Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (25)Rozsudok_9Co-211-2018.pdf
PDF · 123.82 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/211/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov: JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, proti žalovanému: J. E. nar. X.X.XXXX, bytom C. XXX, o zaplatenie 406,32 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 33C/30/2016-32 zo dňa 6. novembra 2017 - II. výrok, takto,
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku včítane závislého III. výroku p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 298,75 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 298,75 Eur od 22.8.2007 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol, III. výrokom rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 23,34%.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 121 ods. 3, § 420 ods. 1, 3, § 442 ods. 1, 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3, § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., s poukazom na procesné ust. § 193 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník, uzatvorili dňa 1.10.2001 Zmluvu o úvere č. 2120015, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 9.000,- Sk (298,75 Eur), ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 3.240,- Sk (107,55 Eur) v 6-tich dvojtýždenných splátkach po 2.040,- Sk (67,72 Eur), počnúc dňom 16.10.2001. Rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 4T/151/2003-284 zo dňa 21.8.2007 bol žalovaný uznaný vinným z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 na skutkovom základe, že dňa 1.10.2001 v mieste trvalého bydliska uzatvoril so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. žiadosť o úver č. 2120015, v ktorej uviedol nesprávne údaje o svojom mesačnom príjme vo výške 10.000,- Sk, následne na základe zmluvy o úvere č. 2120015 mu bol poskytnutý úver vo výške 9.000,- Sk so zvýšeným poplatkom 3.240,- Sk, ktorý sa zaviazal splácať v šiestich dvojtýždenných splátkach po 2.040,- Sk počnúc dňom 16.10.2001, avšak do dňa rozhodnutia nesplatil ani jedinú splátku, čím na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol žalobcu do omylu a spôsobil mu škodu vo výške 9.000,- Sk, za čo (v súbehu s inými trestnými činmi) bol odsúdený na trest odňatia slobody 2 roky s podmienečným odkladom v trvaní 3 roky. Poškodený
žalobca bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie (rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 21.8.2007).
4. Okresný súd právne uzavrel, že žaloba je čiastočne dôvodná. Vzhľadom na žalobcom uvedený opis rozhodujúcich skutočností, právnym dôvodom nároku uplatneného žalobou je náhrada škody vo výške 406,32 Eur, ktorú žalovaný žalobcovi spôsobil trestným činom, za spáchanie ktorého bol právoplatné odsúdený. Táto pozostáva zo skutočnej škody v sume 298,77 Eur zodpovedajúcej istine poskytnutého úveru, teda peňažných prostriedkov vyplatených žalovanému na základe úverovej zmluvy a z ušlého zisku 107,55 Eur ako zmluvného poplatku, ktorý mal žalovaný vrátiť spolu s istinou úveru. Zároveň sa žalobca domáha aj príslušenstva tvoreného úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 406,32 Eur od 2.11.2001 do zaplatenia. V zmysle ustanovenia § 193 Civilného sporového poriadku je okresný súd viazaný citovaným rozhodnutím okresného súdu v otázke, že sa žalovaný dopustil trestného činu podvodu, a že ním spôsobil škodu, k náhrade ktorej však nebol v adhéznom konaní zaviazaný, ale žalobca, ako poškodený, bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na samostatné občianske súdne konanie. Žalobca preukázal splnenie podmienok zodpovednosti za škodu, preukázal i vznik škody, ktorá bola v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti žalovaného. Škoda je pritom chápaná ako ujma v majetkovej sfére poškodeného, objektívne vyjadriteľná peniazmi a nahraditeľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Z hľadiska rozsahu náhrady škody z ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnú škodu v konkrétnom prípade predstavuje istina úveru vo výške 298,75 Eur, o ktorú sumu bol zmenšený majetok žalobcu ako poškodeného. V konaní nebolo preukázané ani čiastočné uhradenie dlžnej sumy. Ušlý zisk, resp. to, čo poškodenému ušlo predstavuje ujmu spočívajúcu v tom, že u neho nedôjde v dôsledku protiprávneho konania alebo škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa tak dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Nestačí iba pravdepodobnosť zvýšenia majetku poškodeného. Ak v čase uzatvárania zmluvy, žalovaný nemal vôľu poskytnutú sumu vrátiť, nemal ani vôľu dohodnúť príslušný poplatok za poskytnutie úveru vo výške 107,55 Eur, preto ak by zmluvu uzatvoril riadne, nie je zrejmé, či by si dohodol poplatok za poskytnutie úveru, a v akej výške. Uplatnený (zmluvný) poplatok, ktorý reprezentuje výšku ušlého zisku žalobcu, sa taktiež spravuje ustanoveniami o náhrade škody z dôvodu, že režim pohľadávky sa vzťahuje aj na jej príslušenstvo. Požiadavka, aby tvrdenie o ušlom zisku bolo preukázané dosiahnuteľnými okolnosťami nasvedčujúcimi tomu, že k takémuto zisku by skutočne došlo, a nešlo by iba o pravdepodobnosť zvýšenia majetku poškodeného je v súlade aj s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal ani nenavrhol súdu vykonať dôkazy, ktoré by boli podkladom pre záver, že mal príležitosť uzavrieť totožnú zmluvu o úvere za rovnakých podmienok aj s iným subjektom ako so žalovaným. Preto, ak si žalobca v konaní uplatnil nárok na zaplatenie ušlého zisku bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti, lebo zo zmluvy o úvere nie je možné vychádzať pre jej neplatnosť. Škoda, ktorej náhrady sa žalobca domáha vznikla následkom trestného činu podvodu, teda za okolností, keď žalovaný v čase uzatvárania úverovej zmluvy nemal úmysel poskytnutý úver vrátiť. Preto, ak nemal úmysel vrátiť istinu poskytnutého úveru, nemohol mať v úmysle dohodnúť a platiť akékoľvek poplatky v súvislosti s touto istinou, lebo u žalovaného neexistovala v tom smere vôľa (z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7MCdo/15/2011 z 27. septembra 2012). Úverové zmluvy štandardne uzatvárané medzi žalobcom ako veriteľom a jednotlivými dlžníkmi neobsahujú obligatórne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, nevynímajúc ani konkrétny prípad, keďže v zmluve absentujú údaje o ročnej úrokovej sadzbe a o hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov. Absencia podstatných obsahových náležitosti zmluvy o úvere má pritom za následok, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a žalobca má právo len na vrátenie sumy poskytnutého úveru. Preto s ohľadom na okolnosti, za ktorých žalobca uzatvára zmluvy o úveroch s neurčitým okruhom dlžníkov nemožno očakávať, že by nárok na ušlý zisk reprezentovaný ani nie úrokmi, ale poplatkom z úveru, bolo možné preukázať. Režim pohľadávky sa vzťahuje aj na jej príslušenstvo, preto aj právna povaha úrokov z omeškania, ako príslušenstva pohľadávky, sa v konkrétnom prípade spravuje ustanoveniami o náhrade škody. Nie je dôvod vychádzať zo skutočnosti, že ide o plnenie zo zmluvy a omeškanie posudzovať podľa konečnej, resp. predčasnej splatnosti zmluvnej pohľadávky. V zmysle ustálenej judikatúry NS SR je páchateľ trestného činu v omeškaní najneskôr deň po tom, ako sa dozvedel o tom, že má dlh zaplatiť a v akej výške (rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 To 8/2002). Žalobca nepredložil a v konaní ani nenavrhol jediný dôkaz na preukázanie, že vyzval žalovaného na zaplatenie škody, v akej výške, a kedy žalovaný prevzal výzvu, alebo sa inak dozvedel o škode a jej výške. Z vykonaného dokazovania z predložených listinných dôkazov okresný súd dospel k záveru, že žalovaný sa prvýkrát dozvedel, že má zaplatiť škodu a aj jej výšku až dňa 21.8.2007, teda v deň rozhodnutia súdu v trestnej veci. Nasledujúcim dňom, t.j. od 22.8.2007, sa žalovaný dostal do omeškania. Okresný súd priznal žalobcovi i nárok na úroky z omeškania, uplatňované žalobcom vo výške 5% ročne, t.j. v rámci prípustnej výšky úrokov z omeškania v zmysle nariadenia vlády (8% ročne), a to od 22.8.2007 do zaplatenia. Okresný súd zaviazal žalovaného na zaplatenie len skutočnej škody vo výške 298,75 Eur (9.000,- Sk) a úroku z omeškania v uplatnenej výške 5 % z priznanej istiny od 22.8.2007 do zaplatenia a vo zvyšku (uplatňovaná istina vo výške 0,02 Eur z dôvodu nesprávnej konverzie a ušlý zisk v podobe zmluvného poplatku 107,55 Eur so zodpovedajúcim príslušenstvom) žalobu ako nedôvodnú zamietol.
5. O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Žalobca bol úspešný vo výške 61,67 % (istina 298,75 Eur a príslušenstvo 152,64 Eur ku dňu vyhlásenia rozsudku), keď žalobca sa celkom žalobou domáhal zaplatenia sumy 731,87 Eur (istina 406,32 Eur a príslušenstvo ku dňu vyhlásenia rozsudku 325,55 Eur) a žalovaný bol úspešný vo výške 38,33%, t.j. celkový úspech žalobcu je 23,34% (61,67-38,33), preto mu okresný súd priznal nárok na náhradu trov konania v tomto rozsahu.
6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca výlučne II. výroku, ktorým navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), d), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že v zmysle odseku 15. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru „Obidve zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. O fakultatívnej pôsobnosti Obchodného zákonníka je písomná forma prejavu vôle zmluvných strán, ktorý bola v danom prípade dodržaná. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy, nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Nie je preto možné hovoriť o akejkoľvek absencii náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dojednaný úrok predstavuje odplatu za poskytnutie spotrebiteľského úveru a ide o podmienku, ktorá sa nepochybne týka predmetu plnenia či primeranosti ceny, vzhľadom na čo ju nemožno považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia. Úrok patrí žalobcovi od vzniku úverového vzťahu, resp. poskytnutia finančných prostriedkov, a to až do doby, kedy budú poskytnuté finančné prostriedky vrátené veriteľovi. Má za to, že tak v civilnom ako aj v trestnom konaní preukázal, že žalovaný naplnil znaky občianskoprávnej ako aj obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu, a to konkrétne: protiprávny úkon (konanie žalovaného, ktorým úmyselne uviedol žalobcu do omylu v otázke splnenia podmienok poskytnutia úveru a neplnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy, ujma na strane žalobcu (majetková ujma, tak ako je uvedená v žalobe), príčinná súvislosť medzi predpokladmi (protiprávny úkon a ujma, zavinenie (priamy úmysel žalovaného, ktorý bol preukázaný v trestnom konaní.). Vznik škody dostatočne preukázal predložením listinných dôkazov.
7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Krajský súd Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 písm. b), d), h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu (II. výrok) vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.
9. Vyhovenie žalobe I. výrokom (suma 298,75 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 298,75 Eur od 22.8.2007 do zaplatenia) napadnutého rozsudku neboli napadnuté odvolaním strán, preto tento nadobudlo právoplatnosť.
10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol (suma 107,57 Eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 107,57 Eur od 22.8.2007 do zaplatenia) z dôvodu nepreukázania vzniku nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanému, s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom.
11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku v napadnutom rozsahu, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
12. Ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka u <.pravuje všeobecnú zodpovednosť fyzických osôb a právnických osôb, ktorá prichádza do úvahy vždy vtedy, keď nejde o niektorý z prípadov osobitnej zodpovednosti za škodu, ktoré sú upravené v § 421 až 437, resp. v ďalších ustanoveniach Občianskeho zákonníka, alebo o prípady osobitnej zodpovednosti, ktoré sú upravené osobitnými zákonmi (napr. zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je: 1. protiprávny úkon, 2. spôsobenie škody a 3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. V niektorých prípadoch sa vyžaduje aj zavinenie. V prípade, keď sa vyžaduje aj zavinenie škodcu, ide o subjektívnu zodpovednosť, v prípade, keď sa zavinenie nevyžaduje, ide o objektívnu zodpovednosť. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka spočíva v zavinení škodcu, pričom zavinenie škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia). Ust. ods. 3 § 420 Občianskeho zákonníka <.umožňuje vyvinenie
- exculpáciu preukázaním škodcu, že škodu nezavinil.
13. Podľa § 193 CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.
14. Popri posudzovaní nároku na náhradu škody uplatňovanému v tomto civilnom konaní je súd viazaný len právoplatným rozhodnutím trestného súdu, aj to len jeho výrokovou časťou.
15. Z vykonaného dokazovania (vychádzajúc v zmysle § 193 CSP) <.z rozsudku okresného súdu č. k. 4T/151/2003-284 zo dňa 21.8.2007 (právoplatný dňa 21.8.2007) mal už okresný súd preukázané, že žalovaný protiprávnym konaním - spáchaním trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý bol právoplatne odsúdený, keď seba na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že žalobcu uviedol do omylu a spôsobil mu škodu vo výške 9.000,- Sk (298,75 Eur) za čo bol (v súbehu s inými trestnými činmi) odsúdený na trest odňatia slobody 2 roky s podmienečným odkladom v trvaní 3 roky. Ku škode na majetku žalobcu teda došlo konaním žalovaného uvedeným vo výrokovej časti predmetného trestného rozsudku - opis skutku, pre ktorý bol žalovaný právoplatne odsúdený vzťahujúci sa k tomuto konaniu. Okresný súd ako civilný súd mal teda zákonné predpoklady nároku na náhradu škody vo výške 298,75 Eur (9.000,- Sk) preukázané výsledkami trestného konania. Trestný súd odkázal žalobcu s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie.
16. Odvolací súd má za to, že civilný súd je v zmysle § 193 CSP viazaný tým, kto je poškodeným. Súd je totiž viazaný tým, že bol spáchaný trestný čin. Trestný čin je definovaný v § 8 <. Trestného zákona ako protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon ustanovuje inak, pokiaľ ide o materiálny korektív formálnej definície trestného činu vzťahujúci sa avšak len na prečin, ktorým je vo všeobecnosti jeho nepatrnosť v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona. Znaky (skutkovej podstaty) trestného činu sú uvedené jednak vo všeobecnej časti Trestného zákona a jednak v osobitnej časti Trestného zákona, v tomto prípade v § 250 Trestného zákona <.. Skutkovú podstatu trestného činu v zmysle teórie trestného práva hmotného tvoria štyri základné znaky: 1. subjekt
- páchateľ trestného činu, ktorým je žalovaný, 2. objekt - t.j. záujem chránený trestným zákonom, ktorý je spáchaním trestného činu porušený, alebo ohrozený (v tomto prípade sa jedná o ochranu majetku) 3. objektívna stránka, ktorou je konanie páchateľa, resp. opomenutie konanie páchateľom tam, kde bol povinný konať, aby zabránil ohrozeniu alebo porušeniu záujmu chráneného Trestným zákonom a 4. subjektívna stránka trestného činu - zavinenie páchateľa. K týmto skutkovým znakom pri určitých druhoch trestných činov pristupujú ďalšie, akým je v prípade trestných činov proti majetku, konkrétne v tomto prípade trestného činu podvodu následok - „spôsobenie škody inému", či minimálna výška škody potrebná na jeho spáchanie. Aby bolo možné v trestnom konaní konštatovať, že bol spáchaný určitý trestný čin, musia byť naplnené všetky jeho znaky skutkovej podstaty, inak trestný súd nemôže osobu uznať vinnou z daného trestného činu, lebo v zmysle § 8 <. Trestného zákona by sa nejednalo o daný trestný čin. Ak by trestný súd nemal preukázané naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu ako jedného zo znakov skutkovej podstaty prečinu zvýhodnenie veriteľa Trestného zákona nemohol by ustáliť, kto je škodcom, v čom spočíva jeho protiprávne konanie, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody, zavinenie škodcu (páchateľa) a komu bola škoda spôsobená, t.j. kto je poškodený, nemohol by žalovaného uznať vinným z daného trestného činu a poškodeného (v tomto civilnom konaní žalobcu) by nemohol odkázať s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie. Súd je teda viazaný aj tým, kto je poškodeným. Súd v podrobnostiach poukazuje na R 22/1979, v ktorom sa okrem iného uvádza, že rozsah viazanosti civilného súdu rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, je daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň okolnosťami významnými pre rozhodnutie o náhrade škody.
17. Okresný súd správne uzavrel, že s poukazom na rozsudok okresného súdu Trnava (citovaný v odseku 16) žalobca preukázal (žalovanú) výšku škody, keď ako civilný súd bol viazaný trestným rozsudkom (aj) v časti výšky škody, ktorá je nevyhnutná na spáchanie príslušného trestného činu, a ktorá bola uvedená vo výrokovej časti trestného rozsudku ako znak skutkovej podstaty trestného činu, pretože ak by nedošlo k spôsobeniu škody v určitej výške, nebolo by možné kvalifikovať trestný čin podľa príslušnej skutkovej podstaty. Z výrokovej časti trestného rozsudku nepochybne vyplýva, že žalovaný spôsobil žalobcovi priamu majetkovú škodu vo výške 9.000,- Sk (298,75 Eur), preto je okresný súd (civilný súd) tým viazaný. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 269/2011 zo dňa 23.11.2011, ktorý sa síce výslovne otázkou viazanosti civilného súdu výškou škody nezaoberá, avšak tento nález je postavený na rešpektovaní princípu právnej istoty, ktorému zodpovedá v rámci viazanosti civilného súdu znakmi skutkovej podstaty trestného činu nie len otázka, kto je škodcom a poškodeným subjektom, ale aj výška škody. Opačný názor je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípom právnej istoty, že poškodenému bola spôsobená minimálne takáto škoda. To však neznamená, že civilný súd v rámci dokazovania nemôže zistiť škodu vyššiu, než aká bola konštatovaná v trestnom rozsudku. Civilný súd je teda trestným rozhodnutím viazaný, pokiaľ ide o minimálnu výšku škody zistenú v trestnom konaní, tak ako to správne uzavrel aj okresný súd.
18. Odvolací súd poukazuje na to, že je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok žalobcu, tieto spočívali predovšetkým v námietke o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, keď žalobca v podanom odvolaní namietal, že zmluvné strany sa v súvislosti so zmluvou o úvere dohodli na aplikácii Obchodného zákonníka, že nie je možné hovoriť o akejkoľvek absencii náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (absencia výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), že dojednaný úrok predstavuje odplatu za poskytnutie spotrebiteľského úveru a ide o podmienku, ktorá sa nepochybne týka predmetu plnenia či primeranosti ceny, vzhľadom na čo ju nemožno považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia, že úrok patrí žalobcovi od vzniku úverového vzťahu, resp. poskytnutia finančných prostriedkov, a to až do doby, kedy budú poskytnuté finančné prostriedky vrátené veriteľovi. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nesúlad odvolacích námietok obsiahnutých v odvolaní žalobcu a odvolaním napadnutého rozsahu rozsudku, jeho odôvodnenia. Súd prvej inštancie žalovaný nárok posúdil ako nárok na náhradu škody podľa § 420 ods. <. 1 Občianskeho zákonníka a podľa uvedeného okresný súd nárok samotný, ako aj jeho výšku (primeranosť) i posudzoval. Súd prvej inštancie nevyhodnocoval vzťah vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným (ako veriteľom a dlžníkom) ako vzťah spotrebiteľský, ale nárok v zmysle podanej žaloby posúdil ako nárok na náhradu škody s prihliadnutím na trestný rozkaz okresného súdu 4T/151/2003-284 zo dňa 21.8.2007, ktorým bol žalovaný uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu a žalobca bol ako poškodený odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Súd prvej inštancie preto vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako spotrebiteľský v žiadnom momente nevyhodnotil a ako spotrebiteľský ho neposudzoval, z rozsudku a jeho odôvodnenia je zrejmé, že neaplikoval ani žiadne právne predpisy upravujúce spotrebiteľské vzťahy, resp. právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Je tak zjavný absolútny nesúlad podaného odvolania, odvolacích námietok s odôvodnením napadnutého rozsudku. Odvolací súd, ako už bolo konštatované vyššie, opätovne poukazuje na to, že súd prvej inštancie neposúdil vzťah žalobcu a žalovaného ako vzťah spotrebiteľský a z tohto dôvodu ani nehodnotil výšku odplaty dohodnutej za poskytnutý úver a jej prípadnej neprijateľnosti ako zmluvnej podmienky. Súd prvej inštancie, posudzujúc uvedený nárok ako nárok na náhradu škody, keď konštatoval, že škoda vznikla následkom trestného činu podvodu v situácii, keď žalovaný už pri uzatváraní zmluvy nemal úmysel úver (istinu) vrátiť a ak nemal úmysel vrátiť istinu, potom nemohol mať v úmysle dohodnúť a platiť akékoľvek poplatky za poskytnutie úveru (107,55 Eur), preto ak by zmluvu uzatvoril riadne, nie je zrejmé, čo by dohodol poplatok za poskytnutie úveru a v akej výške. Súd prvej inštancie neposudzoval výšku poplatku z hľadiska primeranosti, a žalobu v tejto nezamietol z dôvodu, na ktorý (neprimeranosť výšky poplatku) reagoval žalobca v podanom odvolaní. Zrejmý celkový nesúlad odvolacích námietok smerom k odôvodneniu odvolaním napadnutého rozsudku spôsobil, že žalobca podaným odvolaním nijakým spôsobom nereagoval relevantne na konkrétne dôvody obsiahnuté v odôvodnení rozsudku. Odvolacie námietky, ktoré v podanom odvolaní žalobca použil, sa zjavne týkajú obdobných vecí, kde súdy vyhodnotili vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako spotrebiteľský. Uvedené sa však netýka prejednávanej veci, kde právne predpisy upravujúce spotrebiteľský vzťah aplikované neboli, a preto i odvolacie námietky žalobcu celkom zjavne nereagujú na odvolaním napadnutý rozsudok a na závery v ňom konštatované a v tom dôsledku nie sú ani spôsobilé privodiť iné rozhodnutie v napadnutom rozsahu vo veci.
19. Ani námietka žalobcu, že preukázal, že žalovaný naplnil znaky občianskoprávnej ako aj obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu neobstojí, keďže súd prvej inštancie v odseku 11 napadnutého rozsudku uzavrel, že žalobca preukázal splnenie podmienok zodpovednosti za škodu žalovaného (aj keď iba vo vzťahu k prisúdenej sume). Uvedená námietka neobstojí ani vo vzťahu k uplatnenému (zmluvnému) poplatku, ktorý predstavuje výšku ušlého zisku žalobcu vo vzťahu, ku ktorému súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Správne uzavrel, že žalobca ohľadom uvedeného nároku neuniesol dôkazné bremeno (§ 132 CSP), tento nárok nepreukázal a ani nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, keď zo zmluvy nie je možné vychádzal pre jej neplatnosť. Preto neobstojí ani námietka, že žalobcu, že vznik škody dostatočne preukázal listinnými dôkazmi (ktoré ani v odvolaní bližšie nešpecifikoval.
20. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
21. Keďže námietky žalobcu napádajúce závery, ktoré súd prvej inštancie neprijal a v napadnutom rozsudku nekonštatoval, nie sú odvolacími námietkami opodstatnenými a dôvodnými, a námietka ohľadom unesenia dôkazného bremena je nedôvodná, odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 1 CSP <. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku včítane správneho závislého výroku III. o náhrade trov konania (odvolaním osobitne nenapadnutého) potvrdil ako vecne správny.
22. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov konania odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
23. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
24. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.
25. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo juris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
26. Na základe uvedeného odvolací súd žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
27. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).