Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (14)Rozsudok_5Co-247-2018.pdf
PDF · 109.43 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/247/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16 proti žalovanému S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. O., M. O. XXX/XX, o zaplatenie 448,37 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 3Csp/204/2017-44 zo dňa 12. júna 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o zamietnutí žaloby p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á n á r o k proti žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 137,74 eur zastavil, žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia 448,37 eur, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 19.04.2015 do zaplatenia s tým, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 1.260,- eur, ktorý ale žalovaný podľa dojednaných podmienok nesplatil. Žalovaná suma 448,37 eur predstavuje nezaplatenú sumu úveru a úroku. Žalobca písomným podaním zo dňa 04.06.2018 zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 137,74 eur späť, pričom predložil prehľad platieb žalovaného. V tejto časti súd prvej inštancie podľa § 144, § 145 a § 146 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) konanie zastavil. Ohľadne zostávajúcej časti predmetu sporu vykonal súd dokazovanie. Zo Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru / Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500089566 (ďalej len „žiadosť/zmluva“) podpísanej žalovaným dňa 05.11.2014 mal súd za preukázané, že žalovaný ako dlžník v bode 5. požiadal žalobcu ako veriteľa o poskytnutie úveru za podmienok: poskytnutá čiastka úveru / úverový limit /: 1.280,- eur, splatnosť úveru (počet splátok) 42, mesačná splátka (vrátane úrokov): 40,79 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (t. j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru + poplatok za poskytnutie úveru): 1.842,18 eur, predpokladaná RPMN úveru: 26,17 %, ročná úroková sadzba úveru: 18,08 %, priemerná RPMN za úver: 44,06 %, poskytnutá čiastka revolvingu: 1.280,- eur, celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť (revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu): 1.842,18 eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu: 26,17 %, ročná úroková sadzba revolvingu: 18,08 %. Žalobca podpísal uvedenú žiadosť/zmluvu dňa 10.11.2014 s tým, že v bode 6. doplnil údaje o schválenom revolvingovom úvere nasledovne: poskytnutá čiastka úveru / úverový limit /: 1.260,- eur, splatnosť úveru (počet splátok) 42, mesačná splátka (vrátane úrokov): 39,84 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť / t. j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru + poplatok za poskytnutie úveru /: 1.799,28 eur, RPMN úveru : 26,07 %, ročná úroková sadzba úveru:
18,08 %, priemerná RPMN za úver: 44,06 %, poskytnutá čiastka revolvingu: 1.260,- eur, celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť (revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu + poplatok za poskytnutie revolvingu): 1.799,28 eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu: 26,07 %, ročná úroková sadzba revolvingu: 18,08 %. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy (bod 13. zmluvy) boli Zmluvné dojednania Zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s.r.o. (ďalej len „zmluvné dojednania“) vyhotovené ako formulár a obsahujúce základné ustanovenia, ustanovenia o uzatvorení zmluvy a čerpaní úveru, celkovej výške úveru a RPMN, revolvingu, úrokoch za poskytnutie úveru a revolvingu, ustanovenia o zabezpečení úveru, prílohách, právach a povinnostiach dlžníka, neuskutočnení revolvingu - výpoveď, započítaní, ďalej obsahujú čestné prehlásenia dlžníka, ustanovenia o oznamovaní a doručovaní, porušení zmluvy, službách, predčasnom splatení úveru a záverečné ustanovenia. V čl. 2. bode 2.1., bode 2.2. a bode 2.3 zmluvných dojednaní je uvedené, že zmluva o revolvingovom úvere sa uzatvára na predtlačenom formulári veriteľa a vyplnená Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru podpísaná dlžníkom je návrhom na uzatvorenie zmluvy o revolvingovom úvere, ktorá zmluva je uzatvorená a nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu dlžníka a veriteľa. Veriteľ je povinný odoslať dlžníkovi oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi a 1 rovnopis zmluvy o revolvingovom úvere. Veriteľ poskytne schválenú výšku úveru na účet dlžníka uvedený v zmluve o revolvingovom úvere v deň nadobudnutia účinnosti tejto zmluvy o revolvingovom úvere. V čl. 4, bod 4.5 veta druhá zmluvných dojednaní je uvedené, že deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. V čl. 7, bod 7.1 zmluvných dojednaní je uvedené, že súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu sú prílohy, okrem iných i Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi podľa čl. 2, bod 2.2 zmluvy obsahujúce všetky identifikačné údaje schváleného úveru. Podľa bodu 13.1 (l) písm. a) zmluvných dojednaní, v prípade omeškania dlžníka s úhradou mesačnej splátky úveru podľa tejto zmluvy o viac ako tri mesiace po termíne splatnosti, všetky záväzky dlžníka, ktoré sa podľa tejto zmluvy mali stať splatnými v budúcnosti sa stávajú okamžite splatnými, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak. Z Oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500089566 zo dňa 10.11.2014 vyplýva, že žalovanému bola zo strany žalobcu schválená výška úveru 1.260,- eur so splatnosťou 42 mesiacov, pričom dátum splatnosti prvej splátky bol 12.12.2014 a dátum splatnosti poslednej splátky 12.05.2018. Výška mesačnej splátky predstavovala 39,84 eur, RPMN úveru bola v oznámení uvedená 26,07 %, priemerná hodnota RPMN 44,06 %, ročná úroková sadzba úveru 18,08 % a celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (úver + úroky + poplatok) 1.799,28 eur. Medzi stranami sporu je nesporné, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 1.260,- eur, ktoré mal žalovaný splácať v 42 mesačných splátkach po 39,84 eur. Z prehľadu platieb predloženého žalobcom vyplýva, že žalovaný uhradil žalobcovi v období od 12.12.2014 do 11.09.2017 vrátane (teda v období do podania žaloby) sumu 1.124,91 eur (čl. 12a spisu); po podaní žaloby žalovaný zaplatil žalobcovi dňa 11.04.2018 sumu 68,87 eur a dňa 11.05.2018 sumu 68,87 eur. Z potvrdení zamestnávateľa žalovaného zo dňa 10.03.2018, 09.04.2018 a 09.05.2018 vyplýva, že do podania žaloby zamestnávateľ žalovaného zrazil zo mzdy žalovaného v období od 01.01.2017 do 31.12.2017 v prospech žalobcu titulom úveru poskytnutého na základe zmluvy VS: 8500089566 celkovo 398,37 eur, ktorá suma pozostávala z mesačných zrážok vo výške totožnej, ako to vyplýva z prehľadu platieb zaslaných žalobcom, pričom posledná splátka v roku 2017 bola žalovanému zrazená zo mzdy za obdobie 8/2017. Po podaní žaloby zamestnávateľ zrazil žalovanému zo mzdy za 3/2018 sumu 68,87 eur a za 4/2018 sumu 68,87 eur. Žalobca listom zo dňa 29.03.2015 oznámil žalovanému, že k danému dňu je v omeškaní s úhradou splátok č. 2, 3, 4 v celkovej výške 206,61 eur a zároveň uviedol, že po uplynutí 15 dní od doručenia tohto oznámenia sa stanú splatnými všetky záväzky vyplývajúce zo zmluvy, ktoré sa majú stať splatnými až v budúcnosti s tým, že žalovaný stratí výhodu splátok a celý dlh bude povinný zaplatiť naraz. Z doručenky predloženej žalobcom vyplýva, že oznámenie o zosplatnení sa dostalo do dispozície žalovanému dňa 02.04.2015 - oznámenie prevzala jeho stará matka, ako vyplýva z údaja na doručenke.
2. Uvedené skutočnosti súd prvej inštancie posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“) a podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1, § 565 Občianskeho zákonníka. Podľa súdu nebolo sporu o tom, že sa jedná o spotrebiteľský spor, keďže sa týka spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmlúv. Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500089566 zo dňa 10.11.2014 je zároveň aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z.. Jedná sa o typickú formulárovú zmluvu, vopred pripravenú žalobcom ako dodávateľom, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy vystupoval v rámci svojej obchodnej činnosti (je všeobecne známe,
že žalobca je právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je okrem iného i poskytovanie úverov nebankovým spôsobom). Žalovaný zas pri uzatváraní a realizácii spotrebiteľskej zmluvy vystupoval ako spotrebiteľ, keďže nebolo preukázané, že by konal v rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti. Súd teda posudzoval daný úver z pohľadu zákona č. 129/2010 Z.z., teda či zmluva má všetky zákonom stanovené náležitosti na to, aby žalobca ako dodávateľ mal právo žiadať od žalovaného ako spotrebiteľa úroky, prípadne poplatky. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že daná zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch). Podľa názoru súdu termín konečnej splatnosti má slúžiť k tomu, aby bol spotrebiteľ v každom prípade osobitne informovaný o konkrétnom termíne (dátume) ukončenia splácania svojho úveru. Podľa názoru súdu nestačí len uvedenie údaju „splatnosť úveru (počet splátok): 42“ ako to bolo v tomto prípade. Hoci termín konečnej splatnosti (dátum splatnosti poslednej splátky úveru) vyplýva z oznámenia žalobcu o schválení úveru dlžníkovi, súd poukazuje na to, že tento údaj absentuje v návrhu na uzavretie zmluvy, ktorý robil žalovaný, a teda zmluva s takouto náležitosťou nebola dohodnutá. Tento údaj žalobca jednostranne oznámil žalovanému, z čoho vyplýva, že nemôže byť ani súčasťou zmluvy. Súd teda dospel k záveru, že z tohto dôvodu je potrebné považovať úver, ktorý žalobca poskytol žalovanému za bezúročný a bez poplatkov. Za situácie, že žalobca poskytol žalovanému sumu 1.260,- eur, pričom žalovaný do podania žaloby mu zaplatil sumu celkovo 1.224,91 eur a po podaní žaloby sumu 137,74 eur, súd žalobu zamietol v celom rozsahu. Žalovaný totiž žalobcovi zaplatil viac ako mal, nakoľko sumu 1.260,- eur aj s prípadným úrokom z omeškania, ktorý by žalobcovi patril (ak by súd vychádzal z pôvodne uplatneného úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 35,09 eur /sumy zodpovedajúcej rozdielu medzi poskytnutou sumou 1.260,- eur a vrátenou sumou do podania žaloby 1.224,91 eur/ od 19.04.2015 do 12.06.2018, teda do dňa pojednávania, tieto úroky z omeškania by boli vo výške 5,58 eur), preplatil. Žalovaný teda žalobcovi titulom predmetnej spotrebiteľskej zmluvy nič nedlží.
3. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd podľa § 255 ods. 1 CSP a 256 ods. 1 CSP. Náhrada trov konania by prináležala procesne úspešnému žalovanému, a to v rozsahu 100 %. Nakoľko si však žalovaný náhradu trov konania neuplatnil, súd rozhodol tak, že mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a to do výroku o zamietnutí jeho žaloby. Uviedol, že nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie o absencii údaja o termíne konečnej splatnosti úveru v zmluve a na to nadväzujúcim záverom o bezúročnosti úveru. Termín konečnej splatnosti nemôže v zmysle únijného práva byť právne relevantným dôvodom pre bezúročnosť úveru. Súdny dvor EÚ v bode 58 rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že Uvedené ustanovenie (čl. 10 ods. 2 smernica 2008/48/ES pozn.) by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Súdny dvor EÚ zároveň v spomenutom rozsudku konštatoval, že (výrok 4) Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 3Cdo/146/2017 konštatoval (bod 24 odôvodnenia) Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110). Súd prvej inštancie teda po právnej stránke nesprávne vyložil vnútroštátnu úpravu, a to spôsobom, ktorý odporuje záveru Súdneho dvora EÚ. Konečná splatnosť úveru nepredstavuje náležitosť, ktorá by mohla byť dôvodom bezúročnosti úveru. Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k
tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Ak uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Okrem toho zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to - určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, - spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti, - spôsobom vyplývajúcim zo Splátkového kalendára, ktorý predstavuje neoddeliteľnú súčasť zmluvy o revolvingovom úvere. Požiadavka zákona na uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru nie je požiadavkou na presnú dátumovú špecifikáciu. V takom prípade by zákonodarca logicky použil spojenie „dátum“ (tak ako napríklad uvádza pri náležitosti týkajúcej sa spotrebiteľa - „dátum narodenia“ alebo v § 10 ods. 2 písm. b), „dátumy čerpania“ a pod.). Zo zákona je zrejmé, že pojem „termín“ a pojem „dátum“ nie sú používané ako synonymá v zákone, ale sa pre odlišné situácie, v ktorých sa má uviesť dátum a kedy termín. Žalobca v nadväznosti na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie.
5. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný. Podľa neho splátkový kalendár nemôže nahradiť uvedenie doby trvania zmluvy. Nespochybňuje poskytnutie úveru ale iba spôsob jeho vymáhania žalobcom, ktorý vedie k predlžovaniu sporu do doby, kým žalovaný nezaplatí aj poslednú splátku úžerníckych úrokov. Poukázal na to, že na úver od žalobcu mu bolo zrazené zo mzdy v mesiacoch 3/2018 až 8/2018 po 68,87 eur mesačne. Navrhol odvolanie žalobcu zamietnuť.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
7. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia o zamietnutí žaloby žalobcu ako i o náhrade trov konania, v celom rozsahu na ne poukazuje v súvislosti s § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné:
8. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby žalobcu na tom právnom závere, že zmluva o spotrebiteľskom o úvere, ktorú strany uzatvorili neobsahuje všetky náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, konkrétne údaj o termíne konečnej splatnosti úveru, a preto sa úver na jej základe poskytnutý žalobcovi považuje za bezúročný a bez poplatkov a keďže žalobca už istiny poskytnutého úveru žalobcovi splatil, žalobca už nemá voči nemu ďalšie nároky a jeho žaloba preto musí byť zamietnutá. 9. Žalobca odvolaním napáda závery súdu prvej inštancie v súvislosti s uvedením, resp. neuvedením údaja o termíne konečnej splatnosti úveru a na to nadväzujúci záver o bezúročnosti úveru. 10. Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka, musí okrem iného obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru /§ 9 ods. 2 písm. f)/. Pre prípad absencie týchto náležitostí, zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b)/. 11. Zmluva o úvere, ktorú strany uzatvorili, údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahuje. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že takýto údaj obsahujú čl. 4 bod 4.5 zmluvného dojednania, ktoré sú súčasťou zmluvy, toto sa nezakladá na pravde. Samotná zmluva
uzatvorená medzi stranami v podstate zahŕňa vždy dve zmluvy, jednak zmluvu o úvere, ktorý sa žalovaný zaviazal žalobcovi poskytnúť úver do sumy 1.260 eur a žalobca sa čerpaný úver zaviazal splácať v 42- splátkach po 39,84 eur, kde sa žiadny údaj o termíne konečnej splatnosti úveru neuvádza. Potom je tu ešte, popri tzv. klasickom úvere, aj ďalšia zmluva o revolvingovom úvere, podľa ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi revolvingový úver vo výške ďalších 1.260 eur, za splnenia dojednaných podmienok. Z dokazovania vykonaného v spore súdom prvej inštancie potom vyplýva, že medzi stranami sporu došlo len k poskytnutiu a čerpaniu tzv. klasického úveru a nie ďalších revolvingových úverov a bezdôvodné obohatenie, ktoré súd prvej inštancie uložil žalovanému vydať žalobcovi je práve preplatením istiny tohto tzv. klasického úveru. Ustanovenia zmluvných dojednaní, na ktoré žalovaný v odvolaní poukazoval v súvislosti s jeho námietkou, že zmluvy obsahujú termín konečnej splatnosti úveru sa pritom týkajú len revolvingových úverov a aj samotný čl. 4 je nazvaný "Revolving", ktorý ale žalovaný žalobcovi neposkytol a žalobca ho nečerpal. Tieto ustanovenia zmluvných dojednaní teda nič nemenia na závere, že zmluva o úvere 1.260 eur neobsahuje termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 12. Rovnako na závere, že zmluvy o úvere neobsahujú údaj o termíne konečnej splatnosti úveru nič nemení ani ďalšie tvrdenie žalovaného v odvolaní, že termín konečnej splatnosti úveru možno odvodiť od ďalších údajov zmluvy, konkrétne od splatnosti splátok úveru a počtu splátok úveru. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zákon teda striktne, jasne, zrozumiteľne a bez pochýb vyžaduje, aby termín konečnej splatnosť spotrebiteľského úveru obsahovala zmluva o spotrebiteľskom úvere. V tomto prípade samotné zmluvy neobsahujú údaj konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, umožňujúci spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať tento termín. Nie je prípustné, aby si spotrebiteľ musel údaj o termíne konečnej splatnosti úveru sám odvodzovať od iných zmluvných údajov. Takýto postup by neslúžil ochrane spotrebiteľa, pre ktorú zákon náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovil. 13. Nakoniec, pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru je zrejmý zo splátkového kalendára, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, odvolací súd uvádza, že ani toto neobstojí. Takýto splátkový kalendár totiž žalobca v spore nepredložil a ani neoznačil ako dôkaz a preto takýto dôkaz nebol ani vykonaný. Žalobca sa tak nijako nemôže odvolávať na v spore nepreukázaný obsah takejto listiny. 14. Súd prvej inštancie preto správne, v súlade s vykonaným dokazovaním, uzavrel, že zmluva o úvere uzatvorená stranami sporu neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. Túto skutočnosť potom súd prvej inštancie správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru čerpaného žalobcom od žalovaného a následne o tom, že podľa preukázaných peňažných platieb žalovaného žalobcovi žalovaný už celú istinu čerpaného spotrebiteľského úveru splatil a preto je žaloba žalobcu nedôvodná. 15. Pokiaľ ide o posúdenie uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere eurokonformným výkladom príslušného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej, tu odvolací súd uvádza, že ani eurokonformným výkladom Smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorý poskytol vo svojom rozhodnutí Súdny dvor, nemožno prelomiť výklad predmetného zákonného ustanovenia, ktorý vychádza z úplne jasnej jazykovej formulácie daného zákonného ustanovenia. Zákonodarca v tomto ustanovení jasne deklaroval požiadavku na uvedenie údaja o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzatvorenia zmluvy stranami sporu platný a účinný. Aj z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora je zrejmé, že Smernica č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu a Slovenská republika pri implementácii Smernice do zákona č. 129/2010 Z.z. povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila, pretože nesmela zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Uvedený konflikt medzi Smernicou č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a zákonom č. 129/2010 Z.z. však nie je možné riešiť priamou aplikáciou predmetnej smernice. Jednalo by sa o tzv. priamy účinok smernice. Otázka priameho účinku smerníc, konkrétne podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia je riešený v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. V zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci a priamy účinok smerníc je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. Uvedené právne závery
Súdny dvor EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach /napríklad rozsudok z 26. februára 1986 vo veci Marshall, rozsudok zo dňa 05. októbra 2004 vo veci Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01/. V danom prípade tak priama aplikácia dotknutej smernice na vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je možná. 16. Ďalšou otázkou je tzv. nepriamy účinok smerníc, ktorý spočíva v eurokonformnom výklade dotknutého vnútroštátneho práva, ktorý sleduje dosiahnutie účelu, cieľa smernice. Nepriamy účinok smerníc má však vždy svoj rozsah a svoje medze, ktoré sa nachádzajú v rozsahu a medziach vnútroštátnych metód výkladu práva. Súdny dvor EÚ potom ešte sám stanovil medze, ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. V rozhodnutí vo veci Adeneler, C-212/04 / rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006/ uviedol, že "povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva (pozri analogicky rozsudok zo 16. júna 2005, Pupino, C-105/03, Zb. s. I-5285, body 44 a 47)". Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z.z. v časti požiadavky uvádzať v zmluve údaj o termíne konečnejs platnosti spotrebiteľského úveru, nie je výklad týchto zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej možný. Takýto výklad by bol výkladom práva contra legem a v podstate by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou Smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. 17. Odvolací súd na základe týchto záverov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu potvrdil ako vecne správny. 18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).