Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/61/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a členov senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v spore žalobkyne U.. Y. O., nar. XX.X.XXXX, bytom v O., F. Y. XX, zastúpenej JUDr. Jolanou Fuchsovou, PhD., advokátkou advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Štúrova 20 proti žalovanému Ľ. Č., nar. XX.XX.XXXX, bytom v O., O. X, zastúpenému JUDr. Dorianom Mereššom, advokátom advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Žriedlova 10, o zaplatenie 746,42 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 8.11.2011 č.k. 29C/30/2011-328 jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobkyni priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 746,42 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania.

2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 746,42 eur, ktorého sa voči žalovanému domáhala na základe tvrdenia o tom, že s týmto uzavrela dňa 24.2.2009 kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva bytu, ako aj spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach, spoločných zariadeniach bytového domu, v ktorom sa tento byt nachádza a na zastavaných pozemkoch. Poukázala na to, že žalovaný ako predávajúci v kúpnej zmluve vyhlásil, že na predávané nehnuteľnosti okrem iného neviaznu žiadne dlhy, ťarchy, vecné bremená, že vec nemá žiadne právne či faktické vady. Žalobkyňa po odkúpení zistila, že existuje úverová zmluva, ktorú uzavreli s bankou vlastníci bytov, medzi nimi aj žalovaný a ktorou sú títo vlastníci viazaní, pričom žalovaný ju o tejto zmluve neinformoval. Vykonávaním úhrad príspevkov do fondu údržby a opráv uhradila žalobkyňa na uvedený úver sumu 1.492,84 eur a preto ako polovičná spoluvlastníčka predmetného bytu si uplatnila voči žalovanému polovicu tejto sumy, teda sumu 746,42 eur.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania a s prihliadnutím na právny názor vyslovený odvolacím súdom v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení mal za preukázané, že strany sporu uzatvorili dňa 24.2.2009 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti - byte č. X nachádzajúcom sa na X. poschodí v dome súpisné č. XXXX, vchod X, na ul. F. Y. X, O. zapísané na LV č. XXXXX, vedenom na správe katastra Košice v kat. území D., obec O. - X. P., okres O. G. a to v podiele 1/2 z celku, ako aj spoluvlastnícky podiel 1/2 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, ktorých podiel priestoru predstavuje 149/10000, ako aj 1/2 spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 149/10000 na parcele. č. XXX o výmere 369 m2 zastavaných plôch, parcele č. XXX o výmere 311 m2 zastavaných plôch a parcele č. XXX o

výmere 371 m2 zastavaných plôch zapísané na LV č. XXXXX vedenom na Správe katastra Košice v kat. území D., obec O. - X. P., okres O. G.. Vklad vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti bol Správou katastra Košice povolený dňa 12.3.2009. Žalovaný v pozícii predávajúceho v kúpnej zmluve čl. 6 bodu 6.1. vyhlásil, že na nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom zmluvy neviaznu žiadne dlhy, ťarchy, vecné bremená, iné ťarchy a záložné práva, okrem zákonného záložného práva k bytu v prospech ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov podľa zákona č. 182/1993 Z. z. § 15 a nehnuteľnosti , spoluvlastnícky podiel na ktorých sa prevádza, nemajú ani ďalšie právne, či faktické vady, ich stav v čase prevodu zodpovedá ich charakteru a bežnému spôsobu užívania. Súd dospel k záveru, že porušenie povinnosti žalovaného informovať žalobkyňu o uzavretej úverovej zmluve za účelom zabezpečenia prostriedkov na zateplenie plášťa domu a vyregulovanie kúrenia nemalo za následok vznik vady veci, keďže samotné uzavretie úverovej zmluvy č. 241/06 zo dňa 20.3.2007 nevyvolalo ten následok, že by na predmete zmluvy vznikli ťarchy, dlhy, vecné bremená, iné ťarchy, resp. záložné práva s výnimkou záložného práva v prospech ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov podľa zák. č. 182/1993 Zb. zák., teda že nemal niektorú z vlastnosti vymienených v článku 6 bodu 6.1. kúpnej zmluvy, čo zároveň nevyplýva ani z obsahu samotnej úverovej zmluvy ani z výpisu z evidencie nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti. Konštatoval, že predmetnou úverovou zmluvou sú viazaní len účastníci zmluvy, pričom žalobkyňa nebola účastníčkou zmluvy a záväznosť iných subjektov, ktoré neboli účastníkmi zmluvy by mohla vzniknúť iba na základe právneho nástupníctva nového vlastníka bytu, resp. nebytového priestoru vo vzťahu k záväzkom predchádzajúceho vlastníka, pričom úprava právneho nástupníctva z obsahu zmluvy ani žiadnych iných skutočností nevyplýva, preto súd dospel k záveru, že porušenie povinnosti žalovaného nemalo za následok vznik vady veci a teda žaloba, na základe ktorej sa žalobkyňa domáha úhrady predmetnej sumy titulom vady veci nie je dôvodná.

4. S poukazom na právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení súd prvej inštancie sa zaoberal aj otázkou, či žalobe nemožno vyhovieť aj z iného právneho dôvodu a na základe toho s poukazom na ust. § 451 ods. 1 a 2, § 454, § 456 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že na základe úverovej zmluvy č. 241/06 uzavretej dňa 20.3.2007 v znení dodatku č. 2 k predmetnej úverovej zmluve zo dňa 12.10.2007, ktorá bola uzavretá medzi veriteľom a to spoločnosťou HVB Bank Slovakia a.s. a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov bytového domu nachádzajúceho sa v O. A. F. Y. Č.. X, X, X, súpisné číslo XXXX na parcele č. XXX Y. XXX zapísaných na LV č. XXXXX, kat. územie D.Á. ako dlžníkmi, zaviazaný z predmetnej úverovej zmluvy bol žalovaný, ako v tom čase vlastník predmetného bytu. Žalovaný teda zodpovedá za záväzky vzniknuté z tejto úverovej zmluvy, pričom ako vyplynulo aj zo správy Bytového hospodárstva ako správcu, aj zo správy Unicredit bank a.s. ako právneho nástupcu spoločnosti HVB Bank Slovakia a.s., záväzky z tejto zmluvy plní žalobkyňa. Žalobkyňa teda plní to, čo má plniť žalovaný, ktorý sa na jej úkor podľa § 454 obč. zák. bezdôvodne obohacuje, keďže neplní záväzky vzniknuté mu ako dlžníkovi z úverovej zmluvy, pričom za obdobie od 1.7.2009 do 31.12.2016 žalobkyňa zaplatila na tento účel sumu vo výške 1.808,93 eur, ako vyplýva z oznámenia Bytového hospodárstva, žalobkyňa žalobou požaduje zaplatenie sumy 746,42 eur, preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

5. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie založil na ust. § 255 ods. 1 a úspešnej žalobkyni priznal ich plnú náhradu.

6. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne tento zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, teda na tvrdení, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie sa vyporiadal správne s nárokom žalobkyne, pokiaľ uzavrel, že titulom uplatneného nároku zo zodpovednosti za vady nemožno žalobkyni jej nárok priznať. Je však toho názoru, že súd prvej inštancie sa nesprávne vyporiadal s iným právnym dôvodom, na ktorom založil vyhovujúci výrok a to titulom bezdôvodného obohatenia. Nesúhlasí s jeho záverom, že žalobkyňa plnila niečo za žalovaného a teda že jej nárok voči nemu môže obstáť titulom bezdôvodného obohatenia. Nestotožňuje sa s názorom súdu a rovnako aj žalobkyne, že pokiaľ by uzavretie úverovej zmluvy s bankou, v ktorej je uvedený na strane dlžníka žalovaný nebolo právnym úkonom podľa § 8a ods. 7 poslednej vety zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, tak žalobkyňa by touto zmluva viazaná nebola a ostal by ňou viazaný naďalej žalovaný. Má za to, že z úverovej zmluvy je zrejmé, kto bol účastníkom a zrejmé je aj to, že títo účastníci boli viazaní jej obsahom a teda iba ich

možno považovať za osoby, na ktoré sa vzťahujú zmluvné záväzky vyplývajúce z jej obsahu. Má však za to, že zároveň bolo potrebné vyporiadať sa s otázkou, či záväznosť iných subjektov, ktoré neboli účastníkmi zmluvy by mohla vzniknúť iba na základe právneho nástupníctva nového vlastníka bytu vo vzťahu k záväzkom predchádzajúceho vlastníka, čo je zrejmé z povahy veci a vzťahu nového subjektu (nového vlastníka bytu), ako na toho, na koho prechádzajú práva a povinnosti z tejto úverovej zmluvy bez ohľadu na to, či to v úverovej zmluve označenej je alebo nie je. Má za to, že z čl. II. bodu 1.2 tejto úverovej zmluvy vyplýva, že dlžníkom sú vlastníci bytov v bytovom dome a teda záväzky vyplývajúce z tejto úverovej zmluvy sú s odkazom na zákona č. 182/1993 Z.z. spoločnými záväzkami všetkých vlastníkov bytov. Povinnosť informovať nového vlastníka bytu o úverovej zmluve, o jej podmienkach má podľa tejto zmluvy správca bytového domu, ktorý sa k tomu v zmluve zaviazal. Považuje preto za nesprávne hodnotenie dôkazov, ako aj nesprávne posúdenie prvoinštančného súdu, pokiaľ uzavrel, že predmetnou úverovou zmluvou sú viazaní len jej účastníci a žalobkyňa ňou nebola a teda že táto nie je touto zmluvou viazaná, že povinnosť vyplývajúca zo zmluvy na ňu neprešla a teda plnila za žalovaného. Za podstatné považuje aj to, že úver mal byť a bol splácaný z fondu opráv priamo správcom bytového domu, pričom z dokazovania vyplýva, že o výške platieb do fondu opráv žalobkyňa vedela. Má za to, že rozhodnutie, aké vydal prvoinštančný súd by malo do budúcna neblahý následok pre iných vlastníkov bytov, systém fungovania platieb do fondu opráv a vo všeobecnosti by to vnieslo chaos do vzťahu medzi vlastníkmi bytov, správcami bytov, fondmi opráv, výškami platieb do fondov opráv, ako aj prípadným bezdôvodným obohateniam na jednotlivých subjektoch v závislosti na konkrétnostiach jednotlivých vzťahov titulom nadobudnutí bytov novými vlastníkmi s následnou právnou neistotou v takto vzniknutých situáciách. Ďalej uviedol, že rozsudok neprihliadol na skutočnosť, že z úveru sa financovalo zateplenie plášťa domu a vyregulovanie kúrenia, teda spoločné priestory a spoločné zariadenia domu a nie byt ako taký. Nehovoriac o tom, že takouto rekonštrukciou došlo k zhodnoteniu prevádzanej nehnuteľnosti. Má za to, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal s otázkou, ktorú načrtol odvolací súd v zrušujúcom uznesení a to s otázkou preklúzie, resp. prekluzívnej lehoty s poukazom na to, že žalovaná si nesplnila svoju povinnosť reklamovať zistenú vadu u predávajúceho bez zbytočného odkladu. Z tohto dôvodu došlo k prekludovaniu jej prípadného nároku zo zodpovednosti za vady, teda toho nároku, ktorý žalobkyňa v konaní uplatnila.

7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Táto žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Vo vyjadrení uviedla, že sa nestotožňuje s odvolacími námietkami žalovaného v časti, v ktorej tento tvrdí, že na žalobkyňu ako nového vlastníka mali automaticky prejsť práva a povinnosti z úverovej zmluvy, ktorú on uzavrel. Je toho názoru, že takýto záver je aj v rozpore s čl. X. uvedenej zmluvy, bod 8, v ktorej sa dlžníci teda jednotliví vlastníci bytov priamo zaviazali bez predchádzajúceho súhlasu veriteľa nepreviesť ani nepostúpiť svoje práva alebo povinnosti vyplývajúce z tejto zmluvy na tretiu osobu. Rovnako sa nestotožňuje s jeho názorom o tom, že záväznosť iných subjektov, ktoré neboli účastníkmi samotnej zmluvy by mohla vzniknúť s odkazom na zákon č. 182/1993 Z.z. Má za to, že pokiaľ by takýto záväzok na žalobkyňu prešiel, samotným nadobudnutím vlastníctva bytu išlo by o dlh viaznuci na samotnej nehnuteľnosti. Poukazuje na to, že ona k záväzku z úverovej zmluvy nepristúpila. Považuje za protirečenie žalovaného, keď tento na jednej strane tvrdí, že na nehnuteľnosti neviazne žiaden dlh a na strane druhej tvrdí, že tým, že prešlo na žalovanú vlastníctvo bytu, prešli na ňu aj záväzky z úverovej zmluvy a teda že aj keď nie je uvedená v úverovej zmluve ako dlžník, je ňou viazaná a teda musí splácať úver. Má za to, že ona pristúpila iba k zmluve o výkone správy, nikdy však nepristúpila k úverovej zmluve, keďže o tejto nemala ani vedomosť. Záver, podľa ktorého by mala byť viazaná touto úverovou zmluvou by bol v rozpore s celým princípom právnej ochrany spotrebiteľa, pokiaľ by sa ona ako spotrebiteľka stala viazanou uvedenou zmluvou, o ktorej ani nemala vedomosť a teda by bola zaviazaná k povinnostiam, o ktorých netušila.

8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa ust. § 380 ods. 1 v rozsahu odvolacích námietok žalovaného a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci a to vykonaním tých dôkazov, ktoré účastníci na preukázanie svojich tvrdení označili. Vykonané dôkazy vyhodnotil postupom zodpovedajúcim úprave § 191 ods. 1 CSP, vec aj správne právne posúdil, aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvej inštancie. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvoinštančného rozsudku a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 obmedzuje na konštatovanie správnosti týchto dôvodov a s poukazom na obsah odvolacích námietok žalovaného považuje za potrebné k týmto dôvodom dodať:

