Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_23Co-181-2018.pdf
PDF · 109.37 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/181/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Magdaléna Krajčovičová, v právnej veci žalobcu: AB 2 B. V., so sídlom Strawinskylaan 933, Amsterdam, Holandské kráľovstvo, registračné číslo: 560 07 043, právne zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, IČO: 47 234 679, proti žalovanému: I. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, o zaplatenie 916,07 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 17. mája 2018 č. k. 7C/19/2015-67, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu I. inštancie sa v napadnutej, zamietajúcej časti p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému sa nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd I. inštancie vo výroku súdu I. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 309,13 eur, vyčíslený ročný úrok z omeškania vo výške 34,48 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 309,13 eur od 05.12.2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným dňa 27.01.2012 úverovú zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať mesačnými splátkami vo výške 39,99 eur, termín splatnosti bol uvedený k 25. dňu v mesiaci, pri ročnej úrokovej sadzbe uvedenej ako 20,94 %, výške RPMN 23,30 % a priemernej hodnote RPMN 45,66 %. Žalovaný bol výzvou zo dňa 25.07.2013 vyzvaný k splateniu celého dlhu vo výške 1.416,07 eur do 15 dní od odoslania výzvy. Predmetnú zmluvu je potrebné posudzovať ako spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zároveň aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Ide o štandardnú formulárovú zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom, ktorý konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaným ako spotrebiteľom. Predtlač formulára bola pripravená vopred a dopisovali sa iba konkrétne údaje týkajúce sa žalovaného, pričom on sám obsah zmluvy ani podmienok nemohol ovplyvniť. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy uvádzal náležitosti, ktoré musí obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere. Zároveň v prípade vymenovaných náležitostí ustanovoval, že ak chýbajú, považuje sa úver za poskytnutý bez úroku a bez poplatkov.
3. Z obsahu úverovej zmluvy mal súd preukázané, že žalobca ako veriteľ určil výšku mesačnej splátky len jednou sumou 39,99 eur bez jasnej a určitej špecifikácie, aká suma z toho pripadá na istinu, na úroky
a iné poplatky v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení neskorších predpisov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru, nie je svojvoľné, ale predstavujú prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Pokiaľ pod poplatky nie je možné zahrnúť úrok a s ohľadom na to, že úroky sú splatné so splatnosťou jednotlivej splátky, úroky možno požadovať do zaplatenia a to aj predčasného, je úplne vylúčené, aby suma celkových úrokov bola pojatá do splátok (resp. súčtu splátok). Nakoľko v zmluve nebola splnená základná náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z., podľa ktorých zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, teda rozčlenením jednotlivých čiastok, nie len výšku splátok, je potrebné považovať úver za bezúročný podľa § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. Súd preto odčítaním zaplatenej sumy 1.166,87 eur od poskytnutej istiny 1.476 eur zistil, že žalovaný je povinný žalobcovi uhradiť nesplatenú časť poskytnutého úveru vo výške 309,13 eur, nakoľko žalobca žalovanému úver poskytol a žalovaný je povinný ho žalobcovi v poskytnutej výške vrátiť. Vo zvyšnej časti súd návrh ako nedôvodný zamietol. Žalovaný sa nesplnením peňažného záväzku dostal do omeškania, preto žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania, ktorý si uplatnil od 13.08.2013 t.j. po uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu uvedenej vo výzve k splateniu celého dlhu. Súd priznal žalobcovi vyčíslený úrok z omeškania v sume 34,48 eur a úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 309,13 eur od 05.12.2014 do zaplatenia, pričom výška úroku bola v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. určená podľa základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, zvýšenej o 8 percentuálnych bodov. Vo zvyšnej časti súd úrok z omeškania zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný ako úspešnejšia strana by mal voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania, avšak preukázateľne žalovanému žiadne trovy v konaní nevznikli, preto mu súd ich náhradu nepriznal podľa čl. 4 ods. 2 CSP.
4. Proti rozsudku súdu I. inštancie podal odvolanie žalobca. Žalobca nesúhlasí s rozsudkom v rozsahu výroku II., a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP, odvolanie odôvodňuje nasledovne. Konajúci súd vo svojom rozsudku dospel k záveru, že má za preukázané pri úverovej zmluve č. 4201108892 zo dňa 27.01.2012, absenciu obligatórnej náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca zastáva názor že pokiaľ ide o dodržanie zákonnej náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., predmetná náležitosť je v úverovej zmluve uvedená v súlade so zákonným ustanovením. Informácie o splátkach sú upravené v časti textu zmluvy označeného „Úver“, kde sú obsiahnuté presné údaje o výške mesačnej splátky
- 39,99 eur pod bodom 56., o počte splátok -60 pod bodom 57., a taktiež o dátume prvej splátky - 27.02.2012 pod bodom 63., o úhradách nasledujúcich splátok vždy do 25. dňa v kalendárnom mesiaci pod bodom 64. a o lehote splatnosti - 25.01.2017 pod bodom 66. Názor žalobcu na splnení uvedenej zákonnej náležitosti je plne v súlade aj s Rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15, ktorý vo svojom závere konštatoval nasledovné. V zmysle bodu 52 , 53, 54, 55, 56, 57, 58 Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 , v zmysle ustanovenia článku 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES citované body Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 taktiež znamenajú, že vzhľadom na skutočnosť, že smernica 2008/48/ES obsahuje úplnú harmonizáciu pokiaľ ide o náležitosti spotrebiteľskej zmluvy o úvere uvedené v článku 10 ods. 2, členské štáty nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej úprave vyžadovať náležitosti nad rámec náležitostí uvedených v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES. Žalobca sa dovoláva výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZSU v súlade s princípom právnej istoty podľa ust. čl. 2 ods. 2 zákona č.160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Ďalej cituje z dôvodovej správy k CSP: „Východiskovým princípom je princíp právnej istoty, ktorý je v navrhovanej podobe konštantne judikovaný Ústavným súdom SR, ako i európskymi súdnymi autoritami. Civilné spory sa prejednávajú a rozhodujú v súlade s ustálenou judikatúrnou líniou ESĽP, Súdneho dvora EÚ, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky.“ Judikatúra európskeho súdneho dvora je rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ, ktorú vytvárajú rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých preskúmavaných záležitostiach. Európsky súdny dvor je pritom jedným z orgánov EÚ, na ktorý členské štáty tejto nadnárodnej organizácie preniesli určité rozhodovacie právomoci, a tak rozhoduje spory medzi vládami členských štátov a európskymi inštitúciami a prejednáva aj žaloby jednotlivcov či organizácii proti inštitúciám EÚ. Zároveň dohliada, aby členské štáty dodržiavali európske právo a preskúmava aj súlad právnych aktov vydávaných inštitúciami EÚ so zakladajúcimi zmluvami, ktoré tvoria akoby ústavu Európskej únie. Judikatúra európskeho súdneho dvora má pritom najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských
štátoch. Žalobca sa dovoláva výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k) v súlade s princípom eurokonformného výkladu právnej normy, t. j. výklad v súlade so smernicou, tak aby sa zabezpečil „reálny účinok“ smernice k cieľu vytvoriť skutočný vnútorný trh. Žalobca poukazuje na to, že zo strany európskeho práva vychádza členským štátom povinnosť lojality reprezentovaná čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podľa tohto článku majú štáty zabezpečiť bezporuchovosť realizácie cieľov a politík EÚ. Takéto koncipovanie umožnilo Súdnemu dvoru EÚ vyvodenie princípu nepriameho účinku európskeho práva prostredníctvom svojej judikatúry, a teda vznik eurokonformného výkladu práva. Právny rámec pre potreby slovenského právneho poriadku poskytuje ust. Čl. 7 ods. 2 Ústavy SR - Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Žalovaný napokon poukazuje na skutočnosť, že takýto výkladový princíp je v modernom právnom poriadku začlenený medzi základné interpretačné pravidlá právnych noriem viť. ust. čl. 3 ods. 1) CSP. Dôsledkom nerešpektovania judikatúry súdov ES, môže byť obnova konania (ust. § 397 písm. e), zák. 160/2015 Z. z.), prípadne to môže viesť k náhrade škody (Köbler, C-224/01) alebo k podaniu žaloby Komisiou o nesplnenie povinnosti členského štátu. Žalobca poukazuje, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že členské štáty EÚ majú povinnosť interpretovať svoje národné právo v súlade so smernicami a to s poukazom na niektoré rozhodnutia: C- 106/77 Simmenthal, C-14/83 Colson and Kamann, C-106/89 Marleasing, C-397/01 - Pfeiffer a i. Žalobca práve týmto poukázal na to, že predmetné ustanovenie zákona je nutné vykladať z pohľadu „princípu právnej istoty“ a z pohľadu „princípu eurokonformného výkladu právnej normy“. Náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je v úverovej zmluve uvedená výlučne v súlade so znením zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy a v súlade so znením Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá stotožňuje pojem výšku, počet a frekvenciu splátok s pojmom výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Čo je potvrdené aj v zmysle vyššie uvedeného Rozsudku. Najvyšší súd SR vo svojom Uznesení zo dňa 22.02.2018 v konaní sp. zn. 3 Cdo/146/2017 uviedol nasledovné: „Nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Od 1. mája 2018 sa legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom. “Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca žiada, aby krajský súd rozhodnutie Okresného súdu Piešťany zo dňa 17.05.2018, sp. zn. 7C/19/2015 v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu I. inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby rozhodnutie súdu I. inštancie zmenil a priznal žalobcovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozsudok súdu I. inštancie je v napadnutej
- zamietnutej časti vecne správny.
6. Právny predchodca žalobcu (Home Credit Slovakia, a.s.) uzavrel so žalovaným dňa 27.01.2012 úverovú zmluvu č. 4201108892 (ďalej aj „zmluva“) vo forme predtlačeného formulára. Zo zmluvy vyplýva, že jej predmetom bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru v sume 1.476 eur. Žalovaný sa zaviazal k mesačným splátkam vo výške 39,99 eur v počte 60 splatných vždy do 25. dňa v kalendárnom mesiaci. Zo zmluvy, ktorej súčasťou sú úverové zmluvné podmienky ďalej vyplýva ročná úroková sadzba 20,94 %, RPMN 23,30 %, priemerná hodnota RPMN 45,66 % a lehota splatnosti 25.01.2017. Z listu zo dňa 25.07.2013 vyplýva, že v dôsledku omeškania žalovaného so splácaním úveru bol vyzvaný právnym predchodcom žalobcu k splateniu celého úveru čerpaného na základe zmluvy, teda celkovej dlžnej
čiastky úveru k uvedenému dňu vo výške 1.416,07 eur, ktorej splatnosť bola určená 15. dňom odoslania predmetnej výzvy s upozornením, že uvedená suma narastá o úroky z omeškania a prípadné zmluvné sankcie. Uvedená výzva so zosplatnením bola zaslaná žalovanému doporučenou zásielkou zaslanou prostredníctvom pošty. Z výpisu čerpania, splátok a úhrad ako aj z písomného vyjadrenia žalobcu vyplýva, že dňa žalovaný celkovo čerpal sumu 1.476 eur a uhradil sumu 1.166,87 eur. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 25.07.2013 bola pohľadávka právneho predchodcu žalobcu (Home Credit Slovakia a.s.) uplatňovaná v konaní postúpená na žalobcu.
7. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (§ 9 ods. 2 pís. k/ (i/) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Predchádzajúca právna úprava- výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je upravená v § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, za účelom určenia aká suma sa z tejto splátky započítava na splácanie istiny, aká na splácanie úrokov a aká na poplatky).
8. Text zákona je odlišný od textu Smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok Smernice vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne, avšak tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny- eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona, v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 z 28. februára 2018).
9. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom aj v úvodnej časti dôvodovej správy) síce bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017), avšak do „konfliktu“ sa zákon so Smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky.
10. Až rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej bolo konštatované, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice.
11. Zámer zákonodarcu transponovať Smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený, ale (zákonodarca) tak urobil nad rozsah Smernice a až následne bol označeným rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie konštatovaný rozpor, ktorý aktuálne (zákonodarca) zosúladil zákonom (z. č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z.), ktorým došlo i k zmene ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. mája 2018 (termín „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ sa nahrádza slovami „frekvenciou splátok“).
12. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy tejto náležitosti zmluvy zákonom č. 258/2001 Z. z. so súčasnou právnou úpravou zákonom č. 129/2010 Z. z., vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca v dôvodovej správe k zákonu č. 568/2007 Z. z., ktorým sa zmenilo aj ustanovenie § 4 ods. 2, 3 zákona č. 258/2001 Z. z., vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne tak, že spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a preto nemožno preklenúť výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ len spresňuje, čo splátka zahrňuje (porov. iný záver uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 bod 26, 25).
13. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 pís. i/ zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami výška, počet a termíny splátok viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež poplatkom, čo je dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (rozsudok NS SR sp. zn. 7 Cdo 128/2016 z 29. novembra 2016).
14. Novelou (zákonom č. 568/2007 Z. z.) bol doplnený nový odsek 2 § 566 Občianskeho zákonníka. Táto úprava určuje, v akom poradí treba započítať čiastočné plnenie. Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa započíta najprv plnenie na istinu a až potom na úroky. Toto poradie môže zmeniť len dlžník (nie veriteľ).
15. Spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť) požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obchodného zákonníka).
16. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka (článok „Prečo rozsudok SD EÚ vo veci C 42/2015 nie je spôsobilý zmeniť doterajšiu rozhodovaciu prax“). Eurokonformným výkladom by tak nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
17. Rozhodnutie o trovách konania je v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP a čl. 4 ods. 2 CSP. z dôvodu, že žalovaný ale preukázateľne a účelne nevynaložil žiadne výdavky v súvislosti s týmto konaním, ako to predpokladá § 251 CSP.
18. Z týchto dôvodov preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu I. inštancie v napadnutej časti ako vecne správny vo výroku potvrdil.
19. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný. Z dôvodu, že žalovaný ale preukázateľne a účelne nevynaložil žiadne výdavky v súvislosti s týmto konaním, ako to predpokladá § 251 CSP, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP.
20. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).