Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/265/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Jany Kotrčovej, v spore žalobkyne: R. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/X, XXX XX C., právne zastúpená: Podhorský & Partners, s. r. o., so sídlom Zámocká 36, 811 01 Bratislava, IČO: 46 962 000, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 1.302,86 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin, č.k. 18Csp/14/2017-159 zo dňa 9. mája 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 1.302,86 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 14.3.2017 do zaplatenia. Žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Vychádzal zo zistenia, že medzi stranami sporu bola uzatvorená Zmluva o revolvingovom úvere č. 8200031162 zo dňa 1.10.2010, ktorá sa spravuje režimom právnej úpravy Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Rozsudkom Okresného súdu Martin č.k. 7C/143/14-78 zo dňa 29.6.2015 bolo právoplatne rozhodnuté, že spotrebiteľský úver podľa tejto zmluvy je bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa tak bola povinná zaplatiť žalovanému skutočne čerpanú sumu podľa zmluvy o úvere, a to vo výške 1.500 €, ktoré čerpanie nebolo sporné medzi stranami. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1.302,86 € titulom bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len , podľa ktorého, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodné obohatenie žalovaný získal plnením od žalobkyne v rozsahu úhrad vykonaných nad rámec skutočne čerpanej sumy úveru, keď táto uhradila žalovanému sumu 2.802,86 € a úver bol poskytnutý vo výške 1.500 €. Žalovaný od žalobkyne získal bezdôvodné obohatenie bez právneho dôvodu, nakoľko žalobkyňa predpokladala právny dôvod plnenia z titulu úverovej zmluvy, avšak od počiatku tento právny dôvod nebol, lebo poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

3. Na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného vyslovil, že právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je premlčané. Žalovaný v námietke premlčania poukazoval na to, že žalobkyňa po prvýkrát preplatila istinu úveru dňom 23.10.2012, kedy mala začať plynúť premlčacia doba, avšak na preukázanie tejto skutočnosti nepredložil, ani neoznačil žiadne dôkazy. Avšak, ak by aj odvtedy začala plynúť objektívna premlčacia lehota, ku dňu podania žaloby dňa 16.3.2017 neuplynula objektívna premlčacia lehota 10 rokov, nakoľko v súdenej veci ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Vychádzal z 10-ročnej objektívnej premlčacej doby, nakoľko žalovaná ako obchodná spoločnosť je poskytovateľom pôžičiek a úverov na profesionálnej báze, je podnikateľom, preto sa predpokladá u takejto spoločnosti vyššia odborná úroveň a zodpovednosť za porušenie zákonných povinností. Je právne významná z tohto hľadiska vedomosť žalovaného o právnych následkoch v dôsledku porušenia jeho zákonných povinností v súvislosti s predložením návrhu zmluvy o spotrebiteľskom úvere dlžníkovi - spotrebiteľovi; lebo zmluvné podmienky sú tvorené poskytovateľom úveru tiež s dôsledkami pre navrhovateľa zmluvných podmienok, ako tieto dôsledky vyplývajú aj z § 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Ak žalovaný predložil žalobkyni na podpis návrh zmluvy, vedome s obsahom, pre ktorý Okresný súd Martin vo veci sp. zn. 7C/143/2014 s právoplatnosťou rozhodol o tom, že podľa predmetnej úverovej zmluvy sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ide v prípade prijatia úrokov a poplatkov veriteľom od dlžníka z takejto úverovej zmluvy o úmyselne získané bezdôvodné obohatenie, na ktoré sa viaže výhradne objektívna 10-ročná premlčacia doba, ktorá v čase podania žaloby neuplynula. Konanie žalovaného nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na získanie plnenia bez právneho dôvodu, teda s úmyslom získať majetkový prospech, lebo nebolo dôvodné prijať záver s ohľadom na status žalovaného, ktorý má konať s odbornou starostlivosťou a v tejto súvislosti pri rešpektovaní princípu, že neznalosť zákona neospravedlňuje, že k získaniu bezdôvodného obohatenia na základe opísaného konania žalovaného v súvislosti s predložením návrhu zmluvy žalobkyni došlo neúmyselne, z nedbanlivosti.

4. Pri hodnotení plynutia subjektívnej premlčacej doby sa s argumentáciou žalovaného nestotožnil, lebo žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa ako oprávnená z titulu bezdôvodného obohatenia sa dozvedela o nároku voči žalovanému v podstate v skoršom čase v konaní 7C/143/2014, keď žaloba v tejto veci bola podaná dňa 9.4.2014. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v trvaní dvoch rokov je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Je teda rozhodujúci subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. V predmetnej veci tento moment bol preukázaný momentom vyhlásenia a odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Martin vo veci vedenej pod sp. zn. 7C/143/2014 dňa 29.6.2015. Z písomného vyhotovenia rozsudku v tejto veci vyplýva, že nárok zo zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu súd vyhodnotil ako spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. Tento moment bol rozhodujúci v súvislosti s behom premlčacej doby, nakoľko podľa § 107 ods. 1 OZ, rozhodujúce je vždy to, kedy sa o tejto okolnosti oprávnený skutočne dozvedel. Žalovaný skutočnosti, od ktorých odvádzal iný beh subjektívnej premlčacej doby v konaní nepreukázal.

5. Žalovaného zaviazal zaplatiť aj úrok z omeškania v zmysle návrhu žalobkyne, nakoľko povinnosť vydania bezdôvodného obohatenia vzniká na základe zákona a nie je viazaná na splnenie žiadnych úkonov účastníkov zmluvného vzťahu, napríklad ani výzvy podľa § 563 OZ. Žalovaný preto bol povinný vydať bezdôvodné obohatenie dňom vzniku bezdôvodného obohatenia, a preto omeškanie v zmysle návrhu žalobkyne od doručenia návrhu žalovanému 14.7.2017, bol dôvodný.

6. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len , keď žalobkyňa mala v konaní plný úspech.

7. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalovaný. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil námietku premlčania a rozhodnutie súdu o námietke premlčania je nedostatočné, predčasné a neúplné a nezodpovedá vykonanému dokazovaniu. Námietka premlčania sa posudzuje podľa okolností tvrdených žalujúcou stranou, jej povinnosťou je konkretizovať žalovaný nárok. Ak by mal žalovaný dokazovať, kedy žalovaný nárok mal vzniknúť, potom ide o prenášanie dôkazného bremena o vzniku nároku. Napáda záver súdu o tom, že bezdôvodné obohatenie malo byť získané úmyselne. Úmysel musí smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačilo by teda, keby povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. V prípade tvrdenia získania úmyselného a bezdôvodného obohatenia je nutné preukázať existenciu vedomosti žalovaného o tom, že existuje skutočnosť, od ktorej odvodzuje vznik a existenciu bezdôvodného obohatenia. Existencia úmyslu získať bezdôvodné obohatenie nie je daná s eventualitou, že by bezdôvodné obohatenie mohlo vzniknúť. Poukázal na rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/530/2015, 14Co/637/2015 a 16Co/746/2015. Rovnako poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č.k. 9Co/516/2015, v ktorom sa takisto konštatovalo, že nebol preukázaný úmysel, a preto nemohla byť v tom prípade považovaná objektívna 10-ročná premlčacia doba. Tvrdí, že v konaní neboli dokázané žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bol preukázaný úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

8. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného a v plnom rozsahu sa stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu uvedenými v odôvodnení rozsudku. Skutkové okolnosti jednoznačne preukazujú, že žaloba bola podaná dôvodne a v rámci zachovania premlčacej lehoty. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s plynutím subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby. Už v samotnej žalobe, ako aj ostatných podaniach poukazovala na konanie žalovaného ako subjektu poskytujúceho úvery v rámci podnikateľskej činnosti a možno považovať za úmyselné konanie, pri ktorom je potrebná aplikácia 10-ročnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 2 OZ. Úmysel žalovaného obohatiť sa na úkor žalobcu možno odvodiť najmä z použitia neprijateľnej zmluvnej podmienky v Zmluve, či určenie neprimerane vysokej ceny úveru. Začiatok plynutia premlčacej doby je 29.6.2015 a žaloba bola podaná dňa 14.3.2017, preto žaloba bola podaná včas. Za moment začatia plynutia premlčacej doby subjektívnej aj objektívnej je potrebné považovať deň vyhlásenia a odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 7C/143/2014-78 zo dňa 29.6.2015, teda okamih, kedy sa dozvedel, že na jeho úkor sa niekto bezdôvodne obohatil. Ak žalovaný predložil formulárovú zmluvu o úvere, ktorej obsahom boli neprimerané úroky a poplatky za poskytnutie finančných prostriedkov, ako aj neprijateľné zmluvné podmienky, žalovaný - dodávateľ musel vedieť, že keď spotrebiteľ splní svoj záväzok v zmysle takejto zmluvnej dokumentácie, žalovaný sa obohatí na úkor spotrebiteľa. Je zrejmé, že tak robil žalovaný od samotného vzniku zmluvného v vzťahu minimálne s nepriamym úmyslom. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/122/2017. Počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je možné automaticky stotožňovať so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby. V danom prípade bol medzi žalobcom a žalovaným zmluvou založený spotrebiteľský záväzkový vzťah. Princíp „vigilantibus iura scripta sun“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, čo vyslovil Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 6 MCdo 9/2012. Rovnako pripomenul rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro, v ktorom sa konštatuje, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti. Konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s dobrými mravmi, nerešpektoval povinnosti stanovené Zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. Navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

9. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd podľa § 34 po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 , bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) preskúmal rozhodnutie v intenciách ustanovenia § 379 a § 380 a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a prejednávanú vec ako vecne správnu posúdil. Nakoľko odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov, v plnom rozsahu a s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti (§ 387 ods. 2 .

11. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvoinštančného súdu predchádzajúcom vydaniu rozhodnutia z hľadiska, či nedošlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu, odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 . Žalovaný v odvolaní namietal posúdenie objektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 OZ, keď má za to, že nebol preukázaný z jeho strany úmysel získať bezdôvodné obohatenie od žalobkyne, a preto na daný prípad sa vzťahuje objektívna 3- ročná premlčacia doba. Z týchto dôvodov odvolací súd sa zaoberal iba objektívnou premlčacou dobou v zmysle § 107 ods. 2 v rámci preskúmavania napadnutého rozhodnutia.

12. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

13. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 . Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 .

14. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje 2-ročnú subjektívnu a 3-ročnú, resp. 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo, a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený sa o bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Z uvedeného vyplýva, že dĺžka objektívnej premlčacej doby nemôže byť nikdy prekročená, a to ani v prípade, ak by subjektívna doba mala ešte plynúť, prípadne ak plynúť nezačala. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné (rozhodnutie NS SR 1Cdo 67/2011).

15. V preskúmavanej veci bolo preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Martin č.k. 7C/143/2014-78 zo dňa 29.6.2015 bolo rozhodnuté, že spotrebiteľský úver na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8200031162 zo dňa 1.10.2010 uzatvorenej medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom, je bezúročný a bez poplatkov. Takto bola žalobkyňa povinná zaplatiť žalovanému skutočne čerpanú sumu, čo v danom prípade bolo 1.500 €. Keďže uhradila na účet žalovaného sumu 2.802,86 €, žalovaný sa na jej úkor obohatil o sumu 1.302,86 €. Teda žalovaný získal bezdôvodné obohatenie plnením žalobkyne ako spotrebiteľa z úverovej zmluvy, na ktorú sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a ide o bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu.

16. Posudzovanie objektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 je nutné vykonať v každom prípade osobitne, podľa podmienok za akých došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. Preto nie je možné vychádzať z jednotlivých rozhodnutí v iných konaniach, na ktoré strany vo svojich podaniach poukazovali. Súd prvej inštancie správne vychádzal z 10-ročnej objektívnej premlčacej doby, keď je nutné považovať konanie žalovaného za úmyselné konanie získať bezdôvodné obohatenie od žalobkyne, ako spotrebiteľky a odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti.

17. Na zdôraznenie tejto správnosti odvolací súd navyše poukazuje na to, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy o úvere so spotrebiteľom nerešpektoval povinnosti stanovené mu Zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka zamerané na ochranu spotrebiteľa, nakoľko bol to on, ktorý predkladal zmluvu žalobkyni. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky bol vyslovený názor v mnohých rozhodnutiach, podľa ktorého zásada vigilantibus iura scripta sun (práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (napríklad 6 MCdo 9/2012). Je nutné podotknúť, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah.

18. Odhliadnuc od toho odvolací súd má za to, že úmysel žalovaného vyplýva aj z toho, že žalovaný uviedol RPMN v nesprávnej výške. Podľa § 19 ods. 1, 2 zák.č. 129/2010 Z.z. účinného ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru sa vypočíta podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2. Na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom. Podľa § 2 písm. g) zák.č. 129/2010 Z.z. celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

19. V danom prípade vyplýva, že veriteľ (žalovaný) pri výpočte RPMN pre spotrebiteľský úver vychádzal len z výšky splátky, ktorá bola dohodnutá a pozostávala z istiny a úroku, avšak nie z celkovej sumy, ktorú musel dlžník (žalobkyňa) zaplatiť a ktorá obsahovala aj alikvótnu časť odplaty za poskytovanie doplnkovej služby na základe Dohody o poskytnutí služby obsiahnutej v bode 8. zmluvy - záväzok Veriteľa poskytnúť Dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru (bod 8 zmluvy), za ktorú si už vyúčtoval i odplatu vo výške 215,75 Eur, a v prípade odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 112,08 Eur. Splatnosť tejto odplaty bola dohodnutá v bode 8.4 zmluvy dňom uzavretia tejto dohody, ktorá sa započíta na poskytnutie schválenej výšky úveru. Teda v skutočnosti žalobkyni bol poskytnutý úver znížený o sumu tejto odplaty. Uvedený poplatok, ktorý má charakter odmeny poskytovateľovi služby, treba považovať za náklady spotrebiteľského úveru. Význam RPMN súvisí s jednoduchším orientovaním sa spotrebiteľov pri výbere úverového produktu. V jednom číselnom vyjadrení má totiž spotrebiteľ vyjadrené celkové náklady spotrebiteľa na úver reflektujúce nielen úroky, ale aj poplatky, a to so zreteľom na dobu splácania a výšku splátok. Napriek tomu sa pri výpočte RPMN vychádzalo z poskytnutého úveru vo výške 1.500,- Eur a náklad na dodatkovú službu nebol započítaný pri výpočte RPMN. Podľa presvedčenia odvolacieho súdu sa žalovaný takto snažil obísť ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch a tiež ustanovenia o výške limitovanej odplaty za poskytovanie finančných prostriedkov spotrebiteľovi. Konal tak v rozpore s ustanovením § 9 ods. 7 Zák.č. 129/2010 Z.z. v znení v čase uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy, v zmysle ktorého veriteľovi alebo finančnému agentovi sa zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení tohto zákona; za takéto konanie sa považuje aj to, že sa čerpanie finančných prostriedkov alebo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zahrnú do zmlúv o úvere, ktorých povaha alebo účel by umožnili vyhnúť sa uplatňovaniu tohto zákona. Ak veriteľ využil omyl spotrebiteľa a použil zmluvné podmienky, ktorými vylúčil aplikáciu ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské úvery, považuje sa zmluva za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ak veriteľ nepreukáže, že nemal úmysel obísť tento zákon. Dohodou o poskytnutí služby sa zaviazal žalovaný ako veriteľ a inak poskytovateľ danej služby, poskytovať za fixne stanovenú odplatu (nezávisle na tom, či vôbec takúto službu za trvania zmluvného vzťahu využil) služby, ktoré sú obvykle v bankovom i nebankovom sektore, buď spoplatňované, a teda poplatky sa platia v prípade, že veriteľ je nútený takúto službu poskytnúť (služba druhej upomienky zdarma, vyhotovenie a zaslanie kópie dokumentácie, informácia o zostávajúcich záväzkoch a pod.), alebo služby, ktoré sa javia ako úplne nadbytočné, alebo úplne samozrejmé (služba podpory call centra a osobné stretnutie s viazaným finančným agentom, informácia o prijatí platby, informácia pred splatnosťou splátky a pod.). Odvolací súd preto aj v tomto vidí úmysel žalovaného, keď takýmto spôsobom sa snažil získať neprimerane vysokú odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov, a preto aj náklady za túto dodatkovú službu mali byť zahrnuté do výpočtu RPMN podľa § 19 ods. 2 zák.č. 129/2010 Z.z.

20. Obdobným správaním veriteľa sa zaoberal Súdny dvor EÚ v rozhodnutí Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti FINWAY, a.s., kde bola konštatovaná neprípustnosť započítania poplatku do sumy úveru na účely výpočtu RPMN, čo vedie k podhodnoteniu RPMN. Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť úmysel veriteľa úročiť poplatok za poskytnutie úveru.

21. Z pripojeného spisu Okresného súdu Martin sp.zn. 7C 140/2014 z karty klienta predloženou žalovaným vyplýva, že žalobkyňa istinu 1.500 Eur splatila žalovanému 19-ou splátkou dňa 22.1.2013 a už týmto dňom došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia vo výške 7,40 Eur. Teda dňom 23.1.2013 začala plynúť objektívna 10-ročná premlčacia doba vo výške bezdôvodného obohatenia 7,40 Eur a uplynula by 23.1.2023. Každou ďalšou splátkou začala plynúť nová objektívna premlčacia lehota.

22. Vychádzajúc z uvedeného, odvolacie námietky žalovaného boli nedôvodné. Súd prvej inštancie správne vo veci aplikoval objektívnu premlčaciu dobu 10 rokov, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, podľa § 387 ods. 1 CSP, a to vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou odvolacieho konania bola žalobkyňa a to v celom rozsahu, preto je súd priznal proti odvolateľovi - žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 .

24. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430