9. Odvolací súd prioritne poukazuje na skutočnosť, že v tejto veci už vyslovil svoj právny názor v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení a na tomto názore nemá dôvod nič meniť. Súd prvej inštancie sa v ďalšom konaní po zrušení veci odvolacím súdom riadil jeho právnym názorom a dospel aj k správnemu záveru, že v konaní nebolo preukázané také porušenie povinností žalovaného ako predávajúceho, ktoré by malo za následok vznik vady veci, z ktorej žalobkyňa odvodzuje svoj nárok titulom zľavy z kúpnej ceny. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku, v ktorej žalovaný zastáva názor, že vyhovenie žalobe z iného právneho dôvodu, než z toho ako žalobu pôvodne klasifikovala žalobkyňa, nemožno bez zmeny žaloby. S poukazom na úpravu § 132 ods. 1 povinnosťou žalobcu je uviesť v žalobe iba pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie a teda žalobca nemá povinnosť aj právnej kvalifikácie svojho nároku a za túto zodpovedá v zmysle starej rímskej zásady iura novic curia (súd pozná právo) výlučne súd. Z uvedeného vyplýva jednak to, že žalobca nezodpovedá za správnosť právnej kvalifikácie jeho nároku a rovnako z toho vyplýva aj to, že zmena právnej kvalifikácie nepredstavuje zmenu žaloby. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani odvolaciu námietku, v ktorej žalovaný prechod jeho záväzku vyplývajúceho mu z úverovej zmluvy na žalovanú odvodzuje z ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. (§ 8a ods. 7). Toto ustanovenie totiž s prevodom alebo prechodom vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome spája prechod na nového vlastníka bytu alebo nebytového priestoru práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o výkone správy a to tým, že nový vlastník je povinný v kúpnej zmluve pristúpiť k existujúcej zmluve o výkone správy. Na základe toho prechádzajú na nového vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome záväzky vyplývajúce zo zmluvy o výkone správy. Nového vlastníka v dome na základe toho zaväzujú aj právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku vykonané aj pred prevodom alebo prechodom vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome. Z uvedeného je zrejmé, že prechod týchto záväzkov sa týka výlučne práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o výkone správy. Od tohto právneho vzťahu je však potrebné odlíšiť osobitný právny vzťah, ktorý vznikol na základe osobitnej úverovej zmluvy. Ide totiž o osobitný právny vzťah jednotlivých vlastníkov bytov ako priamych účastníkov tejto zmluvy k inému subjektu a to k banke, ktorá poskytla úver. Z obsahu samotnej zmluvy nevyplýva, aby v nej bolo priamo riešené automatické právne nástupníctvo iného subjektu po priamom účastníkovi zmluvy bez súhlasu druhého účastníka, teda banky. Prechod takéhoto záväzku dlžníka z úverovej zmluvy na iný subjekt bez súhlasu veriteľa vylučuje aj všeobecné ustanovenie o prevzatí dlhu podľa ust. § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ide o spotrebiteľský vzťah, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka). Prevzatie dlhu podľa tejto úpravy totiž predpokladá jednak dohodu medzi pôvodným dlžníkom a tým, kto má nastúpiť namiesto neho ako nový dlžník a ďalšou podmienkou je aj súhlas veriteľa s takouto dohodou. Žalovaný v konaní nepreukázal, ale ani netvrdil skutočnosti, z ktorých by vyplývalo splnenie týchto zákonných podmienok pre prevzatie jeho dlhu žalobkyňou. Za takéhoto stavu dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru o tom, že povinnosťou vyplývajúcou z úverovej zmluvy, teda povinnosťou splácať alikvótnu časť poskytnutého úveru ostal naďalej aj po predaji bytu viazaný žalovaný a nespornou je aj skutočnosť, že tento si po predaji bytu túto zmluvnú povinnosť neplnil a plnila ju za neho žalobkyňa tým, že prispievala do fondu údržby a opráv sumu zvýšenú o úhradu vyplývajúcu zo záväzku z úverovej zmluvy. Ide teda zjavne o plnenie za iného a takéto plnenie v zmysle ust. § 454 Občianskeho zákonníka predstavuje bezdôvodné obohatenie toho, za koho sa plnilo to, čo podľa práva mal plniť sám. Na správnosti takéhoto záveru nemení nič ani žalovaným uvádzaná skutočnosť, že z uvedeného úveru sa financovalo zateplenie plášťa domu a vyregulovanie kúrenia, čím došlo k zhodnoteniu prevádzanej nehnuteľnosti. Je totiž zrejmé, že tieto skutočnosti sa premietli do trhovej ceny bytu a to bez toho, aby žalobkyni ako kupujúcej bolo zrejmé, že za tieto kvalitatívne vylepšenia domu bude musieť popri zaplatení trhovej ceny uhrádzať ešte záväzok vyplývajúci z úveru použitého na ich vykonanie.

10. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 vrátane správneho výroku o trovách konania.

11. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej patrí plná náhrada trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie osobitným rozhodnutím.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .