Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_KE-8S-79-2020.pdf
PDF · 160.93 KB
Case nature
Area
Subarea
KE-8S/79/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Raganovej a z členov senátu JUDr. Tomáša Kuruca a JUDr. Pavla Doriča, PhD., v právnom spore žalobcu: Fpt Slovakia s.r.o., so sídlom Južná trieda 6, 040 01 Košice, IČO: 35 883 375, právne zastúpeného: Accace Legal SK, s.r o., Mlynské nivy 16, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 53 792 751, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ul. Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100685924/2020 zo dňa 16.03.2020, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 100685924/2020 zo dňa 16.03.2020 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na plnú náhradu trov konania. .
odôvodnenie:
I. Administratívne konanie
1. Žalobca podal dňa 30.04.2015 hlásenie k dani z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie 2014, v ktorom uviedol daň vo výške 0,00 eur. Dňa 23.06.2015 podal dodatočné hlásenie o dani z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie 2014, v ktorom uviedol daň vo výške 0,00 eur. Dňa 27.07.2015 podal ďalšie dodatočné hlásenie o dani z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie 2014, v ktorom si zvýšil daň oproti predchádzajúcemu dodatočnom hláseniu zo sumy 0,00 eur na sumu 944606,84 eur, t. j. zvýšenie dane predstavovalo sumu 944 606,84 eur. Následne Správca dane rozhodnutím č. 102728166/2019 zo dňa 26.11.2019 podľa § 155 ods. 1 písm. g) zákona č. 563/2009 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2015 v nadväznosti na § 165e ods. 2 a v nadväznosti na § 155 ods. 5 zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 31.12.2015 uložil žalobcovi pokutu vo výške 47230,30 eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písmena i bod 1 zákona o dani z príjmov nakoľko daňový subjekt uviedol v dodatočnom hlásení o dani z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie 2014 doručenom dňa 27.07.2015 sumu, ktorá v porovnaní so sumou uvedenou v predchádzajúcom dodatočnom hlásení doručenom dňa 23.06.2015 predstavuje zvýšenie dane.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca, v ktorom namietal, že rozhodnutie neobsahuje všetky náležitosti predpokladané v § 63 Daňového poriadku. ďalej uviedol, že hlásenie sa považuje za daňové priznanie avšak v kontexte účelu obsahu hlásenia sa za rozhodnú sumu pre uloženie pokuty podľa § 155 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku považuje suma daňového nedoplatku v časti 1 pole 10 a časti 2 pole 12 hlásenia a nie suma dane za všetkých zamestnancov daňovníka roku 2014 uvedená v časti 1 pole 7 hlásenia. Uviedol, že si nesplnil svoju administratívnu povinnosť uviesť všetky úhrnné údaje z mesačných prehľadov v riadnom hlásení, pričom táto vada riadneho ohlásenia bola na základe
jej výzvy odstránená hlásením z 27.07.2015, pričom nedošlo ani k ukráteniu Dane, preddavky a Dane zamestnancov boli riadne odvedené a oznámené v mesačných prehľadoch ako aj v riadnom hlásení v časti 4 a 5, a zároveň neskôr podaní hlásenia za rok 2014 nedošlo k zmene týchto súm zamestnancov. žalobcovi z podaných hlásení nevznikol daňový nedoplatok a nedošlo k zvýšeniu vyrubenej daňovej povinnosti a nebol povinný odviesť štátu vyššiu daňovú povinnosť. Žalobca poskytol potrebnú súčinnosť a na výzvy Daňového úradu Košice včas reagoval a chýbajúce údaje v riadnom hlásení cestou hlásenia z 27.07.2015 a neskoršieho hlásenia z 25.08.2015 doplnil pričom v skutočnosti sa jednalo o odstránenie vád riadneho ohlásenia nie o samostatné podanie dodatočného hlásenia. Navýšenie sumy daňového nedoplatku v hlásení z 27.07.2015 oproti riadnemu hláseniu predstavovalo sumu 0,23 eur pritom aj táto suma bola nesprávna a opravená hlásením podaným dňa 25.08.2015 na sumu 0 eur. Pokuta vo výške 47 230,30 eur je vypočítaná na základe právnej úpravy platnej do 31.12.2015, ktorá bola s účinnosťou od 01.01.2016 zmenená a v zmysle článku 50 ods. 6 Ústavy slovenskej republiky je potrebné voči žalobcovi zohľadniť a aplikovať neskoršiu priaznivejšiu právnu úpravu. Pokuta vo výške 47 230,30 eur je neprimerane vysoká s ohľadom na pochybenie žalobcu, ktoré spočíva iba v administratívnom pochybení, keď v riadnom hlásení opomenul uviesť úhrnné ju údaje z mesačných prehľadov, tieto údaje boli daňovému sú úradu Košice známe, nebola zistená nová vyššia daňová povinnosť zamestnancov daňovníka, daň bola priebežne mesačne uhradená, daňovníkovi skutočnosti nevznikol žiadny daňový nedoplatok a od podania neúplného riadneho ohlásenia uplynulo bezmála 5 rokov. žalobca sa môžu dopustil v tomto prípade správneho deliktu avšak ale to to malo byť podľa § 154 ods. 1 písmena jej daňového poriadku, keď skutočnosti len opomenul uviesť sčasti 1 riadneho ohlásenia úhrnné údaje z mesačných prehľadov a mal za to, že mu mala byť uložená sankcia v rozpätí od 60 do 3000 eur podľa § 155 ods. 1 písmena e) Daňového poriadku.
3. Následne žalovaný rozhodnutím č. 100685924/2020 zo dňa 16.03.2020 rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Uviedol, že podľa súčasnej platnej právnej úpravy sa pokuta ukladá obligatórne, to znamená, že nie je na úvahe správcu Dane či pokutu uloží alebo nie, ale je povinný uložiť, ak sa daňový subjekt dopustí správneho deliktu, spočívajúcu v porušení povinností uložených právo mi predpismi dotýkajúcimi sa oblasti daní, bez ohľadu na to, či konanie daňového subjektu bolo úmyselné alebo nie. Daňový subjekt nesie zodpovednosť za údaje uvedené v daňových dokladoch. Nakoľko daňový subjekt podal dodatočné hlásenie dňa 27.07.2015, ktorým si zvýšil daň o 944 606,61 eur v porovnaní s predchádzajúcim dodatočným daňovým priznaním zo dňa 23.06.2015, a tým naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 Daňového poriadku, bol správca Dane povinný uložiť pokutu podľa § 155 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku, v znení účinnom do 31.12.2015, v nadväznosti na § 165e ods. 2 Daňového poriadku a § 155 ods. 5 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015, vo výške 47 230,30 eur. Žalovaný mal za to, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v súlade s ustanovením § 63 daňového poriadku. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia správne uviedol čo bolo podkladom pre vydanie rozhodnutia, akého správneho deliktu sa daňový subjekt dopustil, akými právnymi predpismi sa Správca dane pri vydávaní rozhodnutia riadil, a na základe, ktorých ustanovení daňového poriadku bola daňovému subjektu uložená pokuta a v akej výške a spôsob ich výpočtu. Správca Dane bol povinný uložiť pokutu vo výške 5% z rozdielu medzi sumou uvedenou v dodatočnom hlásení zo dňa 27.07.2015 a sumou uvedenou v predchádzajúcom dodatočnom hlásení zo dňa 23.06.2015.
II. Správna žaloba
4. Proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 16.03.2020 podal včas žalobca správnu žalobu v ktorej namietal, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné nakoľko nevychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a navrhol, aby súd rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
5. Namietal, že žalovaný nezohľadnil argumentáciu žalobcu v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu a formalistickým výkladom použitých právnych noriem sa snažil podporiť nesprávny záver prvostupňového správneho orgánu. Žalobca v hlásení z 27.07.2015 nevykázal žiadne zvýšenie Dane o sumu 944 606,84 eur nakoľko uvedenie tejto sumy v poli 7 časti 1 hlásenia z 27.07.2015 predstavovalo len formálnu opravu údajov v časti 1 riadneho ohlásenia vykonanú na základe
výzvy Správcu dane, keďže v časti 1 hlásenia sa uvádzajú súhrnné údaje z prehľadov o zrazených a odvedených preddavkoch na dani ktoré žalobca ako zamestnávateľ podal a daň odviedol Správcovi dane za jednotlivé kalendárne mesiace zdaňovacieho obdobia 2014.
6. Žalobca už vo svojom odvolaní v správnom konaní poukazoval na to, že predmetné polia hlásenia neboli vyplnené vôbec a preto záver, že by mal uviesť daň vo výške 0,- eur je v rozpore so skutkovým stavom ako aj údajmi obsiahnutými v administratívnom spise. Žalobca výzve správcu Dane vyhovel a vytknuté nedostatky odstránil podaním hlásenia z 27.07.2015. Vzhľadom na postup správcu Dane je zrejmé, že žalobca pri podaní hlásenia z 27.07.2015 nepostupoval podľa § 39 ods. 15 zákona o dani z príjmov, ako to nesprávne uvádza žalovaný v rozhodnutí, ale postupoval v zmysle § 13 a § 17 Daňového poriadku, t. j. vzhľadom na výzvu odstránil vytknuté vady a nedostatky riadneho ohlásenia A z týchto ustanovení je zrejmé, že pokiaľ postupom podľa nich daňový subjekt vady odstráni, pôvodné podanie sa považuje za podané bez vád, teda riadne, a preto ho nie je možné považovať za opravné alebo dodatočné. Žalobca vyjadril názor, že na daný prípad ani nie je možné aplikovať § 39 ods. 15 zákona o dani z príjmov, pretože toto ustanovenie upravuje postup platiteľa Dane v prípade výzvy správcu Dane podľa § 13 a 17 daňového poriadku. Ustanovenie § 39 ods. 15 zákona o dani z príjmov ustanovuje povinnosť platiteľa Dane, zamestnávateľa, v prípade, keď sám zistí nedostatky alebo chyby v podanom hlásení, pričom v zmysle tohto ustanovenia je lehota na podanie dodatočného hlásenia dokonca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom túto skutočnosť zistil. Správca Dane určil lehotu na odstránenie nedostatkov 15 dní od doručenia výzvy. Správca dane nevyzval žalobcu na podanie hlásenia, ani na podanie dodatočného hlásenia. Vyššie uvedené sa rovnako vzťahuje na postup správcu Dane pri zaslaní druhej výzvy na odstránenie pochybností zo dňa 20.08.2015, ktorá navyše výslovne odkazuje na hlásenie z 27.07.2015, na ktorú žalobca v stanovenej 15 dňovej lehote reagoval tak, že odstránil vytknuté pochybenia podaním zo dňa 25.08.2015 formou elektronického formulára hlásenia o odstránenými vadami a uvedenými správnymi údajmi.
7. Žalobca považoval za nesprávne subsumovanie tieto skutočnosti pod správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 daňového poriadku teda, že sa dopustil správneho deliktu nakoľko mal zato, že uvedenie sumy dane v časť 1 riadok 7 hlásenia z 27.07.2015 nepredstavuje zvýšenie Dane oproti riadnemu hláseniu. Pole 7 v časti I. hlásenie obsahuje len súhrn už vyúčtovanie dane sa mesačných prehľadov, tento len formálne uvedený údaj nie je možné považovať za sumu vyrubenej Dane zamestnávateľom na účely uplatnenia § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 Daňového poriadku. Zároveň sa jedná o daň, ktorá bola priznaná jednotlivými mesačnými prehľadmi a odvedená Správcovi dane priebežne za každý jednotlivý kalendárny mesiac. Údaj v časti 1 pole 7 hlásenia obsahuje údaje za všetkých zamestnancov, ktorým žalobca vykonal ročné zúčtovanie Dane a aj tých, ktorým žalobca ročné zúčtovanie Dane nevykonala svoju daňovú povinnosť si vysporiadajú vlastným daňovým priznaním k dani z príjmov. Z tohto dôvodu údaje v časti I. pole 7 hlásenia nemôže predstavovať daň, t.j. splatnú daň porovnateľnú s údajom o daňovej povinnosti uvedenej v daňových priznaniach na účely uplatnenia § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 daňového poriadku. Na účely porušenia povinnosti podľa § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 daňového poriadku je potrebné za sumu uvedenú v dodatočnom hlásení, ktorá predstavuje zvýšenie Dane považovať sumu daňového nedoplatku uvedenú v časti II. pole 12 hlásenie. pokiaľ by súd vyhodnotil, že konaním žalobcu predsa len došlo k spáchaniu správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 daňového poriadku, tak hlásením z 27.07.2015 došlo k zvýšeniu sumy dane žalobcu o sumu 0,23 eur a nie o sumu 944 606,61 eur.
8. Žalobca ďalej poukázal na § 63 ods. 2 a 5 Daňového poriadku a namietal že zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva, že by sa v konaní pri udelení pokuty podľa § 155 Daňového poriadku nevykonávalo dokazovanie, že nie je potrebné sa vysporiadať s námietkami a návrhmi daňového subjektu, tak ako to vo svojom rozhodnutí konštatoval žalovaný. Žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán svojím konaním postupovali v rozpore so základnými zásadami pri správe daní, keď pred vydaním svojich rozhodnutí konali bez akejkoľvek súčinnosti so žalobcom a bez využitia najvhodnejších prostriedkov. Prvostupňový správny orgán a ani žalovaný nevysvetlil, prečo práve riadok 7 časti I hlásenia ma napĺňa znaky skutkovej podstaty správneho deliktu, je závažným pochybením, ktoré robí ich rozhodnutia nepreskúmateľnými, pretože žalobcovi do dnešného dňa nie je zrejmé, ako správne orgány k tomuto záveru dospeli a prečo práve táto suma a nie suma uvedená v riadku 10 časti I, respektíve riadku 12 časti II hlásenia má byť podkladom na uloženie sankcie.
9. Žalobca namietal, že pokuta bola udelená v rozpore so zásadami ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, a to konkrétne v rozpore s výnimkou zo zákazu retroaktivity, zmysle, ktorej sa trest ukladá podľa neskoršieho zákona, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Poukázal na znenie § 155 ods. 1 písm. g) a § 155 ods. 4 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015 a na znenie § 155 ods. 1 písm. g) a § 155 ods. 5 Daňového poriadku v znení účinnom od 01.01.2016, a mal za to, že sa v danom prípade mala aplikovať neskoršia právna úprava znení účinnom od 01.01.2016 ktorá bola v tomto prípade pre žalobcu priaznivejšie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/32/2007 zo dňa 24. apríla 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Szd/12/2009 zo dňa 18. februára 2010 a mal za to, že uložená sankcia je neprimerane prísna a nezohľadňuje vôbec fakt, že konanie žalobcu nespôsobilo na strane štátneho rozpočtu žiadne následky, ale aj za to, že žalovaný spolu s prvostupňovým správnym orgánom nesprávne vyčíslil výšku sankcie, pretože táto nemala byť vyčíslená zo sumy uvedenej v časti 1 pole 7 hlásenia, ale zo sumy prípadného daňového nedoplatku, ktorý bol v predmetnom hlásení vo výške 0,23 eur. Navyše aj tento údaj bol následne v súlade s druhou výzvou Daňového úradu Košice opravený na 0,- eur. Následne, keďže by takáto sankcia bola nižšia ako 5,- eur správny orgán by bol povinný upustiť od jej uloženia.
III. Vyjadrenie žalovaného, replika, duplika
10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 23.09.2020 navrhol správnu žalobu zamietnuť a žiadnemu z účastníkov konania nepriznať náhradu trov konania. Mal za to, že postup správcu dane pri uložení pokuty a vydaní odvolaním napadnutého rozhodnutia bol v súlade s platnou právnou úpravou. Postup žalovaného nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu a dôvody žalobcu uvedené v podanej žalobe nie je možné akceptovať a tieto dôvody nie sú opodstatnené. V odvolacom konaní žalovaný postupoval v súlade s ustanovením § 74 ods. 2 Daňového poriadku a preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a v odôvodení žalobou napadnutého rozhodnutia sa dôkladne zaoberal a vysporiadal s námietkami uvedenými v odvolaní, ktoré korešpondujú aj s námietkami uvedenými v žalobe. Z obsahu rozhodnutia vyplýva, z akých skutočností žalovaný vychádzal a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadil.
11. Žalovaný k žalobnému bodu žalobcu, že pri vypĺňaní riadneho hlásenia došlo k administratívnemu pochybeniu nevyplnenia úhrnných riadkov z podaných prehľadov uviedol, že z ustanovení § 39 ods. 9 písm. b), ods. 11 a ods. 15 a § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z., vyplýva, že žalobca bol povinný v hlásení uviesť v časti I. hlásenia (vyúčtovanie dane) všetky údaje týkajúce sa riadkov 0 až 8, ktoré obsahujú zúčtované a vyplatené zdaniteľné príjmy zo závislej činnosti, zrazené preddavky na daň zo zúčtovaných a vyplatených zdaniteľných miezd za celé zdaňovacie obdobie, zrazené daňové nedoplatky a vrátené daňové preplatky z ročného zúčtovania za predchádzajúce zdaňovacie obdobie, daňové nedoplatky a daňové preplatky za predchádzajúce zdaňovacie obdobia podľa § 40 zákona, daň (r. 1+ alebo - r. 2 + alebo - r. 3), priznanú a vyplatenú sumu daňového bonusu a vybratú suma daňového bonusu, o ktorú sa znižuje (zvyšuje) úhrnná suma preddavkov na daň a dane, priznaná a vyplatená suma zamestnaneckej prémie a vybraná suma zamestnaneckej prémie, o ktorú sa znižuje (zvyšuje) úhrnná suma preddavkov na daň a dane, daň (odvodová povinnosť) znížená o daňový bonus a zamestnaneckú prémiu (r. 4 + alebo - r. 5 + alebo - r. 6), odvedené preddavky na daň (daň) za celé zdaňovacie obdobie, daňový preplatok (r.7 – r. 8 < 0), príp. daňový nedoplatok (r. 7 – r. 8 > 0). Keďže riadne hlásenie zo dňa 30.04.2015 neobsahovalo úplné údaje, vznikol nesúlad medzi podanými mesačnými prehľadmi a ročným hlásením na riadkoch 0 až 8, vyzval správca dane žalobcu výzvou č. 20506393/2015 zo dňa 14.07.2015, na odstránenie nedostatkov hlásenia, z dôvodu nesúladu medzi mesačnými prehľadmi a ročným hlásením na strane 2 riadkoch 0 až 8 riadneho hlásenia, a to podľa § 17 ods. 1 Daňového poriadku. Výzvu prevzal splnomocnený zástupca žalobcu dňa 20.07.2015. Žalobca podal v určenej lehote, dňa 27.07.2015, druhé dodatočné hlásenie za rok 2014 (označené žalobcom ako opravné), v ktorom už boli vyplnené všetky potrebné údaje na strane 2. v časti I. - vyúčtovanie dane a na riadku 7 uviedol daň (odvodovú povinnosť) zníženú o daňový bonus a zamestnaneckú prémiu vo výške 944 606,84 eur. Z dôvodu, že žalobca na riadku 8. dodatočného hlásenia uviedol odvedené preddavky na daň za celé zdaňovacie obdobie vo výške 944 606,61 eur a na riadku 10 uviedol daňový nedoplatok vo výške 0,23 eur, zaslal mu správca dane ďalšiu výzvu č. 20704783/2015 dňa 20.08.2015 na odstránenie nedostatkov podania podľa § 17 ods. 1 Daňového poriadku. Žalobca na základe výzvy podal dňa 03.09.2015 tretie dodatočné hlásenie za rok 2014, v ktorom uviedol na riadku 7 daň (odvodovú
povinnosť) zníženú o daňový bonus a zamestnaneckú prémiu vo výške 944 606,61 eur a na riadku 8 uviedol odvedené preddavky na daň za celé zdaňovacie obdobie vo výške 944 606,61 eur. Podaním dodatočného hlásenia zo dňa 27.07.2015 si žalobca teda zvýšil daň a nie len opravil administratívne pochybenie v predchádzajúcom dodatočnom hlásení zo dňa 23.06.2015, ako to žalobca namietal.
12. K námietke žalobcu, že správca dane a žalovaný mali považovať za daň na účely uloženia sankcie sumu uvedenú v riadku 9 alebo 10 časti I., resp. riadku 11 časti II. hlásenia, žalovaný uviedol, že zo zákonných ustanovení a vzoru hlásenia v predpísanej štrukturovanej forme, jednoznačne vyplýva, že žalobca z dôvodu, že v druhom dodatočnom hlásení k dani z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie 2014 doručenom dňa 27.07.2015 (napriek tomu, že bolo označené ako opravné) uviedol sumu 944 606,61 eur, ktorá v porovnaní so sumou uvedenou v predchádzajúcom dodatočnom hlásení doručenom dňa 23.06.2015 predstavovala zvýšenie dane o 944 606,61 eur, dopustil sa správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 Daňového poriadku. Podkladom pre uloženie pokuty boli podané dodatočné hlásenia k dani z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie 2014, a teda vyššie uvedené žalobné dôvody sú podľa žalovaného neopodstatnené.
13. K ďalšiemu žalobnému dôvodu súvisiacom s výzvou č. 20506393/2015 zo dňa 14.07.2015 správcu dane na odstránenie nedostatkov hlásenia zo dňa 20.04.2015, žalovaný uviedol, že správca dane bol povinný postupovať pri vydávaní výzvy na doplnenie hlásenia podľa § 17 Daňového poriadku, v znení účinnom do 31.12.2015, podľa ktorého, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, úplnosti alebo pravdivosti podaného daňového priznania alebo jeho príloh alebo o pravdivosti údajov v ňom uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Nakoľko v ustanovení § 39 ods. 10 zákona č. 595/2003 Z. z. je uvedené, že prehľad a hlásenie sa predkladá na tlačive, ktorého vzor určí ministerstvo, jedná sa teda o podanie ktoré má predpísanú štruktúrovanú formu a jeho oprava, resp. doplnenie, ktoré má vplyv na výšku dane (odvodovú povinnosť) a ktoré je podané po lehote na jeho podanie musí byť tiež podané v predpísanej štruktúrovanej forme, ktorou v tomto prípade je dodatočné hlásenie. Táto povinnosť je zakotvená aj v ustanovení § 39 ods. 15 zákona č. 595/2003 Z. z., podľa ktorého ak zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, zistí po lehote na podanie hlásenia, že podané hlásenie je nesprávne alebo neúplné alebo jeho oprava má za následok zmenu sumy daňového bonusu alebo zamestnaneckej prémie, je povinný za príslušné zdaňovacie obdobie podať správcovi dane dodatočné hlásenie v lehote do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom túto skutočnosť zistil. Z uvedeného dôvodu považoval žalovaný za neopodstatnenú aj túto námietku žalobcu, aby sa podanie dodatočného hlásenia považovalo za opravu riadneho hlásenia a keďže žalobca vykonal túto opravu v lehote určenej správcom dane vo výzve, aby v súlade s ustanovením § 13 ods. 9 Daňového poriadku sa považovalo riadne hlásenie za podané bez nedostatkov v lehote na jeho podanie.
14. K žalobnému dôvodu týkajúcom sa uloženia pokuty podľa ustanovení § 155 Daňového poriadku účinných od 01.01.2016, keďže boli pre žalobcu priaznivejšie, žalovaný uviedol, že z prechodného ustanovenia § 165e ods. 2 Daňového poriadku účinného od 1. januára 2016 vyplýva, že podľa § 155 v znení účinnom do 31.12.2015 sa pri ukladaní sankcie postupuje, ak k podaniu dodatočného daňového priznania, doručeniu oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok, spísaniu zápisnice o začatí daňovej kontroly, doručeniu oznámenia o daňovej kontrole, doručeniu oznámenia o rozšírení daňovej kontroly na iné zdaňovacie obdobie alebo k doručeniu oznámenia o rozšírení daňovej kontroly o inú daň došlo do 31.12.2015. Uvedené ustanovenie neobsahuje dodatok, že správca dane uloží sankciu podľa ustanovení Daňového poriadku účinných od 01.01.2016, ak sú pre daňový subjekt priaznivejšie.
15. Z ustanovení § 154 ods. 1 písm. i) bod 1, § 155 ods. 1 písm. g), ods. 4, ods. 5, ods. 6 a ods. 12 písm. a) Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015 je zrejmé, že tým, že žalobca podal dodatočné hlásenie dňa 27.07.2015 (do 31.12.2015), ktorým si zvýšil daň (odvodovú povinnosť) o 944 606,61 eur v porovnaní z predchádzajúcim dodatočným daňovým priznaním zo dňa 23.06.2015, a tým naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 Daňového poriadku, bol správca dane povinný uložiť pokutu podľa § 155 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku, v znení účinnom do 31.12.2015, v nadväznosti na § 165e ods. 2 Daňového poriadku a § 155 ods. 5 Daňového poriadku, v znení účinnom do 31.12.2015, vo výške 47 230,30 eur. Z ustanovenia § 155 Daňového poriadku, v znení účinnom do 31.12.2015, ako aj v znení účinnom od 01.01.2016 jednoznačne vyplýva, stanovený spôsob výpočtu pokuty za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 Daňového poriadku, a to
pevne stanovenou sadzbou, resp. výpočtom pokuty a nie číselným rozpätím výšky pokuty, ktorú môže správca dane podľa závažnosti toto ktorého správneho deliktu uložiť. Správca dane postupoval v súlade s Daňovým poriadkom (§ 3 ods. 1), ako aj v súlade s Ústavou SR (čl. 2 ods. 2), a teda tieto žalobné dôvody považoval za neopodstatnené.
16. K žalobnému dôvodu, že prvostupňový orgán, ani žalovaný nezistili riadne skutkový stav a preto náležite neodôvodnili svoje rozhodnutia, žalovaný uviedol, že rozhodnutie správcu dane č. 102728166/2019 zo dňa 26.11.2019 bolo vydané v súlade s ustanovením § 63 Daňového poriadku. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia správne uviedol, čo bolo podkladom pre vydanie rozhodnutia, akého správneho deliktu sa daňový subjekt dopustil, akými právnymi predpismi sa správca dane pri vydávaní rozhodnutia riadil, a na základe ktorých ustanovení Daňového poriadku bola daňovému subjektu uložená pokuta a v akej výške a spôsob jej výpočtu.
17. Žalobca v replike zo dňa 25.11.2020 uviedol, že na strane žalobcu nedošlo k žiadnej zmene daňovej povinnosti, pretože výška dane bola rovnaká ako výška už predtým zaplatených preddavkov na daň za predmetné zdaňovacie obdobie a rovnaká ako výška dane v súčte priznaná v hlásení v časti IV. za všetkých zamestnancov žalobcu. Žalobca daňovému úradu neprezentoval, že jeho daňová povinnosť by mala byť 0,- eur a následne toto svoje tvrdenie nezmenil, čo by bol zrejme jediný dôvod, kedy by bolo možné rozumne aplikovať odôvodnenie žalovaného na daný prípad. Ako aj žalovaný potvrdil, žalobca správne postupoval, keď opravu neúplne vyplneného riadneho hlásenia vykonal na základe výzvy správcu dane formou podania príslušného formuláru hlásenia. Avšak pri takomto odstránení nedostatkov podania z neznámych dôvodov opomína uplatnenie § 13 ods. 9 prvá veta Daňového poriadku a žalobcu za opravu podania sankcionuje. Žalobca nikdy nepopieral, že mu vznikla povinnosť zaplatiť daň vo výške 944.606,61 eur ani netvrdil, že by mala byť nižšia. Túto daň aj prostredníctvom prehľadov a riadneho hlásenia priznal a prostredníctvom preddavkov riadne zaplatil. Sám žalovaný vo vyjadrení uvádza, že podaním hlásenia sa zaplatené preddavky uvádzané v mesačných prehľadoch stali daňou. Na túto skutočnosť pritom nemá žiadny vplyv vyplnenie kolónky vo formulári, pretože k tejto transformácii dochádza automaticky zo zákona a v čase, kedy sa tak stalo, správca dane disponoval zaplatenou daňou v celej výške, v akej daňová povinnosť žalobcovi vznikla. Preto považuje žalobca za príliš formalistický výklad žalovaného, ktorý tvrdí, že žalobca sa dopustil správneho deliktu len tým, že zabudol vyplniť daný údaj vo formulári, a to napriek tomu, že všetky ostatné povinnosti si riadne splnil a štátny rozpočet nebol v dôsledku tohto formálneho pochybenia nijak ukrátený, v dôsledku čoho mal za to, že uložená sankcia je neprimerane prísna.
18. Žalobca mal ďalej za to, že neprimeranosť uloženej sankcie napokon uznal aj samotný Daňový úrad Košice, pretože rozhodnutím č. 101599519/2020 zo dňa 19.10.2020 povolil úľavu z pokuty vo výške 30.700,- EUR, teda vo výške 65%. Z odôvodnenia daného rozhodnutia síce nie je zrejmé, prečo sa Daňový úrad Košice rozhodol povoliť úľavu práve v takejto výške, avšak žalobca mal za to, že určite by tak nespravil, keby bol toho názoru, že pochybenie kladené žalobcovi za vinu bolo tak závažné, ako to vo svojom vyjadrení prezentuje žalovaný. Pri rozhodovaní o povolení úľavy z pokuty Daňový úrad Košice rozhodol podľa § 157 ods. 1 písm. c) v spojení s § 157 ods. 4 písm. b) Daňového poriadku z dôvodu nesprávneho uplatňovania právneho predpisu, čo svedčí o tom, že právna úprava týkajúca sa hlásenia, jeho obsahu na jednotlivých riadkoch, uvedenia prázdnych riadkov v hlásení, ako aj opravy hlásenia je nejasná, nepresná a odôvodňuje odlišný výklad pri uplatňovaní týchto noriem. Takéto nejasnosti a nepresnosti v predpisoch nemožno aplikovať na ťarchu daňovníka.
19. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza, že v zmysle prechodných ustanovení Daňového poriadku bol povinný postupovať podľa právnej úpravy platnej do 31.12.2015 (napriek tomu, že právna úprava platná od 01.01.2016 bola pre žalobcu priaznivejšia) z toho dôvodu, že prechodné ustanovenia neobsahujú vyslovene dodatok, že správca dane uloží sankciu podľa nových ustanovení, ak sú pre daňový subjekt priaznivejšie, podľa názoru žalobcu je tento výklad žalovaného v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Totiž nie je podstatné, či v danom ustanovení tento dodatok je alebo nie je uvedený, keď tak jasne stanovuje nadzákonný predpis.
20. K replike žalobcu, ktorá bola žalovanému riadne doručené žalovaný nevyužil možnosť na podanie dupliky. IV. Konanie na správnom súde
21. Dňa 01. júna 2023 nadobudol účinnosť zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý dňom svojej účinnosti zriadil Správny súd v Košiciach. Účinnosťou zákona výkon súdnictva prešiel od 1. júna 2023 z Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. 22. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), postupom podľa § 107 ods. 1 SSP vec prejednal na pojednávaní dňa 28.05.2024 za účasti povereného zamestnanca žalobcu a právneho zástupcu žalobcu a povereného zástupcu žalovaného a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a že je daný dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) SSP a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie žalovanému.
23. Na nariadenom pojednávaní právny zástupca žalobcu zotrval na podanej žalobe a žalobných dôvodoch v celom rozsahu a navrhol, aby súd podanej žalobe vyhovel. Poukázal na to, že sankcia zo strany žalovaného bola uložená z dôvodov podľa § 154 ods. 1 písm. i) Daňového poriadku, nakoľko žalovaný mal za to, že žalobca v hlásení z 27.07.2015 uviedol sumu, ktorá mala podľa názoru žalovaného predstavovať zvýšenie dane. Žalobca sa s takýmto výkladom absolútne nestotožnil, pretože z jeho strany došlo len k formálnemu doplneniu absentujúceho údaju vo formulári, ale k žiadnemu zvýšeniu dane. Za taký prípad bolo možné považovať len situáciu, kedy by žalobca fakticky priznal, že mu vznikla vyššia daňová povinnosť a mal odviesť vyššiu daň, než skutočne odviedol. Taká situácia však nenastala, keďže žalobca odviedol preddavky na daň vo výške uvedenej v danom hlásení, pričom údaj, o ktorý sa žalovaný opiera predstavoval len súčet súm uvedený v časti IV a V daného hlásenia. Mal preto za to, že žalovaný nesprávne aplikoval dané ustanovenia na vzniknutú situáciu. Keďže konanie žalobcu nenaplnilo skutkovú podstatu daného správneho deliktu, mal za to, že hlásenie, v ktorom boli odstránené nedostatky, teda bola riadne vyplnená strana 2, bolo potrebné posudzovať z hľadiska § 13 ods. 9 Daňového poriadku, teda vnímať ho ako podané bez nedostatkov v deň pôvodného podania. Potom by bolo ukladanie akejkoľvek sankcie absolútne nedôvodné.
24. Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní zotrval na podanom vyjadrení v celom rozsahu a navrhol, aby súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. K prednesu právneho zástupcu žalobcu reagoval tým, že žalobca podával za zdaňovacie obdobie 2014 mesačné prehľady, v ktorých uvádzal svoju odvodovú povinnosť pre dávky a na základe týchto mesačných prehľadov ju aj platil, a tak celkovú daň za celé zdaňovacie obdobie, bol žalobca povinný vypočítať v hlásení, ktoré sa podáva do konca apríla po uplynutí zdaňovacieho obdobia a úhrné údaje o celkovej dani za celé zdaňovacie obdobie sa v hlásení uvádzajú na riadku 7 v časti I vyúčtovanie dane, na ktorom je tučnými kurzívam zvýraznené čo má tento riadok obsahovať a to daň, odvodovú povinnosť, zníženú o daňový bonus a zamestnaneckú prémiu. Preddavky uvádzané v mesačných prehľadoch sa daňou teda stanú až podaním hlásenia. Poukázal na § 39 ods. 11 Zákona o daní z príjmov, kde je uvedené, že na hlásenie sa vzťahujú ustanovenia tohto alebo osobitného predpisu, ktorý je v tomto prípade Daňový poriadok, vzťahujúci sa na daňové priznanie, pričom hlásenie sa považuje za daňové priznanie, opravné hlásenie za opravné daňové priznanie a dodatočné hlásenie za dodatočné daňové priznanie podľa Daňového poriadku.
V. Relevantná právna úprava
25. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „Daňový poriadok“). Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
26. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku v znení neskorších predpisov rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
27. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku v znení neskorších predpisov rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli
podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
28. Podľa § 39 ods. 11 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej aj ako „zákon o dani z príjmov“) v znení účinnom do 31.08.2015, na hlásenie sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona a ustanovenia osobitného predpisu vzťahujúce sa na daňové priznanie, pričom hlásenie sa považuje za daňové priznanie, opravné hlásenie sa považuje za opravné daňové priznanie a dodatočné hlásenie sa považuje za dodatočné daňové priznanie podľa osobitného predpisu. Ak bol zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, povinný podať prehľad a tento nepodal v lehote uvedenej v § 40 ods. 2 na podanie prehľadu, správca dane použije postup podľa osobitného predpisu, ak zamestnávateľovi, ktorý je platiteľom dane, za tento kalendárny mesiac vznikla povinnosť odviesť preddavky na daň z príjmov zo závislej činnosti alebo žiadal správcu dane o vyplatenie daňového bonusu alebo zamestnaneckej prémie.
29. Podľa § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015, správneho deliktu sa dopustí ten, kto uvedie v dodatočnom daňovom priznaní sumu, ktorá v porovnaní so sumou uvedenou v daňovom priznaní predstavuje zvýšenie dane.
30. Podľa § 155 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015, správca dane uloží pokutu vo výške rovnajúcej sa súčinu 1,5-násobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a rozdielu medzi sumou uvedenou v dodatočnom daňovom priznaní a sumou uvedenou v daňovom priznaní za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. i).
31. Podľa § 155 ods. 4 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015, ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky v prípadoch podľa odseku 1 písm. f) nedosiahne 10 %, pokuta sa uloží vo výške rovnajúcej sa 10 % zo sumy podľa odseku 1 písm. f); ak 1,5-násobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky v prípadoch podľa odseku 1 písm. g) nedosiahne 5 %, pokuta sa uloží vo výške rovnajúcej sa 5 % z rozdielu medzi sumou uvedenou v dodatočnom daňovom priznaní a sumou uvedenou v daňovom priznaní podľa odseku 1 písm. g).
32. Podľa § 155 ods. 5 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015, Ak daňový subjekt podá ďalšie dodatočné daňové priznania, pokuta sa vypočíta spôsobom podľa odseku 1 písm. g) z rozdielu medzi sumou uvedenou v poslednom dodatočnom daňovom priznaní a sumou uvedenou v predchádzajúcom dodatočnom daňovom priznaní.
33. Podľa § 155 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku v znení účinnom od 01.01.2016, správca dane uloží pokutu vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky ročne z rozdielu medzi sumou uvedenou v dodatočnom daňovom priznaní a sumou uvedenou v daňovom priznaní za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. i).
34. Podľa § 155 ods. 5 tretia veta Daňového poriadku v znení účinnom od 01.01.2016, ak základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky v prípade podľa odseku 1 písm. g) nedosiahne 3 %, pokuta sa uloží vo výške 3 % ročne z rozdielu medzi sumou uvedenou v dodatočnom daňovom priznaní a sumou uvedenou v daňovom priznaní podľa odseku 1 písm. g).
35. Podľa § 155 ods. 6 Daňového poriadku v znení účinnom od 01.01.2016, ak daňový subjekt podá ďalšie dodatočné daňové priznania, pokuta sa vypočíta spôsobom podľa odseku 1 písm. g) alebo písm. h) z rozdielu medzi sumou uvedenou v poslednom dodatočnom daňovom priznaní a sumou uvedenou v predchádzajúcom dodatočnom daňovom priznaní.
36. Podľa § 165e ods. 2 Daňového poriadku podľa § 155 v znení účinnom do 31. decembra 2015 sa pri ukladaní pokuty postupuje, ak k podaniu dodatočného daňového priznania, doručeniu oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok, spísaniu zápisnice o začatí daňovej kontroly, doručeniu oznámenia o daňovej kontrole, doručeniu oznámenia o rozšírení daňovej kontroly na iné zdaňovacie obdobie alebo k doručeniu oznámenia o rozšírení daňovej kontroly o inú daň došlo do 31. decembra 2015.
37. Podľa § 155 ods. 6 zákona č. Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015 pri ukladaní pokuty poľa odseku 1 písm. f) sa uplatňuje základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní a pri ukladaní pokuty podľa odseku 1 písm. g)
sa uplatňuje základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň podania dodatočného daňového priznania.
38. Podľa § 155 ods. 11 písmeno b) zákona č. 563/2009 Z. z. účinného do 31.12.2015 pokutu nemožno uložiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka v ktorom nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie správcu dane, ak sa daňový subjekt dopustil správneho deliktu poľa § 154 ods. 1 písm. e) až h).
39. Podľa článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (Ďalej aj ako „Ústava SR“) trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.
VI. Právny názor správneho súdu
40. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. 100685924/2020 zo dňa 16.03.2020, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 102728166/2019 zo dňa 26.11.2019, ktorým uložil pokutu vo výške 47230,30 eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 Daňového poriadku nakoľko daňový subjekt uviedol v dodatočnom hlásení o dani z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie 2014 doručenom dňa 27.07.2015 sumu, ktorá v porovnaní so sumou uvedenou v predchádzajúcom dodatočnom hlásení doručenom dňa 23.06.2015 predstavuje zvýšenie dane.
41. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenia správneho orgánu sú takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
42. Správny súd preskúmal v medziach podanej žaloby žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci konania skúmal aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré mu predchádzalo najmä z pohľadu, či sa správny orgán druhého stupňa - žalovaný vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia. Správna úvaha, resp. voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Správny orgán má však povinnosť náležite túto svoju správnu úvahu vysvetliť, a to dostatočne jasným, zrozumiteľným a logickým spôsobom tak, aby predovšetkým samotnému účastníkovi konania ozrejmil, prečo, z akých konkrétnych dôvodov a vzhľadom na ktoré okolnosti v jeho právnej veci dospel k záveru uvedenému vo výroku svojho rozhodnutia.
43. Správny súd sa v prvom rade zaoberal tými žalobnými dôvodmi žalobcu, v prípade ktorých preukázania by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny prieskum je totiž nutné preverovanie zákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim dôvodom napadnutého rozhodnutia podľa § 191 písm. d) SSP ), keďže táto je základnou prekážkou každého súdneho prieskumu (obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna 2017). Správny súdny poriadok v ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť a tú následne rozlišuje na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny orgán riadne nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie neodôvodní. Z vyššie citovaného ustanovenia § 63 ods. 5 Daňového poriadku vyplýva, že z odôvodnenia musí byť zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi. Argumenty a závery správneho orgánu nesmú vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z
odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé.
44. Žalobca v žalobe namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov (žalobný dôvod podľa § 191 ods. 1 písmeno d) SSP) nakoľko sa žalovaný v odôvodnení nevysporiadal ani so skutkovou ani s právnou argumentáciou žalobcu. Súd sa však s touto námietkou žalobcu nestotožnil a má za to, že z napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je zrejmé, že tak rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa obsahujú všetky náležitosti, ktoré má obsahovať odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 63 Daňového poriadku. Súd po preskúmaní oboch rozhodnutí ako aj administratívnych spisov má za to, že tak prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzali zo zisteného skutkového stavu, ktorý považovali pri ich právnom posúdení veci za dostatočný, z oboch rozhodnutí je možné vyvodiť správnu úvahu oboch správnych orgánov, dostatočným spôsobom sú uvedené ustanovenia zákonov podľa ktorých správne orgány vec právne posúdili a z rozhodnutia žalovaného je zrejmé aj to, ako sa žalovaný vyrovnal s odvolacími námietkami žalobcu. Tak žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie, ktorým bola uložená pokuta žalobcovi postavili na tom, že žalobca uviedol v dodatočnom hlásení o dani z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie 2014 doručenom dňa 27.07.2015 sumu, ktorá v porovnaní so sumou uvedenou v predchádzajúcom dodatočnom hlásení doručenom dňa 23.06.2015 predstavuje zvýšenie dane, čím malo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 Daňového poriadku, teda ich rozhodnutia podľa názoru správneho súdu netrpia vadou nepreskúmateľnosti.
45. Správny súd k námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci (žalobný dôvod podľa § 191 ods.1 písmeno c) SSP) spočívajúci v tom, že pokuta bola uložená v rozpore so zásadami ukladania trestov, ktoré sú aplikovateľné aj na správne trestanie a to výnimkou zo zákazu retroaktivity, v zmysle ktorej sa trest ukladá podľa neskoršieho zákona, ak je to pre páchateľa priaznivejšie, k čomu žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že prechodné ustanovenie § 165e ods. 2 Daňového poriadku účinného od 1. januára 2016 neobsahuje dodatok, že správca dane uloží sankciu podľa ustanovení Daňového poriadku účinných od 01.01.2016, ak sú pre daňový subjekt priaznivejšie, nie je možné sa s takýmto záverom žalovaného stotožniť a to s nasledovných dôvodov.
46. Správny súd v súlade s ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, správne trestanie sa analogicky riadi základnými zásadami platnými v trestnom práve. Modifikácia zásady zákazu spätnej časovej pôsobnosti práva sa prejavuje pri trestaní, pre ktoré sa uplatňuje povinná retroaktivita v prospech páchateľa, vyplývajúca priamo z Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodných dohovorov. Teda argumentácia žalovaného, že ak v zákonnom ustanovení (v danom prípade v Daňovom poriadku) nie je explicitne uvedené, že sa daňovému subjektu sankcia uloží podľa ustanovení neskoršieho zákona, ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie neobstojí, nakoľko takáto právna argumentácia je v priamom rozpore s ustanovením čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, ktorý je správny orgán rozhodujúci podľa Daňového poriadku povinný aplikovať.
47. V danom prípade prvostupňový správy orgán vydal rozhodnutie dňa 26.11.2019 a žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu rozhodnutím zo dňa 16.03.2020, pričom žalobca už v odvolaní namietal, že prvostupňový správny orgán mal na vec aplikovať ustanovenia §§ 155 ods. 1 písm. g) a 155 ods. 5 Daňového poriadku účinného od 01.01.2016, nakoľko v čase ukladania trestu mohli byť pre daňový subjekt priaznivejšie nakoľko v zmysle týchto ustanovení došlo k podstatnej zmene vo výške možnej sankcie za spáchaný správny delikt z 5 % na 3% z rozdielu medzi sumou uvedenou v dodatočnom daňovom priznaní a sumou uvedenou v daňovom priznaní. V danom prípade tak žalovaný pochybil, ak predmetnú odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú a neaplikoval na danú vec čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a neposudzoval, či neskoršia právne úprava nie je pre daňový subjekt priaznivejšia.
48. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššie správneho súdu sp. zn. 4Aan/2/2019 zo dňa 05.11 2019 (v zbierke pod č. 20/2021) a jeho právnu vetu ktorá znie: „Rešpektujúc princípy správneho trestania, ak správne orgány v rámci konania o správnom delikte uložili sankciu v súlade s právnou úpravou účinnou v čase, keď o tejto sankcii rozhodovali, avšak následne v
priebehu súdneho prieskumu došlo k zmene právnej úpravy v prospech páchateľa, ktorý namietol neprimeranosť (neproporcionálnosť) peňažnej sankcie, pôvodne uloženej správnym orgánom, je povinnosťou správneho súdu prihliadať na zmenu v právnej úprave sankcie, a to aj v prípade, že táto zmena nastala hoci až po právoplatnosti rozhodnutí správnych orgánov vo veci samej.“
49. Z vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu vyplýva, že uvedená povinnosť sa vzťahuje aj na prípady keď dôjde k zmene právnej úpravy aj po vydaní rozhodnutia prvostupňovým správnym orgánom, prípadne až v štádiu keď o veci rozhoduje správny súd na základe podanej správnej žaloby. Z daného stavu je zrejmé a nepopierateľné, že žalovaný mal povinnosť v danej veci aspoň posudzovať v zmysle odvolacej námietky žalobcu možnosťou aplikácie čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, a teda modifikácie zásady zákazu spätnej časovej pôsobnosti práva, čiže povinná retroaktivita v prospech páchateľa vyplývajúca priamo z Ústavy Slovenskej republiky.
50. Z uvedeného právneho záveru správneho súdu, ktorý je podporený aj vyššie uvedeným rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu vyplýva, že žalovaný, ktorý rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil, zaťažil tým svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení veci.
51. Z vyššie uvedeného vyplýva, že správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, nakoľko vo veci bude potrebné opätovne rozhodnúť a vec správne právne posúdiť.
52. Správny súd k ďalšej námietke žalobcu spočívajúcom v nesprávnom právnom posúdení veci (taktiež žalobný dôvod podľa § 191 ods.1 písmeno c) SSP) v tomto prípade žalobca namietal, že uvedenie sumy dane v časť 1 riadok 7 hlásenia z 27.07.2015 nepredstavuje zvýšenie dane oproti riadnemu hláseniu, a teda subsumovanie tejto skutočnosti pod správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 Daňového poriadku považoval za nesprávne.
53. V danom prípade považuje správny súd za potrebné poukázať na to, že žalovaný a rovnako tak aj správny orgán prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015 v spojení s § 155 ods. 5 Daňového poriadku. Keďže žalobcovi pokutu uložil za to, že v dodatočnom hlásení o dani z príjmov (čo sa považuje za dodatočné daňové priznanie) zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie 2014 doručenom dňa 27.07.2015 uviedol sumu, ktorá v porovnaní so sumou uvedenou v predchádzajúcom dodatočnom hlásení doručenom dňa 23.06.2015 predstavuje zvýšenie dane. Avšak v zmysle ust. § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015 (aj v znení v čase vyhlásenia tohto rozhodnutia) sa správneho deliktu dopustí ten, kto uvedie v dodatočnom daňovom priznaní sumu, ktorá v porovnaní so sumou uvedenou v daňovom priznaní predstavuje zvýšenie dane. Pričom § 155 ods. 5 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015 (v súčasnosti § 155 ods. 6 Daňového poriadku) upravuje spôsob výpočtu pokuty, nie vymedzenie správneho deliktu. Uvedené vyplýva aj zo samotného označenia § 154 a § 155 v piatej časti Daňového poriadku, kde § 154 má označenie „Správne delikty“ a § 155 má označenie „pokuty“, pričom zo strany správnych orgánov aplikujúcich dané ustanovenia nemôže dochádzať k rozširovaniu alebo dopĺňaniu zákonodarcom vymedzenej skutkovej podstaty správneho deliktu. Uvedené konanie správnych orgánov je tak v rozpore so základnou zásadou trestného práva, ktorá je zároveň priamo aplikovateľná aj v prípade správneho trestania, a to zásady „nullum crimen sine legem“ (žiaden trest bez zákona), nakoľko vymedzená skutková podstata správneho deliktu uvedeného v § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 Daňového poriadku neumožňuje postihovať daňový subjekt za konanie, ktoré by tak ako to v rozhodnutí uviedol prvostupňový správny orgán malo spočívať v tom, že daňový subjekt uviedol v dodatočnom hlásení o dani z príjmov zo závislej činnosti sumu, ktorá v porovnaní so sumou uvedenou v predchádzajúcom dodatočnom hlásení predstavuje zvýšenie dane. V danom prípade k naplneniu skutkovej podstaty vymedzenej v § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 Daňového poriadku môže dôjsť vtedy, ak suma v dodatočnom daňovom priznaní (prípadne vo viacerých dodatočných daňových priznaniach) bude oproti sume uvedenej v daňovom priznaní predstavovať zvýšenie dane, a to hoci aj každým podaným dodatočným daňovým priznaním, avšak vo vzťahu k daňovému priznaniu, nie vo vzťahu medzi jednotlivými dodatočnými daňovými priznaniami, nakoľko takýto správny delikt na takomto skutkovom základe § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 Daňového poriadku neupravuje.
54. Uvedený právny názor správneho súdu je podporený aj rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu v obdobnej veci, kde v rozsudku sp. zn. 6Asan/9/2021 zo dňa 31.03.2022 v bode 32., 35. a 36 uviedol:
„32. Z ustanovenia § 154 ods. 1 písm. i/ bod 2 daňového poriadku explicitne vyplýva, že na to, aby sa daňový subjekt dopustil spáchania správneho deliktu je potrebné, aby uviedol v dodatočnom daňovom priznaní sumu, ktorá v porovnaní so sumou uvedenou v daňovom priznaní predstavuje zníženie nadmerného odpočtu. Teda na účely vyhodnotenia či skutočne došlo k spáchaniu správneho deliktu je relevantné vždy posudzovať zníženie nadmerného odpočtu uvedeného v dodatočnom daňovom priznaní vo vzťahu k daňovému priznaniu. 35. V súvislosti s vyššie uvedeným kasačný súd uvádza, že daňový poriadok explicitne neupravuje situáciu, ak daňový subjekt podá viac dodatočných daňových priznaní, avšak nie každým z nich dochádza k zníženiu nadmerného odpočtu oproti daňovému priznaniu. Inak povedané, nie každým z nich dochádza k spáchaniu správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. i/ bodu 2 daňového poriadku, v zmysle ktorého správneho deliktu sa dopustí ten, kto uvedie v dodatočnom daňovom priznaní sumu, ktorá v porovnaní so sumou uvedenou v daňovom priznaní predstavuj zníženie nadmerného odpočtu. Pre takéto prípady musí preto platiť základná zásada nullum crimen sine legem (žiaden trestný čin bez zákona), ktorú je potrebné aplikovať aj v správnom trestaní, nakoľko opačný výklad by v podstate viedol k absurdnej situácii, keď by bol daňový subjekt postihovaný za protiprávne konanie aj za obdobie, počas ktorého k protiprávnemu konaniu výslovne vymedzenému v daňovom poriadku nedošlo. 36. Preto podľa názoru Najvyššieho správneho súdu, je namieste ustanovenie § 155 ods. 2 daňového poriadku aplikovať v spojení s § 155 ods. 6 daňového poriadku iba za situácie, ak pri podaní viacerých dodatočných daňových priznaniach došlo k spáchaniu správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. i/ bodu 2 daňového poriadku, a to každým podaným dodatočným daňovým priznaním oproti samotnému daňovému priznaniu. Inak sa ustanovenie § 155 ods. 6 daňového poriadku nepoužije a pokuta za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. i) bod 2 daňového poriadku sa počíta postupom podľa § 155 ods. 1 písm. g) v spojení s § 155 ods. 2 daňového poriadku.“
55. Z uvedeného právneho záveru správneho súdu, ktorý je podporený aj vyššie uvedeným rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu vyplýva, že prvostupňový správny orgán uložil pokutu za konanie žalobcu, ktoré nie je správnym deliktom podľa § 154 ods. 1 písm. i) bod 1 Daňového poriadku a nakoľko žalovaný rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil, zaťažil tým svoje rozhodnutie opätovne vadou spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení veci. Správny súd tak z dôvodu neaplikovania jednak povinnej retroaktivita v prospech páchateľa a porušeniu zásady „nullum crimen sine legem“, a teda z dôvodu neaplikovania základných zásad trestného konania priamo aplikovateľnými v správnom trestaní rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, pričom pri opätovnom rozhodovaní vo veci bude úlohou žalovaného rozhodnúť v súlade s vyššie uvedenými základnými zásadami trestného konania aplikovateľnými v správnom trestaní.
56. Súd zároveň poukazuje na ustanovenie § 191 ods. 6 SSP, podľa ktorého právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
57. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
58. Nakoľko mal žalobca vo veci úspech v plnom rozsahu správny súd mu priznal v plnom rozsahu právo na náhradu trov konania.
59. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
60. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný.
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Košiciach.
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.