Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/16/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny M., členov JUDr. I. G. a JUDr. M. S., PhD., v právnej veci žalobcu: N.. V.. V. D., C.., súdny exekútor so sídlom W. 7, XXX XX T. I. nad D., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený W. Q. s.r.o., so sídlom D. XX, XXX XX H., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, 040 01 Košice, V.: 00 XXX XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PO/H./XXXX/XXXX O-XXX/XXXX zo dňa 28.11.2017, takto

rozhodol:

Krajský súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PO/H./XXXX/XXXX O-XXX/XXXX zo dňa 28.11.2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), zamietajúceho odvolanie žalobcu ako účastníka správneho konania a potvrdzujúceho rozhodnutie Inšpektorátu práce Trenčín č. XXX/XXXX/X.X/P V./Y./M./XXXX/XXX zo dňa 24.08.2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bola žalobcovi podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z.z.“) uložená pokuta vo výške 300,- Eur za porušenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce spočívajúce v tom, že žalobca ako zamestnávateľ na plnenie svojich úloh a na zabezpečenie svojich potrieb uzatvoril s celkom dvomi fyzickými osobami dohodu o vykonaní práce na pracovnú úlohu „pomocné administratívne práce,“ pričom v rámci takto dohodnutej pracovnej úlohy nejde o práce jednorazového charakteru vymedzené výsledkom práce, ale ide o opakujúcu sa pracovnú činnosť, ktorá je vymedzená druhovo.

2. Podľa žalobcu postupom správnych orgánov a ich rozhodnutiami bolo Porušené právo na inú ako súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ÚSR“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), v spojení s čl. 12 ods. 1 ÚSR, nakoľko správne orgány a) porušili princíp všeobecnej spravodlivosti a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, keď žiadnym spôsobom nepreukázali prax v iných obdobných prípadoch, na ktoré sa odvolávajú z dôvodu princípu právnej istoty a možnosti odklonu od tejto rozhodovacej praxe, b) porušili princíp legality, keď všeobecne záväzný právny predpis považoval pomocné manuálne práce za vykonávanie prác podľa dohody o vykonaní práce, čo sa od pomocných administratívnych prác nelíši, a napriek tomu bola pokuta uložená a navyše bolo opätovne porušené právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,

c) porušili zásadu materiálnej pravdy, keď nezisťovali skutočný stav veci, len sa obmedzili na listinné dôkazy, ktoré boli žalobcom predložené a jazykový výklad dohodnutého predmetu výkonu práce uvedený práve v predložených dokladoch, d) porušili základné zásady trestného konania, nakoľko neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty predmetného správneho deliktu, e) porušili zásady ukladania trestov, uložiac sankciu uložená pre formálny nedostatok, ktorý nemá žiadnu škodlivosť pre spoločnosť, nakoľko nikomu nevznikla žiadna škoda alebo ujma, f) porušili zásadu prezumpcie neviny a zásadu in dubio pro reo.

3. Vzhľadom na uvedené nedostatky rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej moci bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzali orgány verejnej správy za základ napadnutých rozhodnutí, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

4. Podľa žalobcu jediným dôvodom, prečo Inšpektorát práce Trenčín pristúpil k uloženiu pokuty, bola skutočnosť, že aj v iných obdobných prípadoch pristúpil k uloženiu pokuty a preto nemohol konať inak. K uloženiu pokuty by teda nedošlo, ale keďže ju Inšpektorát práce Trenčín uložil v iných prípadoch, musel ju uložiť aj v prípade žalobcu. Správne orgány sa v tomto kontexte odvolávajú na princíp právnej istoty, avšak podľa žalobcu žiadnym spôsobom neuviedli podrobnosti iných obdobných prípadov, najmä uvedením spisových značiek, pod ktorými sa riešili tieto prípady. Žalobca sa tak nemohol počas správneho konania oboznámiť s týmito inými prípadmi a nepoznajúc ich špecifiká, nemohol účinne pripraviť a viesť svoju obranu, najmä podrobiť tieto iné prípady posúdeniu, či sa naozaj zhodujú s jeho prípadom. Z tohto dôvodu správne orgány porušili vo vzťahu k žalobcovi princíp všeobecnej spravodlivosti ako aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

5. Žalobca upriamil pozornosť na to, že osobitná dôvodová správa k návrhu Zákonníka práce k ustanoveniam o dohode o vykonaní práce uvádza, že sa preberá doterajšia právna úprava dohody o vykonaní práce. Ustanovenia o dohode o vykonaní práce sa v podstatných náležitostiach v čase schválenia Zákonníka práce a terajším právnym stavom nelíšia. Rovnako sa nelíšia ani oproti starému Zákonníku práce. Podľa § 50 nariadenia vlády č. 223/1988 Zb. sa do maximálnej doby prác pre dohody o vykonaní práce nezapočítava doba na základe inej dohody o vykonaní práce napr. pre určité pomocné manuálne práce. Z tohto dôvodu vymedzenie pracovnej úlohy v dohode o vykonaní práce ako pomocné administratívne práce nie je v rozpore zo zákonom.

6. Žalobca spochybnil argumentačnú konzistentnosť správnych orgánov, ktoré uvádzajú, že dohoda o vykonaní práce sa uzatvára na činnosti vymedzené výsledkom práce, avšak dohoda o vykonaní práce sa uzatvára na vykonanie pracovnej úlohy, nie činnosti. Nepochopením právnej úpravy je podľa žalobcu to, keď správne orgány považujú za výsledok dohody o vykonaní práce dielo, pričom dielo môže vzniknúť len na základe iného zákona. Dielo nevzniká na základe podriadenosti a závislosti. výslovne vylučuje, aby závislá práca bola vykonávaná v zmluvnom súkromnoprávnom vzťahu. Žalobca vytkol žalovanému, že sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jednou z jeho hlavných námietok, a to, že všeobecne záväzný právny predpis v rámci inštitútu dohody o vykonaní práce priamo upravoval „pomocné manuálne práce“, pričom sa zameral len na podpornú argumentáciu, že výsledkom tejto dohody nemusí byť nejaký produkt. Preto je podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie v rozpore so zásadou legality, a teda v rozpore so zákonom.

7. Podľa žalobcu niet žiadneho dôkazu o skutočnosti, že by sa činnosti označené ako „pomocné administratívne práce“ vykonávali ako opakujúca sa pracovná činnosť a nie ako vymedzené výsledkom práce. Zamestnanec ako aj zamestnávateľ význam uvedeného vymedzenia chápali ako pracovné úlohy. Navyše niektoré z pracovných úloh sa vykonávali po prvýkrát vôbec, iné sa vykonávali z dôvodu nahromadenia na dlhšie časové obdobie. Túto skutočnosť žalobca uvádzal vo svojom písomnom vyjadrení, pričom Inšpektorát práce sa ňou nezaoberal. Taktiež ani žalovaný žiadnym spôsobom nezisťoval a nedokazoval, aké úlohy sa reálne vykonávali, len všeobecne konštatoval, že vychádzal z gramatického, jazykového významu slov „pomocné administratívne práce.“ Podľa žalobcu správne

orgány v rozpore so zásadou materiálnej pravdy nezisťovali skutočný stav veci, iba sa obmedzili na listinné dôkazy.

8. Žalobca spochybnil, že v jeho prípade došlo k naplneniu všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty správneho deliktu, najmä pre absenciu úmyslu. Nanajvýš sa mohlo jednať o nevedomú nedbanlivosť. Podľa žalobcu pre nízku spoločenskú nebezpečnosť zistených nedostatkov, ktoré boli odstránené už 01.06.2017 uzatvorením dodatkov k pracovným zmluvám so všetkými zamestnancami v súlade s odporúčaniami inšpektorov, už samotné prejednanie veci správnymi orgánmi (prerokovanie protokolu) splnilo svoju výchovnú funkciu a preto následné ukladanie pokuty je nadbytočné nezabezpečujúce splnenie preventívneho účelu. Žalobca vníma ako absurdné, že uložená pokuta ho má odradiť od ďalšieho nezákonného konania, ak už 01.06.2017 boli vykonané účinné opatrenia na základe záverov protokolu.

9. Žalobca zdôraznil, že administratívne trestanie sa riadi zásadami správneho práva ako aj niektorými zásadami trestného práva, pričom sa vychádza z prezumpcie neviny. Vinu je potrebné priestupcovi dokázať. Dôkazy sa musia vykonať z dôkazných prostriedkov. Zaobstaranie dôkazných prostriedkov však podlieha zásade rýchlosti a hospodárnosti. Táto kauza je z pohľadu následkov možného porušenia povinnosti podľa žalobcu bagateľná, nakoľko nebola spôsobená žiadna škoda alebo ujma, preto je nehospodárne vynakladať čas a prostriedky na dokazovanie, či sa v skutočnosti jednalo o úlohy alebo pracovnú činnosť. Takéto dokazovanie by ďalej bolo aj nevhodné vo vzťahu k závažnosti dôsledkov možného porušenia. Inšpektorát práce Trenčín mal tiež vziať do úvahy trestnú zásadu in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obvineného. Jedinou námietkou a spornou otázkou je výklad pojmu „pomocné administratívne práce.“ Avšak tu sa podľa žalobcu nejedná o výklad zákona, ale o zmluvné právo, kedy sa vychádza prioritne z hľadania obsahu vôle strán tak, ako zmluvné strany vzájomne pochopili jednotlivé pojmy, ktoré nemajú legálnu definíciu, a na znak súhlasu uzatvorili práve takúto dohodu a s takýmto obsahom. Inšpektorát práce nemá žiadny dôkaz opaku, takže sú tu objektívne pochybnosti, či spochybňovanie súladnosti textu dohôd so zákonom je dôvodné alebo nie. Preto je nutné v týchto pochybnostiach vec uzavrieť v prospech kontrolovaného subjektu - žalobcu.

10. Záverom žalobca zdôraznil špecifický dopad rozhodnutí správnych orgánov v oblasti napĺňania sociálnej politiky štátu. Tým, že mu bola uložená pokuta, nespĺňa podmienky úradu práce a nemôže zamestnať dlhodobo nezamestnaného alebo inak znevýhodneného uchádzača o zamestnanie alebo absolventa do absolventskej praxe po dobu 5 rokov. Tým sa uložená sankcia javí byť v hrubom nepomere k bagateľnému, v podstate iba formálnemu porušeniu povinnosti žalobcu, ktoré sa mu kladie za vinu, či sa významne postihujú osoby nezúčastnené na predmetnom administratívnom konaní, čo je v príkrom rozpore so zásadami ukladania trestov.

11. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Žalobu navrhol zamietnuť. Nariadenie pojednávania nežiadal. Zdôraznil, že v rámci výkonu inšpekcie práce a aj v prebiehajúcom správnom konaní správny orgán postupoval v súlade s ustanoveniami platných právnych predpisov postupoval tak, aby chránil aj práva žalobcu, žalobca bol informovaný o tom, za aký správny delikt mu má byť uložená sankcia, bol mu poskytnutý dostatočný čas na prípravu, mal možnosť sa vyjadriť k správnemu deliktu, za ktorý mu následne bola uložená sankcia, správny orgán sa všetkými námietkami žalobcu zodpovedne, dôsledne a svedomito zaoberal a v predmetnom rozhodnutí sa so všetkými námietkami žalobcu náležite a dostatočne vysporiadal.

12. K tvrdeniu žalobcu, že inšpektor práce mu pri prerokovaní protokolu oznámil, že mu v správnom konaní nebude uložená sankcia za správny delikt, žalovaný uviedol, že podstatnou náležitosťou, ktorá má byť v protokole uvedená, je v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z.z. aj vyjadrenie zamestnávateľa alebo ním povereného zamestnanca k zisteným porušeniam predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a k ďalším skutočnostiam uvedeným v protokole. Bez ohľadu na to, čo inšpektora práce viedlo k takémuto konštatovaniu, žalobca mal i napriek tomu možnosť sa k predmetnému protokolu vyjadriť spôsobom, ktorý považoval za vhodný, resp. mal možnosť predmetné porušenia rozporovať, pokiaľ s ich obsahom výslovne nesúhlasil.

13. K požiadavke individuálneho prístupu k posudzovaniu každého prípadu žalovaný uviedol, že nie je možné jednotlivé prejednávané prípady od seba oddeľovať a posudzovať ich absolútne izolovane od ostatných prípadov. Pokiaľ by správny orgán v jednom prípade, ktoré sa týkalo porušenia ustanovenia §

223 ods. 1 Zákonníka práce spočívajúceho v nevymedzení dohody o vykonaní práce výsledkom, pokutu uložil a v obdobnom prípade, ktoré sa týka rovnakého zákonného porušenia, taktiež spočívajúceho v nevymedzení dohody o vykonaní práce výsledkom, by nepristúpil k uloženiu sankcie, išlo by o neodôvodniteľné konanie zo strany inšpektorátu práce. Žalovaný súhlasil s názorom, že každý prípad je potrebné posudzovať osobitne vzhľadom na všetky špecifické okolnosti daného prípadu, avšak je zároveň nevyhnutné potrebné, aby v rámci rozhodovacej praxe postupoval inšpektorát práce jednotne a aby nevznikali neprimerané rozdiely medzi jednotlivými konaniami. Pokiaľ by v prípade porušenia rovnakej skutkovej podstaty s rovnakými podstatnými znakmi správny orgán v jednom prípade sankciu uložil a v inom prípade nie, išlo by taktiež o porušenie zásady právnej istoty, nakoľko by sa účastníci konania v obdobnej právnej pozícii dostali do rôzneho právneho postavenia. Taktiež pri rozhodnutiach vydaných inšpektorátom práce ako správnym orgánom je potrebné zachovanie princípu predvídateľnosti, ktorý je súčasťou princípu právnej istoty, a teda, aby subjekty administratívnoprávneho vzťahu mohli očakávať aplikáciu rovnakého právneho postupu voči nim.

14. V súvislosti s námietkou neuvedenia konkrétnych obdobných prípadov v odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov žalovaný uviedol, že z objektívnych dôvodov nie je možné sa v rozhodnutí, ktoré sa týka jedného účastníka konania, zaoberať aj inými prípadmi, v ktorých inšpektorát práce rozhodoval obdobným spôsobom. Inšpektorátu práce bolo priamo zákonom zverené oprávnenie posúdiť, v ktorých prípadoch je potrebné vzhľadom na okolnosti daného prípadu uloženie sankcie, resp. v ktorých prípadoch upustí od jej uloženia.

15. Vo vzťahu k pojmu „pomocné administratívne práce“ žalovaný uviedol, že má jednoznačne za to, že v danom prípade išlo o druhovo vymedzenú činnosť, nakoľko jednotlivými právnymi úkonmi dochádzalo k opakovanému výkonu činnosti. Žalovaný dal zároveň do pozornosti, že dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sú vo vzťahu k pracovnému pomeru „doplnkovými právnymi vzťahmi“, čo znamená, že pokiaľ môže zamestnávateľ vzhľadom na charakter danej práce uzatvoriť so zamestnancami primárne pracovný pomer, má povinnosť ho prednostne aj uzatvoriť. Taktiež aj vymedzením pracovnej činnosti (vyhľadanie spisov, v ktorých nebolo zoskenované poverenie na vykonanie exekúcie (staré spisy), vybratie poverenia na vykonanie exekúcie z euroobalu zo spisu, zoskenovanie poverenia na vykonanie exekúcie cez programový prostriedok, kontrola veľkosti zoskenovaného dokumentu, vloženie skenu do elektronického spisu, založenie poverenia na vykonanie exekúcie do euroobalu do spisu, založenie spisu do poradia v spisovni, premiestnenie spisov z dočasného archívu do archívu, založiť tieto spisy v archíve do poradia, vyhľadanie spisových značiek spisov určených na vyradenie z archívu, rozobratie spisov schválených na likvidáciu, odnesenie týchto spisov do archívu, zapísanie tejto pošty do poštovej knihy a do elektronického spisu, nájdenie spisov v spisovni pre starú nezaloženú poštu, ktorú netreba vybavovať a pod.) išlo stále o opakujúcu sa pracovnú činnosť. Za individuálne vymedzený predmet činnosti v zmysle dohody o vykonaní práce považuje žalovaný vykonávanie takej činnosti, pri realizácii ktorej opakovane nedochádza k vykonávaniu druhovo vymedzenej pracovnej činnosti, tzn. že jednotlivé pracovné úkony sa pravidelne neopakujú, ale dochádza k vykonávaniu takých úkonov, ktorými sa postupne napĺňa obsah danej dohody. Dokončením posledného úkonu sa zároveň napĺňa obsah dohody o vykonaní práce a jeho dokončením dohoda o vykonaní práce zaniká, pokiaľ nezanikne iným spôsobom. Taktiež z takto vymedzeného pojmu („pomocné administratívne práce“) nie je možné jednoznačne určiť, akým úkonom má dôjsť k splneniu predmetu dohody o vykonaní práce. Dohoda o vykonaní práce sa uzatvára na činnosti, ktoré sú vymedzené výsledkom práce, pričom za tento výsledok práce považujeme výsledný produkt, dielo, ktoré vznikne po vykonaní všetkých činností, ktoré je potrebné vykonať, aby sme daný záverečný produkt pracovnou činnosťou dosiahli. Žalovaný poukázal na komentár k Zákonníku práce, podľa ktorého dohodu o vykonaní práce je možné uzatvoriť napr. na zhotovenie oplotenia firmy. Pojmom „výsledok práce“ možno na tieto účely rozumieť záverečný produkt pracovnej aktivity fyzickej osoby, ktorý je kvalitatívne alebo kvantitatívne identifikovateľný. Pracovnou úlohou „pomocné administratívne práce“ nie je možné zachytiť záverečný produkt, nakoľko ide o opakujúcu sa činnosť.

16. K záverečnej námietke žalobcu o negatívnom vplyve sankčného postihu na jeho nemožnosť ako zamestnávateľa zamestnať niektoré kategórie zamestnancov žalovaný uviedol, inšpektorát práce nemá povinnosť skúmať, aké ďalšie následky môže konkrétnemu subjektu uložením sankcie spôsobiť. Podľa žalovanému dostupných informácií sankcia uložená za správny delikt spočívajúci v porušení ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce by žalobcovi ako zamestnávateľovi znemožnila zamestnávanie znevýhodneného uchádzača o zamestnanie z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

iba v tom prípade, pokiaľ by dotknutý zamestnávateľ sankciu za správny delikt neuhradil. Ak sankciu uhradí a zároveň splní ostatné podmienky pre poskytnutie príspevku na podporu zamestnávania znevýhodneného uchádzača o zamestnanie, príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny mu daný príspevok schváli.

17. Podľa § 2 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, môže sa za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

18. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

19. Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

20. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

21. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia a súc viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, rozhodol o správnej žalobe bez nariadenia pojednávania verejne vyhláseným rozsudkom, nakoľko pojednávanie nepožadoval ani jeden z účastníkov konania, nevyžadoval to verejný záujem a vzhľadom na obsah žalobných námietok to správny súd nepovažoval za potrebné.

22. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. C./XXXX/XXXX O-XXX/XXXX zo dňa 28.11.2017, zamietajúce odvolanie žalobcu ako účastníka správneho konania a potvrdzujúce rozhodnutie Inšpektorátu práce Trenčín č. XXX/XXXX/X.X/P V./Y./M./XXXX/XXX zo dňa 24.08.2017, ktorým bola žalobcovi podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. uložená pokuta vo výške 300,- Eur za porušenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce.

23. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že v dňoch 10.04.2017, 05.05.2017 a 16.05.2017 vykonal Inšpektorát práce Trenčín inšpekciu práce u žalobcu, ktorý je súdnym exekútorom a predmet svojej činnosti vykonáva prostredníctvom 9 zamestnancov. Výkon inšpekcie bol zameraný na kontrolu dodržiavania vybraných ustanovení pracovnoprávnych predpisov, mzdových predpisov a na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. O výsledku inšpekcie práce bol spísaný protokol č. V.-X-XX-X.X/P-EXX,AXX-XX zo dňa 16.05.2017, prerokovaný so žalobcom, ku ktorému sa vyjadril uvedúc: „Týmto vyhlasujem, že budú prijaté opatrenia v zmysle zistených nedostatkov pre budúce pracovnoprávne vzťahy.“

24. Pri výkone inšpekcie práce u žalobcu ako zamestnávateľa boli zistené celkom 4 porušenia právnych predpisov.

25. Listom zo dňa 24.07.2017 bolo žalobcovi oznámené začatie správneho konania o uložení pokuty pre porušenie právnych predpisov spočívajúce v tom, že žalobca na plnenie svojich úloh a na zabezpečenie svojich potrieb uzatvoril s fyzickou osobou Bc. H. Q. Dohodu o vykonaní práce zo dňa 10.10.2016 a s fyzickou osobou I. S. Dohodu o vykonaní práce zo dňa 05.09.2016 na pracovnú úlohu „pomocné administratívne práce,“ pričom v rámci takto dohodnutej pracovnej úlohy podľa správneho orgánu nejde o práce jednorazového charakteru vymedzené výsledkom práce, ale ide o opakujúcu sa pracovnú činnosť, ktorá je vymedzená druhovo. Uvedeným konaním žalobcu došlo k porušeniu ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce.

26. K začatiu správneho konania sa písomne vyjadril žalobca. Uviedol, že vychádzajúc z informácií inšpektora práce, podľa ktorých mu pokuta nemala byť uložená, nerozporoval z dôvodu úspory času zistenia inšpektorov práce. Vysvetlil, že v dohodách použitý termín „pomocné administratívne práce“ spočíval v rôznych čiastkových úlohách, ktoré tak označil z dôvodu, aby ich nemusel rozsiahlym a podrobným spôsobom opisovať, resp. rozpisovať. Išlo napr. o vyhľadávanie spisov, v ktorých nebolo zoskenované poverenie na vykonanie exekúcie, vybratie poverenia na vykonanie exekúcie z euroobalu zo spisu, zoskenovanie poverenia na vykonanie exekúcie pomocou programového prostriedku, kontrola veľkosti zoskenovaného dokumentu, vloženie skenu do elektronického spisu, založenie poverenia na vykonanie exekúcie do euroobalu do spisu, založenie spisu do poradia v spisovni, premiestnenie spisov z dočasného archívu do archívu, založenie spisov v archíve do poradia, vyhľadanie spisových značiek spisov určených na vyradenie z archívu, rozobratie spisov schválených na likvidáciu, odnesenie spisov do archívu, zapísanie pošty do poštovej knihy a do elektronického spisu a pod. Žalobca zdôraznil, že niet žiadneho dôkazu o tom, že by sa administratívne práce vykonávali ako opakujúca sa pracovná činnosť a nie ako vymedzené výsledkom práce. On ako aj jeho zamestnanci chápali význam uvedeného ako pracovné úlohy. Žalobca zdôraznil, že na administratívne trestanie sa majú aplikovať zásady trestného konania, ktorých základom je princíp prezumpcie neviny. Apeloval tiež na aplikáciu zásady in dubio pro reo. Pripomenul vplyv uloženej sankcie aj na jeho spôsobilosť zamestnať dlhodobo nezamestnaného. Zdôraznil bezvýznamnosť („bagateľnosť“) zisteného porušenia z pohľadu jeho praktických dôsledkov.

27. Inšpektorát práce Trenčín rozhodnutím č. C V./Y./M./XXXX/XXX zo dňa 24.08.2017 podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. uložil žalobcovi pokutu v sume 300,- Eur za porušenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce spočívajúce v tom, že žalobca ako zamestnávateľ na plnenie svojich úloh a na zabezpečenie svojich potrieb uzatvoril s fyzickou osobou Bc. H. Q. Dohodu o vykonaní práce zo dňa 10.10.2016 a s fyzickou osobou I. S. Dohodu o vykonaní práce zo dňa 05.09.2016 na pracovnú úlohu „pomocné administratívne práce,“ pričom v rámci takto dohodnutej pracovnej úlohy nejde o práce jednorazového charakteru vymedzené výsledkom práce, ale ide o opakujúcu sa pracovnú činnosť, ktorá je vymedzená druhovo.

28. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že dohoda o vykonaní práce sa uzatvára na činnosti, ktoré sú vymedzené výsledkom práce, za ktorý sa považuje výsledný produkt (dielo), vzniknuvší po vykonaní všetkých činností, ktoré je potrebné realizovať, aby sa daný záverečný produkt pracovnou činnosťou dosiahol. Na ilustráciu svojho právneho názoru Inšpektorát práce Trenčín použil príklad spočívajúci v dohode o vykopaní studne podľa projektovej dokumentácie, kde je záverečný produkt pracovnej činnosti individuálne vymedzený, pričom pri dopracúvaní sa k výsledku pracovnej činnosti opakovane nedochádza k vykonávaniu druhovo vymedzenej pracovnej činnosti. Výsledok práce sa v takom prípade záverečný produkt pracovnej aktivity fyzickej osoby, ktorý je kvalitatívne alebo kvantitatívne identifikovateľný (napr. vypracovanie projektu, spísanie podania, zhotovenie istého počtu produktov istej kvality a pod.). Pracovnou úlohou opísanou ako „pomocné administratívne práce“ nie je možné zachytiť záverečný produkt, nakoľko ide o opakujúcu sa činnosť. Inšpektorát práce Trenčín poukázal aj povinnosť dodržania stability rozhodovacej činnosti pri posudzovaní obdobných prípadov, preto ani v prípade žalobcu nebolo možné upustiť od sankčného postihu.

29. K úvahám o primeranosti sankcie za porušenie právneho predpisu Inšpektorát práce uviedol, že v zmysle § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. prihliadol na závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, počet zamestnancov a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, počet nelegálne zamestnávaných fyzických osôb, na skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, resp. o opakované zistenie toho istého nedostatku. Správny orgán prihliadol tiež

na to, že žalobca sa v minulosti vytýkaného porušenia nedopustil a tiež na súčinnosť žalobcu v rámci prebiehajúcej inšpekcie. Pokutu ukladanú vo výške 300,- Eur vyhodnotil prvostupňový správny orgán ako primeranú, plniacu výchovnú ako aj represívnu funkciu. Spôsobilosť sankcie efektívne postihovať protiprávne konanie vyžaduje, aby bola citeľná aj v majetkovej sfére páchateľa správneho deliktu. Ukladaná sankcia tiež plní preventívnu funkciu spočívajúcu v spôsobilosti odradiť páchateľa od opakovania protiprávneho správania sa, resp. zanedbania plnenia povinností.

30. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Namietol porušenie princípu všeobecnej spravodlivosti, zásady legality, zásady materiálnej pravdy, základných zásad trestného konania, zásad ukladania trestov, zásady prezumpcie neviny a zásady in dubio pro reo, princípu materiálneho právneho štátu a princípu právnej istoty. Nebol naplnený materiálny korektív správneho deliktu a taktiež boli porušené práva žalobcu ako účastníka konania na odôvodnenie rozhodnutia. Žalobca zdôraznil, že dohoda o vykonaní práce sa uzatvára na vykonanie pracovnej úlohy, nie činnosti. Je podľa neho nepochopením právnej úpravy, ak správny orgán považuje za výsledok dohody o vykonaní práce dielo, pričom dielo môže vzniknúť iba na základe iného zákona z iného právneho odvetvia. Hoci správny orgán má postupovať v obdobných prípadoch rovnako, musí zároveň prihliadať na špecifiká každého jednotlivého prípadu.

31. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PO/H./XXXX/XXXX O-XXX/XXXX zo dňa 28.11.2017 odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a z relevantných listinných dôkazov, ktoré boli predložené k výkonu inšpekcie práce. Žalobca pritom nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by vyvrátili alebo aspoň spochybnili zistené porušenie povinnosti. Osvojac si skutkové zistenia Inšpektorátu práce Trenčín žalovaný skonštatoval, že bolo preukázané, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Zopakujúc právnu argumentáciu správneho orgánu prvého stupňa poukázal na to, že tento vychádzal z gramatického a jazykového významu slov „pomocné administratívne práce“, pričom touto činnosťou rozumel druhovo charakterizovanú činnosť, pri ktorej nie je vylúčené opakovanie jednotlivých úkonov. Pomocné práce ani žalovaný nepovažuje za záverečný produkt pracovnej činnosti, ktorý je individuálne vymedzený, nakoľko pri realizácii výsledku pracovnej činnosti opakovane dochádza k vykonávaniu druhovo vymedzenej pracovnej činnosti. Nejde o práce jednorazového charakteru vymedzené výsledkom. Ohľadne porušenia niektorých princípov súvisiacich s právnym štátom žalovaný poukázal na to, že v zmysle záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrených vo veciach I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99 je súčasťou princípu právnej istoty tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, t.j. že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. A v zmysle PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04 možno za diskriminačný považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť. V danom prípade správny orgán posúdil znaky obdobných prípadov, v ktorých pokutu ukladal, pričom dospel k záveru, že tieto obdobné prípady je potrebné posudzovať rovnako, keďže podstatné znaky boli zachované.

32. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vyjadril aj k výške ukladanej sankcie, zdôrazniac, že bola uložená pri dolnej hranici zákonnej sadzby. Podľa neho inšpektorát práce Trenčín uložením pokuty vo výške 300,- Eur sledoval najmä jej výchovné a preventívne pôsobenie, ktoré však v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2 Sž-oKS 56/2006 „...musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj iné právnické soby, ktoré sú nositeľmi rovnakých zákonných povinností. Takýto účinok však môže vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu, včas a vecne správne vyvodený. Ak ide o finančný postih, nemôže byť neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania a jeho následkom, nevyhnutne teda musí v sebe obsahovať aj represívnu zložku.“ Odkážuc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci Sž-o-Ns 19/2003 poukázal na to, že z pozície odvolacieho orgánu by bol prvostupňové rozhodnutie oprávnený, pokiaľ ide o výšku sankcie, zrušiť iba v tom prípade, ak by voľná úvaha, ktorou sa inšpektorát práce riadil, nezodpovedala obsahu spisu alebo sa priečila zásadám logického myslenia.“

33. Podľa § 223 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o

vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov).

34. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 Eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 Eur.

35. Podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku.

36. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

37. Podstatou spornej otázky je, či pri žalobcom použitom slovnom spojení „pomocné administratívne práce“, ktorými v dohodách o vykonaní práce zadefinoval pracovnú úlohu, je dodržaná požiadavka ich vymedzenia výsledkom práce, za súčasného dodržania požiadavky, aby išlo o práce svoju povahou a frekvenciou výskytu jednorazové, občasné či príležitostné, čo a contrario vyplýva z predpokladu zákonodarcu, že takéto dohody zamestnávatelia môžu uzatvárať výnimočne. To, čo je výnimočné, nemôže byť súčasne bežné, každodenné, či pravidelné sa opakujúce.

38. Po preskúmaní správnej žaloby, písomných vyjadrení účastníkov konania a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného a pred ním prvostupňového správneho orgánu vedúci k vydaniu ich rozhodnutí. Z listinných dôkazov, ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu, vyplýva, že porušenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce na strane žalobcu bolo jednoznačne preukázané, správne orgány vykonali vo vzťahu k predmetu administratívneho konania dostatočné dokazovanie. Z vykonaného dokazovania, ktoré má oporu v obsahu pripojeného administratívneho spisu, vyvodili správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ich k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnili, takto zistený a ustálený skutkový stav jasne a zrozumiteľne premietli do skutkovej vety a následne správne právne posúdili právne korektnou aplikáciou relevantných zákonných ustanovení. Správny súd v napadnutom rozhodnutí nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V tomto kontexte správny súd považuje napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie za jazykovo a argumentačne zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené, keď správne orgány poskytli žalobcovi ako účastníkovi administratívneho konania vo svojich rozhodnutiach odpovede na každú relevantnú otázku, či už bola do administratívneho konania vnesená podaniami žalobcu, alebo jej primerané zodpovedanie, vychádzajúc z princípu právnej istoty, bolo ex offo povinnosťou správnych orgánov v záujme dodržania kvalitatívnych štandardov kladených na rozhodnutie orgánu verejnej moci ukladajúce účastníkovi administratívneho konania sankciu za porušenie zákonom stanovenej povinnosti.

39. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že z dokladov, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, vyplýva, že žalobca je vo funkcii súdneho exekútora činný už viac ako 15 rokov. Činnosti, ktoré vo svojich písomných podaniach rozpísal a ktoré podľa neho možno zaradiť pod ním zvolený termín „pomocné administratívne práce“, sú podľa úradných znalostí súdu každodennou rutinnou činnosťou každého exekútorského úradu. O to viac to platí v exekútorskom úrade žalobcu, ktorý zamestnáva viacerých zamestnancov a objemom ním vybavovanej agendy sa zaraďuje medzi popredných súdnych

exekútorov minimálne na úrovni regiónu, čo je tiež skutočnosť známa nielen správnemu súdu. Pri ním bližšie objasnených pomocných administratívnych prácach nejde teda o činnosti svojou povahou výnimočné alebo o také nárazovo či ojedinele sa objavujúce pracovné úlohy, ktoré by bolo treba akútne riešiť dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Už len z tohto pohľadu sú žalobcom uzatvárané dohody o vykonaní práce pre tento druh prác neštandardným inštitútom, keďže ide zreteľne o notoricky sa opakujúce činnosti, ktoré by mal žalobca ako zamestnávateľ riešiť angažovaním zamestnancov v rámci riadneho pracovného pomeru. A podľa množstva práce prípadne zvoliť, či ich zamestná na riadny ustanovený týždenný pracovný čas alebo na kratší pracovný čas.

