Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/49/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Viery Zoľákovej, v sporovej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova č.11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: H. D.Č., P.. XX.X.XXXX, U. Č..XXX, XXXXX Y., o zaplatenie 1.560,15 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. XC/XX/XXXX-XXX zo dňa 4. júna 2018, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 1 425,04 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a napokon žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v sadzbe 82 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

2. Vychádzal zo žalobcom uplatneného nároku v zmysle žaloby, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1 560,15 Eur spolu s 28 % úrokom zo sumy 1 560,15 Eur od 1.5.2013 do zaplatenia na základe žalobcom a žalovaným dňa 22.5.2007 uzatvorenej zmluvy č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca v prospech žalovaného zriadil a viedol účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Vzhľadom na porušenie zmluvy zo strany žalovaného tým, že sa dostal do nepovoleného debetu vo výške žalovanej sumy, žalobca zatvoril účet žalovaného, o čom informoval žalovaného posledným výpisom z účtu. V súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami (VOP) v spojení s výveskou sadzieb, je istina pohľadávky (nepovolené prečerpanie účtu) úročená úrokom vo výške 28 % p.a.. Na základe zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových služieb z 22.5.2007 bol žalovanému zriadený osobný účet č. XXXXXXXXXX, vedený v eurách. Podľa čl. VIII bodu 3 práva a povinnosti, ktoré nie sú výslovným spôsobom upravené v zmluve, sa riadia obchodnými podmienkami pre príslušný produkt/ službu v platnom znení. Ak niektoré použité pojmy, resp. otázky nemožno riešiť podľa zmluvy ani podľa obchodných podmienok pre príslušný produkt, spravujú sa Všeobecnými obchodnými podmienkami banky v platnom znení a príslušnými právnymi predpismi SR. Podľa čl. VII bodu 5. zmluvy majiteľ účtu vyhlasuje, že pri uzatváraní príslušnej zmluvy mu banka poskytla informácie podľa § 37 ods. 2 zákona o bankách v platnom znení a obdržal písomnú informáciu o poplatkoch súvisiacich s príslušnou zmluvou, ktorá tvorí súčasť príslušnej zmluvy. Podľa výpisov z účtu č. XXXXXXXXXX došlo k prvému čerpaniu povoleného prečerpania účtu v sume 1.204,98 Eur (36.301,13 Sk) v mesiaci október 2008. Výška povoleného debetného limitu bola 1.328,- Eur (40.000,- Sk). Žalovaný pravidelne čerpal povolené prečerpanie do výšky bankou stanoveného limitu aj v ďalších mesiacoch, tento limit priebežne aj

prekračoval (napríklad v mesiacoch jún až september 2009, december 2010 až október 2011). K 29.1.2010 bola žalovanému znížená výška debetného limitu na sumu 770,- Eur, k 1.12.2010 zvýšená na sumu 1.500,- Eur, od 1.12.2011 znížená na sumu 500,- Eur a od 1.1.2013 na sumu 0,- Eur. Podľa výpisu z účtu za mesiac december 2011 všetky kreditné obraty žalovaného boli žalobcom použité na zníženie prekročenia povoleného prečerpania, ktorého výška bola žalobcom znížená, v dôsledku čoho bol k 31.12.2011 vykázaný zostatok na účte žalovaného v sume -1.053,08 Eur. Podľa výpisov z účtu za obdobie január 2012 až apríl 2013 žalovaný na neho nepoukázal žiadne finančné prostriedky, pričom účet bol zaťažený len debetnými obratmi uplatnenými žalobcom - poplatkom za účet-Dex.p., poplatkom za osob. účet, poplatkom za výzvu - debet (dňa 11.1.2012), mesačnými úrokmi za povolené prečerpanie, v dôsledku čoho sa prehlboval záporný zostatok na účte, vykazovaný ako čerpanie povoleného prečerpania za príslušný deň a to až na sumu 1.560,15 Eur, vykázanú k 30.4.2013, kedy žalobca účet uzatvoril.

