Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/208/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., IČO: 47967692, so sídlom v Bratislave, Vajnorská č. 100/A, zastúpeného právnym zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., IČO: 50361368, so sídlom v Bratislave, Martinčekova č. 13, v mene ktorého pred súdom koná JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokátka a konateľka, proti žalovanému H. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v Z., predtým bytom v Z., F. H. č. XXX/X, o zaplatenie 609,23 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 25Csp/120/2017-70 zo dňa 02.02.2018, ako súdu prvej inštancie, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) a v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok) p o t v r d z u j e.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 609,23 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 609,23 € od 28.07.2017 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol (druhý výrok) a žalovanému náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal (tretí výrok).

1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia dlžnej sumy 609,23 €, vyčísleného úroku v sume 622,94 €, poplatkov v sume 14,38 €, úroku vo výške 25,50 % ročne z nesplatenej istiny v sume 609,23 € od 28.07.2017 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 609,23 € od 28.07.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého právny predchodca žalobcu Poštová banka, a.s. ako veriteľ na jednej strane a žalovaný ako dlžník na strane druhej uzavreli zmluvu o úvere zo dňa 24.11.2011, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver v sume 1.000,- € s úrokom vo výške 25,50 % ročne; poskytnutý úver mal žalovaný splatiť v 40 mesačných splátkach po 40,62 € mesačne so splatnosťou k 13. dňu v mesiaci od 13.12.2011 do 13.03.2015; celková výšku nákladov bola v zmluve dojednaná v sume 463,79 € s ročnou percentuálnou mierou nákladov (ďalej aj „RPMN“) vo výške 28,70 % pri priemernej RPMN vo výške 45,66 %; výzvou zo dňa 24.07.2014 oznámil právny predchodca žalobcu žalovanému, že pohľadávka sa stala predčasne splatnou a vyzval ho na zaplatenie dlžnej sumy 685,05 €; zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.06.2017 bola pohľadávka voči žalovanému zo zmluvy o úvere postúpená na žalobcu.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie „medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému úver v sume 1.000,- €; zmluva o úvere obsahuje zákonom požadované náležitosti v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj osobitných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca má postavenie dodávateľa a žalovaný postavenie spotrebiteľa; taktiež je nepochybné, že žalovanému bol poskytnutý úver v sume 1.000,- €, pričom z listinných dôkazov, ktoré do súdneho spisu doložil žalobca vyplýva, že zostatok dlhu na istine žalovaného poskytnutého úveru ku dňu 07.06.2017 je v sume 609,23 € (aktuálny stav úveru ku dňu 07.06.2017); keďže žalovaný nesplácal úver riadne a včas, právny predchodca žalobcu výzvou na úhradu dlžnej sumy zo dňa 24.07.2014 vyhlásil predčasnú splatnosť pohľadávky ku dňu 24.07.2014 a žalovaného vyzval na zaplatenie zostatku dlhu; žalovaný výzvu na úhradu dlžnej sumy prevzal dňa 28.07.2014; nezaplatená istina úveru teda predstavuje sumu 609,23 €, preto súd žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 609,23 €; žalovaný sa dostal s plnením záväzku do omeškania, preto súd žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške 5,25 % ročne zo sumy 609,23 € od 28.07.2017 do zaplatenia tak, ako si ho uplatnil žalobca“; na druhej strane súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi uplatnený zmluvný úrok vo výške 25,50 % ročne zo sumy 609,23 € od 28.07.2017 do zaplatenia, pretože „mal preukázané, že žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 24.07.2014, čo vyplýva aj z listinného dôkazu, ktorý je súčasťou spisu (výzva na úhradu dlžnej sumy zo dňa 24.07.2014); súd je toho názoru, že dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutého úveru patria veriteľovi len do predčasnej splatnosti dlhu; po predčasnej splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká, preto súd žalobcovi túto sumu nepriznal“; v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na „rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998, podľa ktorého dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, resp. jeho splátok; od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania; Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012 odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania“; súd prvej inštancie ďalej „nepriznal žalobcovi sumu 14,38 € označenú ako poplatky; žalobca tieto poplatky bližšie nešpecifikoval a nepreukázal, súčasne má súd za to, že by mohlo ísť o nárok vyplývajúci z dohodnutia neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka“; nakoniec súd prvej inštancie „nepriznal žalobcovi ani nárok na vyčíslený úrok ku dňu 28.07.2017 v sume 622,94 €, pretože žalobca nepreukázal, či si tento úrok účtuje od predčasnej splatnosti alebo či časť nároku vznikla ešte pred vyhlásením predčasnej splatnosti pohľadávky ku dňu 24.07.2014; vzhľadom na uvedené súd žalobu v časti uplatneného nároku na zmluvný úrok, vyčíslený zmluvný úrok a poplatkov v sume 14,38 € zamietol“.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, s poukazom na ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3, 4 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 a § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 písm. a), písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z. z.“); o trovách konania rozhodol podľa „§ 255 ods. 1 C.s.p.“ a pomerne úspešnejšiemu žalovanému náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal s odôvodnením, že mu žiadne trovy nevznikli.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 22.03.2018 (č.l. 76-79 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok); nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru nemá nárok na dohodnutý zmluvný úrok; súd prvej inštancie v tejto súvislosti neuviedol, z akého právneho predpisu pri rozhodovaní vychádzal, keď jeho rozhodnutie považoval z tohto dôvodu za nepreskúmateľné a arbitrárne; nesúhlasil s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998, ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu; naopak poukázal na ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktoré podľa neho zakotvuje jeho nárok na dohodnutý úrok do splatenia úveru; poukázal aj na nejednotnú rozhodovaciu prax súdov v tejto otázke, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu; vyjadril názor, že v prípade zmluvného úroku ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy, ktoré je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa za poskytnutie predmetného úveru; poukázal aj na ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré podľa neho zakotvuje nárok na úrok až do splatenia úveru; argumentoval, že úrok z úveru je odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy a predstavujú cenu úveru; dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, pričom na povinnosť platiť úrok z úveru nemá vplyv ani predčasná splatnosť úveru; tento záver vyplýva aj z bodu 6.4 obchodných podmienok, podľa ktorého „v prípade, ak sa stane úver predčasne splatný, banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku klienta voči banke“; úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou až do jeho úplného splatenia bolo nepochybne jeho úmyslom a žalovanému musel byť vzhľadom na túto formuláciu jasný, pretože sa s obchodnými podmienkami oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil svojim podpisom na zmluve; nakoľko k vráteniu celej dlžnej sumy doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je naďalej povinný uhrádzať zmluvne dohodnutý úrok; poukázal aj na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a rozdiely v inštitúte zmluvného úroku a inštitúte úrokov z omeškania, ktorý považoval za zákonnú sankciu za nedodržanie doby splatnosti; obidva úroky môže veriteľ žiadať popri sebe a to bez ohľadu na to, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah; zdôraznil, že zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu záväzku; ďalej nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie pokiaľ mu tento nepriznal nárok na vyčíslený úrok ku dňu 28.07.2017 v sume 622,94 €; vyjadril názor, že toto rozhodnutie sa zakladá na tzv. omyle v dokazovaní, pretože sankčné úroky za obdobie od 25.07.2014 do 28.07.2017 požadoval v rámci vyčíslenej sumy 622,94 €, ktorú však súd bez ďalšieho napadnutým rozsudkom zamietol; zdôraznil, že v prejednávanom spore si uplatňoval aj nárok na zaplatenie zmluvných úrokov a úrokov z omeškania od 28.07.2017 do zaplatenia a súčasne si uplatnil aj vyčíslené zmluvné úroky a úroky z omeškania vypočítané do 28.07.2017; nakoľko súd prvej inštancie žalobu v časti vyčíslených úrokov a úrokov z omeškania zamietol odňal mu tým právo na úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne od nasledujúceho dňa po zosplatnení, t.j. 25.07.2014 do 28.07.2017 a súčasne nárok na vyčíslené úroky a úroky z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, t.j. do 24.07.2014 v sume 61,44 €; z tohto dôvodu je rozhodnutie súdu neudržateľné a arbitrárne; ďalej podrobne argumentoval, že napadnutý rozsudok porušuje jeho právo na spravodlivý proces z dôvodu nedostatočného odôvodnenia (z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti), keď v tejto súvislosti vo všeobecnosti poukázal na viaceré súdne rozhodnutia; na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2 Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) a v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

4.3.1 Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Žalobca podal odvolanie proti výroku napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, pretože nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že dohodnutý zmluvný úrok mu patrí len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (24.07.2014) a ani s názorom, že mu nepatrí vyčíslený úrok a úroky z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (622,94 €). Odvolací súd sa síce nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru má vplyv na nárok veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok z úveru (t.j. že by dohodnutý úrok patril veriteľovi len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a od tohto okamihu by mal nárok len na úroky z omeškania), preskúmaním veci však dospel k záveru, že v tomto konkrétnom prípade je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Pri rozhodovaní vychádzal odvolací súd zo skutkového stavu zisteného zo strany súdu prvej inštancie vykonaným dokazovaním, ktorý bol dostatočným podkladom aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.3.2 Medzi stranami nebolo sporné uzavretie zmluvy o úvere zo dňa 24.11.2011, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver v sume 1.000,- € s úrokom vo výške 25,50 % ročne, ktorý mal vrátiť v dohodnutých splátkach, pričom celková výška nákladov bola v zmluve výslovne dohodnutá v sume 463,79 €; zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je spotrebiteľskou zmluvou (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka) podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (t.j. v znení účinnom do 30.11.2011), pretože ustanovenie § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. takýto úver spomedzi spotrebiteľských úverov nevylučovalo; zákon č. 129/2010 Z. z. ale nepokrýva všetky otázky vzniku zmluvného vzťahu, práv a povinností zmluvných strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, ani riešenie otázky, po akú dobu je dlžník povinný platiť úrok z poskytnutého úveru v prípade omeškania dlžníka so splácaním úveru, vzťah úroku z úveru a úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy Obchodného zákonníka; zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka; podľa § 497 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (znenie zákonných ustanovení Obchodného zákonníka ku dňu uzavretia zmluvy o úvere bude odvolací súd aplikovať v celom texte odôvodnenia rozhodnutia) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky; podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednanú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej výške.

4.3.3 O povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi dlžnú istinu úveru s príslušenstvom v podobe úrokov z omeškania rozhodol súd prvej inštancie na základe medzi stranami nesporného záveru, že porušenie podmienok zmluvy o úvere zo strany žalovaného oprávňovalo žalobcu požadovať od žalovaného okamžité splatenie úveru (vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru); toto právo žalobcu vyplýva jednak z ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka a jednak z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a vyplývalo aj z dohody zmluvných strán; súd prvej inštancie rozhodol aj o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka; úlohou odvolacieho súdu v dôsledku odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie zaujal správny právny názor k časti uplatňovaného nároku zodpovedajúceho dohodnutému úroku z úveru vo výške 25,50 % ročne zo sumy 609,23 € od 28.07.2017 do zaplatenia a vyčíslených úrokov v sume 622,94 €, ktoré nepriznal žalobcovi s odôvodnením, že žalobcovi vznikol nárok na zmluvný úrok len do zosplatnenia úveru, pretože po zosplatnení úveru ako sankcia za omeškanie s platením dlhu nastupujú zákonný úroky z omeškania; súd prvej inštancie neuviedol zákonné ustanovenie, od ktorého tento svoj záver o zániku nároku žalobcu na zmluvný úrok po zosplatnení úveru vyvodil a za „ustálenú“ súdnu prax, v ktorej má byť vyslovený rovnaký názor označil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012.

4.3.4 V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998 zo dňa 01.07.2000 (rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, nie dovolacieho) uverejnené v časopise Zo súdnej praxe vo zväzku 4 ročník 2000 pod publikačným číslom 43/2000 však neriešilo otázku, či má veriteľ po predčasnom zosplatnení úveru nárok na dohodnutý úrok z úveru po zosplatnení úveru, ale či patria veriteľovi úroky z omeškania z nezaplatených zmluvných úrokov; medzi účastníkmi konania sp. zn. 4Obo/143/1998 bol spor v tom, z čoho pozostáva žalovaná pohľadávka, či predstavuje úroky z omeškania v dôsledku omeškania s platením splatných úrokov alebo ide o úročenie úrokov z omeškania; odvolací súd vo veci sp. zn. 4Obo/143/1998 uložil súdu prvej inštancie skúmať štruktúru žalovanej pohľadávky a je pravdou, že v ďalšom texte rozhodnutia je uvedená veta: „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka)“, avšak bez bližšieho odôvodnenia a poukazu na zákonné ustanovenie, z ktorého tento záver vyplýva; v rozpore s týmto textom je poznámka k uverejnenému rozhodnutiu v časopise Zo súdnej praxe, kde je uvedené: „Osoba prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka preberá jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia peňažných prostriedkov do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky“ a právna veta rozhodnutia, ktorá má vystihovať jeho podstatu znie: „Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania.“; z uvedeného odvolací súd vyvodil, že ambíciou rozhodnutia sp. zn. 4Obo/143/1998 nebolo riešiť, dokedy má veriteľ nárok na dohodnutý úrok z úveru, ale či z dlžného úroku z úveru vzniká dlžníkovi povinnosť platiť úroky z omeškania.

4.3.5 Odvolaciemu súdu sú z jeho rozhodovacej činnosti známe rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie vychádzajúce z názoru, že úrok z úveru prináleží veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu (napríklad rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/400/2014 zo dňa 29.07.2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/4/2017 zo dňa 16.02.2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/296/2016), ale aj opačné rozhodnutia zastávajúce názor, že povinnosť platiť úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov v spotrebiteľských vzťahoch trvá aj po splatnosti pohľadávky až do vrátenia úveru (napríklad uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/41/2014, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/432/2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/108/2014), čím vyvracia odvolací súd názor, že prax súdov pri rozhodovaní o nároku na zmluvný úrok z úveru po jeho zosplatnení je ustálená.

4.3.6 Žalobca neodstúpil od zmluvy o úvere, len požiadal žalovaného po predchádzajúcej výzve o okamžité splatenie úveru s príslušenstvom ku dňu 24.07.2014 (dátum predčasnej splatnosti úveru), ktorý záver súdu prvej inštancie nebol odvolaním napadnutý a odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi ho nemohol preskúmať.

4.3.7 Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka je určenie zmluvných strán, výšky úveru a záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky v dohodnutej výške, ako aj záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky; nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia alebo mu tieto úroky patria až do doby konečného vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom; takáto úprava absentuje aj pri zmluve o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka alebo v zákone č. 129/2010 Z. z.; snahou zákonodarcu o úpravu tejto otázky priamo v Občianskom zákonníku bola navrhovaná zmena ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zákonom č. 106/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak, že sa na konci tohto ustanovenia mala pripojiť veta: „úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“; navrhovanú zmenu odôvodňovala dôvodová správa nasledovne: „V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s § 53 ods. 9 OZ. Z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorazovom zosplatnení uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom v splátkach. Povedané inak, ak bol úver dojednaný na dobu 10 rokov, v 3. roku došlo k jeho jednorazovému zosplatneniu podľa § 53 ods. 9 OZ, za obdobie zvyšných 7 rokov už veriteľovi nebudú patriť odplatné úroky. V týchto prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru“; navrhovaná zmena sa do zákona č. 106/2014 Z. z. nepremietla v dôsledku pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. 392a zo dňa 18.03.2014 navrhol v článku I. vypustiť bod 5 v znení: „V § 53 ods. 9 sa na konci pripája táto veta: Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“ z dôvodu možného spôsobenia problémov v aplikačnej praxi.

4.3.8 Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu je aj otázka, či je možný súbeh úrokov z úveru aj úrokov z omeškania alebo sa navzájom vylučujú; z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka úprava tejto otázky nevyplýva; z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva len odkedy je dlžník povinný platiť úroky; ustanovenie § 503 Obchodného zákonníka neupravuje dobu, dokedy je dlžník povinný platiť úroky z úveru, iba splatnosť úrokov a § 503 ods. 3 posledná veta Obchodného zákonníka upravuje zmenu v obsahu záväzku platiť úrok v tom smere, že pri predčasnom vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov zo strany dlžníka, je tento povinný zaplatiť úrok len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov, t.j. povinnosť dlžníka zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov v prípade vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov dlžníkom pred dobou určenou v zmluve; ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., na ktoré v odvolaní poukázal žalobca, sa týka postupu pri splatení úveru pred lehotou splatnosti; v tomto spore sa však nejedná o tento prípad; zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru; prípustnosť dohody účastníkov zmluvy o úvere o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá je do určitej miery aplikovateľná v Slovenskej republike vzhľadom na v minulosti totožnú a v súčasnosti príbuznú právnu úpravu úverov poskytnutých spotrebiteľom; v rozhodnutí sp. zn. 33Odo/657/2005 zo dňa 27.06.2017 Najvyšší súd Českej republiky vyslovil záver, že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi) teda aj za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti; najvyšší súd v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie so zaplatením istiny a oba nároky môžu existovať vedľa seba; z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy podľa dohody zmluvných strán; o možnom súbehu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania pri pôžičke je rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/1401/2014 zo dňa 24.07.2014; najvyšší súd tu zdôraznil, že oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná alebo nejedná o občianskoprávny vzťah; s odkazom na ďalšie svoje rozhodnutia (sp. zn. 33Odo/518/2003 zo dňa 25.09.2003, sp. zn. 33Odo/657/2005 zo dňa 27.06.2007, sp. zn. 33Cdo/1401/2014 zo dňa 24.07.2014) Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 33Cdo/212/2014 zo dňa 21.08.2014 dal jednoznačnú odpoveď, že „dohodnuté úroky z úveru predstavujú odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinností, t.j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas; kým povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu; aj keď dlžník nie je v omeškaní so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnuté úroky a úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj u bezúročnej (bezodplatnej) pôžičky; dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), majú však iný právny dôvod a veriteľ ich môže požadovať vedľa seba; z uvedeného výkladu vyplýva záver, že pre posúdenie primeranosti výšky úrokového zaťaženia nie je možné obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z omeškania nenahrádzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dohodli“.

4.3.9 Odvolaciemu súdu je známe aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29C/131/2011-127 zo dňa 23.11.2011 a rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 1Co/30/2012-145 zo dňa 30.05.2012, v ktorých s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998 neboli žalobcovi v súdnom spore priznané zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere po splatnosti dlhu z dôvodu, že namietané rozhodnutie krajského súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keď krajský súd stotožňujúc sa s rozhodnutím okresného súdu s poukazom na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v oblasti úrokov z úveru potvrdil rozhodnutie okresného súdu po rozšírení vecnej argumentácie na podporu správnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu; v predmetnom uznesení teda ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu z hľadiska, či výkladom zákona a právnym názorom krajského súdu nedošlo k zásahu do ústavou garantovaného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, t.j. ústavný súd podrobil rozhodnutie krajského súdu testu ústavnosti, či tento názor nie je arbitrárny, svojvoľný či zjavne neodôvodnený; nevyjadroval sa však k vecnej správnosti právneho názoru krajského súdu o tom, či úroky patria len do zosplatnenia úveru, nakoľko pokiaľ právny názor všeobecného súdu nie je zjavne svojvoľný, neprekročí teda medze ústavnosti, nie je kompetenciou ústavného súdu posudzovať jeho vecnú správnosť; to je úlohou všeobecného súdnictva (odvolacieho a dovolacieho súdu). Odvolací súd rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho vo veci sp. zn. 4Obo/143/1998 s poukazom na ďalšie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a všeobecných súdov Slovenskej republiky nepovažuje za štandardnú obchodnoprávnu judikatúru ani ustálenú súdnu prax.

4.3.10 V zmysle § 493 Občianskeho zákonníka obsah dojednaného záväzku (ak je v súlade so zákonom) možno meniť len právnou úpravou (ako je to v prípade § 503 od. 3 Obchodného zákonníka) alebo postupom v súlade s právnou úpravou (dohodou zmluvných strán); v spornej zmluve o spotrebiteľskom úvere bola dojednaná celková čiastka úveru, ktorá pozostáva z poskytnutej istiny úveru, úroku a poplatkov (istina plus celkové náklady úveru, t.j. 1.000,- € plus 463,79 €); , Občiansky zákonník ani zákon č. 129/2010 Z. z. nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa; preto podľa odvolacieho súdu zostáva záväzok platiť úrok aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru rovnaký ako v čase jeho dojednania v zmluve, t.j. patrí v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo; aj keď sú vyššie citované ustanovenia Obchodného zákonníka dispozitívneho charakteru (okrem základného ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka), ich prípadná zmena dohodou zmluvných strán, ktorá by viedla k zhoršeniu zmluvného postavenia spotrebiteľa oproti zákonu (napr. dojednanie, že veriteľovi patria v prípade omeškania dlžníka úroky až do skutočného vrátenia istiny úveru) v prípade, ak by mal spotrebiteľ ako dlžník zaplatiť úroky z úveru vo vyššej výške ako v rozsahu zahrnutom do celkovej čiastky spotrebiteľského úveru, by bola v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná, a preto vyššie uvedená judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky ohľadne možnosti takéhoto dojednania v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv o úvere nie je použiteľná; dojednanie umožňujúce zaplatenie istiny predčasne (do jej zaplatenia) v prípade tzv. živých úverov, kde by posledná splátka úveru nebola ešte splatná v prípade, že by nedošlo k jeho predčasnej splatnosti, je nadbytočné, pretože na takýto variant myslí ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré je výhodné pre spotrebiteľa, nakoľko tým, že zaplatí istinu skôr, ušetrí na úrokoch; avšak v prípade omeškania spotrebiteľa s platením úveru, navyše ak dôjde v dôsledku toho k jeho predčasnej splatnosti, je pre neho nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny; tento záver je jednoznačný pri úveroch, kde by aj pri nevyhlásení predčasnej splatnosti úveru bola posledná splátka úveru splatná v čase rozhodnutia súdu; tento názor odvolacieho súdu v spleti rôznych názorov na danú problematiku uvedených vo vyššie citovaných rozhodnutiach sa vzťahuje len na prípady, kedy možno porovnať výšku úroku úveru zahrnutú do celkovej čiastky úveru s výškou úroku, ktorú by mal spotrebiteľ zaplatiť do faktického vrátenia istiny úveru, ak už uplynulo obdobie, dokedy mal istinu úveru zaplatiť a doposiaľ tak neučinil.

4.3.11 Zo spornej zmluvy o úvere vyplýva, že konečná splatnosť úveru bola dohodnutá dňa 13.03.2015; medzi stranami nie je sporné, že veriteľ vyhlásil úver za predčasne splatný ku dňu 24.07.2014; v spornej zmluve o úvere bola dojednaná celková suma úveru 1.000,- € a celková výška nákladov v sume 463,79 €; povinnosťou žalovaného preto pôvodne bolo k dátumu konečnej splatnosti úveru zaplatiť veriteľovi spolu sumu 1.463,79 €; po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru bol žalovaný povinný túto sumu zaplatiť už ku dňu 24.07.2014; z predloženého potvrdenia (aktuálny stav úveru ku dňu 07.06.2017), na ktoré sa žalobca odvolával aj v žalobe ako na prehľad zaplatených splátok úveru a spôsob ich započítania, vyplýva, že žalovaný v období od 14.12.2011 do 13.03.2014 zaplatil spolu sumu 968,08 €, z ktorej bola suma 390,77 € započítaná na istinu, suma 485,27 € na úroky a suma 92,04 € na poplatky; napadnutým rozsudkom bola už žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 609,23 € s príslušenstvom v podobe úrokov z omeškania (prvý výrok napadnutého rozsudku, ktorý nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť); žalovaným zaplatená suma spolu s právoplatne prisúdenou sumou (povinnosť žalovaného, ktorú musel odvolací súd pri rozhodovaní vzhľadom na predmet konania zohľadniť) tak predstavuje spolu sumu 1.577,31 €; nakoľko žalovaný mal podľa zmluvy o úvere povinnosť zaplatiť žalobcovi spolu sumu 1.463,79 €, nemožno odvolaniu žalobcu vyhovieť, pretože po zohľadnení zaplatenej sumy a právoplatného výroku rozsudku o čiastočnom vyhovení žalobe je v celom rozsahu pokrytá zmluvná povinnosť žalovaného voči žalobcovi; zmenou rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku by došlo k prekročeniu dohody zmluvných strán, čo zákon nepripúšťa; neobstojí ani odvolacia námietky žalobcu, že súd prvej inštancie mu nepriznal ani „vyčíslené úroky v sume 622,94 €“, pretože tieto sú už tiež zohľadnené v platbách žalovaného a právoplatnom výroku o čiastočnom vyhovení žalobe; pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie mu mal priznať aj vyčíslené úroky z omeškania v sume 61,44 € za obdobie od 25.07.2014 do 28.07.2017, táto suma je už tiež pokrytá preplatkom (113,52 €), ktorý vznikol ako rozdiel medzi zaplatenou sumou spolu s právoplatne prisúdenou sumou a povinnosťou žalovaného vyplývajúcou zo zmluvy o úvere; iných nárokov sa žalobca v v prejednávanom spore nedomáhal a neboli ani predmetom odvolania; na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti ako vo výroku vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že v prejednávanom spore dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj právne posúdenie veci sa však obsahom uplatnených odvolacích dôvodov podľa odvolacieho súdu žalobcovi nepodarilo spochybniť (bod 4.3 odôvodnenia). Odvolací súd nezistil ani tvrdené porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces z dôvodu tvrdeného nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.). Ostatné formálne uplatnené odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, d/, e/, g/ C.s.p.) žalobca v odvolaní neoprel o žiadne konkrétne skutkové okolnosti (žiadnym spôsobom ich skutkovo nepopísal), preto na ne odvolací súd pri rozhodovaní neprihliadol (pri viazanosti dôvodmi odvolania v zmysle konkrétne vymedzených dôvodov ich pre nedostatok obsahu nemohol posudzovať).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) ako vecne správny potvrdil; odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj závislý výrok (§ 379 písm. a/ C.s.p.) napadnutého rozsudku o trovách konania (tretí výrok), ktorý nebol odvolaním výslovne napadnutý; súd prvej inštancie síce pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z nesprávneho ustanovenia Civilného sporového poriadku (§ 255 ods. 1 C.s.p.), namiesto správneho ustanovenia § 255 ods. 2 C.s.p., správne však dospel k záveru, že vzhľadom na výsledok sporu bol žalovaný v spore pomerne úspešnejší; žalovaný bol síce v spore pomerne úspešnejší, žiadne trovy mu však nevznikli, preto mu súd prvej inštancie správne nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie proti žalobcovi nepriznal.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, vznikol mu proti plne neúspešnému žalobcovi (odvolateľovi) nárok na plnú náhradu trov konania; žalovaný bol však v odvolacom konaní úplne nečinný a žiadne trovy odvolacieho konania mu nevyplývajú ani zo spisu, preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi nepriznal.

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).