Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Tos/161/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a členov senátu JUDr. Jozefa Janíka a JUDr. Michala Antalu v trestnej veci proti odsúdenému C. W., nar. XX.XX.XXXX v D. V., okres D. V., trvale bytom N. D., E. XX, okres N. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ilava, na neverejnom zasadnutí konanom v Trenčíne dňa 19. februára 2019, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 22. októbra 2018 pod sp. zn. 6Pp/337/2016 takto

rozhodol:

Podľa § 193 odsek 1 písm. c) Tr. poriadku s a sťažnosť odsúdeného C. W. z a m i e t a, pretože nie je dôvodná.

odôvodnenie:

Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 22. októbra 2018 pod sp. zn. 6Pp/337/2016 bol podľa § 415 odsek 1 Tr. poriadku s použitím § 66 odsek 1, odsek 2 Tr. zákona zamietnutý návrh odsúdeného C. W. na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 2.10.1985, sp. zn. 2T/116/85 v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava zo dňa 22.01.1986, sp. zn. 5To/501/85, uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 05.01.1990, sp. zn. 5Nt/23/90 (udelenou amnestiou trest skrátený o 1 rok) a rozhodnutím Okresného súdu Nitra zo dňa 02.07.1990, sp. zn. 2T/116/85 (trest skrátený o 3 roky) vo výmere 9 (deväť) rokov, so zaradením na jeho výkon do III. nápravno-výchovnej skupiny (t. č. ústav na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia) a ktorý mu bol ďalej uložený ako doživotný trest odňatia slobody, so zaradením na jeho výkon taktiež do III. nápravno-výchovnej skupiny (t. č. ústav na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia) rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 02.02.1993, sp. zn. 1T/62/92 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 04.03.1993, sp. zn. 1To/37/93.

Z podnetu sťažnosti odsúdeného C. W. bolo citované uznesenie Okresného súdu Trenčín uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10. júla 2018 pod sp. zn. 2Tos/40/2018 podľa § 194 odsek 1 písm. b) Tr. poriadku zrušené a okresnému súdu bolo uložené vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Okresný súd Trenčín potom, čo mu bola vec krajským súdom vrátená uznesením podľa § 415 odsek 1 Tr. poriadku a § 61 odsek 1, odsek 2 a § 62 odsek 2 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.12.2005 návrh odsúdeného C. W. na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody opätovne zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť odsúdený. Následne v písomne odôvodnenej sťažnosti prostredníctvom obhajcu uviedol, že so závermi okresného súdu v napadnutom uznesení o nesplnení materiálnych podmienok pre jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nesúhlasí. Pokiaľ ide o prvú materiálnu zákonnú podmienku, a to preukázanie svojho polepšenia plnením si svojich povinností a správaním vo výkone trestu, sú nepravdivé a neobjektívne mnohé tvrdenia v jeho hodnotení ústavom na výkon trestu odňatia slobody. Príkladom je jeho nekritický postoj k spáchanej trestnej činnosti, keď viackrát (naposledy na verejnom zasadnutí okresného súdu dňa 22.10.2018) odsúdený oľutoval svoje konanie a prosil rodiny zosnulých o odpustenie. Ďalším príkladom neobjektívnosti jeho hodnotenia ústavom sa týka plnenia pracovných povinností na pracovisku zameranom na ručné šitie obuvi, kedy jeho pracovné výsledky hodnotené ako štandardné vyznievajú v konečnom dôsledku, napriek splneniu normy pre neho negatívne. Rovnako vyznieva negatívne jeho hodnotenie o odmietaní pridelenej práce bez bližšej špecifikácie prečo tomu tak, malo byť, ktoré bolo riešené pohovormi a ukladaním disciplinárnych trestov a v skutočnosti išlo o prideľovanie práce o víkendoch bez adekvátnej odmeny. K samotným 28 disciplinárnym trestom sa vyjadroval už na verejnom zasadnutí okresného súdu, kedy poukazoval na neobjektívnosť ich ukladania a žiadal, aby sa okresný súd s nimi v zmysle judikatúry vysporiadal, čo okresný súd podľa jeho názoru dostatočne v dôvodoch napadnutého uznesenia neurobil. Na verejnom zasadnutí okresného súdu poukázal tiež na okolnosti, pre ktoré mu neboli ukladané disciplinárne odmeny, keď podľa jeho názoru ich mal celkovo štyri, ktoré však podľa neho nedostal za zásluhy, ale preto, že si ich musel kúpiť a keď žiadali viac peňazí, čo sa mu nepáčilo, tak si ich prestal kupovať. Nesplnenie druhej materiálnej zákonnej podmienky, t. j. predpoklad vedenia riadneho života na slobode po podmienečnom prepustení je odôvodnená v napadnutom uznesení aj jeho resocializačnou prognózou, ktorá vychádza zo znaleckého dokazovania a údajov ústavu podľa určitých kritérií, ktoré však on považuje za diskriminačné, čo by nemalo byť brané pri rozhodovaní do úvahy. Pokiaľ ide o znalecké dokazovanie, tak tu došlo najviac k pochybeniam, keď nedošlo k dodržaniu zákonnej 60-dňovej lehoty na rozhodnutie o jeho návrhu od jeho doručenia okresnému súdu. Keď znalci oznámili okresnému súdu, že sú pracovne vyťažení a nebudú môcť v lehote znalecké posudky vypracovať, okresný súd chybne postupoval, keď znalcom predĺžil lehotu na ich vypracovanie namiesto toho, aby ustanovil nových znalcov, čo spôsobilo prieťahy v konaní a na čo poukázal aj prokurátor. Za svoje porušenie práva na obhajobu tiež považuje to, že k vypracovaniu znaleckých posudkov umožnil okresný súd predvolať iba svedkov, ktorých navrhol riaditeľ ústavu na výkon trestu. Za neprípustné považuje aj to, aby na väčšinu otázok odpovedal znalec psychiater tak, že ide o kompetenciu iného znalca. Namieta aj strávený čas so znalcami počas ich skúmania. Tieto skutočnosti v súhrne s vyjadreniami znalca V.. F. spochybnili vierohodnosť jeho znaleckých záverov vo veci. V prípade znalca psychológa W.. A., jeho závery vychádzajú predovšetkým zo záznamov a posudkov z minulosti a preto žiadal okresný súd, aby aj na závery tohto znalca pri rozhodovaní neprihliadal navrhoval, aby okresný súd pripustil pribratie nových znalcov, čo okresný súd odmietol a tým zmaril objektívne posúdenie materiálnych podmienok pre jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Preto navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a sám rozhodol tak, že ho podmienečne prepustí z výkonu trestu odňatia slobody s určením primeranej zákonnej skúšobnej doby.

Odsúdený C. W. sťažnosť odôvodnil aj sám písomným podaním zo dňa 17. decembra 2018, v ktorom poukázal na to, že svoje výhrady a námietky voči Okresnému súdu Trenčín už uvádzal vo svojej výpovedi a vyjadreniach pred týmto súdom. Ďalej uviedol, že konajúci predseda senátu Q.. H. mu nedal dostatočný priestor k tomu, aby vysvetlil, aké dôvody ho viedli k tomu, že navrhol vypočuť určitých svedkov. Nie je mu jasné, za akých okolností mu riaditeľ ústavu na výkon trestu pán V. odpustil disciplinárny trest a v hodnotení sa neuvádza. Výsluch pána C., jeho vychovávateľa vo výkone trestu a následne „bezpečáka“ väznice mohol objektívne a nestranne ozrejmiť systém a spôsob zaobchádzania s odsúdenými na oddiely doživotných trestov, čo však pre okresný súd bolo nepodstatné. Nie je mu jasné, prečo viackrát v konaní predložené hodnotenie ústavu na výkon trestu na jeho osobu bolo po obsahovej stránke každé iné, čo okresný súd ani neskúmal. Sarkasticky znie výrok predsedu senátu Q.. H., že ak by bolo jeho hodnotenie „tip top“, rozhodol by inak a súčasne sa odvoláva na to, že nikto jeho procesné pochybenia doposiaľ v konaní nenamietal, čo nie je pravdou, pretože osobne podával sťažnosť na neho a predchádzajúci obhajca Q.. K. ml. odmietol poukázať na chyby predsedu senátu Q.. H., za čo tento advokát nesie disciplinárnu zodpovednosť. Q.. H. prekrúca a láme pravdu. Ďalej uviedol, že okresný súd ignoroval ním predložené judikáty z Najvyššieho súdu SR ako sa má vysporiadať s disciplinárnymi trestami a aj ohľadom znaleckého skúmania, keď klinický psychológ nemôže podávať psychiatrický posudok. Znalci V.. F. a V.. R. ho nevyšetrili a odvolávali sa na závery znalca W.. A.. Tento ich postup a ich znalecký posudok - plagiát preveruje aj Ministerstvo spravodlivosti SR. Znalci sami priznali, že vychádzali zo starých „komunistických“ záznamov a popreli, že každá bytosť vývojom mentálne rastie k lepšiemu či horšiemu a uvedené skutočnosti okresný súd nechal bez povšimnutia. Pre sudcu Q.. H. je typické procesne sa zamotávať, než vecou sa zaoberať a náležite s ňou sa vysporiadať. V rámci odôvodnenia sťažnosti sa k ostatnému vyjadril prostredníctvom obhajcu Q.. X.. Dodal, že jeho správanie počas 37 rokov výkonu trestu konzistentné a nemenné. Ak ho nenapadajú a disciplinárne netrestajú, nemá dôvod rebelovať. Okolnosti a pohnútky, ktoré sú popisované v jeho hodnotení ústavom na výkon trestu, chápe.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal podľa § 192 odsek 1 Tr. poriadku správnosť výroku napadnutého uznesenia a konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že okresný súd postupoval procesne správne, v súlade s Trestným poriadkom, a že podaná sťažnosť odsúdeného C. W., hoci bola podaná včas a oprávnenou osobou, nie je dôvodná.

Podľa § 437 odsek 3 Tr. zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov pri posudzovaní splnenia podmienok na rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu u trestov uložených pred účinnosťou tohto zákona sa postupuje podľa doterajších predpisov. Osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia slobody podľa § 43 odsek 1 zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov môže byť podmienečne prepustená až po výkone troch štvrtín uloženého trestu odňatia slobody; osoba odsúdená podľa tohto ustanovenia na výnimočný trest odňatia slobody na doživotie nesmie byť podmienečne prepustená.

Podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 01.01.2006 po výkone polovice uloženého alebo podľa rozhodnutia prezidenta republiky zmierneného trestu odňatia slobody môže súd odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedenie riadny život.

Podľa § 62 odsek 2 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 01.01.2006 osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia slobody na doživotie môže byť podmienečne prepustená najskôr po dvadsiatich piatich rokoch výkonu tohto trestu.

Z doteraz platného stanoviska trestného kolégia Najvyššieho súdu SR č. 59/2003 vyplýva, že rozhodnutie o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody sa stále dotýka trestu, ale už právoplatne uloženého, preto súd v rámci rozhodovania podľa § 331 Trestného poriadku zákona č. 141/1961 Zb. (rozhodovanie o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody) nemôže znovu „rozhodovať o treste“ v zmysle pojmu „trestnosť činu“, preto sa ustanovenie § 16 odsek 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. (priaznivosť aplikácie Trestného zákona v prospech obvineného) nevzťahuje na riešenie otázok súvisiacich s podmienečným prepustením z výkonu trestu odňatia slobody.

Z vyššie citovaného ustanovenia § 61 odsek 1 Tr. zákona v znení účinnom do 01.01.2006 (inak však obdobne aj v zmysle § 66 odsek 1 Tr. zákona č. 300/2005 Z. z.) vyplýva, že predpokladom podmienečného prepustenia odsúdenej osoby z výkonu trestu odňatia slobody je kumulatívne (súčasné) splnenie troch zákonných podmienok. Prvou z nich je podmienka formálneho charakteru, a to vykonanie potrebnej zákonnej dĺžky z uloženého a nariadeného výkonu trestu odňatia slobody. Do úvahy a v rámci rozhodovania o splnení uvedenej formálnej podmienky, aj v zmysle ustálenej judikatúry, možno brať aj viac postupne právoplatne uložených trestov odňatia slobody, avšak iba tie, ktoré sú nariadené počas plynutia predchádzajúceho výkonu trestu odňatia slobody. Ďalšie dve zákonné podmienky majú materiálny charakter, u ktorých súd musí posudzovať ich naplnenie či nenaplnenie na podklade vykonaných a dostupných relevantných dôkazov. Odsúdená osoba musí počas výkonu trestu plnením svojich povinnosti a celým svojim správaním preukázať adekvátny stupeň svojho polepšenia a súčasne musí byť daný predpoklad, že od odsúdeného v budúcnosti, po podmienečnom prepustení možno očakávať, že povedie riadny život, a že sa predovšetkým nedopustí žiadnej ďalšej trestnej činnosti.

Úvodom krajský súd uvádza, že okresný súd v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu postupoval vecne správne a zákonne, v súlade s Trestným poriadkom nielen pokiaľ ide o vykonávanie dôkazov, ale aj pokiaľ ide o zvyšok procesného postupu súdu na verejnom zasadnutí, vrátane zachovania práva na obhajobu odsúdeného, ktoré bolo pokryté aj ustanovením obhajcu odsúdenému zákonným spôsobom. Preto námietky odsúdeného v dôvodoch sťažnosti v tomto smere krajský súd nemohol akceptovať. Odsúdeným namietaná skutočnosť, že okresný súd vo veci nerozhodol v lehote 60 dní podľa § 415 odsek 3 Tr. poriadku, nemá relevantný vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Ide o tzv. poriadkovú lehotu. Jej nedodržanie v posudzovanom prípade však bolo spôsobené aj objektívnou skutočnosťou, ktorá nastala v dôsledku nevyhnutnej potreby znaleckého dokazovania, so zreteľom na špecifickosť okolností prípadu (uložený trest odňatia slobody na doživotie), čo vyplýva aj z obsahu uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09. januára 2017 pod sp. zn. 23Tos/126/2016, ktorým bola zamietnutá v posudzovanej veci sťažnosť odsúdeného proti uzneseniu okresného súdu zo dňa 10. novembra 2016 pod sp. zn. 6Pp/337/2016 o pribratí znaleckej organizácie Centrum duševného zdravia, s. r.o., A. nad A.. Okresný súd sa zrozumiteľne a v dostatočnej miere v napadnutom uznesení argumentačne vysporiadal so všetkými námietkami odsúdeného vo vzťahu k nedodržaniu spravodlivosti konania i z hľadiska ústavnosti a platných medzinárodných zmlúv v oblasti ľudských práv a slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Krajský súd ďalej uvádza, že okresný súd viazaný aj vysloveným právnym záverom nadriadeného súdu v uznesení Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10. júla 2018 pod sp. zn. 2To/40/2018 už postupoval správne, keď aplikoval v posudzovanom prípade hmotnoprávne ustanovenia (§§ 61, odsek 1, odsek 2 a 62 odsek 2), t. j. Trestného zákona č. 141/1961 Zb. v znení účinnom do 01.01.2006. Je nepochybné, že odsúdený C. W. vykonával dva tresty odňatia slobody, ktoré mu boli právoplatne uložené a nariadené za účinnosti Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v čase spáchania skutkov. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 437 odsek 3 Tr. zákona č. 300/2005 Z. z. a v nadväznosti na to aj vyššie uvedené stanovisko trestného kolégia Najvyššieho súdu SR v Bratislave bol teda okresným súdom v danom prípade aplikovaný správne č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 01.01.2006. Krajský súd ďalej zistil, ako vyplýva z obsahu predloženého trestného spisu okresného súdu a pripojených trestných spisov, že v posudzovanom prípade prichádza do úvahy podmienečné prepustenie odsúdeného iba z odsúdenia Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1T/62/92, v ktorom konaní mu bol uložený trest odňatia slobody na doživotie. V danom prípade teda nejde o prípad postupne uložených trestov, z ktorých by mal byť odsúdený podmienečne prepustený. Trest odňatia slobody v konečnej výmere 9 rokov, po jeho skrátení, uložený mu v trestnej veci Okresného súdu Nitra sp. zn. 2T/116/85 totiž odsúdený vykonal ešte dňa 28. marca 1993. Ďalší, doživotný trest odňatia slobody bol odsúdenému právoplatne uložený a nariadený až dňa 04. marca 1994 Najvyšším súdom SR v Bratislave, t. j. až s odstupom času takmer rok, a nič na tomto nemení ani fakt, že od ukončenia výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 2T/116/85 sa odsúdený nachádzal vo väzbe v trestnej veci Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1T/62/92 (v rámci odvolacieho konania). Do úvahy tak pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody u odsúdeného C. W. prichádzalo iba jeho odsúdenie na doživotný trest odňatia slobody Krajským súdom Bratislava pod sp. zn. 1T/62/92 v spojení s konaním na Najvyššom súde SR v Bratislave pod sp. zn. 1To/37/93, a to s aplikáciou hmotnoprávneho ustanovenia, t. j. Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 01.01.2006. Okresný súd správne aj v tomto smere pri skúmaní naplnenia prvej (formálnej) zákonnej podmienky pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody vychádzal už iba z tohto odsúdenia a správne skonštatoval, že lehota pre to, aby mohol byť odsúdený C. W. z výkonu predmetného a jemu uloženého a nariadeného a doposiaľ vykonávaného trestu odňatia slobody na doživotie uplynula dňom 28. marca 2018, čo okresný súd aj dostatočne vysvetlil v dôvodoch napadnutého uznesenia. Týmto teda bola prvá zákonná podmienka u odsúdeného C. W. už splnená, avšak iba táto jedna z troch, keď preto, aby mohol byť odsúdený podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody musia byť splnené kumulatívne súčasne všetky tri zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 61 Tr. zákona v platnom znení účinnom do 01.01.2006, teda aj zvyšné dve zákonné podmienky materiálneho charakteru.

Pokiaľ ide o ďalšiu (druhú) zákonnú podmienku, týkajúcu sa polepšenia odsúdeného plnením svojich povinností a svojím správaním vo výkone trestu, aj v tomto smere krajský súd tak, ako i okresný súd dospel k zhodnému záveru, že odsúdený si doposiaľ neplní svoje povinnosti vo výkone trestu, čo vyplýva z hodnotenia ústavu, ktoré konštatoval súd prvého stupňa v napadnutom uznesení, na ktoré podrobnosti aj krajský súd odkazuje, a z ktorých vyplýva najmä to, že odsúdený C. W. bol doposiaľ 28- krát disciplinárne postihovaný, disciplinárne odmenený doposiaľ nebol a jeho postoj k spáchanej trestnej činnosti mimoriadne závažného charakteru je doposiaľ nekritický. Pociťuje krivdu za to, že bol odsúdený na základe vlastného zlyhania, ktoré spoločnosť morálne odsúdila bez ohľadu na to, čo ho viedlo k jej spáchaniu a čo tomu predchádzalo. Motívom jeho konania mala byť pomsta za nastavené podmienky a neprávosti počas výkonu trestu, ktoré u neho naďalej vzbudzujú hnev a nenávisť voči štátnym orgánom, ktoré sa podľa jeho názoru voči nemu otáčajú chrbtom. Správanie odsúdeného nebolo vždy v súlade s právnymi predpismi. Jeho povaha je prchká a výbušná. Správanie a vystupovanie bývalo spojené s výraznou gestikuláciou a verbálnou agresivitou, čím sa snažil upevňovať svoju dominantno-egoistickú povahu. Odsúdený sa správa kľudne iba v prípade, že má uspokojené svoje ním očakávané materiálne potreby a takto sa správal aj pokiaľ išlo o vykonávanie prác. Od ostatného vypracovania hodnotenia ústavom na výkon trestu odňatia slobody u odsúdeného nedošlo k žiadnym negatívnym ale ani pozitívnym zmenám a odsúdený všetku svoju energiu zameral na prebiehajúce konanie o jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Riziko sociálneho zlyhania u odsúdeného je hodnotené ako nepriaznivé, na základe vysokého rizika, a to z dôvodu absencie bližších sociálnych väzieb, doposiaľ nízkeho vzdelania, výrazne kriminálnej narušenosti a z dôvodu sociálne vysoko nebezpečného násilného konania a podľa záveru jeho hodnotenia ústavom na výkon trestu odsúdený nespĺňa podmienky na podmienečné prepustenie aj pre adekvátne neplnenie programu zaobchádzania a podmienečné prepustenie u neho ústav na výkon trestu odňatia slobody ani neodporúča. V mnohých smeroch hodnotenie osoby odsúdeného tak, ako vyplynulo z hodnotenia odsúdeného ústavom na výkon trestu odňatia slobody, vrátane vyjadrenia jeho zástupcov na verejnom zasadnutí okresného súdu podporujú aj závery znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie a z odboru psychológie tak, ako na to okresný súd tiež správne a podrobne poukazoval v dôvodoch napadnutého uznesenia. Je teda zrejmé, že z rozsiahlejšieho vykonaného dokazovania pred okresným súdom bolo preukázané, že odsúdený počas doterajšieho výkonu doživotného trestu, v ktorom sa nachádza, keď odsúdený je doposiaľ obmedzovaný dlhodobo na osobnej slobode bez jeho prerušenia, ešte pred výkonom trestu odňatia slobody na doživotie, výkonom väzby a predchádzajúcim tiež dlhodobejším výkonom trestu, nepreukázal adekvátny stupeň polepšenia a teda náležité splnenie druhej (materiálnej) zákonnej podmienky preto, aby mohol byť podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.

Krajský súd starostlivo posudzujúc všetky okolnosti prípadu, osobu odsúdeného a jeho chovanie vo výkone trestu, stav prevýchovy, zvažoval, či na základe existujúc vysokých rizík u odsúdeného - predchádzajúce jeho viacnásobné odsúdenia tiež za závažnú trestnú činnosť aj násilného charakteru a bez existencie predpokladu kladného sociálneho ukotvenia odsúdeného na slobode, vrátane výraznejších negatívnych čŕt osobnosti odsúdeného tak, ako vyplynulo zo záverov vykonaného dokazovania pred okresným súdom, možno odmietnuť predpoklad očakávania vedenia riadneho života po podmienečnom prepustení, čo podporujú aj závery znaleckého dokazovania (závery znalcov psychiatrov a psychológa). Je potrebné zdôrazniť, že riziko recidívy sa nedá vylúčiť absolútne nikdy, potrebné je však posúdiť jeho mieru vzhľadom na ďalšie okolnosti prípadu. V prejednávanom prípade je odsúdený vo výkone trestu za mimoriadne závažnú a brutálnu trestnú činnosť a rizikové faktory, ktoré vyplynuli z celkového dokazovania pred okresným súdom nedávajú doposiaľ žiadnu, resp. ani minimálnu záruku v tom, že u odsúdeného nedôjde po podmienečnom prepustení k opätovnému zlyhaniu a nedopustí sa už viac trestnej činnosti či iného, hoci i menej závažného protispoločenského konania. Preto krajský súd, v zhode s konštatovaním okresného súdu v napadnutom uznesení, v tejto otázke dospel k tiež záveru, že u odsúdeného C. W. nie je splnená ani tretia zákonná podmienka pre jeho podmienečné prepustenie z výkonu uloženého a nariadeného trestu odňatia slobody na doživotie. Pre úplnosť krajský súd uvádza, že okresný súd v napadnutom uznesení dostatočne vysvetlil to, prečo neakceptoval vykonanie všetkých navrhovaných dôkazov odsúdeným C. W., keď sa s takýmto postupom okresného súdu a jeho dôvodmi stotožnil aj krajský súd. U dôkazoch, ktoré vykonal okresný súd aj podľa názoru krajského súdu neexistujú žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by poukazovali na nevieryhodnosť či tendenčnosť týchto vykonaných dôkazov a ktoré by potom náležite odôvodňovali potrebu doplnenia dokazovania v rozsahu v akom sa odsúdený domáhal. Vzhľadom na uvedené dôvody krajský súd sťažnosť odsúdeného C. W. podľa § 193 odsek 1 písm. c) Tr. poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.