Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-173-2018.pdf
PDF · 161.99 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/173/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, XXX XX Q., o zaplatenie sumy 695,17 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č.k. 32Csp/91/2017-45, zo dňa 19. decembra 2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie o nároku žalobcu o zaplatenie 695,17 Eur s príslušenstvom rozhodol nasledovne : „I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 102,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne počítaným zo sumy 102,40 eur od 03.03.2017 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a. III. Žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. „
2. Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 488, § 489, § 52 ods. 1 a ods. 2, § 53 ods. 1 až ods. 5, § 39 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1,ods. 2, § 2 písm. k), písm. h), písm. i), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a) a b), § 9 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej zák. č. 129/2010 Z.z. a vecne tým, v danom prípade sa jedná o právny vzťah účastníkov na základe spotrebiteľskej zmluvy, pri uzatváraní ktorej bol žalovaný v postavení spotrebiteľa. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je zmluvným typom s osobitnou právnou úpravou v zákone č. 129/2010 Z.z., ktorý je k ustanoveniam občianskeho zákonníka s podrobnou úpravou spotrebiteľských zmlúv predpisom lex specialis a i v prípade spotrebiteľského úveru ide o spotrebiteľskú zmluvu. To znamená, že pokiaľ určité otázky nie sú vyslovene upravené zákonom č. 129/2010 Z.z., použijú sa na ich riešenie príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátane všeobecných ustanovení o záväzkoch. Napokon aj podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka veta prvá, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona (občianskeho zákonníka) v neprospech spotrebiteľa. Žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) ZoSÚ, na základe uzatvorenej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 1.000 eur a žalovaný sa zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Nakoľko zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania má charakter zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ, musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ. Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy, súd zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, a síce výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky 26,55 eura a poistenia 0,65 eur bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp.zn. 25Co/197/2016 zo dňa 30.11.2016, s ktorým sa plne stotožňuje a podľa ktorého „výška mesačnej splátky je uvedená sumou 264,42 Eur, čiže nie je presne špecifikovaná spôsobom, ktorý vyplýva z § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, čo namietal odvolateľ, ktorý vo svojom odvolaní uviedol, že splátka je všeobecne uvedená na strane 2 bod II (Dohodnuté podmienky úveru). Vychádzajúc z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia odvolací súd dopĺňa, že zákon ukladá povinnosť v zmluve rozdeliť splátku úveru na tri samostatné časti a to splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov, za účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počte a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci jednoduchou logickou úvahou, či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve stanovená mesačná splátka zahŕňa okrem istiny úverovej splátky aj splátku úrokov a poplatkov (v neznámej výške). Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru, nie je svojvoľné, ale prestavujú prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo“. Súd ďalej zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. j) správne uvedenú celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pretože táto je uvedená vo výške 1.693 eur, pričom pri prepočte výška splátky (26,55 eura + 0,65 eur poistného) krát počet splátok (60) a pripočítaní poplatku je výsledná suma 1732 eur. V prípade nesprávne uvedenej celkovej čiastky k zaplateniu nie je možné považovať tento údaj za v zmluve uvedený, a nie je preto splnená náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ. Súd súčasne konštatoval, že je nesprávne uvedená aj hodnota RPMN, kde poskytovateľ úveru uviedol hodnotu 28,54 %, pričom však za použitia vzorca uvedeného v zákone (ods. 26 odôvodnenia) a dosadenia hodnôt podľa zmluvy vychádza hodnota 29,93 %, t.j. bola uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa. Súd konštatuje, že žalobca opomenul do RPMN započítať náklady spojené s poistením, pričom na uvedené bol podľa § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. povinný. Súd má za to, že uvedenie správnej hodnoty RPMN má zásadný vplyv pri rozhodovaní spotrebiteľa, pričom rozdiel v zistenej výške v neprospech spotrebiteľa znamená nedodržanie podmienok stanovených zákonom. RPMN je základný údaj podľa, ktorého by sa aj bežný účastník mal rozhodovať o výhodnosti a vhodnosti úverov, pričom ak ho tento údaj zavádza je uvedený spôsob nedovolenou obchodnou praktikou. Žalobcom uvedené RPMN by zodpovedalo splátke 26,55 eur, .tj. splátke bez poistenia. Nakoľko v zmluve neboli splnené základné náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) a j) je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z.. Vzhľadom na uvedené, žalovaný bol povinný vrátiť len požičanú sumu a prípadné úroky z omeškania po splatnosti jednotlivých splátok, resp. po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobca tak nemá nárok na zaplatenie úroku z úveru, poplatkov za poistenie, ani iných poplatkov. Žalovaný z poskytnutého úveru vo výške 1.000 eur zaplatil celkovo sumu 897,60 eur, čo v konaní nebolo sporné, a preto súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 102,40 eur ako rozdielu poskytnutej sumy 1.000 eur a zaplatenej sumy 1.000 a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Predmetom konania je tiež poistné v sume 1,95 eur, pričom v zmluve o spotrebnom úvere sa uvádza len poplatok za poistenie 0,65 eur mesačne. Zo Zmluvy a jej spoločných ustanovení nie je možné vyvodiť záver, že bola uzatvorená konkrétna poistná zmluva so základnými obsahovými náležitosťami v zmysle
§ 788 ods. 2 Občianskeho zákonníka (výška poistného plnenia, výška poistného, splatnosť poistného, stanovenie, či ide o jednorazové alebo bežné poistné, poistná doba, údaj o tom, či sa oprávnená osoba bude podieľať na výnosoch poisťovateľa a akým spôsobom, vymedzenie práv a povinností zmluvných strán, výška odkupnej hodnoty) a nie je ani zrejmé, kto je poistiteľ z poistnej zmluvy. Predovšetkým pre poistnú zmluvu je v zmysle § 791 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpísaná písomná forma a žalobca žiadnu písomnú poistnú zmluvu so základnými náležitosťami (tzv. zákonné minimum) súdu nepredložil. Žalobca tak nepreukázal existenciu poistnej zmluvy, z ktorej by mu vyplýval nárok na už zaplatené poistné, a preto žalobu v tejto časti taktiež zamietol. V rámci žaloby žalobca požadoval zaplatenie poplatkov za upomienky 74,66 eur (15 eur za každú). Z pohľadu súdu upomienku nemožno považovať za službu, z ktorej by mal žalovaný určitý prospech a teda bol by za ňu povinný platiť. Tento inštitút je nepochybne určitým nástrojom žalobcu ako dosiahnuť bez súdneho konania úhradu dlžných záväzkov žalovaným. Súd konštatuje, že žalobca nepreukázal dojednanie zmluvnej pokuty pre prípad porušenia splatnosti záväzkov v podobe aplikovaných a uplatnených výziev. Poplatky za upomienky, ktorých zaplatenia sa domáha v konaní, má charakter zmluvnej pokuty, ktorá nebola individuálne dojednaná. Žalobcovi s upomienkou nevznikli žiadne náklady (neboli preukázané). Súd je tiež toho názoru, že pri týchto zmluvných pokutách žalobca dokonca ani nepreukázal, že by tieto boli dojednané, pričom z predloženej zmluvy nevyplýva ich individuálne dojednanie. Súd konštatuje, že dôkazné bremeno je na žalobcovi, pričom v konaní ho čo do preukázania zmluvného dojednania zmluvnej pokuty vo výške 15 eur neuniesol. Súd však konštatuje, že ak by aj preukázal dojednanie týchto pokút, súd by na ne nahliadal cez vyššie uvedené závery tohto odseku. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd všetky nároky na zaplatenie zmluvných pokút zamietol. Odhliadnuc od skutočnosti, že úver bol bezúročný a bez poplatkov, súd konštatuje, že žalobca sa domáhal zaplatenia úrokov z úveru po splatnosti úverovej pohľadávky. Súd uvádza, že zmluvné úroky predstavujú dohodnutú odplatu za užívanie požičanej istiny a sú splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t. j. spolu s istinou. Podľa zákonom stanovenej úpravy splatnosti úrokov podľa obchodného práva, ako aj občianskeho práva (§ 658 ods.1 Občianskeho zákonníka), úroky sú splatné najneskôr spolu s istinou. Veriteľ nie je oprávnený žiadať od žalovaného ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny. Na základe uvedeného, ak by súd nezamietal nárok žalobcu z dôvodov uvedených v ods. 35 až 38, zamietol by nárok na úroky z úveru po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru z dôvodov uvedených v tomto odseku. Ďalej súd konštatuje, že žalobca bol podľa § 566 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb., podľa ktorého: „Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak“ započítať všetky platby na istinu pohľadávky. Súd ďalej uvádza k úrokom z omeškania, že pri určovaní výšky úrokov z omeškania tieto posudzoval vo výške 5% ročne od splatnosti úveru (lebo až od vtedy bol žalobca v omeškaní s celou istinou) v súlade s právnymi predpismi platnými v čase vzniku omeškania, t.j. vzniku omeškania, a preto súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5% ročne počítané zo sumy 102,40 eur od 03.02.2017 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol O náhrade trov konania by prichádzalo do úvahy rozhodnúť podľa vyššie uvedených citovaných zákonných ustanovení tak, že nárok na ich náhradu má žalovaný, ktorý bol úspešnejší v konaní žalobcov úspech je 17,73 % (102,40 eur/577,46 eur istina= 17,73 %), úspech žalovaného 82,87% - 17,73% = 64,54 čistý úspech. Súd by teda mal rozhodnúť tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 64,54%. Po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej by súd samostatným rozhodnutím mal rozhodnúť o výške trov, pričom z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že rozhodnutie bude znieť, žalobca je povinný zaplatiť žalovanej 0 eur, nakoľko týmto v konaní žiadne trovy nevznikli. Vzhľadom na uvedené súd v súlade so zásadami uvedenými v ČL.17 CSP rozhodol podľa ČL. 4 ods. 2 tak, že náhradu trov konania žalovanému nepriznal.
3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to proti zamietajúcemu výroku II. a závislému výroku III. o náhrade trov konania. Poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, pričom rozhodujúcim argumentom je fakt, že aktuálne znenie zákona č. 129/2010 v § 9 ods. 2 nevyžaduje rozčlenenie mesačnej splátky spotrebiteľského úveru na jednotlivé zložky dlhu osobitne s prislúchajúcimi dátumami splatnosti. Z uvedeného dôvodu aktuálne znenie zákona nie je v rozpore so smernicou č. 2008/48/ES. Ďalej poukázal na návrh novely zákona o spotrebiteľských úveroch z októbra 2015, pričom z pripravovanej novely vyplýva, že za právneho stavu ku dňu uzatvorenia dotknutej úverovej zmluvy a ani za súčasného právneho stavu zákona o spotrebiteľských úveroch od veriteľa nevyžadoval zahrnúť všetky náležitosti uvedené v § 9 ods. 2. Zo samotného textu zmluvy a
z dotknutého písmena k) resp. súčasného písmena i) taktiež nevyplýva povinnosť uvádzať v zmluve presný rozpis toho, aký je podiel z jednotlivých splátok, ktorý pripadá na uhradenie istiny a úrokov. Túto funkciu plní amortizačná tabuľka, ktorú môže spotrebiteľ kedykoľvek veriteľa požiadať a tento je povinný spotrebiteľovi ju bezplatne poskytnúť. Slovenská republika v rámci písomného vyjadrenia k vyššie uvedenému konaniu k smernici 2008/48/ES listom z 11.5.2015 zn. 00260/ES/2015/AC uviedla, že relevantné znenie zákona nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné určenie, aká časť z každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká je časť splácať bežné úroky a poplatky. Žalobca má za to, že zmyslom a účelom právnej úpravy spotrebiteľských úverov je informovanosť spotrebiteľa zakladajúca sa na jednoznačnom vymedzení rozsahu svojho záväzku. Tento cieľ je naplnený aj bez toho, aby bol spotrebiteľ pri uzatvorení informovaný v číselnom vyjadrení o tom, čo zo splátky započítava na istinu, úrok, úrok z omeškania a poplatky, pokiaľ z ostatných ustanovení zmluvy musí byť rozsah záväzku priemernému spotrebiteľovi zrejmý. Prísnejší výklad príslušných zákonných ustanovení je v rozpore s predmetnou smernicou ES a ako názor aj v zmysle aktuálnej judikatúry neobstojí. V prospech tvrdeniu žalobcu svedčí aj dôvodová správa v zákone o spotrebiteľských úveroch a to k § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona, návrh generálnej prokurátorky prednesený 9.6.2016 vo veci C 42/15, k návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdnom dvore EÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda, rozsudok Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní v smernici 2008/48/ES, ako aj stanovisko odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18. apríla 2017 aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej, zverejnená na internetovej stránke NBS. V ďalšom poukázal na aktuálnu judikatúru slovenských súdov k rozhodujúcim právnym otázkam predmetného spisu a to Krajského súdu v Prešove, Krajského súdu v Trenčíne, Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Bratislave, pričom z uvedených zhrnul, že argumenty uvedené v rozhodnutiach súdov treba vziať do úvahy analogicky a v kontexte pri hodnotení každej jednej náležitosti úverovej zmluvy. Zmluva vrátane príslušných obchodných podmienok umožňovala jednoduchým spôsobom priemernému spotrebiteľovi poznať všetky rozhodujúce parametre spotrebiteľského úveru ako aj podmienky jeho splácania vrátane nákladov splatnosti s možnosťou porovnania oproti iným spotrebiteľským úverom na trhu čo bolo cieľom vyššie citovanej smernice 2008/48 ako aj príslušnej zákonnej úpravy. Takýto záver potvrdzuje samotné znenie príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 pri jeho doslovnom výklade. Návrh znenia zákona, ktorý má zaviesť požiadavku na rozdelenie splátky úveru na jednotlivé zložky dlhu ako obligatórna náležitosť spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktorý napokon nebol prijatý a právny názor predkladateľa aktuálneho znenia zákona č. 129/2010 Z.z. k prejudiciálnemu sporu. Tieto skutočnosti v rozpore s právnym názorom prvoinštančného súdu potvrdzujú, že aktuálne znenie zákona nevyžaduje ako obligatórnu náležitosť zmluvy rozčlenenie splátky úveru na jednotlivé zložky dlhu. Celková čiastka, ktorú má dlžník uhradiť, žalobca má za to, že celkové náklady spotrebiteľa zodpovedajú násobku počtu splátok a výšky splátok a súčtu s poplatkom za poskytnutie úveru. Toto je v súlade s § 2 ods. g) zákona č. 129/2010 Z.z. Výpočet RPMN vykonaný bankou zohľadňuje presný dátum čerpania prostriedkov z úveru, dátum prvej splátky, ako aj prípady, kedy dátum splátky pripadne na deň pracovného pokoja a pri ktorých sa dátum reálnej splátky časovo posúva, čo môže spôsobiť nesúlad vo výpočte oproti výpočtom prvoinštančného súdu, ktoré však bohužiaľ z obsahu rozhodnutia nevyplýva. K názoru prvoinštančného súdu na nárok na zmluvný úrok po zosplatnení poukázal na zákonnú úpravu podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 503 ods. 3, z čoho je možné vyvodiť, že ak spotrebiteľ splatí spotrebný úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku v dvoch rovinách a to vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky úver v dohodnutej lehote ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania a vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov, má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Úprava úroku z omeškania ako aj úroku z úveru je podporná a preto je rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. V ďalšom poukázal na znenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a v tejto súvislosti aj na rozhodnutia a judikatúru iných krajských súdov a to Krajského súdu Žilina, Krajského súdu Banská Bystrica, Krajského súdu Nitra. V závere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33 Cdo 212/2014 zo dňa 21.8.2014. Navrhol potom, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, postupom podľa § 388 CSP zmenil v napadnutom rozsahu a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania, aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov za konania na oboch inštanciách.
4. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadril.
5. V priebehu odvolacieho konania potom bolo doručené krajskému súdu podanie žalovaného, ktorým žiadal o možnosť zaplatenia prisúdenej sumy žalobcovi v splátkach tzn. schválenie splátkového kalendára. Poukázal na to, že má v prenájme byt a neplnoleté maloleté deti, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť. Navrhol dlh splácať v minimálnej výške 20 eur mesačne, pričom prvá splátka bude uhradená 20.7.2018 a splatnosť každej ďalšej splátky bude najneskôr do 25. dňa v danom mesiaci. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario, § 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie jev napadnutom rozsahu vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.
6. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 10.04.2017 domáhal zaplatenia sumy 577,46 eur s príslušenstvom, poplatkov v sume 74,66 eur, úroku vo výške 40,40 eur, úrokov z omeškania 0,70 eur, zmluvného úroku 19,9 % ročne zo sumy 577,46 eur od 03.03.2017 do zaplatenia a úroku z omeškania 5 % ročne počítaným zo sumy 577,46 eur a zo sumy 40,40 eur od 03.03.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania.
7. V žalobe žalobca uviedol, že dňa 30.01.2014 uzavrel žalovaný so žalobcom úverovú zmluvu a poskytol 1.000,00 eur úver. Žalovaný riadne a včas nesplácal dohodnuté splátky, preto ho žalobca vyzval listom zo dňa 28.12.2016 zaplatenie dlžnej čiastky. Následne žalobca rozhodol o predčasnej splatnosti ku dňu 02.03.2017.
8. Súd doručil žalovanému žalobu na vyjadrenie dňa 26.09.2017. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril v stanovenej lehote, dodatočne požiadal o „ schválenie splátkového kalendára „.
9. 11. Už právoplatným prvým výrokom preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 2 veta prvá Civilného sporového poriadku) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 102,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne počítaným zo sumy 102,40 eur od 03.03.2017 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
10. 12. Keďže žalovaný proti preskúmavanému rozsudku odvolanie nepodal, vo vyhovujúcom výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť, preto sa odvolací súd požiadavkou žalovaného o možnosť zaplatenie splátkach nemohol zaoberať. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal zamietajúci výrok II. a výrok III. o náhrade trov konania rozsudku súdu prvej inštancie. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a či vec právne správne posúdil.
11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
12. Odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. K odvolacím námietkam týkajúcim sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvného vzťahu a k nepriznaniu úrokov po zosplatnení úveru odvolací súd dodáva :
13. Po oboznámení sa z obsahom zmluvy a všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy, súd zistil, že sú na predtlačenom formulári. Súd v rámci výkladu (aplikácie) noriem občianskeho práva, musí vyhodnotiť medze aplikácie zásady zmluvnej voľnosti (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka) vo svetle princípu proporcionality (čl. 1 Ústavy SR) a povinnosti súdu dbať na to, aby sa práva nezneužívali základné princípy CSP). V komplexe vysloveného právneho názoru súdu a s prihliadnutím k výkladu priaznivejšieho pre spotrebiteľa (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka) súd dospel k záveru, že žaloba je podaná v časti istiny dôvodne len v časti doposiaľ nesplatenej časti úveru. Súd pri svojom rozhodnutí vychádzal i zo Smernice rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, kde v čl. 3 ods. 2 sa nepovažuje podmienka za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ nebol preto schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
14. Zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 01.04.2004 boli do Občianskeho zákonníka implementované smernice Európskych spoločenstiev a Európskej únie: 1. Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29 34); 2. Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 94/47/ES z 26. októbra 1994 o kúpe práva na sezónne užívanie nehnuteľností (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 280, 29/10/1994, str. 83 87); 3. Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 1999/44/ES z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a súvisiacich zárukách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 171, 7/7/1999, str. 12 16). Do občianskeho zákonníka bola vložená piata hlava, ktorá upravuje otázku spotrebiteľských zmlúv či práva a povinnosti spotrebiteľov, dodávateľov.
15. Z obsahu zmluvy mal súd preukázané, že výška mesačnej splátky je špecifikovaná sumou 26,16 eur, čiže nie je presne špecifikovaná v zmysle § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zák. č. 129/2010 Z. z.“) v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy (15.08.2017). Zmluvou sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky do určitej výšky a tento sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v 60 splátkach po 26,55 Eur zaplatiť celkovo 1693,00 eur a splniť ostatné povinnosti podľa úverovej zmluvy. Žalovaný nezaplatil splátky riadne a včas, dostal sa do omeškania.
16. Účelom náležitostí ustanovených v § 9 ods. 2 písm. k) Zákona č. 129/2010 Z. z. je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky , teda odplatu navrhovateľa. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa ako bude s jeho platbou naložené a najmä aká časť úveru bude ňou splatená okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi účastníkmi neobsahuje. Ide o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ktorú zákon sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru.
17. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a právnym predchodcom žalovaného ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Bolo preto potrebné ex offo pristúpiť k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná
vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
18. Odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvej inštancie, že predmetná zmluva neobsahuje základné obsahové náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch a už len z tohto dôvodu v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov.
19. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetný úver bol spotrebiteľovi poskytnutý dodávateľom, a teda spotrebiteľ legitímne očakával, že dodávateľ bude pri poskytovaní úveru postupovať voči nemu s odbornou starostlivosťou tak, ako mu to ukladá zákon. Spotrebiteľ v zásade uzatvára úverovú zmluvu s dôverou v pravdivosť a hodnovernosť údajov, ktoré dodávateľ pripraví v písomnej podobe a predloží spotrebiteľovi na podpis. V tomto smere legitímne očakávania spotrebiteľa neboli naplnené. Dodávateľ ako odborník musel vedieť o obsahových náležitostiach úverovej zmluvy v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu zo spotrebiteľského úveru.
20. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy stranami, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. (od 1.4.2015 do 30.4.2018 písm. l) ) .
21. K otázke potreby členenia splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, za účelom určenia aká suma sa z tejto splátky započítava na splácanie istiny, aká na splácanie úrokov a aká na poplatky odvolací súd s poukazom na doposiaľ ustálenú rozhodovaciu prax, na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.2.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017 a na § 393 ods. 3 CSP uvádza nasledovné:
22. Text zákona v aktuálnom znení je odlišný od textu Smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok Smernice vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne, avšak tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona, v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 z 22. februára 2018). Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom aj v úvodnej časti dôvodovej správy) síce bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017), avšak do „konfliktu“ sa zákon so Smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky. Až rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti Kláre Biróovej bolo konštatované, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Zámer zákonodarcu transponovať Smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený ale (zákonodarca) tak urobil nad rozsah Smernice a až následne bol označeným rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie konštatovaný rozpor, ktorý aktuálne (zákonodarca) zosúladil zákonom (z. č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zmene ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z.
s účinnosťou od 1. mája 2018 (termín „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ sa nahrádza slovami „frekvenciu splátok“).
23. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy tejto náležitosti zmluvy zákonom č. 258/2001 Z.z. so súčasnou právnou úpravou zákonom č. 129/2010 Z. z., vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca v dôvodovej správe k zákonu č. 568/2007 Z.z., ktorým sa zmenilo aj ustanovenie § 4 ods. 2, 3 zákona č. 258/2001 Z.z., vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne tak, že spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a preto nemožno preklenúť výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) len spresňuje, čo splátka zahrňuje (porov. iný záver uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 bod 26, 25). Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 pís. i) zákona č. 258/2001 Z.z., ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami výška, počet a termíny splátok viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež poplatkom, čo je dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 z 29. novembra 2017). Novelou (zákonom č. 568/2007 Z.z.) bol doplnený nový odsek 2 § 566 O.z.. Táto úprava určuje, v akom poradí treba započítať čiastočné plnenie. Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa započíta najprv plnenie na istinu a až potom na úroky. Toto poradie môže zmeniť len dlžník (nie veriteľ). Spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť) požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obch. z.) Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka (viď článok „Prečo rozsudok SD EÚ vo veci C 42/2015 nie je spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Eurokonformným výkladom by tak nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. K opačnému záveru nemožno dospieť ani s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova (ďalej aj „rozsudok vo veci C-42/15“), na článok 10 ods. 2 písm. h) a i) a článok 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“).
24. Odvolací súd uvádza, že rozsudok vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h), článku 23. Najpodstatnejšie je, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
25. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.
26. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky smernice iná. Zákon o spotrebiteľských úveroch uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov SR a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok iných poplatkov, inak sa zmluva o
spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do ustanovenia § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) ustanovenia § 11 aj pred 1.1.2013. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo smernica, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, ako používa smernica.
27. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.
28. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bez poplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok.
29. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom Európskej únie, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/ cieľa smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala a podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch ohľadom potreby štruktúrovania splátok úveru a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal žalobca nie je prípustný. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov, nemožno priznať smernici ani nepriamy účinok; jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem a bola by tak porušená zásada právnej istoty.
30. Odvolací súd je preto názoru, že napriek zneniu smernice a rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to uvádza ustanovenie § 9 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ sú spolu s výkladom práva EÚ, ktorý sa v ňom nachádza, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre súdy, ktoré budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ teda súd pri svojom rozhodovaní postupuje v súlade s explicitným znením zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorým je (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý.
31. Predmetný vzťah je vzťahom zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a je potrebné aplikovať ustanovenia Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy. Súd pri preskúmaní zmluvy zistil, že v nej absentuje údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, teda náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na vyššie uvedený skutkový a právny stav veci predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov s poukazom na § 11 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z., a preto žalobca od žalovaného
má právo na vrátenie reálne poskytnutých finančných prostriedkov po zohľadnení úhrad ktoré žalovaná na spornom úvere vykonal.
32. Čo sa týka odvolacích námietok proti zamietnutiu žaloby o uplatnenom nároku na úrok po zosplatnení úveru odvolací súd zotrváva na svojom doterajšom názore a rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v tejto časti považuje za správne.
33. Podstatným pre rozhodnutie o odvolaní v tejto časti napadnutého výroku bolo, aký má vplyv zosplatnenie úveru na ďalšie úročenie, t.j. či má veriteľ nárok na zmluvne dohodnuté úroky z úveru aj po zosplatnení, alebo po takomto zosplatnení má nárok len na zákonné úroky z omeškania.
34. Zmluvný úrok je vlastne odmena veriteľa za to, že poskytol finančné prostriedky dlžníkovi. Veriteľovi, ktorý poskytne dlžníkovi úver, popri nároku na vrátenie poskytnutej sumy úveru vzniká aj právo na zmluvné úroky, teda na akúsi odmenu za to, že svoje finančné zdroje poskytol inému, za podmienok a vo výške, ktoré si dohodnú v zmluve. Oproti zmluvným úrokom je úrok z omeškania odlišným inštitútom definovaným v ustanovení § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Dlžník sa dostane do omeškania so splatením dlhu, ten sa stane splatným a následne nastupuje právo veriteľa požadovať úrok z omeškania a prípadne aj zmluvnú pokutu.
35. Otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky a teda popri úrokoch z omeškania či iných sankciách sa už zaoberal aj Najvyšší súd SR a v obdobnej veci vyslovil názor, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 4 Obo 143/98). V rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 OZ o administratívnom strope úrokov z omeškania.
36. Odvolací súd zdieľa názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014, podľa ktorého iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde dlžník by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo sumy, ktorú by mu dlžník na výzvu nevrátil. Išlo by o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však dlžníkovi - spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.
37. Nemožnosť uplatňovania úrokov z úveru po zosplatnení úveru bola predmetom prieskumu aj Ústavného súdu SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 476/2012 považoval za ústavne konformný taký postup súdov, na základe ktorého veriteľovi neboli priznané úroky z úveru po jeho zosplatnení.
38. Súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá
je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi sporovými stranami je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.
39. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku, započítania a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.
40. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď žalobcovi nepriznal úroky z poskytnutého úveru za obdobie po zosplatnení úveru a za toto obdobie po zosplatnení úveru mu priznal zákonné úroky z omeškania. Vychádzajúc z takýchto vecne správnych právnych názorov, ktoré súd prvej inštancie aj náležite odôvodnil, dôvodne zaviazal žalovaného na zaplatenie len časti žalovanej sumy vyjadrenej vo výroku I. preskúmavaného rozsudku a vo zvyšnej časti vo výroku II. žalobu dôvodne zamietol. Odvolanie sa ostatných zamietnutých nárokov natýkalo .
41. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potom rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietnutej časti vo výroku II. a v závislom výroku o náhrade trov konania vo výroku III, ktorý osobitne odvolacími dôvodmi napadnutý nebol v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. Odvolanie sa ostatných zamietnutých nárokov netýkalo.
42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnom skončení veci.
43. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).