Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/43/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004 proti žalovaným: X.) G. Č., M.. XX.XX.XXXX, Q. L. XXX/XX, XXX XX W., Š. G. P., X.) L. Č., M.. XX.XX.XXXX, Q. L. XXX/XX, XXX XX W., Š. G. P., o zaplatenie 17.882,64 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č. k. 9Csp/131/2016-71 zo dňa 25.01.2018 v zamietavej prevyšujúcej časti, takto

rozhodol:

I. M e n í rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, že žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi na úrokoch za úver za čas od 20.05.2015 do 31.10.2016 sumu 1.418,30 eur a tiež 6,69 % p. a. zo sumy 14.540,48 eur od 01.11.2016 do zaplatenia v splátkach spolu so súdom prvej inštancie prisúdenými úrokmi v termínoch a výškach uvedených vo výroku II. tohto rozsudku.

II. M e n í rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o splatnosti prisúdených pohľadávok tak, že povoľuje žalovaným pravidelné splátky po 150,- eur mesačne v poradí splátka istina, príslušenstvo a trovy konania splatných vždy do 25 dňa každého mesiaca, počnúc nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku až do úplného splatenia. Nezaplatením čo i len jednej mesačnej splátky sa stáva splatným celý dlh.

III. Žalobcovi proti žalovaným p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Poprad (ďalej len súd prvej inštancie) rozsudkom č. k. 9Csp/131/2016-71 z 25. januára 2018 v konaní o zaplatenie 17.882,64 eur s prísl. rozhodol tak, že

I. Žalovaní sú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 15.215,42 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 20.05.2015 do zaplatenia s tým, že p o v o ľ u j e žalovaným pravidelné splátky po 50,- eur mesačne v poradí splácania istina, príslušenstvo a trovy konania splatných vždy do 25. dňa každého mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku až do úplného splatenia. Nezaplatením čo i len jednej mesačnej splátky sa stáva splatným celý dlh.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovaným právo na náhradu trov konania v rozsahu 70,16 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. V zmysle zmluvy o stavebnom sporení č. XXXXXXX X XX bola medzi žalobcom a žalovanými uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXX X XX zo dňa 01.07.2013, v súlade s ktorou poskytol žalobca žalovaným medziúver vo výške 16.500,- eur. Dňa 03.07.2013 bola žalovaným vyplatená suma vo výške

13.200,- eur a dňa 26.07.2013 suma vo výške 3.102,- eur. Poskytol im teda celkovú sumu v dohodnutej výške 16.500,- eur a to v súlade s čl. VIII. bod 8.1. zmluvy o úvere, podľa ktorého sa poplatok za spracovanie medziúveru vo výške 198,- eur (čl. II. bod 8.2. Sadzobníka poplatkov pre fyzické osoby, ktorý tvorí prílohu zmluvy o úvere) zúčtuje pri prvom čerpaní peňažných prostriedkov úveru tak, že celková suma poukazovaných peňažných prostriedkov úveru bude znížená o výšku tohto poplatku (13.200,- eur + 3.102,- eur + 198,- eur = 16.500,- eur). Vyplatené čiastky sa úročili odo dňa ich vyplatenia a to 3,69 % ročným úrokom za úver počas prvého roka a 6,69 % ročným úrokom za úver po uplynutí prvého roka (čl. I. zmluvy o úvere a čl. V. bod 5.1. zmluvy o úvere). Žalovaní sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky medziúveru mesačnou splátkou vo výške 50,74 eur počas prvého roka a mesačnou splátkou vo výške 91,99 eur po uplynutí prvého roka. Splátky úrokov medziúveru splatné podľa čl. V. bod 5.6.zmluvy o úvere do 15. dňa v mesiaci (okrem prvej splátky, ktorá bola podľa čl. V. bod 5.5.zmluvy o úvere splatná prvého dňa v mesiaci nasledujúcom po uzatvorení zmluvy o úvere) boli započítané na dohodnuté úroky medziúveru, a to najprv na najstaršie splatné úroky. Do pridelenia cieľovej sumy sa žalovaní zaviazali vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady vo výške 14,04 eur, a to v súlade s čl. V. bod 5.3. v spojení s bodom 5.2. zmluvy o úvere. Žalovaní porušili zmluvne dohodnuté podmienky a medziúver prestali riadne a včas splácať. Posledný vklad pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru bol vykonaný dňa 22.11.2014 vo výške 39,82 eur. Listom zo dňa 16.04.2015 ich preto žalobca vyzval na doplatenie omeškaných splátok, pričom ich zároveň upozornil, že v prípade ak omeškané splátky nebudú doplatené, žalobca bude požadovať splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom pred dohodnutou dobou splatnosti. Žalobca dňa 19.05.2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom v súlade s čl. X. bod 10.1. zmluvy o úvere. Po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru žalobca eviduje čiastkové úhrady v prospech účtu medziúveru vo výške 60,- eur, ktoré boli započítané na úhradu istiny medziúveru.

3. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie ustanoveniami § 488 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 52 ods. 2, 3 a 4 Občianskeho zákonníka a § 39a Občianskeho zákonníka.

4. Ďalej okrem iného konštatoval, že dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky, aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru spôsobujú značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa a predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru. Je nepravdepodobné, že by spotrebiteľ takúto dohodu individuálne vyjednal s dodávateľom, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne.

5. Taktiež uviedol, že na základe zisteného skutkového stavu a citovanej právnej úpravy, súd žalobe žalobcu o zaplatenie sumy 15.215,42 eur, ktorú tvorí zosplatnený úver k 19.05.2015 v sume 14.540,48 eur a vyčíslené úroky za úver k 19.05.2015 v sume 674,94 eur v tejto časti vyhovel, pretože žalobca svoj nárok riadne preukázal a odôvodnil, pričom ide o solidárnu povinnosť žalovaných 1/ a 2/ ako spoločných dlžníkov a k prisúdenému plneniu súd priznal žalobcovi ním uplatnenú výšku úroku z omeškania 5,05 % ročne, ktorá je v súlade so zákonnou výškou úroku z omeškania za obdobie omeškania od 20.05.2015 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti, t.j. o uplatnený 6,69 % ročný úrok z úveru zo sumy 14.540,48 eur od 01.11.2016 do zaplatenia a o zaplatenie sumy 1.418,30 eur ako vyčíslený tento úrok za obdobie od 20.05.2015 do 31.10.2016 ako nedôvodný zamietol a takisto súd zamietol žalobu o zaplatenie sumy 1.128,92 eur ako vyčíslený úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 20.05.2015 do 31.10.2016, pretože obe sumy boli vyčíslené z inej než priznanej sumy. Ďalej súd žalobu zamietol čo do poplatkov v sume 120,- eur, čo má tvoriť 8 poplatkov za upomienky po 15,- eur, žalobca však nepreukázal ich vystavenie a doručenie, resp. ani odoslanie. Vyhlásením mimoriadnej splatnosti stavebného úveru došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi účastníkmi a od nasledujúceho dňa, t. j. od 20.05.2015 žalobca má právo na zaplatenie dlžnej peňažnej sumy spolu so zákonnou výškou úroku z omeškania ročne. Okrem toho súd prihliadol k tomu, že žalovaní sú chránení ako spotrebitelia podľa cit. ustanovenia § 52 Obč. zák. s tým, že uplatňovanie vyšších, duplicitných úrokov, resp. zaplatenie vyšších súm, spôsobuje nerovnováhu v postavení účastníkov, predstavuje nezaslúžený prospech žalobcu a je v neprospech žalovaných, ide o úžeru, ktorá spôsobuje neplatnosť časti nárokov, ktorú súd zamietol a k čomu súd prihliada ex offo.

6. Podľa § 232 ods. 4 ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne

inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Vzhľadom na povahu prejednávanej veci, výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť žalovaných a ich osobné pomery, v konaní prejavenú snahu o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania, súd určil, že predmetné peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach, ktorých výšku a podmienky splatnosti určil vo výroku rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého dlhu.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Priznal úspešnému žalobcovi voči žalovaným právo na ich náhradu v rozsahu 70,16 % (po odpočítaní neúspechu žalobcu 14,92 % od jeho úspechu 85,08 %).

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to v rozsahu, ktorým súd povolil žalovaným pravidelné mesačné splátky po 50,- eur mesačne v poradí splácania istina, príslušenstvo a trovy konania splatných vždy do 25.-teho dňa každého mesiaca počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku až do úplného splnenia s tým, že nezaplatením čo i len jednej splátky sa stáva splatný celý dlh podal odvolanie žalobca. Odvolanie podal aj proti druhému výroku rozsudku, ktorým súd zamietol uplatňovaný nárok žalobcu na sumu vo výške 1.418,30 eur a ďalej nárok na 6,69 %-ný p. a. úrok za úver zo sumy 14.540,48 eur od 01.11.2016 do zaplatenia ako aj proti výroku o nároku na náhradu trov konania. Uviedol, že aplikácia Obchodného zákonníka (OBZ ) na právny vzťah založený zmluvou o úvere vyplýva priamo zo zákona, a to z ust. § 1 a § 261 ods. 6 písm. d) OBZ. Citované ustanovenie priznáva veriteľovi právo požadovať nielen vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ale zároveň aj právo na úroky z úveru za stavu nedostatku, absencie požičanej sumy istiny. Veriteľ totiž až do reálneho vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov, nemá skutočnú možnosť disponovať týmito prostriedkami a stráca zisk. Úroky za úver sú vlastne plnením zo strany žalovaných ako cena obetovanej príležitosti žalobcu nakladať s poskytnutými peňažnými prostriedkami a dosiahnuť zisk. Možnosť disponovať peňažnými prostriedkami žalobca nemá až do momentu ich vrátenia, nie len do momentu splatnosti úveru, nakoľko po zosplatnení úveru prostriedky sú stále v dispozícii dlžníka, hoci protiprávne. Súčasne uviedol, že súd zaviazal žalovaných splácať súdom priznaný nárok žalobcu mesačnými splátkami vo výške 50,- eur, ktorých výška je omnoho nižšia ako v zmluve dojednaná výška splátok. Žalobca v tomto prípade tak nemá žiadne právo na vrátenie celej dlžnej sumy naraz v rozpore s odôvodnením rozsudku. Ďalej uviedol, že splatnosťou úveru nezaniká povinnosť dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť. Povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky za úver nie je novou povinnosťou, ktorú by dlžník pred tým nemal. Zmena podmienok potom spočíva okrem iného v tom, že sa celá pohľadávka stáva splatnou na žiadosť veriteľa bez ohľadu na dohodnutú lehotu vrátenia. S názorom, podľa ktorého má platiť dlžník úroky za úver až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov, sa stotožňuje i odborná literatúra. Ďalej namietol rozhodnutie súdu, ktorým súd povolil žalovaným mesačné splátky po 50,- eur, pričom okrem iného uviedol, že za predpokladu riadneho a včasného splácania žalovanými by súdom priznaná dlžná suma splácaná žalovanými vo výške po 50 eur mesačne bola splácaná dlhšie ako 25 rokov a tento stav je neprijateľný, už aj z toho dôvodu, že priznaná suma sa naďalej úročí a celková výška dlžnej sumy tak narastá. Navrhoval výšku splátok aspoň vo výške 250,- eur mesačne.

9. Taktiež uviedol, že nesúhlasí s výrokom súdu, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovaným len v rozsahu 70,16 %. Má za to, že súd mal pri výpočte čistého úspechu žalobcu vychádzať zo sumy 16.455,56 eur oproti žalovanej sume vo výške 17.882,64 eur, čo činí čistý úspech žalobcu 91,35 % oproti 8,65 % čistému neúspechu žalovaných. Aj vzhľadom na uvedené si uplatnil náhradu trov konania v celom rozsahu. Žiadal preto, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobcovi prizná nárok na sumu vo výške 1.418,30 eur, ďalej nárok na 6,69 % p. a. úrok za úver zo sumy 14.540,48 eur od 01.11.2016 do zaplatenia a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

10. Súd doručil žalovaným odvolanie žalobcu, ku ktorému sa však žalovaní nevyjadrili.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 (Civilný sporový poriadok, Zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasl. bez nariadenia pojednávania podľa § 385 (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť v napadnutej časti. Rozsudok vo vyhovujúcej časti vo veci samej nebol napadnutý

odvolaním, nadobudol právoplatnosť (§ 226, § 228 ods. 1 , a preto nebolo oprávnením ani povinnosťou odvolacieho súdu túto časť prvoinštančného rozhodnutia preskúmavať.

12. Podľa § 290 Zákona č. 160/2015 Z. z. CSP, spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.

13. Podľa § 295 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

14. Podľa § 300 na konanie podľa tohto oddielu sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní, ak nie je ustanovené inak.

15. Podľa § 2 písm. a) Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania.

16. Podľa § 1 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, (ďalej len ZSÚ), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

17. Podľa § 2 písm. a), b), d) ZSÚ, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania, alebo povolania; veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti; zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

18. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

19. Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, účastníkom, ktorých je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

20. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

21. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

22. Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

23. Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

24. Podľa § 53 ods. 3 OZ, Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

25. Podľa § 54 ods. 1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

26. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky.

27. Podľa § 497 Zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len , zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

28. Podľa § 502 ods. 1 veta prvá ObZ, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.

29. Odvolací súd poukazuje, že žalobca zotrval v odvolaní a namietal dôvody nepriznania žalobcom uplatňovaného úroku za úver po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Má za to, že záväzok medzi žalobcom a žalovanými vyplývajúci zo zmluvy o úvere je absolútnym obchodom, pričom súčasne spotrebiteľským vzťahom v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy. Uplatnený nárok veriteľa na zmluvný úrok za úver od poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich reálneho vrátenia vyplýva priamo z Obchodného zákonníka a nevylučujú ho ani žiadne ustanovenia § 52 a nasl. Obchodného zákonníka, či ustanovenia iného právneho predpisu prijatého na ochranu spotrebiteľa. Žalobca si tak neuplatňuje uvedený nárok na základe zmluvného dojednania, ale ide o nárok vyplývajúci priamo zo zákona.