40. Pokiaľ ide o podstatu spornej otázky, správny súd sa stotožňuje s právnym názorom správnych orgánov, z ktorého vyplýva, že žalobcom použitý termín „pomocné administratívne práce“ neumožňuje z hľadiska kvalitatívneho alebo kvantitatívneho identifikovať výsledok, ktorým má byť dohodnutá práca vymedzená. Tento výsledok, ak je dostatočne určitý, totiž umožňuje posúdiť, či si zamestnanec dojednanú pracovnú úlohu splnil alebo nie, čo následne má vplyv na povinnosť zamestnávateľa vyplatiť mu za to dojednanú odmenu. Pri termíne zvolenom žalobcom na opis pracovnej úlohy je však znemožnená kvantifikácia z hľadiska objemu práce, ktorá sa má vykonať, ako aj z hľadiska miery náročnosti tejto práce.

41. Základnou zásadou zmluvného práva je povinnosť kontrahentov pri úprave zmluvných vzťahov počínať si tak, aby sa zamedzilo vzniku prípadných budúcich rozporov ohľadne výkladu obsahu právneho úkonu. Z názvu inštitútu „dohoda o vykonaní práce“ je zrejmé, že medzi účastníkmi dochádza k dohode o vopred známom druhu a objeme práce, na realizáciu ktorej má zamestnanec vytvorený vopred známy časový priestor. Už pri uzatváraní tejto dohody preto musí byť obom stranám známy nielen druh práce, ale aj jej merateľný rozsah, identifikovateľná náročnosť a pod. Žalobca nevymedzil pomocné administratívne práce ani počtom spisov, pri práci s ktorými sa mali využiť ním angažované zamestnankyne, alebo iným spôsobom, prostredníctvom ktorého by sa dal následne posúdiť výsledok, či sa k nemu zamestnanec už dopracoval a odkontrolovať ho.

42. V ďalších častiach správnej žaloby sa žalobca pomerne podrobne venuje porušeniam niektorých základných princípov, v dôsledku čoho mal byť správnymi orgánmi ukrátený na svojich právach účastníka administratívneho konania. Pokiaľ ide napr. o porušenie princípu legality, tento v konštitucionalistike spočíva v povinnosti orgánov verejnej moci postupovať pri výkone (uplatňovaní) moci na základe ústavy a v medziach zákonov, prijatých formálne aj materiálne v súlade s ústavou. Orgány verejnej moci sú pri uplatňovaní svojej právomoci viazané právnymi predpismi a musia postupovať v súlade s nimi, za dodržania zásady spravodlivosti, právnej istoty ako aj ostatných akceptovaných ústavných princípov. V tomto kontexte chápania princípu legality nie je správnemu súdu jasné, aké parciálne aspekty procesného postupu správnych orgánov by bolo možné podradiť pod porušenie princípu legality. To, čo žalobca uvádza v časti nadpísanej ako porušenie princípu legality, sa tohto princípu netýka. Apelácia na už neaktuálne ustanovenie § 50 nariadenia vlády č. 223/1988 Zb., kde vtedajší zákonodarca reguloval otázky týkajúce sa príležitostných komparzových a príležitostných pomocných manuálnych prác pre film, televíziu a rozhlas, čo je oblasť dosť vzdialená od činnosti súdneho exekútora, nie je pre podporu argumentácie žalobcu vhodne zvoleným príkladom. S konštatáciou žalobcu, že výsledkom dohody o vykonaní práce nemusí byť hmotný produkt, nemá správny súd dôvod nesúhlasiť, avšak aj v takomto prípade musí byť dohadovaný nehmotný produkt vymedzený jasne identifikovateľným výsledkom.

43. Zásada legality v trestnom práve spočíva v povinnosti orgánov činných v trestnom konaní konať z úradnej povinnosti o každom trestnom čine, o ktorom sa dozvedia. Vo sfére administratívneho trestania sa prejavuje v povinnosti príslušného správneho orgánu konať o každom správnom delikte alebo priestupku, o ktorom sa dozvie, ak zákon alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak. Ani v tejto rovine správny súd nezaznamenal porušenie princípu legality zo strany správnych orgánov, nakoľko tieto si splnili svoju povinnosť a proti žalobcovi z úradnej povinnosti viedli správne konanie, ktoré rezultovalo uložením sankcie.

44. K porušeniu zásady prezumpcie neviny taktiež podľa názoru správneho súdu nedošlo, keďže táto zásada sa prejavuje najmä v procesnej rovine, kedy orgány vedúce trestné konanie proti obvinenému sú povinné považovať takúto osobou za nevinnú, a to až do času, kým dôjde k právoplatnému odsúdeniu.

45. Zásada in dubio pro reo je aplikovaná v prípadoch, kedy z vykonaného dokazovania nie je možné jednoznačne dospieť k záveru o vine konkrétnej osoby za protiprávne konanie, a to či už z dôvodu pochybností, že sa skutok vôbec stal, alebo z dôvodu pochybností, či skutok spáchala určitá osoba. Aplikácia uvedenej zásady však podmieňuje konkrétna dôkazná situácia, čo však nie je prípad žalobcu, pri ktorom z dôkazov zabezpečených správnymi orgánmi jasne vyplýva, že porušenie povinnosti ustanovenej v § 223 ods. 1 Zákonníka práce bolo žalobcovi riadne a nepochybne preukázané.

