Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (11)Rozsudok_5Co-76-2018.pdf
PDF · 120.83 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/76/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, v konaní zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Tomáš Kušnír, proti žalovanej: V. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., H. XXXX/XX, o zaplatenie 214,90 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 7. júna 2017, č. k. 15C/145/2015-94, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o zamietnutí žaloby a výroku o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej p o t v r d z u j e .
Žalovanej voči žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Levice (do 30.6.2016 ako súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len "OSP" a od 1.7.2016 v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len "CSP" ako súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 7. júna 2017, č. k. 15C/145/2015-94 žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol, že žalovanej právo na náhradu trov nepriznal. Tretím výrokom vedľajšiemu účastníkovi 1./ a vedľajšiemu účastníkovi 2./ nepriznal náhradu trov konania.
2. V odôvodnení rozhodnutia (po vykonanom dokazovaní) poukázal na to, že žalovaná dňa 18. 04. 2006 uzatvorila spolu so Slovenskou sporiteľňou a. s. so sídlom Bratislava, Suché mýto 4, IČO: 00 151 653 (ďalej len „právny predchodca žalobcu“) zmluvu o splátkovom úvere. Zo zmluvných podmienok vyplýva, že žalovanej bol poskytnutý MINIúver do 10 minút v sume 34.000 Sk (1. 128,59 eura), s pevnou výškou úrokovej sadzby 17,70% ročne do konečnej splatnosti úveru. Úver bol poskytnutý jednorazovo bezhotovostne, bez poplatku za poskytnutie úveru s tým, že žalovaná bola povinná platiť 50,- Sk (1,66 eura) mesačne poplatok za správu úveru, sumu 925,- Sk (30,70 eura) mesačné splátky úveru s počtom splátok 59 vždy mesačne k 20. dňu v kalendárnom mesiaci so splatnosťou prvej splátky dňa 20. 05. 2006. Konečná splatnosť úveru bola stanovená na dňa 20. 03. 2011. Splatnosť úrokov bola dojednaná v posledný deň kalendárneho mesiaca, pričom spôsob splácania úveru bol dojednaný inkasným spôsobom z inkasného účtu uvedeného v zmluve. Ročná percentuálna miera nákladov bola vyčíslená 9,93%. Žalobca poukázal na skutočnosť, že súčasťou zmluvy o splátkovom úvere boli aj všeobecné obchodné podmienky, ktoré priložil spolu so žalobou.
3. Právny predchodca žalobcu prípisom zo dňa 20. 11. 2009 oznámil žalovanej, že došlo k postúpeniu pohľadávky vyplývajúcej práve zo zmluvy o splátkovom úvere. Z uvedeného oznámenia vyplýva, že právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok je potrebné pohľadávku, ktorú vyčíslil v sume 2.494,12 eura s príslušenstvom, uhrádzať už žalobcovi. Žalobca ďalej preukázal postúpenie pohľadávky právnym predchodcom žalobcu v sume 2.494,12 eura na žalovaného, a to zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 04.11.2009, z ktorej predmet konania tvorí žalovaná istina v sume 214,90 eura (zmluva s prílohou v spise na č. l. 22-28). Žalobca pred tým, ako podal na súd žalobu, v zastúpení advokátom, vyzval žalovanú na dobrovoľné plnenie dlžnej sumy vyčíslenej žalobcom v danom prípise sumou 2. 950,22 eura (prípis v spise na č. l. 29). Takto vyčíslenú dlžnú sumu žiadal uhradiť najneskôr do 13. 08. 2013.
4. Žalobca nepredložil doklad preukazujúci doručenie tohto listinného dokladu žalovanej. Z obsahu žaloby ďalej vyplýva, že zo strany žalovanej došlo k porušeniu zmluvných podmienok, z ktorého dôvodu si žalobca uplatnil nárok na plnenie vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobca v žalobe ďalej uvádza, že pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 2.494,12 eura, ktorá pozostávala z istiny v sume 2.126,13 eura a úroku z omeškania vyčísleného v sume 361,99 eura. Žalobca si sumu 367,99 eur - úrok z omeškania v tomto konaní neuplatnil. Podľa zmluvy postupca poskytol žalovanej úver v sume 1.128,59 eura, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach v sume 30,70 eura vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné len od 20.09. 2010 do 20. 03. 2011 v počte 7, ktoré vyčíslil v sume 214,90 eura. S poukazom na porušenie zmluvných podmienok sa žalobca domáha plnenia tak, ako je uvedené vyššie spolu s úrokom z omeškania vyčísleným vo výške 9% ročne zo sumy 214,90 eura od 21.03.2011 do zaplatenia.
5. V konaní je nesporné, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o splátkovom úvere ako je aj nesporná tá skutočnosť, že žalovaná porušila zmluvné podmienky vyplývajúce z tejto zmluvy. Uvedené vyplýva z fotokópie zmluvy a tiež z listinných dokladov preukazujúcich výzvy adresované žalovanej na dobrovoľné plnenie, ako aj z listinných dokladov preukazujúcich oznámenie o postúpení pohľadávky. V konaní je tiež nesporné, že právny predchodca žalobcu následne postúpil pohľadávku voči žalovanej na žalobcu. Túto skutočnosť oznámil sám právny predchodca žalobcu žalovanej listom zo dňa 20.11.2009, ktorý však žalovanej doručený nebol.
6. Zo zákonných ustanovení vyplýva, že zákon o bankách nad rámec pravidiel cesií upravených v OZ sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Postúpenie pohľadávky je síce bežným právnym úkonom, všeobecne môže byť predmetom zmluvy o postúpenie pohľadávky pohľadávka akéhokoľvek druhu, teda aj iná ako peňažná pohľadávka, môže byť ňou pohľadávka splatná, nesplatná alebo aj budúca, ale musí to byť pohľadávka určitá a existujúca. Pokiaľ sa však týka cesia bankovej pohľadávky z bankového produktu, osobitný právny predpis (leg specialis) dopĺňa zákonné pravidlá pre platné postúpenie tak, že bankovú pohľadávku je možné postúpiť iba v tej časti, ktorá je po splatnosti a iba po písomnej výzve na splnenie, pričom výzva musí byť zo strany banky a omeškanie trvá viac ako 90 dní.
7. Žalobca nepredložil listinné doklady, ktoré by preukazovali skutočnosť, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na samotného žalobcu. Žalobca nepredložil doklad preukazujúci skutočnosť, že žalovaná bola písomne vyzvaná zo strany právneho predchodcu žalobcu na plnenie dlhu z dôvodu, že bola nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. V spise sa nenachádza doklad o takejto výzve, ako sa ani nenachádza doklad preukazujúci doručenie tejto výzvy žalovanej. V súlade s citovanou zákonnou úpravou je písomná výzva základným predpokladom pre postúpenie bankovej pohľadávky. Oznam právneho predchodcu žalobcu adresovaný žalovanej a oznamujúci postúpenie pohľadávky, v žiadnom prípade nemôže nahrádzať takúto výzvu. Žalobca zároveň nepreukázal, že žalovaná bola ako dlžník v omeškaní so splatením celej postúpenej pohľadávky viac ako 90 dní pred jej postúpením. Z citovaného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že predmetom spôsobilým na postúpenie bankovej pohľadávky môže byť len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktorá je už splatná. Vyplýva to z prvej časti druhej vety § 92 ods. 7 zák. o bankách: „toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, (rozumej postúpenie pohľadávky) ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva“. Pod formuláciou pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku treba rozumieť nesplácaný zročný dlh. V prípade, ak by tomu tak nebolo, znamenalo by to, že banka by mohla postúpiť akýkoľvek nesplatný úver po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktorú sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú a to na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska a ktorý nemá povolenie na vykonávanie bankových činností.
8. Súd v danom prípade nespochybňuje samotné právo banky postúpiť aj pohľadávku celého úverového vzťahu, ale k takémuto postúpeniu môže banka pristúpiť len v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami po tom, čo banka vyhlási predčasne mimoriadnu splatnosť celého úveru. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveruje totiž výlučným oprávnením banky, ktoré môže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky na nebankový subjekt. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by banka úver zosplatnila, t. j. vyhlásila predčasne mimoriadnu splatnosť celého úveru pred postúpením pohľadávky riadnou výzvou doručenou žalovanej v súlade s ustanovením § 565 OZ a tiež nepredložil žiaden doklad o ukončení úverového vzťahu bankou so žalovanou odstúpeniu od zmluvy alebo výpoveďou zmluvy pred postúpením. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je základnou súčasťou súdneho konania.
9. Nesplatný úver od banky je produktom banky, na ktorý dopadá dohľad centrálnej banky s prísne stanovenými pravidlami pre bankový sektor. Nebankový subjekt nie je oprávnený používať akékoľvek bankové oprávnenia, ani používať bankové úvery. Z vyššie uvedeného okresný súd prijal záver, že s bankovým úverom, ktorý nie je splatný, nemôže nakladať nebankový subjekt. Keďže predmetom postúpenia bola nezročná nesplatná, teda neexistujúca pohľadávka, je toto postúpenie na žalobcu neplatné. Žalobca teda nie je aktívne legitimovaným v tomto spore na podanie predmetnej žaloby s tým, že z výpisu z obchodného registra vyplýva, že sám žalobca nemá zo strany NBS udelené povolenie na vykonávanie bankových činností. Okresný súd na záver ešte poznamenal, že nebolo povinnosťou súdu vyzývať žalobcu na preukázanie skutočnosti, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, takéto doklady mal žalobca predložiť spolu so žalobou s prihliadnutím aj na skutočnosť, že v konaní je zastúpený advokátom. Keďže žalobca nie je aktívne legitimovaný v tomto spore, okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
10. Keďže týmto rozhodnutím sa konanie končí, okresný súd zároveň rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania a to v súlade s ustanovením § 262 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov (Civilný sporový poriadok), podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V tomto konaní bola úspešná v plnom rozsahu žalovaná a preto jej vznikol nárok na náhradu trov konania. Z obsahu spisu však vyplýva, že žalovanej v tomto konaní žiadne trovy konania nevznikli, súd postupom a contrario podľa § 255 ods. 1 CSP preto žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
11. Konštatoval, že v priebehu konania vstúpili do konania aj vedľajší účastníci konania, z ktorého dôvodu bolo potrebné rozhodnúť aj o trovách konania vedľajších účastníkov konania, ktoré im vznikli do 30. 06. 2016 teda do času, keď vystupovali v konaní ako vedľajší účastníci konania. Vedľajší účastníci konania vystupovali na strane žalovanej, teda na strane, ktorá mala v konaní plný úspech. Keďže ani vedľajším účastníkom konania v priebehu konania žiadne trovy konania nevznikli, vedľajší účastníci konania len zahlásili vstup do konania, v konaní neurobili žiaden procesný úkon, o trovách konania vedľajších účastníkov rozhodol súd rovnakým postupom ako pri žalovanej.
12. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa ust. § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, § 565 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, § 2 ods. 3, § 3 ods. 2, § 6 ods. 1, § 6 ods. 7, § 7 ods. 1, § 92 ods. 7 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách.
13. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd vec nesprávne právne posúdil, ak posúdil, že „pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku“ (resp. ako je uvedené v dôvodovej správe k ust. § 92 ods. 8 ZoB „pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu“) predstavuje len splatné splátky úveru a len tieto tvoria pohľadávku zodpovedajúcu nesplácanému dlhu žalovaného zo zmluvy o úvere“. Uviedol, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky.
14. Zo samotného znenia ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná.
15. Poukázal na bod 7.6.1 všeobecných obchodných podmienok a uviedol, že postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Na základe uvedeného považuje žalobca za nesporné, že spolu s postúpenou pohľadávkou na neho prešli všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.
16. Žalobca v súvislosti s platným postúpením pohľadávky taktiež poukázal na bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého: ,,Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky“. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení ZoB, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona, a to v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Preukázanie splnenia podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB potrebných pre prelomenie bankového tajomstva preto podľa názoru žalobcu v konaní nebolo potrebné, keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade odchylne od ust. § 92 ods. 8 ZoB.
17. Žalobca v súvislosti s aktívnou legitimáciou v konaní ďalej poukazuje na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník (v súdenom prípade žalovaný) sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadne neexistencie.
18. Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB podľa názoru žalobcu nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky.
19. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Ak by teda zákonodarca mienil v ust. § 92 ods. 8 ZoB upraviť podmienky, ktorých splnenie je potrebné na platné postúpenie pohľadávky veriteľa, tak by to zároveň premietol do poznámky pod čiarou k ust. § 4 ods. 6 ZoSÚ (ktoré pojednáva o postupovaní pohľadávok veriteľa) - a to jednoznačným odkazom na ust. § 92 ods. 8 ZoB. Zákonodarca však pri postupovaní pohľadávok neodkazuje na ust. § 92 ods. 8 ZoB, ale na ust. § 524 Občianskeho zákonníka.
20. S nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo ZoB, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle ust. § 50 ods. 1 ZoB. Vzhľadom k uvedenému má žalobca za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky.
21. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len "CSP"), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou stranou (§ 359 CSP), malo zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), a smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario CSP, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil. 22. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.
23.1. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
23.2. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
23.4. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
23.5. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
24. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 387 ods. 2 CSP vychádza zo situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, v takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 CSP, ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia.
25. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a vo veci aj v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení výroku o zamietnutí žaloby, na ktoré v celom rozsahu odkazuje.
26. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že od účinnosti nových procesných kódexov inštitút vedľajšieho účastníka (vedľajší intervenient) zanikol. Subjekty vystupujúce v konaní, a to Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, a Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Šafárikovo námestie 7, 811 02 Bratislava stratili postavenie vedľajšieho účastníka účinnosťou zák. č. 160/2015 Z.z. CSP. Na účely náhrady trov konania im však zostalo postavenie zúčastnenej osoby v konaní, pričom v odvolacom konaní im trovy (už ako subjektom bez postavenia subjektov ingerujúcich vo veci samej) vzniknúť nemohli.
27. Na margo vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny predpis, alebo ak síce použil správny predpis, nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.
28. Podľa správneho zistenia súdu prvej inštancie zmluva o postúpení pohľadávok bola zmluvnými stranami podpísaná dňa 4.11.2009.
29.1. Podľa § 92 ods. 8 zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách (účinného v čase podpísania zmluvy o postúpení pohľadávky), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke, alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
29.2. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že pre platné postúpenie pohľadávky banky musia byť kumulatívne splnené všetky podmienky upravené vo vyššie citovanom zákonnom ustanovení, t. j. pohľadávka banky musí byť splatná, predchádza jej písomná výzva a omeškanie klienta nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením čo len časti peňažného záväzku. Tieto striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a nepodporujú možnosť odklonu od pravidla cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa (viď odkaz 72c v § 89 ods. 1 ZoB). Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona a s priamym dopadom na platnosť tohto právneho úkonu.
30. V danom prípade súd prvej inštancie rozhodujúc o podanej žalobe žalobcu voči žalovanému týkajúcej sa zaplatenia sumy 214,90 eura s príslušenstvom v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, ktorý následne aj správne posúdil podľa príslušných ustanovení hmotnoprávnych predpisov. Takisto aj odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa kritérium "presvedčivosti" tak, ako je to uvedené v ust. § 220 ods. 2 veta tretia CSP.
31. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné podanú žalobu zo strany žalobcu zamietnuť, pretože v nej označený žalobca nedisponoval dostatkom aktívnej vecnej legitimácie na svojej strane, ktorý nedostatok sa správne musí prejaviť v zamietnutí žaloby podanej takýmto subjektom. Takisto odvolací súd súhlasí aj s konštatovaním prvoinštančného súdu v tom smere, že predmetná zmluva o postúpení pohľadávky vykazuje znaky neplatného právneho úkonu, pretože bola dojednaná v rozpore s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, lebo sa ňou postupovala ešte nie splatná pohľadávka. Takisto v konaní nebolo preukázané a ani tvrdené, že by postupca pohľadávky, t. j. Slovenská sporiteľňa a.s., zaslala žalovanému písomnú výzvu k splneniu jeho dlhu, ako jednej zo súčasne sa majúcich podmienok v zmysle § 92 ods. 8 cit. zák.
32. Z obsahu ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z., o bankách vyplýva to, že banka môže inému subjektu postúpiť iba tú časť pohľadávky, ktorá sa rovná nesplácanému dlhu. Aj z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu, pôvodne išlo o ust. § 92 ods. 7 sa upravuje možnosť použitia inštitútu postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj takej osobe, ktorá bankou nie je. Banka má totiž v prípade porušenia povinnosti dlžníka splácať svoj úver včas a riadne, oprávnenie vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a to až po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok určených v zákone o bankách, alebo má možnosť od zmluvy odstúpiť alebo túto jednostranne vypovedať. V danom prípade banka týmto spôsobom nepostupovala, žalovanej výzvu nezaslala a pohľadávku na žalobcu ako postupníka postúpila bez toho, že by vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stala predmetom postúpenia živá
- nesplatná časť pohľadávky. Určite nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzatvorení úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek počas trvania úverového vzťahu (v danom prípade do 04.11.2019) postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretiemu subjektu, ktorý ani nepodlieha dozoru zo strany NBS. Takéto konanie by bolo v príkrom rozpore so zmyslom a účelom zákona o bankách, pretože poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou a zákonom upravenou činnosťou. Na základe uvedeného je následne možné prijať ten záver, že samotné ust. § 92 ods. 8 cit. zák., dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientom za súčasného splnenia nasledovných podmienok: a/klient je v omeškaní minimálne 90 kalendárnych dní a b/ banka vyzvala klienta písomne na splnenie jeho povinnosti.
33. Ak nedôjde ku kumulatívnemu splneniu týchto podmienok, predmetná pohľadávka je nepostupiteľná a tým aj v rozpore s ust. § 39 a § 525 ods. 1 Obč. zák. Na takýto právny úkon je potrebné hľadieť, ako na absolútne neplatný. Neunesenie dôkazného bremena v súvislosti s platným postúpením pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z., má za následok nepreukázanie vecnej aktívnej legitimácie na strane postupníka (žalobcu) s následným zamietnutím žaloby.
34. Slovami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by podmienky postúpenia bankovej pohľadávky zneli tak, že „Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 bankového zákona, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia zmluvy úverovej veriteľky a žalobkyne o postúpení pohľadávok nedoznalo žiadnej zmeny (odhliadnuc od prečíslovania k 1. januáru 2009 pôvodného odseku 7 na odsek 8, v tejto súv. por. čl. III bod 46 a čl. XI zákona č. 552/2008 Z. z.) treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke (ktorou sa v nasledovnom rozumie rovnako ako v zákone i pobočka zahraničnej banky) buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 O. z.), z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením (tu rozumej v čase medzi splnením oboch podmienok podľa prvej vety § 92 ods. 8 bankového zákona a samotným pristúpením k uzavretiu postupovacej zmluvy) svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná (tretia) veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti uchopenia problému nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu (resp. pohľadávky) a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia (dovolateľkou vzťahovaného na ustanovenie ako celok).“
35. Odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (s ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd) ďalej konštatuje, že ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno, či obsahu úkonu alebo len jeho účelu) so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.). Tým, čo je ale z pohľadu správnosti úvah nižších súdov v prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu tým najdôležitejším, je to, že zadefinovanie v rámci bankového zákona podmienok, za ktorých môže banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky, je z povahy veci úpravou, ktorej zmyslom (účelom) je to, že bez splnenia takýchto podmienok k postúpeniu prísť nemôže (nesmie). Z pohľadu tolerovateľnosti správania sa subjektov nepochybne súkromnoprávneho vzťahu zmluvy o postúpení pohľadávky je preto rozhodujúce, že u jedného z týchto subjektov a to u postupcu treba usudzovať na existenciu zákonnej povinnosti správať sa určitým spôsobom - neplatí tu, že ho nemožno nútiť konať, čo zákon neukladá, ale je tu presný opak v podobe záujmu zákonodarcu na tom, aby sa konalo určitým zákonom predpokladaným spôsobom. Druhou stranou rovnakej obraznej mince je potom, že na nesprávanie sa zákonom výslovne ustanoveným spôsobom, teda odmietnutie učiniť zadosť pomerne jednoznačnej právnej úprave, je potrebné nazerať ako na zakázané a teda i odporujúce zákonu (NS SR sp. zn. 7 Cdo 26/2017 z 28.3.2017).
36. Pokiaľ ide o dohodu (upravenú 19.16 Všeobecných obchodných podmienok), podľa ktorej: ,,Klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky) medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou o tom, že je oprávnený postúpiť pohľadávku kedykoľvek odvolací súd konštatuje, že takouto dohodou nie je dotknuté kogentné ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách. Uvedený právny predpis je predpisom verejného práva ingerujúceho do súkromného práva, a to práve v dôsledku špeciálneho postavenia subjektu - banky, ktoré postavenie a činnosť sú zákonom o bankách regulované. Nemožno platne ani len dojednať takú zmenu kogentnej úpravy (v prípade ak by mala byť považovaná za dispozitívnu, s čím odvolací súd nesúhlasí), pretože obyčajným argumentom platnosti takého dojednania by bola jeho neprijateľnosť, pre narúšanie vyváženia pomeru ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu v jeho neprospech. Z povahy úpravy uvedených podmienok nemôže vyplývať iný záver ako ten, že sa od nich nemožno odchýliť tak ako mal snahu argumentovať odvolateľ s poukazom na § 89 ods. 1 Zákona o bankách.
37. K oznámeniu o postúpení pohľadávky, na ktoré odkazoval odvolateľ, odvolací súd uvádza, že nemožno samotnú skutočnosť oznámenia o postúpení pohľadávky považovať za založenie vecnej legitimácie v spore so slabšou stranou - spotrebiteľom, pretože praktiky dodávateľov, ktoré nemožno označiť za súladné so zákonom sa týkajú aj podmienok zmluvy (napr. prevoditeľnosti pohľadávok), ktoré podliehajú prieskumu spotrebiteľskej súdnej ochrany, pričom skúmanie aktívnej vecnej legitimácie dodávateľa súd realizuje (napr. preskúmaním neprerušeného radu zmluvných cesií) v súdnom konaní tak, aby mu spotrebiteľská právna ochrana nebola upretá.
38. Vzhľadom k hore uvedeným právnym záverom odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
39. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP) odvolací súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
40. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
41. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).