Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/239/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: KRUK Česká a Slovenská republika s.r.o., so sídlom Československé armády 954/7, Hradec Králové, Česká republika, IČO: 247 85 199, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Gallo, s.r.o., so sídlom Jilemnického 4012/30, Martin, IČO: 36 715 352, proti žalovaným: v 1/ rade Y. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/X, A., v 2/ rade Y. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. W. U. XX, F., adresa na doručovanie: Y. XXX/XX, F., právne zastúpená: MaxLaw, s.r.o., so sídlom D. Dlabača 775/3, Žilina, IČO: 36 419 834, o zaplatenie 17.595,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej v rade 2/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 41Csp/100/2016-129 zo dňa 15.02.2018, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o príslušenstve p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o nároku na náhradu trov konania m e n í tak, že žalobca m á voči žalovanému v rade 1/ a žalovanej v rade 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 4,9 %.

Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie nedotýka.

Žalovaní v rade 1/, 2/ m a j ú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh Občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov so sídlom Šafárikovo námestie 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962 na vstup do konania ako osobitý subjekt na strane žalovaného. Žalovaným v 1/ rade a v 2/ rade uložil spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 10.333,36 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 10.333,36 eur od 06.03.2017 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému v 1/ rade a žalovanej v 2/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 17,46 % trov konania.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu na základe zmluvy o splátkovom úvere, uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu Slovenskou sporiteľnou, a.s. a žalovanými dňa 03.01.2012, je vzťahom občianskoprávnym - spotrebiteľským, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zák. č. 129/2010 Z. z.“). Z toho dôvodu súd prvej inštancie podrobil predmetnú zmluvu prieskumu za účelom zistenia, či spĺňa všetky náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z., pričom zistil, že zmluva neobsahuje náležitosti

podľa § 9 ods. 2 písm. k/ výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, v dôsledku čoho sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z.). V podrobnostiach súd prvej inštancie konštatoval, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana) zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie toho, aká časť každej splátky pripadá na istinu, aká na úroky a na prípadné poplatky (u každej takejto čiastkovej položky osobitne). V splátke by mala byť oddelene uvedená výška splátky istiny, výška splátky úroku a výška splátky poplatkov. Podľa zistenia súdu prvej inštancie to však v danom prípade tak nebolo a požiadavka na presnosť vyžadovaná uvedeným ustanovením splnená preto nie je. Súd prvej inštancie preto považoval za nesporné, že žalovaní do podania žaloby uhradili žalobcovi sumu vo výške 4.666,64 eur. Úver vo forme istiny predstavoval sumu 15.000,- eur. Okresný súd tak žalobcovi priznal nárok v sume 10.333,36 eur, čo predstavuje istinu úveru (15.000,-

- 4.666,64). Túto sumu okresný súd priznal žalobcovi spolu aj s úrokom z omeškania, avšak až od 06.03.2017, t. j. od momentu, kedy bola žalovanej v 2/ rade doručená žaloba spolu s prílohami (nakoľko v danej veci nebolo preukázané doručenie vyhlásenia o predčasnej splatnosti úveru žalovaným) do zaplatenia. Súd prvej inštancie priznal preto úroky z omeškania z priznanej istiny 10.333,36 eur od 06.03.2017 do zaplatenia, a to v sadzbe 8,05 % ročne, nakoľko v rozhodnom čase (k prvému dňu omeškania) výška základnej úrokovej sadzby ECB činila 0,05 %, po pričítaní 8 percentuálnych bodov potom predstavuje úroky z omeškania vo výške 8,05 % ročne. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu v časti o zaplatenie sumy 7.261,75 eur, nakoľko vyhodnotil úver za bezúročný a bez poplatkov. K námietke žalovanej v 2/ rade, že nemožno žalovaných zaviazať na plnenie povinnosti žalobcovi spoločne a nerozdielne z dôvodu vyporiadania BSM medzi žalovanými ako manželmi, súd prvej inštancie uviedol, že túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Dlh žalovaných voči žalobcovi je spoločným dlhom žalovaných, pretože vznikol za trvania ich manželstva z predmetnej úverovej zmluvy zo dňa 03.01.2012, ktorú ako spoludlžníci uzatvorili obaja žalovaní. Žalovaní preto za tento dlh z úverovej zmluvy zodpovedajú podľa § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka spoločne a nerozdielne. Žalobca sa tak môže splnenia svojej pohľadávky domáhať od ktoréhokoľvek zo žalovaných ako solidárnych dlžníkov. Skutočnosť, že medzičasom došlo k vyporiadaniu BSM medzi žalovanými ako manželmi rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 6C/232/2014-77 zo dňa 05.04.2016, právoplatným a vykonateľným dňa 19.07.2016, a to v pomere 1/2, na tomto nič nemení. Takéto vyporiadanie medzi solidárnymi dlžníkmi nemôže „modifikovať“ okruh účastníkov ich záväzkového vzťahu so žalobcom (právnym predchodcom žalobcu) ako treťou osobou, jeho obsah, či výšku plnenia, ktoré je žalobca oprávnený požadovať od ktoréhokoľvek zo solidárnych dlžníkov. Vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov medzi solidárnymi dlžníkmi sa odrazí len v ich vzájomnom vzťahu. Vzájomné vyporiadanie solidárnych dlžníkov po splnení ich dlhu voči veriteľovi (žalobcovi) je totiž závislé od toho, aká bola výška vzájomných podielov spoludlžníkov na ich spoločnom záväzku, v tomto prípade 1/2. Žalobca tak nemôže byť na svojom postavení nijako dotknutý a vzájomné vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov medzi solidárnymi dlžníkmi sa preto nedotýka jeho oprávnenia požadovať splnenie dlhu od ktoréhokoľvek zo solidárne zaviazaných dlžníkov. Výrok o zamietnutí návrhu občianskeho združenia na vstup do konania odôvodnil súd prvej inštancie tým, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na pribratie združenia do konania ako osobitného subjektu na strane žalovaného, a to z dôvodu, že v danom prípade združenie jednak žiadnym spôsobom nepreukázalo, že je právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, keďže nepredložilo k svojmu podaniu stanovy združenia a tieto nie sú registrované ani v správnom denníku súdu. Združenie súčasne ani nepredložilo súhlas žalovaného s jeho pribratím do konania ako osobitného subjektu na jeho strane, pričom súd nemôže nahrádzať povinnosť združenia zabezpečiť si súhlas strany sporu. Výrok o trovách konania vychádza z ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 17.595,11 eur s príslušenstvom (100 %). Súd priznal žalobcovi nárok v sume 10.333,36 eur s príslušenstvom (58,73 %). Úspech žalovaných tak bol vo výške 41,27 % (100 % - 58,73 %). Čistý úspech žalobcu tak predstavoval 17,46 % (58,73 % - 41,27 %).

3. Voči výroku o príslušenstve a výroku o trovách konania citovaného rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná v rade 2/, ktorá žiadala rozsudok v napadnutých výrokoch zmeniť tak, že žalovaný v rade 1/ a žalovaná v rade 2/ budú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 10.333,36 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške ročne 8 % zo sumy 10.333,36 eur od 06.03.2017 do zaplatenia a o náhrade trov konania rozhodnúť tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

Odvolateľka poukazovala na to, že v zmluve o splátkovom úvere bol v čl. I. bode 1 dohodnutý úrok z omeškania vo výške 8,00 % p. a., a preto nebol dôvod postupovať podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, ale súd prvej inštancie mal v zmysle § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka zviazať žalovaných k úhrade úrokov z omeškania vo výške 8,00 % ročne, teda vo výške zmluvne dohodnutého úroku z omeškania. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, súd prvej inštancie pri ustálení pomeru úspechu strán vo veci zohľadňoval len istinu žalovanej pohľadávky, neprihliadal však na žalobcom uplatňované príslušenstvo zodpovedajúce úroku z omeškania. Zaplatenie úrokov z omeškania však v zmysle žalobnej požiadavky predstavovalo súčasť predmetu konania. Pri zohľadnení úrokov z omeškania 8 % vyplýva, že čistý úspech žalobcu predstavuje len 4,9 %. Keďže sa jedná o nepatrný rozdiel v úspechu strán, žiadala žalovaná v rade 2/, aby súd žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v rade 2/ uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu. Vo vzťahu k namietanému úroku z omeškania žalobca uviedol, že je potrebné v uvedenom prípade rozlišovať úrok z omeškania na zmluvný a na zákonný. Pokiaľ v úverovej zmluve bol dohodnutý úrok z omeškania vo výške 8,00 % ročne, jedná sa o zmluvný úrok z omeškania, ktorý bol zo strany žalobcu počas konania špecifikovaný, bol zo strany právneho predchodcu žalobcu riadne vyčíslený a bol tak súčasťou žalovanej sumy. Žalobca zdôrazňuje tú skutočnosť, že úrok z omeškania nie je v konaní duplicitne uplatňovaný. Zmluvný úrok z omeškania bol zo strany právneho predchodcu žalobcu vyčíslený k dátumu postúpenia pohľadávky. Pokiaľ v petite žalobného návrhu je uplatňovaný úrok z omeškania v sadzbe 8,05 % ročne, jedná sa o zákonný úrok z omeškania, na ktorý má žalobca právny nárok a je v súlade s platnými právnymi predpismi. Vo vzťahu k určeniu pomerného úspechu vo veci sa žalobca v plnom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu, pričom je toho názoru, že základom pre určenie úspechu v konaní je vždy a zásadne len žalovaná istina v konaní a nie aj jej príslušenstvo. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca navrhoval, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

5. Žalovaná v rade 2/ v odvolacej replike uviedla, že zmluvou o splátkovom úvere bol medzi zmluvnými stranami dohodnutý úrok z omeškania vo výške 8 % ročne (viď časť 1, čl. I. bod 1 zmluvy). Táto skutočnosť nebola v priebehu konania medzi zmluvnými stranami sporná. Vzhľadom k uvedenému je nepochybné, že pre účely posúdenia výšky úrokov z omeškania, na zaplatenie ktorých sú žalovaní povinní, je nevyhnutné uprednostniť dohodu zmluvných strán obsiahnutú v zmluve, t. j. dohodnuté úroky z omeškania vo výške 8 % p. a., nakoľko neexistuje dôvod na aplikáciu ust. § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s príslušnými ust. nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže zmluvné strany sa dohodli na úprave vzájomných právnych vzťahov odlišne od zákona a naň nadväzujúcej podzákonnej normy. Nad rámec uvedeného žalovaná v rade 2/ poukazuje na skutočnosť, že postúpenie pohľadávky nemá a ani nemôže mať bez ďalšieho (t. j. bez osobitnej dohody dlžníka s postupníkom) žiaden vplyv na obsah záväzkovo právneho vzťahu predstavujúceho právny základ postupovanej pohľadávky (t. j. pohľadávky uplatňovanej v tomto konaní), a teda postúpenie pohľadávky nemá žiaden vplyv na obsah dohody pôvodného veriteľa a dlžníka v časti týkajúcej sa dohodnutej výšky úrokov z omeškania. Príslušenstvo pohľadávky (v časti úrokov z omeškania) bez akýchkoľvek pochybností predstavovalo súčasť žalobnej požiadavky (petitu žalobného návrhu). Vzhľadom na znenie žalobnej požiadavky sa zaplatenie úrokov z omeškania stalo predmetom konania, ktorá skutočnosť bola v konečnom dôsledku zohľadnená aj v znení enunciátu vydaného súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené má žalovaná v rade 2/ za to, že neexistuje dôvod na ignorovanie výsledku konania z pohľadu uplatňovaného príslušenstva (v časti úrokov z omeškania) v súvislosti s určovaním pomeru úspechu strán v konaní, ktoré predstavuje základ pre vydanie rozhodnutia o prisúdení náhrady trov konania. Právny záver žalobcu o povinnosti určovať pomer úspechu v spore výlučne na základe istiny (bez ohľadu na výšku uplatneného príslušenstva k dňu vydania rozhodnutia) nemá oporu v zákone. Žalovaná v rade 2/ v tejto súvislosti poukazuje aj na znenie rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/363/2014 zo dňa 11.06.2014, podľa ktorého platí, že „ ......je vždy potrebné posúdiť pomer úspechu účastníkov, pričom uplatnené nároky na zaplatenie príslušenstva je potrebné zohľadniť vyčíslené ku dňu rozhodnutia“.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalovanej v rade 2/ v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o príslušenstve ako vecne správny potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o nároku na náhradu trov konania zmenil tak, že žalobca má voči žalovanému v rade 1/ a

žalovanej v rade 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 4,9 %. Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie nedotkol.

