Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/401/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. B. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX, X.Annamária V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX, 3. Y. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX, o zaplatenie 3.156,08 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 30. júna 2017 č. k. 6C/283/2014-170, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku p o t v r d z u j e.

Odvolanie žalobcu proti napadnutému vyhovujúcemu výroku o d m i e t a.

Vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 13.03.2014 voči žalovaným domáhal zaplatenia sumy 3.156,08 eura s príslušenstvom a náhrady trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaní v 1. a 2. rade s právnym predchodcom žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 30.11.2004 uzavreli zmluvu o splátkovom úvere č. 00211938015, predmetom ktorej bol poskytnutie úveru žalovaným v 1. a 2. rade v sume 3.319,39 eura (100.000 Sk ), ktorý sa žalovaní v 1. a 2. rade zaviazali zaplatiť v mesačných splátkach po 50,09 eura. Dňa 30.11.2004 žalovaná v 3. rade uzatvorila dohodu o ručení , ktorým prevzala ručenie za dlh žalovaných v 1. a 2. rade. Žalobca si uplatnil podanou žalobou splátky úveru splatné od 20.03.2010 do 20.11.2014 v počte 57 v celkovej výške 2.855,13 eura s tým, že splátky od 20.08.2013 do 20.11.2014 sa stali splatnými dňa 11.08.2013, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru.

2. Súd prvej inštancie rozhodol prvý krát rozsudkom zo dňa 9. júna 2015 č. k. 6C/283/2014-125 tak, že zamietol žalobu. Žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Z dokazovania mal za preukázané, že žalobný nárok žalobcu v dôsledku uplynutia premlčacej doby treba ako nedôvodný zamietnuť, a to s poukazom na ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Na základe odvolania podaného žalobcom vo veci rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 7Co/981/2015- 156 zo dňa 28.2.2017 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3.1 Napadnutým rozsudkom ( v poradí druhým) súd prvej inštancie zaviazal žalovaných žalobcovi spoločne a nerozdielne zaplatiť 28,- eur, ako aj úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 28,- eur za čas od 18.5.2013 do zaplatenia, všetko do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. Vo

zvyšku súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania právo. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 52 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka, § 1ods. 1, § 4 ods. 1- 8 zákona č. 258/2001 Z.z., konštatujúc, že žalovaní v 1/ a 2/ rade (ako dlžníci) a Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ dňa 30.11.2004 uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere č. 0211938015. Na základe tejto zmluvy veriteľ poskytol žalovanému v rade 1 a 2 úver v sume 100 000 Sk (3319,39 Euro). Úver sa dlžníci zaviazali veriteľovi vrátiť v mesačných splátkach po 1509 Sk a mali vykonať pravidelné splátky poslednú dňa 20.11.2014. Dňa 30.11.2004 žalovaný v rade 3/ uzatvoril s veriteľom Slovenská sporiteľňa a.s. dohodu o ručení, ktorým prevzal ručenie za dlh žalovaného v rade 1 a 2 vyplývajúci z vyššie uvedenej úverovej zmluvy. Listom zo dňa 20.5.2013 pôvodný veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť sporného úveru. Dňa 28.6.2013 žalobca ako postupca uzatvoril zmluvu o postúpení (aj) spornej pohľadávky so Slovenskou sporiteľňou a.s.

3.2 Súd prvej inštancie na predmetný právny vzťah aplikoval spotrebiteľské právo, keď vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými je vzťahom, v ktorom žalovaní sú spotrebiteľmi. S poukazom na uvedené súd potom zisťoval, či táto zmluva obsahuje všetky náležitosti podľa zákona č.258/2001 Z.z. a aký právny následok má prípadná takáto absencia náležitosti zmluvy. Po preskúmaní obsahu predmetnej úverovej zmluvy konštatoval, že v nej nie je uvedená zákonom stanovená obligatórna podstatná náležitosť úverovej zmluvy a to náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Táto náležitosť spotrebiteľskej zmluvy je dôležitá z pohľadu ochrany spotrebiteľa preto, aby spotrebiteľ vedel aká suma z jeho splátky sa započíta na istinu a aká na úroky prípadne poplatky a tak aby mohol priebežne pri splácaní svojho dlhu sledovať ako sa znižuje istina jeho dlhu. Poukázal na to, že zmluva vo svojich ustanoveniach obsahuje určenie mesačnej splátky výlučne jej celkovou výškou bez toho, aby bolo určené, aká suma sa z tejto splátky započítava na splátku istiny, aká na splátky úrokov a aká na splátky poplatkov. Takéto neuvedenie rozčlenenia splátok považoval súd v súlade s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov SR za nenaplnenie zákonnej požiadavky uvedenej v ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001, a preto dospel k tomu, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Navyše podľa názoru súdu sa jedná o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. ( ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka „ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa -ďalej len „neprijateľná podmienka"). Z uvedeného vyplýva, že veriteľ svojvoľne a nekontrolovateľne priraďuje splátky spotrebiteľa a určuje, aká časť sa použije na splátky istiny a aká na splátky odmeny veriteľa (úrokov a poplatkov), pričom spotrebiteľ nemá žiadnu moc skontrolovať, podľa akého kľúča to veriteľ robí. Argumentoval, že absencia tejto zmluvnej náležitosti , teda určenie mesačnej splátky výlučne jej celkovou výškou bez toho, aby bolo určené, aká suma sa z tejto splátky započítava na splátku istiny, aká na splátky úrokov a aká na splátky poplatkov, podľa názoru súdu má za následok, že zmluva sa síce považuje za platnú, avšak úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Takýto záver o právnom následku absencie tejto náležitosti zmluvy podľa názoru súdu prvej inštancie nie je v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora - tretia komora z 9. novembra 2016 vo veci C 42/15, pretože jeho právne závery sa týkajú výkladu Smernice a nie vnútroštátneho predpisu. Poukázal na to, že zákonodarca SR v zákone č. 258/2001 Z.z. zakotvil v ust. § 4 ods. 2 písm. a) túto náležitosť a aj následok absencie tejto náležitosti, preto výklad tohto zákonného ustanovenia contra legem nemôže vykonať. Uviedol, že vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu to potom znamená, že žalovaní sú povinní veriteľovi zaplatiť iba tú sumu, ktorú od neho dostali. Žalovaní 1/ a 2/ na základe predmetnej zmluvy od veriteľa dostali ( 100 000 Sk) 3319,99 Euro a žalovaní doteraz zaplatili 3291,99 Euro, to znamená, že doteraz veriteľovi nevrátili celú úverovú istinu. Súd preto žalovaných zaviazal žalobcovi zaplatiť 28 Euro a to spoločne a nerozdielne, pretože na základe zmluvy o splátkovom úvere a dohody o ručení ide o spoločný a nerozdielny záväzok žalovaných. Úroky z omeškania súd žalobcovi priznal v súlade s ust. § 517 ods.2 vo výške stanovenej v Nariadení Vlády SR č.87/1995 Z.z. a to odo dňa nasledujúceho po postúpení pohľadávky, keď nie je sporné, že v tento deň žalovaní už boli v omeškaní s plnením sporného dlhu. Vzhľadom na to , že žalobcovi na iné plnenie nevznikol nárok pri úvere, ktorý sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, súd v ostatnej časti žalobu považoval za nedôvodnú , preto ju zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.2 CSP, keď pri čiastočnom úspechu oboch strán sporu vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, a to v časti, v ktorej súd žalobu zamietol z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň poukázal na nesprávnosť vo výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd zaviazal žalovaných zaplatiť spoločne a nerozdielne 28 eur s príslušenstvom. Žalobca zastal

názor, že prihliadnuc k ručiteľskému záväzku žalovaného v 3/rade, ktorý nie je solidárnym dlžníkom ako žalovaný 1/ a2/ výrok rozsudku tak, ako ho uviedol súd nie je správny. Správne mal výrok znieť tak, že „žalovaní 1/ a 2/spoločne a nerozdielne a žalovaný 3/ sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 28,- eur ...“ .Žalobca mal za to, že ide o zrejmú nesprávnosť, ktorú je potrebné opraviť vydaním opravného uznesenia. V ďalšom žalobca poukázal na to, že sa nestotožňuje s právnym posúdením súdu, pretože v ust. § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy, t j. ku dňu 30.11.2004 sa uvádza: Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitosti obsahuje najmä : a) sumu počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľsky úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zdôraznil, že zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzatvorenia Zmluvy sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou iba taký spotrebiteľský úver, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy, ktorá neobsahovala ročnú percentuálnu mieru nákladov. Zdôraznil, že súdom požadovaná náležitosť uvedenia výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je v rozpore so Smernicou Rady 2008/48/ ES z 23. apríla 2008. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie z 09.11.2016 vo veci C- 42/15. Vzhľadom k vyššie uvedenému žalobca uviedol, že posudzovaná Zmluva obsahovala všetky náležitosti vyžadované koňom o spotrebiteľských úveroch. Navrhol , aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 a za použitia ustanovenia § 382 CSP, prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil. Odvolanie žalobcu proti napadnutému vyhovujúcemu výroku odmietol podľa § 386 písm.b) CSP. Vo výroku o trovách konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6.1 Odvolací súd pred rozhodnutím v danej veci vyzval žalobcu, aby sa v zmysle § 382 vyjadril k možnému použitiu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Žalobca sa vyjadril písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 15.1.2019. Uviedol, že aktívnu legitimáciu v konaní preukázal oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. Zastal názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Ďalej uviedol, že aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 ZoB nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 ZoB nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky (žalovaným), ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú NBS podľa § 50 ods. 1 ZoB. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. V ďalšom žalobca uviedol, že súčet všetkých omeškaní žalovaných so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke trvalo nepochybne viac ako rok. Žalobca napriek vyššie uvedenému v tejto súvislosti poukázal na Výzvu zo dňa 15.04.2009, ktorou v konaní preukázal, že právny predchodca žalobcu splnil všetky povinnosti, ktoré mu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá, teda že žalovaný bol v mene banky vyzvaný na úhradu dlžnej sumy a zároveň bol v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. V ďalšom žalobca namietal, že zo znenia ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Predmetné ustanovenie je teda potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Čo sa týka vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, žalobca uviedol, že jeho právny predchodca toto svoje oprávnenie nevyužil, pričom mimoriadnu splatnosť vyhlásil žalobca a to podaním zo dňa 19.07.2013 označeným ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“ ku dňu 19.07.2013. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky.

6.2 Žalobca k svojmu vyjadreniu pripojil aj výzvu Slovenskej sporiteľne a.s. zo dňa 15.4.2009, ktorou žalovanému v 1/rade oznamovala, že ku dňu 31.3.2009 je v omeškaní vo výške 212,32 eura s príslušenstvom a žiadala ho o zaplatenie dlžnej sumy v lehote 10 dní. Ďalej pripojil oznámenie

o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru žalobcom zo dňa 19.7.2013 a oznámenie o postúpení pohľadávky adresované žalovaným v 1 až 3 rade.

7. Odvolací súd po prejedaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, avšak vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, ktorý správne poukázal na to, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o splátkovom úvere dňa 30.11.2004, zákon č. 258/2001 Z.z. nesankcionoval neuvedenie podrobného rozčlenenia splátok na istinu, úroky a poplatky bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Ust. § 4 ods. 2 písm. a) tohto zákona účinného v čase uzavretia zmluvy uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť. Iba v ust. § 4 ods. 2 písm. g) uvádza, že ak v zmluve nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Následne v ust. § 4 ods. 4 dopĺňa, že pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 ( t.j. aj nerozčlenenie splátok) je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať ( písm. a) alebo dodaný tovar alebo poskytnutá služba ( písm. b). Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o tom, že predmetný úver je z dôvodu nerozčlenenia splátok úveru na istinu, úroky a poplatky bezúročný a bezpoplatkový. Až novelou zákona č. 258/2001 Z.z. od 1.1.2008 bola zmenená táto právna úprava a zákon v § 4 ods. 3 uvádzal : Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Medzi tieto náležitosti pod písmenom i) patrilo uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

8. Po preskúmaní danej veci však odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal, či došlo k platnému postúpeniu predmetnej pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu Slovenskej sporiteľne a.s. na žalobcu. V prvom rade bolo potrebné vyriešiť otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, teda či žalobca je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Preto odvolací súd v rámci možného iného právneho posúdenia veci umožnil žalobcovi vyjadriť sa k otázke jeho aktívnej legitimácie s poukazom na aplikáciu ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

9. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

10. Uvedeným ustanovením § 92 ods. 8 mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorý vyhlási mimoriadnu splatnosť pohľadávky a pritom nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Je potrebné zásadne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojimi klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok, keďže ide o pohľadávky, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách

dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok, konkrétne aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Pokiaľ tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda jej postúpenie je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

11. Žalobca v konaní preukázal predložením písomnej výzvy len tú skutočnosť, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. mal vyzvať výzvou zo dňa 15.4.2009 žalovaného v 1/rade na zaplatenie pohľadávky, s ktorou bol v omeškaní ku dňu 31.3.2009 vo výške 212,32 eura. V spise sa však nenachádza doklad o tom, že táto výzva bola skutočne aj žalovanému v 1/rade doručená. Rovnako žalobca vôbec nepreukázal, že by bola na zaplatenie dlžnej sumy vyzvaná aj žalovaná v 2/rade ako spoludlžník. Žalobca teda v konaní nepreukázal, že banka pred postúpením pohľadávky dlžníkov ( žalovaných v 1/a 2/rade) skutočne písomne vyzvala na splnenie ich záväzku a žalovaní napriek tomu zostali v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. V danom prípade z výsledkov vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. vyhlásil mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru ku dňu 17.5.2013, pričom úverová pohľadávka k uvedenému dňu predstavovala sumu 4151,06 eura. Následne dňa 27.6.2013 došlo k uzatvoreniu zmluvy o postúpení, na základe ktorej došlo k postúpeniu aj predmetnej pohľadávky na žalobcu. Žalobca pritom vo svojom vyjadrení uvádza, že jeho právny predchodca nevyužil možnosť zosplatniť predmetnú pohľadávku, preto tak urobil on pričom mimoriadnu splatnosť vyhlásil žalobca podaním zo dňa 19.07.2013 označeným ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“ ku dňu 19.07.2013. Z uvedeného zrejme vyplýva, že žalovaná pohľadávka bola zosplatnená dvakrát. Odvolací súd je toho názoru, že pohľadávka z úverového vzťahu dlžníka s bankou nemôže byť zosplatnená aj samotnou bankou a tiež nebankovým subjektom - žalobcom.

12. Odvolací súd ďalej k tvrdeniu žalobcu, že je možné postúpiť pohľadávku z banky na nebankový subjekt práve v súlade s ust. § 92 Zákona o bankách konštatuje, že s týmto tvrdením sa nestotožňuje, nakoľko predmetné ustanovenie rieši aj otázku odhalenia bankového tajomstva. Z citovaného zákonného znenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách sú zrejmé presne stanovené podmienky, za ktorých môže banka pohľadávku postúpiť. To znamená, že bankovú pohľadávku je možné postúpiť, ale banka musí splniť výslovne stanovené podmienky, lebo ak aj žalovaní boli v omeškaní viac ako 90 dní, stále v konaní žalobca nepreukázal, že ich banka skutočne vyzvala na úhradu dlžnej sumy, s ktorou boli v omeškaní. Preto ani nemôžu byť zhojené podmienky postúpenia pohľadávky tým, že výzvu pošle iný subjekt ako banka, teda že iný subjekt ako banka zosplatní celú bankovú pohľadávku. Navyše v danom prípade bola pohľadávka zosplatnená dvakrát. V naznačenom kontexte odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018, podľa ktorého ak neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvej vety zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, ide o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka zakázané. Odvolací súd vzhľadom k už konštatovanému ako aj k zistenému skutkovému stavu zastal názor, že žalobca nepreukázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovaným postúpená naňho, boli podmienky stanovené v ust. § 92 ods. 8 týkajúce sa postúpenia pohľadávky banky splnené.

13. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku s poukazom na ust. § 387 ods. 1 potvrdil, pretože napriek nesprávnemu právnemu posúdeniu súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď žalobu vo zvyšku zamietol. V konaní odvolací súd na základe iného právneho posúdenia uzavrel, že žalobca nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšku zamietol žalobu žalobcu, je vecne správne.

14. Žalobca odvolaním napadol aj výrok, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaných žalobcovi spoločne a nerozdielne zaplatiť sumu 28,- eur, ako aj úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 28,- eur za čas od 18.5.2013 do zaplatenia, pričom poukazoval na nesprávnosť výroku v spôsobe zaviazania žalovaných. Žalobca mal za to, že ide o zrejmú nesprávnosť, ktorú je potrebné opraviť vydaním opravného uznesenia, pretože správne mal výrok znieť tak, že „žalovaní 1/ a 2/spoločne a nerozdielne a žalovaný 3/ sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 28,- eur ...“ . Odvolací súd sa

nestotožnil s tým, že ide o zrejmú nesprávnosť, ktorú je možné opraviť opravným uznesením v zmysle ust. § 224 CSP, pretože ide o spôsob zaviazania žalovaných na plnenie žalobcovi, o ktorom rozhodol súd prvej inštancie. Zároveň v odôvodnení ( bod 10) rozsudku uvádza, že „ Súd preto žalovaných zaviazal žalobcovi zaplatiť 28 Euro a to spoločne a nerozdielne, pretože na základe zmluvy o splátkovom úvere a dohody o ručení ide o spoločný a nerozdielny záväzok žalovaných.“ Je zrejmé, že uvedeným výrokom súd prvej inštancie rozhodol v prospech žalobcu. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odvolanie v tejto časti je potrebné odmietnuť podľa § 386 písm. b) CSP, pretože odvolanie bolo podané neoprávnenou osobou. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Ak odvolanie podala sporová strana, je povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech. Podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. V danom prípade však napadnutým výrokom súdu prvej inštancie nebola žalobcovi spôsobená žiadna ujma, keď súd prvej inštancie zaviazal žalovaných plniť žalobcovi spoločne a nerozdielne, pretože veriteľ je oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich a ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.

15. Vo výroku o trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 389 ods. 1 písm. b) tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania právo s poukazom na § 255 ods.2 dôvodiac, že pri čiastočnom úspechu oboch strán sporu žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V predmetnej veci je však nesporné, že žalobca mal úspech v konaní čo do sumy 28 eur s príslušenstvom oproti pôvodne žalovanej sume 3156,08 eura s príslušenstvom. Takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá potom žiadnu oporu v ust. § 255 ods. 2 CSP, pretože súd má pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v zmysle tohto ustanovenia postupovať predovšetkým podľa zásady úspechu strany v spore. Tá sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Na prvom mieste je zasadá úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 (pomer úspechu), náhrada trov sa pomerne rozdelí. Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania, musí to byť prevažujúci úspech, teda, aby po porovnaní procesnej úspešnosti oboch sporových strán zostala ešte suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom úspechu jednej zo strán sporu. Vzhľadom na absenciu ustanovenia obdobného § 143 ods. 3 OSP môže ísť pri prevažnom úspechu aj o neúspech v pomerne nepatrnej časti. V prípade, že sa v spore navzájom vyvážia úspech a neúspech, náhrada trov sa spravidla neprizná žiadnej zo strán sporu. Teda ak by úspech strán v spore bol rovnaký - žalobca by vysúdil polovicu a žalovaný by sa polovici ubránil (50 % ku 50 %), náhrada sa neprizná nikomu. Na rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania má teda zásadný vplyv pomer úspechu konkrétnej sporovej strany voči protistrane. Z uvedeného potom vyplýva, že súd prvej inštancie nesprávne rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania právo. Takéto rozhodnutie by malo opodstatnenie iba vtedy, ak by úspech a neúspech strán sporu bol vyrovnaný. V danej veci mali práve žalovaní v 1/ až 3/ rade prevažný úspech, čo súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil. Preto v ďalšom konaní súd opätovne rozhodne o nároku na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania s tým, že sa bude dôsledne zaoberať zásadou úspechu strany v spore.

16. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .