Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1S-77-2016.pdf
PDF · 191.53 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/77/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Mališovej a členov senátu JUDr. Marty Barkovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Urbárske pozemkové spoločenstvo Bobrovec, Bobrovec č. 90, Bobrovec, IČO: 30 226 651, v zastúpení: JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom, Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Nám. Ľ. Štúra 1, Bratislava, za účasti ďalších účastníkov 1: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske združenie, Tulčík 310, Tulčík, 2: PRALES, občianske združenie, organizačná zložka Banská Bystrica, Komenského 21, Banská Bystrica, 3: Združenie domových samospráv, P.O.Box 218, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2582/2016-2.3 zo dňa 26.01.2016, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .
Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .
Ďalším účastníkom súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie
1.Na Okresný úrad Žilina bola listom Okresného úradu Liptovský Mikuláš č. OU-LM- OSZP-2015/5735-002-VIT zo dňa 05.06.2015 postúpená žiadosť žiadateľa zo dňa 01.06.2015, o vydanie súhlasu na výstavbu dočasnej lesnej zemnej cesty v k. ú. A. podľa ust. § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej len zákon o ochrane prírody), za účelom sprístupnenia kalamity v 3. stupni ochrany (v rozsahu cca 30 ha, 15 000 m2) z dôvodu povinnosti vykonávať starostlivosť o lesy vyplývajúcej zo zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o lesoch), z dôvodu preventívnych opatrení, ako aj z dôvodu zabezpečenia bezpečnosti a ochrany zdravia. Žiadateľ ako plánovanú lokalitu uviedol JPRL č. XXX, XXXa, XXXb, XXXa, XXXb, XXXb, XXX, XXX, XXX, na LHC Liptovský Mikuláš - TANAP, LC Liptovský Mikuláš 1, a predpokladanú dĺžku lesnej cesty 1 500 m.
2. Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia kraja, ako príslušný prvostupňový správny orgán posúdil žiadosť žalobcu ako žiadateľa podľa obsahu vo vzťahu k norme STN 73 61 08 Lesná dopravná sieť, a podľa jej triedenia, ako žiadosť o realizáciu „technologickej komunikácie a zariadenia“ (charakterizované ako dočasné približovacie komunikácie a zariadenia, technologické zariadenia a dopravné trasy a linky, ktoré slúžia na vyťahovanie a približovanie vyťaženého dreva z porastu alebo z časti porastu), teda zvážnice, keďže žiadateľ presne neformuloval, na aký typ cesty žiada vydanie súhlasu. Prvostupňový správny orgán listom č. OU-ZA-OSZP1-2015/023843-002/Drn zo dňa 17.06.2015, požiadal v súlade s § 65a ods. 2 písm. v) zákona o ochrane prírody o odborné stanovisko Štátnu ochranu prírody Správu TANAP, ako podklad k rozhodovacej činnosti správneho orgánu. Následne zvolal ústne pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 07.07.2015, nakoľko si to vyžadovala povaha veci, a dal účastníkom konania možnosť uplatniť svoje pripomienky a námety, najmä vo vzťahu k odbornému stanovisku ŠOP SR, ktorej zástupcovia boli (Správa TANAPu) prítomní na ústnom pojednávaní.
3. Rozhodnutím č. OU-ZA-OSZP1-2015/023843-020/Drn zo dňa 09.09.2015 Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia kraja podľa § 4 ods. 1 zákona č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa § 67 písm. e) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny po zhodnotení všetkých skutočností, vykonaní ústneho pojednávania, vyhodnotení stanovísk účastníkov konania a občianskych združení, odborného stanoviska ŠOP SR, taktiež skutočnosti orgánu známych z jeho úradnej činnosti (uskutočnené konania orgánmi štátnej správy týkajúce sa danej problematiky) vydal nesúhlas podľa dikcie § 14 ods. ods. 2 písm. a), v súlade s § 13 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody, k zámeru realizácie dočasnej lesnej cesty - zvážnice v k. ú. A., v jednotkách priestorového rozdelenia lesa (ďalej len JPRL) č. XXX, XXXa, XXXb, XXXa, XXXb, XXXb, XXX, XXX, XXX, na LHC Liptovský Mikuláš - TANAP, LC Liptovský Mikuláš 1, v území Tatranského národného parku, kde v zmysle zákona o ochrane prírody platí tretí stupeň ochrany.
4. Prvostupňový správny orgán mal za to, že sa jedná o územie, ktorého ekosystémy nie sú podstatne pozmenené ľudskou činnosťou, a vyznačuje sa tak vysokou prírodoochranou hodnotou, tvoriace najvýznamnejšie prírodné dedičstvo Slovenskej republiky. V takomto území, vychádzajúc z dikcie § 19 zákona o ochrane prírody, je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti. Významnosť danej lokality z hľadiska ochrany prírody a krajiny ho predurčovala aj k zaradeniu do sústavy NATURA 2000, čo je územie európskeho významu SKUEV0307 Tatry a Chránené vtáčie územie CHVÚ030 Tatry. Výstavbou lesnej dopravnej siete by sa výrazne zmenil charakter tohto územia, v ktorom v rámci národného parku zastáva táto lokalita práve prvoradú prírodoochrannú úlohu. Lesné porasty podľa odborného stanoviska ŠOP SR vykazujú dostatočnú autoregulačnú, autoregeneračnú a autoreprodukčnú schopnosť, a i prípadné nespracovanie kalamitnej drevnej hmoty (vetrová kalamita Žofia zo dňa 14.05.2014, prípadne podkôrny hmyz) by nemalo mať významný negatívny dopad na toto územie, s ohľadom kontinuálneho vývojového cyklu lesa. Poukázal tiež na to, že tento názorový pohľad a smerovanie viedlo tiež k niekoľkým konaniam, ktoré boli uskutočnené resp. prebiehajú na orgánoch ochrany prírody a krajiny, vzhľadom na dotknuté záujmy vlastníkov lesa. V danej lokalite (lokalita Jaloveckej a Bobroveckej doliny) viedlo konanie Ministerstvo životného prostredia SR a rozhodlo rozhodnutím č. 6258/2014-2.3 zo dňa 15.08.2014, o nepovolení výnimky zo zakázaných činností ustanovených v § 35 ods. 1 písm. b) a c) a § 35 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody, kde nepovolilo úmyselne zraňovať, alebo usmrcovať a rušiť chránené živočíchy a poškodzovať, alebo ničiť ich miesta rozmnožovania alebo miesta odpočinku pri vykonávaní lesohospodárskych prác v lesných porastoch, kde okrem iných boli aj JPRL uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Rovnaký postup a konanie, ale v iných JPRL v danej lokalite, bol Ministerstvom životného prostredia SR uskutočnený v roku 2011, a na základe tohto obmedzenia bola vlastníkovi priznaná náhrada za obmedzenie bežného obhospodarovania. Okresný úrad Žilina tiež zobral na vedomie skutočnosť, že v JPRL XXX, XXXa, XXXb, XXX, ktoré sú predmetnom terajšieho správneho konania, bola žiadateľovi priznaná a vyplatená náhrada za obmedzenie bežného obhospodarovania (rozhodnutie vtedajšieho Krajského úradu životného prostredia v Žiline č. 2008/00056/Ja zo dňa 22.02.2008), teda za drevnú hmotu, ktorú nebolo možné spracovať z dôvodu nevydania súhlasu (rozhodnutie vtedajšieho Krajského úradu životného prostredia v Žiline č. 2005/00624-3/Ja zo dňa 16.09.2005) v zmysle zákona o ochrane prírody na opravu a výstavbu lesnej cesty v Jaloveckej doline. Taktiež lokalita Jaloveckej a Bobroveckej doliny a jej prípadné sprístupnenie alebo ponechanie ako územie podstatne neovplyvnené ľudskou činnosťou bolo predmetom konaní a šetrení už v roku 2002, 2003 (stanovisko Okresného úradu v Liptovskom Mikuláši, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č. OÚ 2002/002502- 2/LM zo dňa 03.06.2002, kde neodporučil realizovať opravu, rekonštrukciu a výstavbu lesnej cesty Jalovecká dolina, a zápisnica č. 2003/00922-3/LM zo dňa 10.10.2003 o šetrení sprístupnenia), kde už vtedy bola nastolená otázka, či je účelné, a z lesohospodárskeho hľadiska i rentabilné, sprístupňovať lokalitu, alebo jej prisúdiť z hľadiska zákona o ochrane prírody dôležitejšie postavenie, čím by sa riešila aj otázka nutnosti vlastníka lesa postupovať v zmysle zákona o lesoch a v neposlednom rade aj nároky vlastníka na užívanie svojho majetku, možnou formou náhrady za obmedzenie využívania.
5. Prvostupňový správny orgán pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že sa jedná o významné prírodné územie podstatne nezmenené ľudskou činnosťou, a je v záujme štátu a spoločnosti toto územie národného parku zachovať v takejto podobe, čomu nasvedčuje vykonanie niekoľkých konaní a rozhodnutí orgánov štátnej správy. Vydanie súhlasu k realizácii zvážnice by bolo negovanie doterajších procesov.
6. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, na základe ktorého Ministerstvo životného prostredia, odbor štátnej správy ochrany prírody ako odvolací správny orgán podľa § 2 ods. 1 písm. d) zák. č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a § 58 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len správny poriadok) v súlade s § 59 ods. 2 správneho poriadku vydal žalobou napadnuté rozhodnutie č. 2582/2016-2.3 zo dňa 26.01.2016, ktorým zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Okresného úradu Žilina, odboru starostlivosti o životné prostredie č. OU-ZA-OSZP1-2015/023843-020/Drn zo dňa 09.09.2015, ktorým prvostupňový správny orgán vydal nesúhlas podľa § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 13 ods. 2 písm. e) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov k zámeru realizácie výstavby dočasnej lesnej cesty zvážnice v k.ú. A., v jednotkách priestorového rozdelenia lesa č. XXX, XXXa, XXXb, XXXa, XXXb, XXXb, XXX, XXX, XXX na LHC Liptovský Mikuláš - TANAP, LC Liptovský Mikuláš 1, na území Tatranského národného parku s tretím stupňom ochrany a toto rozhodnutie potvrdil. 7. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že žalovaný po vysporiadaní sa s odvolacími námietkami žalobcu tieto vyhodnotil ako nedôvodné. Stotožnil sa s vyhodnotením podkladov rozhodnutia, ktoré si prvostupňový správny organ v konaní vo veci žiadosti žiadateľa zaobstaral, ako aj s jeho odôvodnením vydania nesúhlasu na výstavbu dočasnej lesnej cesty - zvážnice v chránenom území s tretím stupňom ochrany. Postup prvostupňového správneho orgánu pri vydávaní rozhodnutia považoval za súladný s procesnoprávnymi ustanoveniami správneho poriadku a zákona o ochrane prírody a náležite zistil skutkový stav veci, na ktorý správne aplikoval príslušné hmotnoprávne ustanovenia zákona o ochrane prírody. Skonštatoval, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 47 ods. 3 správneho poriadku. Prvostupňový správny orgán v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom aj keď sa osobitne nevyjadril ku každému tvrdeniu účastníkov konania, ktoré boli obsahom ich vyjadrení k podkladom rozhodnutia, resp. iných subjektov, ktorých vyjadrenia alebo stanoviská mu boli v prvostupňovom konaní predložené, dal v rámci odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré mali pre vec podstatný význam a vydaným prvostupňovým rozhodnutím nedošlo k porušeniu práv žiadneho účastníka konania.
II.
Žaloba
8. Žalobca sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 08.04.2016 domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 2582/2016-2.3 zo dňa 26.01.2016 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Okresného úradu Žilina č.OU-ZA-OSZP1-2015/023843-020/Drn zo dňa 09.09.2015 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že uvedené rozhodnutia a postup, ktorý predchádzal ich vydaniu, bol nezákonný a žalobca bol ukrátený na svojich právach. Nezákonnosť rozhodnutí spočívala v tom, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov a zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci.
9. Žalobca namietal, že obe rozhodnutia správnych orgánov opierali svoj hodnotiaci úsudok o rovnaký vadný predpoklad a to, že vydanie rozhodnutia žalovaného č. 6258/2014-2.3 zo dňa 15.08.2014, ktorým žalobcovi nebola povolená výnimka zo zakázaných činností ustanovených v § 35 ods. 1 písm. b) a c) a § 35 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody, má za následok absolútny zákaz realizácie akejkoľvek činnosti v lesných porastoch vymedzených v tomto rozhodnutí. V tejto súvislosti žalobca poukázal na stanovisko Slovenskej inšpekcie životného prostredia zo dňa 25.01.2016, ktorá vykonávala v uvedenej veci proti žalobcovi štátny dozor v konaní pod č. 2802116/75/2016/Mac s negatívnym výsledkom zisťovania porušenia uvedených zákazov. Zjavný rozdiel v právnom posúdení orgánov ochrany prírody a orgánmi dozoru vyvoláva u žalobcu podozrenie z účelovosti a tendenčnosti výlučne postavené na stanovisku S-Tanapu.
10. Ďalej žalobca namietal nedostatočnú odôvodnenosť rozhodnutia žalovaného, zmätočnosť, vzájomnú rozpornosť, a preto jeho nepreskúmateľnosť podľa žalobcu nie je možné z rozhodnutí určiť, na základe akých skutočností si správne orgány osvojili tvrdenia uvedené v stanovisku Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky č. TANAP/914/2015 zo dňa 24.06.2015. Ďalej podľa žalobcu ani z jedného rozhodnutia nevyplýva, na akom základe a o aké skutkové dôkazy a okolnosti ŠOP SR svoje stanovisko opiera. Z tohto dôvodu podľa žalobcu nie je možné dôkladne preskúmať, či boli splnené hmotnoprávne predpoklady na vydanie uvedených rozhodnutí a či bol dodržaný postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a správnosť oboch rozhodnutí orgánov ochrany prírody sa tak zakladá na nepreskúmateľnej a nezákonnej prezumpcii bezchybnosti a dokonalosti stanoviska Správy TANAPU. Tento názor žalobca odôvodňuje tým, že: 1) orgány ochrany prírody zakázali výstavbu akejkoľvek lesnej cesty, hoci sa žalobca domáhal vydaniu súhlasu na výstavbu len dočasnej cesty. Taktiež si správny orgán v rozpore s ust. § 32 správneho poriadku, sám vyhodnotil žiadosť žiadateľa podľa obsahu ako žiadosť o realizáciu zvážnice a za týmto účelom si vyžiadal stanovisko orgánu ochrany prírody, preto nemožno podľa názoru žalobcu hovoriť o objektívnosti správneho konania. 2) Správa TANAPU sa vo svojom stanovisku účelovo zameriava na bezzásahový režim na pozemkoch vo vlastníctve žalobcu a nevysporiadava sa s odpoveďou na otázky, ako sa vysoká autoregulačná, autoregeneračná a autoreprodukčná schopnosť predmetných lesných porastov prejaví, ak sa v uvedených lesných porastoch rozšíri podkôrny hmyz, alebo dôjde k vzniku požiaru. Žalobca je toho názoru, že osvedčenie bezzásahového stanoviska orgánov ochrany prírody v rámci vykonávania dokazovania nepochybne podlieha posudzovaniu v zmysle zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 3) Tvrdenie žalovaného v rozhodnutí, že realizáciou náhodnej ťažby by došlo k poškodeniu biotopu chránených druhov a súčasne k významnému rušeniu aj v období hniezdenia a výchovy mláďat považoval žalobca za nepravdivé. Uvedenému odporuje dokazovanie, konkrétne list Okresného úradu Liptovský Mikuláš zo dňa 15.05.2015, v ktorom správny orgán uviedol, že nedisponuje evidenciou chránených živočíchov nachádzajúcich sa na pozemkoch žalobcu v k. ú. A., ani zoznamom evidovaných hniezd, hniezdisk, tokanísk, miest rozmnožovania a úkrytu v k. ú. A. 4) Žalovaný sa nesprávne priklonil k nelogickým záverom stanoviska ŠOP SR 2963/2014 zo dňa 30.06.2016, že vykonaním navrhovaných činností by došlo k poškodeniu biotopov a biotopov druhov európskeho a národného významu, ktoré sa v predmetnom území nachádzajú, k poškodeniu vegetačného a pôdneho krytu, k poškodeniu prirodzeného zmladenia, zmene vlhokostných pomerov, zmene mikroklímy, zvýšeným erozívnym procesom, zníženiu ekologickej stability a predmetná činnosť by mala negatívny vplyv na predmet ochrany v dotknutom území. Vecná nesprávnosť a nelogickosť tejto argumentácie spočíva v tom, že žalobca tieto činnosti plánuje vykonávať v miestach, kde k poškodeniu biotopov a biotopov druhov európskeho a národného významu došlo víchricou Žofia 14. a 15. mája 2014. Tvrdenia Správy TANAPU o tom, že by predmetná činnosť mala negatívny vplyv na predmet ochrany v dotknutom území, považoval žalobca za účelové a nepravdivé, založené na nelogickom základe bez opory vo vykonanom dokazovaní. 5) Bez opory v riadnom dokazovaní správny orgán uviedol, že sa v danej lokalite jedná o prírodné územie podstatne nezmenené ľudskou činnosťou a je podľa neho v záujme štátu a spoločnosti toto územie národného parku zachovať v takejto podobe, pričom túto argumentáciu v odôvodnení žalovaného považuje žalobca za scestnú a neudržateľnú. Podľa názoru žalobcu nemožno hovoriť o tom, že ide o ekosystémy, ktoré nie sú podstatne pozmenené ľudskou činnosťou. Jedná sa o tvrdenie, ktoré je vytrhnuté z kontextu ust. § 15 zákona o lesoch, pričom ako dôvody uvádza, že zaradenie dotknutých JPRL do kategórie hospodárskych lesov má za následok povinnosť žalobcu platiť za uvedené lesné pozemky daň a zároveň nastoľuje zákonom nepovolené situácie. 6) Neodstránenie rozporov medzi vyjadreniami jednotlivých orgánov, najmä ŠOP SR a odporúčaním LOS Banská Štiavnica, stanoviskom Liptovsko-Tatranského združenia vlastníkov lesov a práce „NPR Tichá a Kôprová - Štúdia posúdenia vplyvu navrhovanej činnosti na priaznivý stav predmetu ochrany“ má za následok nedostatočné vysporiadanie sa resp. nevysporiadanie sa s dôkazmi a tvrdeniami navrhovanými žalobcom a je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdom pre nedostatočne zistený skutkový stav.
11. Žalobca tvrdil, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov. Žalobcovi nie je zrejmé, odkiaľ mal správny orgán informácie a tvrdenia, o ktoré opieral skutočnosti a závery uvádzané na str. 20 svojho odôvodnenia týkajúce sa konštatovania, že zvýšený výskyt podkôrneho hmyzu nepredstavuje kalamitnú situáciu. Uvedené skutočnosti nemajú podľa názoru žalobcu oporu vo vykonanom dokazovaní a žalobca ich považuje za vykonštruované tvrdenia žalovaného správneho orgánu na podporu svojich tvrdení. Žalovaný správny orgán sa však k uvedeným skutočnostiam neumožnil žalobcovi žiadnym spôsobom vyjadriť a ani neuvádza zdroj týchto tvrdení, čo okrem ich nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti postupu žalovaného orgánu spôsobuje aj porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces. Taktiež podľa názoru žalobcu správny orgán riadne neodôvodnil potrebu ponechania lesných pozemkov vo vlastníctve členov žalobcu. Žalobca namietal, že predmetné porasty tvoria komplex ekosystémov s vysokou prírodoochrannou hodnotou, ktoré majú vysokú autoregulačnú, autoregeneračnú a autoreprodukčnú schopnosť, pričom poukázal na to, že samotné zloženie uvedených lesov, preukazujúce roky trvajúci zásah človeka. Zároveň sa v ňom okrem monokultúry lesného porastu vytvorilo prijateľné prostredie pre výskyt chránených druhov živočíchov a rastlín, ktoré ale ponechaním v režime bezzásahovosti v kalamitiskách celkom nepochybne spôsobí nepriechodnosť týchto území vyššou zverou, pod ťarchou spadnutých stromov nebudú rásť ani zákonom chránené rastliny, zamedzí sa a znemožní regulácia vodohospodárskeho režimu lesov, nastane erózia pôdy, zásadný vplyv má bezzásahovosť aj na estetické a kultúrne pôsobenie a tým, že ide o vyššiepoložené územia je obnova lesa ešte spomalenejšia ako v nižších oblastiach, vznikom novej biodiverzity zaniknú prijateľné podmienky pre doteraz tam žijúce chránené rastliny a živočíchy, rozmnožia sa rušivé vplyvy škodlivých činiteľov vyvolávajúcich disturbanciu lesa, čím sa naruší kontinuita funkčnej účinnosti lesa, v poslednom rade nemožno opomenúť, že zamýšľanú hrúbkovo, vekovo, druhovo a výškovo pestrú štruktúru je možné účelne a efektívnejšie dosiahnuť aj stanovením týchto podmienok do programu starostlivosti o uvedený les, čím sa doba jeho obnovy skráti takmer o polovicu.
12. Žalobca ďalej namietal, nedostatočné zistenie skutkového stavu v napadnutých rozhodnutiach na posúdenie veci v zmysle, keďže sa správne orgány nezaoberali a riadnym spôsobom nevysporiadali s vyjadrením Okresného úradu Liptovský Mikuláš, lesný a pozemkový odbor na ústnom pojednávaní dňa 07.07.2016 k povinnosti obhospodarovateľa lesa podľa § 23 a § 28 zákona o lesoch. Žalovaný sa taktiež podľa žalobcu nevysporiadal s negatívnymi dopadmi záverov stanoviska Správy TANAPU, ktoré uvádza žalobcom predložená štúdia „NPR Tichá a Kôprová-Štúdia posúdenia vplyvu navrhovanej činnosti na priaznivý stav predmetu ochrany" ako i štúdiou Občianskeho združenia Matej Korvín s názvom - „Fytosanitárny zásah v polomoch Urbárskeho pozemkového spoločenstva Bobrovec a chránené územia a chránené druhy sústavy NATURA 2000 v Tatranskom národnom parku“, ktorá bola odvolaciemu orgánu predložená dňa 28.01.2016 ako doplnenie dôkazu v odvolacom konaní na podporu a potvrdenie argumentácie žalobcu.
13. Záver ŠOP SR, že tieto komplexy je potrebné ponechať bez ľudského zásahu tak, aby tu mohli prebiehať prirodzené prírodné procesy považoval žalobca za nezákonný a neodôvodnený zásah do vlastníckeho práva jeho členov, za neprimeraný zásah do povinností a práv žalobcu ako obhospodarovateľa lesa na ochranu pred škodou na lesnom majetku a úmyselné poškodzovanie lesného majetku zo strany orgánov ochrany prírody, znemožnenie a obmedzenie riadneho využívania lesných pozemkov žalobcom na účely plnenia funkcií lesa. Poukázal na to, že sám prvostupňový správny orgán nebol úplne stotožnený so stanoviskom ŠOP SR, keď uviedol, že uvedené lesné porasty vykazujú dostatočnú autoregulačnú, autoregeneračnú a autoreprodukčnú schopnosť, a i prípadné nespracovanie kalamitnej drevnej hmoty by nemalo mať významný negatívny dopad na toto územie s ohľadom kontinuálneho vývojového cyklu lesa. Takáto zásadná pochybnosť vyjadrená prvostupňovým orgánom predstavuje porušenie ust. § 32 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, kedy povinnosťou správneho orgánu bolo zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať podklady potrebné pre rozhodnutie, aj bez toho, aby bol tento orgán viazaný návrhmi účastníkov konania. Podľa názoru žalobcu neobstojí ani argumentácia jedného z účastníkov konania rozsudkom Veľkého tribunálu Európskeho súdneho dvora č. C-415/10, v ktorom sa konštatuje, že v prípade kolízie súkromného individuálneho vlastníckeho práva a práva verejnosti na priaznivé životné prostredie má prednosť záujem a právo verejnosti na priaznivé životné prostredie pred vlastníckym právom, pretože v danom prípade ide o takúto kolíziu len v sekundárnom ponímaní.
III.
Vyjadrenie žalovaného
14. Žalovaný sa vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe doručenom tunajšiemu súdu dňa 22.06.2016 nestotožnil s tvrdeniami žalobcu. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie sú vecne správne, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, nakoľko obsahujú všetky zákonom ustanovené náležitosti a vychádzajú zo spoľahlivo zisteného stavu veci, v priebehu správneho konania bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci bez akýchkoľvek pochybností a postupom prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu nedošlo k porušeniu práv žiadneho účastníka konania.
15. Žalovaný skonštatoval, že rozhodnutie žalovaného ani prvostupňové rozhodnutie nevychádzalo z predpokladu, že výnimka, ktorá nebola povolená rozhodnutím ministerstva č. 6258/2014-2.3 zo dňa 15.08.2014, „má za následok absolútny zákaz realizácie akejkoľvek činnosti v lesných porastoch vymedzených v tomto rozhodnutí“, ako tvrdí žalobca. V ustanoveniach § 35 ods. 1 písm. b) a c) a § 35 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody je obsiahnutý zákaz vykonávania konkrétnych činností v rámci podmienok druhovej ochrany a vyššie uvedeným rozhodnutím ministerstva bolo možné len povoliť výnimku z týchto zákazov, nie tieto činnosti zakázať. Vzhľadom na skutočnosť, že žiadateľovi nebola rozhodnutím ministerstva č. 6258/2014-2.3 zo dňa 15.08.2014 povolená výnimka zo zákazov podľa § 35 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 zákona o ochrane prírody v súvislosti so spracovaním kalamitnej drevnej hmoty a následnými lesohospodárskymi činnosťami v dotknutých JPRL, malo ministerstvo za to, že pokiaľ v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedlo, že žiadateľ uvedenú činnosť nebol oprávnený vykonať, tak uvedené konštatovanie ministerstva sa opiera o právoplatné rozhodnutie ministerstva, ktoré nebolo spochybnené zo strany žiadateľa ani inej osoby, či už v rámci konania o vydaní tohto rozhodnutia alebo v konaní o vydaní súhlasu na výstavbu dočasnej lesnej cesty - zvážnice podľa § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 13 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody, ktoré bolo právoplatne ukončené rozhodnutím žalovaného. Uvedené rozhodnutie tvorilo iba jeden z podkladov rozhodnutia žalovaného, ktorý potvrdil skutočnosť, že predmetné územie má významnú hodnotu z hľadiska ochrany prírody a krajiny, o čom mal vedomosť aj samotný žiadateľ, keď žiadal ministerstvo o jeho vydanie.
16. Pokiaľ sa žalobca vo svojej žalobe odvolával na závery Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Inšpektorátu životného prostredia Žilina uvedené v zázname č. 280-2019/75/2016/Mac zo dňa 25.01.2016, resp. rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odboru opravných prostriedkov č. OU-ZA- OOP-2016/007277-5/CHO zo dňa 01.03.2016, upozornil žalovaný na skutočnosť, že ide o dokumenty, ktoré ministerstvo v čase rozhodovania o odvolaní žiadateľa nemalo k dispozícii a teda nemohli byť podkladom pre vydanie druhostupňového rozhodnutia. Predmetný záznam inšpekcie bol doručený žalobcovi dňa 27.01.2016 a na ministerstvo dňa 12.02.2016, teda až potom, ako bolo vydané rozhodnutie žalovaného (dňa 26.01.2016), resp. ako rozhodnutie žalovaného nadobudlo právoplatnosť (dňa 09.02.2016). Odhliadnuc od uvedeného, žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu, že predmetný záznam inšpekcie, resp. rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odboru opravných prostriedkov vyvracajú konštatovanie ministerstva citované žalobcom z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného. V žiadnom z uvedených dokumentov sa nekonštatuje, že žiadateľ bol oprávnený vykonať činnosť, v súvislosti s ktorou mu nebola rozhodnutím ministerstva č. 6258/2014-2.3 zo dňa 15.08.2014 povolená výnimka zo zákazov podľa § 35 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 zákona o ochrane prírody. Uviedol, že ministerstvo na žiadnom mieste svojho rozhodnutia netvrdí, že nepovolenie výnimky zo zákazov podľa § 35 ods. 1 a 2 zákona o ochrane prírody znamená zákaz vykonávania lesohospodárskej činnosti. Na základe uvedeného bol žalovaný toho názoru, že predpoklady, z ktorých vychádzal pri vydaní svojho rozhodnutia, majú oporu v zistenom skutkovom stave veci a sú v súlade s ustanoveniami zákona o ochrane prírody a správneho poriadku, ktoré žalovaný pri vydaní druhostupňového rozhodnutia aplikoval na zistený skutkový stav.
17. Žalovaný vo vzťahu k námietke žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov v prvom rade poukázal na § 65a zákona o ochrane prírody, podľa ktorého je ŠOP SR odbornou organizáciou ochrany prírody a krajiny s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorá zabezpečuje úlohy na úseku ochrany prírody a krajiny. V rámci plnenia úloh ako i z terénneho monitoringu, ktorý vykonávajú odborní pracovníci ŠOP SR sa vedú záznamy a databázy, z ktorých sú následne údaje a informácie preberané do odborných stanovísk. ŠOP SR v predmetnom stanovisku vychádzala zo stavu a charakteru biotopov v predmetnom území s prihliadnutím aj na v minulosti vedené konania v súvislosti s nesprístupnením Jaloveckej doliny. Podklady, z ktorých vychádzala ŠOP SR vo svojom stanovisku, sú uvedené na úvodnej strane tohto stanoviska. Stanovisko ŠOP SR bolo ako podklad rozhodnutia zaslané na vyjadrenie tak žiadateľovi, ako aj ďalším účastníkom konania, ktorí tak mali vedomosť o tom, z akých podkladov ŠOP SR vychádzala, a mali tak možnosť sa k jeho obsahu vyjadriť.
18. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že orgány ochrany prírody zakázali výstavbu akejkoľvek lesnej cesty. Z výroku prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že Okresný úrad Žilina vydal nesúhlas podľa § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 13 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody k zámeru realizácie výstavby dočasnej lesnej cesty - zvážnice, pričom vychádzal z obsahu žiadosti. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že výrok prvostupňového rozhodnutia nie je v rozpore so žiadosťou žiadateľa, ktorý žiadal o vydanie súhlasu na výstavbu dočasnej lesnej zemnej cesty za účelom sprístupnenia kalamity. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon o ochrane prírody v ustanovení § 13 ods. 2 písm. c) rozlišuje len medzi lesnou cestou a zvážnicou, pričom termín „lesná zemná cesta“ uvedený v žiadosti žiadateľa nepozná, Okresný úrad Žilina vyhodnotil žiadosť žiadateľa ako žiadosť o vydanie súhlasu na výstavbu zvážnice. Žalovaný konštatoval, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia jednoznačne vyplýva, z akých skutočností správny orgán vychádzal pri posudzovaní žiadosti žiadateľa. Pokiaľ žalobca namietal, že prvostupňový správny orgán nezohľadnil iný typ lesnej cesty ako zvážnicu, žalovaný uviedol, že správny orgán musí pri rozhodovaní prioritne vychádzať z príslušného ustanovenia zákona o ochrane prírody, ktoré určuje jeho pôsobnosť na rozhodovanie, a ktoré rozlišuje len medzi lesnou cestou a zvážnicou. Podľa jeho názoru prvostupňový správny orgán nebol povinný pri rozhodovaní zohľadňovať všetky typy lesných ciest, ktoré rozoznáva príslušná technická norma, obzvlášť v prípade, ak podľa výroku rozhodnutia súhlas na výstavbu dočasnej lesnej cesty - zvážnice nebol vydaný.
19. Ďalej žalovaný argumentoval, že samotná ŠOP SR vo svojom stanovisku poukázala na skutočnosť, že rozhodnutím ministerstva č. 6258/2014-2.3 zo dňa 15.08.2014 nebola žiadateľovi povolená výnimka zo zákazov podľa § 35 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 zákona o ochrane prírody pri vykonávaní lesohospodárskych prác v dotknutých JPRL na území Tatranského národného parku, ako aj na skutočnosť, že v nadväznosti na uvedené rozhodnutie prebiehalo správne konanie vo veci žiadosti žiadateľa o vyplatenie finančnej náhrady podľa § 61e zákona o ochrane prírody. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplynulo, že otázka posúdenia vplyvu vykonania náhodnej ťažby a následných lesohospodárskych činností v príslušných JPRL s výskytom kalamitnej drevnej hmoty bola už predmetom konania ukončeného vyššie uvedeným rozhodnutím ministerstva, proti ktorému žiadateľ nepodal odvolanie. Skutočnosť, že nespracovaním kalamitnej drevnej hmoty v lesných porastoch dôjde v najbližších rokoch pravdepodobne k rozšíreniu podkôrneho hmyzu do okolitých lesných porastov v závislosti od podmienok daného územia, atraktivity drevnej hmoty v okolitých porastoch, vývoja počasia a pod. žiaden subjekt v konaní vrátane správnych orgánov nespochybňoval. Pre daný lesný ekosystém na území Tatranského národného parku je rozšírenie podkôrneho hmyzu prirodzenou disturbanciou, ktorá v podmienkach tohto ekosystému nie je nijak nezvyčajná a navzájom sa prelína s ďalšími disturbanciami spôsobenými vetrom, snehom a pod. V území prebiehajú prírodné procesy, ktoré zvyšujú biodiverzitu daného územia, pričom vzniká vekovo, výškovo, hrúbkovo a druhovo pestrá štruktúra lesných porastov s typickým zastúpením mŕtveho dreva a prirodzeným zmladením rôzneho vývojového štádia. Vytvára sa tým životné prostredie pre mnoho druhov chránených živočíchov a rastlín, ktoré sú viazané predovšetkým na takýto typ prostredia. Na uvedené skutočnosti poukázalo aj ministerstvo v odôvodnení svojho rozhodnutia na strane 20. Skutočnosť, že sa ŠOP SR vo svojom stanovisku osobitne nezaoberala otázkou rizika vzniku požiaru, žalovaný nepovažoval za nedostatok. Doteraz na území Tatier nevznikol požiar v území, kde sa ponechalo kalamitné drevo bez spracovania. Taktiež žalovaný poukázal na to, že zo žiadneho ustanovenia predmetného zákona ani z iného všeobecne záväzného právneho predpisu nevyplýva, že by aplikácia bezzásahového režimu v chránenom území podliehala posudzovaniu vplyvov podľa tohto zákona.
20. Vo vzťahu k namietanej časti odôvodenia žalovaného, kde sa uvádza, že realizáciou náhodnej ťažby by došlo k poškodeniu biotopu chránených druhov a súčasne k významnému rušeniu aj v období hniezdenia a výchovy mláďat, čomu podľa žalobcu odporuje vykonané dokazovanie, konkrétne list Okresného úradu Liptovský Mikuláš č. OU-LM-OSZP-2015/4978-002-CEN zo dňa 15.05.2015 žalovaný zdôraznil, že nejde o tvrdenie žalovaného, ale o tvrdenie žiadateľa. Žalobca si v tomto prípade odporuje svoje vlastné tvrdenia, na ktoré ministerstvo v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázalo. Pokiaľ ide o list Okresného úradu Liptovský Mikuláš č. OU-LM-OSZP-2015/4978-002-CEN zo dňa 15.05.2015, ktorý podľa žalobcu odporuje vyššie uvedeným tvrdeniam žiadateľa, žalovaný poukázal na časť odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia str. 16, v ktorom ministerstvo zhodnotilo uvedený dokument vo vzťahu k iným relevantným skutkovým zisteniam. Žalovaný ďalej nevidel priamy súvis medzi tvrdením žalobcu, že realizáciou náhodnej ťažby by došlo k poškodeniu biotopu chránených druhov a súčasne k významnému rušeniu aj v období hniezdenia a výchovy mláďat, s ktorým sa žalovaný v rámci rozhodovania o odvolaní žiadateľa stotožnil, a ustanoveniami § 3 ods. 1 a § 2 ods. 2 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 4/2011 Z. z., ktorou sa vyhlasuje Chránené vtáčie územie Tatry, na ktoré poukázal žalobca. Ustanovenia druhovej ochrany podľa § 35 ods. 1 a 2 zákona o ochrane prírody v súlade s príslušnými smernicami Európskej únie, ktoré transponujú, platia nezávisle od ustanovení územnej ochrany, ktoré platia v rámci Chránených vtáčích území či iných chránených území a ich uplatnenie nemožno vylúčiť s poukazom na skutočnosť, že podmienky ochrany ustanovené pre konkrétne chránené územie tieto zákazy neobsahujú, resp. obmedzenia činností riešia iným spôsobom. Iný postup by znamenal porušenie právne záväzných aktov Európskej únie, konkrétne čl. 12 smernice Rady 92/43/ EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín v platnom znení a čl. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/147/ES z 30. novembra 2009 o ochrane voľne žijúceho vtáctva v platnom znení.
21. Žalovaný argumentáciu žalobcu, že už víchricou Žofia došlo k poškodeniu biotopov a biotopov druhov európskeho a národného významu a v miestach zasiahnutých kalamitou nemožno o biotopoch uvažovať, považoval za ničím podloženú a dané tvrdenie považoval za účelové a zavádzajúce, nakoľko z ekosozologického hľadiska sa disturbancie pokladajú za prírodné činitele, ktoré ovplyvňujú vývoj ekosystémov. Z tohto hľadiska disturbancie v prírodných ekosystémoch nemožno považovať za činnosť, ktorej výsledkom je poškodenie alebo poškodzovanie biotopov. Uviedol, že disturbanciami v prírodných ekosystémoch dochádza k zmene štruktúry lesného spoločenstva (biotopu), resp. k zmene vývojového štádia. Lesné spoločenstvo sa prirodzene obnovuje počiatočnou rastovou fázou s charakteristickým zastúpením prípravných drevín, ktoré následne vytvárajú vhodné podmienky pre nasledujúci rast hlavných drevín. V tejto rastovej fáze chýba typická stromová vrstva, ktorej však absencia neznamená, že biotop je poškodený. Vývoj lesa je dlhodobý proces, a preto tvrdenie, že lesné spoločenstvo v počiatočnej rastovej fáze nie je biotop, je zavádzajúce. Pokiaľ žalobca vo svojej žalobe uviedol, že za zásadnú argumentáciu možno považovať, že ani jeden druh uvádzaný v stanovisku ŠOP SR nie je existenčne viazaný na kalamitisko, k tomuto považoval žalovaný za potrebné uviesť, že v prírodnom prostredí sú kalamity prirodzeným faktorom pôsobiacim na biologickú rovnováhu ovplyvňujúcu existenciu alebo prosperitu živočíšnych druhov. Žalovaný mal za to, že odborné stanovisko ŠOP SR, ktoré bolo podkladom pre rozhodovanie správnych orgánov vo veci žiadosti žalobcu, obsahovalo správne závery, ktoré vychádzali z poznatkov odbornej organizácie o stave a charaktere biotopov a druhov v dotknutom území, pričom žalobca neuviedol žiadne relevantné argumenty, ktoré by tieto závery spochybňovali.
22. Vo vzťahu k namietanému konštatovaniu, že v danej lokalite ide o prírodné územie podstatne nezmenené ľudskou činnosťou žalovaný uviedol, že táto správna úvaha prvostupňového správneho orgánu, vychádza z príslušných ustanovení § 19 zákona o ochrane prírody, ako aj z podkladov, ktoré si prvostupňový správny orgán v konaní zaobstaral. ŠOP SR pri vypracovaní svojich odborných stanovísk vychádzala z prírodoochranného hodnotenia lesných biotopov, ktoré je odvodené od hlavných znakov prirodzenosti lesných biotopov. Pokiaľ sa v odbornom stanovisku ŠOP SR k žiadosti žiadateľa, ktoré bolo podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia, uvádza, že porasty, v ktorých žiadateľ plánuje výstavbu dočasnej lesnej zemnej cesty a porasty, v ktorých sa nachádza kalamita, tvoria komplexy lesných ekosystémov s najvyššou prírodoochrannou hodnotou, ide o komplexy lesných ekosystémov s vysokým stupňom zachovalosti, ktoré možno označiť aj ako ekosystémy, ktoré nie sú podstatne pozmenené ľudskou činnosťou, ako sa konštatuje aj v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia. Taktiež žalovaný poukázal na to, že nikde v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia sa neuvádza, ako tvrdí žalobca, že predmetné územie je potrebné zachovať v nezmenenej podobe. Ochrana predmetného územia nie je zameraná na zachovanie statického stavu, ale na ochranu ekosystémov v ich dynamickej rovnováhe a ochranu prírodných procesov v nich prebiehajúcich. Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu, že uvedené tvrdenia ministerstva sú vytrhnuté z kontextu ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch. Posúdenie skutočnosti, či ekosystém je, alebo nie je podstatne nezmenený ľudskou činnosťou, závisí od toho, do akej miery bolo človekom zasiahnuté do ekosystému a ako sa s týmito zásahmi ekosystém vyrovnal, a nie od toho, do akej kategórie lesa sú zahrnuté JPRL nachádzajúce sa v území. V tejto súvislosti poukázal na str. 17 a 18 odôvodnenia. Tvrdenie žalobcu, že zaradenie dotknutých JPRL do kategórie hospodárskych lesov má za následok povinnosť žalobcu platiť za uvedené lesné pozemky daň a zároveň nastoľuje zákonom nepovolené situácie, nemajú podľa názoru žalovaného žiadny súvis s tvrdením, že v predmetom území sa nachádzajú ekosystémy, ktoré nie sú podstatne pozmenené ľudskou činnosťou. Žalovaný zdôraznil, že každý vlastník lesného pozemku má v zmysle § 61 ods. 1 a 2 zákona o ochrane prírody nárok na náhradu obmedzenia bežného obhospodarovania pozemkov bez ohľadu na skutočnosť, či ide o lesy ochranné, lesy hospodárske alebo lesy osobitného určenia. Takúto náhradu si uplatnil aj žalobca v súvislosti s nepovolením výnimky zo zákazov podľa § 35 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 zákona o ochrane prírody na základe rozhodnutia ministerstva č. 6258/2014-2.3 zo dňa 15.08.2014 v dotknutých JPRL. Nie je preto zrejmé, na základe čoho dospel žalobca k záveru, že je na uvedených lesných pozemkoch obmedzený v bežnom obhospodarovaní bez toho, aby mu za takéto obmedzenie prináležala náhrada za obmedzenie bežného obhospodarovania.
23. Žalovaný skonštatoval, že úlohou správneho orgánu v správnom konaní nie je odstraňovanie rozporov medzi vyjadreniami jednotlivých subjektov, resp. predloženými stanoviskami a dokumentmi, čo sa v prípade diametrálne odlišných názorov vo vzťahu k prejednávanej veci ani nedá zabezpečiť. Doterajšia prax ukázala, že pohľad ochrany prírody a krajiny a ciele lesného hospodárstva v problematike riešenia kalamít v chránených územiach nenachádzajú zhodné riešenia, no v prípade území, ktoré podliehajú osobitnej ochrane podľa zákona o ochrane prírody, by mali mať prednosť postupy zabezpečujúce ochranu lesných ekosystémov rešpektujúce požiadavky ochrany prírody a krajiny.
24. Žalovaný k námietke žalobcu o tom, že zistený skutkový stav, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov, uviedol, že z textu predmetnej časti odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia je zrejmé, že ministerstvo vychádzalo zo stanoviska ŠOP SR, v ktorom sa uvádza, že porasty, v ktorých žiadateľ plánuje výstavbu dočasnej lesnej zemnej cesty, a porasty, v ktorých sa nachádza kalamita, tvoria komplexy lesných ekosystémov s najvyššou prírodoochrannou hodnotou, ktoré majú vysokú autoregulačnú, autoregeneračnú a autoreprodukčnú schopnosť, pričom v príslušnej časti odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia sa popisuje, ako lesné ekosystémy s takouto schopnosťou fungujú, ak sa v nich vyskytnú vetrové a následne podkôrnikové prírodné disturbancie. Predmetné stanovisko ŠOP SR bolo zaslané účastníkom konania na vyjadrenie, a teda mali možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam uvedeným v tomto stanovisku. Taktiež riešenie vlastníckych vzťahov k pozemkom nebolo predmetom konania vo veci žiadosti žiadateľa, preto nebol dôvod, aby sa správne orgány v rámci správneho konania touto skutočnosťou osobitne zaoberali. Žalovaný sa ďalej nestotožnil s tvrdením žalobcu, že ponechaná spracovaná kalamita spôsobuje nepriechodnosť územia pre vyššiu zver. Práve naopak, vytvárajú sa vhodné podmienky pre rozmnožovanie, brloženie, hniezdenie a vyvádzanie mláďat, úkrytové možnosti a pod. Uvedené možno konštatovať na základe terénnych pozorovaní v územiach, kde nebola spracovaná kalamita, a kde sú pozorované viaceré druhy živočíchov (od jelenej a srnčej zveri po veľké šelmy, ako sú medveď, vlk a rys). Tvrdenie žalobcu, že pod ťarchou spadnutých stromov nebudú rásť ani zákonom chránené rastliny, je podľa žalovaného neodborné a zavádzajúce. Môže dôjsť k prechodnému ovplyvneniu prostredia, ktoré je vhodné pre vývoj konkrétnych druhov, avšak nemožno hovoriť o tom, že pod ťarchou stromov nebudú rásť rastliny. Naopak vplyvom vybudovania novej približovacej cesty a spracovaním kalamity by mohlo dôjsť k úplnému zničeniu populácií chránených druhov rastlín, či už priamym narušením a zničením vegetačného a pôdneho krytu alebo zmenou ekologických podmienok. Tvrdenia žalobcu o erózii a vodohospodárskom režime lesov v súvislosti s nespracovaním kalamitnej drevnej hmoty považoval žalovaný za zavádzajúce. Práve pri výstavbe novej dopravnej siete a pri spracovaní kalamity a následnom približovaní drevnej hmoty by došlo k narušeniu vegetačného a pôdneho krytu, vzniku erózie a urýchlenému odtoku zrážok územia. Čo sa týka vplyvu bezzásahovosti na estetické a kultúrne pôsobenie, ide o subjektívnu otázku. Je na vnímaní každého človeka, ako jednotlivé procesy prebiehajúce v území vníma. Žalovaný v súvislosti so vznesenými námietkami v žalobe, v rámci ktorých žalobca namietal závery stanoviska ŠOP SR, považoval za nutné upozorniť na skutočnosť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry predmetom súdneho prieskumu môžu byť len tie námietky vznesené v žalobe, ktoré už boli uplatnené v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, a s ktorými sa musel žalovaný ako odvolací orgán vysporiadať vo svojom druhostupňovom rozhodnutí napadnutom žalobou. V opačnom prípade by preskúmavacie súdne konanie nahrádzalo inštitút odvolacieho konania. Preto by sa súd s takýmito žalobnými námietkami, ktoré neboli vznesené v rámci odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu, nemal zaoberať.
25. Žalovaný vo vzťahu k námietke žalobcu o tom, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci uviedol, že vyjadrenie zamestnanca OÚ Liptovský Mikuláš zachytené do zápisnice z ústneho pojednávania, v rámci ktorého poukázal na znenie ustanovení § 23 a 28 zákona o lesoch bez toho, aby uviedol, čo z predmetných ustanovení zákona o lesoch vyplýva pre danú vec, vzhľadom na charakter tohto vyjadrenia podľa názoru žalovaného prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so správnym poriadkom, keď toto vyjadrenie v rámci odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nevyhodnocoval osobitne, ale vyhodnotil ho spolu s ďalšími podkladmi. Vo vzťahu k negatívnym dopadom záverov stanoviska ŠOP SR, ktoré uvádza žalobcom predložená štúdia „NPR Tichá a Kôprová
- Štúdia posúdenia vplyvu navrhovanej činnosti na priaznivý stav predmetu ochrany“, žalovaný poukázal na stranu 19, 20 a 21 odôvodnenia svojho rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného mal žalovaný za to, že žalobcom namietané závery stanoviska ŠOP SR boli správnymi orgánmi posúdené aj vo vzťahu k žalobcom predloženej štúdii, ktorá bola vyhodnotená spôsobom, ako sa uvádza v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia. Žalovaný dal do pozornosti, že žiadateľ v rámci správneho konania nepoukázal na žiadne konkrétne závery, ktoré by z tejto štúdie vyplývali. Urobil tak až po vydaní druhostupňového rozhodnutia pri podaní žaloby proti tomuto rozhodnutiu. Pokiaľ žalobca namietal, že správne orgány sa riadnym spôsobom nevysporiadali so štúdiou občianskeho združenia Matej Korvín s názvom „Fytosanitárny zásah v polomoch Urbárskeho pozemkového spoločenstva Bobrovec a chránené územia a chránené druhy sústavy NATURA 2000 v Tatranskom národnom parku“, uviedol, že táto štúdia na úvodnej strane uvádza, že bola vyhotovená dňa 30.01.2016, t.j. 4 dni po vydaní druhostupňového rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu sa správne orgány v konaní vo veci žiadosti žiadateľa nemohli s uvedenou štúdiou vysporiadať.
26. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby Krajský súd v Bratislave žalobu v celom rozsahu zamietol.
IV.
Vyjadrenia ďalších účastníkov
27. Ďalší účastník v 1. rade sa k žalobe nevyjadril.
28. Ďalší účastník v 2. rade (Občianske združenie PRALES) sa vo svojom vyjadrení k žalobe po oboznámení sa s vyjadrením žalovaného plne stotožnil s právnym aj vecným názorom žalovaného. Poukázal na vypracovaný znalecký posudok znalcom T.. W. A., W. (e. č. XXXXXX) znalcom v odbore Ochrana životného prostredia, odvetvie Ochrana prírody a krajiny č. 1/2017, ktorý bol predložený v rámci konania (č. OU-LM-OSZP-2017/408-CEN) vedeného Okresným úradom v Liptovskom Mikuláši vo veci vydania zákazu vykonávania všetkých lesníckych činností (vrátane výstavby lesných ciest a zvážnic), ktorý z vecného hľadiska podporuje hodnotenie dôkazov zo strany žalovaného.
29. Ďalší účastník v 3. rade (Združenie domových samospráv) vo vyjadrení a jeho doplnení po oboznámení sa aj s vyjadrením žalovaného považoval žalobu za neopodstatnenú a nedôvodnú, stotožňujúc sa s vyjadrením žalovaného. Udelenie súhlasu nepovažoval za záujem v súlade so záujmami ochrany prírody a krajiny, preto navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
V.
Replika žalobcu
30. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení doručenom Krajskému súdu v Bratislave dňa 20.04.2017 k vyjadreniu žalovaného i naďalej zotrval na svojich tvrdeniach a právnych názoroch prezentovaných v žalobe, pričom poukázal na to, že žalovaný sa svojim rozsiahlym vyjadrením pokúša konvalidovať svoje rozhodnutie doplnením nových myšlienkových úvah, postupov a argumentov, ktoré neboli predmetom skutkového stavu zisteného žalovaným pri vydaní napadnutého rozhodnutia, čo samo o sebe zakladá dôvod na ich zrušenie pre nepreskúmateľnosť. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž 85/95.
31. Žalobca dal do pozornosti správnemu súdu dôkaz, ktorý preukazuje účelovosť a nepravdivosť tvrdení ŠOP SR Správy TANAPu a mimovládnych organizácií podporujúcich ochranárske záujmy a to Znalecký posudok č. 6/2016 J.. J. K., ktorým znalec v odbore Lesníctvo vyčíslil škodu za nespracovanie SM kalamitného dreva r. 2014 a následného napadnutia podkôrneho hmyzu na sumu prevyšujúcu 3 milióny eur. Z uvedeného znaleckého posudku je podľa žalobcu zrejmé, že prípadné poskytnutie náhrady za obmedzenie bežného hospodárenia by spoločenstvu neposkytlo regresnú náhradu ani vo výške 10% skutočnej škody, ktorá majiteľom a obhospodarovateľovi lesa vznikla.
VI.
Právna úprava
32. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí v rozsahu a dôvodoch v žalobe uvedených vec prejednal na nariadenom pojednávaní (ust. § 107 ods. 1 SSP) a rozhodol tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol.
33. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok.
34. Podľa ust. § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
35. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
36. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
37. Podľa § 1 ods.1 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, tento zákon upravuje pôsobnosť orgánov štátnej správy a obcí, ako aj práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb pri ochrane prírody a krajiny s cieľom dlhodobo zabezpečiť zachovanie prírodnej rovnováhy a ochranu rozmanitosti podmienok a foriem života, prírodných hodnôt a krás a utvárať podmienky na trvalo udržateľné využívanie prírodných zdrojov a na poskytovanie ekosystémových služieb, berúc do úvahy hospodárske, sociálne a kultúrne potreby, ako aj regionálne a miestne pomery.
38. Podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona, ochranou prírody a krajiny sa podľa tohto zákona rozumie starostlivosť štátu, právnických osôb a fyzických osôb o voľne rastúce rastliny, voľne žijúce živočíchy a ich spoločenstvá, prírodné biotopy, ekosystémy, nerasty, skameneliny, geologické a geomorfologické útvary, ako aj starostlivosť o vzhľad a využívanie krajiny. Ochrana prírody a krajiny sa realizuje najmä obmedzovaním a usmerňovaním zásahov do prírody a krajiny, podporou a spoluprácou s vlastníkmi a užívateľmi pozemkov, ako aj spoluprácou s orgánmi verejnej správy.
39. Podľa § 11 citovaného zákona, územnou ochranou prírody a krajiny (ďalej len "územná ochrana") podľa tohto zákona sa rozumie ochrana prírody a krajiny na území Slovenskej republiky alebo jeho časti. Pre územnú ochranu sa ustanovuje päť stupňov ochrany. Rozsah obmedzení sa so zvyšujúcim stupňom ochrany zväčšuje.
40. Podľa § 13 ods. 2 písm. c) citovaného zákona, na území, na ktorom platí druhý stupeň ochrany, sa vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody na výstavbu lesných ciest a zvážnic.
41. Podľa § 14 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, na území, na ktorom platí tretí stupeň ochrany, sa vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody na vykonávanie činností uvedených v § 13 ods. 2 písm. a) až e), i), j), l) a m) a o),
42. Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona, rozsiahlejšie územie, spravidla s výmerou nad 1 000 ha, prevažne s ekosystémami podstatne nezmenenými ľudskou činnosťou alebo v jedinečnej a prirodzenej krajinnej štruktúre, tvoriace nadregionálne biocentrá a najvýznamnejšie prírodné dedičstvo, v ktorom je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti, môže vláda nariadením vyhlásiť za národný park.
43. Podľa § 19 ods. 2 citovaného zákona, na území národného parku, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, platí tretí stupeň ochrany (§ 14).
44. Podľa § 65a ods. 1 citovaného zákona, Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky je odborná organizácia ochrany prírody a krajiny s celoslovenskou pôsobnosťou zriadená ministerstvom ako príspevková organizácia, ktorá zabezpečuje úlohy na úseku ochrany prírody a krajiny podľa tohto zákona a osobitných predpisov.
45. Podľa § 65a ods. 2 písm. v) citovaného zákona, Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky spracúva odborné stanoviská pre rozhodovaciu a inú činnosť orgánov ochrany prírody.
46. Podľa § 81 ods. 1 citovaného zákona, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
47. Podľa § 86 ods. 1 citovaného zákona, orgán ochrany prírody rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu a z vykonaných dôkazov.
48. Podľa § 3 ods. 5 prvá veta zák.č.71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
49. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
50. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
VII.
Posúdenie veci
51. Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí ako aj konania, ktoré vydaniu rozhodnutí predchádzalo v intenciách žalobných námietok vznesených žalobcom dospel k záveru o zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí, pričom nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania uvedenú v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí. Rozhodnutia správnych orgánov považuje krajský súd za správne a súladné so zákonom, vydané na základe riadne zisteného skutkového stavu a dostatočne odôvodnené. 52. Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že Štátna ochrana prírody identifikovala územie, ktoré bolo predmetom žiadosti žiadateľa - žalobcu, ktorú posúdila podľa obsahu z hľadiska dotknutých záujmov ochrany prírody a krajiny, pričom neodporučila vydať súhlas v zmysle § 14 ods. 2 písm. a) v znení § 13 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody, na výstavbu dočasnej lesnej cesty za účelom sprístupnenia kalamity. Z uvedeného stanoviska bolo zrejmé, že predmetné JPRL sú súčasťou vlastného územia Tatranského národného parku, kde v zmysle zákona platí 3. stupeň ochrany. JPRL sú súčasťou územia európskeho významu SKUEV0307 Tatry ustanoveného Výnosom MŽP SR č. 3/2004-5.1 zo dňa 14.07.2004 a taktiež sú súčasťou chráneného vtáčieho územia CHVU030 Tatry. Územie európskeho významu SKUEV0307 Tatry je vyhlásené z dôvodu ochrany viacerých biotopov európskeho významu (napr. Karbonátové skalné sutiny alpínskeho až montánneho stupňa (8120), Horské smrekové lesy (9410) a druhov európskeho významu (napr. mlok horský (Triturus alpestris), kunka žltobruchá (Bombina variegata), medveď hnedý (Ursus arctos). CHVÚ030 Tatry bolo vyhlásené za účelom zachovania biotopov druhov vtákov európskeho a národného významu orol skalný, tetrov hlucháň, kuvik kapcavý, tetrov hoľniak, kuvik vrabčí, jariabok hôrny, sokol sťahovavý, bocian čierny, orol krikľavý, lelek lesný, ďateľ čierny, ďateľ trojprstý a strakoš sivý a zabezpečenia ich prežitia a rozmnožovania. Cieľom ochrany je udržanie populácie druhov vtákov, ktoré sú predmetom ochrany chráneného vtáčieho územia v stave, ktorý odpovedá ekologickým, vedeckým a kultúrnym požiadavkám a aby nedošlo k preukázateľnému a trvalému zhoršeniu priaznivého stavu ich populácií. Lesné porasty, ktoré sú predmetom žiadosti predstavujú: územie s biotopmi európskeho významu Ls9.1/9410 Smrekové lesy čučoriedkové, Ls9.2/9410 Smrekové lesy vysokobylinné, Ls5.1/9130 Bukové a jedľovo-bukové kvetnaté lesy, Ls5.2/9110 Kyslomilné bukové lesy a biotop národného významu Ls8 Jedľové a jedľovo- smrekové lesy. Porasty, v ktorých žiadateľ plánuje výstavbu dočasnej lesnej zemnej cesty a porasty, v ktorých sa nachádza kalamita, tvoria komplexy lesných ekosystémov s najvyššou prírodoochrannou hodnotou, ktoré majú vysokú autoregulačnú, autoregeneračnú a autoreprodukčnú schopnosť. Tieto komplexy je potrebné ponechať bez ľudského zásahu tak, aby tu mohli prebiehať prirodzené prírodné procesy. Výstavbou dočasnej lesnej zemnej cesty za účelom sprístupnenia kalamity a samotným spracovaním kalamity by došlo k poškodeniu biotopov a biotopov druhov európskeho a národného významu, ktoré sa v predmetnom území nachádzajú, k poškodeniu vegetačného a pôdneho krytu, k poškodeniu prirodzeného zmladenia, k zmene vlhkostných pomerov, k zmene mikroklímy, k zvýšeným erozívnym procesom, k zníženiu ekologickej stability. Predmetná činnosť bude mať negatívny vplyv na predmet ochrany v dotknutom území. 53. Z obsahu administratívneho spisu bolo ďalej zrejmé, že v predmetnej veci sa uskutočnilo ústne pojednávanie a taktiež, že účastníci konania boli oboznámení s podkladmi pre rozhodnutie, ku ktorým sa mali možnosť vyjadriť. Za účelom náležitého zistenia skutkového stavu si správny orgán prvého stupňa vyžiadal stanovisko ŠOP SR č. TANAP/914/2015 zo dňa 24.06.2015. 54. Následne prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č. OU-ZA-OSZPI-2015/023843-020/Drn zo dňa 09.09.2015 ktorým vydal nesúhlas podľa dikcie § 14 ods. ods. 2 písm. a), v súlade s § 13 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody, k zámeru realizácie dočasnej lesnej cesty zvážnice v k. ú. A. v jednotkách priestorového rozdelenia lesa č. XXX, XXXa, XXXb, XXXa, XXXb, XXXb, XXX, XXX, XXX, na LHC Liptovský Mikuláš - TANAP, LC Liptovský Mikuláš 1, v území Tatranského národného parku, kde v zmysle zákona platí tretí stupeň ochrany. Z obsahu rozhodnutia bolo zrejmé, že správny orgán sa po zhodnotení všetkých skutočností, vykonaní ústneho pojednávania, vyhodnotení stanovísk účastníkov konania a občianskych združení, odborného stanoviska ŠOP SR, taktiež skutočnosti orgánu známych z jeho úradnej činnosti (uskutočnené konania orgánmi štátnej správy týkajúce sa danej problematiky) sa vysporiadal aj s námietkami žalobcu. 55. Na základe odvolania žalobcu vydal žalovaný žalobou napadnuté rozhodnutie č. 2582/2016-2.3 zo dňa 26.01.2016, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odboru starostlivosti o životné prostredie.
56. Zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny upravuje pôsobnosť orgánov štátnej správy a práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb, pričom vymedzuje poslanie ochrany prírody a krajiny ako zabezpečenie dlhodobého plnenia funkcií ekosystémov, zachovanie biodiverzity, druhov, biotopov, území s vysokou prírodnou hodnotou, ako aj anorganických výtvorov a javov, ekologickej stability, s ohľadom na zabezpečenie trvalo udržateľného života a kvality životného a kultúrneho prostredia obyvateľstva, pri rešpektovaní vlastníckych, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych záujmov obyvateľov Slovenskej republiky. Zákon ďalej vymedzuje cieľ ochrany prírody a krajiny ako dlhodobé zabezpečenie zachovania prírodnej rovnováhy, pre ktoré je nutné poznanie základných ekologických princípov a zákonitostí, a tiež dlhodobo zabezpečiť ochranu rozmanitosti podmienok a foriem života v krajine. Rozmanitosť podmienok a foriem života v krajine zabezpečuje územný systém ekologickej stability, ktorý predstavuje celopriestorovú štruktúru navzájom prepojených ekosystémov, ich zložiek a prvkov. Základ tohto systému predstavujú biocentrá, biokoridory a interakčné prvky nadregionálneho, regionálneho alebo miestneho významu. Vo vyššie citovaných ustanoveniach zákona o ochrane prírody a krajiny zákonodarca ustanovuje podmienku vykonávania zákonom stanovených činností na chránenom území len so súhlasom príslušného orgánu štátnej správy na úseku ochrany prírody a krajiny.
57. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
58. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
59. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti orgánov verejnej správy a správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravu obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.
60. Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí so zreteľom na vznesené žalobné námietky žalobcu tieto vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré nemajú žiadny vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.
61. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že správne orgány v konaní postupovali v súlade s ust. § 32 ods. 1 správneho poriadku, keď zisťovali všetky skutočnosti, ktoré by mali význam pre rozhodnutie správneho orgánu, pričom si za účelom vydania rozhodnutia obstarali potrebné podklady pre rozhodnutie. Za ťažiskový podklad pre vydanie rozhodnutia možno považovať práve stanovisko ŠOP SR č. TANAP/914/2015, z ktorého správne orgány pri formulovaní svojich právnych záverov vychádzali. K uvedenému stanovisku mal žalobca možnosť sa vyjadriť, ktorú aj využil. Konštatovanie žalovaného, že zvýšený výskyt podkôrneho hmyzu nepredstavuje kalamitnú situáciu nachádza oporu práve v stanovisku ŠOP SR, pričom túto skutočnosť žiaden subjekt v konaní vrátane správnych orgánov nespochybňoval. Možno sa stotožniť s názorom žalovaného, že pre daný lesný ekosystém na území Tatranského národného parku je rozšírenie podkôrneho hmyzu prirodzenou disturbanciou, ktorá v podmienkach tohto ekosystému nie je nijak nezvyčajná a navzájom sa prelína s ďalšími disturbanciami spôsobenými vetrom, snehom a pod. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať námietku žalobcu ohľadne rozpornosti zisteného skutkového stavu s obsahom spisov za dôvodnú, keďže skutkové zistenia vyplývajú z vykonaného dokazovania a majú oporu v administratívnom spise. Taktiež sa krajský súd stotožnil s názorom správneho orgánu, že nebolo jeho povinnosťou zaoberať sa osobitne z pohľadu posudzovania žiadosti žalobcu vo vzťahu k dotknutým záujmov ochrany prírody a krajiny podľa zákona o ochrane prírody a krajiny aj zákonom o lesoch, ktorý o.i. upravuje odborné hospodárenie v lesoch. Navyše nemožno súhlasiť s tým, že by sa správny orgán k uvedenému v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyjadril.
62. Krajský súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, že sa žalovaný nevysporiadal s negatívnymi dopadmi záverov stanoviska ŠOP SR, ktoré uvádza žalobcom predložená štúdia „NPR Tichá a Kôprová-Štúdia posúdenia vplyvu navrhovanej činnosti na priaznivý stav predmetu ochrany" ako i štúdiou Občianskeho združenia Matej Korvín s názvom - „Fytosanitárny zásah v polomoch Urbárskeho pozemkového spoločenstva Bobrovec a chránené územia a chránené druhy sústavy NATURA 2000 v Tatranskom národnom parku“. Z obsahu rozhodnutia žalovaného (str. 21) jednoznačne vyplýva, prečo nebolo možné predloženú štúdiu „NPR Tichá a Kôprová-Štúdia posúdenia vplyvu navrhovanej činnosti na priaznivý stav predmetu ochrany" akceptovať vo vzťahu k danému konaniu. Vo vzťahu k ďalšej štúdii občianskeho združenia Matej Korvín s názvom „Fytosanitárny zásah v polomoch Urbárskeho pozemkového spoločenstva Bobrovec a chránené územia a chránené druhy sústavy NATURA 2000 v Tatranskom národnom parku“, ani nebolo zo strany žalovaného možné sa ňou zaoberať, keďže bola vyhotovená dňa 30.01.2016, t.j. 4 dni po vydaní druhostupňového rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno prisvedčiť žalobcovým námietkam, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav tým, že nevykonali náležité dokazovanie.
63. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, krajský súd nezistil žiadne porušenie práv žalobcu ako účastníka konania. Pokiaľ žalobca namietal, že obe rozhodnutia správnych orgánov opierali svoj hodnotiaci úsudok o rovnaký vadný predpoklad, a to, že vydanie rozhodnutia ministerstva č. 6258/2014-2.3 zo dňa 15.08.2014, ktorým žalobcovi nebola povolená výnimka zo zakázaných činností ustanovených v § 35 ods. 1 písm. b) a c) a § 35 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody, má za následok absolútny zákaz realizácie akejkoľvek činnosti v lesných porastoch vymedzených v tomto rozhodnutí, je mylná. Práve vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi nebola rozhodnutím ministerstva č. 6258/2014-2.3 zo dňa 15.08.2014 povolená výnimka zo zákazov podľa § 35 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 zákona o ochrane prírody v súvislosti so spracovaním kalamitnej drevnej hmoty a následnými lesohospodárskymi činnosťami v dotknutých JPRL, žalovaný podľa názoru krajského súdu správne uzavrel, že žiadateľ uvedenú činnosť nebol oprávnený vykonať, pričom sa toto konštatovanie v odôvodnení rozhodnutia žalovaného opiera o právoplatné rozhodnutie ministerstva, ktoré nebolo spochybnené zo strany žalobcu ani inej osoby, či už v rámci konania o vydaní tohto rozhodnutia alebo v konaní o vydaní súhlasu na výstavbu dočasnej lesnej cesty - zvážnice podľa § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 13 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody. Uvedené rozhodnutie tvorilo iba jeden z podkladov rozhodnutia žalovaného, ktorý potvrdil skutočnosť, že predmetné územie má významnú hodnotu z hľadiska ochrany prírody a krajiny, o čom mal vedomosť aj samotný žalobca, keď žiadal ministerstvo o jeho vydanie. Napriek vyššie uvedenému nevidí krajský súd súvis v porušení práv žalobcu medzi uvedeným konštatovaním žalovaného a namietaným dôvodom nezákonnosti rozhodnutia.
64. Taktiež poukazovanie na stanovisko Slovenskej inšpekcie životného prostredia zo dňa 25.01.2016, v konaní pod č. 280-2116/75/2016/Mac nie je vo vzťahu k veci právne významné, keďže žalovaný ho nemal v čase rozhodovania o odvolaní k dispozícii. Predmetný záznam inšpekcie bol doručený žalobcovi dňa 27.01.2016 a na ministerstvo dňa 12.02.2016, teda až potom, ako rozhodnutie žalovaného nadobudlo právoplatnosť (dňa 09.02.2016). Rovnaký názor zastáva správny súd k doloženému znaleckému posudku č. 6/2016 Ing. J. K., ktorým žalobca preukazoval účelovosť a nepravdivosť tvrdení ŠOP SR Správy TANAPu a mimovládnych organizácií podporujúcich ochranárske záujmy, ktorý bol vyhotovený 31.10.2016, teda až v priebehu súdneho konania.
65. V súvislosti s námietkou žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia, krajský súd mal za to, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného poskytuje dostatočný základ na jeho vecné preskúmanie. Obe rozhodnutia správnych orgánov podrobne a zrozumiteľne vysvetľujú, aké podklady boli pred vydaním rozhodnutia zadovážené, aké boli vyjadrenia účastníkov konania a ako sa s nimi správny orgán vysporiadal, ako hodnotil skutkový stav a aké ustanovenia právnych predpisov na vec aplikoval. Krajský súd obdobne ako žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe poukazuje na ust. § 65a zákona o ochrane prírody, podľa ktorého je ŠOP SR odbornou organizáciou ochrany prírody a krajiny s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorá zabezpečuje úlohy na úseku ochrany prírody a krajiny. V rámci plnenia úloh ako i z terénneho monitoringu, ktorý vykonávajú odborní pracovníci ŠOP SR sa vedú záznamy a databázy, z ktorých sú následne údaje a informácie preberané do odborných stanovísk. ŠOP SR v predmetnom stanovisku vychádzala zo stavu a charakteru biotopov v predmetnom území s prihliadnutím aj na v minulosti vedené konania v súvislosti s nesprístupnením Jaloveckej doliny. Stanovisko ŠOP SR slúžilo ako podklad k rozhodnutiu správneho orgánu a krajskému súdu neprináleží správnosť záverov odborného stanoviska pri preskúmavaní rozhodnutia žalovaného, hodnotiť. Predmetné stanovisko bolo vyhotovené v zmysle zákona o ochrane prírody a krajiny v rámci zákonnej kompetencie ŠOP SR, ktorá spracúva odborné stanoviská pre rozhodovaciu a inú činnosť orgánov ochrany prírody a obsahovalo závery, ktoré vychádzali z poznatkov odbornej organizácie o stave a charaktere biotopov a druhov v dotknutom území. Ako vyplýva z administratívneho spisu, toto stanovisko bolo hodnotené v rámci hodnotenia dôkazov vo vzťahu k iným dôkazom zabezpečeným v konaní správnym orgánom, preto nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že správnosť rozhodnutí správnych orgánov sa zakladá na nepreskúmateľnej a nezákonnej prezumpcii bezchybnosti a dokonalosti stanoviska ŠOP SR. Krajský súd zastáva názor, že z odôvodnenia rozhodnutia je dostatočne zrejmé, na základe akých dôkazov dospel správny orgán k svojmu záveru prezentovanému v odôvodnení rozhodnutia a taktiež je zrejmé, aké skutočnosti viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nesúhlas žalobcu s právnym názorom žalovaného vyjadreným v odôvodnení rozhodnutia ešte neznamená, že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti. Pokiaľ žalobca odôvodňuje svoju námietku nepreskúmateľnosti okolnosťami uvedenými v bodoch 1) až 6) žaloby (bod č. 10 tohto rozsudku), tieto nepovažuje krajský súd za spôsobilé privodiť zrušenie rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť a v ďalšom sa vo vzťahu k týmto námietkam plne stotožňuje s vyjadrením žalovaného k žalobe, konkrétne v bodoch č. 18 - 23 tohto rozsudku.
66. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel krajský súd k záveru o zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí, a preto žalobu s poukazom na § 190 SSP zamietol.
67. O náhrade trov konania žalovaného rozhodol súd podľa § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
68. O náhrade trov konania ďalších účastníkov v 1, 2, 3 rade rozhodol súd podľa § 169 SSP, z dôvodu, že im v súvislosti s plnením povinnosti uloženej súdom žiadne trovy nevznikli, súd im preto náhradu trov konania nepriznal.
69. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.