Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11S-82-2021.pdf
PDF · 214.28 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/82/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: G. s.r.o., H. XXX/X, XXX XX S., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného: Z.. B. O., advokát, so sídlom S. XX, XXX XX C., proti žalovanému: U. Q. K. Q., so sídlom F. XX, XXX XX C. C., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX. júla XXXX v spojení s rozhodnutím Daňového úradu R. č. XXXXXX/XXXX zo dňa 11. marca 2021, takto
rozhodol:
Správny súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 22.09.2021 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 22. júla 2021 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu R. (ďalej aj „správca dane“) XXXXXX/XXXX zo dňa XX. marca XXXX (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 6.400,- eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2016, z dôvodu porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH žalobcom tým, že si uplatnil právo na odpočítanie DPH z faktúr vystavených spoločnosťou U., s.r.o. (2.400,- eur) a G. S., s.r.o. (4.000,- eur) na základe reklamného plnenia zo zmluvy o reklamnej spolupráci. Daňové orgány tiež spochybnili právnu povahu deklarovaného plnenia, keď poskytnutú službu prenájmu reklamnej plochy posúdili ako sponzorstvo a nie ako reklamu.
2. Petitom správnej žaloby sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie správcovi dane z dôvodov uvedených v ustanovení § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f) a písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.
3. Žalobca v rámci žaloby uviedol, že z pohľadu vedomostí roku 2021 je všetkým z verejne dostupných informácií známe, že pán S. S. je väzobne stíhaný a bude súdený za opakovanú a závažnú trestnú činnosť. Ak by dnes žalobcu oslovil ktokoľvek s väzbami na menovanú osobu, k uzavretiu zmluvy na dodanie akýchkoľvek služieb by nedošlo. Každý obozretný podnikateľ by sa takémuto zmluvnému partnerovi vyhýbal, a to aj v prípade, ak by bol iba subdodávateľom v rámci určitého zmluvného vzťahu.
Podľa žalobcu z vykonaného dokazovania v tejto veci doposiaľ nie je zrejmé, či žalovaný a správca dane dnes disponujú akýmikoľvek informáciami a dôkazmi, že menovaná osoba sa v určitej forme podieľala na určitej trestnej činnosti, avšak v iných veciach odlišných od tohto prípadu. Podľa žalobcu žalovaný a správca dane vo svojich rozhodnutiach sa uvedeným nezaoberali. V rámci dokazovania žalovaný ani správca dane podľa žalobcu ani len okrajovo nepreukázali, že by čo i len hypoteticky mohol mať žalobca v roku 2016 o takýchto negatívnych a dnes stále sporných skutočnostiach vedomosť. Žalobca mal za to, že ak dodávateľ v rámci výsluchu uvedie, že sa na dodaní služieb podieľala osoba podozrivá z páchania iných trestných činov, nemôže byť automaticky vzťahované aj na v tomto prípade posudzované služby. Najmä v prípade, ak sa jedná o páchateľa násilnej trestnej činnosti a nie daňovej trestnej činnosti. Ak sa osoby vypočuté v tomto konaní akokoľvek podieľali na takejto trestnej činnosti, nie je vôbec z vykonaného dokazovania zrejmé a logicky odôvodnené, akú úlohu by mal v tomto údajnom reťazci zohrávať žalobca a jemu dodané služby. Z obsahu rozhodnutí nie je zrejmé, kde a na základe akého dôkazu vznikla domnienka, následne pretavená do záveru, že poskytnutie služieb je súčasťou podvodnej schémy. Žalobca poukázal na výpoveď bývalého konateľa spoločnosti U., s. r. o., pána P. C. poskytol vysvetlenia k službám z roku 2016, avšak už nedisponoval so žiadnymi účtovnými dokladmi, nakoľko ich odovzdal novému konateľovi pánovi P. H.. Správca dane sa pokúsil vypočuť aj menovanú osobu pána H. v Z. avšak neúspešne. Skutočnosť, že dodávateľská spoločnosť zanikla, rovnako ako aj nekontaktnosť dodávateľa, nemôže byť podľa žalobcu na jeho ujmu a nemôže akokoľvek vytvárať základ pre jeho sankcionovanie tým, že mu nebude zdaniteľné plnenie dodané takýmto subjektom z hľadiska odpočtu dane z pridanej hodnoty uznané. Žalobca argumentáciu žalovaného a správcu dane o spochybnení skutočnosti, že služby, teda kooperačné práce na dieloch a rozvoz tovaru žalobcu nemali súvisieť s výkonom jeho podnikateľskej činnosti označil za absurdnú. Žalobca je spoločnosťou, ktorá sa zaoberá povrchovou úpravou kovov. Je teda logicky predpokladateľné, že výrobky, ktoré žalobca vyhotoví, bude potrebné naložiť a odviezť zákazníkom. Nie je objektívne možné požadovať, aby si daňový subjekt všetky jemu poskytované služby detailne dokumentoval, nakoľko takýto postup by bol v úplnom rozpore s ich ekonomickým využitím. Žalobca poukázal na to, že správca dane môže teoreticky tvrdiť, že je povinnosťou každého daňového subjektu, aby si k účtovným dokladom zároveň viedol evidenciu a dôkazy preukazujúce oprávnenosť použitia týchto nákladov. Takto sú nastavené vo všeobecnosti predpisy daňového práva. Použitie týchto ustanovení však nemôže byť aplikované ad absurdum. Je potrebné, aby tento záväzok žalobcu v tomto konkrétnom prípade v rozumnej miere reflektoval bežnú realitu a nebol iba extrémnym nástrojom, ktorý správca dane môže kedykoľvek použiť na akékoľvek zdaniteľné plnenie a toto jednoducho bez ďalšieho označiť za pochybné. Toto sa stalo podľa žalobcu presne v tomto prípade. Žalobca od počiatku poskytoval súčinnosť správcovi dane a žalovanému, predložil všetky relevantné dôkazy (doklady o úhrade celej sumy).
4. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že zásadnou skutočnosťou, ktorú v tejto oblasti žalovaný, ako aj správca dane posudzujú, je prípustnosť reklamy na strane žalobcu. Žalovaný aj správca dane reklamné služby právne kvalifikujú ako sponzorský príspevok, resp. za predstierané poskytnutie služieb. Tieto závery však neboli ani v jednom z vydaných rozhodnutí logicky a aplikáciou platného práva podložené. Prvým dôvodom, ktorý obidva subjekty zhodne uvádzajú je, že sa opierajú o § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii. Žalobca zdôraznil, že predmetný zákon o vysielaní a retransmisii sa vzťahuje podľa jeho paragrafu (§) 2 na vysielanie a retransmisiu a nie je zrejmé, z akého právneho dôvodu by sa mal aplikovať na tento konkrétny prípad. Ani v prvostupňovom ani v druhostupňovom rozhodnutí nie je konkrétne uvedené a jasne zdôvodnené, prečo sa správca dane rozhodol aplikovať tento právny predpis, a prečo práve rozlíšenie medzi reklamou a údajným sponzorstvom má diskvalifikovať žalobcu pri použití reklamných služieb ako daňového výdavku na podklade aplikovanej právnej úpravy. Žalobca je podnikateľským subjektom, ktorý sa špecializuje na povrchové úpravy rôznych kovov. Z napádaných rozhodnutí však nie je vôbec zrejmé, kde obidva subjekty pri vydávaní rozhodnutí našli vecný súvis s vysielaním a retransmisiou. Ak správny orgán aplikuje konkrétny právny predpis, je povinný zdôvodniť, prečo konkrétny predpis aplikuje. V napádaných rozhodnutiach však už iba obidvaja konštatujú, že sa jedná o sponzorstvo, resp., že služby neboli poskytnuté, ale ich poskytnutie strany iba predstierali. Žalovaný a správca dane aplikovaním uvedeného právneho predpisu podľa žalobcu vec nesprávne právne posúdili a rozhodnutia zaťažili nepreskúmateľnosťou, nezrozumiteľnosťou. Podľa žalobcu skutočnosť, že na reklamu sa používajú športové podujatia resp. šport ako taký, nemôžu znamenať, že takýto výdavok je z hľadiska daňových výdavkov považovaný vždy za predstieraný alebo nezákonne uplatnený. Reklamné služby a príjmy z reklamy v športe sú významným zdrojom príjmov pre podporu športu, a tak sa dialo aj v tomto prípade. Podľa žalobcu nemožno automaticky túto formu reklamy spochybňovať ako daňový náklad, resp. v tomto
prípade ako daňový náklad žalobcu. Platné právo neobsahuje žiadne obmedzenia, ktoré by striktne určovali, aký typ reklamy si môže daňový subjekt objednať, a to platí tým pádom aj na reklamné služby v tomto prípade. Nie je v právomoci správcu dane, aby určoval daňovému subjektu, či si má reklamu zvoliť v oblasti športu, kultúry alebo kdekoľvek inde.
5. Žalobca využil na reklamné služby obchodnú spoločnosť G. S., s.r.o. a za zaplatenú odplatu získal preukázateľne viacero foriem reklamy podľa dohody, okrem iného aj umiestnenie loga v športovej hale, reklamu na plagátoch, umiestnenie loga v časopise a na banneri na internete a iné. Skutočnosť, že logo žalobcu bolo raz umiestnené v športovej hale a už ho nebolo potrebné viac inštalovať neznamená, ako uviedol správca dane, že vlastne už žiadne náklady nevznikali. Táto forma reklamy si vyžaduje jeden zásadný náklad, a to, aby sa v tejto športovej hale konali športové a kultúrne podujatia, aby ju navštevovali diváci, a to určite nemožno považovať za niečo automatické a hlavne bez „reálneho plnenia“. Ak by bola táto hala dlhodobo zavretá a nepoužívaná a za takýto typ reklamy by si žalobca platil, bolo by možné uvažovať o tom, že sa jedná o pochybne vynaložené prostriedky na reklamu. Žalobca za túto službu zaplatil a bolo na spoločnosti G. S., s.r.o, aby zabezpečila to, že túto reklamu bude vidieť čo najviac ľudí a v športovej hale sa tak aj dialo. Podľa žalobcu nie je vôbec v právomoci správcu dane, aby spôsobom uvedeným v prvostupňovom a druhostupňovom rozhodnutí posudzoval dôvody a súkromné motivácie, ktoré viedli žalobcu k tomu, aby si zvolil určitý typ reklamy. Ak obľubuje niekto určitý šport, navštevuje ho a je to pre neho určitá forma spoločenského vyžitia, prirodzene potom môže považovať umiestnenie svojej reklamy v športovej hale za správny taktický krok, ktorým aj pred svojimi obchodnými partnermi, s ktorými sa stretá na týchto športových podujatiach, získava určitý kredit, ktorý má pre neho a jeho spoločnosť svoj ekonomický význam. Správca dane nemôže degradovať reklamu iba na prezentovanie mlieka a pečiva v papierovom reklamnom letáku predajne potravín, pretože iba takáto reklama by spĺňala kvalifikačné predpoklady uvedené v prvostupňovom a druhostupňovom rozhodnutí. Žalobca mal ďalej za to, že nemôže byť na ujmu ani žalobcovi ani spoločnosti G. S., s.r.o., ak táto spoločnosť svoje kontakty využije na to, aby poskytovala reklamné služby aj takou formou, že na to využíva spoluprácu s konkrétnym športovým klubom. Nemožno za touto súvislosťou automaticky hľadať nezákonný postup. Žalobca sa venuje vysoko špecializovanej činnosti a rovnako ním vhodne cielená reklama má pre neho svoj ekonomický význam. Skutočnosť, že si zvolil jemu blízky šport však neznamená, že je táto reklama nezmyselná alebo je za tým potrebné hľadať čokoľvek iné, že tým získal akúkoľvek neoprávnenú daňovú výhodu, resp. že sa jednalo iba o predstierané služby. Správca dane musí reflektovať na realitu podnikateľského prostredia a vývoj v oblasti reklamy a najmä na skutočnosť, že je na rozhodnutí daňového subjektu, aký typ reklamy si zvolí. Žalovaný a správca dane bez existencie relevantných dôvodov a najmä dôkazov žalobcu kriminalizujú. Použitie takejto závažnej právnej kvalifikácie musí byť adekvátne podložené dokazovaním, čo sa v tomto prípade nestalo.
6. Žalobca poukázal na to, že v roku 2014 mal tržby celkom 1.836.729,- eur, následne v roku 2015 vo výške 2.207.764,- eur a v roku 2020 už boli v rozsahu 4.304.495,- eur. Jedná sa teda o prosperujúcu a neustále rastúcu spoločnosť. Jedným z dôvodov je aj skutočnosť, že žalobca vždy zvolil správnu a adekvátnu formu reklamy. Ak by údaj za tržby v roku 2016 rozdelili pomerne za jeden mesiac, na posudzované obdobie február 2016, tak by naň pripadali tržby vo veľkosti 188.160,83 eur. Reklamné služby a ich primeranosť je potrebné posudzovať aj z tohto hľadiska. Žalobcom vynaložená suma na reklamné služby je úplne adekvátna k rozsahu jeho činnosti. Je tu na mieste otázka, prečo sa žalovaný a správca dane vôbec nezaoberali primeranosťou reklamy z pohľadu hospodárskych výsledkov. Žalobca mal za to, že reklamné služby sú úplne adekvátne k činnosti žalobcu, nepredstavujú žiaden neobvyklý výdavok, ktorý by nekorešpondoval s výškou jeho tržieb. Žalobca poukázal na to, že do nedávna nebolo akceptovateľné na Slovensku ako daňový výdavok konzumné za obchodné rokovanie prebiehajúce v reštaurácii v cene niekoľko stoviek euro, naopak v akejkoľvek krajine s dlhodobo fungujúcou trhovou ekonomikou nebola o oprávnenosti takého výdavku ani len diskusia a ani v prípade, ak sa náklad vyšplhal na tisíce eur.
7. Žalobca rozporoval závery žalovaného a správcu dane, že úhradou za reklamné služby žalobca získal neoprávnenú daňovú výhodu. Žalobca za reklamné služby zaplatil, teda vrátane 4.000,- eur DPH a tie si riadne uplatnil ako daň na vstupe. Nie je teda zrejmé, kde získal neoprávnenú výhodu. Ak by za tieto služby žalobca nezaplatil, mohli by sa pokračovať v dokazovaní, či doloženie takejto faktúry do účtovnej evidencie žalobcu nemalo iba formálne znížiť daňový základ pre daň z pridanej hodnoty za február 2016. Ak však došlo k úhrade a žalovaný a účastník konania nepreukázali opak, ich úvahy sú v rozpore s vykonaným dokazovaním a nesprávne aplikovali platné právo. Dokonca aj
spoločnosť G. S., s.r.o. si tento príjem riadne uviedla v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty. Ďalej žalobca namietal záver, že reklamné služby boli predstierané, nakoľko takáto skutočnosť nikdy nebola zo strany žalovaného ani účastníka konania dostatočne preukázaná. Dokumentácia, účtovné doklady, štatistiky a doklady o úhrade boli žalobcom správcovi dane predložené. Ak žalovaný alebo správca dane disponovali akýmkoľvek dôkazom, ktorý by toto ich tvrdenie/pochybnosť preukazoval, mali tak urobiť, nestalo sa tak však. Žalobca uviedol, že si úplne obvyklým spôsobom objednal reklamné služby, do svojej účtovnej evidencie uložil doklady vzťahujúce sa k nim a na výzvu ich riadne predložil. V rámci výsluchov konateľa žalobcu ako aj konateľa spoločnosti G. S., s.r.o. boli reklamné služby v dostatočnej miere zdokumentované a objasnené. Konateľ so správcom dane spolupracoval a na všetky predložené otázky odpovedal. Reklamné služby bolo poskytnuté viacerými formami, pričom tieto formy boli dostatočne rovnako preukázané. Záverom žalobca uviedol, že meritórne rozhodnutia nevychádzajú z riadne vykonaného dokazovania a ani z jasne aplikovaného platného práva. V týchto rozhodnutiach sú naznačené určité pochybnosti ohľadne reklamných služieb, čiastočne citovaná určitá právna úprava, avšak tieto vôbec priamo nekorešpondujú so závažnými závermi, ktoré sa následne rozhodli žalovaný a správca dane vo svojich rozhodnutiach ohľadne nich urobiť. Správny orgán môže v rámci svojej právomoci vydávať iba rozhodnutia, ktoré sú podložené presvedčivými dôkazmi a iba v prípade, ak je skutkový stav nepochybne zdokumentovaný, a to bez akejkoľvek pochybnosti.
8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že zotrváva na skutočnostiach a záveroch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a žiada žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný mal za to, že skutkový stav, ktorý vzal on, ako aj správca dane, za základ svojho rozhodnutia, nie je v rozpore s administratívnym spisom a vykonaným dokazovaním a má v ňom oporu. Taktiež, že ním, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, uvedené právne predpisy, ako aj judikatúra, sú aplikovateľné na posudzovaný prípad, pričom sa vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobcu, uvedenými v podanom odvolaní a relevantnými v danej veci. Ďalej uviedol, že v danom prípade on, ako aj správca dane, posudzovali oprávnenosť žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane zo sporných dodávateľských faktúr v zmysle ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Žalovaný uviedol, že dôvodom neuznania odpočtu DPH zo sporných dodávateľských faktúr od spoločnosti U., s.r.o. je porušenie hmotnoprávneho zákona o DPH, konkrétne porušenie ustanovenia § 49 v nadväznosti na § 51, žalobcom, nakoľko dokazovanie vykonané správcom dane nepreukázalo, že došlo k dodaniu, resp. uskutočneniu zdaniteľných obchodov dodávateľom U. , s.r.o. tak, ako je uvedené na sporných faktúrach - správcovi dane nebolo vierohodne preukázané reálne dodanie služieb deklarovaných spornými faktúrami dodávateľa. Žalobca deklaroval dodanie služieb (kooperačné práce na linke, zabezpečenie prepravných služieb na rozvoz a distribúciu výrobkov) spoločnosťou U. , S.r.o. Z vykonaného dokazovania správcu dane, najmä zo svedeckých výpovedí p. P. C. (bývalý konateľ dodávateľskej spoločnosti) a p. S. S. (bývalý konateľ údajných subdodávateľských spoločností) a z vyjadrenia konateľa žalobcu (ústne pojednávanie uskutočnené dňa 10.09.2019), však nevyplynuli skutočnosti, ktoré by žalobcom deklarované dodania služieb potvrdzovali, práve naopak, závery vyplývajúce z týchto vyjadrení podporili relevantné pochybnosti správcu dane. P. P. C. vo svojej svedeckej výpovedi síce potvrdil obchodnú spoluprácu so žalobcom v zmysle sporných faktúr, avšak nevedel uviesť žiadne podrobnosti týkajúce sa sporných zdaniteľných obchodov - odvolával sa na ich vyšpecifikovanie a uvedenie v objednávkach a v zmluve uzatvorenej so žalobcom, ktoré však nepredložil ani on, ani samotný žalobca - konateľ žalobcu dokonca uviedol, že "pochybuje" o uzatvorení zmluvy; p. C. sa odvolával na p. S. a jeho spoločnosti, avšak nevedel ani konkretizovať spoločnosť, ktorá mala služby fakturované žalobcovi realizovať. P. S. S. obchodnú spoluprácu so spoločnosťou U. , s.r.o. poprel. Z dokazovania správcu dane vyplynulo, že žalobca jednoznačne neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď okrem sporných dodávateľských faktúr nepredložil správcovi dane žiadne ďalšie doklady a dôkazy, ktoré by preukazovali ním tvrdené a deklarované skutočnosti - konateľ žalobcu k dokladom súvisiacim so spornými dodávateľskými faktúrami od spoločnosti U. , s.r.o. uviedol, že "doklady odopínajú, archivujú a následne sa skartujú". Žalovaný, rovnako ako v napadnutom rozhodnutí, uvádza, že správca dane nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane zo sporných faktúr vystavených spoločnosťou U., s.r.o. z dôvodu porušenia hmotnoprávneho zákona o DPH, nie z dôvodu aplikácie judikatúry Súdneho dvora EÚ. Konštatovanie správcu dane o možnej vedomosti žalobcu o nespoľahlivosti dodávateľa U. , s.r.o. je len "dokreslením" celkového obrazu posudzovanej transakcie. Podľa žalovaného dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane zo spornej dodávateľskej faktúry od spoločnosti G. S., s.r.o je zistenie správcu dane, že v posudzovanom prípade neboli žalobcovi dodané reklamné služby, ale v skutočnosti sa jednalo o sponzorský príspevok na podporu hádzanárov D. K. D.. Uvedený záver správcu dane vyplynul s ním vykonaného rozsiahleho
dokazovania (uvedeného v odôvodnení jeho rozhodnutia) a jednoznačne nie na základe skutočnosti, že „sa jednalo o reklamné služby v športovej hale, resp. na plagátoch športového klubu“, ako to v podanej žalobe tvrdí žalobca.
9. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že je bežnou praxou postup správcu dane, ktorý už len pri pochybnosti o skutočnostiach súvisiacich s konkrétnym zdaniteľným plnením rozhodne, ako je uvedené v prvostupňovom a druhostupňovom rozhodnutí. Napriek tomu, že je takáto prax bežná, nie je v súlade s platným právom. Žalovaný nikdy ani len okrajovo nespomenul, do akej miery by malo dokazovanie pokračovať, kam by malo dospieť, aby považoval reklamné služby za bezproblémové. Žalovaný na základe viacerých pochybností nezávislých od žalobcu zistené okolnosti bez uvedenia jasného dôvodu svojvoľne spojil a následne vydal nezrozumiteľné a nepreskúmateľné rozhodnutie. Žalobca poukázal na odôvodnenie prvého zrušujúceho rozhodnutia žalovaného a tiež na rozhodovanie žalovaného v iných zdaňovacích obdobiach. Žalobca mal za to, že dokazovanie nebolo vedené zákonným spôsobom a žalovaný nesprávne poskladal vlastné pochybnosti bez opory v zistenom skutkovom stave do nepreskúmateľného rozhodnutia. Žalobca namietal nesprávne vyhodnotenie výpovedí svedkov a konateľa žalobcu.
10. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutia a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania verejne vyhláseným rozsudkom, vychádzajúc zo súhlasu účastníkov s takýmto postupom, majúc za to, že skutkové ani právne súvislosti prípadu a zrozumiteľne prezentovaná písomná argumentácia účastníkov konania prejednanie veci na pojednávaní nevyžadujú.
11. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že Daňový úrad R., pobočka S. C., vykonal u žalobcu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie január XXXX až december XXXX, zameranú na dodržiavanie zákona o DPH. Daňová kontrola začala dňa 29.11.2017. Rozhodnutím č.XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 21.09.2018 správca dane daňovú kontrolu prerušil. V daňovej kontrole pokračoval po odpadnutí prekážky dňa 09.01.2019. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 28.02.2019, ktorý doručil žalobcovi a vyzval ho na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole.
12. Žalobca si okrem iného uplatnil za zdaňovacie obdobie február 2016 právo na odpočítanie 20 % DPH vo výške 4.000,- eur z faktúry č. XXXXXXXX od dodávateľa - spoločnosti G. S., s.r.o., so sídlom Q. XXXX, XXX XX Q., IČO: XXXXXXXX a vo výške 616,- eur z faktúry č. XXXXXXXXX a 1.784,- eur z faktúry č. XXXXXXXXX od dodávateľa - spoločnosti U., s.r.o., so sídlom R. XX, XXX XX C., IČO: XX XXX XXX.
13. Správca dane v rámci preverovania tvrdení žalobcu vypočul na ústnom pojednávaní ako svedka dňa 09.12.2020 P. C. (bývalého konateľa spoločnosti U., s.r.o.). Svedok P. C. potvrdil, že bol v čase od 14.04.2016 do 20.02.2017 konateľom spoločnosti U., s.r.o. Ako konateľ vykonával všetko, dohadoval obchody, vystavoval faktúry, podpisoval zmluvy a objednávky. Jednal za spoločnosť sám. Spoločnosť U., s.r.o. sa podľa jeho vyjadrenia zaoberala reklamnou a sprostredkovateľskou činnosťou a rôznymi kooperačnými prácami. K dôvodom prevodu obchodného podielu a predaja spoločnosti novému konateľovi maďarského občianstva P. H. sa svedok vyjadril, že v čase keď bol konateľom spoločnosti U., s.r.o., bol zároveň konateľom viacerých spoločností a nakoľko bol vyťažený, bol nútený túto spoločnosť odpredať, pretože nemal na ňu čas. Účtovníctvo spoločnosti si viedol P. C. väčšinou sám ako konateľ. Výkazy mu podávala účtovníčka p. D. z S. C.. Na typ účtovného softwaru si už nepamätal. Zálohy z účtovníctva boli vyhotovené, ale odovzdal ich novému konateľovi. Účtovné doklady spoločnosti svedok už nemal k dispozícii, nakoľko ich odovzdal novému konateľovi spoločnosti. Svedok potvrdil obchodnú spoluprácu so spoločnosťou G. s.r.o. v roku 2016, ktorej predmetom bolo zabezpečenie prepravných služieb na rozvoz a distribúciu výrobkov spoločnosti G. s.r.o. a sprostredkovanie kooperačných prác. Svedok potvrdil vystavenie preverovaných faktúr, pričom faktúry vystavil a podpísal on osobne. Podľa jeho vyjadrenia, faktúry boli riadne zaúčtované v účtovníctve spoločnosti a bola z nich odvedená DPH, čo ale nevedel preukázať žiadnymi dokladmi. Za spoločnosť G. s.r.o. jednal p. Q., za spoločnosť U., s.r.o.
jednal on ako konateľ. Jednania sa uskutočňovali v kancelárskych priestoroch v C.. Spolupráca trvala dlhodobo. K obchodom bola vystavená objednávka aj zmluva, všetko bolo súčasťou dokumentov, ktoré svedok už nemá k dispozícii. Podľa vyjadrenia svedka, všetky práce boli vykonávané subdodávateľským spôsobom. Subdodávateľom bol p. S. S., ktorý zastrešoval nejaké spoločnosti. Svedok si nepamätal presne, ktorá to bola spoločnosť, ale uviedol, že to bola pravdepodobne spoločnosť Z. s.r.o. Svedok sa nevedel vyjadriť, kto konkrétne vykonával kooperačné práce. On jednal len s p. S., s ktorým uzavrel zmluvu a objednávku na konkrétne kooperačné práce. S p. Q. si odkonzultoval, či bol s vykonanými prácami spokojný, ak bol spokojný, spolupráca pokračovala ďalej. Práce sa vykonávali v spoločnosti G. s.r.o. a vykonávali sa na ich linkách. Svedok sa nevedel vyjadriť, či bol potrebný na výkon kooperačných prác nejaký materiál, ani kto zabezpečoval materiál potrebný na výkon týchto prác. P. C. sa vyjadril k stanoveniu ceny za kooperačné práce, že najskôr ho p. Q. oslovil, že by potreboval určité práce pre linku. Svedok si preveril u svojich dodávateľov, či je schopný takéto služby zabezpečiť, vypracoval p. Q. ponuku. Po odsúhlasení časového intervalu a sumy sa dohodli, podpísali zmluvu a uskutočnili obchod. K faktúram ohľadom zabezpečenia prepravných služieb na rozvoz a distribúciu výrobkov, či svedok vie o aké výrobky sa jednalo, koho to boli výrobky a odkiaľ a kam bol zabezpečený rozvoz a distribúcia výrobkov, kde sa vykonávala nakládka a vykládka tovaru sa svedok vyjadril, že všetko bolo zakotvené v zmluve. Keďže nemal zmluvu k dispozícii, nevedel sa k podrobnostiam vyjadriť. Svedok sa vyjadril, že si neoveroval skutočnosť, či subdodávateľská spoločnosť, ktorá mu zabezpečovala služby, disponovala personálnym a materiálno-technickým vybavením na zabezpečenie fakturovaných služieb. Nemal dôvod si preverovať túto skutočnosť, nakoľko mal dôveru v p. S. S..
14. Správca dane dňa 10.09.2019 s konateľom spoločnosti G. s.r.o. P.. N. Q. spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní. K obchodnej spolupráci s dodávateľom U., s.r.o. sa konateľ daňového subjektu G. s.r.o. P.. Q. nevedel vyjadriť. P.. Q. pochyboval o tom, či bola podpísaná zmluva o spolupráci so spoločnosťou U., s.r.o. K uvedeným faktúram od U., s.r.o. P.. Q. nevedel doložiť žiadne iné doklady, keďže doklady odopínajú, potom sa archivujú a následne sa skartujú. Konateľ spoločnosti P.. Q. nemal vedomosť o skutočnosti, že spoločnosť U., s.r.o. nezamestnávala v preverovaných zdaňovacích obdobiach žiadnych zamestnancov a teda, že musela tieto činnosti zabezpečiť subdodávateľským spôsobom. P.. Q. sa ku vzniku spolupráce so spoločnosťou G. S., s.r.o. vyjadril, že je to pokračovaním spolupráce so spoločnosťou Z., s.r.o. Jednalo sa o identické faktúry aj o identickú zmluvu ako od spoločnosti Z., s.r.o. s rovnakým predmetom plnenia. Na otázku, kto sa zúčastnil obchodných rokovaní za spoločnosť G. S., s.r.o. sa P.. Q. vyjadril, že jednal s pánom C. (bývalý konateľ spoločnosti Z., s.r.o.), vtedajšieho konateľa spoločnosti G. S., s.r.o. S. C. P.. Q. podľa vyjadrenia nepoznal.
15. Správca dane v rámci preverovania tvrdení žalobcu vypočul na ústnom pojednávaní ako svedka Z. C., v čase od 09.03.2004 do 16.06.2017 konateľa spoločnosti Z., s.r.o.. Svedok potvrdil obchodnú spoluprácu so žalobcom v rokoch 2014-2016, vystavenie faktúr ako aj ich úhradu bankovým prevodom, pričom spolupráca v roku 2016 prebiehala prostredníctvom spoločnosti G. S., s.r.o.. Predmetom spolupráce bolo poskytovanie reklamných služieb žalobcovi, pričom konal s konateľom žalobcu. Svedok ďalej uviedol, že reklamné kampane boli vyšpecifikované v zmluve - jednalo sa o propagáciu a prezentáciu značky a loga platiteľa; podľa vyjadrenia svedka produkty platiteľa propagované neboli. K samotnej realizácii zdaniteľného plnenia svedok uviedol, že zamestnanci spoločnosti Z., s.r.o. riešili možnosti prezentácie a organizáciu podujatí; všetko ostatné (napr. grafický návrh, výroba bannerov, TV spotov) zabezpečovali externé/subdodávateľské spoločnosti, ktoré svedok nevedel uviesť. Svedok nekonkretizoval ani subdodávateľské spoločnosti, ktoré zabezpečovali inzerciu vo U. novinách, výrobu bulletinu, či vypracovanie TV spotu. Svedok ďalej uviedol, že aj v súčasnosti sa podieľa na fungovaní športového klubu HC K. D., ktorý združuje viacero športov, pričom každý šport má účet, na ktorý je uhrádzané členské alebo "sponzorské" od obchodných partnerov, z týchto prostriedkov sa financuje chod športového klubu, pričom stále pribúdajú ďalšie športy. Ku kritériám stanovenia ceny 160.000,- eur + DPH (20.000,- eur/mesiac + DPH) za zdaniteľné plnenia pre daňový subjekt G. s.r.o., a či bol vypracovaný cenník sa svedok vyjadril, že na marketingu určite boli cenníky, kde bolo rozdelené generálny, hlavný, reklamný partner, produktový partner. Niektorí partneri napr. poskytli len barter, napr. zabezpečili pitný režim a podobne. Vždy bol ale urobený určitý balík a dohoda s tým konkrétnym partnerom. Zároveň Z. C. podotkol, že každý jeden partner je vzácny, je to všetko na základe finančných možností obchodného partnera a dohody s ním. Vždy je to individuálna dohoda s každým reklamným partnerom. Mali viacero reklamných partnerov, finančné dohody sa robili vždy individuálne, nikdy to nebolo tak, že za určitú sumu dostane každý partner to isté. Cena nebola určená na základe nákladov.
16. Daňový úrad R. rozhodnutím č. XXXXXX/XXXX zo dňa 11.03.2021 podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 6.400,- eur na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2016, a to zvýšením daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty zo sumy 2.135,75 eur na sumu 8.535,75 eur.
17. Správca dane rozhodnutie odôvodnil tým, že pri dodávateľovi U., s.r.o. nebolo preukázané, že fakturované služby skutočne tento dodávateľ aj dodal. Vychádzal z toho, že svedok - konateľ dodávateľa P. C. nevedel konkretizovať svojho dodávateľa správne. Uviedol, že jeho dodávateľom bola pravdepodobne spoločnosť Z. s.r.o. Z kontrolných výkazov DPH spoločnosti U., s.r.o. správca dane zistil, že jediným deklarovaným dodávateľom spoločnosti U., s.r.o. v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach máj - december 2016 bola spoločnosť Z. Z. S. s.r.o.. Ďalej správca dane považoval vyjadrenia svedka P. C. len za formálne potvrdenie uskutočnenia zdaniteľných obchodov pre daňový subjekt G. s.r.o. Svedok nevedel konkrétne odpovedať na podrobnosti jednotlivých zdaniteľných obchodov. Vo svedeckej výpovedi sa odvolával na zmluvu, v ktorej malo byť všetko zakotvené, jej podrobnosti nevedel uviesť, nakoľko zmluvu nemal k dispozícii. Tvrdenie svedka P. C. boli v rozpore s tvrdením konateľa P.. Q., ktorý nepotvrdil podpísanie zmluvy o spolupráci so spoločnosťou U., s.r.o. Svedok nemal základné vedomosti, kto vykonával práce týkajúce sa predmetných dodávateľských faktúr. Pri obchodoch sa spoliehal len na svojho dodávateľa, respektíve na osobu konateľa S. S.. Nevedel sa bližšie vyjadriť, ktorá spoločnosť vystupovala v pozícii jeho dodávateľa. Ku konkrétnym skutočnostiam ohľadom preverovaných faktúr sa nevedel bližšie vyjadriť, nakoľko všetky doklady podľa jeho vyjadrenia odovzdal novému nekontaktnému konateľovi spoločnosti P. H.. Správca dane ďalej z verejne dostupných zdrojov zistil, že spoločnosť U., s.r.o. nevykázala v roku 2015 žiadne tržby, majetok v sume 1.139,00 Eur mala spoločnosť viazaný len v obežnom majetku. Podľa výpisu z OR SR sa P. C. stal konateľom v spoločnosti U., s.r.o. dňa 14.04.2016. Fakturácia od spoločnosti U., s.r.o. začala od mája 2016 a trvala do decembra 2016, od januára 2016 do apríla 2016 zabezpečovala tie isté služby pre spoločnosť G., s.r.o. iná spoločnosť - Q. E., s.r.o., v ktorej bol P. C. taktiež konateľom. Spoločnosť Q. Y E., s.r.o. je v súčasnosti vymazaná ex offo ku dňu 20.11.2020. Správca dane mal za to, že nakoľko informácie z účtovných závierok a z obchodného registra sú verejne dostupné na internete, kontrolovaný daňový subjekt minimálne mohol vedieť, že spoločnosť U., s.r.o. je nespoľahlivým obchodným partnerom. Kontrolovaný daňový subjekt nezachoval obvyklú mieru opatrnosti tým, že si dostatočne nepreveril svojho obchodného partnera, resp. konateľ spoločnosti G. s.r.o. sa vyjadril, že konateľa spoločnosti U., s.r.o. ani nepozná. Na základe uvedených skutočností správca dane vyjadril pochybnosti nad dôvodmi, ktoré viedli žalobcu k rozhodnutiu pokračovať v spolupráci s P. C. od mája 2016 prostredníctvom jeho inej spoločnosti U., s.r.o..Správcovi dane sa v priebehu vyrubovacieho konania nepodarilo preukázať kto skutočne dodal služby v zmysle faktúr od priameho dodávateľa U., s.r.o. Keďže neboli dostupné účtovné doklady spoločnosti U., s.r.o., neboli správcovi dane predložené žiadne dôkazné prostriedky, a preto správca dane nemohol overiť reálne dodanie predmetných služieb, a tým oprávnenosť nároku na odpočítanie dane u kontrolovaného daňového subjektu. Nepredloženie účtovníctva nebolo hlavným dôvodom nepriznania nároku na odpočítanie dane, ale podporilo pochybnosti o dodaní služieb uvedených na sporných faktúrach. Správca dane zdôraznil, že nemožnosť preveriť uskutočnenie predmetných plnení u dodávateľa a to v dôsledku prevodu obchodného podielu a výmeny konateľa v tejto spoločnosti, sťažila dôkaznú situáciu daňovému subjektu, nie správcovi dane, ktorý na základe vyššie opísaných zistení oprávnene spochybnil reálnosť deklarovaných plnení. Je totiž na daňovom subjekte, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane a ktorého zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, ktoré sa ukázali ako pochybné, aby tieto pochybnosti vyvrátil ďalšími dôkazmi. Správca dane opätovne konštatuje, že kontrolovaný daňový subjekt skutočnosti deklarované v predložených účtovných dokladoch nepreukázal, a preto mu nevzniklo právo na odpočítanie dane. Je vecou opatrnosti a obozretnosti každého riadne podnikajúceho daňového subjektu, aby si v záujme minimalizácie obchodného rizika, teda aj korektného uplatnenia práva na odpočítanie dane z reálnych zdaniteľných obchodov, riadne preveril osoby, s ktorými uskutočňuje svoju podnikateľskú činnosť. Každý daňový subjekt je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v ktoromkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov.
18. Vo vzťahu k službám dodaných spoločnosťou G. S., s.r.o., správca dane dospel k záveru, že v posudzovanom prípade sa nejedná o poskytnutie reklamných služieb, ale o sponzorský príspevok, ktorým daňový subjekt podporil športový tím HC K. D., čo preukazujú aj vyjadrenia štatutárneho zástupcu spoločnosti Z., s.r.o.. Svedok Z. C. sa vyjadril, že reklamné služby poskytovali žalobcovi aj po zániku
dodávateľa Z., s.r.o., a to prostredníctvom inej spoločnosti (G. S., s.r.o.). Z. C. okrem iného uviedol, že financovanie je tiež jednoduchšie, sú transparentné účty pre každý šport, na ktoré chodí členské od rodičov alebo keď sa podarí, zohnať sponzorské od obchodných partnerov, napr. na úhradu autobusu na športové podujatie a z toho sa potom financuje chod športového klubu. Najväčší náklad sú mzdy hráčov (muži, ženy) a mzdy trénerov, pretože na to nikto dotáciu nedá. Uviedol, že si musia zabezpečovať financie aj z externých zdrojov, pretože by „nevyžili“ len z dotácií a členských príspevkov, pričom to zastrešujú napr. zazmluvňovaním prostredníctvom obchodných partnerov a sponzorov, pre ktorých robia reklamné kampane. Ďalej uviedol, že " 24-hodín denne rozmýšľa nad tým, aby fungoval klub a aj spoločnosť: Zháňa financie a rozmýšľa, z čoho zaplatí bežné výdavky ako voda, plyn, elektrina. Ďalej k financovaniu športového tímu HC K. D. uviedol, že financuje sa cez dotácie, granty, prípadne treba mať dobrých kamarátov vo veľkých firmách - darovanie 2% a peniaze prostredníctvom reklamnej činnosti a kampaní. Skutočnosť, že sa jedná o sponzorský príspevok podporuje aj vyjadrenie Z. C. ku kritériám stanovenia ceny. Z. C. podotkol, že "každý jeden partner je vzácny, je to všetko na základe finančných možností obchodného partnera a dohody s ním. Vždy je to individuálna dohoda s každým reklamným partnerom. Mali viacero reklamných partnerov, finančné dohody sa robili vždy individuálne, nikdy to nebolo tak, že za určitú sumu dostane každý partner to isté. Cena nebola určená na základe nákladov, bolo to individuálne. " Z vyššie uvedeného správca dane uzavrel, že deklarovaný dodávateľ G. S., s.r.o. bol výhradným marketingovým partnerom hádzanárov HC K. D.. Prijatý záver správcu dane podporujú aj vyjadrenia konateľa kontrolovaného daňového subjektu. P.. N. Q. sa vyjadril, že za spoločnosť G. S., s.r.o. konal pán C., pričom konateľa spoločnosti G. S., s.r.o., nepoznal.
19. Správca dane ďalej z obsahu zmluvy zistil, že na nosičoch uvedených v čl. II zmluvy malo byť umiestnené len logo žalobcu. Ďalej zistil, že v posudzovanom prípade bolo na mantineloch, paneloch, vo U., novinách, na plagátoch uvedené len logo daňového subjektu G. medzi množstvom obchodných názvov iných daňových subjektov. Taktiež vo U. novinách, na plagátoch, letákoch, v TV boli v skutočnosti prezentované samotné zápasy, upútavky na zápasy, resp. prezentované výsledky jednotlivých zápasov a nie podnikateľská činnosť žalobcu, resp. samotný žalobca. Správca dane mal zato, že kontrolovaný daňový subjekt finančne podporil mesačnými príspevkami vo výške 24.000,- eur hádzanársky tím, ktorého výhradným marketingovým partnerom bol práve deklarovaný dodávateľ G. S., s.r.o..
20. Na základe všetkých vyššie popísaných skutočností mal správca dane za preukázané, že v posudzovanom prípade neboli kontrolovanému daňovému subjektu dodané reklamné služby, ale v skutočnosti sa jednalo o sponzorský príspevok. Sponzorský príspevok nie je predmetom DPH.
21. Správca dane pripomenul, že sponzorský odkaz na rozdiel od reklamy nie je službou v zmysle zákona o DPH, v zmysle ktorého je predmetom DPH dodanie tovaru alebo služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Nakoľko pri poskytnutí sponzorstva nejde o dodanie tovaru alebo služby za protihodnotu, toto dodanie nie je predmetom DPH. Žalobca podľa správcu dane porušil podmienky na odpočítanie DPH stanovené v § 49 ods. 1 ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, pretože si sám vedome odpočítal DPH zo sporných faktúr s nesprávnym predmetom fakturácie „prenájom reklamných plôch“, ktoré zahrnul do svojho účtovníctva napriek tomu, že vedel, že dodané služby spočívali v propagácii len názvu spoločnosti samotným uvedením loga spoločnosti na prenajatej ploche vozidla, t. j. žalobca akceptoval faktúry s takým predmetom fakturácie, ktorý nebol v súlade so skutočnosťou.
22. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Namietol, že právny záver správcu dane o tom, že dodané služby nie sú reklamou je nesprávny.
23. Rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 22.07.2021 žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Stotožnil sa s rozsahom vykonaného dokazovania, ako právnym záverom správcu dane, že v danej veci išlo o sponzoring, ktorý nie je predmetom DPH v zmysle ustanovení zákona o DPH, ako aj skutočnosťou, že nebolo preukázané dodanie služieb subjektom U., s.r.o. tak ako tieto boli uvedené na faktúrach. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že prijatie faktúr s formálne splnenými náležitosťami podľa § 71 zákona o DPH ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých faktúr. Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi nárok na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte. Uvedené platiteľ v danej veci
nesplnil. Podľa žalovaného napriek tomu, že platiteľ predložil faktúru, z ktorej bol dodávateľ povinný sumu DPH uvedenú na tejto faktúre priznať a odviesť, uvedený doklad je dôkazom len vtedy, ak boli takéto doklady vystavené na základe reálneho plnenia, ktorého uskutočnenie však bol platiteľ povinný preukázať. Súčasne je ďalšou dôležitou podmienkou stanovenou v zákone o DPH povinnosť použiť nakúpené tovary a služby, z ktorých bolo uplatnené právo na odpočítanie dane, na účely svojho podnikania ako platiteľ. V danom prípade správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane nevychádzal len z daňových dokladov predložených platiteľom, ale za týmto účelom vykonal dokazovanie na zistenie, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Žalovaný mal za to, že správca dane vykonal dokazovanie, ktoré preukázalo, že nedošlo k dodaniu, resp. uskutočneniu zdaniteľných obchodov dodávateľom U. , s.r.o., ani dodávateľom G. S., s.r.o., tak ako je uvedené na sporných faktúrach. Podľa žalovaného platiteľ deklaroval dodanie služieb (kooperačné práce na linke, zabezpečenie prepravných služieb na rozvoz a distribúciu výrobkov) spoločnosťou U. , s.r.o. Z vykonaného dokazovania správcu dane, najmä zo svedeckých výpovedí p. P. C. (bývalý konateľ dodávateľskej spoločnosti) a p. S. S. (bývalý konateľ údajných subdodávateľských spoločností) a z vyjadrenia konateľa platiteľa (ústne pojednávanie uskutočnené dňa 10.09.2019), však nevyplynuli skutočnosti, ktoré by platiteľom deklarované dodania služieb potvrdzovali, práve naopak, závery vyplývajúce z týchto vyjadrení podporili relevantné pochybnosti správcu dane. P. P. C. vo svojej svedeckej výpovedi síce potvrdil obchodnú spoluprácu s platiteľom v zmysle sporných faktúr, avšak nevedel uviesť žiadne podrobnosti týkajúce sa sporných zdaniteľných obchodov - odvolával sa na ich vyšpecifikovanie a uvedenie v objednávkach a v zmluve uzatvorenej s platiteľom, ktoré však nepredložil ani on, ani samotný platiteľ - konateľ platiteľa dokonca uviedol, že "pochybuje" o uzatvorení zmluvy; p. C. sa odvolával na p. S. a jeho spoločnosti, avšak nevedel ani konkretizovať spoločnosť, ktorá mala služby fakturované platiteľovi realizovať. P. S. S. obchodnú spoluprácu so spoločnosťou U. , s.r.o. poprel. Z dokazovania správcu dane vyplynulo, že platiteľ jednoznačne neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď okrem sporných dodávateľských faktúr nepredložil správcovi dane žiadne ďalšie doklady a dôkazy, ktoré by preukazovali ním tvrdené a deklarované skutočnosti - konateľ platiteľa k dokladom súvisiacim so sporným dodávateľskými faktúrami od spoločnosti U. ) s.r.o. uviedol, že "doklady odopínajú, archivujú a následne sa skartujú". Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že zistenia správcu dane o nepreukázaní dodania služieb spoločnosťou U., s.r.o., tak ako boli uvedené na faktúre boli správne.
24. Žalovaný v odôvodnení ďalej uviedol, že z hľadiska rozlíšenia medzi reklamou a sponzorským odkazom je dôležité posúdiť, či obsah konkrétneho posudzovaného zobrazenia či vyjadrenia zahrňuje údaje informatívneho charakteru, alebo už ide o údaje určené k podpore predaja, nákupu alebo prenájmu výrobkov alebo služieb. Dôležité sú prostriedky, ktoré v ňom boli použité a rovnako aj určité kvalitatívne hodnotenie konkrétneho produktu. V reklame je možné použiť subjektívne hodnotiace komentáre, vyzdvihovanie vlastností produktu, alebo rôznymi inými formami pozitívne reklamovaný produkt propagovať. V rámci sponzorského odkazu je možné propagovať nielen osobu sponzora, ale aj jeho tovary a iné aktivity, čo priamo vyplýva z ustanovenia § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov. Obsah sponzorského odkazu tak môže zahrňovať nielen právnickú, či fyzickú osobu, logo, obchodné meno, ochrannú známku identifikujúcu sponzora, ale aj ďalšie prvky, keďže ustanovenie § 38 citovaného zákona ich použitie nezakazuje. Obsahom sponzorského odkazu môžu byť aj výrobky či služby sponzora. Rovnako je možné pri propagácií týchto výrobkov či služieb použiť aj slogan, teda určité slovné spojenie, ktoré si priemerní spotrebitelia s prezentovaným výrobkom či službou spájajú a je pre výrobcu, výrobok či službu charakteristické. Je potrebné uviesť, že účelom sponzorského odkazu je propagácia sponzora, pričom dôraz sa kladie na informovanie o jeho existencii, vytváranie a udržanie dobrého mena sponzora, resp. jeho produktov, s cieľom dostať sa do povedomia recipientov, aby následne recipienta reklamou presvedčil okúpe tovaru, služby a pod. A práve tento účel slúži ako základné odlišujúce kritérium medzi reklamou a sponzorským odkazom. V prípade, ak sa v sponzorskom odkaze vyskytnú typické reklamné prvky (podpora predaja, nákupu či nájmu tovaru, tak ako je to uvedené v § 32 ods. 1 citovaného zákona), je nevyhnutné takýto sponzorský odkaz považovať za reklamu s tým, že sa na neho vzťahujú všetky povinnosti a obmedzenia, ktoré platia pri reklame (§ 34 ods. 1, § 36 ods. 2 citovaného zákona). Účelom sponzorského odkazu je teda, na rozdiel od reklamy, propagácia názvu, obchodného mena, výrobku prípadne služby sponzora, s dôrazom na informovanie o jeho existencii a vytváranie dobrého mena firmy alebo výrobku/služby sponzora, nie s reklamným zámerom - podporou predaja tovarov/služieb. Sponzorovaním sponzor vytvára u recipientov povedomie ohľadne svojej firmy alebo výrobkov/služieb. V súvislosti s poukazom žalobcu na jeho logo, ktoré bolo zverejňované, žalovaný
poukázal na záver správcu dane, že skutočnosť, že v logu platiteľa bol uvedený aj dodatok v tvare "povrchová úprava hliníka" neznamená, že platiteľovi boli dodané reklamné služby a že uvedením dodatku v logu boli naplnené znaky reklamy. Umiestnením loga platiteľa medzi množstvom obchodných názvov iných daňových subjektov bolo propagované len logo platiteľa s odkazom na jeho aktivitu (že sa spoločnosť zaoberá povrchovou úpravou hliníka, avšak neboli vyzdvihované a prezentované ostatné vlastnosti jeho produktov/služieb. Žalovaný záverom rozhodnutia uviedol, že správca dane v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 63 ods. 5 daňového poriadku uviedol všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom napadnutého rozhodnutia, ako aj všetky svoje úvahy, ktoré ovplyvnili jeho hodnotenie zistených dôkazov, t. j. skutočnosti zistené počas daňovej kontroly, ako aj nasledujúcich vyrubovacích konaní. Na základe týchto skutočností a úvah následne prijal záver o nepriznaní platiteľom uplatneného odpočítania dane zo sporných faktúr z dôvodu, že v danom prípade nebolo predmetom fakturácie poskytnutie reklamy, ale v skutočnosti sa jednalo o sponzorovanie automobilových pretekov platiteľom.
25. Podľa § 19 ods. 2 veta prvá zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákona o DPH“), daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
26. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
27. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.
28. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
29. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
30. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
31. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
32. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
33. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
34. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
35. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
36. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
37. Správny súd konštatuje, že v rámci rozhodnutia žalovaného a správcu dane bol dôvodom nepriznania odpočtu DPH z dodávateľskej faktúry od spoločnosti G. S., s.r.o., skutočnosť, že nešlo o dodávku reklamných služieb, ktoré by slúžili na zabezpečenie a udržanie príjmov ale išlo o sponzoring a pri dodávateľovi U., s.r.o., skutočnosť, že tieto služby subjekt uvedený na faktúre reálne nedodal.
38. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrení žalobcu, vyjadrenia žalovaného a administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívnych spisov. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil.
39. Správny súd uvádza, že rozhodnutie žalovaného a správcu dane ako aj žaloba sa dotýkali dvoch oblastí, a to posúdenia skutočného dodania tovaru (faktúry od U., s.r.o) a posúdenia, či dodané služby boli reklamou, alebo sponzoringom (G. S., s.r.o.).
40. Správny súd má za to, že záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že spoločnosť U. s.r.o. ako dodávateľ žalobcu uskutočnila pre žalobcu služby uvedené na sporných faktúrach, pričom žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočet dane z dodávateľských faktúr od uvedeného dodávateľa, je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu. Správny súd uvádza, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane
preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
41. Správny súd konštatuje, že potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda uskutočnenie dohodnutých služieb a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či tovar alebo služby boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom a súčasne ak si nepreverí aj odberateľa (nepozná ani jeho konateľa). Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
42. Správny súd je toho názoru, že správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb tak, ako to bolo v prípade žalobcu. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím ÚS SR zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).
43. Správny súd uvádza, že splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal
existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a služby reálne uskutočnené (§ 9 zákona o DPH) konkrétnym subjektom uvedeným na faktúre. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že došlo k uskutočneniu služieb dodávateľom U. s.r.o., ako aj k uhradeniu faktúr súvisiacich s takouto realizáciou služieb tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet dane zákon o DPH stanovil. V prípade, ak si žalobca ako daňový subjekt uplatnil nárok na odpočet dane z dodávateľských faktúr, potom musí vedieť preukázať, že plnenia, z ktorých vyplýva uplatnenie práva na odpočet dane majú reálny základ (čiže sa reálne uskutočnili tak, ako je deklarované na faktúrach a dodávateľom, ktorý je na nich uvedený) a neboli vykonané len formálne uvedením na dodávateľských faktúrach.
44. Samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane. Žalobca v konaní nedoložil také dôkazy, ktorými by preukázal, že fakturované služby boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosťou U. s.r.o.), hoci tento dodávateľ tvrdil existenciu zmluvy a ďalších listín, o ktorých však konateľ žalobcu tvrdil, že buď neexistujú, alebo boli skartované. Správca dane nadobudol potom oprávnené pochybnosti o reálnosti dodávky. Dodávateľ žalobcu, spoločnosť U., s.r.o. (ani jej bývalý konateľ) správcovi dane nepredložil žiadne účtovné doklady, pričom bývalý konateľ p. P. C. uviedol, že ich odovzdal novému konateľovi. Spoločnosť U., s.r.o. zanikla bez právneho nástupcu, pričom jej konateľ jej údajného dodávateľa tvrdil, že s uvedenou spoločnosťou nemal žiadny obchodný vzťah. Samotný dodávateľ nemal žiadne materiálne a personálne podmienky na splnenie dodávky služieb, pričom nevedel jasne uviesť ani dodávateľské spoločnosti a spomenul si len na meno zástupcu týchto spoločnosti, ktorý však spoluprácu poprel. Správny súd uvádza, že všetky tieto skutočnosti oprávnene navodzujú vznik pochybností správcu dane o reálnom uskutočnení dodania služieb žalobcovi spoločnosťou U., s.r.o. Žalobca v dostatočnej miere nepreukázal, že zdaniteľné plnenia deklarované na sporných faktúrach nesú v sebe ekonomický charakter obchodnej transakcie a nie sú len umelým článkom bez skutkového stavu, ktorý pri uplatňovaní právnych predpisov v zmysle zákona o DPH nemá opodstatnenie. Na takúto transakciu nemožno v daňovom konaní prihliadať. Rovnako z výpovedí p. C. a p. Q. nevyplýva, že zo strany objednávateľa, teda zo strany žalobcu boli vykonané také úkony, ktoré možno požadovať od obozretného podnikateľa. Správny súd uvádza, že všetky tieto skutočnosti oprávnene navodzujú vznik pochybností správcu dane o reálnom uskutočnení dodania tovaru žalobcovi spoločnosťou U., s. r. o..
45. Na základe zistení správcu dane sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovaru a služieb práve dodávateľom uvedeným na spornej faktúre oprávnené. Aj podľa správneho súdu je nepravdepodobné a neštandardné, aby p. P. C. ako konateľ spoločnosti U., s.r.o. nemal vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracuje, nevedel uviesť podstatné okolnosti obchodu, resp. aby žalobca skartoval doklady (prílohy k faktúram)v tak krátkej dobe od dodania. Zásadný je rozpor aj v otázke existencie písomnej zmluvy medzi dodávateľom U., s.r.o. a žalobcom. Od konateľa spoločnosti sa dá logicky očakávať, že bude vedieť jasne uviesť a zdokladovať svoje obchody, a to nielen v rozsahu komu službu predáva, ale i od koho mu bola poskytnutá. Konateľ dodávateľa a aj žalobcu však o sporných obchodoch podstatné skutočnosti nevedeli. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet dane za zdaňovacie obdobie júl 2016 od dodávateľa U., s.r.o. uznaný ako oprávnený.
Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre odpočet DPH uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. V tejto súvislosti správny súd hodnotí námietku žalobcu ohľadne nedostatočne zisteného skutkového stavu ako neopodstatnenú, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúry od dodávateľa U., s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
46. Správny súd má za to, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o reálnosti predmetných obchodov a o identite skutočného dodávateľa na základe sporných faktúr sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach a jeho subdodávateľov uvedených v kontrolných výkazoch. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce toto spochybnenie nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k riadnemu zisteniu stavu.
47. Správny súd má ďalej za to, že administratívne orgány postupovali správne, ak sa zaoberali charakterom plnenia deklarovaného faktúrou od spoločnosti G. S., s.r.o., nakoľko pri sponzorskom odkaze resp. sponzorstve na rozdiel od reklamy žalobca nemá právo na odpočítanie DPH a išlo by za určitých okolností o daňový výdavok v zmysle zákona o dani z príjmov. Správny súd konštatuje, že v zmysle rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-530/09 zo dňa 27.10.2011) boli reklamné služby opakovane definované ako činnosť na podporu predaja, ak zahŕňa rozširovanie správy určenej na informovanie verejnosti o existencii alebo kvalitách výrobku alebo služby s cieľom zvýšiť ich predaj. Sponzoring taktiež predstavuje marketingový nástroj podnikateľa, ktorý však obsahuje reklamnú informáciu v širšom slova zmysle. Základným účelom sponzorovania je najmä vytvorenie dobrého mena, povesti právnickej či fyzickej osoby (tzv. goodwill). Sponzorstvo slúži skôr k propagácii firmy, jeho primárnym cieľom nie je nabádať ku kúpe konkrétneho výrobku, tovaru alebo služby. Sponzorský odkaz, resp. sponzoring predstavuje zvyčajne prezentáciu loga, alebo prezentáciu výrobku skôr statického charakteru, často s uvedením, že sa jedná o sponzora. Jeho ústredným motívom nie je presvedčiť adresáta informácie ku kúpe určitého alebo využitiu určitej služby výrobku zdôrazňovaním kvalít produktu, porovnávaním s podobnými výrobkami alebo službami, neobsahuje ani žiadny reklamný príbeh (nemá dynamický charakter).
48. V prejednávanej veci mala reklama poskytnutá žalobcovi predstavovať uvedenie loga žalobcu „G. s.r.o., resp. G., s.r.o. - povrchová úprava hliníka“ na športových podujatiach HC K. D.. Takéto zverejnenie loga na baneroch, plagátoch, mantineloch a paneloch na športovom podujatí však podľa názoru správneho súdu nespĺňa kritéria reklamy. Uvedenie loga nemá vypovedaciu hodnotu k nejakému výrobku alebo službe, ktoré žalobca v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytuje. Nepodáva informáciu ani o tom, v akej oblasti žalobca podniká. Nebolo preukázané, že by sa na športových podujatiach reálne prezentovala podnikateľská činnosť žalobcu, jednotlivé produkty a služby. Okrem toho správny súd konštatuje, že činnosť žalobcu nie je medzi verejnosťou tak všeobecne známa, že by zo samotného loga bez ďalšieho diváci mali akúkoľvek aspoň všeobecnú informáciu o produktoch a službách, ktoré žalobca poskytuje.
49. V nadväznosti na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 147/2001 Z.z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je potrebné zdôrazniť, že vymedzuje všeobecne len formu reklamy. Je pritom podstatné, že akákoľvek prípustná forma reklamy musí súvisieť s obchodnou, podnikateľkou činnosťou alebo inou zárobkovou činnosťou daného subjektu s cieľom uplatniť jeho produkty na trhu. V danej právnej veci bola pritom spochybnená práve schopnosť sporného plnenia uplatniť produkty/služby žalobcu na trhu. Samotné uvedenie loga nemá vo vzťahu k predmetu podnikania žalobcu, jeho produktom alebo službám žiadnu vypovedaciu hodnotu. Neobsahuje v tomto ohľade ani len všeobecnú informáciu. Žiadnym spôsobom nepropaguje ich vlastnosti, neporovnáva ich s inými produktmi, nevyzdvihuje ich kvality. Nemôže teda logicky predstavovať ani podnet k ich kúpe, zvýšeniu ich odbytu. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) zákona o reklame je pritom
podmienka tohto cieľu dominantná. V zásade môže ísť o akúkoľvek formu realizácie reklamy, podstatná je jej schopnosť dosiahnuť, resp. sledovať cieľ, ktorým je uplatnenie produktov na trhu. Nie je pritom nevyhnutne potrebné, aby daný subjekt preukazoval, že sa tak reálne stalo. Uvedená schopnosť dosiahnuť tento cieľ musí vychádzať z objektívne existujúcich skutočností. V danej veci však žalobca zaplatil za umiestnenie loga na športovom podujatí, pričom takéto uvedenie obchodného mena žalobcu objektívne neobsahuje žiadnu informáciu o jeho podnikateľskej činnosti, jeho produktoch a službách a teda objektívne nemôže uplatniť produkty žalobcu na trhu.. Je možné uviesť, že uvedené v priemernom divákovi evokuje, že ide o sponzorov športového podujatia. Na uvedených záveroch nič nemení skutočnosť, že žalobca a dodávateľská spoločnosť ich obchodný vzťah formálne zastrešili zmluvou o reklame, nakoľko je potrebné posudzovať úkony, konanie žalobcu ako aj rezultát činnosti so zreteľom na ich skutočnú povahu, úmysel a reálny výsledok. Rovnako nie je pochybením, ak správne orgány pri vysvetľovaní pojmov reklama a sponzorský odkaz poukazovali na znenie zákona o vysielaní a retransmisii a rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá z týchto ustanovení vychádza. Definícia reklamy a v podstate aj sponzorského odkazu uvedená v tomto zákone reálne dopadá aj na prejednávanú vec, keď definícia vyššie uvedených pojmov je použiteľná na danú právnu situáciu, a to aj s ohľadom na výklad týchto pojmov, ktoré podal Súdny dvor Európskej únie vo svojej konštantnej rozhodovacej činnosti.
50. Správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6Sžo/8/2013, v ktorom bol prezentovaný záver, že „z hľadiska rozlíšenia medzi reklamou a sponzorským odkazom je dôležité posúdiť obsah komunikátu. Posúdiť, či obsah konkrétneho komunikátu obsahuje oznam informatívneho charakteru alebo, či už ide o údaje určené k podpore predaja, nákupu alebo prenájmu výrobku alebo služieb, je úlohou žalovaného. Dôležité sú prostriedky, ktoré v ňom boli použité a rovnako aj určité kvalitatívne hodnotenie konkrétneho produktu. V reklame je možné použiť subjektívne hodnotiace komentáre, vyzdvihovanie vlastností produktu, alebo rôznymi inými formami pozitívne reklamovaný produkt propagovať. V sponzorskom odkaze takéto výrazové prostriedky nie je možné použiť, nemôže obsahovať typické reklamné prvky. V prípade, ak by sponzorský odkaz takéto prvky obsahoval, bolo by tak možné obchádzať prísnejšie pravidlá, ktoré platia pre vysielanie reklamy.“ Správny súd je toho názoru, že práve uvedené rozhodnutie podporuje závery správcu dane a žalovaného, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky de facto konštatoval, že rozdiel medzi reklamou a sponzoringom je aj v tom, že pri reklame sa používajú typické prostriedky na podporu predaja, nákupu alebo prenájmu výrobku a služieb, ktoré potom naopak absentujú v sponzorskom odkaze. Dôležité sú teda prostriedky, ktoré v ňom boli použité. V prejednávanej veci neobsahuje sporné plnenie žiadne typické prvky reklamy. Naopak vzhľadom na svoj charakter, ako aj všetky ostatné okolnosti, je možné uzavrieť, že ide o typický sponzorský odkaz.
51. Pretože z reklamných služieb je možné uplatniť si nárok na odpočet DPH, čo má dosah na fiškálne záujmy štátu, nie je možné daňové orgány odbiť argumentom, že nemajú právo posudzovať spôsobilosť žalobcom zvolených prostriedkov byť účinnou reklamou. V takom prípade by si totižto každý daňový subjekt mohol za reklamu vyhlásiť čokoľvek. Je pravda, že žiadny príjemca reklamných služieb nemôže dopredu vedieť, aký efekt daná reklama bude mať, v akom rozsahu ním využité reklamné služby zapôsobia a aký budú mať vplyv na ľudské správanie, resp. na rozhodnutia zákazníkov, avšak už pri úvahách o využití reklamy na propagáciu svojej podnikateľskej činnosti alebo jej výsledkov (produktov či služieb) je povinný z hľadiska obsahu a formy reklamy správať sa ekonomicky racionálne tak, aby maximalizoval účinok reklamy. Týka sa to voľby miesta, kde má byť reklama prezentovaná, reklamných nosičov, vizuálneho prevedenia informácie a obsahu. Reklama by mala dať potenciálnemu zákazníkovi už pri prvom letmom vizuálnom alebo akustickom kontakte relevantnú informáciu umožňujúcu recipientovi vytvoriť si zrozumiteľný obraz o ponúkanom produkte alebo službe, následne (sekundárne) by mala disponovať spôsobilosťou efektívne vzbudiť u takéhoto recipienta záujem o ponúkaný produkt alebo službu.
52. Sponzorský odkaz má funkciu informačnú, reklama má funkciu propagačnú a presvedčovaciu. Informuje o existencii určitého konkrétneho produktu alebo služby, vyzdvihuje vlastnosti určitého produktu alebo služby, prezentuje jeho funkcie, využiteľnosť, praktickú upotrebiteľnosť. Zo slovnej informácie „G. s.r.o., resp. G., s.r.o. - povrchová úprava hliníka““ sa človek nedozvie prakticky nič. Nestrháva na seba pozornosť návštevníka motoristického podujatia. Tým, že v rámci grafického prevedenia loga žalobca zvoli použitie rukopisu namiesto tlačeného textu, zhoršuje sa čitateľnosť informácie, schopnosť rýchlej percepcie informačnej hodnoty zobrazeného loga.
53. Logo môže plniť funkciu reklamy v podstate iba u veľkých spoločností, ktoré sa vyznačujú dlhodobým pôsobením na relevantnom trhu (v slovenských podmienkach napr. G., K., Q. A., ...) alebo tým, že ich produkty sú masovo (celosvetovo) rozšírené a známe (napr. L. L., N., B., B., P., ...). Aj u týchto spoločností však platí, že sa do takejto pozície na relevantnom trhu museli v počiatkoch ich podnikateľského pôsobenia najskôr prepracovať systematickou aplikáciou „klasických“ reklamných techník - prezentáciou konkrétnych vlastností produktu alebo služby alebo vyzdvihovaním predností produktu alebo služby oproti konkurencii. Z uvedeného teda možno uzavrieť, že na rozdiel od sponzorského odkazu (sponzoringu) reklama slúži na upútanie pozornosti recipienta, vyzýva k nákupu produktu, podnecuje k využitiu určitej služby, pozýva (vábi) k návšteve nejakého predajného miesta informovaním o existencii určitého výrobku alebo služby a vyzdvihovaním konkrétnych doposiaľ žiadnym iným výrobcom neobjavených vlastností alebo doposiaľ neaplikovaného spôsobu využitia (použitia) produktu alebo služby. Zvyčajne sa vymedzuje voči existujúcej alebo potenciálnej konkurencii verbálnym využívaním rôznych superlatívov (prvý na trhu, tradičný, najrýchlejší, najlepší, najlacnejší, najefektívnejší, bezchybný, komplexný servis, najmodernejšia technológia, okamžité dodanie a pod.), ktoré slová majú strhnúť pozornosť potenciálnych alebo už existujúcich zákazníkov na konkrétny produkt alebo službu. Nič z uvedeného však nie je možné identifikovať v slovnom spojení „G. s.r.o., resp. G., s.r.o. - povrchová úprava hliníka“,“ umiestnenom vo forme loga na športovom podujatí.
54. Keďže sponzorský odkaz nezakladá vo všeobecnosti právo na odpočítanie DPH tak, na uvedenú vec nie je možné aplikovať závery, ktoré vyslovil Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa DPH, podvodného konania a vedomosti subjektov o takomto podvodnom resp. zneužívajúcom konaní. Ak teda daňové orgány dospeli k záveru, že v prípade plnenia podľa faktúry od dodávateľa G. S., s.r.o. nejde o reklamu, ale ide o sponzoring, sú tieto ich úvahy právne korektné. Správny súd sa stotožňuje aj so záverom žalovaného a správcu dane, že vzhľadom na okolnosti vzniku zmluvného vzťahu a celý priebeh realizácie tvrdených reklamných činnosti s prihliadnutím na svedeckú výpoveď konateľa dodávateľa a vyjadrenia konateľa žalobcu možno spoľahlivo prijať záver, že šlo o sponzoring a nie reklamu. Žalovaný a správca dane teda správne uzavreli, že spôsob uzavretia zmluvy, poskytnutia propagácie loga (obchodného mena žalobcu) bol sponzoringom vzhľadom na všetky okolnosti, vrátane dojednania ceny služieb, ktoré vychádzali z finančných možností žalobcu a boli rovnaké bez ohľadu na počet zápasov, zverejnení a podobne. Aj spôsob zverejnenia loga len v súvislosti so športovými podujatiami v novinách je rovnako potrebné chápať ako sponzoring.
55. Záverom správny súd k námietke žalobcu o k predchádzajúcemu zrušujúcemu rozhodnutiu žalovaného konštatuje, že táto je nedôvodná, nakoľko ide o iné dôvody zrušenia rozhodnutia. Žalovaný rušil rozhodnutie z dôvodu, že správca dane založil svoje rozhodnutie aj na podvodnom konaní (vedomosti žalobcu o ňom), čo predstavuje zásadne inú skutkovú situáciu a právnu argumentáciu zo strany správcu dane, aká je uvedená v tomto rozhodnutí.
56. K argumentácii žalobcu vo všeobecnosti možno uviesť, že po preskúmaní správnej žaloby, písomných vyjadrení účastníkov konania, ich vyjadrení na pojednávaní a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu senát správneho súdu vníma rozhodnutie žalovaného ako súladné so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného a pred ním prvostupňového správneho orgánu vedúci k vydaniu ich rozhodnutí. Správne orgány vykonali dostatočné dokazovanie, pričom nimi prijatý záver o tom, že pri dodávke služieb na základe sporných faktúr od dodávateľa U., s.r.o. nedošlo k reálnemu dodaniu týchto služieb týmto dodávateľom je správny. Rovnako je správny záver, že pri službách dodaných spoločnosťou G. S., s.r.o. nejde o reklamné služby, ale o sponzoring. Oba závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní a vec bola aj správne právne posúdená. Správny súd v napadnutom rozhodnutí žalovaného nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V tomto kontexte správny súd považuje napadnuté rozhodnutie za jazykovo a argumentačne zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.
57. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
58. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa § 190 SSP žalobu zamietol.
59. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
60. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.
61. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.