Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-17-2018.pdf
PDF · 115.02 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/17/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Terézie Mecelovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej vo veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advocate s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti žalovanému: J. Q., nar. XX. W. XXXX, trvalo bytom R. V., I. ul. XXX/XX, o zaplatenie 410,94 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 26. januára 2017 č. k. 12C/468/2015-41, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol a II. žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 261 ods. 3 písm. d/, § 497 Obch.z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 52 a nasl., § 52 ods. 1, § 54 ods. 1 a 2 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 ZoSÚ (zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou zo 16.9.2015 domáhala rozhodnutia súdu, ktorým by zaviazal žalovaného k zaplateniu zostatku trov mediačného konania 42,39 eur a trov rozhodcovského konania 368,55 eur, pozostávajúcich z troch úkonov právnej služby po 85,64 eur s paušálnym výdavkom 9,65 eur vrátane DPH a poplatku za rozhodcovské konanie 82,68 eur. Ďalej si uplatnila náhradu trov konania. Nárok odôvodnila tým, že na základe zmluvy o úvere č. 207800244 zo 17.2.2012 uzavretej podľa § 497 a nasl. Obch.z. v platnom znení žalobkyňa ako veriteľ poskytla žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 900 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s poplatkom vo výške 864 eur v 12 mesačných splátkach po 147 eur od 23.3.2012, v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (VPPÚ), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a 2 tretiny poplatku predstavujú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. Žalovaný neplnil svoj záväzok riadne a včas, čím porušil dojednania predmetnej zmluvy a stratil výhodu splátok. Výzva na úhradu celého dlhu mu bola odoslaná dňa 7.5.2013. Ku dňu vyhotovenia návrhu na začatie rozhodcovského konania uhradil žalobkyni sumu 1.026,60 eur. Žalobkyňa a žalovaný sa zaviazali pred podaním návrhu na začatie rozhodcovského konania využiť na odstránenie ich sporu vzniknutého zo vzájomného právneho vzťahu mediáciu. V zmluve o úvere sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobkyni ako veriteľovi všetky náklady, ktoré vznikli v súvislosti s uplatnením práva v mediačnom konaní. Žalovaný mediáciu zmaril (v zmysle predpisov mediačného konania), k urovnaniu sporu vzniknutého medzi žalobkyňou a žalovaným mediačným konaním nedošlo. Žalobkyňa podala dňa 13.11.2014 návrh na začatie rozhodcovského konania, tým jej vznikli trovy rozhodcovského konania. Žalovaný ku dňu
vyhotovenia žaloby uhradil žalobkyni sumu vo výške 497,06 eur. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že s výškou pohľadávky nesúhlasí, nakoľko ju naďalej mesačne spláca, k čomu pripojil aj tabuľkovú špecifikáciu o úhradách žalovaného. Súd prvej inštancie vychádzal z vykonaným dokazovaním zisteného skutkového stavu veci, podľa ktorého dňa 17.2.2012 uzavreli žalobkyňa ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o úvere č. 207800244, na základe ktorej poskytla žalobkyňa žalovanému úver 900 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s poplatkom 864 eur v 12 mesačných splátkach po 147 eur (spolu 1.764 eur), počnúc dňom 23.3.2012, ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) bola uvedená údajom 300,29%. Zmluvu posúdil ako typickú formulárovú zmluvu, v ktorej je určený veriteľ, dopĺňajú sa údaje o dlžníkovi, príp. ručiteľovi, výške úveru, poplatku a splátkach, atď., na rube formulára sa nachádzajú VPPÚ, celkom 19 bodov. V zmysle bodu 7 VPPÚ sa dlžník zaviazal uhradiť veriteľovi všetky náklady za uplatnené nároky z titulu jeho dlhu na základe zmluvy, a to uplatnené mimosúdnou cestou alebo v súdnom konaní. V zmysle bodu 13 VPPÚ zmluvné strany „prejavili“ vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov a „dohodli“ sa, že