Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_9Co-15-2019.pdf
PDF · 102.19 KB
No categories available
9Co/15/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35724803, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36613843 proti žalovaným: 1. M. Q., J.. XX. XX. XXXX, Y. G. A. XX/XX, XXX XX S. N., štátny občan SR, 2. Q. Q.H., J.. XX. XX. XXXX, Y. G. A. XX, XXX XX S. N., štátna občianka SR, za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42176778, so sídlom Námestie legionárov 5, 080 05 Prešov, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 069 01 Svidník, o zaplatenie 3 852,44 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok, č. k. 3C/576/2013-160 zo dňa 06.6.2017 v spojení s opravným uznesením č.k. 3C/576/2017-160 zo dňa 6.6.2017 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.
Žalovaným nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Priznáva Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Kežmarok (ďalej aj „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto: „I. Súd návrh z a m i e t a . II. Súd p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania intervenientovi v plnom rozsahu, o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti v merite veci samej, vyšším súdnym úradníkom“.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovaným toho, aby im súd uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť sumu 3 852,44 eura s príslušenstvom žiadajúc taktiež o náhradu trov konania. Súd konštatoval, že žalovaní so žalobou nesúhlasili. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS žiadalo žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalobca nie je na podanie žaloby aktívne legitimovaný. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za zistené, že dňa 13. 04. 2007 bola medzi Slovenskou sporiteľňou a. s. a žalovanými pod číslom XXXXXXXXX uzatvorená zmluva, na základe ktorej boli žalovaným poskytnuté peňažné prostriedky. Pohľadávka z predmetnej zmluvy bola zmluvou o postúpení pohľadávok 24. 03. 2011 Slovenskou sporiteľnou a. s. postúpená na žalobcu. Citujúc ust. § 526 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca, ktorý žalovaným zaslal výzvu k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru nie je v konaní aktívne legitimovaný, keďže ku dňu postúpenia pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne a. s. na žalobcu nebol splatným celý úver. Spôsobilým predmetom postúpenia môže byť len pohľadávka banky alebo jej časť, ktoré sú splatnými ku dňu prevodu, za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Tieto dôkazy súdu predložené neboli, tým neboli splnené zákonné podmienky pre postúpenie pohľadávky. Zmluva o postúpení pohľadávky je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom, čo bolo dôvodom zamietnutia žaloby.
2. Opravným uznesením, č. k. 3C/567/2013-185 zo dňa 13. 11. 2017 súd prvej inštancie opravil písomné vyhotovenie rozsudku č. k. 3C/567/2013-160 zo dňa 06. 06. 2017 v jeho záhlaví.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, majúc za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Podľa žalobcu zo súdom citovaného znenia ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Aj z gramatického výkladu, nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy, a to pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež potvrdiť posúdením druhej vety citovaného ustanovenia zákona, ktorý nadväzuje na prvú vetu. Jeho zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku najmä jej nesplatený záväzok, zaniká. Predmetné ustanovenie je potrebné podľa žalobcu vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nielen časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Žalobca poukázal na to, že zmluvné strany, t. j. Slovenská sporiteľňa a. s. a žalovaní dojednali v zmluve plnenie v splátkach s presne stanoveným termínom splatnosti jednotlivých splátok. Nakoľko žalovaní sa dostali do omeškania a postupcovi, resp. po postúpení pohľadávky žalobcovi, neplnili, vzniklo tým právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, t. j. tým, kto má v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka zo záväzkového vzťahu a spolu s postúpenou pohľadávkou prešli naňho všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. V súvislosti s platným postúpením pohľadávky poukázal taktiež na bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s., z ktorého vyplýva výslovný súhlas klienta banky s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Túto dohodu pripúšťa aj § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Okrem toho, v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Poukázal taktiež na to, že § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách je ustanovením, ktoré nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Je to úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Žalobca uzavrel, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania a žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie. Za nesprávne mal aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, keď priznal združeniu náhradu trov konania. Poukázal na to, že v zmysle Civilného sporového poriadku náhrada trov konania sa priznáva strane sporu. Stranou je žalobca a žalovaní; združenie stranou nie je. Preto mu náhrada trov konania priznaná byť nemala.
4. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vo vyjadrení k odvolaniu uviedlo, že žalobca nie je subjektom, ktorý úver žalovaným poskytol. Postúpenie pohľadávky, okrem § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, sa musí riadiť aj § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Z gramatického a logického výkladu tohto ustanovenia jasne vyplýva, že zámerom zákonodarcu bolo umožniť postúpiť len pohľadávku, ktorej splatnosť už nastala, čo vyplýva z dôvodovej správy k zákonu, kde sa v osobitnej časti k § 92 uvádza, že v ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou s poznámkou, že pôvodný ods. 7 sa stal ods. 8 po novelizácií zákonom č. 555/2008 Z. z. Združenie uviedlo, že má za to, že zo zákonnej úpravy vyplýva jednoznačný záver, že žalobca nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou. Ide o nadnárodnú inkasnú spoločnosť, jej aktivity nepodliehajú povoleniam Národnej banky Slovenska, je potom namieste obava o zhoršenie zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázalo na ust. § 53 ods. 4 písm. b) Občianskeho zákonníka. Poukázalo taktiež na to, že podmienkou postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách je predchádzajúca písomná výzva dlžníkovi, ktorá pre platnosť postúpenia pohľadávky vyžaduje aj to, že sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka. K odvolacej námietke vo vzťahu k tomu, že mu nemala byť priznaná náhrada trov konania poukázal na ust. § 470 ods. 1, 2 CSP. Združenie vstúpilo do konania pred 01. 07. 2016 ako vedľajší účastník na podporu spotrebiteľa podľa § 93 ods. 2 OSP v znení účinnom do 31. 12. 2014. Právna úprava účinná do 31. 12. 2014 nevyžadovala od združení súhlas spotrebiteľa, na obranu ktorého do konania vstúpili, nakoľko do konania vstúpili vo verejnom záujme na ochranu spotrebiteľa. Nakoľko sa stali v konaní vedľajším účastníkom podľa práva účinného do 01. 07. 2016, dodatočný súhlas k vstupu nepotrebujú, nakoľko takýto súhlas potrebuje len taký subjekt, ktorý v konaní má ešte len vystupovať, t. j. po 01. 07. 2016. Združenie uplatnilo aj náhradu trov odvolacieho konania.
5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS k jeho odvolaniu uviedol, že zotrváva na svojom odvolaní v celom rozsahu. Má za to, že svoju aktívnu legitimáciu dostatočne preukázal vo svojich doterajších tvrdeniach. Odkázal na novšie rozhodnutia odvolacích súdov, z ktorých má vyplývať podpora a správnosť jeho odvolacích dôvodov, konkrétne na uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 10. 01. 2018, č. k. 24Co/147/2017-190 a Krajského súdu v Prešove zo dňa 08. 02. 2018, č. k. 10Co/57/2017-230.
6. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), subjektom k tomu oprávneným (§ 359 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP v spojení s ust. § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli ako aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 4.2.2019 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru o tom, že odvolaniu žalobcu vyhovieť možné nebolo.
7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne a v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II. ÚS 78/05).
8. Podľa § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník„), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených zákonom o bankách.
9. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako najvyššia súdna autorita v oblasti interpretácie a aplikácie zákonov v rozsudku sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28.3.2018, aj v uznesení sp. zn. 1Cdo/147/2017 z 24.4.2018 zhodne konštatoval, že podmienky § 92 ods. 8 veta prvá Zákona o bankách sú zákonnými podmienkami platného postúpenia pohľadávky banky, nie úpravou, s nedodržaním ktorej je spojené porušenie bankového tajomstva.
10. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí IV. ÚS 270/2012 z 31.5.2012 uviedol, že rozhodovacia činnosť súdu má zodpovedať dôvere k rozhodovacej praxi súdov v zmysle právnej istoty spočívajúcej v tom, že v skutkovo a právne porovnateľných veciach by sa malo rozhodovať obdobne, čo je naplnené vtedy, ak ide o ustálenú rozhodovaciu prax súdu najvyššej súdnej inštancie. Uviedol taktiež, že požiadavka právnej istoty neznamená, že judikatúra sa nemôže vyvíjať.
11. K podstate súdnej ochrany poskytovanej za účelom spravodlivého súdneho konania patrí dôkazné bremeno, ktoré je v sporovom konaní procesným inštitútom spočívajúcim v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, z ktorých strana vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. Platí, že kto žaluje, ten dokazuje, pokiaľ sa v okolnostiach prípadu neprenáša dôkazné bremeno na žalovaného. V zásade sa taktiež vychádza z toho, že čo nie je výslovne popreté, je pravdivé.
12. Z dokazovania vykonaného v priebehu celého konania nevyplýva to, že by žalobca predložil súdu podstatný dôkazný procesný prostriedok potvrdzujúci podmienku postúpenia pohľadávky banky, a to výzvu banky, t. j. Slovenskej sporiteľne a. s., ktorú mala Slovenská sporiteľňa a. s. pred postúpením svojej pohľadávky zo zmluvy, ktorú uzavrela so žalovanými adresovať žalovaným. Žalobca tým neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ súd prvej inštancie pre uvedený dôvod žalobu zamietol, je jeho rozhodnutie správne, keďže neboli preukázané zákonné podmienky platného postúpenia pohľadávky banky, neplatnou je aj, ako súd prvej inštancie konštatoval, zmluva, na základe ktorej pôvodný veriteľ, t. j. Slovenská sporiteľňa a. s. na žalobcu pohľadávku zo zmluvy uzatvorenej so žalovanými postúpila.
13. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS do konania, ktoré na súde bolo začaté dňa 21. 11. 2013 vstúpilo, ako zo spisu vyplýva, podaním doručeným súdu dňa 17. 12. 2013 ako vedľajší účastník, zastúpené advokátom.
Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Podľa § 93 ods. 2, 3, 4 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 31. 12. 2014, ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.
14. Vzhľadom na to, že odvolací súd o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách konania rozhoduje po 01. 07. 2016, pri rozhodovaní postupuje s ohľadom na § 470 ods. 1 CSP už v režime Civilného sporového poriadku. Pri posúdení postavenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré do konania vstúpilo ako vedľajší účastník, má za to, že je potrebné zohľadniť procesnú právnu úpravu účinnú do 30. 06. 2016, t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, keďže v zmysle § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ku ktorým došlo pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované. S ohľadom na potrebu rešpektovania zásady právnej istoty teda zostáva zachované aj procesné postavenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré do konania vstúpilo pred 01. 07. 2016 zákonným spôsobom upraveným v ust. § 93 OSP. Rovnako mu preto zostáva zachované, okrem iného, aj jeho právo na náhradu trov konania.
15. Zo spisu vyplýva, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej aj „Združenie“), právne zastúpené, sa k žalobe písomne vyjadrilo v záujme ochrany práv spotrebiteľa, právo na právne zastúpenie Združenia, rovnako ako právo iného obdobného subjektu, je garantované Ústavou Slovenskej republiky, ktorá v čl. 47 ods. 2 ustanovuje, že každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdom, inými štátnymi orgánmi ako orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal Združeniu, označiac ho za intervenienta, nárok na náhradu trov konania, je jeho rozhodnutie zákonné a správne.
16. Z dôvodov, ktoré odvolací súd uviedol, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako rozsudok vo výroku vecne správny potvrdil.
17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, žalovaní boli v odvolacom konaní úspešní v plnom rozsahu, nakoľko však boli pasívni, k odvolaniu sa nevyjadrili, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnili, podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, preto im odvolací súd, vychádzajúc z článku 17 základných princípov CSP, zakotvujúceho procesnú ekonómiu konania pred súdom, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale aj v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
Náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu odvolací súd priznal Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré sa k odvolaniu žalobcu kvalifikovane vyjadrilo a uplatnilo si náhradu trov odvolacieho konania. Preto odvolací súd mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal v plnom rozsahu. Jej kvantifikáciu zrealizuje súd prvej inštancie.
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.