Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/68/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a členov senátu JUDr. Jozefa Janíka a JUDr. Michala Antalu v trestnej veci proti obžalovanému F. V., nar. XX.XX.XXXX vo V. A., trvale bytom P. V. XXX, okres X., t. č. na slobode, pre trestný čin zločinu vydierania podľa § 189 odsek 1, odsek 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na §§ 139 odsek 1 písm. c), písm. e), 127 odsek 3, odsek 4 Tr. zákona, na neverejnom zasadnutí konanom v Trenčíne dňa 19. februára 2019, o sťažnosti prokurátora Okresnej prokuratúry Partizánske proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 18. apríla 2018 pod sp. zn. 1T/98/2017, takto

rozhodol:

Podľa § 194 odsek 1 písm. b) Tr. poriadku napadnuté uznesenie s a z r u š u j e a okresnému súdu s a u k l a d á , aby vec znovu prejednal a rozhodol.

odôvodnenie:

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Partizánske pod č. k. Pv 396/17/3305-24 podala dňa 05. decembra 2017 na Okresný súd Partizánske obžalobu na F. V., nar. XX.XX.XXXX pre trestný čin zločinu vydierania podľa § 189 odsek 1, odsek 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na §§ 139 odsek 1 písm. c), písm. e), 127 odsek 3, odsek 4 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že dňa XX.XX.XXXX v čase okolo XX:XX hod. v obci P. V., na dvore rodinného domu popisné číslo XXX, pod vplyvom alkoholu najprv začal vulgárne nadávať svojmu bratovi poškodenému P. V., nar. XX.XX.XXXX, ktorý sa v tom čase nachádzal vo vnútri rodinného domu spoločne so svojou priateľkou poškodenou H. C., nar. XX.XX.XXXX, pritom obžalovaný F. V. behal po dvore a viackrát búchal rukami na okná domu v časti, ktorú obýva poškodený P. V., potom obžalovaný F. V. prešiel ku vstupným vonkajším dreveným dverám do časti domu, ktorú obýva poškodený, do týchto dverí začal následne kopať nohami a na svojho brata poškodeného P. V., nar. XX.XX.XXXX a poškodenú H. C., nar. XX.XX.XXXX kričal ,,ak neotvoríte, zoberiem kálačku a zabijem V.", načo tieto slová viac krát zopakoval, následne obžalovaný F. V. opätovne prešiel k oknám domu, kde sa zdržiaval poškodený so svojou priateľkou, na ktoré začal znovu búchať a strhával z nich sieťku proti hmyzu, vulgárne nadával a kričal na svojho brata poškodeného P. V., nar. XX.XX.XXXX a poškodenú H. C., nar. XX.XX.XXXX, ,,aby otvorili, inak ich zabije", pričom znovu išiel ku vchodovým dverám rodinného domu, do ktorých obžalovaný opätovne kopal nohami a kričal na svojho brata poškodeného P. V., nar. XX.XX.XXXX a poškodenú H. C., nar. XX.XX.XXXX ,,ak neotvoríte, zoberiem kálačku a zabijem Vás a zoberiem sekeru a zabijem Vás", pričom obžalovaný F. V. s opakovanými nadávkami a vyhrážkami prestal až v čase, keď na miesto prišla privolaná policajná hliadka.

Okresný súd Partizánske na hlavnom pojednávaní po vykonaní dokazovania, záverečných rečí procesných strán a práva posledného slova obžalovaného uznesením zo dňa 18. apríla 2018 pod sp. zn. 1T/98/2017 rozhodol tak, že podľa § 280 odsek 2 Tr. poriadku trestnú vec obžalovaného F. V., nar. XX.XX.XXXX pre trestný čin zločinu vydierania podľa § 189 odsek 1, odsek 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na §§ 139 odsek 1 písm. c), písm. e), 127 odsek 3, odsek 4 Tr. zákona, ktorého sa mal obžalovaný dopustiť na skutkovom základe uvedenom v citovanom uznesení (v zhode s obžalobou) postúpil Okresnému úradu v Prievidzi, Odboru všeobecnej vnútornej správy na prejednanie ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods.1 písm. d) Zákona číslo 372/1990 Z. z. v platnom znení.

V písomnom odôvodnení tohto uznesenia okresný súd uviedol, že z vykonaného dokazovania, vyhodnotením vykonaných dôkazov v zmysle § 2 odsek 12 Tr. poriadku, keď obžalovaný poprel spáchanie žalovaného skutku tak, ako sa mu kládlo za vinu, pretože poškodeným sa nevyhrážal a na ich dvere klopal len preto, aby mu brat zasvietil, aby mohol nájsť kľúče, ktoré mu vypadli, nebolo preukázané, že by obžalovaný spáchaním žalovaného skutku naplnil zákonné znaky predmetného žalovaného trestného činu zločinu, ale konanie obžalovaného by mohlo byť posúdené iba ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 odsek 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. v platnom znení o priestupkoch a preto vec postúpil príslušnému orgánu - Okresnému úradu v Prievidzi, odbor všeobecnej vnútornej správy na prejednanie a rozhodnutie. V tejto súvislosti okresný súd poukázal, že hoci z výpovedí oboch svedkov a poškodených P. V. a H. C. vyplynuli uvádzané skutočnosti v žalovanom skutku, súčasne obaja potvrdili, že nešlo o takéto obdobné a ojedinelé správanie sa obžalovaného pod vplyvom požitia alkoholických voči nim. Okresný súd poukázal na to, že obaja poškodení zhodne potvrdili, že „vystrájanie“ obžalovaného v inkriminovanom čase do 22.00 hodiny vnímali tak, že si môže do tohto času robiť čo chce, a po ňom už išlo podľa nich o rušenie nočného pokoja a z tohto dôvodu volali políciu, z čoho vyplýva, že nemohli mať z konania obžalovaného skutočný strach, pričom aj keď poškodená H. C. pociťovala zo všetkého stres, tento mal tkvieť nanajvýš v obave, aby obžalovaný nepoškodil jej osobné motorové vozidlo zaparkované na dvore. Okresný súd preto dospel k záveru, že u obžalovaného nebol naplnený formálny znak - subjektívna stránka (zavinenie) a obžalovaný svojim konaním nenaplnil ani znaky prečinu nebezpečného vyhrážania, keďže poškodení nemali z konania obžalovaného v inkriminovanom čase dôvodnú obavu. Okresný súd zdôraznil, že trestné právo je krajným prostriedkom „ultima ratio“ a na vyriešenie v trestnom konaní preukázaných narušených vzťahov medzi obžalovaným a poškodeným, ktoré vyplývajú z užívania jednej nehnuteľnosti je treba hľadať prostriedky z iných oblastí práva a nie je namieste navrhované ich vyriešenia poškodeným P. V. „áreštovaním“ obžalovaného.

Citované uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože proti nemu podal ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní sťažnosť prokurátor v neprospech obžalovaného. V písomných dôvodoch sťažnosti uviedol, že uznesenie súdu prvého stupňa nepovažuje za zákonné a opodstatnené s poukazom na dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní. Vyhodnotením výpovedí poškodených P. V. a H. C., ktorí popísali konanie obžalovaného tak, ako bolo uvedené v obžalobnom návrhu, pričom tiež uviedli, že sa obžalovaného báli, nevedeli, čo môžu od neho čakať, preto nevychádzali von a zavolali políciu, výpovede obžalovaného F. V., ktorý poprel spáchanie žalovanej trestnej činnosti, znaleckého posudku z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie F.. V. Q. zameraného na skúmanie závislosti obžalovaného na požívaní omamných látok (alkoholu), v ktorom znalec konštatuje, že u obžalovaného nebola zistená psychosomatická závislosť od alkoholu, zistený bol však dlhoročný abúzus (nadmerné a škodlivé nadužívanie), s poruchami správania počas stavov opojenosti, keď znalec navrhol uložiť obžalovanému ochranné ambulantné potialkoholické liečenie, zápisu o dychovej skúške na požitie alkoholu u obžalovaného je zrejmé, že obžalovaný bol v čase spáchania žalovaného skutku pod vplyvom požitia alkoholických nápojov, obhliadky miesta činu, pri ktorej bolo zistené poškodenie ochrannej sieťky proti hmyzu na okne poškodeného, ako aj z ostatných vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní, vyhodnotením týchto dôkazov zákonným spôsobom vyplýva záver o tom, že obžalovaný F. V. spáchal žalovaný skutok a jeho spáchaním naplnil všetky znaky žalovanej skutkovej podstaty predmetného zločinu, pričom ďalej vyplynulo, že obžalovaný konal v priamom úmysle podľa § 15 písm. a) Tr. zákona a súd prvého stupňa vyhodnotil vykonané dôkazy jednostranne, teda v rozpore s ustanovením § 2 odsek 12 Tr. poriadku v prospech obžalovaného, s opomenutím všetkých skutočností, ktoré uvádzali o skutkových okolnostiach obaja poškodení ako svedkovia. Nemožno sa preto stotožniť so záverom súdu prvého stupňa o tom, že obaja poškodení nemali reálnu obavu z konania obžalovaného, pretože by v opačnom prípade volali hneď políciu a nie až po 22.00 hodine, čo už považovali za rušenie nočného pokoja. Z výpovedí oboch poškodených však vyplynulo, že agresívne konanie obžalovaného, ktoré prerástlo až do opakovaných vyhrážok adresovaných obom poškodeným tak, ako sú uvedené v skutkovej časti podanej obžaloby došlo až po 22.00 hodine, pričom aj súd prvého stupňa dospel k zhodným skutkovým záverom. Preto jeho úvahy a záver o tom, že poškodení sa necítili ohrození nie sú správne. Navyše obaja poškodení sa zhodne vyjadrili, že obavu z konania obžalovaného mali, keďže sa im obžalovaný vyhrážal, že ich zabije sekerou a kálačkou, keď podľa ich tvrdení obžalovaný už v minulosti sekerou vyrúbal dvere na dome a preto nevedeli, čo môžu od neho čakať. Súd prvého stupňa na tieto skutočnosti vôbec neprihliadol a nehodnotil výpovede oboch poškodených ako svedkov v celom rozsahu. Prokurátor ďalej poukázal na to, že pre naplnenie znakov žalovaného zločinu vydierania ani nie je podstatné či poškodený má z konania páchateľa dôvodnú obavu a preto úvahy súdu prvého stupňa v tejto otázke v napadnutom uznesení súvislosti s naplnením znakov žalovaného trestného činu sú irelevantné. Naopak, z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný sa už v minulosti obom poškodeným vyhrážal, pod vplyvom požitia alkoholických nápojov sa správa agresívne a nevyspytateľne, v minulosti už sekerou poškodil aj dvere na dome a preto vyhrážky obžalovaného boli spôsobilé vzbudiť u poškodených obavy z ich naplnenia. Aj preto sa nemožno stotožniť so záverom súdu prvého stupňa, že konanie obžalovaného nenapĺňa znaky žiadneho z trestných činov uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona. Je neprípustné nezohľadniť záujem spoločnosti na ochrane slobodného rozhodovanie človeka, ktorý obžalovaný nerešpektoval to len z toho dôvodu, že sa obžalovaný voči poškodeným v minulosti pod vplyvom požitia alkoholických nápojov správal agresívne. Konanie obžalovaného, ktoré vyústilo do opakovaného sa vyhrážania zabitím obom poškodeným sekerou a kálačkou sa stupňovalo a súd prvého stupňa tieto skutočnosti nezohľadnil dostatočne s poukazom na neprípustný princíp v prejednávanom prípade „ultima ratio“. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je v rozpore s požiadavkou postupovať tak, aby bol naplnený predmet zákona, t. j. náležite objasniť trestné činy a ich páchateľov spravodlivo potrestať s povinnosťou pôsobenia na upevňovanie zákonnosti a dôsledného zachovávania zákona, aby bola vo vedomí verejnosti upevňovaná viera v spravodlivosť postupu rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Prokurátor preto navrhol, aby odvolací Krajský súd v Trenčíne podľa § 194 odsek 1 písm. b) Tr. poriadku napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Poškodený P. V. sa s písomnými dôvodmi sťažnosti prokurátora v celom rozsahu stotožnil a zdôraznil, že súd prvého stupňa skutočne nezohľadnil všetky ním uvádzané skutočnosti o skutkových okolnostiach žalovaného skutku, t. j. že sa mu obžalovaný opakovane verbálne aj fyzicky vyhrážal, čo sa neustále stupňuje ako i o, že obžalovaný ničí jeho majetok - zariadenie domu aj v jeho neprítomnosti v dome, o čom ho zakaždým prostredníctvom telefónu informuje ich sestra O. A. s tým, aby prišiel a dal do poriadku, čo obžalovaný poškodil či zničil. Prvostupňový súd napadnutým uznesením tým, že zľahčil konanie obžalovaného, mu v podstate vytvoril podmienky pre ďalšie jeho agresívne správanie sa a neplnenie si svojich povinností, ku ktorým sa zaviazal v nájomnej zmluve. Zo strany obžalovaného neexistuje žiaden náznak smerom k zmieru a slušnému spolunažívaniu.

