Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_5Co-250-2018.pdf
PDF · 108.51 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/250/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843 proti žalovanému O. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. der N., XXX XX A., A. republika G., zastúpenému Podhorský & Partners, s.r.o., so sídlom, Bratislava, Zámocká 36, IČO: 46 962 000, za účasti osobitného subjektu občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO: 42 362 962, o zaplatenie 14 806,94 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 5Csp/24/2017-213 zo dňa 21. augusta 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Osobitnému subjektu občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu žalobcu zamietol, vo výroku II. uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % a vo výroku III. občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV náhradu trov konania nepriznal. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia 14.806,94 eur, úroku z omeškania vo výške 1.119,25 eur a úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 10.491,93 eur od 07.02.2017 do zaplatenia s tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok mu banka - Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila pohľadávku voči žalovanému. Banka a žalovaný uzatvorili zmluvu o spotrebiteľsom úvere, na základe ktorej banka poskytla žalovanému peňažné prostriedky. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predstavovala sumu 15.296,94 eur, ktorá pozostávala z istiny úveru 10 981,93 eur, riadneho úroku 3 797,61 eur, úroku z omeškania 493,88 eur a z poplatkov vo výške 23,52 eur.
2. Súd prvej inštancie v spore rozhodol rozsudkom č. k. 5Csp/24/2017-79 zo dňa 15. Júna 2017, ktorým žalobu žalobcu zamietol a rozhodol, že žalovanému patrí voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV sa náhrada trov konania nepriznáva. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že nebola preukázaná vecná aktívna legitimácia žalobcu, keď banka mohla svoju pohľadávku v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách z úverovej zmluvy voči žalovanému postúpiť inému subjektu iba v prípade, že žalovaný bol s úhradou pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní po tom, čo ho banka písomne vyzvala na úhradu pohľadávky a z vykonaného dokazovania nebolo preukázané splnenie týchto predpokladov. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by bol žalovaný v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní aj po výzve banky, pričom z jednotlivých listinných dôkazov vyplýva, že v čase postúpenia ani nemohol byť v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní od výzvy banky žalovanému, pretože banka svoju pohľadávku postúpila voči žalovanému už 23.10.2015, pričom výzvu banka vyhotovila dňa 09.09.2015. Od vyhotovenia výzvy do uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok tak uplynulo iba 44 dní a nebola tak splnená zákonná podmienka na postúpenie pohľadávky banky žalobcovi, t. j. uplynutie viac ako 90 kalendárnych dní omeškania žalovaného od doručenia výzvy. Na základe uvedených dôvodov považoval súd zmluvu o postúpení pohľadávky v časti pohľadávky voči žalovanému za neplatnú, a preto žalobca nebol v konaní aktívne vecne legitimovaným, a preto súd žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Vyjadril názor, že v čase postúpenia bol žalovaný voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku a boli splnené všetky predpoklady § 92 ods. 8 zákona o bankách na platné postúpenie pohľadávky proti žalovanému z banky na žalobcu. Z uvedeného zákonného ustanovenia nie je možné vyvodiť, že doba omeškania dlžníka so splnením jeho peňažného záväzku - najmenej 90 kalendárnych dní, začína plynúť až od doručenia výzvy banky dlžníkovi. 