46. K namietanému porušeniu základných zásad trestného konania správny súd uvádza, že ide o pomerne širokú oblasť parciálnych práv osoby obvinenej z trestného činu. Medzi základné zásady z tejto oblasti možno zaradiť právo byť oboznámený s tým, čo sa obvinenému kladie za vinu. Túto povinnosť si správny orgán prvého stupňa splnil, keď žalobcovi zaslal oznámenie o začatí správneho konania obsahujúce predmet konania. Žalobca mohol uplatniť ďalšie svoje práva, najmä vyjadriť sa k tomu, čo mu je kladené za vinu, predkladať alebo označovať dôkazy na podporu svojich tvrdení, podávať proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa odvolanie. Správny súd nezaznamenal v činnosti správnych orgánov také postupy, ktoré by bolo možné označiť za porušenie základných zásad trestného konania, v dôsledku čoho by malo dôjsť k porušeniu subjektívnych práv žalobcu ako účastníka administratívneho konania.

47. Žalobca v správnej žalobe tiež namietal, že neboli dodržané zásady ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré bolo potrebné použiť aj pri ukladaní administratívnej sankcie, zrejme vzhľadom na ním vnímanú a deklarovanú „bagateľnosť“ dôsledkov celej kauzy. S uvedenom námietkou žalobcu sa správny súd nestotožňuje. Základnou zásadou ukladania trestov je požiadavka, aby sankcia, vrátane konkrétneho sankčného rozpätia, bola súčasťou hmotnoprávneho predpisu v čase, kedy došlo k spáchaniu skutku majúceho povahu protiprávneho konania postihovaného orgánmi verejnej moci (nulla poena sine lege). Sankcionovateľnosť istého konania sa posudzuje a konkrétna sankcia sa ukladá (vymeriava) podľa zákona účinného v čase spáchania skutku. Táto základná zásada v predmetnej veci dodržaná bola. Pokiaľ ide o iné zásady, ako napr. zásada individualizácie sankcie, povinnosť prihliadnuť na zavinenie, pohnútku, na priťažujúce okolnosti či poľahčujúce okolnosti, ani tu správny súd nezaznamenal vybočenie z medzí a hľadísk daných zákonom. Žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán vychádzali pri ukladaní pokuty žalobcovi dôsledne z ustanovenia § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z., z ktorého vyplýva, na čo všetko musí správny orgán prihliadať. Argumentácia, preukazujúca, že žalovaný prihliadol na skutočnosti uvedené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, je súčasťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a tiež rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. K náznaku požiadavky žalobcu na upustenie od uloženia sankcie vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu (už spomínanú bagateľnosť) treba uviesť, že inštitút upustenia od sankcie môže správny orgán využiť len v prípade, ak mu hmotnoprávny predpis, ktorého aplikácia v príslušnej veci prichádza do úvahy, takýto postup dovoľuje, keďže ani v trestnom práve nie je inštitút upustenia od potrestania produktom vyvíjajúcej sa judikatúry, ale je zakotvený v Trestnom zákone s jasne definovanými kritériami, umožňujúcimi jeho aplikáciu na konkrétny prípad.

48. K namietanému porušeniu zásady materiálnej pravdy, vychádzajúcej z požiadavky spoľahlivého zistenia stavu veci po objasnení všetkých rozhodujúcich okolností dôležitých pre posúdenie veci tak, aby skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti, správny súd uvádza, že rozsah a spôsob dokazovania zásadne určuje správny orgán, pričom je právom účastníka administratívneho konania zasahovať do tohto procesu vlastnými dôkaznými návrhmi. Správny súd zastáva po preskúmaní veci názor, že skutkový stav bol správnymi orgánmi zistený a ustálený v rozsahu potrebnom na prijatie rozhodnutia napĺňajúceho požiadavky vyplývajúce z ustanovenia § 46 správneho poriadku. Žalobcovi sa kladie za vinu formálny nedostatok ním uzatvoreného právneho úkonu - dohody o vykonaní práce. Základným dôkazným prostriedkom v takomto prípade je samotný právny úkon zachytený v písomnej forme. Dôkaznú situáciu následne doplnil samotný žalobca svojím vyjadrením k vytýkaným nedostatkom právneho úkonu. Keďže v ďalšom konaní sa procesný diskurz zredukoval v podstate iba na posúdenie právnej otázky, je v takomto prípade potrebné množinu dôkazov zabezpečených správnym orgánom považovať za dostatočnú. Iba pre vnútorný nesúhlas žalobcu s finálnym právnym názorom správnych orgánov nie je možné označiť dokazovanie za nedostatočne vykonané.

49. Z princípu právnej istoty okrem iného vyplýva požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď. Tento princíp správne orgány dodržali,

čo zdôvodnili aj vo svojich rozhodnutiach. Z tohto princípu však správnym orgánom nevyplýva povinnosť prenášať do odôvodnenia svojich rozhodnutí závery z iných konkrétnych konaní, napr. ak zdôvodňujú uloženie určitej pokuty v určitej konkrétnej výške, alebo ak zdôvodňujú potrebu dodržania povinnosti sankcionovania každého protiprávneho konania, o ktorom sa dozvedia. Ak má administratívne trestanie hľadať svoj predobraz v činnosti trestných súdov, potom treba uviesť, že ani trestné súdy nie sú povinné uvádzať konkrétne príklady z vlastnej rozhodovacej činnosti, kedy pri skutkovo totožných kauzách ukladali tresty v určitej výmere, kedy aplikovali alebo neaplikovali ochranné opatrenie a pod.

50. S poukazom na uvedené úvahy je zrejmé, že námietky, ktoré žalobca uviedol v správnej žalobe, neboli spôsobilé privodiť mu úspech v konaní a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

51. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v súdnom konaní nevznikli.

52. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP,

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.