dňa 05.12.2017 „pokiaľ tak súd vychádza z mimosúdnej komunikácie medzi stranami sporu tak, ako ju predložil žalovaný včerajším dňom súdu, z toho vyplýva jednoznačne vôľa žalobkyne na tom, aby bol jej pracovný pomer u žalovaného riadne ukončený, pričom jej bola vyplatená náhrada mzdy za obdobie od 01.03.2015 do 31.10.2015, ako sa to uvádza v správe právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 20.06.2017, ako je táto žurnalizovaná v spise na č.l. 128. Súd má tak za to, že žalobkyňa týmto spôsobom vyjadrila svoju vôľu, že nemá záujem na ďalšom pokračovaní pracovného pomeru.“

22. Žalobkyňa vo svojej odvolacej duplike opätovne navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a súčasne zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania. 23. Zopakovala svoju argumentáciu uvedenú v predchádzajúcom vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Konštatovala, že žalovaný vo svojom vyjadrení žiadnymi relevantnými argumentmi nespochybňuje podstatné dôvody, pre ktoré súd určil neplatnosť predmetnej výpovede. Tvrdenia žalovaného v podanom vyjadrení žalobkyňa označila za zavádzajúce, ktorými sa snaží prekrúcať fakty. Z predmetnej výpovede z pracovného pomeru zo dňa 13.11.2014 vyplýva, že žalovaný dal žalobkyni výpoveď na základe písomného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách zo dňa 27.11.2014, teda na základe rozhodnutia žalovaného o organizačných zmenách, ktoré malo byť prijaté až po podaní výpovede. Žalovaný vo svojich vyjadreniach uvádzal, že malo ísť iba o chybu v písaní a že týmto písomným

rozhodnutím má byť listina datovaná 24.10.2014. Z uvedeného vyplýva, že sa mal pomýliť nielen v uvedení mesiaca, ale aj dňa prijatia písomného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách. Z vyjadrení žalovaného vyplýva, že sa pomýlil nielen v slovenskej verzii, ale aj v anglickej verzii predmetnej výpovede. Súčasne z vyjadrení žalovaného vyplýva, že sa uvedeným spôsobom pomýlil aj vo výpovediach iných zamestnancov. Pri existencii takéhoto počtu údajných chýb v písaní znie obrana žalovaného o chybách v písaní nedôveryhodne, ba až smiešne. Žalobkyňa zotrvala tiež na tvrdení, že žalovaný od počiatku zavádzal, nakoľko na jednej strane uvádzal, že malo existovať nejaké písomné rozhodnutie o organizačnej zmene, pričom na strane druhej tvrdil, že týmto písomným rozhodnutím má byť listina datovaná dňa 24.10.2014, opatrená pečiatkou ÚPSVaR Žilina dňa 27.10.2017 a podpísaná za žalovaného pánom Byong Sok Kwonom. Následne sa už žalovaný snažil len prekrútiť vykonané dôkazy, ktoré jednoznačne podporujú záver o tom, že v danom prípade išlo len o oznámenie na ÚPSVaR Žilina v súvislosti s hromadným prepúšťaním. Súčasne žalobkyňa zotrvala na svojom tvrdení, že od času, kedy jej bola doručená predmetná výpoveď, ako aj počas celého konania pred súdom prvej inštancie, sa ani raz nevyjadrila, že by nebola ochotná u žalovaného pracovať. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení poukazuje na emailovú komunikáciou medzi právnymi zástupcami s tým, že žalobkyňa opätovne neakceptovala ponuku na nástup do zamestnania. Žalobkyňa akcentovala, že žalovaný podmieňoval jej opätovné zamestnanie späťvzatím žaloby v prejednávanej veci. Žalobkyňa už od počiatku tvrdila, že do práce nastúpi a zoberie žalobu späť, ak žalovaný zoberie späť výpoveď, ktorej platnosť je predmetom tohto sporu. Žalovaný však takýto postup neakceptoval. Žalovaný tiež odmietol mimosúdne vyriešenie sporu uzatvorením dohody o sporných nárokoch. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenia žalovaného o ochote zamestnať žalobkyňu, sú len zavádzajúce. Toto jej presvedčenie potvrdzuje aj fakt, že žalovaný uvádzal, že žalobkyňa mala byť oslovená na návrat do práce, avšak na list žalobkyne zo dňa 24.02.2015, v ktorom mu žalobkyňa oznámila, že predmetnú výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní, žalobkyni listom zo dňa 26.02.2015 oznámil, že výpoveď považuje za platnú a pracovný pomer končí 28.02.2015. Na základe uvedeného tvrdenia žalovaného o špekulatívnosti konania žalobkyne a o neochote pokračovať v pracovnom pomere možno dospieť k záveru, že sa jedná len špekulácie a nepodložené úvahy, keďže počas celého konania pred súdom prvej inštancie žalobkyňa sa ani raz nevyjadrila, že by nebola ochotná u žalovaného pracovať.

24. Žalovaný na odvolaciu dupliku žalobkyne nereagoval.

25. Krajský súd ako, súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie podala strana sporu (§ 359 v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 379 a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 a § 385 ods. 1 a contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil. 26. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcu a vecne správne rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 . Krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 . 27. Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovým zisteniam len zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. 28. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 , a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalovaného k spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd v

odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobcu vyhovel a ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov. 29. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalovaného formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom v zmysle princípu neúplnej apelácie sa nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. 30. Primárne odvolací súd uvádza, že z hľadiska platnosti výpovede z pracovného pomeru treba vychádzať z toho, že právne účinky výpovede nastanú dňom, keď sa písomná výpoveď doručila druhému účastníkovi. V prípade výpovede danej zamestnávateľom z dôvodu organizačných zmien, zmien výrobných úloh a podobne, v dôsledku ktorých zamestnávateľ buď celkom alebo stratil možnosť zamestnanca zamestnávať, alebo stal sa pre neho nadbytočným (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce), je rozhodujúce, aby v čase, keď sa dáva výpoveď, bolo o organizačnej zmene, resp. zmene výrobnej úlohy už rozhodnuté a realizácia tejto zmeny zabezpečená tak, aby bolo nepochybné, že v dôsledku tejto zmeny stratí zamestnávateľ v dohľadnom čase - spravidla zodpovedajúcom výpovednej dobe - vôbec možnosť zamestnancov zamestnávať, alebo, že sa zamestnanec stane pre neho nadbytočným. 31. Na platnosť výpovede musia byť splnené určité hmotnoprávne podmienky, ku ktorým patrí: a) prejav vôle účastníka smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou, ktorého náležitosťou je predovšetkým uvedenie výpovedného dôvodu v písomnej výpovedi, ktorý sa podľa súčasného právneho stavu vzťahuje na výpoveď zamestnávateľa. Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Na rozhodnutie o organizačných zmenách zákon nevyžaduje, aby tieto zmeny boli zrealizované v čase, keď sa dáva výpoveď; musí však byť o nich už určeným spôsobom rozhodnuté. Takéto rozhodnutie musí byť prijaté (vydané) vždy v písomnej forme a malo by byť zamestnávateľom vyhlásené, či oznámené dotknutému zamestnancovi. Hoci súd nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutie o tzv. organizačnej zmene, z ustálenej judikatúry vyplýva, že platnosť právnych úkonov (vrátane právnych úkonov smerujúcich ku skončeniu pracovného pomeru) je potrebné posudzovať k okamihu a so zreteľom na okolnosti, kedy bol právny úkon urobený, rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, ktoré majú za následok nadbytočnosť konkrétneho zamestnanca, musí byť prijaté pred podaním výpovede a zákonom ustanoveným spôsobom.

32. Tak, ako správne konštatoval okresný súd v napadnutom rozhodnutí, v prejednávanej veci žalovaný nepreukázal existenciu sporného rozhodnutia o organizačnej zmene, ktorý by vydal v písomnej forme a ktorý by bol podkladom pre výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobkyni listom zo dňa 13.11.2014. Písomné rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo iných organizačných zmenách, je totiž nevyhnutným predpokladom naplnenia výpovedného dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (citovaného v napadnutom rozhodnutí) a podmieňuje platnosť výpovede pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Zamestnávateľ môže teda platne skončiť pracovný pomer výpoveďou iba z dôvodov uvedených v § 61 ods. 2 Zákonníka práce (§ 61 ods. 2 Zákonníka práce), a to z výpovedných dôvodov taxatívne vymedzených v ust. § 63 ods. 1 Zákonníka práce. V prípade, ak nie sú naplnené všetky predpoklady ktoréhokoľvek výpovedného dôvodu vymedzené v uvedenom zákonnom ustanovení, nie je daná zo strany zamestnávateľa výpoveď zo zákonného dôvodu, a teda je v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho je v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce neplatná. Žalovaný v priebehu konania prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 05.12.2017 uviedol, že písomným rozhodnutím zamestnávateľa podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce mala byť listina datovaná dňa 24.10.2014 podpísaná za žalovaného Byong Sok Kwonom. Okresný súd však správne uzavrel, že vyhodnotením všetkých dôkazov, a to každého jednotlivo a všetkých v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 , dospel k záveru, že spornú listinu nemožno stotožňovať s písomným vyhotovením rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na argumentáciu súdu prvej inštancie uvedenú v bode 37. napadnutého rozhodnutia, s ktorou sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Okresný súd správne uzavrel, že z kontextu vykonaného dokazovania vyplýva, že listina predložená žalovaným v konaní datovaná dňa 24.10.2014, podpísaná Byong Sok Kwonom, bola len listinou vyhotovenou pre účely hromadného prepúšťania podľa ust. § 73 Zákonníka práce, doručenou spolu s inými dokumentami Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina dňa 27.10.2014. Vyplýva z neho, že zamestnávateľ po prerokovaní hromadného prepúšťania so zástupcami zamestnancov

