Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/62/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členov senátu JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: G. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. XXX/X, XXX XX H., občan SR, o zaplatenie sumy 1.298,52 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 9C/148/2016-66 zo dňa 27. 09. 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 9C/148/2016-66 zo dňa 27. 09. 2017 p o t v r d z u j e. II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej tiež „súd prvej inštancie“ alebo „prvostupňový súd“) rozhodol tak, že žalobu o náhradu škody v celom rozsahu zamietol (I. výrok) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal (II. výrok).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno vyhovieť, pretože námietku premlčania uplatnenú žalovaným považoval za dôvodnú. Predmetom nároku uplatneného žalobcom bola náhrada škody vo výške 1.298,52 € spôsobená protiprávnym konaním žalovaného. Pokiaľ sa žalobca domáhal použitia ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní, súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom možno uplatniť v zmysle všeobecného ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, nároky na náhradu škody podľa Obchodného zákonníka súd posudzuje pri škode vzniknutej porušením povinnosti zo záväzkového vzťahu (§ 373 Obchodného zákonníka). V danom prípade si žalobca neuplatňoval nárok z porušenia povinností zo záväzkového vzťahu, ale svoj nárok odvodzoval od protiprávneho konania žalovaného, čo vyplýva zo skutkových okolností opísaných v žalobe žalobcu a jeho doplňujúcom vyjadrení, kedy poukázal, že si svoje nároky uplatnil v rámci trestného konania vedeného proti žalovanému, pričom so svojim nárokom na náhradu škody bol odkázaný na občianske súdne konanie. Keďže žalovaný po ukončení trestného konania mu tento nárok neuspokojil, obrátil sa so žalobou na súd. Ustanovenie § 387 Obchodného zákonníka upravuje premlčanie v obchodných záväzkových vzťahoch, podľa ktorých premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkami tam uvedenými. Z uvedeného vyplýva, že úprava premlčania v Obchodnom zákonníku sa vzťahuje na premlčania práv zo záväzkových vzťahov, pričom žalobca si takýto nárok v konaní neuplatnil, preto súd prvej inštancie vychádzal z úpravy premlčania nároku na náhrady škody v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Právo na náhradu škody sa premlčuje v lehotách podľa § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pričom Občiansky zákonník rozlišuje medzi tzv. subjektívnou lehotou, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode, ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá a tzv. objektívnou lehotou, ktorá plynie odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. V tomto konkrétnom prípade súd prvej inštancie konštatoval, že udalosťou, z ktorej škoda vznikla, bolo uzavretie Zmluvy o úvere dňa 25. 10. 2007 a vyplatenie finančných prostriedkov žalovanému, čo potvrdil svojim podpisom na predmetnej úverovej zmluve. Uvedeným dňom teda došlo k zmenšeniu majetku na strane poškodeného, t. j. žalobcu ako veriteľa a rovnako došlo k vzniku záväzku žalovaného ako dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnuté finančné prostriedky spolu s dojednanou odplatou. Súd prvej inštancie preto ustálil, že objektívna premlčacia lehota začala plynúť odo dňa 25. 10. 2007. Keďže žalovaný spôsobil škodu trestným činom, pričom sa jedná o úmyselný trestný čin, za ktorý bol právoplatne odsúdený, v tomto prípade sa použije plynutie 10-ročnej premlčacej lehoty. Keďže žaloba bola podaná na Okresnom súde Zvolen dňa 22. 06. 2016, súd prvej inštancie konštatoval, že určite bola podaná v rámci plynutia objektívnej 10-ročnej premlčacej lehoty. Zároveň však súd prvej inštancie konštatoval, že nárok žalobcu musí byť uplatnený aj v tzv. subjektívnej premlčacej lehoty, ktorá plynie 2 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Súdnou praxou bolo ustálené, že začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je spojené so skutočnou vedomosťou oprávneného o tom, že došlo k vzniku škody ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá. Nestačí iba predpokladaná vedomosť poškodeného. V danom prípade je dôkazná povinnosť na strane žalobcu, pokiaľ žalovaný vzniesol námietku premlčania, aby preukázal začiatok plynutia 2 ročnej subjektívnej premlčacej lehoty tak, aby súd mohol preskúmať, že žaloba doručená tunajšiemu súdu dňa 22. 06. 2016 bola podaná včas.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z trestného spisu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 5T/115/2009 vyplynulo, že žalobca ako poškodený oznámil orgánom činným v trestnom konaní dňa 11. 09. 2008 skutočnosti, ktoré nasvedčujú, že došlo k spáchaniu trestného činu, kde ako podozrivú osobu označil žalovaného a uviedol, že týmto konaním mu bola spôsobená škoda. Na podklade trestného oznámenia bolo začaté trestné stíhanie, v ktorom si poškodený pri výsluchu dňa 05. 02. 2009 uplatnil nárok na náhradu škody v súlade s ustanovením § 46 ods.3 Tr. poriadku. Trestné konanie bolo právoplatne skončené odsudzujúcim rozhodnutím a to trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen zo dňa 29. 06. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 12. 2009. V trestnom rozkaze bol žalobca ako poškodený odkázaný so svojim nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, trestný rozkaz bol žalobcovi doručený dňa 07. 07. 2009. Z uvedeného súd prvej inštancie uzatvoril, že žalobca sa najneskôr mohol dozvedieť o tom, že mu bola spôsobená škoda, ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá uvedeným trestným rozkazom, ktorý mu bol doručený dňa 07. 07. 2009. Uvedeným momentom žalobca bez akýchkoľvek pochybností si mohol uplatniť svoje nároky voči žalovanému na náhradu škody a ak tento dobrovoľne nesplní povinnosť, tak aj žalobou na súd.

4. Súd prvej inštancie ďalej s prihliadnutím na ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka konštatoval, že v prípade, že poškodený si riadne uplatní svoj nárok na náhradu škody na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní aj riadne pokračuje, premlčacia doba po dobu konania neplynie. V tomto prípade si žalobca ako poškodený riadne uplatnil svoj nárok na náhradu škody pri výsluchu dňa 05. 02. 2009 a v tomto konaní riadne pokračoval. Konanie bolo právoplatne skončené dňa 12. 12. 2009. Z uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že až do právoplatného skončenia trestného konania neplynula subjektívna ani objektívna premlčacia doba. Táto pokračovala po skončení trestného konania. V tomto konkrétnom prípade teda začatie plynutia subjektívnej lehoty, ako aj jej pokračovanie po tzv. pretrhnutí v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka, plynula od 12. 12. 2009 a uplynula dňom 12. 12. 2011 (viď počítanie času podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Keďže žaloba bola podaná žalobcom na Okresnom súde Zvolen dňa 22. 06. 2016, bola podaná zjavne po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty, v rámci ktorej bol žalobca povinný svoj nárok uplatniť na súde, pokiaľ tak žalobca nekonal, sám sa vystavil riziku, že žalovaný v konaní vznesie námietku premlčania, na ktorú je súd povinný prihliadnuť. Súd prvej inštancie preto uzatvoril, že žaloba žalobcu nebola podaná včas v rámci plynutia subjektívnej premlčacej lehoty a preto námietku žalovaného o premlčaní nároku žalobcu považoval v celom rozsahu za dôvodnú. Žaloba žalobcu z tohto dôvodu bola v celom rozsahu zamietnutá. Súd prvej inštancie na záver len dodal, že v ďalšom sa nezaoberal charakterom zmluvného vzťahu, t. j. či sa jedná o vzťah spotrebiteľský alebo nie, ani oprávnenosťou celého nároku, pretože vzhľadom na vyššie uvedené premlčanie nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a samotný charakter záväzkového vzťahu uzavretého medzi sporovými stranami nemá vplyv na toto posúdenie.

5. O trovách konania rozhodoval súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej v texte len ,,CSP“), podľa ktorého patrí náhrada trov konania úspešnému účastníkovi. V tomto prípade bol úspešný žalovaný, súd prvej inštancie však nezistil, že by mu v súvislosti s konaním vznikli trovy, preto vyslovil, že sa mu náhrada trov konania nepriznáva.

6. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie po právnej stránke odôvodnil poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.

7. Žalobca v odôvodnení odvolania poukázal na to, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej aj ,,ObZ“), ktorá má v zmysle ust. § 261 ods 6 povahu absolútneho obchodu. Podľa jeho názoru aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná, pretože právny vzťah medzi ním a žalovaným, s prihliadnutím na charakter zmluvy o úvere, nie je vzťahom spotrebiteľským. Konštatoval, že konanie žalovaného malo charakter úmyslu, čo bolo potvrdené aj trestným rozkazom. Ďalej uviedol, že úmyslom zákonodarcu v ust. § 110 ods. 2 Občianskeho zákonníka s v ust. § 398 bolo nepochybne, aby škodca, ktorý úmyselne spôsobil škodu, túto škodu aj nahradil s možnosťou poškodeného domáhať sa tejto náhrady v dlhšom časovom intervale. Na záver žalobca poukázal na odsek 4. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd konštatuje, že žalovaný sa písomným podaním doručeným súdu dňa 09.08.2017 uviedol, že je ochotný zaplatiť žalobcovi a vrátiť poskytnutý úver spolu s poplatkom, t. j. vo výške 1.298,54 €. Žalobca mal za to, že žalovaný uvedeným vyjadrením uznal záväzok žalobcu čo do výšky a dôvodu navyše v písomnej forme. Okresný súd Zvolen sa teda podľa neho nijakým spôsobom v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s uvedeným vyjadrením žalovaného a prihliadol na skôr podanú námietku premlčania. Zmysel uznania záväzku spočíva teda v tom, že uznanie záväzku zakladá právnu domnienku existencie záväzku v čase uznania. V prípadnom spore preto žalobcovi na preukázanie oprávnenosti žalovaného stačí, aby preukázal, že nárok, ktorý si žalobou od žalovaného uplatňuje, žalovaný písomne uznal. Nie je teda prekážkou, že tak žalovaný urobil v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Ďalším následkom uznania je to, že odo dňa uznania záväzku začína plynúť nová premlčacia doba.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril, pričom uviedol, že v odôvodnení svojho podania poukazuje žalobca na tie isté skutočnosti a odvoláva sa na rovnaké právne predpisy, ktoré uvádzal vo svojich podaniach aj pred Okresným súdom Zvolen, ktorý ich vyhodnotil tak, že uplatnený nárok je premlčaný. Žalobca neuviedol nič nové, s čím by súd prvej inštancie nebol oboznámený, a nezaoberal sa tým v rámci konania. S názormi žalobcu sa žalovaný nestotožnil, podaná námietka premlčania bola podľa neho dôvodná. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je správny, dostatočne odôvodnený a zrozumiteľný, súd prvej inštancie správne vyhodnotil všetky dôkazy a argumenty, ktoré sa v konaní predložili. Žalovaný mal za to, že žalobcom uvádzaný odvolací dôvod daný nie je, preto navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdil.

9. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril, pričom mal za to, že z ustanovení o premlčaní nároku na náhradu škody jasne vyplýva, že právo na náhradu škody sa premlčuje za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti z ktorej škoda vznikla. Z právoplatného a vykonateľného trestného rozkazu jasne vyplýva, že k udalosti došlo dňa 25.10.2007 a teda nárok bol uplatnený v premlčacej dobe. Žalobca k premlčaniu nároku poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/187/2017-88 zo dňa 04.10.2017 a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/108/2017-63 zo dňa 12.09.2017. Na záver žalobca poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 17C/277/2016-36 zo dňa 13.04.2017 a rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 9C/128/2016-53 zo dňa 25.01.2017. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne nevyjadril.

11. Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 CSP, preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) len v rozsahu odvolania žalobcu podľa § 379 a z dôvodov vymedzených odvolaním podľa § 380 ods. 1 a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.

12. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

13. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

15. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods.2 preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty sporu, ktorými reaguje na argumenty žalobcu uvedené v odvolaní.

16. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že v súvislosti s predmetnou zmluvou o úvere uzavretou medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom (č. 6114592 zo dňa 25. 10. 2007) bol žalovaný trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen č.k. 5T 115/2009 - 136 zo dňa 29. 06. 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12. 12. 2009 uznaný za vinného z prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona. Uvedeným rozsudkom bol zároveň žalobca (ako poškodený) podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázaný so svojim nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Žalobca toto realizoval predmetnou žalobou, doručenou prvoinštančnému súdu dňa 22. 06. 2016. Keďže žalovaný v podaní doručenom prvoinštančnému súde dňa 23. 12. 2016 vzniesol námietku premlčania uplatňovaného nároku, bolo úlohou prvoinštančného súdu primárne vyriešiť túto otázku. Vzhľadom na to, že v tomto prípade ide o nárok, ktorý si žalobca uplatnil z titulu náhrady škody spôsobenej mu žalovaným trestným činom, prvoinštančný súd postupoval správne, keď v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že na uplatňovaný nárok je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce zodpovednosť za škodu, a z toho logicky vyplýva, že i otázku premlčania je potrebné skúmať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, teda v prípade vymedzenia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby, je potrebné vychádzať z ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu preto absolútne neobstojí argumentácia žalobcu uvedená v odôvodnení odvolania, že táto otázka mala byť posudzovaná podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v tomto prípade je predmetom sporu nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom, teda jednoznačne ide o nárok, ktorý má občianskoprávny charakter. To, že predmetná zmluva o úvere mala byť uzatvorená podľa ustanovení Obchodného zákonníka je teda z hľadiska správneho právneho posúdenia (teda i z hľadiska riešenia otázky premlčania nároku) absolútne nepodstatná námietka odvolateľa.

17. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

18. V zmysle § 100 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.

19. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

20. Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za 10 rokov odo dňa keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

21. Z vyššie cit. zákonných ustanovení vyplýva, že pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba.

22. Odvolací súd sa zhoduje s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade v dôsledku uplynutia subjektívnej premlčacej doby došlo k premlčaniu nároku žalobcu, preto správne rozhodol súd prvej inštancie, pokiaľ z tohto dôvodu žalobu zamietol.

23. Správne súd prvej inštancie posúdil otázku plynutia subjektívnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť najneskôr dňom právoplatnosti trestného rozkazu, teda dňom 12.12.2009, kedy žalobca získal vedomosť o škode a o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Trestný rozkaz, ktorým bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania podvodu v súvislosti s úverovou zmluvou uzavretou so žalobcom nadobudol právoplatnosť dňa 12.12.2009, preto najneskôr týmto dňom začala plynúť žalobcovi subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula dňom 12.12.2011. Pokiaľ teda žalobca podal žalobu na súd dňa 22.06.2016, urobil tak po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

24. Z uvedeného vyplýva, že prvoinštančný súd na riešenie otázky premlčania uplatňovaného nároku aplikoval správnu právnu normu a na základe správne zisteného skutkového stavu dospel k správnemu záveru, že uplatňovaný nárok žalobcu bol uplatnený po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Odvolací súd sa v tomto smere v plnom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením. Keďže žalobca uplatnil nárok na náhradu škody po uplynutí subjektívnej premlčacej doby a žalovaný vzniesol námietku premlčania, prvoinštančný súd nemal inú možnosť, ako žalobu žalobcu zamietnuť.

25. Na záver odvolací súd k námietke žalobcu, že žalovaný písomným podaním doručeným súdu dňa 09.08.2017 uznal záväzok podľa ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka tak, že písomne uviedol, že je ochotný zaplatiť žalobcovi a vrátiť poskytnutý úver spolu s poplatkom, t. j. vo výške 1.298,54 € (č. l. 53 spisu) dodáva.

26. Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

27. Z predmetného ustanoveniu vyplýva, že podstatou inštitútu uznania záväzku je, že uznanie záväzku urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Aby uznanie záväzku bolo účinné, zákon požaduje splnenie určitých požiadaviek. Z odseku 1 vyplýva, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom a adresovaný veriteľovi. Zákon vymedzuje formálne aj obsahové náležitosti tohto jednostranného právneho úkonu. Pre uznanie záväzku zákon vyžaduje písomnú formu. Treba zdôrazniť, že uznanie musí dlžník urobiť (adresovať) voči veriteľovi. V praxi sa vyskytujú prípady, keď sa subjekt domáha účinkov uznania dlhu na základe dokumentu, ktorý dlžník neadresoval veriteľovi, ale tretej osobe. To nemožno akceptovať.

28. S poukazom na vyššie uvedené nemožno dať žalobcovi za pravdu, že žalovaný voči nemu uznal záväzok, nakoľko predmetné podanie žalovaného zo dňa 09.08.2017 nebolo žalobcovi adresované a teda už len z toho dôvodu ho nemožno považovať za uznanie záväzku.

29. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 .

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 .

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .