Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5To-139-2018.pdf
PDF · 77.89 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/139/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca a sudcov Mgr. Kristíny Ferencziovej a JUDr. Kataríny Batisovej, v trestnej veci proti obžalovanému F. X., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 15.12.2016 č. k. 7T/117/2015-186, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21.2.2019 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného F. X., nar. X.X.XXXX, z a m i e t a .
odôvodnenie:
Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 15.12.2016 č. k. 7T/117/2015-186 rozhodol tak, že obžalovaného F. X. uznal za vinného, že hoci mu zo zákona o rodine vyplýva povinnosť vyživovať svoje nezaopatrené dieťa, rozsah, ktorej mu bol určený rozsudkom Okresného súdu v Piešťanoch pod číslom konania 3 P 42/08-27 zo dňa 26.06.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 01.08.2008 prispievať na výživu svojej mal. dcéry F. Y., nar. XX.XX.XXXX sumou 3 500,- Sk, čo je v prepočte suma 116.20,-€ do 15 dňa v mesiaci vopred k rukám matky N. Y., nar. XX.XX.XXXX bytom S. číslo XXX, si v mieste bydliska, ani všade inde kde sa zdržiaval, úmyselne vôbec svoju vyživovaciu povinnosť neplnil, čím mu za obdobie od júla 2012 doposiaľ s výnimkou obdobia od 09.01. 2015 do 26.08.2015 kedy bol vo výkone trestu odňatia slobody vznikol dlh na výživnom v celkovej výške 5348,52 €, hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany pod číslom 2T/79/2012 zo dňa 27.06.2012 s právoplatnosťou zo dňa 07.07.2012 a tiež rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 3T/38/2013 zo dňa 23.01.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2To/36/2014 zo dňa 29.05.2014 pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona; obžalovaný napriek existencii vyživovacej povinnosti, hoci bol v určitom období zamestnaný a poberal mzdu na výživu svojho nezaopatreného dieťaťa neprispieval ani čiastočne a ani iným spôsobom sa nepodieľal na jeho výžive a výchove, teda najmenej tri mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplní zákonnú povinnosť vyživovať iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania po dlhší čas, hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený, čím spáchal prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného zákona. Za to bol odsúdený Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody na 2 (dva) roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného zaraďuje na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu, ktorého rozsah nebol presne vymedzený. V odvolacom konaní, na verejnom zasadnutí tunajšieho súdu, obžalovaný spresnil svoje odvolanie a uviedol, že odvolanie podal a na odvolaní trvá vo vzťahu k výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Svoje odvolanie odôvodňujem tým, že pokiaľ pôjde do výkonu trestu, nebude
môcť splniť svoje dlžoby. Konečne má zamestnávateľa, ktorý mu povedal, že ak sa osvedčí v skúšobnej dobe, tak mu pomôže s tým, aby dlhy na výživnom vyplatil a tieto mu on bude zrážať zo mzdy. Je to nekonečný kolobeh a tie dlhy len narastajú. Obžalovaný uviedol, že nemohol platiť celú výšku zanedbaného výživného aj preto, že musel vyrovnať ešte iné dlhy na výživnom, ktoré má voči svojim iným deťom, má vyživovaciu povinnosť voči štyrom deťom. Prokurátor sa práva na podanie odvolania vzdal po vyhlásení rozsudku na okresnom súde. Na krajskom súde na verejnom zasadnutí navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. V odvolacom konaní sa obžalovaný uloženia trestu odňatia slobody, ktorý mu bude odložený na skúšobnú dobu. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku: 1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia a zistil nasledovné. Rozhodnutie o vine obžalovaného ustálil prvostupňový súd na základe vyhlásenia o vine, ktoré obžalovaný urobil na hlavnom pojednávaní podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré súd, po splnení ostatných zákonných predpokladov podľa § 257 ods. 6 Trestného poriadku s prihliadnutím na § 257 ods. 7 Trestného poriadku, prijal, pričom rozhodol, že dokazovanie čo do viny sa nevykoná. Odvolanie obžalovaného smeruje proti výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, ktoré obžalovaný napáda pre ich neprimeranú prísnosť a domáha sa uloženia miernejšieho trestu odňatia slobody, ktorého výkonu mu bude podmienečne odložený. Prvostupňový súd pri odôvodnení svojho rozhodnutia vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu uviedol, že obžalovaný sa pred súdom priznal k spáchaniu žalovaného skutku. Vyjadril snahu a ochotu výživné zaplatiť. Obžalovaný má však i ďalšie vyživovacie povinnosti. Na uvedenú skutočnosť súd musel prihliadať, pretože cieľom trestu nemá byť neprimerane potrestať páchateľa v takej miere, aby to negatívne v neprimeranej miere zasiahlo i jeho rodinu. Cieľom trestu v prípade obžalovaného nemá byť znemožniť mu dlhodobo sa nemôcť starať o rodinu tým, že by bol neprimerane dlho vo výkone trestu odňatia slobody. Pri hodnotení osoby obžalovaného súd ďalej vychádzal z pripojených listinných dôkazov, z ktorých zistil, že podľa odpisu registra trestov obžalovaný bol doposiaľ šesťkrát súdne trestaný a to vždy za trestný čin zanedbanie povinnej výživy. Obžalovaný sa navyše spáchania žalovaného skutku dopustil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia. Trestná sadzba trestu odňatia slobody za žalovaný skutok je v rozmedzí jeden až päť rokov. U obžalovaného súd zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona a to že sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval. Súd zároveň zistil u obžalovaného jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona a to že už bol za trestný čin odsúdený. Preto súd aplikoval ustanovenie § 38 ods. 2 Trestného zákona a zákonom ustanovenú trestnú sadzbu ani neznížil a ani nezvýšil. Súd pri ukladaní trestu vychádzal predovšetkým zo skutočnosti, že obžalovaný už bol za rovnaký trestný čin zanedbania povinnej výživy odsúdený a to šesťkrát, skutok spáchal v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia, napriek tomu sa opäť dopustil spáchania rovnakej trestnej činnosti. Zároveň však zohľadnil priznanie sa obžalovaného ako i skutočnosť, že obžalovaný záverom vyjadril snahu a ochotu zaplatiť
výživné. Taktiež zohľadnil skutočnosť, že obžalovaný má ďalšie štyri vyživovacie povinnosti a je preto potrebné, aby zarábal peniaze a staral sa o svoje deti a nie aby bol dlhý čas vo výkone trestu odňatia slobody. Preto súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, teda nie na dolnej hranici trestnej sadzby ale v dolnej polovici trestnej sadzby. Na výkon trestu súd obžalovaného zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, pretože obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin. Takto uložený trest považuje prvostupňový súd za adekvátny v súlade s jeho účelom uvedeným v § 34 odsek 1 Trestného zákona a dostatočný na dosiahnutie individuálnej i generálnej prevencie. Skutočnosti uvedené v citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku sú zistené správne a rovnako správne prvostupňový súd vyhodnotil ich význam pri rozhodovaní o treste. Obrana obžalovaného, ktorá spočíva v tom, že má aj iné vyživovacie povinnosti voči svojim deťom, než tie, na základe neplnenia ktorých sa dopustil spáchania aktuálne stíhaného trestného činu, uplatnil už v prvostupňovom konaní, ktoré tento súd vyhodnotil adekvátnym spôsobom. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, existencia viacerých vyživovacích povinností obžalovaného nijakým spôsobom nezbavuje tak zákonnej povinnosti tieto plniť, ako ani hrozby trestnoprávneho postihu, v prípade ich neplnenia. Prísnosť sankcie je v jeho prípade úmerná počtu trestných činov rovnakej povahy, ktoré už v minulosti spáchal a za ktoré bol odsúdený. Uloženie podmienečného trestu odňatia slobody by v jeho prípade nenapĺňalo žiaden z účelov trestu sledovaný v ustanovení § 34 ods. 1 Trestného zákona. Vo vzťahu k účelu tzv. individuálnej prevencie je potrebné obžalovanému uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody, pretože predchádzajúce sankcie nemali na neho výchovný účinok. Vo vzťahu k účelu tzv. generálnej prevencie je potrebné dať iným občanom na vedomie, že opakovanie páchania trestnej činnosti má za následok uloženie prísnejšieho postihu v podobe nepodmienečného trestu odňatia slobody. Na druhej strane prvostupňový súd správne uložil trest odňatia slobody iba vo výmere dva roky, hoci by v jeho prípade (recidivistu trestnej činnosti) prichádzal do úvahy i trest vo vyššej výmere. Je totiž potrebné zohľadniť i záujem detí voči ktorým má obžalovaný vyživovaciu povinnosť tak, aby obžalovaný mal po výkone trestu možnosť plniť si voči nim túto povinnosť a aby deti neboli neprimerane sekundárne postihnuté dlhším výkonom trestu odňatia slobody obžalovaného. Obrana obžalovaného, že chce dlžné výživné zaplatiť, nijako nekorešponduje s jeho reálnymi skutkami, keď neprejavil skutočnú ochotu zabezpečiť si dostatočný príjem na splatenie svojich dlhov, ktoré má z vyživovacích povinností a dlh na výživnom nezaplatil ato ani z časti. Jeho návrhy a žiadosti preto zostávajú iba v rovine deklarovaných predsavzatí a sľubov, ktoré nemajú pre úvahy súdu o výške trestu a spôsobe jeho výkonu žiadnu váhu a pre deti, ktoré je povinný vyživovať nijaký úžitok. Zaradenie obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia plne zodpovedá naplneniu zákonných predpokladov uvedených v ustanovení § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Preto odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu o výške a spôsobe výkonu uloženého trestu je zákonné a spravodlivé. Vzhľadom na to odvolanie obžalovaného ako nedôvodne zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.