je povinný predložiť písomnú informáciu o výsledku prerokovania úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a zástupcom zamestnancov. Práve od doručenia písomnej informácie úradu práce, sociálnych vecí a rodiny môže dať pri hromadnom prepúšťaní zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, alebo návrh na rozviazanie pracovného pomeru dohodou z toho istého dôvodu najskôr po uplynutí jedného mesiaca odo dňa doručenia písomnej informácie. Vyššie uvedenú jednomesačnú lehotu úrad práce, sociálnych vecí a rodiny využil na hľadanie riešení problémov spojených s plánovaným hromadným prepúšťaním. Zároveň však treba zdôrazniť, že úrad práce, sociálnych vecí a rodiny môže vyššie uvedenú jednomesačnú lehotu primerane skrátiť, o čom bezodkladne písomne informuje zamestnávateľa (tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci). Ak by totiž zamestnávateľ porušil povinnosti vo vzťahu ku svojmu sociálnemu partnerovi, zástupcovi zamestnancov, má zamestnanec, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer, nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku priemerného mesačného zárobku. Keďže sa žalovaný ako zamestnávateľ chcel vyhnúť takejto sankcii, plnil si svoje právne povinnosti dotýkajúce sa hromadného prepúšťania stanoveného zákonom vo vzťahu k úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Tak, ako správne vyložil obsah tohto dokumentu okresný súd, listina zo dňa 24.10.2014 obsahuje len nasledovné skutočnosti, a to: 1/ že žalovaný obdržal prudký pokles objednávok zo strany objednávateľa z Ruska o viac ako 50 %; 2/ že žalovaný musí pristúpiť (nie, že už pristupuje) k zníženiu stavu zamestnancov, nakoľko nemá možnosť poskytnúť dotknutým zamestnancom inú prácu; 3/ že počet zamestnancov, ktorý musí byť prepustený, bude viac ako 10 % zo všetkých aktuálnych zamestnancov a žalovaný je si tak vedomý, že pristúpi k hromadnému prepúšťaniu; 4/ opis kritérií pre výber zamestnancov pre hromadné prepúšťanie. Z obsahu označenej listiny však vôbec nevyplýva konkrétny počet zamestnancov, o ktorom zamestnávateľ rozhodol, že bude prepustený, resp. s koľkými zamestnancami ukončí pracovný pomer a ktorých konkrétnych pracovných pozícií by sa to malo dotýkať. V rovnaký deň (24.10.2014) bolo podpísané na predtlači i prehlásenie 56 zamestnancov z celkového počtu 71, označených menom, priezviskom, adresou ich pobytu, ktorí prehlásili, že boli oboznámení so situáciou u žalovaného a že boli s nimi prerokované všetky možnosti, je zrejmé, že ako ich zamestnávateľ musel mať presnú vedomosť, akého počtu zamestnancov, ktorých konkrétnych zamestnancov a na ktorých konkrétnych pozíciách sa hromadné prepúšťanie dotkne. Ak teda takouto informáciou žalovaný dňa 24.10.2014 nepochybne disponoval, v predmetný deň už malo byť aj rozhodnuté o rozsahu a štruktúre hromadného prepúšťania. Prvoinštančný súd správne konštatoval, že je ťažko predstaviteľné, že celý proces určenia rozsahu počtu zamestnancov, ich výberu z hľadiska konkrétnych osôb, ako aj z hľadiska konkrétnych pracovných pozícií, prebehlo v jeden deň následne po tom, ako tohto dňa zamestnávateľ mal rozhodnúť o znížení počtu zamestnancov o viac ako 10 % všetkých aktuálne u neho zamestnaných. Tomu nasvedčuje aj formulácia „Informácie o plánovanom hromadnom prepúšťaní zo dňa 27.10.2010, adresovaná úradu práce, sociálnych vecí a rodiny“, z ktorého dokumentu vyplýva, že sa malo hromadné prepúšťanie dotknúť 70 zamestnancov z celkového počtu 233 (t.j. niečo vyše 30 %). Okresný súd v kontexte ďalších vykonaných dôkazov, najmä výpovedí svedkýň C. U. a W. H., správne vyhodnotil, že celý proces od samotného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene až do určenia presného počtu zamestnancov, výberu konkrétnych zamestnancov a výberu zrušených pracovných pozícií, nemohol trvať jeden deň. Označené svedkyne vo svojich výpovediach podrobne popísali postup pri určovaní presného počtu zamestnancov, ich výberu a výberu zrušených pracovných pozícií. Je teda zrejmé, že išlo o postupné, na seba nadväzujúce kroky po tom, ako zamestnávateľ rozhodol o organizačnej zmene. Odvolací súd nepopiera právo žalovaného rozhodnúť o organizačných zmenách s cieľom znížiť počet zamestnancov, ale jeho povinnosťou v prejednávanej bolo preukázať, že tak učinil skôr, ako dal výpoveď žalobkyni a zákonom aprobovaným spôsobom. Ako už bolo uvedené vyššie, z ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, ktoré má za následok nadbytočnosť konkrétneho zamestnanca, musí byť prijaté v písomnej forme pred podaním výpovede.

33. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 . Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 , o čom bol žalobca zo strany okresného súdu riadne poučený (č.l. 192 spisu). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie

súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. 34. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

35. Žiada sa dodať, že skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 . V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované.

36. Z dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom vyplýva, že žalovaný v konaní preukazoval, že celý proces hromadného prepúšťania, v rámci ktorého došlo k skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou, koordinoval s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina tak, ako mu to ukladá § 73 Zákonníka práce, nepreukázal už existenciu konkrétneho rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách v písomnej forme. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že sa jedná o listinu z 24.10.2014, ktorú predložil úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v súvislosti s hromadným prepúšťaním. Sám žalovaný v predmetnej dokumentácii zdôrazňuje, že sa jedná len o „plánované hromadné prepúšťanie.“ Je teda zrejmé, že v tom čase jeho rozhodnutie o hromadnom prepúšťaní bolo len v štádiu úvahy, a nie už vydaného rozhodnutia. Žalovaný ako zamestnávateľ si nemôže zamieňať plnenie konzultačných a informačných povinností, ktoré mu ukladá v ust. § 73, s jeho povinnosťou vydať rozhodnutie o organizačnej zmene v písomnej forme, ktoré by mohlo byť podkladom pre výpoveď danú žalobkyni ako jeho zamestnankyni podľa § 62 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce. Je zrejmé, že žalobcom predložená listina zo dňa 24.10.2011 obsahuje len zámer žalovaného ako zamestnávateľa pristúpiť v budúcnosti k hromadnému prepúšťaniu. Samotné rozhodnutie o hromadnom prepúšťaní však žalobca okresnému súdu v priebehu konania nepredložil, hoci pôvodne existenciu takéhoto dôkazu v konaní nepoprel. Keďže žalobkyňa v konaní výslovne poprela existenciu rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene a žalovaný toto rozhodnutie v konaní súdu nepredložil, s poukazom na právnu argumentáciu, prezentovanú v bode 36. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, potom súd prvej inštancie postupoval správne, keď považoval spornú výpoveď pre nedostatok písomného rozhodnutia zamestnávateľa (žalovaného) o organizačnej zmene podľa ust. § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce za neplatnú, v dôsledku čoho žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie bol správny. Je zjavné, že žalobca nepredložil súdu dôkazy, z ktorých by mala byť vyvodená platnosť výpovede, ktorú dal žalobkyni listom zo dňa 13.11.2014. Ak v konaní nebola preukázaná existencia písomného rozhodnutia zamestnávateľa (žalovaného) o organizačnej zmene, ktoré by malo za následok nadbytočnosť konkrétneho zamestnanca (žalobkyne) a ktoré bolo prijaté pred podaním výpovede, je zrejmé, že výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobkyni je neplatná.

37. Bez právneho významu k prejednávanej veci je i argumentácia odvolateľa, ktorý nehodnotil žalobkyňu ako svoju zamestnankyňu pozitívne, a naopak tvrdil, že žalobkyňa, (na rozdiel od iných jeho zamestnancov), nemusela z dôvodu starostlivosti o dieťa pracovať na poobedňajšej zmene a nebola ochotná tiež pracovať nadčasy. Ani existencia vytýkacieho listu žalovaného adresovaného žalobkyni, či jeho upozornenia na viaceré porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne nemôžu nič zmeniť na záveroch okresného, či odvolacieho súdu. Uvedené okolnosti neboli v súdenej veci totiž dôvodom, pre ktorý by žalovaný ako zamestnávateľ skončil so žalobkyňou pracovný pomer. Z hľadiska posúdenia prejednávanej veci sú preto právne irelevantné.

38. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou, môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď mal pracovný pomer skončiť (§ 77 Zákonníka práce). Len riadne a včasné uplatnenie takéhoto nároku je podmienkou toho, aby si zamestnanec mohol voči svojmu zamestnávateľovi uplatniť nároky z neplatného

skončenia pracovného pomeru. V takom prípade je náhrada mzdy dôsledkom nesplnenia povinností zamestnávateľa, ktorý je povinný prideľovať zamestnancovi, trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Priznanie tejto náhrady závisí od možností a ochoty zamestnanca vykonávať prácu. Pokiaľ žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával a žalovaný nebol ochotný ju zamestnať, resp. opätovné prijatie žalobkyne do zamestnania podmieňoval späťvzatím žaloby o určenie neplatnosti výpovede, ktoré je predmetom tohto sporu, je zrejmé, že neumožnil žalobkyni ako svojmu zamestnancovi výkon práce v súlade s pracovnou zmluvou. Žalovaný preto nemôže vyčítať žalobkyni, že nezobrala žalobu v tejto veci späť. Predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy zamestnanca pri neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je totiž rozhodnutie súdu o neplatnosti tohto skončenia pracovného pomeru. Ak žalovaný v rámci komunikácie so žalobkyňou prostredníctvom právneho zástupcu ponúkal žalobkyni možnosť nástupu do trvalého pracovného pomeru najbližší pracovný deň nasledujúci po dni späťvzatia žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v prejednávanej veci, je zrejmé, že sa týmto spôsobom snažil vyhnúť uspokojeniu nárokov žalobkyne, ktoré jej vznikli v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. Je teda logické, že takáto ponuka žalovaného nemohla byť žalobkyňou akceptovaná. Žalobkyňa po tom, ako jej žalovaný dal výpoveď listom zo dňa 13.11.2014, listom zo dňa zo dňa 24.02.2015 oznámila svojmu zamestnávateľovi, že predmetnú výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný však listom zo dňa 26.02.2015 žalobkyni oznámil, že výpoveď považuje za platnú a jej pracovný pomer končí dňom 28.02.2015. V danom prípade sa teda jedná len o účelovú obranu žalovaného v spore. Zo žiadneho z dôkazov vykonaných v konaní totiž nevyplýva, že by žalobkyňa nemala záujem na ďalšom pokračovaní pracovného pomeru u žalovaného.

39. Za popísaných okolností neprichádza do úvahy rozhodnutie súdu o tom, že od žalovaného ako od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ako zamestnanca naďalej zamestnával. Na uvedenom závere odvolacieho súdu nič nemení ani návrh dohody o sporných nárokoch, ktorú však účastníci pracovnoprávneho vzťahu neuzatvorili. Účelom dohody o v sporných nárokoch je upraviť sporné práva medzi zamestnávateľom a zamestnancom, odstrániť pochybnosti a nezhody o vzájomných právach a povinnostiach medzi nimi a vyriešiť vec mimosúdnou cestou. Predpokladá sa, že účastníci si dohodnú aj osoby a miesto uspokojenia nárokov. Účastníci môžu upraviť nároky medzi nimi sporné dohodou, ktorá sa musí urobiť písomne, inak je neplatná. Je zrejmé, že návrh žalobkyne dohody o sporných nárokoch v navrhovanom znení nebol žalovaným akceptovaný. Rozhodne však tento návrh dohody nemožno považovať za vzdanie sa nejakých nárokov vyplývajúcich žalobkyni z pracovnoprávneho vzťahu so žalovaným, ani ho vykladať v tom zmysle, že žalobkyňa v ňom prejavil vôľu, že nemá záujem na ďalšom pokračovaní pracovného pomeru u žalovaného.

40. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 , a nie strán sporu. Neobstojí preto námietka odvolateľa o nevykonaní ďalších dôkazov súdom prvej inštancie. Vzhľadom na zistený skutkový stav by totiž akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci bolo nadbytočné.

41. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods. 1 CSP, súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222 aj správne a presvedčivo odôvodnil.

42. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalovaným v jeho opravnom prostriedku, ktorým je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 , rozsudok okresného súdu v prvej vete výroku (vo veci samej) ako vecne správny potvrdil.

43. Žalovaný síce odvolaním výslovne napadol aj výrok rozsudku okresného súdu o trovách prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s ním tvrdenou nesprávnosťou rozhodnutia vo veci samej (určení neplatnosti výpovede). Nadväzne, potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti (veta prvá výroku) zakladá správnosť, s prihliadnutím na viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími

dôvodmi (§ 380 ods. 1 , aj od neho závislého výroku o náhrade trov konania (veta druhá výroku), ktorý plne zodpovedá zákonným ustanoveniam v ňom citovaným. Je nepochybné, že žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech, podľa § 255 ods. 1 prináleží nárok na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal, a to v rozsahu 100 %. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil i v závislom výroku o trovách konania (veta druhá výroku).

44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %, nakoľko žalobkyňa mala v tomto štádiu konania plný úspech. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

45. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .