Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-234-2017.pdf
PDF · 143.11 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/234/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcov: 1/ O.. C. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., B. 2, 2/ mal. D. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., B. X a 3/ mal. O. L. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., B., všetci zast. Advokátskou kanceláriou Timoranská & Štofková, s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Podzámska 32, IČO: 36 813 401, proti žalovaným: 1/ O. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX, zast. JUDr. Tiborom Elzerom, advokátom so sídlom Nové Zámky, Hlavné nám. 7, 2/ Groupama Garancia Biztosító Zrt., so sídlom Erzsébet királyné útja 1/C, Budapest 1146, Maďarsko, registrovaná Registrovým súdom Súdnej stolice pre hlavné mesto, číslo registrácie: 01-10-041071, konajúca prostredníctvom Groupama Garancia poisťovňa, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Bratislava, Miletičova 21, IČO: 47 236 060, zast. JAVOR - TOKÁR, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Bratislava, Stará Vajnorská cesta 37, IČO: 36 264 750, o náhradu nemajetkovej ujmy a o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty, o odvolaní žalobcov a žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky z 28. júla 2017, č. k. 13C/198/2015-176, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa pozostalostnej úrazovej renty a náhrady trov konania z r u š u j e a vec v týchto častiach vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
V ostatnej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaní v l. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 25.000 eur, žalobkyni v 2. rade sumu 30.000 eur a žalobcovi v 3. rade sumu 30.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných povinnosť plnenia druhého žalovaného zaniká.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1. a 2. rade (ďalej aj „žalovaní“) zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyni v l. rade sumu 25.000 eur, žalobkyni v 2. rade sumu 30.000 eur a žalobcovi v 3. rade sumu 30.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň uložil žalovaným v l. a 2. rade povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcom v 2. a 3. rade pozostalostnú úrazovú rentu po 200 eur každému z nich, vždy do 15 dňa toho-ktorého mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Zároveň žalobcom v l. až 3. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Právne vec odôvodnil s poukazom na ust. § 11, § 13, § 15, § 16, § 415, § 427, § 428, § 429, § 448 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), § 92, § 93 zák. č. 461/2003 Z. z., § 4 zák. č. 381/2001 Z. z. § 5 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zák. č. 381/2001 Z. z“., „ZoPZP“), § 62, § 75 ods. 1 Zákona o rodine. V dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že k usmrteniu manžela žalobkyne v l. rade a otca žalobcov v 2. a 3. rade došlo pri dopravnej nehode dňa 08.12.2014, ako aj to, že dopravnú nehodu zavinil žalovaný v l. rade. Žalovaný v l. rade bol rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 31.08.2016, č. k. 2T/88/2016-175 právoplatného dňa 31.08.2016, uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h/ Tr. zákona a odsúdený. Ako vodič motorového vozidla spôsobil z nedbanlivosti dopravnú nehodu a bola v jeho konaní preukázaná zodpovednosť za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcov v 1. až 3. rade, a to do práva na ich súkromný a rodinný život, ktorý bol smrťou ich blízkej, príbuznej osoby natrvalo narušený. Protiprávnym konaním žalovaného v 1. rade došlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských vzťahov tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov v l. až 3. rade. Uvedená zodpovednosť žalovaného v l. rade je objektívnou zodpovednosťou, t. j. zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie. Žalovaný v l. rade teda zodpovedá za nemajetkovú ujmu, ktorá žalobcom vznikla a za vzniknutý následok. S poukazom na vyššie citované ust. zák. č. 381/2001 Z. z. a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia. Z tohto vyplýva, že žalovaný v 2. rade je pasívne legitimovaný. Pokiaľ ide o žalobu vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, z vyjadrenia a z obsahu spisu je nesporné, že žalovaný v 2. rade bol vo vzťahu k žalovanému v 1. rade a uvedenému vozidlu poisťovateľom v zmysle zák. č. 381/2001 Z. z. Nikdy túto skutočnosť žalovaný v 2. rade nespochybňoval a nároky žalobcov plnil. Žalovaný v 2. rade je ako subjekt, ktorý je z povinného zmluvného poistenia vozidla žalovaného v 1. rade poistníkom a zodpovedá za spôsobenú nemajetkovú ujmu žalobcov. Tým bola daná dôvodnosť žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy, čo do jej základu vo vzťahu k obom žalovaným preukázaná. Pokiaľ ide o výšku náhrady, prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu osobnostných práv žalobcov došlo. S prihliadnutím na skutkové okolnosti dopravnej nehody zomrelému Mgr. L. O. nemožno pričítať spoluvinu za vznik dopravnej nehody. K úmrtiu došlo náhle, čo nesporne vyvolalo v žalobcoch pocity šoku zo straty blízkej osoby. Je nepochybné, že spôsobenie úmrtia člena rodiny je neoprávneným zásahom do súkromia člena rodiny. Je to veľmi traumatizujúca a smutná udalosť. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s ich prevádzkou. Usmrtenie pri dopravnej nehode je nesporne najzávažnejším dôsledkom. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia žalovaného v l. rade za škodu spôsobenú prevádzkou jeho motorového vozidla. Ďalej mal za preukázané, že medzi žalobkyňou v l. rade a jej zosnulým manželom bol výborný manželský vzťah, založený na vzájomnej náklonnosti, láske, tolerancii a rešpekte, spoločnom vedení rodinného života, bez akýchkoľvek morálnych a kultúrnych rozdielov v hodnotách, prioritách a životných zásadách. Zastával rolu živiteľa, staral sa o deti po stránke výchovy a starostlivosti. Tragická, neočakávaná a nesporne šokujúca smrť manžela mala a má u žalobkyne v l. rade okrem prirodzených a všeobecných traumatizujúcich stavov (šok, prežívanie strachu, hľadanie príčin, pocitov straty) aj ďalšie následky. Pokiaľ ide o mal. žalobcov v 2. a 3. rade, pri rozhodovaní o výške finančnej satisfakcie prihliadol na maloletosť pozostalých detí. Tragickou smrťou otca došlo k absencii člena rodiny, k strate otca, na ktoré mal. deti mali právo v rámci práva na starostlivosť zo strany oboch rodičov. Zabezpečoval deťom materiálne zázemie, sociálne, športové, či kultúrne aktivity a sprostredkovával im morálne hodnoty a citové zázemie. O toto všetko mal. žalobcovia prišli a budú ochudobnení. Dospel k záveru, že u všetkých žalobcov bolo porušené rovnaké osobnostné právo - právo na súkromie a právo na rodinný život s tým, že vo vzťahu k žalobkyni v l. rade bolo jej právo narušené tragickou smrťou manžela a u mal. žalobcov v 2. a 3. rade smrťou otca. Došlo k nezvratnému a nenahraditeľnému narušeniu manželského zväzku, resp. zväzku otec - dieťa. Judikatúra v smere stanovenia výšky je pomerne ustálená. Nemajetkovú ujmu nejde presne vyjadriť v peniazoch, pretože ju nemožno nikdy reálne nahradiť. Poukázal pritom na rozhodnutia všeobecných súdov, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Priznanú výšku nemajetkovej ujmy v sume 25.000 eur pre žalobkyňu v l. rade a po 30.000 eur každému zo žalobcov v 2. a 3. rade považoval za primeranú, vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Dožadovanie sa finančného zadosťučinenia - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, vzhľadom na skutkový stav, bolo zo strany žalobcov v l. až 3. rade v plnom rozsahu dôvodné. Pri určovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy postupoval tak, že zohľadnil všetky kritéria pre určenie jej výšky, vzal do úvahy aj citové útrapy žalobcov v l. až 3. rade, ktoré sa prejavujú v rozdielnych životných aspektoch, ide však o porovnateľné dôsledky spočívajúce v strate najbližšieho človeka (manžela, otca), preto nebol zásadne dôvod diferencovať výšku nemajetkovej ujmy u žalobkyne v l. rade a u žalobcov v 2. a 3. rade. Pokiaľ však súd predsa odstupňoval takúto nemajetkovú náhradu (rozdiel 5.000 eur v prospech mal. detí), urobil tak preto, že v prípade mal. detí išlo o pokrvné príbuzenstvo medzi otcom a deťmi, ktoré nikdy nebude možné nahradiť, pričom v prípade manželky tak tomu nie je. Pokiaľ ide o nárok na pozostalostnú rentu, konštatoval, že tento je upravený v § 448 tak, že na tento má nárok fyzická osoba, voči ktorej má zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, nehovorí, že táto povinnosť musí byť určená súdom. Predpis o sociálnom poistení, na ktorý Občiansky zákonník odkazuje pri posúdení nároku na pozostalostnú rentu hovorí o výživnom, ktoré zomrelý mal určené súdnym rozhodnutím, tak toto platí v prípade uplatnenia si poúrazovej renty len podľa predpisu o sociálnom poistení. Je nesporné, že zomrelý otec mal. žalobcov v 2. a 3. rade mal počas svojho života zákonnú vyživovaciu povinnosť voči deťom, ktorú si plnil dobrovoľne. Bolo by nespravodlivé, absurdné, diskriminačné a v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 OZ), ak by po jeho smrti jeho mal. deti, voči ktorým si svoju vyživovaciu povinnosť plnil dobrovoľne, mali byť znevýhodnené oproti deťom, na ktoré povinné osoby neplnia svoju vyživovaciu povinnosť dobrovoľne, ale len po určení jej výšky súdom. Preto nič nebráni súdu rozhodnúť o výške pozostalostnej renty. Vychádzal z ust. § 89 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. a priznal ju po 200 eur mesačne každému zo žalobcov v 2. a 3. rade. Suma úrazovej renty predstavuje pri vymeriavacom základe dôchodkového poistenia zomrelého za rok 2013 vo výške 5.690,09 eura denný vymeriavací základ v sume 12,47 eura, mesačne teda sumu 379,29 eura. Žalobcovia v 2. a 3. rade poberajú obaja sirotský výsluhový dôchodok v sume 164,85 eura, ktorú sumu je nutné od mesačnej úrazovej renty odpočítať, nakoľko kryje jej časť, t. j. mesačná úrazová renta by mala predstavovať sumu 214,44 eura. Keďže si žalobcovia v 2. a 3. rade nárok na pozostalostnú rentu uplatnili len vo výške 200 eur, nemohol im priznať vyšší nárok, nemohol prekročiť ich návrhy. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil v zmysle § 255 ods. 1 CSP a žalobcom v konaní plne úspešným (čo do základu ich nárokov, pri ktorých výška nároku záležala výlučne na posúdení súdom), priznal nárok na plnú náhradu trov konania. O výške týchto trov konania rozhodne súd podľa § 261 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli v zákonnej lehote všetky strany sporu.
3. Žalobcovia v jeho zamietajúcej časti, týkajúcej sa počiatku povinnosti platiť pozostalostnú úrazovú rentu. Navrhli rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmeniť tak, že žalovaní v l. a 2. rade sú povinní platiť spoločne a nerozdielne žalobcom v 2. a 3. rade pozostalostnú úrazovú rentu po 200 eur každému z nich od 08.12.2014 do doby trvania nároku na výživné pre nezaopatrené dieťa, vždy do 15-tého toho ktorého dňa v mesiaci k rukám matky žalobcov v 2. a 3. rade. Žalovaní v l. a 2. rade sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne každému zo žalobcov v 2. a 3. rade pozostalostnú úrazovú rentu za obdobie od 08.12.2014 do 28.07.2017 každému v sume 6.329 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrok súdu prvej inštancie v tejto časti považujú za nesprávny. Prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože sa domáhali priznania nároku na pozostalostnú úrazovú rentu každý vo výške 200 eur v žalobe od 08.12.2014 do doby trvania nároku. Nárok im vznikol už dňom smrti ich otca. Otec žalobcov bezpochyby mal vyživovaciu povinnosť a nebolo preukázané, že by za obdobie od 08.12.2014 do právoplatnosti napadnutého rozsudku nemali nárok na výživné, alebo že by tento bol uspokojený. Žalovaní v l. a 2. rade nikdy nenamietali skutočnosť a nepopierali nárok žalobcov uplatnený v žalobe. Preto majú za to, že pokiaľ ide o dobu trvania nároku, sa toto obdobie stalo nesporným. Súd sa v rámci predmetného rozsudku nezaoberal, resp. neprihliadol na skutočnosti, ktoré žalobcovia v 2. a 3. rade majú za preukázané. V napadnutom rozsudku teda absentuje zdôvodnenie, pre ktoré bola žaloba v časti pozostalostnej úrazovej renty za dobu od 08.12.2014 do právoplatnosti rozsudku zamietnutá. Na základe vyššie uvedeného majú za to, že prvoinštančný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nevyvodeniu správneho právneho záveru.
4. Žalovaný v 1. rade v odvolaní žiadal rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť a priznať nižšiu nemajetkovú ujmu, a to podľa zváženia odvolacieho súdu a vo veci priznania pozostalostnej úrazovej renty rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Čo sa týka uplatneného nároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, tento nie je dôvodný. Nesúhlasí ani s priznanou výškou, nakoľko táto nie je adekvátna predovšetkým k jeho možnostiam. Je nemajetný, nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, ani žiaden hodnotný hnuteľný majetok a jediným zdrojom jeho príjmu sú zárobky z práce v relatívne nízkej výške, ktoré mu postačujú len na krytie nevyhnutných nákladov na život. Teda súd nezohľadnil jeho reálne možnosti a nárok je de facto reálne nevymožiteľný. Priznanie nároku na pozostalostnú rentu je v rozpore s § 93 zák. č. 461/2003 Z. z., ktorá sa určuje vo výške výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol poškodený povinný platiť ku dňu svojej smrti. Vyživovacia povinnosť vo všeobecnosti síce vyplýva zo zákona, ale konkrétnu výšku v zmysle § 93 cit. zákona a povinnosť túto výšku uhrádzať určuje súd svojim rozhodnutím. V danom prípade výška výživného súdom stanovená nebola, a preto ani nevznikol nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Pokiaľ ide o priznanie nároku žalobcom na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nie je dôvodné a je v rozpore s § 255 CSP. Žalobcovia neboli úspešní v celom rozsahu uplatneného nároku, nemajetková ujma im bola priznaná ani nie vo výške 1/3 uplatneného nároku. Žalobkyňa v 1. rade bola úspešná len v 25% pomere uplatneného nároku a žalobcovia v 2. a 3. rade len v podiele 30%. Navrhuje rozhodnúť o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
5. Žalovaný v 2. rade podal odvolanie voči všetkým výrokom a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnutý rozsudok trpí vadami podľa § 365 ods. 1 písm. b/, h/ CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Závažnosť vzniknutej ujmy je dostatočne zrejmá, súd však neuvádza ako posúdil okolnosti, za ktorých k porušeniu práva prišlo a bližšie sa im nijak nevenuje. Nešpecifikuje svoju úvahu o primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie zohľadnil pri svojej úvahe o výške primeraného zadosťučinenia postoj žalovaného v 1. rade, ktorý prejavil ľútosť a priznal sa k spáchaniu trestného činu. Nárok, i napriek jeho nesporne satisfakčnej funkcie by nemal predstavovať likvidačnú sumu, ktorá je z majetkových pomerov žalovaného v l. rade zrejme neuspokojiteľná. Namietal nesprávne posúdenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je neprimerane vysoká. Namieta nesprávne právne posúdenie veci, pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu žalovaného v 2. rade. Podľa vnútroštátneho práva uplatniteľného vo veci samej, nie je náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode pokrytá z povinného poistenia zodpovednosti poisteného za škodu, čo je konštantne judikované pred aj po vydaní rozsudku ESD vo veci Haasová najvyššími súdnymi autoritami. V Slovenskej republike neprišlo k zmene vnútroštátnej právnej úpravy a táto aj po rozhodnutí ESD ostala nezmenená. Podľa § 16 OZ, kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona. Je toho názoru, že povinné zmluvné poistenie motorových vozidiel nepokrýva náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR. Náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do rozsahu poistného krytia titulom povinného zmluvného poistenia. Nie je dôvod postupovať inak, ako na základe vnútroštátneho práva, ktoré správne implementovalo smernice, ani vykladať vnútroštátne právo inak, než ako to ukladajú zaužívané vnútroštátne postupy. Jednotlivec v súkromnoprávnom vzťahu nemôže byť postihovaný za prípadné nesplnenie povinností členského štátu implementovať smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku. Ak sa splnenia povinnosti vyplývajúcej zo smernice, domáha jednotlivec voči štátu, ide o nesplnenie jeho povinnosti (horizontálny účinok). Priznanie priameho účinku smernice aj voči druhému jednotlivcovi (vertikálny účinok) by iba znižoval motiváciu členských štátov na riadnu a včasnú implementáciu smernice a zároveň by sankcionoval osoby v súkromnoprávnom vzťahu za nesplnenie povinnosti štátom. Ústavný súd SR nie je najvyššou súdnou autoritou v zmysle sústavy všeobecného súdnictva. Ústavný súd preto nie je alternatívou, ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky. Ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v časti týkajúcej sa úrazovej renty. Suma pozostalostnej úrazovej renty alebo úhrn súm pozostalostných úrazových rent po tom istom poškodenom nesmie presiahnuť sumu úrazovej renty, na ktorú mal alebo by mal poškodený nárok pri 100% strate pracovnej schopnosti (§ 93 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z.). Poškodený by mal pri 100% strate zárobkovej schopnosti nárok na úrazovú rentu 30,4167 x 80% DVZ (12,47 eura) x 100 %/100, 30,4167 x 80% 12,47 eur x 1 = 303,43 eura. Súd prvej inštancie priznal žalobcom v 2. a 3. rade v úhrne úrazovú rentu 400 eur, teda v rozsahu väčšom, na ktorú by mal poškodený nárok pri 100% strate pracovnej neschopnosti, a teda v rozpore s vyššie citovaným zákonným ustanovením. O trovách konania navrhol rozhodnúť podľa pomeru úspechu tak, že žalobcom nemal priznať nárok na náhradu trov konania, pretože žalobcovia boli vo veci procesne neúspešní, pretože pomer úspechu žalovaného v 2. rade prevyšuje pomer úspechu toho-ktorého žalobcu.
6. Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že sa pridržiava svojho odvolania a nesúhlasí s peňažným nárokom na pozostalostnú úrazovú rentu z dôvodov uvedených v odvolaní, ktoré žalovaný v l. rade podrobne písomne odôvodnil. K odvolaniu žalovaného v 2. rade sa vyjadril v tom smere, že pozostalostná renta žalobcom neprináleží v priznanej výške. Taktiež sa stotožnil i s odvolaním, pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania. Žiadal rozhodnúť tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
7. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uvádzal, že napadnutý rozsudok neobsahuje odôvodnenie určenia výšky a splatnosti úrazovej renty, a preto je nepreskúmateľný. Uvedené nároky považuje za ním skôr vznesené námietky za nedôvodné. K odvolaniu žalovaného v 1. rade uviedol, že súhlasí s námietku žalovaného v l. rade o neprimeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a s týmto tvrdením sa stotožňuje a odkazuje na zhodné dôvody uvádzané v ním podanom odvolaní. Poukazuje rovnako na ním namietaný rozpor s ust. § 93 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Pokiaľ ide o námietku (ne)určenej vyživovacej povinnosti, túto považuje za dôvodnú. Napadnutý rozsudok vôbec neobsahuje v tomto smere žiadne odôvodnenie, a preto je nepreskúmateľný. Nesprávne odkazuje na § 89 ods. 1 vyššie citovaného zákona, ktoré nie je možné aplikovať na určenie výšky pozostalostnej úrazovej renty. Opätovne poukazuje na nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku v tejto časti, ktorá je dôsledkom aplikácie nesprávneho ustanovenia právneho predpisu. Vzhľadom na tento názor nie je možné sa k tomu bližšie vyjadriť.
8. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade navrhli rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bol tento napadnutý odvolaním žalovaného v 2. rade potvrdiť ako vecne správny. V plnom rozsahu sa stotožňujú s právnym názorom prvoinštančného súdu vyjadreným v rozsudku, pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu žalovaného v 2. rade. Námietky žalovaného v 2. rade sa stali neaktuálnymi a sú vyriešené.
9. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), po zistení, že odvolanie podali v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strany, v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), prejednal odvolanie žalobcov a žalovaných bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov a žalovaných je sčasti dôvodné. Preto odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, že v I. výroku rozsudok súdu prvej inštancie zmenil pokiaľ ide o solidaritu plnenia žalovaných, v II. výroku a naň nadväzujúcom IV. výroku rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil v týchto častiach na ďalšie konanie. Zamietajúci výrok pre absenciu odvolania nadobudol právoplatnosť.
10. Predmetom konania v zmysle žaloby žalobcov bola náhrada nemajetkovej ujmy pre žalobcov v l. až 3. rade vo výške po 100.000 eur každému a vyplatenia pozostalostnej úrazovej renty po 200 eur mesačne pre žalobcov v 2. a 3. rade od 08.12.2014, do doby trvania nároku na výživné pre nezaopatrené deti, ktorá im vznikla zásahom do ich osobnostných práv pri dopravnej nehode zavinenej žalovaným v l. rade dňa 08.12.2014. Pri tejto nehode, zavinenej žalovaným v l. rade, zomrel Mgr. L. O., manžel žalobkyne v l. rade a otec žalobcov v 2. a 3. rade. Dopravnú nehodu spôsobil žalovaný v l. rade, ktorý bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 31.08.2016 č. k. 2T/88/2016-175 pre prečin usmrtenia O.. L. O.. Uvedeným trestným rozsudkom, vychádzajúc z ust. § 193 CSP, bola preukázaná zodpovednosť žalovaného v l. rade za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcov v l. až 3. rade. Došlo do zásahu do súkromia žalobcov. Súčasťou práva na súkromie a rodinný život je i právo na spolužitie s inými členmi rodiny. Smrťou manžela žalobkyne v l. rade a otca žalobcov v 2. a 3. rade, v pomerne mladom veku 43 rokov, v dôsledku dopravnej nehody, nepochybne došlo k nenapraviteľnej citovej ujme na strane žalobcov. Aj z výsluchov svedkov vyplynulo, že žalobkyňa v l. rade - manželka veľmi zle znášala smrť manžela a taktiež i žalobcovia v 2. a 3. rade - deti zosnulého sa nevedeli vysporiadať so smrťou otca, čo sa odrazilo aj na ich zdravotnom a psychickom stave. Súd prvej inštancie podrobne odôvodnil blízke rodinné vzťahy žalobcov so zosnulým, preto s poukazom na uvedené prijal správny právny záver, že žaloba je zo strany žalobcov podaná dôvodne. Ujmu, ktorú jednotliví žalobcovia (manželka a mal. deti) utrpeli, by aj z objektívneho hľadiska každá osoba považovala za ťažkú a nenapraviteľnú. Z uvedeného dôvodu nepostačuje iba morálne zadosťučinenie, ale je treba žalobcom poskytnúť aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktorej cieľom je aspoň čiastočné zmiernenie utrpenej ujmy, berúc do úvahy najmä to, že navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. V konaní bol nepochybne preukázaný neoprávnený zásah do zákonom chráneného osobnostného práva fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť osobnosť fyzickej osoby. Taktiež bola preukázaná existencia nemajetkovej ujmy v jej osobnostnej integrite a príčinná súvislosť medzi nimi. Napokon bolo preukázané aj protiprávne konanie žalovaného v l. rade, ktorý bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného, že inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a spáchal tento čin závažnejším spôsobom konania, porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona.
11. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie čiastočne žalobe vyhovel, keď zaviazal žalovaných v l. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v l. rade sumu 25.000 eur a žalobcom v 2. a 3. rade po 30.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Zároveň priznal žalobcom v 2. a 3. rade aj pozostalostnú úrazovú rentu po 200 eur od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Zamietajúci výrok nadobudol právoplatnosť pre nedostatok podaného odvolania. Proti rozsudku podali odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade, pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy a výšku pozostalostnej úrazovej renty. Žalobcovia podali odvolanie čo do počiatku stanoveného platenia pozostalostnej úrazovej renty.
12. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného v 2. rade, týkajúceho sa jeho pasívnej legitimácie, dospel odvolací súd k záveru, že prvoinštančný súd správne vec vyhodnotil a vec správne právne posúdil, v plnom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku týkajúce sa danej problematicky a považoval ho za správny. Súd prvej inštancie rozsudok v tejto časti podrobne a v dostatočnej miere zdôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v tejto časti a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia uvádza nasledovné dôvody. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv predstavovaných právom na súkromný a rodinný život, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode je nutné vyriešiť, či je daná pasívna legitimácia poisťovne vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel. Pod pojmom škoda použitým v zák. č. 381/2001 Z. z. treba tento pojem vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Usmrtenie pri dopravnej nehode je najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá a vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely ZoPZP je pritom aj ústavne konformným, pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla. Pri výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. ZoPZP bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené t. č. platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.09.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Z textu tejto smernice je zrejmé, i keď nedefinuje pojem škoda, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú (napr. rozsudok SD EÚ zo 06.05.2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA). Nie je preto možné nezahrnutie do pojmu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla i dnešné náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody (keďže usmrtenie znamená a vždy znamenalo zánik právnej subjektivity primárne poškodeného a takto i možnosti uplatňovania akejkoľvek náhrady ním samotným - čo neplatí a ani nemôže platiť o pozostalých). Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že v zmysle ust. § 4 ods. 2 ZoPZP zodpovedá taký záver, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalovaný v 2. rade, ako poistiteľ, zodpovednosti za škodu je pasívne legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1 prvá veta ZoPZP vznikla povinnosť nahradiť škodu žalobcom. S prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je pojem škoda treba vykladať extenzívne tak, že pod škodou treba rozumieť aj nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obeti dopravnej nehody podľa § 11 a § 13 OZ. Z uvedeného dôvodu je v tejto veci daná pasívna legitimácia žalovaného v 2. rade - poisťovne vykonávajúcej zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel tak, ako to konštatoval aj súd prvej inštancie.
13. Občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe, a preto na vznik zodpovednosti sa nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného práva vykonal. Pokiaľ by však v dôsledku neoprávneného zásahu došlo ku škode, uplatnenie ďalšieho druhu občianskoprávnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasl. OZ je viazané na existenciu zavinenia subjektu zásahu. Subjektívny prvok zavinenia má však význam pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 OZ v rámci zohľadnenia okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.
14. Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2 OZ) je, že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nezdá s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúcimi, a to bez ohľadu k tej skutočnosti, či žalobca voči žalovanému uplatnil aj nárok na náhradu škody. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto posúdenie je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý ale bude musieť vychádzať jednak z jednotlivých okolností, ako aj z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Keďže uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto nemajetkovej ujmy hodnotiť vždy objektívne, prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo, ako i k osobe postihnutej hlavne k jej veku a k postaveniu. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom, sa výška určuje jednorazovou čiastkou, a zákon pri určení tejto výšky nestanovuje žiadne medze. Stanovuje však dve podstatné kritéria, taxatívne uvedené v ust. § 13 ods. 3 OZ a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a široko chápané okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ktorú zákonnú úpravu je súd povinný rešpektovať.
15. Pokiaľ ide o samotnú výšku priznanej nemajetkovej ujmy, namietanej oboma žalovanými, sa odvolací súd plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto časti a využijúc postup podľa § 387 ods. 2 CSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery a tieto i primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaní sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňujú neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe sčasti vyhovel a vo zvyšku zamietol. Poukazuje pritom na podrobné dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa v plnej miere stotožňuje a na tieto v podrobnostiach poukazuje.
16. Pokiaľ však ide o spôsob plnenia, keď súd prvej inštancie svojim rozsudkom zaviazal žalovaných v l. a 2. rade spoločne a nerozdielne (solidárne) zaplatiť žalobkyni v 1. rade 25.000 eur a žalobcom v 2. a 3. rade po 30.000 eur, i napriek tomu, že takýmto spôsobom žalobcovia rozhodnúť nežiadali sa odvolací súd nestotožňuje. Žalobcovia sa žalobou domáhali sa deleného plnenia s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných povinnosť plnenia ďalších žalovaných zaniká.
17. V zmysle § 511 ods. 1 OZ platí, že ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. Uvedené ustanovenie upravuje tzv. pasívnu solidaritu, ktorá je vyjadrená termínom „spoločne a nerozdielne“. Je charakterizovaná viacerými subjektmi na dlžníckej strane, ktorých povinnosťou je splniť dlh tomu istému veriteľovi spoločne a nerozdielne. Funkcia pasívnej solidarity spočíva vo väčšom zabezpečení pohľadávky veriteľa a uľahčení jej uplatnenia.
18. V zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Z toho vyplýva, že poisťovateľ vykonávajúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti má pri uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody rovnaké právne postavenie, ako osoba, ktorá škodu priamo spôsobila. Poškodený môže priamo od neho požadovať na súde alebo mimo neho náhradu škody. To však neznamená, že by z ustanovení ZoPZP bolo možné vyvodzovať pasívnu solidaritu poisteného a poisťovateľa. Pre účely preskúmavanej veci treba preto zdôrazniť, že súd nie je oprávnený uložiť žalovaným povinnosť splniť záväzok spoločne a nerozdielne iba na základe vlastnej úvahy a bez zákonnej legitimácie. To platí pre konštitutívne, ale aj pre deklaratórne rozhodnutia. Ak je v civilnom sporovom konaní na jednej alebo oboch procesných stranách viacero účastníkov, ide o procesné spoločenstvo (aktívne alebo pasívne). V závislosti od intenzity prepojenia jednotlivých strán v takomto procesnom spoločenstve so zreteľom na obsah ich vzájomného hmotnoprávneho vzťahu, prípadne spoločného vzťahu k tretím osobám sa rozlišuje spoločenstvo samostatné (pri ktorom každý spoločník vystupuje voči druhej strane samostatne) a nerozlučné (ktoré je charakterizované tým, že rozhodnutie sa vzťahuje na všetkých spoločníkov spoločne). Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva. O nerozlučné spoločenstvo ide tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi. V danom prípade z právnej úpravy, ktorú treba aplikovať na vzájomný vzťah žalovaného v l. a žalovaného v 2. rade (t. j. zo zák. č. 381/2001 Z.z.) nevyplýva, že by predmet konania nemohol byť prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému z nich. To znamená, že medzi žalovanými v l. a 2. rade ide o pasívne spoločenstvo samostatných spoločníkov. Delené záväzky sú pravidlom. Delené budú teda všetky záväzky, ktoré nie sú nedielne a nie sú solidárne. Keďže Občiansky zákonník pripúšťa solidaritu záväzkov iba vtedy, ak to ustanovuje zákon, prípadne výrok súdu, alebo je vymienené zmluvou, delené záväzky sú pravidlom.
19. Vzhľadom na vyššie uvedené rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalovaní v l. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 25.000 eur, žalobkyni v 2. rade sumu 30.000 eur a žalobcovi v 3. rade sumu 30.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných povinnosť plnenia druhého žalovaného zaniká.
20. Odvolací súd pri prejednávaní veci dospel k záveru, že námietky strán sporu, týkajúce sa pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade, výšky nemajetkovej ujmy, považoval za nespôsobilé spochybniť rozhodnutie súdu prvej inštancie a na tieto neprihliadal. Uvedené odvolacie dôvody neboli naplnené. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v danej veci zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Ako už bolo uvedené, prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Napadnutému rozhodnutiu v tejto časti nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne žeby výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
21. Iná však bola situácia pokiaľ ide o priznanie pozostalostnej úrazovej renty. Žalobcovia a žalovaní vo svojom odvolaní namietali nepreskúmateľnosť rozhodnutia v časti týkajúcej sa počiatku a výšky priznanej pozostalostnej renty. Súd prvej inštancie k počiatku priznanej pozostalostnej úrazovej renty nič neuviedol, iba priznal tento nárok od právoplatnosti rozsudku i napriek tomu, že žalobcovia sa tohto nároku domáhali od 08.12.2014, kedy došlo k úmrtiu manžela žalobkyne v 1. rade a otca žalobcov v 2. rade následkom dopravnej nehody. V napadnutom rozsudku absentuje zdôvodnenie, pre ktoré v časti pozostalostnej úrazovej renty za dobu od 08.12.2014 do právoplatnosti rozsudku žalobu zamietol.
22. Právo strany sporu a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Účelom odôvodnenia rozhodnutia je totiž preukázať jeho správnosť, logicky vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť myšlienkový postup súdu vedúci k rozhodnutiu i s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súčasne je prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní súdnych rozhodnutí, ktoré preto musia byť preskúmateľné. V opačnom prípade sa strane sporu odníma možnosť konať pred súdom pre porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v súdnom konaní a teda i porušuje právo na spravodlivé súdne konanie.
23. Odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa k odvolacím námietkam žalobcov a žalovaného v 2. rade, ktoré sú naplnené. Žalovaný poukazoval na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vec. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom; táto vada konania odvolacím súdom zistená bola. K žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávneho vyložil.
24.Odvolací súd si v tomto smere plne osvojil odvolacie námietky žalobcu i žalovaného v 2. rade ako dôvodné. Za situácie, že odôvodnenie jeho rozhodnutia nespĺňa požiadavku, aby bolo vnútorne konzistentné, presvedčivé a jeho obsah umožňoval uskutočniť odvolací prieskum. Súd prvej inštancie sa preto dostal mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho bola stranám sporu odňatá možnosť konať pred súdom. K naplneniu práva na spravodlivý proces tak mohlo dôjsť len kasačným rozhodnutím odvolacieho súdu v napadnutej časti.
25. Odvolací súd musí prihliadnuť na uvedenú vadu, a preto z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, týkajúcej sa pozostalostnej úrazovej renty podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie v ďalšom konaní opätovne rozhodne o nároku žalobcov, pričom svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby spĺňalo zákonné požiadavky naň kladené, a vyporiadajúc sa v ňom i so všetkými námietkami strán sporu uplatnenými v ich odvolaní. Zároveň rozhodne i o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).