Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-42-2018.pdf
PDF · 123.96 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/42/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: N. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, C. J., o zaplatenie 7.662,62 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 24. augusta 2017, č.k. 7C/99/2014-157, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil ust. § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) a b) a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov a napokon ust. § 39 Občianskeho zákonníka, vecne súd dôvodil, že žalobca sa domáhal zaplatenia 7.662,62 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 57,23 eur za obdobie od 21.08.2012 do 11.08.2013, s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,5 % zo sumy 7662,62 eur od 12.08.2013 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou dňa 27.06.2013 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. (postupca) a žalobcom nadobudol pohľadávku voči žalovanému z úverovej zmluvy zo dňa 18.01.2008 č. 285195744. V žalobe uviedol, že pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predstavovala 7.956,27 eur, pozostávala z istiny 6.593,62 eur, riadneho úroku 1 069 eur, úroku z omeškania 243,22 eur a ostatného príslušenstva 50,83 eur, posledné položky si ale žalobca neuplatňuje. Uviedol, že si uplatňuje splátky úveru splatné od 20.08.2012 do 20.12.2017 v počte 65 a celkovej výške 7.662,62 eur. Splátky pôvodne splatné od 20.08.2013 do 20.12.2017 sa stali splatnými dňa 11.08.2013, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Na pojednávaní žalobca predložil súdu oznámenie Slovenskej sporiteľne, a. s., o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 20.05.2013 a uviedol, že z tohto listinného dôkazu vyplýva, že mimoriadnu splatnosť vyhlásil postupca. Súd po vykonaní dokazovania zistil tento skutkový stav: právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s. uzatvoril zo žalovaným dňa 08.01.2008 zmluvu o splátkovom úvere č. 0285195744 na základe ktorej poskytol žalovanému bezúčelový spotrebný úver vo výške 250 000 Sk z dohodnutou výškou úrokovej sadzby 11,35 % ročne s výškou splátky 3.580 Sk splatnosťou prvej splátky istiny k 20.02.2008 počtom splátok 119, ročnou percentuálnou mierou nákladov do 13,17 % a celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 181 988,30 Sk. Listom zo dňa 09.07.2013 Slovenská sporiteľňa, a. s., oznámila žalovanému postúpenie pohľadávky na žalobcu. Dňa
27.06.2013 došlo na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č.0655/2013/CE k postúpeniu pohľadávok zo Slovenskej sporiteľne, a. s., ako postupcu na žalobcu ako postupníka. Súd konštatoval, že v danom prípade ide o spotrebiteľský právny vzťah založený zmluvou medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným. Žalobca v žalobe tvrdil, že vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru dňa 11.08.2013, neskôr svoje skutkové tvrdenia zmenil a predložil oznámenie Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 20.05.2013 o vyhlásení mimoriadnej splatnosti. Keďže ide o podstatnú zmenu v skutkových tvrdeniach, v zmysle Civilného sporového poriadku ide o zmenu žaloby, ktorá však v spotrebiteľských sporoch nie je prípustná, preto súd musel vychádzať z pôvodných tvrdení žalobcu obsiahnutých v žalobe, podľa ktorých k postúpeniu pohľadávky od postupcu došlo na základe zmluvy o postúpení pohľadávok dňa 27.06.2013 a dňa 11.08.2013 žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť. Podľa skutkových tvrdení uvedených v žalobe došlo k postúpeniu celej pohľadávky, hoci nebola splatná v celom rozsahu. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona (§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Zz. o bankách) s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu.
3. Súd prvej inštancie dôvodil, že vychádzajúc z tvrdení žalobcu obsiahnutých v žalobe, ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti), Slovenská sporiteľňa, a. s., nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 27.06.2013 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Banky môžu postúpiť svoje pohľadávky nebankovým subjektom, ak je dlžník nepretržite v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku a banka vyzve písomne klienta na plnenie. Žalobca až dodatočne doložil oznámenie banky klientovi o vyhlásení mimoriadnej splatnosti celého úveru, avšak toto oznámenie súd nemohol vziať do úvahy pre dôvody, ktoré vysvetlil vyššie. Aj keby CSP nebol striktný v prípade pripustenia zmeny žaloby, súd obiter dictum konštatuje, že nebola splnená podmienka lehoty 90 dní, kedy mala dať banka možnosť klientovi splatiť celú postúpenú pohľadávku voči banke a až jej márnym uplynutím postúpiť pohľadávku na žalobcu. Keďže neboli splnené zákonné podmienky pre cesiu pohľadávky z banky na nebankový subjekt, postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu pre rozor so zákonom je neplatným právnym úkonom a preto súd žalobu zamietol. Záverom súd poznamenal, že neuniklo jeho pozornosti ustanovenie 18.14 VOP, avšak zmluvné strany nie sú oprávnené meniť kogentné ustanovenia zákona svojou osobitnou dohodou. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalovanému, ktorý zostal v konaní nečinný z dôvodu hospodárnosti konania nárok na náhradu trov konania nepriznal.
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom dôvodil, že dodatočným predložením oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo rany postupcu nedošlo k zmene žaloby, ale len doplneniu resp. spresneniu skutkového stavu, ktorý žalobcovi v čase koncipovania žaloby nebol známy, nakoľko takýmto dokumentom vtedy nedisponoval. V prípade opačného výkladu by bolo potrebné potom nazerať na akýkoľvek návrh na vykonanie dôkazov ako na zmenu žaloby, ktorá sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa a takýto výklad je v priamom rozpore s ust. § 215 CSP. Predloženie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti postupcu nepredstavuje podstatnú zmenu skutkových tvrdení v konaní, nárok uplatnený žalobou je aj po takomto spresnení skutkového stavu veci tým istým nárokom, žalobca len poopravil svoje tvrdenie o tom, kedy a akým subjektom bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru. Pokiaľ súd toto považoval za zmenu žaloby (ktorej nevyhovel), aj tak mal pri zisťovaní skutkového stavu prihliadnuť na predložený dôkaz a mal ustáliť, že napriek tvrdeniu žalobcu o opaku vykonaným dokazovaním zistil, že na žalobcu bol postúpený úver, ktorý bol v čase postúpenia v celosti po splatnosti a na základe takto zisteného skutkového stavu vec právne kvalifikovať a o veci rozhodnúť. Žalobcovi nie je zrejmé, z akého dôvodu súd ignoroval predložené dôkazy, z ktorých vyplýva, že na žalobcu bol postúpený úver, ktorý bol v celom rozsahu po splatnosti. Postup súdu je v rozpore s ust. § 191 ods. 1, § 215 ods. 2 a § 217 ods. 1 CSP, súd ním znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tiež je nesprávny právny názor súdu ohľadom možnosti banky postúpiť na inú osobu len splatné pohľadávky. Ak by aj žalobca pripustil, že ust. § 92 ods. 8 ZoB upravuje podmienky platnosti postúpenia pohľadávky banky na inú osobu (čo však žalobca nepripúšťa), má za to, že súd nesprávne právne posúdil ak posúdil, že „pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku“ predstavuje len splatné splátky úveru a len tieto tvoria pohľadávku zodpovedajúcu nesplácanému dlhu žalovanému zo zmluvy o úvere. Peňažný záväzok žalovaného vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov, dohoda zmluvných strán o vrátení poskytnutých prostriedkov s úrokmi v pravidelných mesačných splátkach nemá žiadny vplyv
na výšku alebo existenciu záväzku dlžníka, preto je absurdné, aby súd pod pojmom „pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku“ rozumel v prípade vracania poskytnutých peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere v splátkach len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa už stali splatnými. Pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku zo zmluvy o úvere podľa názoru žalobcu predstavuje zostatok dlhu žalovaného, teda nielen splatné ale aj nesplatné nezaplatené splátky úveru. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom teda nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky a nevyplýva ani zo znenia ust. § 92 ods. 8 ZoB, poukazuje na uznesenie KS v Banskej Bystrici sp.zn. 16Co/73/2016 a uznesenie KS v Žiline sp.zn. 5Co/228/2016, v ktorom súdy zastávajú názor, že predpokladom postúpenia pohľadávky nie je zosplatnenie celého úveru. Podľa odvolateľa v danom prípade boli splnené podmienky podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB zo strany postupcu. Nesprávny je výklad tohto ustanovenia v zmysle, že dlžník musí byť v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní po doručení výzvy banky, keď toto z dikcie ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva. Súd preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve banky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a teda zo strany postupcu nedošlo k porušeniu § 92 ods. 8 ZoB, navyše preukázanie splnenia týchto podmienok nebolo potrebné nakoľko zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od zákona a to v článku I bod 5 zmluvy o splátkovom úvere resp. v bode 18.14 VOP, pričom ust. § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení ZoB. Nesprávny je názor súdu, že zmluvné strany nie sú oprávnené meniť kogentné ustanovenia zákona svojou osobitnou dohodou, ust. § 92 ods. 8 ZoB nie je kogentným ustanovením, tu poukazuje napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 19Co/2/2016, podľa ktorého takáto dohoda je podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách prípustná, nevykazuje znaky nevyváženosti. Poukazuje aj na rozhodnutia ďalších krajských súdov Slovenskej republiky. Navyše žalobca v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení (rozsudok NS SR zo dňa 11.6.2003 sp.zn. 4 Obo 210/01), pričom ust. § 92 ods. 8 ZoB ani nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu, keď zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nie podmienky platnosti postúpenia pohľadávok, poukazuje pritom na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 12Co/223/2015, tiež sp.zn. 19Co/2/2016. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo aby napadnutý rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
5. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny a treba ho potvrdiť.
7. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie mu svojím nesprávnym postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd mu v tomto dal za pravdu, keď po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia musel odvolateľovi prisvedčiť v tom, že postup súdu prvej inštancie pri hodnotení predložených dôkazov nebol celkom korektný a súladný so zákonom.
8. Dodatočné predloženie listinného dôkazu žalobcom - oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo strany postupcu Slovenskej sporiteľne, a.s., nesprávne považoval prvoinštančný súd za zmenu žaloby majúc za to, že ide o podstatnú zmenu v skutkových tvrdeniach žalobcu, ktorý ním zmenil svoje pôvodné, v žalobe uvádzané tvrdenie o tom, že úver bol predčasne zosplatnený priamo žalobcom. Okresný súd svoj záver oprel o ust. § 140 ods. 2 CSP, podľa ktorého zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Mal za to, že predložením tohto dôkazu ide o zmenu žaloby, ktorá je v spotrebiteľských sporoch, kde žalovaným je spotrebiteľ neprípustná podľa §
294 CSP a po vykonaní dokazovania uzavrel, že musel preto vychádzať z pôvodných tvrdení žalobcu a považovať pohľadávku za postúpenú, hoci nebola splatná v celom rozsahu.
9. Odvolací súd nezdieľa názor prvoinštančného súdu, že by v tomto prípade išlo o zmenu žaloby. Žalobcov nárok podľa podanej žaloby je nárokom na úhradu záväzkov z úverovej zmluvy č. 285195744 uzavretej dňa 18.01.2008 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným a na tomto nároku nič nemení ani predloženie dodatočného dôkazu o tom, kedy došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Hoci žalobca v žalobe uviedol, že „splátky pôvodne splatné od 20.08.2013 do 20.12.2017 sa stali splatným dňa 11.08.2013, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru“ a následne doložil listinný dôkaz o vyhlásení mimoriadnej splatnosti pôvodným veriteľom Slovenskou sporiteľnou, a. s. dňa 20.05.2013, nešlo tým o takú zmenu v skutkovom stave, ktorá by mala vplyv na zmenu právnej kvalifikácie. Naďalej tu ide o ten istý uplatnený nárok, ako pred predložením uvedeného dôkazu, žalobca si naďalej uplatňuje nároky nadobudnuté zmluvou o postúpení od pôvodného veriteľa, vyplývajúce mu z tej istej úverovej zmluvy uzavretej so žalovaným. To, či vôbec došlo k predčasnému zosplatneniu úveru a ak áno, ktorým subjektom a ku ktorému dňu, musí ustáliť konajúci súd z predložených a vykonaných dôkazov. V žalobe žalobca síce tvrdil, že úver bol predčasne zosplatnený ( žalobcom), ale nepredložil o tom žiadny dôkaz. Ak potom žalobca predložil až na pojednávaní - z dôvodu, že ním skôr nedisponoval, listinný dôkaz, preukazujúci, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti došlo pôvodným veriteľom dňa 20.05.2013, týmto iba spresnil skutkový stav a doplnil chýbajúci dôkaz o tvrdenom predčasnom zosplatnení. Odvolací súd uzavrel, že nebol žiadny zákonný dôvod na takto predložený dôkaz, ktorý inak prvoinštančný súd vykonal, pri rozhodovaní neprihliadnuť. a nevyhodnotiť ho vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi.
10. Podľa § 389 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
11. Obsahom práva na spravodlivý proces je aj právo na spravodlivé prejednanie veci, ktoré právo žalobcu bolo vyššie opísaným nesprávnym postupom prvoinštančného súdu dotknuté. Nie každé porušenie však musí viesť k zrušeniu odvolaním napadnutého rozhodnutia. Úlohou odvolacieho súdu je posúdiť závažnosť každého takéhoto porušenia, a v prípade, ak ide o niektoré menej závažné pochybenie, môže ho napraviť svojím postupom. Intenzita porušenia práva žalobcu v posudzovanej veci bola napraviteľná v odvolacom konaní, keďže porušenie žalobcovho práva súdom prvej inštancie spočívalo v podstate iba v neprihliadnutí na jeden z predložených dôkazov, hoci tento dôkaz súd vykonal (čo vyplýva z bodu 5 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd toto pochybenie zhojil tým, že pri rozhodovaní vychádzal zo všetkých žalobcom predložených dôkazov, tieto vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, napriek tomu však dospel k rovnakým právnym záverom ako súd prvej inštancie a síce, že žalobe nemožno vyhovieť, pretože žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaný.
12. Na to, aby sa niekto stal stranou sporu, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo, aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve používa pojem „vecná legitimácia“. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom tohto oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno- právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
13. Odvolací súd zhodne so súdom prvoinštančným dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok, nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného
veriteľa voči žalovanému ako dlžníkovi. Rozhodujúcou okolnosťou tu bola skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský spor týkajúci sa pohľadávky banky zo spotrebiteľského úveru.
14. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka, banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
15. Predovšetkým odvolací súd nepovažuje za dôvodnú výhradu žalobcu, že klient banke súhlas s postúpením pohľadávky písomne udelil v bode 18.14 VOP, kde klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, pretože takto udelený súhlas dlžníka nebol platný, keďže ide o pohľadávky z úverového vzťahu, ktorý je vzťahom spotrebiteľským a podľa ust. § 53 ods. 1 O.z. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov, t.j. ako by danú situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy, pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V prejednávanej veci je zrejmé, že ak by VOP neobsahovali uvedenú zmluvnú podmienku, aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenia osobitných podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Predmetné zmluvné dojednanie potom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky a to napriek tomu, že jej postúpením dochádza k zmene dlžníkovho ( spotrebiteľovho) partnera, pred ktorým ho ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania, obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe sa bude diať s jeho súhlasom, pričom citované ustanovenie VOP ho o túto ochranu oberá. Toto ustanovenie je obsiahnuté vo VOP, čo je vopred formulovaný dokument, ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok a odmietnuť ho mohol jedine odmietnutím celej zmluvy, takže nejde o ustanovenie individuálne dojednané v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka a treba ho považovať za neprijateľnú a teda neplatnú podmienku v predmetnej úverovej zmluve v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka K postúpeniu pohľadávky potom mohlo dôjsť len za splnenia podmienok v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., ktorých splnenie ale žalobca nepreukázal.
16. Za správne bolo potrebné považovať skutkové zistenia súdu prvej inštancie o tom, že predmetom sporu sú záväzky zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0285195744 uzavretej dňa 08.01.2008 medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s., na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému bezúčelový spotrebný úver vo výške 250 000 Sk z dohodnutou výškou úrokovej sadzby 11,35 % ročne, s výškou splátky 3 580 Sk splatnosťou prvej splátky istiny k 20.02.2008, počtom splátok 119, ročnou percentuálnou mierou nákladov do 13,17 % a celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 181 988,30 Sk. Keďže žalovaný bol v omeškaní s plnením záväzkov zo zmluvy, banka mu oznámila dňa 20.05.2013, že pristúpila k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, čím sa pohľadávka zo zmluvy o úvere stala splatnou v celom rozsahu a zároveň vyzvala žalovaného k jej úhrade vo výške 7.820,95 eur do 10 dní od prevzatia tohto oznámenia. Listom zo dňa 09.07.2013 Slovenská sporiteľňa, a. s. oznámila žalovanému postúpenie pohľadávky na žalobcu. Dňa 27.06.2013 došlo na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č.0655/2013/CE k postúpeniu pohľadávok
zo Slovenskej sporiteľne, a. s., ako postupcu na žalobcu ako postupníka. Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že ku dňu postúpenia pohľadávky bol žalovaný v omeškaní 553 dní.
17. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu odvolací súd uzaviera, že v konaní síce bolo preukázané, že banka vyzvala pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok písomne žalovaného na splnenie peňažného záväzku z úverovej zmluvy a to výzvou, obsiahnutou v liste zo dňa 20.05.2013, v ktorej je aj samotné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, avšak nebola splnená druhá podmienka obsiahnutá v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., ktorá musí byť splnená súčasne a to, aby napriek uvedenej písomnej výzve banky bol žalovaný nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti peňažného dlhu. K splneniu tejto podmienky nemohlo dôjsť, pretože ak výzva banky bola zasielaná žalovanému dňa 20.05.2013 a zmluva o postúpení bola uzavretá dňa 27.06.2013, potom k uplynutiu 90 dní medzi týmito úkonmi nedošlo.
18. K výhrade odvolateľa, že z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že práve od písomnej výzvy banky začína plynúť lehota, počas ktorej musí byť dlžník v nepretržitom omeškaní viac ako 90 dní, odvolací súd uvádza, že jeho názor nezdieľa, pričom dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018, s ktorým sa stotožňuje, a v ktorom aj najvyšší súd túto otázku vykladá rovnakým spôsobom, keď v odôvodnení uvádza „ rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.“
19. Ust. § 525 ods. 1 OZ zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. citovaného zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ust. § 525 ods. 1 OZ bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postúpiteľnosti pohľadávky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postúpiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 OZ. Ak určitá pohľadávka nie je postúpiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej postúpenie svojim obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 OZ, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.
20. Z uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 OZ, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti.
21. Pokiaľ žalobca uplatnil vo svojom odvolaní ako odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie a v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), možno s ním súhlasiť iba pokiaľ ide o písm. f). Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený
skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. Na základe preskúmania správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie síce vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, neprihliadol však na skutočnosti, ktoré boli preukázané (moment zosplatnenia úveru), napriek tomu však bolo v konečnom dôsledku jeho právne posúdenie pri použití správnych právnych noriem (§ 92 ods. 8 tretia veta ZoB, § 39 OZ), správnym.
22. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného bol záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu správny a pre jej nedostatok bolo potrebné jeho žalobu bez ďalšieho zamietnuť. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo veci samej ako aj v časti trov prvoinštančného konania potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
24. Vzhľadom k výsledku takto skončeného odvolacieho konania bol plne úspešný žalovaný a preto by mu v zmysle ust. § 255 CSP v spojení s § 396 CSP patrila plná náhrada trov odvolacieho konania. Odvolací súd však, berúc do úvahy skutočnosť, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny a žiadne trovy konania mu nevznikli, postupujúc v súlade so zásadou hospodárnosti konania (čl. 17 Základných princípov CSP) rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku.
25. Záverom odvolací súd pripomína, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva i z ustálenej judikatúry. Judikatúra však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
26. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).