3. Citujúc ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, ďalej § 3, § 39, § 41 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami § 1, § 2, § 4, § 18 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, súd prvej inštancie právne uzavrel spotrebiteľský charakter predmetného úverového vzťahu účastníkov, na ktorý je nutné aplikovať , pričom zároveň prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako veriteľ poskytoval žalovanému spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania na jeho bežnom účte č. XXXXXXXXXX a to od 2.10.2008. Žalovaný nerozporoval tvrdenie žalobcu, že za týmto účelom bola uzavretá zmluva o povolenom prečerpaní zo dňa 2.10.2008, na ktorú v čase jej uzavretia nedopadal v tom čase platný zákon č. 258/2001 Z.z., avšak ktorá sa v zmysle cit. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. považuje za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom aj na tento právny vzťah sa napriek tomu, že vznikol pred účinnosťou zákona č. 129/2010 Z. z. mali aplikovať vybrané ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. (§ 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18). Nepovažoval tak za potrebné vyžadovať od žalovaného predloženie zmluvy o povolenom prečrpaní, ktorej znenie žalobca ani po výzve nepredložil. Išlo by v konečnom dôsledku o prenášanie dôkazného bremena rozhodujúcich skutočností tvrdených žalobcom na žalovaného, čo je v rozpore so zásadou rovnosti strán v konaní. Z predložených výpisov z účtu považoval súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný využíval bežný účet vedený žalobcom a aktívne využíval aj povolené prečerpanie na bežnom účte až do 31.12.2011, kedy boli zaznamenané posledné kreditné obraty žalovaného. Po tomto dni nebol účet žalovaného aktívne využívaný. K úplnému ukončeniu poskytovaného povoleného prečerpania žalobcom došlo k 1.1.2013, kedy žalobca znížil limit povoleného prečerpania na sumu 0,- Eur. Žalobca tak týmto dňom prestal poskytovať spotrebiteľský úver vo forme povoleného prečerpania na účte, pričom k uvedenému dňu (1.1.2013) vykazoval účet č. XXXXXXXXXX/XXXX záporný zostatok v sume -1.401,48 Eur, ktorý v zmysle čl. III časti A bodu 23 VOP, platných v čase uzavretia zmluvy, nadobudol úplne charakter nepovoleného debetu, teda spotrebiteľského úveru formou prekročenia podľa § 1 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v rozsahu sumy 1.401,48 Eur.

5. Pokiaľ ide o výšku žalobcom uplatnenej sumy, prvoinštančný súd zistil, že žalobca aj po ukončení poskytovania služby povoleného prečerpania na ťarchu žalovaného účtoval úroky z povoleného prečerpania k 31.1.2013 v sume 33,79 Eur, k 28.2.2013 v sume 31,39 Eur, k 28.3.2013 v sume 35,65 Eur a k 30.4.2013 v sume 34,28. V tejto časti súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok krátil o ich súčet (135,11 Eur) zastávajúc názor, že pokiaľ v tom čase už žalobca neposkytoval úver povoleného prečerpania, nemal oprávnenie z takto neposkytnutej sumy účtovať žiaden úrok. Výkon práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov totiž nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Je v rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca neposkytoval spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania a napriek tomu z finančných prostriedkov, ktoré mali v skutočnosti charakter nepovoleného debetu, t.j. prekročenia a nie teda sumy čerpaného úveru povoleného prečerpania, by mu bolo priznané právo na zaplatenie úrokov podľa sadzieb uplatňovaných pre spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania a to bez ohľadu na to, že si právo úročiť nepovolený debet, upravil vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sa stali súčasťou zmluvnej dokumentácie, avšak už iným spôsobom, poukazujúc na zásadu transparentnosti. Prvoinštančný súd konštatoval, že zo zmluvy o spolupráci pri poskytovaní

bankových produktov a služieb v spojení s v tom čase platným znením Všeobecných obchodných podmienok nevyplýva, akou úrokovou sadzbou má byť nepovolený debet, t.j. prekročenie na bežnom účte nad rámec povoleného prečerpania úročený. Uznal, že vzhľadom na možnosť použitia § 18 zákona č. 129/2010 Z. z. aj na právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou uvedeného zákona žalobca bol oprávnený spotrebiteľský úver, vyplývajúci z prekročenia povoleného prečerpania úročiť, avšak zároveň bol povinný informovať spotrebiteľa pravidelne v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi o úrokovej sadzbe tohto spotrebiteľského úveru, podmienkach, ktoré upravujú jej uplatňovanie, indexe alebo referenčnej sadzbe, ktorá sa vzťahuje na pôvodnú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, sankciách, úrokoch z omeškania a poplatkoch za toto prekročenie a podmienkach, za ktorých sa tieto poplatky môžu meniť. Ak ide o prekročenie, ktoré trvá viac ako jeden mesiac, bol tiež povinný spotrebiteľa informovať písomne alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi o prekročení, výške prekročenej čiastky, úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru ako aj iných možnostiach riešenia tohto prekročenia, vrátane ponuky iných úverových produktov. Žalobca v konaní nepreukázal, a to ani doručenými výpismi z účtu, že by žalovaného písomne alebo na inom trvanlivom médiu informoval o jeho prekročení limitu povoleného prečerpania, o výške prekročenej čiastky (vo výpisoch sa uvádza iba konečná bilancia na účte za príslušný mesiac), úrokovej sadzbe pri prekročení (t.j. nepovolenom debete) ani o iných možnostiach riešenia tohto prekročenia. Zverejnenie Sadzobníka poplatkov a výšky úrokovej sadzby na web stránke, alebo na každom obchodnom mieste na splnenie tejto informačnej povinnosti nepostačuje. Z hľadiska transparentnosti zmluvy mala byť táto osobitne zvýraznená priamo v zmluve, nie napr. len v obchodných podmienkach, pretože spotrebiteľ musí mať aj reálnu možnosť zvrátiť nepriaznivý dôsledok vyplývajúci z dosiahnutia debetného zostatku, resp. prekročenia povoleného prečerpania napríklad čerpaním iného spotrebiteľského úveru, o čom musí byť v zmysle § 18 zákona č. 129/2010 Z.z. taktiež informovaný.

6. Žalobcom uplatňovaný úrok z prekročenia, teda nepovoleného debetu, vo výške 28 % je podľa názoru súdu v zrejmom rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ, § 39 aj vzhľadom na obvykle požadovanú odplatu na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v rozhodnom období známu súdu z jeho činnosti, osobitne uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek, keďže pri fixácii úrokovej sadzby do 1 roka bola priemerná úroková sadzba v r. 2013 priemerne vo výške 8,88 %. Požadovanie tak vysokého úroku prvoinštančný súd hodnotil ako v hrubom rozpore s dobrými mravmi a preto zmluvné dojednanie, vyplývajúce z označenej časti všeobecných zmluvných podmienok v spojení s “výveskou úrokových sadzieb“, pri ktorých nebolo preukázané informovanie, ani podrobné oboznámenie sa žalovaného s výškou úroku uplatniteľnou žalobcom pri nepovolenom prekročení, je v časti úroku neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal súd prvej inštancie na rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp. zn. XC/XX/XXXX zo dňa 14.9.2015, rozsudok vo veci sp. zn. XC/XXX/XXXX, ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. XCo/XX/XXXX z 12.12.2017, v zmysle ktorých bola vyhlásená obdobná zmluvná podmienka, umožňujúca úročenie nepovoleného prekročenia sadzbou úroku vo výške 28 % ročne za neprijateľnú a teda neplatnú podľa ustanovenia § 53 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že išlo o formulárovú zmluvu s vopred určenými podmienkami a nemožnosťou ich zmeny zo strany žalovaného. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobu zamietol aj v časti uplatneného úroku vo výške 28 % ročne z nepovoleného prekročenia. Celkovo tak patrí podľa uvedených záverov žalobcovi právo na zaplatenie sumy 1.425,04 Eur, v rozsahu ktorej súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Žalobcovi nepriznal ním uplatňovaný nárok na úrok z povoleného prečerpania po 1.1.2013, keďže žiadne povolené prečerpanie nebolo z jeho strany žalovanému poskytované a ani sankčný úrok vo výške 28 % p.a. zo žalovanej sumy.

7. Napokon, súd prvej inštancie rozhodol o uplatnenom nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a 2 s tým, že žalobca bol procesne úspešný v rozsahu 91 % uplatneného nároku, čo po odrátaní úspechu žalovaného v rozsahu 9 % predstavuje náhradu trov konania v rozsahu 82 %.

8. Proti uvedenému rozsudku v časti proti výroku o zamietnutí uplatneného nároku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca elektronickým podaním zo dňa 3.7.2018, ktorým z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. f/, h/ navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 Civilného sporového poriadku rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil, vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň, aby žalobcovi priznal aj náhradu trov konania a trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov. Odvolateľ namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a

že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nestotožnil sa s argumentmi súdu prvej inštancie a považoval napadnutý rozsudok za nesprávny.

9. Žalobca namietal, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný, tak ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku pokiaľ ide o úrokovú sadzbu, akou má byť nepovolený debet, t.j. prekročenie na bežnom účte nad rámec povoleného prečerpania, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie, resp. opravu v zmysle § 129 ods. 1 tvrdiac, že súd žalobcu na doplnenie žaloby nevyzval. Keďže súd prvého stupňa rozhodol o nezrozumiteľnom návrhu na začatie konania, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť, smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na začatie konania žalobcom uplatňovaných nárokov, hoci bol k takejto činnosti povinný, súd takýmto postupom, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Ide o vady konania vymedzené v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktoré sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky zaručuje okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúci Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na súdnu ochranu ako súčasť práva na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na rozhodnutie, ktorému predchádza faktická činnosť súdu v súlade so zákonom, a to konkrétne procesným predpisom, upravujúcim postup súdu, ktorým je Civilný sporový poriadok, resp. bol Občiansky súdny poriadok. Za porušenie tohto práva treba považovať aj rozhodnutie súdu vo veci samej bez úplného a určitého návrhu na začatie konania, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, pretože takýmto rozhodnutím bolo žalobcovi v konaní odopreté právo na ochranu jeho oprávneného nároku uplatneného návrhom na začatie konania. K uvedenému poukázal odvolateľ na judikatúru vnútroštátnych súdov. K možnosti doplniť dokazovanie v odvolacom konaní žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. XXCo/XX/XXXX-XXX zo dňa 20.2.2018.

10. K zamietnutiu nároku na úrok 28 % ročne odvolateľ uviedol, že si daný nárok uplatnil z titulu prekročenia, ktoré upravuje zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (§ 2 písm. f) a § 18), pričom samotný zákon počíta s možnosťou, že zostatok na účte, vzniknutýtitulom prekročenia, bude úročený. Zmluva o účte ani zmluva o povolenom prečerpaní pre prípad prekročenia nemusia ako obligatórnu náležitosť obsahovať údaje uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Naopak, podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca zverejňuje výšku úrokových sadzieb v úrokovej výveske na web stránke, a to nielen aktuálne vývesky, ale i historické: <https://www.primabanka.sk/urokove-sadzby/produkty-v- ponuke>, <https://www.primabanka.sk/urokove-sadzby/produkty-mimo-ponuky>. Zverejnením vývesiek úrokových sadzieb na webovom sídle žalobcu a v pobočkách je podľa žalobcu splnená povinnosť v zmysle § 18 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákon nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby v zmluve o účte, preto je zamietnutie nároku na úrok nedôvodné. Ďalej nesúhlasil s tvrdením súdu, že nárok na úrok 28% ročne z titulu nepovoleného prečerpania je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný mal možnosť kedykoľvek dlh vyrovnať a nepovolené prečerpanie tak ukončiť. To, že tak dlžník neurobil je sankcionované uplatnením úroku (16,9 %, neskôr 19,9% ročne počas trvania otvorenia osobného účtu a 28% ročne po zatvorení účtu) a zároveň, keďže žalobca po určitú dobu ešte žalovanému viedol účet a poskytoval služby vedenia účtu (bez ohľadu na rozhodnutie žalovaného účet nevyužívať a svoj dlh u žalobcu nevyrovnať), účtoval si žalobca poplatky, na ktoré má nárok z titulu poskytovania služieb bežného účtu. Zodpovednosť za vznik dlhu nemožno prenášať na žalobcu, ktorý si plnil svoje záväzky zo zmluvného vzťahu so žalovaným, ktorý naopak svoje záväzky porušil. Navyše, úrok za užívanie prostriedkov z prekročenia nie je sankčným úrokom z omeškania, ale odplatou za poskytnutie finančných prostriedkov, teda cenou poskytnutého úveru.

11. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka tam uvedené neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. To znamená, že posudzovanie primeranosti ceny poskytnutého plnenia sa neposudzuje podľa ustanovení o neprijateľných podmienkach. V ďalšom poukázal na odlišné stanovisko podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľalika v Náleze zo dňa 24.10.2013, sp. zn. M.. Ú. XXX/XXXX, v ktorom pomerne ilustratívne poukázal na aktuálnu zjavnú a neudržateľnü predimenzovanosť ochrany spotrebiteľa a „démonizovani“ veriteľskej pozície v neprospech právnej istoty a celkového doterajšieho vnímania objektívneho práva v podmienkach kontinentálnej právnej kultúry. Ohľadne nároku na úrok 28% ročne žalobca odkázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici čk. XXCo/X/XXXX-XX zo dňa 27.3.2018.

12. Odvolateľ k uvedenému odvolaniu pripojil listinné dôkazy, ktoré sa už nachádzajú v spise a s ktorými sa už súd prvej inštancie oboznámil, ďalej rozhodnutia súdov, na ktoré odkazuje v odvolaní.

13. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

14. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie oprávnenou osobou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok vo vyhovujúcej časti vo veci samej nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť (§ 226, § 228 ods. 1 , preto nebolo oprávnením a ani povinnosťou odvolacieho súdu túto časť prvoinštančného rozhodnutia preskúmavať.

15. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

16. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že sporové strany uzavreli dňa 22.5.2007 Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, obsahom ktorej bola zmluva o zriadení účtu a zmluva o vydaní a používaní platobnej karty. Súd prvej inštancie správne postupoval, keď predmetné zmluvy vyhodnotil ako zmluvy spotrebiteľské, pričom svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Právna povaha zmluvy ostáva zachovaná aj v prípade uzavretia zmluvy o povolenom prečerpaní na účte, ktorá sa zároveň riadi ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“).

17. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

18. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch, vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na typy upravené v Obchodnom zákonníku.

19. Ide pritom o veľmi zásadne nekauzistické ustanovenie zákona (,,...ani inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie“) sledujúce inter alia vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na spotrebiteľa oproti následku, ktorý konkurenčne dopadá na spotrebiteľa podľa ,,tohto“ zákona. Je logické sa domnievať, že zákonodarca tým rozumel Občiansky zákonník (arg. ,,tohto zákona “ sa rovná zákona, v ktorom je naň priamy odkaz). (porov. dôvodovú správu k § 54 ods. 1 na http:// www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=9083, § 54 Ustanovenie v ods. 1 v súlade so Smernicou vyjadruje kogentnosť úpravy neprijateľných podmienok s tým, že v spotrebiteľských zmluvách nie je možné dojednať také práva alebo povinnosti odchylne od zákonnej úpravy, ktoré by boli v neprospech spotrebiteľa. Neplatné sú také dojednania v spotrebiteľských zmluvách, ktorými by sa spotrebiteľ vzdával tých práv, ktoré mu zákon priznáva alebo dojednať také ustanovenie, ktoré by zhoršili jeho postavenie ako účastníka zmluvy....“).

20. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenie aplikoval dôsledne a podľa názoru odvolacieho súdu v súlade so zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom.

21. Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva) je úplné vylúčenie občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizované použitie obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru, nenáležité (pozri dôsledky pre spotrebiteľov v ďalšej časti odôvodnenia).

22. Ako už odvolací súd uviedol, prvostupňový súd označil dohodnutú zmluvu správne ako spotrebiteľský úver a ako absolútny obchod. Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka s právom Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča smernica Rady 93/13/EHS (čl. 8 smernice Rady 93/123 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, porov. tiež rozsudok súdneho dvora vo veci W.-XXX/XX).

23. Súdom prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktná kontrola zmlúv s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života a tak naplniť cieľ čl. 6 citovanej smernice ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali“.

24. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie zdôrazňuje, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (predtým porov. § 23a zákona č. 634/1992 Z.z., ktorý za spotrebiteľskú zmluvu označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka).

25. Na spotrebiteľský úver formou prekročenia sa vzťahujú taxatívne vymedzené ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Je potrebné pripomenúť, že zmyslom zákonnej úpravy spotrebiteľských úverov je poskytnutie dostatočnej miery ochrany a informovanosti spotrebiteľovi v súvislosti s poskytnutým úverom, ako aj jeho zmluvnými právami a povinnosťami.

26. V predmetom spore sa žalobca domáhal vo vzťahu k žalovanému splnenia povinnosti platiť úroky zo sumy nepovoleného prečerpania vo výške 28 %, ktorá pre žalovaného vyplývala z bodu 3.12 všeobecných obchodných podmienok, v zmysle ktorých je majiteľ účtu povinný po dobu nepovoleného prečerpania platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“.

27. Odvolací súd uvádza, že uvedenie úrokovej sadzby v rámci všeobecných obchodných podmienok s následným odkazom na vývesku úrokových sadzieb nenapĺňa účel sledovaný Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Na to, aby sa spotrebitelia mohli rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, mali by sa im pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o ich povinnostiach, ktoré si spotrebiteľ môže vziať so sebou a zvážiť. Zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej vyplývajú. V záujme zabezpečenia úplnej transparentnosti by sa spotrebiteľovi mali poskytnúť informácie o úrokovej sadzbe úveru pred uzavretím zmluvy o úvere, ako aj pri jej uzavieraní. Všeobecné obchodné podmienky však predstavujú rozsiahly, pre priemerného spotrebiteľa na porozumenie náročný text, vopred pripravený dodávateľom, bez možnosti spotrebiteľa zmeniť ich obsah. Z tohto dôvodu existuje nezanedbateľné riziko, že spotrebiteľ si nebude v čase uzavretia zmluvy vedomý svojich zmluvných povinností a zaviaže sa tak splneniu povinnosti, pri znalosti ktorej by k uzavretiu zmluvy nepristúpil. Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že všeobecné obchodné podmienky spotrebiteľ nepodpisuje, nemožno tak preto dospieť k záveru o prejavení súhlasu žalovaného s ich obsahom. Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný ako spotrebiteľ však túto možnosť nemal, keďže výška úroku a poplatkov nebola uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XCdo XXX/XXXX).

28. Odvolací súd, rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice, sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť

vyhotovené písomne, alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. M. Ú. XXXX/XX cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“

29. Podľa názoru odvolacieho súdu, ak banka uvedie podstatné obsahové náležitosti (výška úrokovej sadzby počas doby prekročenia) len v rámci rozsiahlych, pre priemerného spotrebiteľa na porozumenie náročných, všeobecných obchodných podmienok, takéto uvedenie nemožno hodnotiť inak ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V tejto súvislosti rovnako aj odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. XC/XXX/XXXX zo dňa 15.10.2015 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. XXCo/XX/XXXX zo dňa 24.11.2016, ktorými bola zmluvná podmienka v totožnom znení určená za neprijateľnú.

30. Správne súd prvej inštancie aplikoval v prejednávanej veci aj ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia predmetnej úverovej zmluvy. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie napokon je zrejmé, že žalovaný výbermi vyčerpal sumu 1.425,04 Eur a tak mu vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi uvedenú sumu.

31. Napokon, k odvolacej námietke žalobcu, týkajúcej sa nesplnenia si procesnej povinnosti súdom prvej inštancie v prípade neúplného žalobného návrhu, odvolací súd poukazuje na výzvy prvoinštančného súdu adresované žalobcovi zo dňa 13.7.2016 (č.l. 18 spisu), zo dňa 22.2.2018 (č.l.83) a najmä na výzvu zo dňa 6.4.2018 (č.l.232), ktorými prvoinštančný súd opätovne vyzýval žalobcu v predmetnom spore na preukázanie svojich tvrdení, resp. predloženie úplnej zmluvnej dokumentácie na preukázanie uplatneného nároku v časti príslušenstva. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Vo všeobecnosti pre úplnosť, v sporovom občianskom súdnom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, v zmysle ktorej strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, tento dôkazné bremeno neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu.

32. Vychádzajúc z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho odvolaním napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania.

33. V odvolacom konaní žalobca úspešným nebol a plne úspešnému žalovanému tým vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 v celom rozsahu.

34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 .