30. Posúdenie nároku veriteľa na zaplatenie úrokov z istiny poskytnutej dlžníkovi na základe zmluvy o úvere závisí od charakteru právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne zistil, že žalovaní mali pri uzatváraní právneho úkonu postavenie spotrebiteľa a že zmluva o úvere, ktorú uzavreli so žalobcom spĺňa kritéria vymedzenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

31. Spotrebiteľský úver je tak vymedzený v § 1 ods. 2 ZSÚ ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Zmluva o spotrebiteľskom úvere tak môže zahŕňať nie len zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, ale výslovne na základe ust. § 1 ods. 2 ZSÚ môže byť spotrebiteľským úverom aj zmluva o úvere, ktorá je upravená v slovenskom právnom poriadku výlučne v Obchodnom zákonníku. Právne vzťahy, ktoré sú upravené výlučne v Obchodnom zákonníku je možné posudzovať iba podľa Obchodného zákonníka, a tento záver nie je ani v rozpore s ust. § 52 ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka (OZ), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

32. Ustanovenia Občianskeho zákonníka je možné použiť za predpokladu, že daný právny vzťah výslovne upravujú, alebo aspoň pripúšťajú analógiu teda aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú najbližšie obsahom a účelom k danému právnemu vzťahu podľa § 853 OZ. Využitie analogických ustanovení Občianskeho zákonníka je podľa § 853 prípustné iba vtedy, keď daný občianskoprávny vzťah nie je upravený nielen Občianskym zákonníkom ale ani iným zákonom. V prípade, keď iný platný konkrétny právny vzťah upravuje, nie sú splnené podmienky na aplikáciu analogických ustanovení Občianskeho zákonníka a daný právny vzťah sa posudzuje podľa tohto platného zákona, ktorý ho upravuje. V opačnom prípade by Občiansky zákonník ako zákon všeobecný nadobudol absolútnu prednosť pred zákonmi špeciálnymi aj v tých prípadoch, kedy na rozdiel od špeciálnych zákonov určitú právnu oblasť vôbec neupravuje.

33. Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník sa v prípade právnych vzťahov, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použije prednostne vo všetkých ustanoveniach, ktoré Občiansky zákonník upravuje, ako napr. dĺžka premlčacej doby, výška úrokov z omeškania a podobne. V prípade vymedzenia náležitostí konkrétneho zmluvného typu, ktorý Občiansky zákonník naopak neupravuje, ale je upravený v Obchodnom zákonníku, bude platiť zákonné vymedzenie zmluvného typu v Obchodnom zákonníku. Preto všeobecná definícia zmluvy o úvere, obsiahnutá v ust. § 497 je platná a účinná aj pre

vymedzenie zmluvy o úvere, uzavretej spotrebiteľom. Zároveň prípustnosť uzavretia Zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere výslovne pripustil Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý zmluvu o úvere vymenoval ako jednu z foriem spotrebiteľského úveru.

34. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, ktorý kogentným spôsobom vymedzuje, ktoré záväzkové vzťahy podliehajú právnej úprave obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka, kde sa uplatní právna úprava Obchodného zákonníka ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave v Občianskom zákonníku. Ide o obligatórne uplatnenie Obchodného zákonníka. V týchto prípadoch nemožno aplikáciu Obchodného zákonníka vylúčiť dohodou strán. Bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa takýto právny vzťah riadi vždy Obchodným zákonníkom. Tým nie je dotknutá subsidiárna aplikácia Občianskeho zákonníka v otázkach, ktoré neupravuje na základe výslovného zmocnenia obsiahnutého v ustanovení § 1 ods. 2, podľa ktorého sa právne vzťahy uvedené v odseku 1 spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Ako bolo vyššie uvedené, v tých prípadoch, kedy Občiansky zákonník určitý vzťah upravuje, je v spotrebiteľskom vzťahu prednostná aplikácia Občianskeho zákonníka aj vtedy, ak by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.

35. Z obsahu § 497 vyplýva, že zmluva o úvere je zmluvou konsenzuálnou a pre jej vznik stačí dohoda aspoň o uvedených náležitostiach, pričom sa nevyžaduje ani to, aby k poskytnutiu peňažných prostriedkov skutočne došlo. Tým sa vlastne zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa § 657 OZ.

36. Zo zákonného vymedzenia zmluvy o úvere nevyplýva povinnosť dlžníka dohodnutý úver skutočne čerpať, preto z tohto hľadiska zmluva o úvere predstavuje záväzok veriteľa mať zmluvou dohodnuté peňažné prostriedky k dispozícii pre dlžníka po dohodnutú dobu, prípadne až do požiadania dlžníka, ak nedôjde k zániku záväzku veriteľa skôr, napr. dohodou alebo výpoveďou poskytnutia úveru . Výška úveru je spravidla dohodnutá v zmluve vo forme určitého limitu, do ktorého môže dlžník úver čerpať. Okrem podstatných častí obsahuje zmluva o úvere aj výšku úrokov, lehotu na vrátenie úveru a ďalšie náležitosti, pričom väčšinu náležitostí pri úveroch poskytovaných bankami obsahujú úverové podmienky, na ktoré zmluva o úvere odkazuje.

37. Zmluva o úvere je súčasne zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 OZ, kedy na jednej strane stojí banka ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy o úvere koná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej žalovaný ako spotrebiteľ, teda fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy o úvere nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti alebo v rámci samostatného výkonu svojho povolania. Z obsahu zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu dňa 1.7.2013 jednoznačne vyplýva, že bola uzavretá nielen podľa Obchodného zákonníka, ale aj podľa Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako osobitného právneho predpisu, preto spĺňa všetky v ňom uvedené zvláštne požiadavky preto, aby bola zmluvou platnou.

38. V § 499 je upravená možnosť dohodnutia odplaty za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky, ak je poskytovanie úveru predmetom podnikania veriteľa - žalobcu, s čím nesporne súvisí aj § 502 ObZ, v ktorom sú upravené práve úroky za poskytnutie úveru. Odplata predstavuje odmenu veriteľovi za to, že po dobu medzi dojednaním zmluvy o úvere a skutočným čerpaním úveru musel pre dlžníka rezervovať peňažné prostriedky, prípadne ich mať zabezpečené. Zmluva o úvere uzatvorená podľa § 497 nemôže byť dohodnutá ako bezúročná, keďže záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere a je jej podstatnou časťou s poukazom na § 269 ods. 1 ObZ.

39. Úrok z úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má podľa názoru odvolacieho súdu dlžník zásadne povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania, t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodli niečo iné. Tým sa zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, keďže povinnosť platiť úroky je v prípade poskytnutia pôžičky závislá na dohode zmluvných strán nielen čo do výšky úrokov, ale aj čo do doby a spôsobu ich platenia.

40. Vzhľadom k dispozitívnej povahe úpravy zmluvy o úvere nie je vylúčené, aby doba, po ktorú je dlžník povinný platiť úrok, bola upravená dohodou strán odchýlne od výkladu § 503 ObZ. V zmluve je najmä možné dohodnúť, že dlžník je povinný platiť úrok z úveru od poskytnutia úveru do dohodnutej doby splatnosti, pričom takáto dohoda, aby sa dlžník zaviazal zaplatiť z poskytnutých peňažných prostriedkov úroky, nie je v rozpore s § 497 ObZ.

41. V zmluve o úvere dohodli strany úrok pre druhý až piaty rok (čo ide o tento prípad) z úveru vo výške 6,69 % p. a. ročne. Záväzok dlžníka platiť úroky splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky je tak v súlade s § 503 ods. 1 ObZ, pričom tak, ako to vyplýva z § 503 ods. 3 ObZ, je dlžník povinný zaplatiť úroky za dobu od poskytnutia až do vrátenia peňažných prostriedkov, keďže sa na takúto povinnosť veriteľovi zmluvne zaviazal a tento jeho záväzok trvá aj po odstúpení veriteľa od zmluvy (viď aj ust. § 506 Obch. zák., podľa ktorého ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi).

42. Pokiaľ žalobca vyzval žalovaného na predčasné splatenie celého úveru, vrátane zmluvných úrokov a úrokov z omeškania v ním vyčíslenej výške tak, ako to vyplýva z jeho výzvy, zaslanej žalovanému v súlade s citovanými VOP - na ktoré odkazuje zmluva, ide zároveň o jednostranný právny úkon odstúpenia žalobcu od zmluvy o úvere pre omeškanie žalovaného s vrátením po sebe idúcich dvoch splátok alebo jednej splátky viac ako 3 mesiace (viď čl. 2.8 Všeobecných podmienok citovaný v prvoinštančnom rozhodnutí) podľa § 506 ObZ.

43. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý odkázal na závery Krajského súdu v Prešove vo veci 6Co/190/2014-65. S týmito závermi sa nestotožnili vtedajšie senáty obchodnoprávneho kolégia tunajšieho súdu a vyjadrili svoje stanovisko k tejto problematike i vo vydaných rozhodnutiach, ale i vo vyjadrení obchodnoprávneho kolégia ku úvahám na predloženie podnetu občianskoprávnym kolégiom na zjednotenie výkladu právnej normy dovolacím súdom.

44. Niet názorových rozdielov v praxi odvolacích senátov tunajšieho súdu, ba ani v praxi iných odvolacích súdov SR na to, že aj na zmluvy o spotrebiteľských úveroch sa v zásade aplikujú ust. § 497 a nasl. Obch. zák. (s výnimkou takých zmluvných podmienok, aké má na mysli aplikácia ust. § 54 ods. 1 Obč. zák.). Toto zodpovedá aj názorom z odbornej literatúry, v ktorej rezonuje názor, že pri aplikácii Obchodného zákonníka na záväzkové vzťahy, ktorých predmet záväzkov je určený Obchodným zákonníkom, v dôsledku kogentného ustanovenia (aj ust. § 261 ods. 6 písm. d) absolútne obchody) sa práva a povinnosti spravujú Obchodným zákonníkom. Pokiaľ ide o súvislosť s účasťou spotrebiteľa v týchto vzťahoch ako je to napr. aj v spotrebiteľských úveroch, na takéto úvery sa aplikuje zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (predtým zák. č. 258/2001 Z.z.), avšak režim Obchodného zákonníka v otázkach, ktoré rieši (§ 1 ods. 2 Obch. zák.), sa má aplikovať aj u spotrebiteľského úveru (s vyššie uvedenou výnimkou danou aplikáciou ust. § 54 ods. 1 Obč.zák.). Normatívne usporiadanie postupuje totiž od zákona o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis k Obchodnému zákonníku ako lex generalis až po Občianský zákonník ako základ súkromnoprávnej úpravy v otázkach, ktoré nerieši. (viď napr. U., L.. akol.., Komentáre, 4. vydanie, Bratislava: K..W..Q., 2013, s.1043 alebo G.,G..: Vplyv novely Občianskeho zákonníka na aplikovateľnosť Obchodného zákonníka, Právny obzor, 98, 2015, č.4, s.397-416).

45. Z ust. § 497 a ust. § 502 ods. 1 Obch. zák. vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. Záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere, je jeho podstatnou náležitosťou (§ 269 ods. 1 Obch. zák.). Aj z ust. § 1 ods. 3 písm. i) zák. č. 129/2010 Z. z. vyplýva, že spotrebiteľským úverom nie je úver bez úroku a bez ďalších poplatkov. Podobne ust. § 4 ods. 2 písm. h) bývalého zák. č. 258/2001 Z .z. o spotrebiteľských úveroch, ako podstatnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere označilo ročnú úrokovú sadzbu a ďalšie ustanovenie písm. i) tohto ustanovenia zdôraznilo aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

46. Úroky zo zmluvy o úvere predstavujú odplatu za peňažné prostriedky, ktoré boli dlžníkovi na požiadanie poskytnuté podľa zmluvy o úvere. V zmysle ust. § 121 ods. 3 Obč. zák. úroky i úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky. Úroky sú v zásade splatné v dohodnutej dobe, inak spolu so záväzkom vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (§ 503 ods. 1 Obch. zák.).

47. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom „zosplatnenia úveru“ v predmetnej veci bolo porušovanie povinnosti dlžníkom, ktorý neplnil včas dohodnuté splátky úveru. V podstate podľa obsahu „zosplatnenie úveru“ je spôsobom zániku zmluvy o úvere odstúpením od zmluvy o úvere. Nie je totiž rozhodujúce ako sa právny úkon označil, prípadne na ktoré ustanovenia toho-ktorého zákona sa odvoláva, ale rozhodujúci je obsah daného právneho úkonu, t.j. práva a povinnosti z neho pre účastníkov plynúce. Prejav vôle treba vykladať podľa interpretačných pravidiel určených v ustanovení § 35 ods. 2 Obč. zák. a § 266 Obch. zák.. Podporujú to aj názory z právnej praxe ( napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 29Odo 512/2002 z 5.11.2002, či 22Cdo 4157/2009 z 15.2.2012).

48. Účinky odstúpenia od zmluvy sú pre obchodnoprávne vzťahy upravené v ustanovení § 351 Obch. zák.. Tieto sa však ani na odstúpenie od úverovej zmluvy pre meškanie dlžníka s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšie než 3 mesiace neaplikujú, pretože pre takýto stav je v zákone, konkrétne v ustanovení § 506 Obch. zák. upravený iný právny režim. Podľa tohto ustanovenia, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú čiastku s úrokmi. Zmyslom tohto ustanovenia tak, ako to plynie z jeho znenia a z kontextu, ako je v Obchodnom zákonníku uvedené, je poskytnúť veriteľovi právny prostriedok proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach a je v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace. Vzhľadom k tomu, že za tejto situácie možno dôvodne predpokladať, že ani v budúcnosti dlžník nebude riadne plniť, môže veriteľ od zmluvy o úvere odstúpiť, a tým spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti, ktoré má podľa zmluvy voči dlžníkovi. Je to v podstate právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa. Vo vzťahu k dlžníkovi sa v § 506 Obch. zák. uvádza oprávnenie veriteľa spolu s odstúpením od zmluvy o úvere „požadovať, aby vrátil dlžnú sumu s úrokmi“. Toto ustanovenie týmto spôsobom upravuje účinky odstúpenia od zmluvy o úvere, a to odlišným spôsobom, než je to uvedené už vo vyššie označených všeobecných ustanoveniach § 351 Obch. zák., či v ust. § 48 ods. 2 Obč. zák.. Ustanovenie § 506 Obch. zák. v tomto zmysle vo vzťahu k ustanoveniu § 351 Obch. zák. predstavuje špeciálnu právnu úpravu. Takýmto odstúpením sa menia len podmienky, za ktorých je dlžník povinný svoju povinnosť splniť. Dlžník už ďalej nie je povinný splniť dlh v lehotách a za podmienok dohodnutých v zmluve, ale na požiadanie veriteľa v plnom rozsahu (celú dlžnú čiastku s úrokmi). Povinnosť vrátiť veriteľovi dlžnú čiastku s úrokmi aj po odstúpení od zmluvy o úvere nepredstavuje sekundárny záväzok, ale záväzok pôvodný, ktorý sa odstúpením od zmluvy „modifikoval“ vo svojej splatnosti. Povinnosť dlžníka pri aplikácii ust. § 506 zaplatiť úroky a dlžnú sumu nezaniká. Podobné závery prijal napr. Najvyšší súd ČR vo svojich rozhodnutiach 33Cdo/113/2008, 32Cdo/2782/2009, 29Cdo/2606/2000, či 32Odo/420/2004.

49. i Občiansky zákonník rešpektujú autonómiu vôle strán pri úprave následkov odstúpenia od zmluvy. Ak to v zmluve nie je upravené inak, dôsledkom odstúpenia veriteľa od zmluvy pri aplikácii ust. § 506 Obch. zák. je aj oprávnenie veriteľa požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi. Požiadavka vrátiť poskytnuté prostriedky (dlžnú sumu), aj povinnosť platiť úrok z nevrátenej čiastky úveru aj po odstúpení od zmluvy je preto opodstatnená, v opačnom prípade by sa veriteľ využijúc oprávnenie dané mu zákonom, ktoré je dôsledkom porušenia povinností dlžníka dostal do horšieho postavenia ako mal pred porušením povinností dlžníkom. Najvyšší súd ČR napr. vo svojich vyššie označených rozhodnutiach 32Cdo/2782/99, či 33Cdo/113/2008 konštatoval práve, že zmyslom a účelom ustanovenia § 506 Obch. zák. je poskytnúť veriteľovi právny inštrument proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach a je v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace. Veriteľ môže od zmluvy o úvere odstúpiť a tým spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti, ktoré má podľa zmluvy voči dlžníkovi. Ide o právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa a jeho využitím sa preto veriteľ nemôže ocitnúť v horšom právnom postavení, než v akom bol pred odstúpením od zmluvy. Takáto názorová línia vyplýva aj z právnej teórie. Len ako príklad možno uviesť názor prof. G. G. a kolektívu v komentári k Obchodnému zákonníku z vydavateľstva IURA EDITION, ročník 2005, 2. Diel na s. 336 alebo v Q. komentári k Obchodnému zákonníku ročník 1998 na s. 834, z ktorého jednoznačne vyplýva, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania, t.j. do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi. Podobne závery vyplynuli i z dôvodov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Obo/283/2003 (uverejneného v ZSP 8/2007), podľa ktorých odstúpením od zmluvy o úvere nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť.

50. Z týchto stanovísk vychádzali odvolacie senáty obchodnoprávneho kolégia tunajšieho súdu vo svojich rozhodnutiach, napr. 14Co/41/2014-89 zo 4.11.2014, 14Co/108/2014-64 z 25.6.2015, 1Cob/34/2011-168 z 25.10.2011, 9Co/6/2014-212 z 5.5.2015, či iné). Neodlišujú sa tieto závery ani od záverov rozhodnutí iných odvolacích súdov na Slovensku, na ktoré odkazuje odvolateľ či aj z iných (napr. Krajský súd v Banskej Bystrici 13Co/628/2014, 43Co/19/2017, 43Co/28/2017, Krajský súd v Košiciach 5Co/250/2017, 5Co/257/2017, 5Co/311/2017, 5Co/32/2017, Krajský súd v Nitre 7Co/366/2017 alebo i ďalšie).

51. Tak, ako je už uvedené vyššie, úrok je v podstate odplatou (cenou) za poskytnutie finančných prostriedkov. Aktuálna vnútroštátna úprava o spotrebiteľských úveroch v ust. § 13 ods. 3 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch rieši otázku plnenia úrokov z úveru pri odstúpení od zmluvy samotným spotrebiteľom za tam upravených podmienok. Podľa uvedeného ustanovenia (jeho vety prvej) ak spotrebiteľ uplatní právo podľa odseku 1, je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a najneskôr do 30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia o odstúpení od zmluvy veriteľovi.

52. Aj Zákon o spotrebiteľských úveroch teda v tomto ustanovení výslovne upravuje povinnosť zaplatiť úrok (ako odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov) až do dňa splatenia istiny v prípade, že k odstúpeniu zmluvy došlo úkonom spotrebiteľa.

53. Z uvedených dôvodov, ak zmluvne dohodnuté podmienky neupravujú inak, niet právneho dôvodu, aby pri aplikácii ust. § 506 Obch. zák. neboli veriteľovi priznané úroky z úveru aj za čas po „zosplatnení úveru“, teda po využití oprávnenia veriteľa odstúpiť od zmluvy pre porušenie povinností dlžníka. Využitím právneho inštitútu, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa ako vyplýva z ust. § 506 Obch. zák. sa nemôže veriteľ ocitnúť v horšom právnom postavení, než v akom bol pred odstúpením od zmluvy.

54. Senát odvolacieho súdu aj v tejto veci dáva do pozornosti, že v zmysle ust. § 53 ods.1 Obč. zák neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. (napr. rozsudok Krajského súdu Prešov z 21. novembra 2012, sp. zn. 18Co/109/2011). Systém ochrany spotrebiteľov zavedený Smernicou 93/13/ EHS (transponovanou do národného právneho poriadku) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, ako aj zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s. I-9579). Vzhľadom na také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 Smernice 93/13 zaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé podmienky „podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa". Ako vyplýva z judikatúry ESD, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (pozri rozsudky Mostaza Claro, Asturcom Telecomunicaciones, z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C-137/08, a z 15. marca 2012, U. J. U., C-453/10). S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce Smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (vyššie uvedené rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, Mostaza Claro, Asturcom Telecomunicaciones, ako aj VB Pénzügyi Lízing). S prihliadnutím na tieto zásady Súdny dvor niekoľkokrát rozhodol, že vnútroštátny súd má ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacu do pôsobnosti smernice 93/13 a tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom (tiež vyššie uvedené rozsudky ESD). Nepriznanie úrokov po realizácii oprávnenia veriteľa na „zosplatnenie úveru“ z dôvodov porušovania povinnosti dĺžníkom podľa názoru konajúceho odvolacieho senátu v predmetnej veci nie je odstránením nerovnováhy medzi spotrebiteľom a dodávateľom (poskytovateľom úveru), ale dostáva poskytovateľa úveru do horšieho postavenia, aké mal pred využitím oprávnenia na „zosplatnenie úveru“. Naopak porušenie povinnosti dlžníka z úverovej zmluvy (vedúce k realizácii oprávnenia veriteľa od zmluvy odstúpiť) ho dostáva do výhodnejšieho postavenia (nemusí ďalej veriteľovi plniť úroky), a tak akceptácia záveru prijatého súdom prvej inštancie (s odkazom na názor v rozhodnutí KS v Prešove) by v konečnom

dôsledku mohla byť „nesprávnym návodom“ pre dlžníkov zlepšiť si „porušovaním povinnosti“ svoje postavenie v úverovom vzťahu. Išlo by tak o situáciu zjavne neakceptovateľnú.

55. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v časti, v ktorej zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, a teda nepriznal žalobcovi nárok na sumu vo výške 1.418,30 eur ako aj nárok 6,69 % p. a. úrok za úver zo sumy 14.540,48 eur od 01.11.2016 do zaplatenia, nie je správny. Preto musel odvolací súd podľa § 388 ho zmeniť tak, že žalobcovi priznal právo na zaplatenie sumy 1.418,30 eur, ďalej nárok na zaplatenie 6,69 % p. a. úroku za úver zo sumy 14.540,48 eur od 01.11.2016 do zaplatenia a žalovaných zaviazal na ich úhradu tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Žalovaným povolil mesačné splátky vo výške, ktorú sú reálne schopní pravidelne uhrádzať za rovnakých podmienok, ako rozhodol súd prvej inštancie.

56. Úlohou odvolacieho súdu bolo rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Výrok o náhrade trov konania bol predmetom prieskumu odvolacím súdom ako výrok tzv. súvisiaci s napadnutým výrokom o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Treba uviesť, že záver o prisúdení náhrady trov v prvoinštančnom konaní v uvedenom rozsahu bol nesprávny a bol žalobcom namietaný, pretože na základe zmeňujúceho rozhodnutia, neúspech žalobcu s uplatneným nárokom bol len pomerne nepatrnej časti, odvolací súd pri aplikácii § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods.1, 2 rozhodol o priznaní nároku na náhradu trov odvolacieho konania úspešnému žalobcovi v konaní proti žalovanému v rozsahu 100 %.

57. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 .