7. Niet pochybností a nespochybňuje to ani jedna zo strán sporu, že predmetný zmluvný vzťah medzi sporovými stranami založený zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 03.01.2012, je vzťahom spotrebiteľským. Právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. ako dodávateľ pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel predmetnú zmluvu so žalovaným, ktorý je fyzickou osobou. Zároveň ide o spotrebiteľský úver v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy.

8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej v rade 2/ bolo posúdiť, s poukazom na uplatnené odvolacie argumenty, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak výrokom II. uložil žalovaným povinnosť okrem istiny zaplatiť aj úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 10.333,36 eur od 06.03.2017 (odo dňa doručenia žaloby) až do zaplatenia. Súd prvej inštancie vychádzal pri určení výšky úroku z omeškania z ust. § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.

9. Odvolacia námietka žalovanej v rade 2/, podľa ktorej mal súd prvej inštancie priznať len zmluvne dohodnutý úrok z omeškania vo výške 8 % p. a., nie je dôvodná. Po vyhlásení predčasnej splatnosti celého úveru, resp. po ukončení celého zmluvného vzťahu výpoveďou zmluvy, je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka popri plnení len zákonné sankčné mechanizmy za omeškanie dlžníka, a to úrok z omeškania, pokiaľ nie je podľa Občianskeho zákonníka oprávnený požadovať od dlžníka poplatok z omeškania, pričom výška uvedených sankčných mechanizmov je vykonávacím predpisom limitovaná a nezávisí ani od svojvôle veriteľa, a dokonca ani od dohody s dlžníkom. V dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru teda prináleží veriteľovi od doby zosplatnenia úveru len úrok z omeškania, pričom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie úrok z omeškania priznal v správnej výške 8,05 % p. a..

10. Ďalej žalovaná v rade 2/ v odvolaní poukazovala na to, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie pri ustálení pomeru úspechu strán vo veci zohľadňoval len istinu žalovanej pohľadávky a neprihliadal na žalobcom uplatňované príslušenstvo - úroky z omeškania, hoci ich zaplatenie predstavovalo predmet konania. Odvolací súd sa priklonil sa k odvolacej argumentácii žalovanej v rade 2/. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, súd pri ustálení hodnoty sporu na účely rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, mal prihliadať nielen na žalovanú istinu, ale aj na úroky z omeškania. Žalobca má plný úspech, ak výrok rozsudku zodpovedá žalobnému petitu. Žalobným petitom je to, čoho sa žalobca domáha v žalobe. Petit určuje, o čom má súd konať a rozhodnúť (predmet sporu). Navyše úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky, ktoré môže byť ako samostatný nárok uplatňovaný žalobou v spore. Uvedený záver vyplýva aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo/1/2004 zo dňa 27.04.2004 a sp. zn. 3 M Cdo/11/2011 zo dňa 11.10.2012. Preto v danom prípade mal súd prvej inštancie pri výpočte náhrady trov konania zohľadniť celý predmet sporu, tak istinu, ako aj príslušenstvo, čiže aj úrok z omeškania vo výške 8,05 % p. a. Pri zohľadnení úrokov z omeškania vo výške 8,05 % p. a. predstavuje úspech žalobcu v spore 52,45 % a neúspech 47,55 %. Čistý úspech žalobcu v spore potom predstavuje 4,9 %. Vychádzajúc zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo 1/2004, ktoré sú aplikovateľné aj na prejednávanú vec a podľa ktorých procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky a jeho neúspech iba v príslušenstve žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania) nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať za „neúspech v pomerne nepatrnej časti“ podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., ale za „čiastočný úspech“ v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. (čo rovnako platí aj pri posudzovaní čiastočného úspechu alebo čiastočného neúspechu v spore podľa § 255 ods. 2 , odvolací súd preto zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania tak, že žalobca má voči žalovaným v rade 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 4,9 %.

11. Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

12. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

13. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

14. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnými v odvolacom konaní boli žalovaní v rade 1/ a 2/, ktorým tak vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

15. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430