Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoPr/8/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: PYRONOVA s.r.o., IČO: 31 422 802, so sídlom Landererova 8, Bratislava, v zast. BAJO LEGAL, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom: Landererova 8, Bratislava, proti žalovanému: K.. R. L., W.. XX.X.XXXX, F.: E. XXXX/X, F., v zast. JUDr. Jozef Zámožík, PhD., advokát, so sídlom: Hlavná 31, Trnava, o zaplatenie 1.000,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 13.09.2019, č.k. -108, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol. Žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa , , a vecne tým, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému Košice II dňa 20.12.2017 domáhal, aby súd vydal platobný rozkaz, ktorým by žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa 22.12.2015 do zaplatenia, ako i náhrady trov konania.

3. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, oboznámil sa s predloženými listinnými dôkazmi a to pracovnou zmluvou zo dňa 27.02.2009, výpoveďou žalovaného a dohodou o predĺžení výpovedne j doby, rozhodnutím OR Hasičského a záchranného zboru v Trenčíne, č.p.: ORHZ-TN /

- 248-00612015 zo dňa 10.06.2015, penalizačnou faktúrou, výzvou na zaplatenie sankcie zo dňa 02.07.2015, potvrdením o úhrade pokuty, ako i ostatným obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový stav:

4. Žalovaný pracoval ako zamestnanec žalobcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.02.2009. Pracovný pomer bol ukončený výpoveďou zo strany žalovaného ku dňu 30.09.2014. Žalovaný pracoval na pozícii vedúceho útvaru servisu. Žalovaný pri výkone svojej pracovnej činností, o. i. vykonával aj kontroly, opravy, inštalácie a iné súvisiace činnosti týkajúce sa stabilných a polostabilných hasiacich zariadení výrobcu PYRONOVA, s. r. o. na základe Osobitných oprávnení č. , vydané dňa 05.06.2009 a platné do 05.06.2014. Pracovný pomer bol ukončený výpoveďou zo strany žalovaného ku dňu 30.09.2014.

5. Žalobca je výrobcom stabilného hasiaceho zariadenia, inštalovaného v objekte obchodného centra MAX v Trenčíne.

6. Správcovskou spoločnosťou obchodného centra MAX v Trenčíne je spoločnosť OC Slovakia, s.r.o., ktorá mala uzatvorenú Zmluvu o poskytovaní služieb s poskytovateľom, spoločnosťou Optima Servis Partner s.r.o., Spoločnosť Optimal Servis Partner má uzatvorenú zmluvu so žalobcom - na výkon ročných kontrol stabilného hasiaceho zariadenia.

7. Žalovaný ako zamestnanec žalobcu dňa 30.06.2014 vykonal ročnú kontrolu stabilného hasiaceho zariadenia, bez platného osobitného oprávnenia na výkon takejto kontroly v zmysle o ochrane pred požiarmi v znení neskorších predpisov a Vyhl. MV SR č. o konkrétnych vlastnostiach stabilného hasiaceho zariadenia a polostabilného hasiaceho zariadenia a o podmienkach ich prevádzkovania a zabezpečenia ich pravidiel nej kontroly.

8. Rozhodnutím Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Trenčíne č. p. ORHZ-TN 1-248-006L2015 zo dňa 10.06.2015 bola za porušenie povinnosti vyplývajúcej z ust. spoločnosti OC Slovakia uložená pokuta vo výške 1.000,- EUR.

9. Spoločnosť OC Slovakia pokutu uhradila dňa 19.06. 2015.

10. Spoločnosť OC Slovakia vyzvala listom zo dňa 02.07.2015 spoločnosť Optimal Servis Partner na náhradu zaplatenej pokuty v zmysle bodu 4.2 zmluvy medzi OC Slovakia a Optimal Servis Partner.

11. Spoločnosť Optimal Servis Partner sa následne domáhala úhrady tejto sankcie od žalobcu, PYRONOVA, s. r. o. a to vystavením mu Penalizačnej faktúry č. XXXXXXX zo dňa 31.07.2015, s dátumom splatnosti 31.07.2015, ktorú podľa označenia obdržal „28.08.2015/1412“, nakoľko mal v zmysle zmluvy povinnosť vykonávať ročnú kontrolu stabilného hasiaceho zariadenia.

12. Žalobca tvrdil, že pokutu vo výške 1000,- Eur uhradil formou započítania pohľadávky voči spoločnosti Optimal Servis Partner, v dôsledku čoho mu vznikla škoda vo výške 1.000,- Eur.

13. Žalobca tvrdil, že v rámci internej kontroly dňa 21.12.2015 zistil, že za škodu v príslušnej výške 1.000, EUR zodpovedá žalovaný, pretože škoda by nebola vznikla, ak by ju žalovaný nevykonal, ale upozornil žalobcu na skutočnosť, že jeho osobitné oprávnenie na výkon kontroly je neplatné a k uloženiu pokuty by nedošlo.

14. V zmysle o ochrane pred požiarmi v znení neskorších predpisov je právnická osoba resp. fyzická osoba - podnikateľ na účely zabezpečenia podmienok na účinné zdolávanie požiarov povinná okrem iného zabezpečiť vykonanie ročnej kontroly stabilného hasiaceho zariadenia osobou s odbornou spôsobilosťou.

15. Žalovaný vo veci vzniesol hmotnoprávnu námietku premlčania celého nároku. Súd v zhode s právnym zástupcom žalovaného konštatuje, že škodová udalosť v prejednávanej veci nastala dňa 30.06.2014, t.j. dňom vykonania kontroly a preto objektívna trojročná doba márne uplynula dňa 30.06.2017. Poškodený sa o škode a o zodpovednej osobe dozvedel najneskôr dňa 28.08.2015, kedy mu bola doručená penalizačná faktúra, z čoho vyplýva, že žalobca mohol prvý raz uplatniť svoje právo na zaplatenie predmetnej pohľadávky dňa 28.08.2015, od ktorého dátumu začína plynúť premlčacia lehota. S poukazom na § 106 ods. 1 Obč. zák. mu premlčacia lehota uplynula dňa 28.08.2017. Nakoľko dňa 28.08.2017 skončilo plynutie aj subjektívnej premlčacej lehoty, právo žalobcu sa premlčalo. Vzhľadom na skutočnosť, že právo na zaplatenie žalovanej sumy voči žalovanému bolo žalobcom uplatnené podaním žaloby na súde až dňa 20.12.2017, súd z dôvodu premlčania práva žalobcu na zaplatenie pohľadávky voči žalovanému, v celom rozsahu žalobu zamietol. Súd na záver uvádza, že premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu.

16. Súd v konaní o náhradu škody skúmal námietku premlčania komplexne a zisťoval, či sa na danú vec nevzťahuje 10-ročná objektívna premlčacia lehota.

17. Žalobca bol toho názoru, že na danú vec je nutné aplikovať 10-ročnú premlčaciu lehotu, ako uvádzal, s ohľadom na formu zavinenia žalovaného, pri porušení povinností, teda minimálne vo forme nepriameho úmyslu. Aj keby sa jednalo iba o porušenie povinností z nedbalosti. Žalobca však nepredložil súdu žiadne dôkazy, ktorými by preukazoval svoje tvrdenia o okolnosti súdu v tom zmysle, že by sa v danej veci žalovaný dopustil úmyselného konania voči žalobcovi. Nepreukázal, že by žalovaný vedel, že má neplatné oprávnenie ani to, že chcel žalobcovi spôsobiť škodu, t. j. nebol preukázaný ani priamy, ani nepriamy úmysel. Je nutné, aby úmysel, či už priamy alebo nepriamy, smeroval k možnosti spôsobiť žalobcovi škodu, nestačilo by, keby žalovaný spôsobil škodu neúmyselne.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd je toho názoru, že na daný prípad nie je možné aplikovať 10- ročnú premlčaciu dobu.

19. Vzhľadom k tomu považoval súd za nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti skúmať existenciu škody, jej rozsah a vysporiadať sa aj s ďalšími námietkami strán, a to v súlade s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c.Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, ; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára1998, ktoré sú vzhľadom na vyššie uvedené irelevantné a nespôsobilé zvrátiť výsledok konania.

20. Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, ktorý žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a to tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Svoje odvolanie žalobca právne odôvodnil podľa , , a . K premlčacej dobe žalobca uvádza, že Súd vo vzťahu k začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby uvádza (ods. 25), že škodová udalosť v prejednávanej veci nastala dňa 30.06.2014, t. j. dňom vykonania kontroly, a preto objektívna trojročná doba márne uplynula dňa 30.06.2017. Z tohto záveru je zrejmé, že súd začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby bez podrobnejšieho zdôvodnenia odvodzuje odo dňa „škodovej udalosti". Sme toho názoru, že takýto záver súdu je nesprávny, ale v konečnom dôsledku aj neodôvodnený, keďže súd vôbec neodôvodňuje, prečo práve tento okamih považuje za rozhodný pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby a zároveň sa vôbec nevysporiadava s našou argumentáciou uvedenou v priebehu konania, ktorou sme vysvetľovali, aký okamih je potrebné považovať za rozhodujúci pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby. Je potrebné uviesť, že začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je skutočne viazaný na udalosť, z ktorej škoda vznikla, avšak tento pojem je tak právnou doktrínou, ako aj súdnou praxou interpretovaný tak, že zahŕňa nielen protiprávny úkon alebo zákonom osobitne kvalifikovanú udalosť, ktorá viedla k vzniku škody, ale aj vznik samotnej škody (/n: Fekete, I., , 1. Veľký komentár, Bratislava, Eurokódex, 2011, str. 511, Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, zo dna 15.12.2000, sp. zn. ). V tomto prípade k protiprávnemu úkonu došlo dňa 30.06.2014, avšak ku vzniku škody prišlo až dňa 28.08.2015, kedy došlo k doručeniu penalizačnej faktúry a k jej úhrade žalobcom. Objektívna premlčacia doba teda začala plynúť celkom zjavne až týmto okamihom - protiprávnym úkonom v spojením so vznikom škody. Tak súdna prax, ako aj právna doktrína vysvetľujú aj význam takejto interpretácie škodovej udalosti. Aj v tomto prípade by sme pri interpretácii pojmu škodová udalosť tak ako to uskutočnil súd mohli dospieť k absurdným záverom. Ak by sme totiž brali do úvahy iba protiprávny úkon a nie aj vznik škody, k tomuto prišlo 30.06.2014, avšak pokuta mohla byť správnym orgánom uložená pokojne aj v roku 2016 a táto mohla byť u žalobcu uplatnená až v roku 2017 po uplynutí troch rokov od protiprávneho úkonu. V takomto prípade by podľa interpretácie súdu nárok žalobcu bol tiež premlčaný z dôvodu uplynutia objektívnej premlčacej doby a to aj napriek skutočnosti, že škoda by mu vznikla až viac ako tri roky po protiprávnom úkone. Na základe vyššie uvedeného považujeme záver súdu o začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby okamihom samotnej udalosti za zjavne nesprávny, ale aj neodôvodnený. Na pojednávaní dňa 13.09.2019 sme uviedli aká má byť interpretácia pojmu „škodová udalosť pre účely určenia začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby (obdobne ako vyššie), avšak súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou ani náznakom nezaoberal, aj napriek tomu, že táto je pre predmet sporu významná. K dĺžke objektívnej premlčacej doby žalobca uvádza, že v priebehu konania sme prezentovali názor, že na vec je potrebné aplikovať 10 ročnú premlčaciu dobu, keďže žalovaný pri porušení konal minimálne vo forme nepriameho úmyslu. Súd k dĺžke premlčacej doby v rozsudku uvádza (ods. 27), že žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by preukazoval úmyselné porušenie povinnosti žalovaného, najmä nepreukázal, že by žalovaný vedel, že má neplatné osobitné oprávnenie ani to. že chcel žalobcovi spôsobiť škodu. Tento záver súdu považujeme rovnako za zjavne nesprávny. V prvom rade nám nie je zrejmé, ako môže súd konštatovať nepreukázanie úmyselného porušenia povinnosti

žalovaného, keď v tomto smere ani nevykonal dokazovanie, konkrétne najmä výsluchom žalovaného. Ďalej je potrebné uviesť, že úmysel ako subjektívny psychický postoj škodcu je možné preukazovať iba vonkajšími, objektívne poznateľnými okolnosťami. Žalobca teda v tejto súvislosti nemal preukazovať, že žalovaný skutočne vedel o tom, že má neplatné osobitné oprávnenie. Žalobca mal preukazovať objektívne okolnosti, ktorej o tejto vedomosti žalovaného nasvedčovali, pričom zastávame názor, že tieto boli v konaní preukázané. Žalovaný pôsobil vo íunkcii vedúceho útvaru servisu, v rámci ktorej vykonával aj kontroly stabilných hasiacich zariadení. Tieto kontroly stabilných hasiacich zariadení mohol žalovaný vykonávať iba na základe platného osobitného oprávnenia, ktoré mu vydal žalobca na časovo ohraničené obdobie, v tomto prípade 5 rokov. Toto osobitné oprávnenie bolo žalovanému vydané, tento ho mal k dispozícii a toto aj predkladal v prípade potreby zodpovedným štátnym orgánom na úseku ochrany pred požiarmi. Žalovaný teda mal objektívnu vedomosť o dobe platnosti osobitného oprávnenia (o tejto sa dozvedel minimálne v okamihu, keď mu bolo osobitné oprávnenie vydané) a musel vedieť, kedy doba jeho platnosti uplynula. Opačný záver by mal za následok absurdné situácie. Napr. občan, ktorý by mal trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá by sa nedopustil trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia, lebo by sa ospravedlnil, tým, že nevedel, že trest zákazu činnosti ešte neuplynul, t. j. išlo by len o nedbanlivosť. Rovnako žalovaný mal vedomosť o tom, že výkonom ročnej kontroly stabilného hasiaceho zariadenia bez platného osobitného oprávnenia dôjde k porušeniu o ochrane pred požiarmi v znení neskorších predpisov, čo má za následok možnosť uloženia pokuty zo strany správneho orgánu. V zmysle uvedeného márne za preukázané úmyselné konanie žalovaného minimálne vo forme nepriameho úmyslu, pričom toto by mohlo byť potvrdené aj výsluchom samotného žalovaného. V tomto smere podľa nášho názoru súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj vec nesprávne právne posúdil. K subjektívnej premlčacej dobe žalobca uvádza, že vo vzťahu k okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby súd v rozsudku uviedol (ods. 25), že poškodený sa o škode a o zodpovednej osobe dozvedel najneskôr dňa 28.08.2015, kedy mu bola doručená penalizačná faktúra, z čoho vyplýva, že žalobca mohol prvý raz uplatniť svoje právo na zaplatenie pohľadávky dňa 28.08.2015. Tento záver súdu nezodpovedá skutočnosti. Žalobca sa o škode skutočne dozvedel dňa 28.08.2015. avšak o osobe zodpovednej za škodu sa dozvedel až dňa 21.12.2015. kedy bola vykonaná interná kontrola. Ako vyplýva z ustanovenia , pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je relevantná iba pozitívna (a nie prezumovaná) vedomosť poškodeného o škode a zároveň vedomosť poškodeného o tom, kto za túto škodu zodpovedá. Subjekt zodpovedný za škodu nebol zrejmý z Rozhodnutia OR HaZZ v Trenčíne zo dňa 10.06.2015 (ktoré naviac žalobcovi ani nebolo doručované), a preto žalobca musel vykonať spätnú internú kontrolu vo vzťahu k uskutočneným kontrolám stabilných hasiacich zariadení, na základe ktorej ustálil, že zodpovedným subjektom je práve žalovaný, ktorý vykonal kontrolu podľa protokolu. Až deň 21.12.2015 (dátum internej kontroly) je teda rozhodujúcim pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby, keďže až v tento sa žalobca skutočne dozvedel o osobe, ktorá za škodu zodpovedá. Je potrebné zdôrazniť, že túto argumentáciu sme uvádzali už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie (najmä vyjadrenie zo dňa 31.10.2018), avšak súd na túto v rozsudku vôbec nereagoval a s touto sa nevysporiadal. Je pritom nepochybné, že otázka začiatku plynutia subjektívnej premlčacej dobyje pre predmet sporu podstatná. Na základe uvedeného sme toho názoru, že súd v tejto časti dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým záverov, že vec nesprávne právne posúdil, ako aj že rozhodnutie ma inú vadu pre absenciu vysporiadania sa s podstatnou argumentáciou prednesenou v konaní.

21. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý žiada o potvrdenie napadnutého rozsudku s tým, že závery prvoinštančného súdu sú správne, rozsudok je dostatočne jasne, stručne, určito a výstižne odôvodnený a žalobca neuviedol žiadnu inú podstatnú argumentáciu, ktorá by mohla zmeniť výsledok tohto konania, pričom súd sa so zvyšnými argumentami žalobcu v konaní nemusel zaoberať.

22. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý Argumentácia žalovaného k začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby nie je správna. Žalovaný rovnako ako súd prvej inštancie nesprávne odvodzuje začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby iba od udalosti, ktorá viedla k vzniku škody a nie aj od vzniku samotnej škody. V odvolaní sme uviedli príklady absurdných záverov, ku ktorým by sme mohli dospieť pri interpretácii tohto pojmu, tak ako ho prezentoval súd prvej inštancie resp. žalovaný. V odvolaní sme tiež poukázali na názory právnej doktríny ale aj súdnej praxe (Najvyšší súd Českej republiky), ktoré podporujú našu argumentáciu resp. ktoré sú v priamom rozpore so závermi súdu prvej inštancie a žalovaného. súdenej veci síce k protiprávnemu úkonu došlo dňa 30.06.2014 avšak k vzniku škody prišlo až dňa 28.08.2015 kedy došlo k doručeniu penalizačnej faktúry. Objektívna premlčacia doba

teda začala plynúť celkom zjavne až týmto okamihom - protiprávnym úkonom v spojení so vznikom škody. Pokiaľ ide o začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby, aj v tomto prípade sú závery v zhode so závermi súdu prvej inštancie.

23. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa pridržiava svojich doterajších argumentov a žiada o potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie.

24. Odvolací súd, viazaný rozsahom ( ) a odvolacími dôvodmi odvolania ( ), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie nie je opodstatnené.

25. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (, , ) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( ) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (, ).

26. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vecnou správnosťou napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust.

27. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Aby účastník mohol splniť svoju povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí najskôr splniť povinnosť tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Neunesením dôkazného bremena sa pritom rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané ním tvrdené skutočnosti /skutkové tvrdenia/, od ktorých odvíja priaznivé rozhodnutie pre seba. Povinnosť tvrdenia pritom možno považovať za základný pilier sporového konania. Z okruhu tvrdených skutočností žalobca totiž vyvodzuje svoj nárok, ktorý mu má byť súdom priznaný. Tvrdením skutočností žalobca určuje predmet dokazovania, ktorého pravdivosť súd z dôkazov označených žalobcom zisťuje. Žalovaný tvrdením skutočností určuje obsah a medze svojej procesnej obrany. Sudca by mal konanie iba usmerňovať tým, že by skúmal relevantnosť žalobcom tvrdených skutočností k nároku, sformulovanému v petite žaloby, relevantnosť tvrdenej procesnej obrany k petitu žaloby, relevantnosť označených dôkazov k tvrdeným skutočnostiam a zhodnotil, či sa označenými dôkazmi tvrdené skutočnosti preukázali.

28. Žalobca si v konaní uplatňuje žalobu v zmysle , kedy žiada zaplatenie sumy 1.000 eur s príslušenstvom od žalovaného titulom náhrady škody.

29. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že pojem „skutočná škoda“ sa dlhodobo interpretuje tak, že musí ísť o zmenšenie majetkového stavu poškodeného (R 55/1971), či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného (R 28/2007). Nepostačuje zvýšenie pasív. Ak dlžník nezaplatil dlžnú čiastku svojmu veriteľovi, nemôže úspešne uplatniť nárok na ich náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby za škodu, pretože mu škoda zatiaľ nevznikla, samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh nie je totiž skutočnou škodou ani ušlým ziskom (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. ). Škoda by vznikla až zaplatením pohľadávky (R 14/05).

30. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uvádza, že žalobca v konaní nepreukázal vznik škody. Samotné doručenie penalizačnej faktúry (č.l. 20) od spoločnosti Optimal Services Partners s.r.o. v sume 1.000 eur žalobcovi nie je možné vnímať ako právnu skutočnosť - vznik škody žalobcu. Uvedenou skutočnosťou neprišlo k reálnemu zmenšeniu majetkového stavu žalobcu, týmto spôsobom prišlo len k zväčšeniu pasív

žalobcu, čo ako odvolací súd uvádza v predošlom odseku tohto odôvodnenia nie je možné interpretovať ako vznik škody v zmysle .

31. Odvolací súd vo svojom odôvodnení poukazuje na to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení. Uvedené odvolací súd tvrdí vzhľadom na to, že vo svojej žalobe žalobca uvádza, že predmetnú penalizačnú faktúru z č.l. 20 vo výške 1.000 eur uhradil formou započítania pohľadávky voči spoločnosti Optimal Services Partner s.r.o. Žalobca však počas celého konania na súde prvej inštancie (ako ani v odvolacom konaní) súdu nepredložil žiaden dôkaz o ním tvrdenom započítaní, teda súd nedokáže preskúmať pravdivosť tvrdenia žalobcu, že predmetnú faktúru uhradil formou započítania pohľadávok.

32. Vzhľadom na uvedené odvolací súd taktiež poukazuje na zásadu sudcovskej koncentrácie uvedenej v , strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

33. Nakoľko teda žalobca nepreukázal jeden z predpokladov vzniku škody, ktorú vyžaduje a to samotný vznik škody. Pokiaľ súd nemá preukázaný vznik škody, nemôže taktiež posúdiť ani námietku premlčania ( ) uplatnenú žalovaným v konaní.

34. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil ( ).

35. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa v spojení s V odvolacom konaní súd vzhľadom na to, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania priznáva v rozsahu 100%,. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( ).

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( , o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( prvá veta ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).