Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/245/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobkyne: Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. 5, L. B., zastúpenej JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, IČO: 42 256 593, proti žalovanej: Home Credit Slovakia, a. s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpenej Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, IČO: 47 234 697, o zaplatenie 962,21 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11Csp/4/2018 zo dňa 10.05.2018, takto

rozhodol:

Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e.

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu (100%).

O výške náhrady trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú na zaplatenie žalobkyni 962,21 Eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 05.11.2016 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zároveň žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Žalobou doručenou súdu dňa 22.01.2018 sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť titulom bezdôvodného obohatenia 962,21 Eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania 05.11.2016 do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 05.04.2013 uzatvorila so žalovanou Úverovú zmluvu č. 4304017117, predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru vo výške 7 000 Eur. Pri úroku vo výške 25,52%, ročnej percentuálnej miere nákladov 29,50% do 30,6%, priemernej RPMN 25,21% sa žalobkyňa zaviazala úver vrátiť 84 mesačnými splátkami po 199,52 Eur, čiže celková čiastka splatná spotrebiteľom predstavovala 1 734,60 Eur (zrejmá chyba v písaní). Predmetná zmluva nie je v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Žalobkyňa poukázala na to, že v zmluve je nesprávne uvedená výška RPMN, nakoľko označenie v podobe percentuálneho rozpätia dolnej a hornej hranice nespĺňa a z povahy veci ani nemôže spĺňať požiadavku presnosti a jednoznačnosti vyjadrenia RPMN. Zároveň poukázala na to, že bola povinná platiť aj určitú sumu poplatkov, ktorú však zjavne žalovaná nezohľadnila do celkových nákladov spotrebiteľského úveru a aj z tohto dôvodu je zrejmé, že výška RPMN nie je a ani nemôže byť určená správne. V zmluve absentuje aj spôsob započítania splátky úveru na istinu, úroky a poplatky ako to vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch. V zmluve nie je uvedená ani doba trvania zmluvy ako ani termín konečnej splatnosti úveru, ktorý musí byť jasne určený pevným dátumom. Podľa žalobkyne je nesprávne uvedená aj celková čiastka splatná spotrebiteľom a došlo aj k neplatne uzatvorenému poisteniu. Žalobkyňa poukázala aj na to, že dohodnutá výška úrokovej sadzby 25,52% takmer dvojnásobne prevyšuje úrokovú mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej zmluvy a preto aj v tejto časti ide o neplatný právny úkon. Na základe uvedeného je taktiež potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd na základe predložených dôkazov mal za preukázané, že z úverovej zmluvy č. 4304017117 zo dňa 05.04.2013 vyplýva, že žalovaná poskytla žalobkyni bezúčelový úver vo výške 7 000 Eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splatiť 84 mesačnými splátkami po 199,52 Eur, čiže pri 25,52% ročnom úroku z úveru, RPMN od 29,5% do 30,6% a priemernej hodnote RPMN 12,92% mala predstavovať celková čiastka spotrebiteľa 15 470,28 Eura. Strany zároveň dohodli poplatok za vedenie účtu vo výške 2,49 Eur mesačne, poistenie vo výške 14,06 Eur mesačne, poplatok za zmenu výšky a počtu splátok vo výške 0,30 Eur mesačne a poplatok za odloženie splátky vo výške 0,99 Eur mesačne. Lehota splatnosti bola stanovená na 84 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa posledného mesiaca. Zo zmluvy zároveň vyplýva, že prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru, pričom pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto kalendárnom mesiaci. Dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15 deň v kalendárnom mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd žalobe vyhovel, nakoľko bola podaná dôvodne. Medzi stranami sporu nebolo sporné to, že uzatvorili úverovú zmluvu, na základe ktorej žalobkyňa získala úver vo výške 7 000 Eur, ktorý sa zaviazala splatiť v celkovej výške 16 759,68 Eur. Predmetná zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z nej nevyplýva, že by žalobkyňa čerpala úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Uvedený zdroj príjmu nemožno stotožňovať s účelom poskytnutia finančných prostriedkov. Žalobkyňa považuje poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov v zmluve, z dôvodu nesprávne uvedenej RPMN, z dôvodu neuvedenia doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti, z dôvodu nesprávne uvedenej celkovej sumy splatnej spotrebiteľom a z dôvodu neplatne dohodnutej výšky úrokovej sadzby. Preskúmaním úverovej zmluvy súd zistil, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva neobsahuje konkrétne uvedenie RPMN. Uvedením len rozsahu RPMN nie je splnená zákonná podmienka stanovená v ustanovení § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. Účelom právnej úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch je poskytnutie ochrany spotrebiteľovi, pre ktorého má informácia o úrokoch a poplatkoch spojených s úverom podstatný význam a zároveň to prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Zmluva o spotrebiteľskom úvere preto musí určito, jasne a zrozumiteľné obsahovať tie podstatné náležitosti, ktoré majú nepochybne vplyv na schopnosť spotrebiteľa posúdiť, či je pre neho akceptovateľné získať úver za daných podmienok. Nesprávne alebo neurčito uvedená výška RPMN spôsobuje to, že spotrebiteľ nevie bez pochybností posúdiť už pri uzatváraní zmluvy, aká je výška jeho skutočného dlhu a taktiež nemá možnosť porovnania výhodnosti úveru oproti úverom poskytovaným inými subjektmi na trhu. Údaj o RPMN musí byť v zmluve o spotrebiteľskom úvere vyjadrený jediným údajom, čo zodpovedá aj ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. Z uvedeného dôvodu je predmetný úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Medzi stranami sporu nebolo sporné to, že žalovaná v nadväznosti na získaný úver vo výške 7 000 Eur zaplatila sumu 7 962,21 Eur. V prípade, ak zmluvná strana zaplatí viac, ako mala, ide nepochybne o majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, čiže ak spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov a spotrebiteľ uhradí veriteľovi sumu vyššiu, ako predstavuje poskytnutý úver, ide na strane veriteľa o bezdôvodné obohatenie, na ktoré nemá žiadny právny nárok. Žalobkyňa nesporne zaplatila žalovanej viac, ako bola jej povinnosť zo zmluvy, pričom tento rozdiel predstavuje sumu 962,21 Eur. Pre úplnosť okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o ďalšie dôvody, pre ktoré žalobkyňa považovala úver za bezúročný a bez poplatkov, s týmito sa súd nestotožnil. Podľa názoru súdu je v zmluve jasne, určito a zrozumiteľne dohodnuté, že žalobkyňa zaplatí žalovanej dlžnú sumu v 84 mesačných splátkach po 199,52 Eur, pričom úver sa poskytuje na dobu 84 mesiacov a termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 15. deň 84 mesiaca po poskytnutí úveru. Súčasťou zmluvy je zároveň dojednanie o splatnosti prvej splátky a splatnosti nasledujúcich splátok splatných do 15 dňa v tom ktorom mesiaci. Súd je povinný poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v prípade, ak voči nemu dodávateľ postupuje v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, avšak nemôže k spotrebiteľovi automaticky pristupovať ako k osobe, ktorá nevie posúdiť obsah zrozumiteľného právneho úkonu. Súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že v prípade, ak by sa žalobkyňa dostavila na pojednávanie, bez akýchkoľvek pochybností by vedela určiť dobu trvania zmluvy ako aj termín konečnej splatnosti úveru. Pokiaľ ide o úrokovú sadzbu, aj keď sú úroky zo zmluvy o úvere predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi, neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške, nakoľko dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku je potrebné prihliadať na celkové okolnosti právneho úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sledoval, pričom je potrebné porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou v praxi peňažných ústavov. Občiansky zákonník v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahoval ustanovenie o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky predstavujúce odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. Medzi stranami sporu nebolo sporné to, že priemerná úroková miera z úverov v čase uzatvorenia zmluvy predstavovala 13,74%. Súd má za to, že dojednaný úrok z úveru vo výške 25,52% nie je neprimeraný a podstatným spôsobom nepresahuje hranicu úrokov v tom čase poskytovaných úverov bankami. Žalobkyňa bola riadne a zrozumiteľne oboznámená o úroku z úveru, pričom ak by ho v tom čase nemienila akceptovať, určite by zmluvu neuzatvorila. Popri istine súd priznal žalobkyni aj zákonné úroky z omeškania tak, ako je to uvedené v I. výroku napadnutého rozsudku vychádzajúc z listu zo dňa 06.10.2016, ktorým žalobkyňa vyzvala žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia do 14 dní od doručenia predmetnej výzvy. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C. s. p. a žalobkyni, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Žalovaná uvádza, že prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezaoberal uvedenou argumentáciou žalovanej, ktorá podrobne zdôvodnila, na základe čoho považuje náležitosť uvedenú v ustanovení § 9 ods. 2 písm. j) v úverovej zmluve za splnenú a uvedenú v súlade so zákonným ustanovením. Žalovaná preto považuje napadnutý rozsudok prvostupňového súdu za predčasný a taktiež za nedostatočne a neúplne odôvodnený, a preto nespĺňajúci kritéria podľa § 220 ods. 2 CSP. S vyhodnotením úverovej zmluvy č. 4304017117 za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu uvedenia RPMN v rozmedzí od 29,5% do 30,6% žalovaná nesúhlasí a zastáva názor, že predmetná úverová zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z.. Výška RPMN je v úverovej zmluve uvedená správne. Samotný zákon č. 129/2010 Z. z. nestanovuje v úprave § 9 ods. 2 písm. j), že táto hodnota musí byť uvedená jednoznačne jedným konkrétnym číslom. Rozhodovacia prax jednotlivých súdov ohľadne náležitostí úverových zmlúv je rozdielna. Žalovaná však nepovažuje hodnotu RPMN za neuvedenú, nakoľko rozmedzie je zanedbateľné. Okrem toho bola žalobkyni ako klientovi zaslaná aj presná hodnota RPMN v závislosti odo dňa, kedy došlo k reálnemu načerpaniu finančných prostriedkov, s čím samotná žalobkyňa ako klient súhlasila. Výpočet RPMN použitý žalovanou je správny a vyplývajúci z príslušného vzorca uvedeného v prílohe zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Na základe žalovanej úverovej zmluvy bol klientovi poskytnutý bezúčelový úver prevodom na bankový účet. Nakoľko medzi zaslaním úverovej zmluvy na podpis klientovi a doručením podpísaného vyhotovenia späť do spoločnosti, kedy dôjde k reálnemu načerpaniu finančných prostriedkov, uplynie niekoľko dní, žalovaná mala záujem poskytnúť klientovi korektne presnú a reálnu hodnotu RPMN, pričom po zaslaní finančných prostriedkov bola klientovi presná hodnota RPMN oznámená. Žalovaná preto nepovažuje za správne a zákonné sankcionovať jej korektný prístup ku klientovi bezúročnosťou a bez poplatnosťou úveru. Zákon v zmysle citovaného ustanovenia sankcionuje len nesprávne uvedenú RPMN, prípadne jej absenciu. Žalovaná zastáva názor, že hodnota RPMN je uvedená správne. Na základe vyššie uvedených skutočností považuje žalovaná za preukázané, že zmluva o úvere spĺňa všetky náležitosti platného právneho úkonu, bola uzatvorená v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a neobsahujú žiadne ustanovenia, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov preto žalovaná navrhuje, aby Krajský súd rozhodnutie Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 10.05.2018 sp. zn. 11Csp/4/2018 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a priznal žalovanému náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania.

3. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovanej vyjadrila nasledovne. Podľa názoru žalobkyne nie je možné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť na základe odvolania podaného žalovanou. Žalovaná v odvolaní argumentuje svojimi úvahami, pričom rozsudok súdu prvej inštancie napáda z viacerých odvolacích dôvodov, pričom ide o rovnaké námietky, ktorými sa už súd zaoberal a dostal na ne v rozhodnutí dostatočnú a odôvodnenú odpoveď. Žalovaná považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nedostatočne odôvodnený, nespĺňajúci kritériá podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, pretože sa súd údajne nezaoberal argumentáciou žalovanej ohľadom nesprávne uvedenej RPMN. Súd však v bode 13 pomerne obsiahlo argumentuje a vysvetľuje, prečo je úver pre nesprávne uvedenú RPMN bezúročný a bez poplatkov.

Skutočnosť, že argumentácia a názor súdu nie je v súlade s predstavami žalovanej neznamená, že rozsudok nie je dostatočne a presvedčivo odôvodnený. Výška RPMN v zmluve nie je uvedená správne, čo vysvetľuje aj súd prvej inštancie. Zmluva o spotrebiteľskom úvere preto musí určito, jasne a zrozumiteľné obsahovať tie podstatné náležitosti, ktoré majú nepochybne vplyv na schopnosť spotrebiteľa posúdiť, či je pre neho akceptovateľné získať úver za daných podmienok. Nesprávne alebo neurčito uvedená výška RPMN spôsobuje to, že spotrebiteľ nevie bez pochybností posúdiť už pri uzatváraní zmluvy, aká je výška jeho skutočného dlhu a taktiež nemá možnosť porovnania výhodnosti úveru oproti úverom poskytovaným inými subjektmi na trhu. Žalobkyňa na podporu svojich tvrdení uviedla niekoľko rozhodnutí zo súdnej praxe. Podľa žalobkyne je teda zrejmé, aká je súdna prax v otázke rozpätia RPMN. Pokiaľ súd prvej inštancie považoval úver za bezúročný a bez poplatkov, jeho rozhodnutie nemožno označiť inak ako za zákonné a ústavné, napĺňajúce požiadavku právnej istoty a legitímnych očakávaní. Bez právnej relevancie je tiež skutočnosť, že rozpätie RPMN je zanedbateľné, pretože zákon č. 129/2010 Z. z. neumožňuje veriteľovi predmetný údaj uvádzať percentuálnym rozpätím. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Je teda zrejmé, že samotné nesprávne uvedenie RPMN do zmluvy robí úver bezúročným a bez poplatkov, pričom táto hypotéza je v danom spore naplnená. Už samotné uvedenie rozpätia RPMN stavia spotrebiteľa do neistej situácie ohľadom jeho nákladovosti úveru, avšak aj samotné rozpätie nezodpovedalo skutočnosti, preto nemôžu existovať rozumné pochybnosti o tom, že na úver sa musí uplatniť fikcia bezúročnosti. S poukazom na právnu úpravu obsiahnutú v zákone o spotrebiteľských úveroch je už len samotné nesprávne uvedenie RPMN do zmluvy dôvodom na vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Vzhľadom na vyššie uvedené žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané stranou konania v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 v odvolaním napadnutej časti potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. V odvolaním nenapadnutej časti zostal rozsudok nedotknutý.

5. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie náležitým, vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia zo strany prvoinštančného súdu, nakoľko toto považoval za dostatočné z hľadiska ustálenia skutkových zistení, ako i právneho posúdenia veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu považoval za potrebné dodať, že i vzhľadom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR absencia náležitosti vymedzenej v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v platnom znení ku dňu uzatvorenia zmluvy zakladala bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.

9. Niet žiadnych pochybností o tom, že slovenský zákon ide nad rámec Smernice č. 2008/48/ES a celkom jednoznačne požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky istiny ako aj splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje Smernica č. 2008/48/ES (ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, teda zákaz odchýlenia od ustanovení smernice vo vnútroštátnom práve), je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, akú používa smernica. Slovenský zákonodarca však takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“ (§ 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona). K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov.

10. Odvolací súd má za to, že tak explicitne presné ustanovenie akým je ust. § 9 ods. 1 písm. k) cit. zákona cez prizmu eurokomformného výkladu, nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k) § 9 ods. 1 cit. zákona. Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokomformného výkladu vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze, už judikované rovnako Súdnym dvorom EÚ.

11. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smernice spočívajúci v eurokomformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje nasledovne: musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere, v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice, musí ísť o výklad za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (jazykový, logicky, systematicky, historicky, teologicky výklad). Nesmie sa jednak o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady.

12. Súdny dvor medzi nepriame účinky smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04 zo dňa 04. júla 2006, keď uviedol: „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva.

13. Vzhľadom na explicitné znenie zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 vyložil toto ustanovenie eurokomformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov doslova by „zlomil“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem.

14. Otázka priameho účinku smernice sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice, zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice (rozsudok Súdneho dvora z 26. februára 1986, Marshall 152/84, vo veci Faccin Dori C-91/92, Pfeiffer, C-397/01 a C-403/01).

15. Odvolací súd ešte zdôrazňuje, že výklad zákona č. 129/2010 Z. z. platného v čase uzatvorenia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy nemôže narúšať všeobecné právne zásady najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala aj podáva stabilný výklad ustanovenia zákona ohľadom potreby štruktúrovania splátok spotrebiteľského úveru a na jej prelomenie niet žiadneho dôvodu.

16. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), ktorá má byť obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej úverovej zmluvy, predstavuje celkové náklady spotrebiteľa na úver (t.j. všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru) vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru. Údaj o RPMN má slúžiť spotrebiteľovi na porovnanie úverov alebo pôžičiek s rovnakou dobou splatnosti a s rovnakou výškou spotrebiteľského úveru a vybrať si cenovo najvýhodnejší úver s čo najnižšou RPMN. Ročná percentuálna miera nákladov sa dá určiť na začiatku revolvingového vzťahu, pretože v tomto období výška úveru, úroky, poplatky a obdobie úverového vzťahu vychádza z počtu splátok, ktoré sú vlastne v tomto čase zistiteľné.

17. Ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co 215/2012 zo dňa 10.10.2012, cit: „Uvedený zákon (§ 4 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch) v rámci prístupového procesu do Európskej Únie zaviedol tzv. spotrebiteľský úver v súlade so smernicou Európskej rady č. 87/102/EHS za účelom prehĺbenia slobody služieb a sprehľadnenia finančných služieb - k čomu slúži aj informačná povinnosť vo vzťahu k spotrebiteľovi ohľadom ročnej percentuálnej miery nákladov, úrokov či iných poplatkov. Tento zákon (v súčasnosti zrušený neskorším zákonom č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov) upravoval podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa, pričom pokiaľ v § 4 ods. 2 písm. g) určil ako zákonnú náležitosť stanovenie RPMN (bez rozlíšenia, či ide o revolving, resp. iný druh úveru) akcentujúc jej dôležitosť zákonným znením, že ak nie je RPMN uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, navrhovateľ ako dodávateľ finančnej služby a profesionál na finančnom trhu nemôže túto skutočnosť opomínať, resp. zanedbávať“.

18. Funkcia obchodných podmienok v spotrebiteľských zmluvách je predovšetkým tá, aby nebolo potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania, ktoré majú technický a vysvetľujúci charakter. Nesmú však slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých predpokladá, že zrejme uniknú pozornosti spotrebiteľa (napr. úroková sadzba, rozhodcovská doložka, dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak aj napriek tomu dodávateľ urobí, nespráva sa poctivo a takémuto dojednaniu nemožno priznať právnu ochranu. K uvedenému záveru dospel aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. I. ÚS 3512/11 zo dňa 11.11.2013, podľa ktorého náležitosti so závažnými dôsledkami pre spotrebiteľa nemôžu byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ale musia byť priamo súčasťou spotrebiteľskej zmluvy (listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája teda svoj podpis).

19. Z úverovej zmluvy č. 4304017117 zo dňa 05.04.2013 vyplýva, že žalovaná poskytla žalobkyni bezúčelový úver vo výške 7 000 Eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splatiť 84 mesačnými splátkami po 199,52 Eur, čiže pri 25,52% ročnom úroku z úveru, RPMN od 29,5% do 30,6% a priemernej hodnote RPMN 12,92% mala predstavovať celková čiastka spotrebiteľa 15 470,28 Eura. Strany zároveň dohodli poplatok za vedenie účtu vo výške 2,49 Eur mesačne, poistenie vo výške 14,06 Eur mesačne, poplatok za zmenu výšky a počtu splátok vo výške 0,30 Eur mesačne a poplatok za odloženie splátky vo výške 0,99 Eur mesačne. Lehota splatnosti bola stanovená na 84 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa posledného mesiaca. Zo zmluvy zároveň vyplýva, že prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru, pričom pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto kalendárnom mesiaci. Dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15 deň v kalendárnom mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka.

20. Preskúmaním úverovej zmluvy okresný súd zistil, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva neobsahuje konkrétne uvedenie RPMN. Uvedením len rozsahu RPMN nie je splnená zákonná podmienka stanovená v ustanovení § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že údaj o RPMN musí byť v zmluve o spotrebiteľskom úvere vyjadrený jediným údajom, čo zodpovedá aj ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z.. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považuje poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov.

21. Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom okresného súdu, ktorý v napadnutom rozhodnutí vyslovil, že v prípade, ak zmluvná strana zaplatí viac, ako mala, ide nepochybne o majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, čiže ak spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov a spotrebiteľ uhradí veriteľovi sumu vyššiu, ako predstavuje poskytnutý úver, ide na strane veriteľa o bezdôvodné obohatenie, na ktoré nemá žiadny právny nárok. Žalobkyňa nesporne zaplatila žalovanej viac, ako bola jej povinnosť zo zmluvy, pričom tento rozdiel predstavuje sumu 962,21 Eur. Popri istine súd priznal žalobkyni aj zákonné úroky z omeškania vychádzajúc z listu zo dňa 06.10.2016, ktorým žalobkyňa vyzvala žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia do 14 dní od doručenia predmetnej výzvy.

22. V zmysle vyššie uvedeného z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že v uzatvorenej spotrebiteľskej zmluve bol nesprávne uvedený údaj o RPMN z dôvodov, ktoré bližšie podrobne popísal v napadnutom rozhodnutí prvoinštančný súd. Pokiaľ pre vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru postačuje absencia čo i len jednej z náležitostí uvedenej v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) zákona, prvoinštančný súd správne žalovanou poskytnutý úver považoval za bezúročný a bez poplatkov a postupoval správne, pokiaľ žalobe žalobkyne vyhovel.

23. Žalovaná ani v podanom odvolaní neuviedla k absencii údaja o RPMN také skutočnosti, s akými by sa okresný súd nevysporiadal, resp. ktoré by jeho závery v tomto smere mohli spochybniť.

24. V nadväznosti na uvedené, stotožniac sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia zo strany okresného súdu, odvolací súd toto rozhodnutie ako vecne správne postupom podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

25. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech žalobkyňa, a preto odvolací súd priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Ďalej o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430