K písomným dôvodom sťažnosti prokurátora sa vyjadril aj obžalovaný prostredníctvom obhajcu, pričom v tomto písomnom vyjadrení uviedol, že sa plne stotožňuje so závermi okresného súdu v napadnutom uznesení a s jeho vecne správnym a zákonným rozhodnutím. Podrobnejšie poukázal na prokurátorom nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, pokiaľ ide o časové okolnosti spáchania skutku, ktoré správne naopak vyhodnotil súd prvého stupňa a to aj pokiaľ išlo o záver súdu prvého stupňa o nenaplnení subjektívnej stránky, teda jeho úmyslu a nenaplnení obáv poškodených z jeho konania v inkriminovanom čase. Jemu išlo v inkriminovanom čase iba o to, aby sa dostal do domu, v ktorom má riadne právo bývať a užívať ho neobmedzene, pričom vyslovil slová, ktoré však neboli postavené na reálnom základe a v žiadnom prípade si nechcel vynútiť hrozbou násilia od poškodených otvorenie dverí na dome a obmedziť tak ich slobodu rozhodovania. Preto nemohol ani konať v priamom úmysle podľa § 15 písm. a) Tr. zákona. Súd prvého stupňa podľa jeho názoru tiež správne aplikoval princíp „ultima ratio“, pretože na jeho konanie je nutné prihliadať komplexne a nielen formalisticky. Z vystúpenia poškodeného P. V. počas hlavného pojednávania vyplynulo, že tomuto išlo iba o to, aby bol odsúdený a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, čo nie je obvyklé, keďže ide o jeho brata, ktorý si takýmto spôsobom chcel vyriešiť bytovú otázku a na istý čas sa ho zbaviť. Preto navrhol, aby odvolací súd sťažnosť prokurátora ako nedôvodnú zamietol.

Krajský súd na podklade včas podanej sťažnosti preskúmal podľa § 192 odsek 1 Tr. poriadku správnosť výroku napadnutého uznesenia i konanie, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná.

V prvom rade je nutné uviesť, že rozhodnutie súdu na hlavnom pojednávaní podľa § 280 odsek 2 Tr. poriadku sa vždy týka skutku. Pritom súd môže takéto rozhodnutie urobiť až po vykonaní dôkazov a len vtedy, ak po ich vyhodnotení dôjde k záveru, že skutok sa stal, no tento nenapĺňa znaky trestného činu, ale môže byť posúdený ako priestupok či iný správny delikt alebo disciplinárne previnenie. Aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že dôvodom pre uvedený postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa bol záver, že žalovaný skutok nenapĺňa jeden z obligatórnych formálnych znakov predmetného žalovaného zločinu - subjektívnu stránku - zavinenie (priamy úmysel podľa § 15 písm. a) Tr. zákona), a že „komplexným“ posúdením konania obžalovaného s uplatnením tzv. princípu „ultima ratio“ nejde o naplnenie ani iného trestného činu uvedené v osobitnej časti Trestného zákona. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na to, že nebolo preukázané, že obaja poškodení mali mať obavy z konania obžalovaného v inkriminovanom čase a teda konanie obžalovaného nedosahuje aj vzhľadom na preukázané zlé vzťahy obžalovaného s poškodeným bratom ohľadne nehnuteľnosti, ktorú spoločne užívajú takú závažnosť, že by išlo o spáchanie určitého trestného činu. Z uvedených dôvodov nie je namieste akceptovateľná obhajoba obžalovaného v tom, že sa nevyhrážal poškodeným, resp. že by nebolo preukázané, že sa skutok, pre ktorý bola obžaloba na neho podaná, stal. Už samotné rozhodnutie súdu prvého stupňa odôvodňuje záver, že okresný súd mal spáchanie skutku obžalovaným preukázané, v opačnom prípade by musel obžalovaného oslobodiť spod obžaloby pre niektorý z dôvodov § 285 písm. a) alebo písm. b) Tr. poriadku.

Aj podľa názoru krajského súdu takýto záver o tom, že skutok sa stal a spáchal ho obžalovaný, má oporu vo vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa aj napriek tomu, že obžalovaný vo svojej výpovedi poprel akékoľvek vyhrážanie sa poškodeným, t. j. tak, ako sa tiež konštatuje v skutkovej časti podanej obžaloby. Obžalovaného však zo skutku jednoznačne usvedčujú obaja poškodení ako svedkovia s podporou vykonaných nepriamych dôkazov, z nich najpodstatnejším je dôkaz o poškodení sieťky proti hmyzu na okne domu ako aj obsah podaného znaleckého posudku z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie. Podľa názoru krajského súdu však skutok a konanie obžalovaného popísané v obžalobe napĺňa znaky žalovaného trestného činu zločinu vydierania podľa § 189 odsek 1, odsek 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na §§ 139 odsek 1 písm. c), písm. e), 127 odsek 3, odsek 4 Tr. zákona

Okresný súd v podstate odôvodňoval svoje rozhodnutie tým, že v prejednávanom prípade nebola preukázaná subjektívna stránka - úmyselné zavinenie obžalovaného podľa § 15 písm. a) Tr. zákona, s ktorým záverom sa však stotožniť nemožno, pretože okolnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa a na ktoré správne poukázal prokurátor v dôvodoch sťažnosti z vykonaného dokazovania, preukazujú naplnenie aj tohto obligatórneho formálneho znaku predmetného žalovaného zločinu.

Okresný súd vyhodnotením všetkých dôkazov, vrátane motívu konania obžalovaného a okolností, za ktorých obžalovaný spáchal žalovaný skutok, nesprávne s uplatnením princípu „ultima ratio“ vylúčil aj akékoľvek spáchanie iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti trestného zákona nesprávne tiež dospel k takémuto záveru, ako aj k u záveru o tom, že by mohlo ísť iba o spáchanie priestupku podľa § 49 odsek 1 písm. d) Zákona č. 372/1990 Zb. v platnom znení (priestupok proti občianskemu spolunažívaniu). Krajský súd zdôrazňuje, že pre naplnenie skutkovej podstaty zločinu podľa Trestného zákona sa skúmajú iba formálne znaky a skúmanie naplnenia materiálneho korektívu je irelevantné. Pritom princíp „ultima ratio“ je aj v zmysle ustálenej judikatúry akceptovateľný iba pri prečinoch a preto okresný súd pochybil, keď napadnuté uznesenie v jeho dôvodoch opieral aj o tento princíp.

Podľa § 10 odsek 2 Tr. zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Závažnosť prečinu určujú najmä spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný a miera zavinenia a pohnútka páchateľa.

Pre úplnosť krajský súd uvádza, že v prejednávanom prípade prokurátor správne poukázal na to, že konanie obžalovaného voči poškodeným - opakované vyhrážanie sa zabitím sekerou a kálačkou, spolu s fyzickým násilím voči majetku poškodeného - poškodenie sieťky proti hmyzu na okne, so zreteľom na to, že poškodený sa agresívne správal voči nim aj v minulosti a dokonca sekerou aj poškodil dvere na dome, nemožno hodnotiť ako banálne prejavy, alebo menej závažné konanie, ktoré by mali byť posudzované iba ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Aj krajský súd je názoru, že s prihliadnutím najmä na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, osobu obžalovaného nemožno hovoriť o nepatrnej závažnosti činu, pokiaľ by malo byť konanie obžalovaného posudzované iba ako priestupok.

Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd napadnuté uznesenie podľa § 194 odsek 1 písm. b) Tr. poriadku zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby vec znovu prejednal a rozhodol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.