pred rozhodnutím sporu pred rozhodcovským súdom môže ktorákoľvek zmluvná strana využiť mediáciu a v prípade, ak druhá zmluvná strana neposkytne súčinnosť v mediačnom konaní, bude sa mať za to, že nemá záujem o riešenie sporu mediáciou a mediačné konanie tak zmarila. Dňa 31.3.2013 vydal mediátor Mgr. Slavomír Slávik „Písomné vyhlásenie o skončení mediácie“ medzi stranami s poukazom na to, že žalovaný neposkytol súčinnosť potrebnú k uskutočneniu mediačného konania, nepotvrdil svoju účasť, nedostavil sa na výkon mediačnej činnosti v určenom čase, svoju neprítomnosť neospravedlnil dôležitými dôvodmi a nepožiadal o výkon mediačnej činnosti na iný termín. Listom zo 7.5.2013 advokát žalobkyne vyzval žalovaného na zaplatenie dlhu 2.247,85 eur do 10 dní od doručenia listu. Dňa 17.6.2015 vydalo Združenie arbitráže a mediácie, záujmové združenie právnických osôb „Oznámenie o zastavení rozhodcovského konania“ dňom 16.6.2015 s poukazom na § 73 ods. 6 zákona č. 355/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Dôvodom zastavenia rozhodcovského konania bolo podľa oznámenia to, že Združenie arbitráže a mediácie nezískalo v lehote do 15.6.2015 povolenie na rozhodovanie spotrebiteľských sporov. Žalovaný sa vyjadril, že s nárokom žalobkyne nesúhlasí, úver už preplatil, pričom o sporných konaniach nemal žiadne vedomosti. Podľa špecifikácie úhrad žalovaného v prospech žalobkyne (vystavenej učtárňou jeho zamestnávateľa) žalovaný zrážkami zo mzdy v období od mája do decembra 2013 zaplatil sumu celkom 387,68 eur, v roku 2014 sumu celkom 613,98 eur, v roku 2015 sumu celkom 600 eur a v roku 2016 sumu celkom 600 eur. Súd prvej inštancie posúdil úverovú zmluvu uzavretú medzi stranami ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Dôvodil, že v danom prípade strany uzavreli zmluvu o úvere, na preukázanie tohto tvrdenia žalobkyňa predložila súdu vyplnený a potvrdený zmluvný formulár, v zmysle ktorého bol žalovanému poskytnutý úver v uvedenej výške, ktorú skutočnosť žalovaný nesporoval. Žalovaný preukázateľne nedodržal svoje (platobné) povinnosti určené mu zmluvou. Zmluva však neobsahuje všetky náležitosti určené ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ - konečnú splatnosť úveru, termíny jednotlivých splátok, priemernú RPMN, ročnú úrokovú sadzbu. Nepostačuje odkaz na čas, v ktorom je úver splatný, je potrebné v zmluve uviesť konkrétny časový údaj o konečnej splatnosti úveru („termín“). Zákon výslovne vyžaduje špecifikáciu splátky (jednoznačnú a zrozumiteľnú pre spotrebiteľa), aká časť z nej náleží istine, aká časť úroku a koľko z nej predstavujú prípadné poplatky, aby spotrebiteľ mohol sledovať amortizáciu istiny. Pre absenciu týchto (povinných) náležitosti zmluvy je potrebné považovať tento spotrebiteľský úver za úver bez poplatkov a bez úrokov, ako to vyplýva z cit. ust. § 11 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu podpísania zmluvy. Aj absencia čo len jednej z náležitostí určených zákonom má tieto dôsledky. Vychádzajúc z uvedeného bol potom žalovaný povinný vrátiť žalobkyni len hodnotu toho, čo mu dodávateľ - veriteľ poskytol, bez akéhokoľvek navýšenia, teda bez úrokov z úveru, bez akýchkoľvek poplatkov (teda aj nákladov mediačného a rozhodcovského konania), poistenia. Žalobkyňa si uplatnila nárok s poukazom na dojednania vo VPPÚ, ktoré podmienky si určila výlučne žalobkyňa. Všeobecné podmienky však majú slúžiť len k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa skôr uniknú. Navyše záväzok spotrebiteľa nahradiť nejaké náklady si vyžaduje konkrétnosť, minimálne určenie nejakej hranice, alebo všeobecné určenie úkonov a výpočet ich hodnoty. Žalobkyňa pritom nijako nepreukázala, že jej tieto náklady aj fakticky vznikli. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne a preto ju zamietol. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 CSP (Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. v znení neskoršieho predpisu), vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorý si však náhradu trov konania neuplatnil.
2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodila, že odvolanie podáva z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa postavenie povinného ako spotrebiteľa razantne odmietla, poukázala na skutočnosť, že dňa 17.2.2012 uzavrela so žalobcom Zmluvu o úvere č. 207800244, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver v zmysle § 262 ods. 1 Obch.z., že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obch.z. Táto zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obch.z. ako nepomenovaná zmluva. Zákonom požadované náležitosti v predmetnom prípade sú dostatočne označenie subjektov a predmet zmluvy, t. j. poskytnutie úveru, iné náležitosti sa považujú za fakultatívne a preto v dôsledku ich absencie nie je možné zmluvu označiť za bezúročnú a bez poplatkov. Súdna prax zhodne určila použitie Obch.z. nezávisle na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere (R 11/2001), ako aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere (SJ 10/2003, R ČR 16/2005). Je teda a maiori ad minus nepochybné, že zmluva o úvere sa bez ohľadu na dohodu zmluvných strán riadi Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 3 písm. d/). Vylúčiť aplikáciu O. z. ako všeobecnej občianskoprávnej úpravy možno v obchodnoprávnom vzťahu pokiaľ dohoda zmluvných strán vylúči aplikáciu dispozitívneho ustanovenia O.z.. Zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle ZoSÚ a preto nie je namieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia O.z.. V zmluve o úvere a VPPÚ povinný zároveň vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom zmluvy (vrátane VPPÚ) a že nemá k nej žiadne výhrady a zaväzuje sa ju dodržiavať. Keďže Obch.z. aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie O.z., je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.6.2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31.5.2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.5.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 O. z., v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obchodných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Vzhľadom na uvedené nie je možné zmluvu o úvere posudzovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle ZoSÚ a aj preto je žalovaný toho názoru, že predmetná zmluva o úvere nemusí obsahovať údaj RPMN a ďalšie náležitosti požadované ZoSÚ. Na peňažnom trhu boli v čase poskytovania úveru stovky iných subjektov, ktorí vystupovali ako veritelia pri poskytnutí úveru. Klient uzatvoril zmluvu o úvere so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojím podpisom.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že s jej nárokom nesúhlasí, nakoľko úver už preplatil, ako to už odznelo na súde s tým, že pošle aj výpis vystavený učtárňou jeho zamestnávateľa, že koľko už zaplatil formou zrážok zo mzdy. Žiadal, aby nemusel zaplatiť sumu 410,94 eur, predložil rozpis platieb.
4. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadrila.
5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecne správny.
6. Súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že medzi stranami uzavretá zmluva (ktorú posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere) neobsahuje všetky náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 ZoSÚ - konečnú splatnosť úveru, termíny jednotlivých splátok, priemernú RPMN, ročnú úrokovú sadzbu, pre absenciu ktorých náležitostí je potrebné považovať spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, žalovaný je povinný vrátiť žalobkyni len hodnotu toho, čo mu dodávateľ - veriteľ poskytol, bez akéhokoľvek navýšenia, teda bez úrokov z úveru, bez akýchkoľvek poplatkov (teda aj nákladov mediačného a rozhodcovského konania), ďalej dôvodil, že VVPÚ majú slúžiť len k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa skôr uniknú, navyše záväzok spotrebiteľa nahradiť nejaké náklady si vyžaduje konkrétnosť, minimálne určenie nejakej hranice, alebo všeobecné určenie úkonov a výpočet ich hodnoty; ako ostatný dôvod zamietnutia žaloby uviedol, že žalobkyňa nijako nepreukázala, že jej tieto náklady (mediačného a rozhodcovského konania) aj fakticky vznikli. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Neunesením dôkazného bremena sa rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali, pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22.9.2010, sp. zn. 3MCdo 6/2010). Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP: (1) Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. (2) Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Skutkové tvrdenia žalujúcej strany sú prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovanej strany sú prostriedkami procesnej obrany (§ 149 CSP). Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti, pričom z ustanovenia § 151 CSP vyplýva procesná sankcia za nesplnenie procesnej povinnosti (§ 151 CSP). Súd prvej inštancie na základe vyhodnotenia splnenia procesnej povinnosti strán konania, podľa § 150 a § 151 CSP, posúdi spornosť skutkových tvrdení strán, s vyvodením dôsledkov nesplnenia procesnej povinnosti.
Žalobkyňa si žalobou uplatnila proti žalovanému nárok na zaplatenie sumy 410,94 eur, ktorá suma pozostáva zo zostatku trov mediačného konania vo výške 42,39 eur a trov rozhodcovského konania vo výške 368,55 eur. V žalobe uviedla, že strany uzavreli Zmluvu o úvere 17.2.2012, na základe ktorej bola veriteľka oprávnená poskytnúť dlžníkovi úver 900 eur, dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok 864 eur t.j. celkovo zaplatiť čiastku 1764 eur v 12 mesačných splátkach po 147 eur počnúc dňom 23.3.2012, ďalej dôvodila, že žalovaný neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle dohodnutých podmienok, čím porušil dojednania uvedenej zmluvy a stratil výhodu splátok, žalobkyňa ho vyzvala na úhradu jeho záväzku, výzva na úhradu dlhu bola odoslaná 7.5.2013; strany sa v zmluve o úvere dohodli, že žalovaný ako dlžník je povinný uhradiť žalobkyni ako veriteľovi všetky náklady, ktoré vznikli v súvislosti s uplatnením práva v mediačnom konaní, v zmysle predpisov mediačného konania žalovaný mediáciu zmaril, o čom rozhodol mediátor, mediačné konanie bolo vedené pred Mediačným centrom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., k urovnaniu sporu vzniknutého medzi stranami mediačným konaním nedošlo; žalobkyňa podala 13.11.2014 návrh na začatie rozhodcovského konania, vznikli jej trovy rozhodcovského konania. Ku dňu vyhotovenia návrhu na začatie rozhodcovského konania žalovaný uhradil žalobkyni podľa žaloby sumu 1026,60 eur a ku dňu vyhotovenia žaloby uhradil žalobkyni sumu 497,06 eur. Prílohami žaloby bolo Oznámenie o zastavení rozhodcovského konania a Písomné vyhlásenie mediátora. Z Písomného vyhlásenia mediátora o skončení mediácie z 31.3.2013, vystaveného Mgr. Slavomírom Slávikom vyplýva, že v mediačnom konaní vedenom na Mediačnom centre spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. pod sp. zn. MK 00424/13 medzi žalobkyňou a žalovaným výkon mediačnej činnosti uskutočňoval ustanovený mediátor Mgr. Slavomír Slávik, ktorý v súlade s č. XXII ods. Rokovacieho poriadku Mediačného centra zriadeného a vedeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., skončil mediačné konania pre neposkytnutie súčinnosti žalovaným. Oznámením o zastavení rozhodcovského konania vydaným Združením arbitráže a mediácie, zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu Stály rozhodcovský súd, Bratislava, informovalo účastníka rozhodcovského konania, že rozhodcovské konanie vedené pod sp. zn. SR 19115/14 vo veci žalobkyne proti žalovanému o zaplatenie peňažného plnenia s prísl. bolo 16.6.2015 zastavené na základe ust. § 73 ods. 6 zákona č. 355/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Žiadne iné dôkazy na preukázanie vzniku pohľadávky (trov mediačného konania vo výške 42,39 eur a trov rozhodcovského konania vo výške 368,55 eur) žalobkyňa nepredložila. Žalovaný po doručení mu žaloby s prílohami a príslušných procesných poučení uviedol, že nesúhlasí s výškou pohľadávky, ktorú žiada žalobkyňa, nakoľko stále mesačne spláca, predložil listinu o mesačných splátkach, podľa ktorej v roku 2015 uhradil celkom sumu 600 eur, v rokoch 2013-2015 spolu 1601,66 eur a zostáva uhradiť 809,01 eur. Na pojednávaní dňa 26.1.2017 žalovaný uviedol, že dostal od žalobkyne úver, žalobkyňa doručila žiadosť o zrážky zo mzdy jeho zamestnávateľovi, predložil tabuľkovú špecifikáciu vystavenú učtárňou jeho zamestnávateľa, podľa ktorej za rok 2016 uhradil sumu 600 eur, za roky 2013-2016 sumu 2201,66, zostáva uhradiť 209,01 eur. Žalovaný tiež uviedol, že s nárokom žalobkyne nesúhlasí, o tom že by sa viedli nejaké konania voči nemu nemá vedomosť, úver už preplatil o 400 eur. Zo spisu sa nepodáva žiaden dôkaz preukazujúci vznik pohľadávky uplatnenej a kvantifikovanej žalobkyňou v predmetnom konaní (trov mediačného konania vo výške 42,39 eur a trov rozhodcovského konania vo výške 368,55 eur), z vyššie uvedeného Oznámenia o zastavení rozhodcovského konania ani Písomného vyhlásenie mediátora vznik pohľadávky nevyplýva (vyplýva z nich iba vedenie konaní), žalovaný žalobou uplatnenú pohľadávku popiera, a to čo do dôvodu aj výšky. Žalobkyňa na preukázanie vzniku pohľadávky nepredložila ani neoznačila žiaden dôkaz, preto pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa nepreukázala, že by jej náklady mediačného a rozhodcovského konania vznikli, jeho záver je správny a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva a rozumie sa ním procesná zodpovednosť strany konania za preukázanie svojich tvrdení. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania vzniku žalovanej pohľadávky. Vzhľadom na konštatovanie správnosti zamietnutia žaloby z uvedeného dôvodu, nebol už daný dôvod zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami žalobkyne. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu (vrátane odvolacími dôvodmi nespochybnenej časti o náhrade trov prvoinštančného konania) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
7. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z dôvodu, že žalovaný bol plne úspešný v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP mu síce vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak vzhľadom k tomu, že mu v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli, náhrada trov odvolacieho konania žalovanému nebola priznaná (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).
8. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)