Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/60/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovaným: 1/ O. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX, XXX XX O., a 2/ Z. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., o zaplatenie sumy 5.146,53 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 6C/36/2014-164 zo dňa 14.11.2017 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 5.146,53 eura s príslušenstvom na tom základe, že jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa, a.s., ktorá mu pohľadávku postúpila zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 - uzatvoril so žalovanými dňa 13.10.2005 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, ktorou im bol poskytnutý úver vo výške 200.000 Sk (6.638,78 eura) splatný v mesačných splátkach po 2.720 Sk (90,29 eura), pričom konečná splatnosť bola určená dňom 10.10.2015. Žalovaní dohodnuté splátky nedodržali, preto ku dňu postúpenia pohľadávky bola táto vo výške 7.769,74 eura. Listom zo dňa 16.10.2012 pôvodný veriteľ oznámil dlžníkom postúpenie predmetnej pohľadávky žalobcovi. Listom zo dňa 02.12.2013 žalobca vyzval žalovaných na zaplatenie celého úveru do 09.12.2013. Podľa prílohy č. l k zmluve o postúpení pohľadávok posledná úhrada dlžníkmi bola vykonaná dňa 14.07.2009. Súd po vykonanom dokazovaní zistil, že predmetná zmluva o úvere bola skutočne uzatvorená tak, ako uvádzal žalobca, a zároveň mal za preukázanú aj zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012, kedy postupca postúpil na postupníka pohľadávky so všetkými právami a výhodami. V tomto konaní si žalobca uplatnil splátky splatné v období od 10.02.2011 do 10.10.2015, pričom splátky splatné od 20.11.2012 do 10.10.2015 sa stali splatné dňa 04.11.2012, kedy bola vyhlásená mimoriadna splatnosť celého úveru. Posudzovaný právny vzťah strán sporu súd posúdil ako vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou, keďže pôvodný veriteľ bol v postavení dodávateľa a žalovaní boli v postavení spotrebiteľa, a na daný vzťah aplikoval ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré si vyložil v súlade s obsahom a účelom európskej ochrany spotrebiteľov obsiahnutých v príslušných smerniciach.

2. Súd konštatoval absenciu aktívnej legitimácie žalobcu v spore, pretože neboli splnené zákonné podmienky postúpenia pohľadávky z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., na žalobcu. Vychádzal pri tom z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“), v zmysle ktorého môže banka postúpiť inému

subjektu časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplatenému dlhu. Ak teda banka postúpila pohľadávku z úveru žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách a banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Na právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy sa aplikuje ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.05.2014, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. V tomto prípade žalovaní uzavreli spotrebiteľskú zmluvu s bankou. Súd teda skúmal aktívnu legitimáciu žalobcu v tomto spore, t. j. skúmal, či právo uplatnené v tomto konaní žalobca nadobudol v súlade so zákonom na základe zmluvy o postúpení pohľadávok 27.09.2012. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti dlhu vyhlásil až žalobca listom zo dňa 16.10.2012, ktorý nepreukázal, že boli dodržané zákonom o bankách upravené podmienky postúpenia úveru (§ 92 ods. 8). Súd teda urobil záver, že absentuje aktívna vecná legitimácia žalobcu, lebo zmluva o postúpení pohľadávok sa považuje za neplatnú z dôvodu, že bez povolenia NBS na poskytovanie a správu nezosplatnených úverov žalobcovi nemohol byť platne postúpený takzvaný živý úver, keďže nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov (§ 7 ods. 1 zákona o bankách). Predmetom postúpenia z banky na nebankovú obchodnú spoločnosť môžu byť totiž len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti. Zároveň musí byť splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku, s ktorým bol v omeškaní nepretržite 90 dní. Žalobca v tejto veci nepreukázal, že banka predtým vyzvala dlžníka na úhradu dlhu po tom, čo bol 90 kalendárnych dní v omeškaní so splácaním; nepreukázal teda, že list pôvodného veriteľa zo dňa 21.12.2009 bol žalovaným doručený, a nepreukázal ani to, že bol postúpený splatný úver. Právny predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť celú pohľadávku z úverového vzťahu, ale musel by tento vzťah ukončiť a následne v súlade so zákonom postúpiť aj osobe, ktorá nie je bankou. Na základe toho súd pre absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu žalobu ako nedôvodnú zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“) s tým, že úspešným žalovaným nepriznal náhradu trov konania, pretože im žiadne nevznikli.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia. Podľa neho vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Ani zo samotného znenia ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. K postúpeniu pohľadávky došlo v súlade so zákonom. Žalovaní boli v čase postúpenia pohľadávky v nepretržitom omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bol postupcom pred postúpením pohľadávky opakovane vyzvaní na úhradu omeškaných splátok. Keďže tieto skutkové tvrdenia žalovaní nenamietali, je potrebné ich v zmysle § 151 ods. 1 považovať za nesporné skutkové tvrdenia. V tomto smere poukázal aj na ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok o tom, že klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Banka alebo pobočka si so svojím klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Keďže ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si v posudzovanom prípade dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona, a to v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok (VOP). Oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá jeho aktívnu legitimáciu a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platností postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Na podporu svojich tvrdení poukázal aj na odôvodnenie rozhodnutí iných súdov v obdobných veciach.

4. Žalovaní sa k odvolaniu nevyjadrili.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 napadnutý rozsudok súdu prvej ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil. Konanie v tejto veci bolo začaté za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“), a tak odvolací súd v odvolacom konaní postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1,2 CSP, podľa ktorého: (1) Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. (2) Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

6. Zároveň odvolací súd aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd použijúc v tomto prípade citované zákonné ustanovenie konštatoval, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a podrobne odôvodnil v súlade s citovanými ustanoveniami reštitučného zákona, na ktoré aj odvolací súd poukazuje. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal všetkými okolnosťami uvádzanými dovtedy stranami sporu, pričom jeho závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní a sú v súlade aj s aktuálnou judikatúrou súdov v obdobných veciach. Odvolacie dôvody žalovaného neobsahujú také skutočnosti, ktoré by mohli zvrátiť výsledok prvoinštančného konania v jeho prospech.

7. Z obsahu spisu vyplýva ten skutkový stav, ktorý konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku a na ktorý odvolací súd odkazuje. Je zrejmé, že žalobca mal uplatnenú pohľadávku nadobudnúť zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenej dňa 27.09.2012 so Slovenskou sporiteľňou, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, (ďalej aj „banka“) ako postupcom, pričom tento pôvodný veriteľ so žalovanými uzatvoril dňa 13.10.2005 zmluvu o úvere podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s dohodnutou výškou úveru 200.000 Sk, ktorú mali žalovaní spolu s príslušenstvom splniť v splátkach po 2.720 Sk mesačne od 10.11.2005. Žalobca uvádzal, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, a preto právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej predo dňom 01.01.2008 sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Pohľadávka mu bola postúpená platne postúpená s tým, že predčasnú splatnosť úveru pre neplatenie splátok žalovanými vyhlásil ešte pôvodný veriteľ a dlžná suma v tom čase činila 8.351,94 eura.

8. Odvolací súd urobil záver, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol správne, keď žalobu zamietol. Z právneho hľadiska totiž správne skúmal, či žalobca ako postupník danú pohľadávku v spotrebiteľskom vzťahu nadobudol platným právnym úkonom postúpenia. Je nesporné, že medzi veriteľom a dlžníkmi bola uzavretá spotrebiteľská zmluva tak, ako to uzavrel aj súd prvej inštancie s odkazom na ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia tejto zmluvy, a to bez ohľadu na to, že zmluva odkazovala na ustanovenia Obchodného zákonníka. Podľa § 290 Civilného sporového poriadku spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou, kedy ide o spor s ochranou slabšej strany, teda o spor, v ktorom je súd povinný aplikovať odlišné procesné postupy od všeobecného sporového konania. Zákonodarca tu vychádza z hmotnoprávnej úpravy, ktorá podľa neho dostatočne pokrýva definičné znaky tejto skupiny sporov. Takýto postup je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov, pri ktorých sa súd nemá spoliehať v plnej miere na splnenie si dôkaznej povinnosti spotrebiteľa, ale môže prevziať dôkaznú iniciatívu sám.

9. Povaha spotrebiteľského sporu a postavenie spotrebiteľa ako objektívne a prirodzene slabšej strany právneho aj procesnoprávneho vzťahu vylučujú uplatnenie prísnej koncentrácie konania typickej pre všeobecné sporové konania. Z tohto dôvodu spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú v spotrebiteľských sporoch, v ktorých nie je spotrebiteľ zastúpený advokátom (§ 291 ods. 3, § 296

. Spotrebiteľ môže predkladať a označovať skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. V zmysle ustanovenia § 295 súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, a súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz, a na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada súd z úradnej povinnosti. Zároveň je potrebné uviesť, že podľa § 470 ods. 2 pri použití tohto zákona na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

10. Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky (ku ktorému v tejto veci došlo zmluvou zo dňa 27.09.2012): „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“ Pri rozhodovaní v tomto spore bolo potrebné mať na zreteli aj ustanovenie § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. V prípade, ak by postúpenie bolo v rozpore so zákonom, bol by daný dôvod na aplikáciu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

11. Na základe uvedeného bolo potrebné ustáliť, že proces postúpenia pohľadávky zo strany veriteľa, ktorým je banka, mal byť nasledovný: Ak nastala splatnosť spotrebiteľom neuhradenej splátky a klient banky bol nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, banka pred samotným postúpením pohľadávky mala preukázateľne dlžníka vyzvať na zaplatenie dlžnej sumy (§ 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách). V prípade, že dlžník na výzvu nereagoval a bola splnená podmienka omeškania po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, banka mohla postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku na inú osobu, a to aj na takú, ktorá nie je bankou, a to bez súhlasu dlžníka. S ohľadom na ustanovenie § 17 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) môže banka postúpiť pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere len vtedy, ak sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (t.j. po vyhlásení mimoriadnej splatnosti dlhu). Banka teda vo všeobecnosti pri spotrebiteľskom úvere nemôže postúpiť len časť nesplateného dlhu (napríklad 1 splatnú splátku), ale buď musí vyčkať konečný termín splatnosti dlhu alebo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť dlhu pre nesplnenie niektorej splátky, ak to bolo dohodnuté (§ 565 Občianskeho zákonníka). Zároveň banka musí vždy - pred samotným postúpením - zaslať preukázateľne spotrebiteľovi výzvu na zaplatenie a dodržať aj ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. upozorniť spotrebiteľa, že po 15 dňoch si uplatní právo na tvz. „zosplatnenie“ celého dlhu (ak ešte nenastala konečná splatnosť dlhu) v súlade s dohodou oboch zmluvných strán a súčasne na podklade § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka. Až následne by mohla celú zosplatnenú pohľadávku postúpiť subjektu, ktorý nie je bankou, v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 1 zákon o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého - v tomto prípade v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky - ak veriteľ postúpi práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, vrátane vzájomného započítania pohľadávok, postupuje sa podľa Občianskeho zákonníka. Podľa aktuálneho znenia § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a: a) ide o prechod

alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

12. V tomto prípade z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že veriteľ

- dodávateľ - uvedené zákonné podmienky pred postúpením pohľadávky nedodržal. Ak zákonné predpoklady postúpenia pohľadávky na inú osobu nie sú splnené, pohľadávka banky je nepostupiteľná, a to bez ohľadu na to, že vo Všeobecných obchodným podmienkach je uvedené, že klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Pokiaľ zákon stanoví určité pravidlá pri postupovaní pohľadávky, nie je možné dohodnúť si také podmienky postúpenia, ktoré sú v rozpore so zákonom; takéto postúpenie je potom pre rozpor so zákonom neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka). Vykonaným dokazovaním v tomto konaní bolo preukázané len oznámenie pôvodného veriteľa o postúpení pohľadávky. Nebolo však preukázané, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky postupoval v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky, teda že preukázateľne pred samotným postúpením pohľadávky dlžníkov vyzval na splnenie dlhu. Žalovaným 1/,2/ až po postúpení pohľadávky oznámil, že došlo k postúpeniu pohľadávky a že bola postúpená na žalobcu, ktorému majú plniť dlhovanú sumu s príslušenstvom.

13. Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.03.2018, podľa ktorého podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka)“.

14. Keďže uvedené zákonné ustanovenia pred postúpením pohľadávky banky terajšiemu žalobcovi neboli dodržané, odvolací súd konštatoval, že právny úkon postúpenia je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Na tom základe bolo nutné urobiť záver, že žalobca, ktorý svoje právo opieral o zmluvu o postúpení pohľadávky, v tejto veci nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, a z toho dôvodu bolo potrebné žalobu ako takú zamietnuť. Absolútna neplatnosť právnych úkonov totiž pôsobí voči každému, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti, nemožno ju odstrániť ratihabíciou ani konvalidáciou a nepremlčuje sa. Odvolací súd teda postúpenie pohľadávky vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon, v dôsledku ktorého žalobe nebolo možné vyhovieť; žalobca nepreukázal, že je nositeľom uplatneného práva, lebo na základe neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky nemohol platne nadobudnúť právo na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere.

15. V závere odvolací súd poznamenáva, že žalobcom namietané neuplatnenie ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách v čase uzavretia zmluvy o úvere neobsahovalo dnešné znenie o tom, že banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojím klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu. Avšak aj v prípade aktuálne platného a účinného znenia § 89 ods. 1 zákona o bankách by bolo nutné posudzovať o. i. aj to, či zákon alebo osobitný predpis výslovne iné dojednanie nezakazuje alebo či z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. V tomto smere bola námietka žalobcu irelevantná. Rovnako odvolací súd nepovažoval za právne významné ani tvrdenie žalobcu, že žalovaní nenamietali neplatnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky, a preto bolo treba aplikovať ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Konanie bolo v tomto prípade začaté ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu a v zmysle § 470 ods. 2 druhej vety CSP, ktorý sa odo dňa jeho účinnosti (01.07.2016) použil aj na toto konanie, nebolo možné uplatňovať ustanovenia tohto zákona o popretí skutkových tvrdení protistrany (§ 151 , ak by boli v neprospech strany (v tomto prípade žalovaných). Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

16. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní 1/,2/, voči ktorým bola žaloba zamietnutá a ktorým by z toho dôvodu patrila náhrada trov účelne vynaložených v tomto štádiu konania (§ 255 ods. 1 .

Keďže im žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol (§ 396 ods. 1 , že sa im nárok na ich náhradu nepriznáva.

17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .