Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_25Co-66-2018.pdf
PDF · 118.96 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/66/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Karadžičova 8, IČO: 35 831 154, zastúpeného advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Bratislava, Karadžičova 8, proti žalovanému: U. M., nar. XX.X.XXXX, adresa T., I. XXXX/XX, pôvodne do 30.6.2016 za účasti vedľajšieho účastníka: Združenie na ochranu spotrebiteľov OBRANA, so sídlom Košice, Park Angelinum 2, IČO: 42 326 923, zastúpeného advokátom Mgr. Peter Masarovič, o zaplatenie 503,25 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č. k. 7C/95/2014-199 zo dňa 20.12.2016, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
III. Združeniu na ochranu spotrebiteľov OBRANA, so sídlom Košice, Park Angelinum 2, IČO: 42 326 923 sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom druhom v poradí (po predchádzajúcom a tunajším súdom zrušeným rozsudkom z 19. marca 2015) súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania 100%, Združeniu na ochranu spotrebiteľov OBRANA, Park Angelinum 2, Košice, IČO: 42 326 923 priznal nárok na náhradu trov konania 100 % a vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím § 39, § 52 ods. 1 až 3, § 524 ods. 1, 2, § 525 Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ), § 497 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako i § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. O trovách rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP).
3. Súd vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, že právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa a.s.) na základe žiadosti žalovaného zriadil v jeho prospech peňažný účet a dňa 21.8.2007 ako i dňa 18.11.2008 uzatvoril so žalovaným Zmluvy o vydaní a používaní Platobnej karty. Dňa 21.8.2007 bola uzatvorená i Zmluva o poskytnutí balíka produktov a služieb pre Fyzické osoby, na základe ktorej banka poskytla žalovanému úver vo forme povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na účte. Žalovaný si neplnil platobné povinnosti, prekročil limit povoleného prečerpania peňažných prostriedkov nad rámec povolenej sumy, čím došlo k nepovolenému prečerpaniu peňazí na účte žalovaného v trvaní viac ako 5 dní. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.3.2013 uzavretej medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalobcom ako postupníkom bola
na žalobcu postúpená okrem iného i pohľadávka voči žalovanému. Z obsahu špecifikácie odovzdanej pohľadávky súd zistil, že suma istiny 503,25 Eur a ďalšie údaje sa viažu k číslu účtu XXXXXXXXXX, pôvodné číslo účtu bolo XXXXXXXXXX. Slovenská sporiteľňa oznámila žalovanému postúpenie pohľadávky listom zo dňa 5.4.2013. Na základe nepovoleného prečerpania finančných prostriedkov na účte žalovaného žalobca vyhlásil k 30.9.2013 mimoriadnu splatnosť pohľadávky z titulu nesplateného úveru evidovaného vo výške 626,22 Eur a zároveň vyzval žalovaného na zaplatenie pohľadávky v lehote do 8.10.2013. Suma 626,22 Eur pozostávala podľa žalobcu z dlžnej istiny prečerpania 503,25 Eur, úrokov 84,17 Eur, poplatkov 38,80 Eur. Žalovaný neuhradil pohľadávku v určenej lehote, preto bol vyzvaný opakovane na zaplatenie pohľadávky do 30.1.2014. Žalovaný neuhradil pohľadávku ani len čiastočne, od 9.10.2013 je podľa žalobcu žalovaný v omeškaní so zaplatením sumy 503,25 Eur s príslušenstvom. Na výzvu súdu právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa a.s. podala oznámenie z 13.10.2016, z ktorého vyplýva, že pohľadávku, ktorá je predmetom konania, postúpil žalobcovi dňa 28.3.2013. V súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách odovzdal Zmluvu o úvere a súvisiacu dokumentáciu o záväzkovom vzťahu žalobcovi. Záverom požiadal obrátiť sa priamo na žalobcu.
4. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu vyvodil ten právny záver, že vo všeobecnosti platí, že postúpením pohľadávky sa dlžníkovo postavenie nemení, najmä sa nemôže zhoršiť jeho právne postavenie. V súdenom spore žalobca uzavrel dňa 28.3.20113 Zmluvu o postúpení pohľadávok s obchodnou spoločnosťou Slovenská sporiteľňa a.s. V zmysle logického výkladu § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov môže banka (postupca) v prejednávanej veci postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi, ak je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj napriek písomnej výzve banky. V konaní však nebolo preukázané, že by obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa a.s. vyzvala pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok písomne žalovaného na splnenie omeškaných splátok poskytnutého úveru. Táto skutočnosť nevyplynula ani z obsahu spisu, žalobca ani Slovenská sporiteľňa a.s. a to ani po výzve súdu nedoložili doklad preukazujúci túto skutočnosť. Navyše podľa žalobcu konečná splatnosť úveru nastala dňom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle jeho oznámenia z 1.10.2013, avšak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzatvorená už dňa 28.3.2013. Z toho vyplýva, že došlo k postúpeniu „živého“ úveru. Vychádzajúc z uvedených skutočností tak dospel súd k záveru, že neboli splnené podmienky pre postúpenie pohľadávky v sume 503,25 Eur na žalobcu. Takéto postúpenie pohľadávky (a teda aj zmluva o postúpení pohľadávky) je absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorou je existencia reálne doručovanej písomnej výzvy banky klientovi na splnenie peňažného záväzku, s ktorou je klient v nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. V konaní nebolo ani len preukázané, že by výzva Slovenskej sporiteľne a.s. pre žalovaného na zaplatenie bola aspoň daná na poštovú prepravu.
5. Podľa prvoinštančného súdu § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom -postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom -postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že uvedený § 525 ods. 1 bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už uvedené ustanovenie § 525 ods. 1. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.V danom prípade je potom zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená naňho, boli tieto podmienky postúpenia splnené. Žalobca tak nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
6. Súd prvej inštancie napokon v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania 100 %. V konaní pritom do 30.6.2016 vystupovalo ako vedľajší účastník na strane žalovaného Združenie na ochranu spotrebiteľov OBRANA (ďalej aj združenie), a to podľa § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, preto bolo potrebné rozhodnúť o trovách konania, ktoré združeniu vznikli do uvedeného dátumu. Súd dospel k záveru, že je dôvodné združeniu náhradu trov konania priznať 100 %, lebo úkony robené do 30.6.2016 v prospech žalovaného boli účelné.
7. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žalobe vyhovie. Zároveň si uplatnil náhradu trov celého konania, vrátane predmetného odvolacieho konania. Ako odvolacie dôvody uviedol, že súd vec nesprávne právne posúdil. Po citácii § 89 ods. 1 Zákona o bankách dôvodil tým, že nakoľko § 89 ods. 1 Zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom § 92 ods. 8 predmetného zákona nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona.
8. V ďalšom sa odvolateľ zameral na § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a zdôraznil, že toto ustanovenie nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže jeho účelom je prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie postúpiť bankovú pohľadávku. Podporne odkázal na právne závery Najvyššieho súdu ČR v rozhodnutí sp. zn. 29Odo/1613/2005, ako i na výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. Júla 2002 týkajúce sa spracovania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií, ktorý výslovne viaže možnosť postúpenia pohľadávky operátora ne viazanosť postupníka telekomunikačným tajomstvom, nespochybňuje však samotnú možnosť postúpenia pohľadávky. Rovnako odkázal i na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 242/07 s príkazom preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu, tiež na jeho rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 87/04 a tiež na právny názor vyslovený v rozhodnutí KS Prešov, sp. zn. 11Co/11/2015 zo dňa 25.8.2016. v ktorom súd okrem iného uviedol, že postúpením pohľadávky banky nedošlo k zhoršeniu postavenia žalovaného, došlo len k zmene v osobe veriteľa, pričom nevyhlásenie predčasnej splatnosti úveru bankou ku dňu postúpenia nemožno považovať za dôvod neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Z rozhodnutia Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/67/2013 zdôraznil, že porušenie povinností vyplývajúcich z § 92 ods. 8 cit. zákona nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže táto norma nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 citovaného zákona.
9. Žalovaný odvolací návrh nepodal, ani sa k riadne doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
10. K odvolaniu vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku týkajúceho sa jeho trov konania podal prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrenie, v ktorom odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenie vo veci, v ktorom zaujal stanovisko k predchádzajúcemu odvolaniu voči rozsudku, ktorá jeho právna argumentácia je v plnej miere premietnutá v rozsudku súdu prvej inštancie. Napadnutý rozsudok vo vzťahu k priznaniu mu trov konania žiada potvrdiť a priznať trovy odvolacieho konania.
11. Ďalšie písomné podania strany sporu nepodali.
12. Skôr ako odvolací súd pristúpi k preskúmaniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie považuje za vhodné zhrnúť nasledovné. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je už druhé v poradí, keď ostatným rozhodnutím súd prvej inštancie o žalobnom návrhu na zaplatenie sumy 503,25 Eur rozhodol
tak, že žalobu zamietol, žalovanému náhradu trov konania nepriznal a žalobcu zaviazal k povinnosti zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného, ktorý vystupoval v konaní v čase rozhodnutia v súlade s platnou procesnoprávnou úpravou Občianskeho súdneho poriadku, na účet jeho právneho zástupcu, vedený v I., pobočka M., číslo účtu: XXXXXXXXX/XXXX náhradu trov právneho zastúpenia v sume 85,80 Eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, ktoré rozhodnutie zo dňa 19.3.2015, č. k. 7C/95/2014-106 na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 12.4.2016, sp. zn. 25Co/308/2015-147 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Skalica na ďalšie konanie. Po vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie súd o veci rozhodol znovu napadnutým rozsudkom.
13. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., - CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP, pričom napadnutý rozsudok bol vydaný a odvolanie podané už za účinnosti súčasného procesného predpisu - Civilného sporového poriadku.
14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu skutkovému a právnemu záveru, že žalobca v konaní nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu z dôvodu súdom prvej inštancie ustálenej neúčinnosti zmluvy o postúpení (z dôvodu, že neboli preukázané podmienky postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, keďže nebolo preukázané, že žalovaný bol písomne vyzvaný na splnenie svojho záväzku pôvodným veriteľom), v dôsledku čoho mal byť daný dôvod na zamietnutie žaloby v celom rozsahu.
16. V zmysle § 524 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému (ods. 1). S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené (ods. 2).
17. Podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení (ods. 2).
18. V zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 o bankách ... ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu, ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávky; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
19. Žalobca v odvolaní okrem iného namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávnej aplikácie § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách s tým, že toto ustanovenie nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky.
20. Odvolací súd sa týmto názorom žalobcu nestotožnil. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa prioritne zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
21. Predmetom konania zostala pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným, bolo preto potrebné, aby v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej inštancie predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.3.2013 uzavretú medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalobcom.
22. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
23. Je nesporné, že žalobca v konaní neuniesol svoju dôkaznú povinnosť a relevantným spôsobom nepreukázal, že žalovaný ako dlžník, bol jeho pôvodným veriteľom Slovenskou sporiteľňou, a.s., po splnení podmienky omeškania s plnením pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, písomne vyzvaný bankou na splnenie peňažného záväzku, čo napokon žalobca ani v odvolaní nepopiera. Odvolací súd sa pritom zhoduje so závermi prvoinštančného, že existencia a doručenie tejto písomnej výzvy je zákonnou podmienkou pre následné postúpenie predmetnej pohľadávky bankou na iný subjekt. Keďže podľa preukázaného, v danom prípade táto zákonná podmienka splnená nebola, žalobca v tomto smere neuniesol svoje dôkazné bremeno, čo vedie k záveru, že k postúpeniu pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s., na žalobcu došlo v rozpore so zákonom a preto je takýto právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný.
24. Odvolací súd je toho názoru, že napriek systematickému zaradeniu citovaného ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách v rámci ustanovenia upravujúceho výnimky z bankového tajomstva, nie je možné výklad tohto ustanovenia zužovať len na výklad systematický, spôsobom, ako ho poníma žalobca s tým, že sa ním upravujú iba prípady prelomenia bankového tajomstva, pričom nie sú ním upravené zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky. Naopak v citovanom ustanovení, vychádzajúc najmä z jeho gramatického znenia, je nesporne zrejmé, že stanovuje banke podmienky pre účinné postúpenie bankovej pohľadávky, ktorých naplnenie v danom prípade preukázané nebolo. Keďže potom nedošlo k platnému postúpeniu danej pohľadávky, žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaný, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné jeho žalobu zamietnuť. Oznámenie banky o postúpení pohľadávky žalobcovi adresované žalovanému bolo splnením povinnosti pôvodného veriteľa ako postupcu v zmysle § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, rozhodne ho nemožno stotožňovať ani zamieňať so splnením podmienky
bankou v zmysle cit. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z., keďže ani podľa formy, ani podľa obsahu nie je výzvou banky adresovanou dlžníkovi na splnenie dlhu, s ktorým je dlžník v omeškaní.
25. Žalobca tiež tvrdil, že § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. <. o bankách v spojení s dohodou zmluvných strán umožňovalo zmluvných stranám, aby si upravili práva a povinnosti odchýlne od zákona o bankách.
26. Podľa § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. <. o bankách účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (28.1.2007) banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pri každom obchode požadovať preukázanie totožnosti klienta okrem obchodov uvedených v odseku 4; pri každom obchode je klient povinný vyhovieť každej takejto žiadosti banky alebo pobočky zahraničnej banky. Vykonávanie obchodu so zachovaním anonymity klienta banka pobočka zahraničnej banky sú povinné odmietnuť.
27. Podľa § 89 ods. 1 posledná veta zákona č. 483/2001 Z.z. <. o bankách účinného od 10.6.2013 banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods. 1.
28. Právna úprava ustanovenia § 89 ods. 1 Zákona o bankách, na ktorú sa žalobca v podanom odvolaní odvoláva, nebola účinná v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Preto ani účastníci zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 28.1.2007 nemali možnosť upraviť si postupovanie pohľadávok (súčasných i budúcich) odchýlne od vtedy účinného a platného zákona o bankách (§ 92 ods. 8 Zákona o bankách).
29. Odvolací súd je súčasne i toho názoru, že citované ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách je svojou povahou kogentné a preto sa od neho nemožno odchýliť ani na základe dohody zmluvných strán. V citovanom ustanovení totiž v zmysle vyššie uvedeného zákon ukladá banke povinnosť, ktorá musí byť splnená pre platné postúpenie pohľadávky. Dojednanie v ustanovení VOP, na ktoré sa odvolateľ odvoláva je preto pre rozpor so zákonom neplatné. Odvolací súd je názoru, že predmetné ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách je svojou povahou kategorickou kogentnou právnou normou, ktorá vylučuje, aby sa subjekty právneho vzťahu od nej odchýlili a to ani obojstrannou dohodou. Banka a klient preto nemôžu túto kogentnú normu ani vylúčiť ani obmedziť. Ak tak dohodou urobia takéto dojednanie v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné, keďže odporuje zákonu prípadne ho obchádza.
30. Už samotný záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom na preukázanie splnenia zákonnom vyžadovaných podmienok pre postúpenie predmetného dlhu, postačuje pre záver o dôvodnosti zamietnutia jeho žaloby. Vzhľadom na zásadu procesnej ekonómie (čl. 17 CSP), nebol dôvod sa ďalšou, vzhľadom na prijaté závery, už nadbytočnou a irelevantnou argumentáciou zaoberať.
31. Rozhodnutie v časti o náhrade trov konania nebolo uplatnenými odvolacími dôvodmi žalobcu napadnuté a preto netvorilo predmet prieskumu odvolacieho súdu.
32. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému a Združenie na ochranu spotrebiteľov OBRANA (tu vo vzťahu k výroku o náhrade jeho trov vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
33. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
34. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
35. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
36. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).