3. Odvolací súd - Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 5Co/351/2017-153 zo dňa 24. mája 2018 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd s uvedeným záverom súdu prvej inštancie nesúhlasil a uviedol, že podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách je podmienkou platného postúpenia bankovej pohľadávky na tretiu osobu a) písomná výzva banky alebo pobočky zahraničnej banky klientovi na splnenie jeho peňažného záväzku a b) nepretržité omeškanie dlžníka so splnením čo len časti jeho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky dlhšie ako 90 kalendárnych dní a to napriek výzve banky. Uvedené podmienky musia byť pri postúpení bankovej pohľadávky na tretiu osobu kumulatívne splnené, avšak odvolací súd sa nedomnieval, že by z ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplývalo, že doba omeškania klienta banky so splnením čo len časti peňažného záväzku, nepretržitých 90 dní, musela nastať až po doručení výzvy banky na splnenie dlhu klientovi. Podmienky ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie bankovej pohľadávky na tretiu osobu sú podľa odvolacieho súdu splnené vtedy, ak banka klienta vyzvala na splnenie jeho peňažného záväzku a zároveň v čase postúpenia pohľadávky bol klient dlhšie ako 90 kalendárnych dní v nepretržitom omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku. Aby bol naplnený účel § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorým je nepochybne poskytnúť dlžníkovi čas na splnenie jeho omeškaného záväzku predtým ako banka svoju pohľadávku voči nemu postúpi tretej osobe, je nevyhnutné, aby výzvou na plnenie banka poskytla svojmu klientovi primeraný čas na splnenie jeho omeškaného záväzku /banka nemôže postúpiť svoju pohľadávku napríklad na druhý deň po doručení výzvy na plnenie svojmu klientovi, pretože by bol zmarený účel ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách/. Na platné postúpenie bankovej pohľadávky na tretiu osobu teda podľa odvolacieho súdu postačuje, ak je dlžník banky v čase postúpenia nepretržite v omeškaní po dobu dlhšie ako 90 kalendárnych dní a banka ho pred postúpením pohľadávky vyzvala na splnenie jeho omeškaného záväzku v primeranej lehote. 4. Z vykonaného dokazovania zistil súd prvej inštancie, že banka uzatvorila dňa 10.09.2009 so žalovaným zmluvu o splátkovom úvere č. 0264165810, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru 13 500,- eur bankou žalovanému. Dňa 09.09.2015 vyhotovila banka výzvu adresovanú žalovanému, ktorou mu oznamuje, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky banky ku dňu 08.09.2015 vo výške 5 828,87 eur a vyzýva ho na zaplatenie dlžnej sumy do 15 dní od doručenia výzvy. Ako dôkaz o odoslaní výzvy žalovanému predložil žalobca podací hárok, podľa ktorého bola dňa 10.09.2015 zaslaná žalovanému poštou zásielka pod číslom 18 540 485. V podacom hárku nie je uvedený odosielateľ. Listom zo dňa 30.09.2015 označeným ako "Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti" banka žalovanému oznámila, že nastal prípad porušenia v zmysle bodu 8.1 písm. a) Produktových obchodných podmienok pre Hypotekárne a splátkové úvery Slovenskej sporiteľne, a.s., s účinnosťou od 1.1.2015. Týmto listom banka žalovanému ďalej oznámila, že ku dňu 29.09.2015 vyhlásila mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy č. 264165810. Dňa 23.10.2015 uzatvorila banka ako postupca a žalobca ako postupník Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1237/2015/CE, predmetom ktorej okrem iného bolo postúpenie pohľadávky banky voči žalovanému žalobcovi, a to pohľadávky z uvedeného úveru v sume 15 296,94 eur s príslušenstvom. Dňa 30.10.2015 vyhotovila banka oznámenie o postúpení pohľadávky adresované žalovanému, ktorým mu oznamuje, že pohľadávku voči nemu z uvedeného úveru postúpila na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1237/2015/CE zo dňa 23.10.2015 žalobcovi. Oznámenie podľa poštového podacieho hárku zaslal žalovanému žalobca dňa 11.11.2015. 5. Uvedené skutočnosti súd prvej inštancie posúdil podľa § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (v znení účinnom ku dňu 10.09.2009; ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení do 31.10.2015 - v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok; ďalej len zákon o bankách). Uviedol, že odvolací súd v tejto veci predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie zrušil z vyššie uvedených dôvodov. Súd prvej inštancie vo veci znovu nariadil pojednávanie a zamietol žalobu z tých istých dôvodov, ako prvýkrát, a to aj napriek viazanosti názorom odvolacieho súdu. Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí súdov vyššieho stupňa, a to záväznosť kasačnú (inštančnú, t.j. v tej istej veci) a záväznosť precedenčnú (judikatórnu). V prípade tzv. kasačnej záväznosti je súd nižšieho stupňa vždy povinný pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach veci bezvýhradne akceptovať právny názor súdu vyššieho stupňa vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí. V tejto veci však v období medzi rozhodnutím odvolacieho súdu a opätovným rozhodovaním súdu prvej inštancie došlo k podstatnej zmene právnych okolností, spočívajúcich v rozdielnom výklade ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách najvyššou súdnou autoritou, a to Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej aj len "najvyšší súd") v rozsudku sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018. Je pravdou, že tento rozsudok bol vyhlásený mesiac predtým, než v tejto veci rozhodol svojim uznesením Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, no v čase rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto veci nemohol byť odvolaciemu súdu a ani inému súdu známy, pretože uvedeným rozsudkom najvyššieho súdu bolo rozhodnuté o dovolaní vo veci vedenej pred Okresným súdom Trenčín a tomuto súdu bol rozsudok doručený až dňa 05.06.2018, t. j. 12 dní po tom, čo v tejto veci rozhodol odvolací súd. Je pritom známe, že rozhodnutie o dovolaní doručuje najvyšší súd najskôr súdu prvej inštancie. Na základe týchto skutočností tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že od rozhodnutia odvolacieho súdu sa v tejto veci podstatne zmenili právne okolnosti do takej miery, že nie je možné, aby rozhodol v súlade s názorom odvolacieho súdu, keď jeho právny názor je v protiklade s názorom najvyššieho súdu. Viazanosť súdu prvej inštancie názorom odvolacieho súdu v konkrétnej veci nie je pritom absolútna a práve neskoršie rozhodnutie (resp. rozhodnutie, ktoré sa stalo známym neskôr) najvyššej súdnej autority, ktoré sa zaoberá výkladom tej istej právnej normy a interpretuje, vykladá a aplikuje ju rozdielne ako súd odvolací, je práve jednou z tých výnimiek (zmenou právnej okolnosti prípadu), kedy nie je možné postupovať v súlade s názorom odvolacieho súdu, ale je nevyhnutné v zmysle zásady zachovania právnej istoty postupovať podľa názoru najvyššieho súdu v zmysle precedenčnej záväznosti, ktorá je vyjadrená práve čl. 2 ods. 2 CSP. Z uvedených dôvodov súd nemohol postupovať podľa názoru odvolacieho súdu ohľadne výkladu a aplikácie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Najvyšší súd sa v rozsudku 1Cdo/147/2017 zaoberal tým, či a aké podmienky musia byť splnené pre platné postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou. Tak v prejednávanej veci, ako aj vo veci, ktorá bola predmetom konania najvyššieho súdu pod uvedenou spisovou značkou, sa jedná o spotrebiteľský spor, pričom predmetom konania je pohľadávka zo spotrebiteľského úveru poskytnutého bankou. Pri postúpení pohľadávky banky na tretiu osobu musia byť splnené zákonné špeciálne podmienky stanovené v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Týmito podmienkami sú preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi a dlžníkovi následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Takto sú podmienky platného postúpenia pohľadávky banky tretej osoby vyložené aj v uvedenom rozsudku, a to konkrétne v odseku 21 a z tohto výkladu najvyššieho súdu nie je možné dospieť k inej jeho interpretácii než k tej, že na to, aby zmluva o postúpení pohľadávky banky voči dlžníkovi bola platná, musí banka najskôr vyzvať dlžníka na zaplatenie pohľadávky (poskytnúť mu dodatočnú lehotu, aby mohol plniť banke) a následne po výzve musí uplynúť viac ako 90 dní, počas ktorých je dlžník nepretržite v omeškaní. V prejednávanej veci tento postup splnený nebol, preto je zmluva o postúpení pohľadávky neplatná a žalobca tak nie je vo veci aktívne legitimovaný, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Banka uzatvorila so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere a na jej základe poskytla žalovanému spotrebiteľský úver, ktorý žalovaný nesplatil. Banka mohla svoju pohľadávku v zmysle citovaného ustanovenia Zákona o bankách z úverovej zmluvy voči žalovanému platne postúpiť inému subjektu iba v prípade, že žalovaný bol s úhradou pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní po tom, čo ho banka písomne vyzvala na úhradu pohľadávky. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že tieto predpoklady splnené neboli. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný nebol v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní aj po výzve banky, pretože banka svoju pohľadávku postúpila voči žalovanému už 23.10.2015, pričom prvú preukázateľnú výzvu banka vyhotovila dňa 09.09.2015. Od vyhotovenia výzvy do uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok tak uplynulo iba 44 dní a nebola tak splnená zákonná podmienka na postúpenie pohľadávky banky žalobcovi. Okrem toho žalovaný namietal, že výzva mu ani nebola doručená a žalobca jej doručenie nepreukázal. Žalobca ako dôkaz o odoslaní výzvy predložil poštový podací hárok svedčiaci o odoslaní nejakej zásielky žalovanému, no žalovaný ho spochybnil, pretože z podacieho hárku nie je zrejmé ani len to, kto bol odosielateľom zásielky. S týmto argumentom sa možno len stotožniť a odoslanie uvedenej výzvy zostalo aj naďalej sporné. Ak by však banka skutočne žalovanému výzvu dňa 10.09.2015 zaslala, tak od tohto dňa vzhľadom na časový odstup do uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky nemohlo uplynúť viac ako 90 kalendárnych dní, ktorých uplynutie od výzvy banky je podmienkou platného postúpenia pohľadávky. Na základe uvedených dôvodov považoval súd zmluvu o postúpení pohľadávky v časti pohľadávky voči žalovanému za neplatnú, a preto žalobca nebol v konaní aktívne vecne legitimovaným, a preto súd žalobu zamietol. Na takomto závere nič nemení ani oznámenie pôvodného veriteľa dlžníkovi o tom, že postúpil pohľadávku žalobcovi, pretože takéto oznámenie nemožno považovať za relevantné a vychádzať z neho tak, ako to vyplýva z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 210/01, keď z ďalších dôkazov je preukázané, že zmluva o postúpení pohľadávky banky voči žalovanému je neplatná. 6. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/ s poukazom na plný procesný úspech žalovaného v spore. Osobitnému subjektu Občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV súd náhradu trov konania nepriznal, pretože si ju neuplatnil a žiadne účelne vynaložené trovy mu ani nevznikli. 7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie, nakoľko dospel k záveru že postúpenie pohľadávok na žalobcu je pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách neplatné. Tu žalobca poukázal na skutočnosť, že odvolací súd v tomto spore v uznesení č.k. 5Co/351/2017-153 zo dňa 24.05.2018 uviedol, že podmienky § 92 ods. 8 zákona o bankách musia byť pri postúpení bankovej pohľadávky na tretiu osobu kumulatívne splnené, avšak odvolací súd sa nedomnieva, že by z ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplývalo, že doba omeškania klienta banky so splnením čo len časti je peňažného záväzku, nepretržitých 90 dní, musela nastať až po doručení výzvy banky na splnenie dlhu klientovi. Podmienky ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie bankovej pohľadávky na tretiu osobu sú podľa odvolacieho súdu splnené vtedy, ak banka klienta vyzvala na splnenie jeho peňažného záväzku a zároveň v čase postúpenia pohľadávky bol klient dlhšie ako 90 kalendárnych dní v nepretržitom omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku. Na platné postúpenie bankovej pohľadávky na tretiu osobu teda podľa odvolacieho súdu postačuje, ak je dlžník banky v čase postúpenia nepretržite v omeškaní po dobu dlhšie ako 90 kalendárnych dní a banka ho pred postúpením pohľadávky vyzvala na splnenie jeho omeškaného záväzku v primeranej lehote. V zmysle § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie takto nepostupoval a v priamom rozpore s § 391 ods. 2 CSP nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu a žalobu v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu zamietol z tých istých dôvodov, pre ktoré bol predošlý rozsudok zrušený a vrátený