Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_8Co-293-2018.pdf
PDF · 114.02 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/293/2018
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci žalobcu: R Collectors s. r. o., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 50 094 297, v konaní zastúpeného Advokátskou kanceláriou RELEVANS s. r. o., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 47 232 471, proti žalovanej: Z. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., Z. J. XXXX/X, zastúpená: JUDr. Marián Szabo, advokát, so sídlom Levice, Sv. Michala 4, o zaplatenie 5 000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 01. decembra 2017, č. k. 9Csp/124/2016-124 v spojení s opravným uznesením zo dňa 31. januára 2018 č. k. 9Csp/124/2016-134, takto jednohlasne
rozhodol:
Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie sumy 300,-Eur zahrnutej v zamietajúcom výroku, rozsudok v tejto časti z r u š u j e a konanie v tejto časti z a s t a v u j e a vo zvyšnej zamietajúcej časti a súvisiacom výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e vec v týchto častiach v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 2.759,78 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od 21. 08. 2017 do zaplatenia v splátkach po 100 eur mesačne pod stratou výhody splátok vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie 500 eur zastavil, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal.
1.2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom § 497 zákona č. 513/1992 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“ alebo „Obchodný zákonník“), § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“).
1.3. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu (spoločnosť Poštová banka, a.s.) sa domáhal zaplatenia sumy 5 000 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. I/2017 zo dňa 13. 06. 2017 došlo k postúpeniu pohľadávky medzi Poštovou bankou a.s. a žalobcom, preto súd uznesením č. k. 9Csp/124/2016-76 zo dňa 01. 08. 2017 pripustil vstup spoločnosti R Collectors s. r. o., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 50 094 297 do konania namiesto pôvodného žalobcu spoločnosti Poštová banka, a.s., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890.
1.4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej úver vo výške 5 000 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v 48 mesačných splátkach po 175 eur, prvá splátka bola splatná dňa 25. 07. 2014 a posledná splátka bola splatná 25. 06. 2018. Žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru dňa 13. 11. 2014. Mal preukázané, že žalovaná z poskytnutej čiastky uhradila spolu 3 110,22 eura (na inom mieste odôvodnenia rozsudku ako aj v opravnom uznesení súd prvej inštancie uvádza, že žalovaná uhradila sumu 2 240,22 eura). Konštatoval, že v zmluve o úvere je podstatná náležitosť, údaj o RPMN, uvedený nesprávne, pretože jej hodnota je 32,22 eura % ročne, pričom tento nedostatok robí úver bezúročný a bez poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. j) v spojení s § 11 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch). Ďalej uviedol, že žalobca sa domáhal istiny 4 500 eur, dlžných úrokov z istiny 2 475,81 eura, zmluvných úrokov vo výške 27,90 % ročne od 21. 08. 2017 postupne zo zostatku istiny za jednotlivé obdobie až do zaplatenia a zákonných úrokov z omeškania. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že úver je bezúročný a bez poplatkov, patrí žalobcovi len istina do výšky poskytnutého úveru. Žalovaná zaplatila 3 110,22 eura (opätovne odvolací súd zdôrazňuje, že na inom mieste odôvodnenia rozsudku ako aj v opravnom uznesení súd prvej inštancie uvádza, že žalovaná uhradila sumu 2 240,22 eura) a tak žalobcovi priznal rozdiel, t. j. 1 889,78 eura (na inom mieste odôvodnenia rozsudku ako aj v opravnom uznesení súd prvej inštancie uvádza, že žalobcovi priznal sumu 2 759,78 eura). V časti 500 eur konanie zastavil. Žalobca sa domáhal aj zaplatenia zmluvného úroku aj po zosplatnení úveru, ktorý nárok súd prvej inštancie zamietol. Bol toho názoru, že neobstojí tvrdenie žalobcu, že zmluvný úrok bol dohodnutý, v obchodných podmienkach v bode 5.8 a to tak, že patrí veriteľovi aj v prípade, keď sa stane úver predčasne splatný. Uviedol, že po splatnosti žalobcovi patrí iba nárok na zaplatenie úroku z omeškania, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 476/2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98. Žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru z dôvodu, že žalovaná nesplácala úver riadne a včas. Teda už po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru dňom 13. 11. 2014 mu vznikol nárok na zaplatenie celej dlžnej istiny v lehote, ktorú určil, on si však uplatni svoj nárok na plnenie až takmer po dvoch rokoch od zosplatnenia a plynutím tohto času si účtoval aj naďalej zmluvný úrok 27, 90 % ročne. Pritom žalobca po celý čas trvania zmluvného vzťahu neviedol riadnu evidenciu stavu úverového účtu, čomu nasvedčujú predložené výpisy o aktuálnom stave úveru ( čl. 17, 42, 96, ), pretože na účte k 29. 12. 2016 (čl. 43) vykazuje platby za júl a august 2014 po 175 eur a september 2014 platbu 20,72 eur, na účte k 07. 06. 2017, ale vykazuje za obdobie júl až september 2014 tri platby po 175 eur a za október 2014 vo výške 55,22 eura, t. j. spolu 580,22 eura. Pokiaľ ide o platbu zaplatenú poštovou poukážkou dňa 19. 05. 2016 (čl. 33) vo výške 50 eur, túto platbu žalobca vôbec neeviduje, hoci pri porovnaní čísla účtu príjemcu, variabilného symbolu a adresáta s týmito údajmi na ostatných poukážkach, je možné zistiť, že platba bola poslaná správne, na správny účet. Súd prvej inštancie preto započítal platbu 50 eur do úhrad úveru. V písomnom podaní (čl. 101) žalobca vykazuje platby za obdobie od 15. 04. 2015 až do 18. 09. 2017 spolu 1 510 eur, ktoré naďalej žalovaná splácala a preukázala ešte platbu 20. 11. 2017 vo výške 100 eur, platbu z 18. 10. 2017 nepreukázala, preto ju nezohľadnil v jej prospech. Takto na úvere uhradila spolu 2 240,22 eura, ale pretože je úver bezúročný a bez poplatkov, zaviazal ju na zaplatenie rozdielu medzi poskytnutým úverom 5 000 eur a uhradenými splátkami 2 240,22 eura, v časti o zaplatenie 500 eur konanie zastavil a vo zvyšku zamietol.
1.5. Žalovaná žiadala povolenie splátok z dôvodu, že nie je schopná celú sumu zaplatiť naraz. Je poberateľkou rodičovského príspevku 203,22 eura a prídavku na dieťa 23,52 eura mesačne, preto jej povolil splácať pohľadávku v splátkach, keď je zrejmé, že jej sociálne pomery nedovoľujú splatiť celú sumu naraz. Ďalej žalovanú zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 21. 08. 2017, kedy už nesporne v omeškaní bola, do zaplatenia.
1.6. O trovách rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože mali v konaní pomerne rovnaký úspech.
2. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok zmeniť, žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poukázal na nesprávne skutkové zistenia, inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie. K záveru súdu o nesprávnej výške RPMN sa nestotožnil s jeho názorom, pretože sa nevysporiadal s obsahom celkových nákladov ani neprepočítal výšku zmluvného úroku, ktorý je obsiahnutý v celkových nákladoch. Pri určení výšky RPMN síce súd uvádza výšku uvedenú žalobcom, ktorá je podľa neho nesprávna, neuvádza však postup, akým spôsobom dospel k svojmu právnemu názoru, preto nevie preskúmať výpočet učinený súdom, aby mohol odôvodniť chybu v týchto výpočtoch, preto je rozsudok nepreskúmateľný. Ak by aj súd použil internetovú kalkulačku, je dôvodné uviesť, že vzorec internetových portálov vychádza len z právnej úpravy platnej a účinnej od novely zákona č. 129/2010, t. j. od 23. 12. 2015. Zmluva o úvere však bola uzatvorená za úpravy platnej do 15. 03. 2013, preto uvedené spôsoby výpočtu nie je možné aplikovať. V súvislosti s nepreskúmateľnosťou pre nedostatok dôvodov poukázal na ustanovenie NS SR sp. zn. 5Cdo/106/2010, R 111/1998 a ďalšie. Trval na závere, že žalovaná ako spotrebiteľ nebola spochybnená v možnosti posúdiť rozsah svojho záväzku, poznala údaje o výške úveru v celkovej výške nákladov, vedela koľko bude musieť zaplatiť a prijatím úveru s takýmito podmienkami súhlasila. K výkladu § 9 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy uviedol, že umožňoval sankcionovať úver bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou pre absenciu niektorej zákonnej náležitosti len za súčasného kumulatívneho splnenia dvoch podmienok, a to absencia písomnej formy zmluvy o úvere a niektorej zákonnej náležitosti. Iné je dané v § 9 ods. 2 písm. a) až k), r), y) a § 10 ods. 1. Spojka a z hľadiska jazykového a logického výkladu deklaruje povinné kumulatívne splnenie oboch podmienok. Zmluva je uzatvorená však v písomnej forme a nemožno na ňu aplikovať § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z., preto súd vec nesprávne právne posúdil. Pokiaľ ide o nepriznaný úrok spoplatnenia úveru, nesúhlasil s týmto názorom súdu, že zmluvný úrok prislúcha len za dojednanú dobu poskytnutia úveru s poukazom na § 503 Obchodného zákonníka. Takýto výklad zvýhodňuje protiprávne konanie spotrebiteľa, takáto ochrana je neprimeraná. Vyslovil názor, že má nárok na zmluvné úroky, poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29Cdp 5906/2000 a ďalej uviedol, že žiadny zákon neupravuje, že zosplatnenie úveru spôsobuje zmenu všetkých zmluvných podmienok. Z toho dôvodu logicky výklad Najvyššieho súdu ČR sa opiera o judikatúru tohto súdu. Strata výhody splátok je stav, keď v dôsledku delikvencie dlžníka v zmysle omeškania so splnením splátky a následne legitímnej žiadosti veriteľa nastane splatnosť celej neuspokojenej časti pohľadávky naraz, čím sa negujú účinky rozloženia dlhu na jednotlivé splátky. V režime § 565 nenastala splatnosť celej pohľadávky omeškaním dlžníka so splatením niektorej so splátok, ale je podmienená dispozitívnym úkonom veriteľa vo forme žiadosti o plnenie celku, na ktorú je veriteľ v dôsledku omeškania dlžníka oprávnený. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je možné označiť pojmom strata výhody splátok. Z definície predčasného splatenia úveru vyplýva len ten záver, že predčasné vyhlásenie splatnosti sa týka len zmeny v lehote splatnosti úveru a straty výhody splátok, nie však ostatných dojednaných podmienok. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo 399/2005, rozsudok KS Žilina sp. zn. 13CoKr/15/2015 a § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dodal, že vyhlásenie predčasnej splatnosti je prejavom vôle veriteľa smerujúcim k zániku povinnosti dlžníka plniť svoj dlh v splátkach a z nich novej povinnosti zaplatiť celý dlh jednorazovo v stanovený termín. Súdom prezentovaná koncepcia je absurdná a jeho, ako veriteľa, stavia do obzvlášť nevýhodného postavenia v porovnaní s dlžníkom. Nielenže nemajú k dispozícii vlastné finančné prostriedky z úveru, keďže ich dlžník nezaplatil, ale za toto obmedzenie nemôže poberať ani zákonný úrok. Poukázal na § 2 písm. d) zákona č. 121/2009 Z. z., keď zákonná dikcia jednoznačne definuje aký záväzok vyplýva žalovanému z uzatvorenej zmluvy o úvere, t.j. záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté finančné prostriedky a zaplatiť úroky a celkové náklady spojené s úverom. V konaní bolo preukázané, že žalovaná zostala dlžná a teda je správny záver, že jej záväzok doposiaľ nezanikol. Keďže nezanikol hlavný záväzok dlžníka, nemožno hovoriť ani o zániku akcesoristického záväzku. Takýto záver nevyplýva ani z § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka a ani z § 565 Občianskeho zákonníka. Zosplatnenie úveru je právom veriteľa jednostranne zmeniť termín splatnosti úveru z dôvodu, že dlžník poruší svoju povinnosť. Pokiaľ tak platí, že dlžník je povinný platiť zmluvný úrok vo vzťahu k jednotlivej splátke do času riadneho splatenia, nie je dôvod na výklad, že v prípade zmeny splatnosti splátky povinnosť platiť zmluvný úrok až do času riadnej úhrady zanikla. Súd pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy skutočnosť, že vyhlásenie predčasnej splatnosti sa týka len istiny, zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do celkovej dlžnej sumy a tak de facto napriek platnej zmluve o úvere rozhodol o zániku zmluvnej podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou. Ani sankčný úrok nie je kompenzáciou veriteľa za poskytnutie úveru. Zmluvný úrok je odplata za poskytnutie finančných prostriedkov a tvorí ekonomickú podstatu poskytovania finančných prostriedkov. Záverom poukázal aj na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 32 Cdo 3830/2014 a ďalšie, ktoré priznávajú nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru veriteľovi.
3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v odvolaní napadnutej zamietajúcej časti potvrdiť. Odvolanie považovala za nedôvodné. Po vyhlásení splatnosti úveru 13. 11. 2014, ktorým je prejavom vôle žalobcu smerujúcemu k zániku povinnosti žalovanej platiť dlh v splátkach a vzniku novej povinnosti zaplatiť jednorazovo do určitého termínu, by žalobca zákonne mohol požadovať iba úrok vo výške 5% ako v zmysle prípisu z 09. 11. 2017. Podľa jej názoru dohodnuté zmluvné úroky platia len do splatnosti, t. j. od splatnosti je dlžník v omeškaní, pričom musí platiť úroky z omeškania ako rozhodol súd prvej inštancie. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu vo forme úrokov a úrokov z omeškania.
Súd prvej inštancie preto správne ustálil, že úver je bezúročný a bez poplatkov, nakoľko nebola splnená obligatórna náležitosť, a to nesprávna hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov.
4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, 362 ods.1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.1 CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to dôležitý verejný záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti ako aj v časti označenia úveru ako bezúročného a bez poplatkov je dôvodné. Rozsudok v zastavujúcej a vo vyhovujúcej časti odvolaním napadnutý nebol, preto v týchto častiach nadobudol právoplatnosť.
5. Premetom konania je žaloba, ktorou sa právny predchodca žalobcu domáhal zaplatenia neuhradeného úveru, ktorý bol žalovanej poskytnutý zmluvou o úvere č. 1414934449 dňa 18. 06. 2014 (ďalej len „Zmluva o úvere“). Žalovanej bol poskytnutý úver v sume 5 000 eur, splatný v 48. mesačných splátkach po 175 eur mesačne, pri dohodnutej úrokovej sadzbe 27,90 eura % p. a., RPMN 31,76 %, kedy prvá splátka bola splatná dňa 25. 07. 2014 a termín konečnej splatnosti sa dohodol ku dňu 25. 05. 2018. Úver riadne nesplácala, preto právny predchodca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti dňom 13. 11. 2014. Po vyhlásení úveru žalovaná časť dlžnej sumy zaplatila, pričom poslednú úhradu vykonala dňa 23. 02. 2016. V tomto konaní si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 5 000 eur, úroky z istiny do 31. 08. 2016 vo výške 3 175,81 eura, zmluvný úrok vo výške 27,90 % ročne zo sumy 5 000 eur od 01. 09. 2016 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 5000 eur od 01. 09. 2016 do zaplatenia. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaná uhradila na úvere sumu 2 240,22 eura. V priebehu konania vzal žalobca žalobu späť čo do zaplatenia 500 eur. Zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou dňa 13. 06. 2017 postúpil pôvodný veriteľ pohľadávku na žalobcu. Preskúmavaným rozsudkom súd prvej inštancie žalobe vyhovel v sume 2 759,78 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od 21. 08. 2017 do zaplatenia v splátkach po 100 eur mesačne, konanie v časti o zaplatenie 500 eur zastavil a vo zvyšnej časti zamietol.
6. Súd prvej inštancie posúdil právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou vzniknutý na základe Zmluvy o úvere ako spotrebiteľský, čo mu umožnilo na Zmluvu o úvere aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v Zmluve o úvere je podstatná náležitosť, údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, uvedený nesprávne, pretože jej hodnota je 32,22 % ročne, pričom zaujal stanovisko, že nesprávne vyčíslená hodnota RPMN robí úver bezúročný a bez poplatkov. Keďže daný úver je bezúročný a bez poplatkov, bol toho názoru, že žalobcovi patrí len istina do výšky poskytnutého úveru. Konštatoval, že žalovaná zaplatila 2 240,22 eura a tak žalobcovi priznal rozdiel 2 759,78 eura. V časti 500 eur konanie zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
7. Ďalej súd prvej inštancie zaujal právny názor, že pokiaľ žalovaná neuhradila dlžnú sumu tak, ako sa zmluvne zaviazala, vzniká žalobcovi po splatnosti úveru voči nej už iba nárok na zaplatenie úroku z omeškania, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednal v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.
8. Dňa 31. 01. 2018 bolo súdu doručené čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie sumy 300 eur, pretože žalovaná úhradami vo výške 100 eur zo dňa 20. 11. 2017, 19. 12. 2017 a 18. 01. 2018 znížila svoj dlh. Na výzvu súdu prvej inštancie, či trvá na čiastočnom späťvzatí žaloby s ohľadom na výsledok sporu žalobca oznámil, že netrvá na rozhodnutí o čiastočnom späťvzatí žaloby. Uvedené bolo zaslané žalovanej na vedomie spolu s výzvou, či súhlasí s čiastočným späťvzatím žaloby. Žalovaná vo vyjadrení k čiastočnému späťvzatiu uviedla, že čiastočné späťvzatie žaloby po vyhlásení rozsudku je právne neúčinné, a preto s týmto návrhom nesúhlasila.
9. Podľa § 370 ods. 1 , 2 druhá veta CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí.Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.
10. Späťvzatie návrhu na začatie konania (pozn. - teraz žaloby) je procesný úkon navrhovateľa (pozn.
- teraz žalobcu), z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že na prejednaní svojho návrhu celkom alebo v určenej časti nemá záujem a je uzrozumený s tým, že o jeho návrhu (časti jeho návrhu) nebude súdom meritórne rozhodnuté. Pretože späťvzatie žaloby môže byť v rozpore so záujmom žalovaného, aby konanie bolo dokončené meritórnym rozhodnutím súdu, žalovaný má procesné právo (oprávnenie) vyjadriť nesúhlas s týmto procesným úkonom žalobcu. Tak je tomu aj v prípade, ak keď k späťvzatiu žaloby dôjde (až) po rozhodnutí súdu prvej inštancie (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. 07. 2012, sp. zn. 3 Cdo 123/2012). Späťvzatie je procesný úkon, ktorý súd posudzuje vždy podľa obsahu. Rozhodujúci je pritom prejav vôle žalobcu, ktorým je súd viazaný. Účinky späťvzatia žaloby nastávajú jeho doručením súdu. Späťvzatie žaloby nemôže žalobca následne odvolať, ani iným spôsobom negovať jeho právne následky.
11. S prihliadnutím na vyššie uvedený výklad odvolací súd považuje oznámenie žalobcu, že netrvá na čiastočnom späťvzatí žaloby za právne bezvýznamné (neúčinné), a preto v súlade s ustanovením § 370 CSP rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia s poukazom na to, že žalobca svojím podaním zo dňa 31. 01. 2018 (č. l. 139), v čase, kým rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, vzal svoju žalobu čiastočne späť. Rozsudok bol vyhlásený dňa 01. 12. 2017, k čiastočnému späťvzatiu došlo podaním žalobcu doručených súdu prvej inštancie dňa 31. 01. 2018. Nesúhlas žalobkyne s čiastočným späťvzatím žaloby odôvodený tým, že k späťvzatiu došlo po vyhlásení rozsudku, a preto má byť právne neúčinné odvolací súd nepovažoval za vážny dôvod tak, ako to má na mysli ust. § 370 odd. 2 CSP. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe len čiastočne, predmetom ďalšieho konania zostal nárok žalobcu v zamietajúcej časti; žalobca späťvzatím len reagoval na čiastočnú úhradu dlžnej sumy, o ktorú znížil svoju pohľadávku voči žalovanej, preto odvolací súd pripustil čiastočné späťvzatie žaloby.
12. Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkou odvolateľa, že výpočet RPMN nemožno považovať za správny, pretože súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s obsahom celkových nákladov, ani neprepočítal výšku zmluvného úroku, ktorý je obsiahnutý v celkových nákladoch, preto je toho názoru, že nedostatočne zisťoval skutkový stav a taktiež namietal jeho nepreskúmateľnosť, pretože neuvádza spôsob, akým dospel k svojmu právnemu názoru a tento postup si žalobca nevie overiť. Ďalej citoval § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, pričom dospel k záveru, že úver možno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou pre absenciu niektorej zákonnej náležitosti len za kumulatívneho splnenia dvoch podmienok - absencia písomnej formy a niektorej zo zákonných náležitostí, a preto je toho názoru, že nesprávne aplikoval § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Okrem uvedeného sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že veriteľovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. Je toho názoru, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru. Zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do celkovej dlžnej sumy. Súd prvej inštancie tak de facto napriek uzatvorenej platnej Zmluve o úvere rozhodol o zániku zmluvnej podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou, čím žalobcu bezdôvodne ukrátil o čas zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru.
13. K námietke žalobcu o arbitrárnosti a nedostatkoch odôvodnenia rozhodnutia treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (arbitrárnosť). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
14. Odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi súhlasí so žalobcom v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, pretože nie je zrejmé, z akých myšlienkových úvah a výpočtov vychádzal súd prvej inštnacie, keď prijal záver, že RPMN uvedená v Zmluve o úvere je nesprávna (pretože odôvodnenie napadnutého rozsudku neponúka žiadne vysvetlenie, len koštatovanie o jeho nesprávnosti) a že nárok na zaplatenie úroku má žalobca len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a potom má nárok len na úroky z omeškania. Keďže žiadna zo strán nenapadla odvolaním správnosť výroku čo do zaplatenia istiny a zastavenia konania o zaplatenie sumy 500 eur, odvolací súd správnosť týchto výrokov nepreskúmaval.
15. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
16. Podľa § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoh splátok, alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.
17. Podľa § 503 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka, záväzok platiť úrok je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak je lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. Dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.
18. Citované ustanovenie zákona nerieši, či je možný súbeh úroku z úveru a úroku z omeškania po splatnosti úveru. Odsek 3 upravuje len to, že úroky je dlžník povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov v prípade, ak dlžník vráti poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Obchodný zákonník ani zákon č. 129/2010 Z. z . O spotrebiteľských úveroch, platný v čase uzatvorenia zmluvy, neupravuje povinnosť dlžníka platiť úroky popri úrokoch z omeškania, ale ani nevylučuje dohodu účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do splatenia úveru. V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR v rozsudku z 27. 06. 2007 sp. zn. 33Odo/657/2005 vyslovil záver, že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi), teda aj za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti úveru veriteľovi nevrátil. Úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, avšak majú odlišné funkcie, a treba ich odlišovať. Kým zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úrok z omeškania predstavuje zákonnú sankciu za omeškanie so zaplatením istiny a na rozdiel od zmluvného úroku ho môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dohodnuté. Pritom platí, že môžu existovať vedľa seba. Najvyšší súd nesúhlasil s právnym záverom odvolacieho súdu, že úroky podľa § 658 ods. 1 Obč. zák. možno zásadne dohodnúť len na dobu dohodnutej splatnosti istiny a že od tohto okamžiku zmluvné úroky nenabiehajú a nastupujú úroky z omeškania. Z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, je vždy určujúci obsah zmluvy podľa dohody zmluvných strán. Tento záver zopakoval Najvyšší súd ČR aj v rozsudku z 24. 07. 2014, sp. zn.: 33Cbo/140/2014 tak, že súdna prax a odborná literatúra sa zhodujú v tom, že zmluvné úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti
- nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Kým povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzkov v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona, ako dôsledok z omeškania so splnením dlhu. I keď dlžník nie je v omeškaní so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnuté úroky a úroky omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj z pôžičky, kde neboli dohodnuté úroky. Oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná, alebo nejedná o občianskoprávny vzťah. Odvolací súd poznamenáva, že rovnaký záver je možné vyvodiť aj zo staršej judikatúry NS SR; v časopise zo súdnej praxe č. 55/1996 je uvedené rozhodnutie NS SR z 01. 05 .1996 s právnou vetou: „Úroky vo výške dohodnuté pri poskytovaní úveru patria do splatnosti úveru. Ak pre prípad omeškania s vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov nebola dohodnutá iná sadzba úrokov, patria aj za dobu po splatnosti úveru úroky v rovnakej výške.“ V dôvodoch tohto rozhodnutia je uvedené, že oba úroky (zmluvný úrok aj úrok z omeškania) bol dlžník povinný platiť bez ohľadu na dôvod, pre ktorý dlh včas nezaplatil.
19. V kontexte vyššie uvedenej právnej úpravy a výkladu sa odvolací súd nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie o nároku veriteľa na zaplatenie úrokov len do zosplatnenia úveru, pričom zároveň dodáva, že uvedeným názorom je súd prvej inštancie viazaný, dokiaľ nebude o tejto otázke rozhodnuté rozhodnutím súdu vyššej autority (najvyšší súd, Ústavný súd ). Odvolací súd poukazuje taktiež na absenciu zdôvodnenia o nesprávnosti hodnoty RPMN uvedenej v Zmluve o úvere. Arbitrárnosť rozhodnutia a nesprávne právne posúdenie malo preto za následok aj nesprávnosť rozhodnutia v zamietajúcej časti žaloby, preto odvolací súd rozsudok v tejto časti podľa § 389 písm. b) CSP a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie viazaný vyššie uvedeným názorom odvolacieho súdu vec opätovne preskúma, oboznámi sa aj s obsahom zmluvy a obchodnými podmienkami, vrátane dojednaní o dôsledkoch vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, posúdi správnosť a dôvodnosť žalobcom uplatnených nárokov, vysvetlí postup ako dospel k záveru o nesprávnej hodnote RPMN, pričom sa vysporiada s odvolacími námietkami, svoje rozhodnutie zdôvodní v súlade s § 220 CSP tak, aby v prípade podaného odvolania mohlo byť preskúmané odvolacím súdom. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov celého, vrátane trov odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).