na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie tak nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tomto prípade to nebol žalovaný, ale žalobca, kto mal legitímne očakávanie, že súd nemôže zamietnuť uplatnený nárok z tých istých dôvodov, ktoré považoval odvolací súd za nesprávne. Paradoxne tak podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie porušil princíp právnej istoty, na ktorý sa v odôvodnení rozhodnutia odvolával. Žalobca sa potom nijako nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách je na splnenie predpokladov podľa tohto ustanovenia potrebné, aby bol dlžník v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom táto lehota začína plynúť až po doručení písomnej výzvy banky. Takýto výklad z dikcie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva. Postup súdu, ktorým si súd „upravil“ zákonné ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách a nad rámec zákona „upravuje“, že omeškanie dlžníka nastáva až doručením výzvy banky (t. j. v rozpore s § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka podľa súdu nenastáva omeškanie okamihom, kedy dlžník neplatí svoj záväzok riadne a včas v splátkach dohodnutých v zmluve) je v priamom rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží moci zákonodárnej (nie moci súdnej). V zmysle uvedeného má žalobca za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak ustálil, že omeškanie dlžníka banky pri dojednaní plnenia dlhu v splátkach nastáva až doručením výzvy na plnenie. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil ho tak, že vyhovie žalobe žalobcu.
8. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný. Podľa neho je napadnutý rozsudok vecne správny a žiada ho odvolacím súdom potvrdiť. Žalobca nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu, nakoľko nepreukázal doručenie výzvy jeho právnym predchodcom žalovaným. Z vykonaného dokazovanie prvostupňového súdu jednoznačne vyplýva, že právny predchodca (banka) nepreukázala žiadnym dokladom, že banka zaslala žalovanému výzvu pred postúpením pohľadávky a že v konaní predložená výzva pred postúpením pohľadávky bola vyhotovená iba 44 dní pred postúpením pohľadávky. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný nebol v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní aj po výzve banky, pretože banka svoju pohľadávku postúpila voči žalovanému už 23.10.2015, pričom prvú preukázateľnú výzvu banka vyhotovila dňa 09.09.2015. Od vyhotovenia výzvy do uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok tak uplynulo iba 44 dní a nebola tak splnená zákonná podmienka na postúpenie pohľadávky banky žalobcovi. Nepredložením dôkazu o odoslaní výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, žalobca neuniesol dôkazné bremeno splnenia tejto povinnosti. Z odôvodnenia jednoznačne vyplýva, súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými námietkami/argumentmi žalobcu ako aj s nesprávnym právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v rozhodnutí 5Co/351/2017. Právny názor odvolacieho súdu uvedený v tomto rozhodnutí nerešpektuje rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to jednak to, na ktoré poukázal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/26/2017, ktoré obe rozhodnutia sa zaoberajú výkladom § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v ktorom sú uvedené závery, ktoré podporujú právny názor prezentovaný žalovaným. 9. Osobitný subjekt sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 370 a § 380 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. 11. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby žalobcu na tom závere, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia pohľadávky zo zmluvy o úvere, ktorú žalovaný uzatvoril s bankou, keď banka túto pohľadávku na žalobcu postúpila neplatne, pretože pri postúpení nedodržala podmienky § 92 ods. 8 zákona o bankách /konkrétne neuplynula doba 90 dní omeškania dlžníka so splnením jeho záväzku medzi výzvou veriteľa a postúpením pohľadávky veriteľom na tretí subjekt/. 12. Odvolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí v tomto spore, uznesenie č.k. 5Co/351/2017-153 zo dňa 24. mája 2018/, vyslovil právny názor, že podmienky postúpenia pohľadávky banky na tretí subjekt v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách sú splnené vtedy, keď banka písomne vyzvala klienta na splnenie jeho peňažného záväzku a klient je nepretržite v omeškaní so splnením čo len časti jeho peňažného záväzku voči banke dlhšie ako 90 kalendárnych dní a to napriek výzve banky. Uvedené podmienky musia byť pri postúpení bankovej pohľadávky na tretiu osobu kumulatívne splnené, avšak odvolací súd sa nedomnieval, že by z ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplývalo, že doba omeškania klienta banky so splnením čo len časti je peňažného záväzku, nepretržitých 90 dní, musela nastať až po doručení výzvy banky na splnenie dlhu klientovi. Podmienky ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie bankovej pohľadávky na tretiu osobu sú podľa odvolacieho súdu splnené vtedy, ak banka klienta vyzvala na splnenie jeho peňažného záväzku a zároveň v čase postúpenia pohľadávky bol klient dlhšie ako 90 kalendárnych dní v nepretržitom omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku. 13. Uvedený vyslovený právny názor odvolacieho súdu v tomto spore bol pre súd prvej inštancie v zmysle § 391 ods. 2 CSP záväzný /podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu/. Ide o tzv. inštančnú alebo kasačnú záväznosť, ktorá musí byť súdom nižšej inštancie pri rozhodovaní rešpektovaná. Táto záväznosť však nie je neprekročiteľná a existujú výnimky, za ktorých sa môže konajúci súd od vysloveného právneho názoru súdu vyššej inštancie v spore pri svojom rozhodovaní odchýliť. Pôjde o také situácie, kedy sa podstatne zmenia skutkové okolnosti veci oproti stavu, na ktorom bol založený vyslovený záväzný právny názor súdu vyššej inštancie, prípady, kedy došlo k zmene právnej úpravy, z ktorej vychádzal vyslovený záväzný právny názor súdu vyššej inštancie a nakoniec aj prípady, kedy sa zmenila rozhodovacia prax vyšších súdnych autorít. 14. V predmetnom spore sa vyslovený záväzný právny názor odvolacieho súdu týkal výkladu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, konkrétne okolnosti, či doba 90 dní omeškania dlžníka so splnením jeho záväzku musí uplynúť medzi výzvou veriteľa a postúpením pohľadávky veriteľom na tretí subjekt alebo postačuje, že pri postúpení pohľadávky trvá omeškanie dlžníka dlhšie ako 90 dní, bez vzťahu k okamihu doručenia výzvy banky dlžníkovi na splnenie jeho záväzku. Uvedené otázka nebola v čase predchádzajúceho rozhodovania odvolacieho súdu riešená v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, resp. takéto rozhodnutia neboli verejnosti ani odvolaciemu súdu známe. 15. Ak potom v čase opätovného rozhodovania súdu prvej inštancie v spore vošlo do známosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24. apríla 2018, resp. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 21. augusta 2018, v ktorých je uvedená otázka výkladu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách riešená inak, bol súd prvej inštancie oprávnený sa na tieto rozhodnutia vyššej súdnej autority odvolať a z dôvodu, že obsahujú odlišný právny názor ako bol vyslovený právny názor odvolacieho súdu rozhodnúť v spore spôsobom, ktorý vyslovený právny názor odvolacieho súdu nerešpektuje. Išlo o prípustnú výnimku z inštančnej alebo kasačnej viazanosti stanovenej v § 391 ods. 2 CSP, ktorá tak nepredstavuje porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní žalobcu. 16. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, pretože tento vychádza z najnovšej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v otázke, ktorá doposiaľ v rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít nebola riešená. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný a preto mu odvolací súd priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania je žalobca povinný žalovanému zaplatiť v sume aká bude vyčíslená rozhodnutím súdu prvej inštancie /§ 262 ods. 2 CSP/. Osobitnému subjektu, ktorý vystupoval v spore na strane žalovaného odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne takéto trovy preukázane nevznikli. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).