Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-93-2018.pdf
PDF · 134.44 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/93/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5, IČO: 36 724 803, zastúpeného splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom tamtiež, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: Q. W., nar. XX.X.XXXX, adresa W. M. XXX, o zaplatenie 2.378,07 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 3C/131/2013-131 zo dňa 17.1.2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca podal na Okresnom súde Skalica dňa 19.4.2013 žalobu proti žalovanému, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 2.378,07 Eur a úrok z omeškania 8,75% ročne zo sumy 1.276,75 Eur od 21.3.2013 do zaplatenia, ako i trov konania. Žaloba je odôvodnená tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 8.12.2011 medzi postupcom VÚB, a.s. a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, s.r.o. postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému, ktorá vznikla zo zmluvy č. 2433932558 zo dňa 20.3.2008, na základe ktorej VÚB, a.s. poskytla žalovanému peňažné prostriedky, pričom žalovaný neplnil splátky úveru riadne a včas, preto postupca odstúpil od zmluvy a žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol prvýkrát rozsudkom č.k. 3C/131/2013-61 zo dňa 18.3.2015, ktorým návrh (žalobu) zamietol a odporcovi (žalovanému) náhradu trov konania nepriznal. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 25Co/326/2015-92 zo dňa 3.5.2016 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, pričom vyslovil názor, že premlčanie sa aj v spotrebiteľských zmluvách, majúcich formu absolútneho obchodu, teda aj pri zmluve o úvere uzavretej pred 1.4.2015 spravuje výlučne Obchodným zákonníkom, pričom premlčacia doba je štyri roky a v čase podpísania dohody o uznaní záväzku nárok premlčaný nebol, bol by premlčaný iba vtedy, ak by bola lehota trojročná, ako to nesprávne zohľadňoval prvoinštančný súd. Úlohou súdu prvej inštancie bolo opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok žalobcu, znovu rozhodnúť, rozhodnutie náležite odôvodniť a rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.
3. V ďalšom konaní prvoinštančný súd v preskúmavanom rozsudku skonštatoval, že odvolací súd sa nezaoberal aktívnou legitimáciou žalobcu s poukazom na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Súd prvej inštancie sa preto po vrátení veci najprv zaoberal skutočnosťou, či je alebo nie je žalobca vo veci aktívne legitimovanou stranou. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/623/2014, 10Co/328/2015, 10Co/508/2015.
4. Na výzvu súdu žalobca uviedol, že považuje za splnené všetky podmienky, ktoré zákon pre postúpenie pohľadávky ukladal. Ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách pritom nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona. Vo všeobecných obchodných podmienkach (ďalej len VOP), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, si zmluvné strany dohodli možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, prípadne zaslaním písomnej výzvy. Vzhľadom na to podľa žalobcu došlo k platnému postúpeniu pohľadávky.
5. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 8.12.2011 a jej prílohou mal prvoinštančný súd za preukázané, že postupca VÚB, a.s. postúpila na postupníka EOS KSI Slovensko, s.r.o. pohľadávky, podľa prílohy k zmluve i žalovanú. Súd prvej inštancie skonštatoval, že výzvou na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 27.10.2008 vyzývala banka žalovaného na predčasné splatenie úveru, žiadala zaplatiť 43.778,74 Sk (1.453,19 Eur) do 15 dní od doručenia výzvy. V pokuse o zmier z 26.3.2013 vyhotoveného žalobcom, bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie pohľadávky v sume 2.379,91 Eur z dôvodu, že dňa 28.11.2008 bola pôvodným veriteľom vyhlásená mimoriadna splatnosť poskytnutého úveru. Z výsluchu žalovaného súd prvej inštancie zistil, že nedohadoval žiadne podmienky úveru, nedohadoval výšku úroku z omeškania, ani lehotu splatnosti, všetko stanovila banka, od ktorej obdržal aj VOP. Nepamätá si, či obdržal výzvu od VÚB, a.s. týkajúcu sa predčasného splatenia zostatku úveru s príslušenstvom, nebol si istý, keďže mu toho došlo viac.
6. Právne prvoinštančný súd vec posúdil podľa § 39, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 1 a 2, § 565 Občianskeho zákonníka, § 479, § 489, § 497 Obchodného zákonníka, § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch..., ako i § 1 a § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách... v znení účinnom do 31.8.2008 i od 1.1.2009.
7. Z vykonaného dokazovania súd ustálil, že o existencii tvrdenej pohľadávky vo výške 2.378,07 Eur súd nemal pochybnosti, keďže vyplynula zo zmluvy o úvere a z doplnenia žaloby žalobcom, keď žalovaný čerpal úver vo výške 1.327,76 Eur, nevrátil 1.286,75 Eur a podľa § 497 Obchodného zákonníka je povinný platiť aj príslušenstvo pohľadávky, t.j. úroky, ktoré uhradil iba čiastočne.
8. V spore podľa súdu neboli pochybnosti ani o existencii písomnej zmluvy o postúpení. Za rozhodné pri vyriešení otázky, či sa stal žalobca veriteľom žalovaného súd považoval skutočnosť, že postupcom bola banka, ktorej Zákon o bankách v ust. § 92 ods. 8 ukladal povinnosť pred postúpením pohľadávky niečo konať. Banke sa v ustanovení ukladá pred postúpením pohľadávky vzniknutej z jej bankovej činnosti urobiť jednostranný právny úkon voči dlžníkovi pri jeho omeškaní. Toto ustanovenie je naviazané na čas plnenia, nejde iba o prelomenie bankového tajomstva, ale v súvislosti s možnosťou postúpenia pohľadávky bankou na subjekt, ktorý bankou nie je, aj so splatnosťou pohľadávky banky. Banka teda mohla v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas, vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru zo zmluvy o úvere po doručení mu výzvy za podmienok stanovených v Zákone o bankách. Preto súd vyzval žalobcu, aby predložil dôkazy preukazujúce, že boli splnené predpoklady k postúpeniu pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, t.j. predchádzajúca písomná výzva banky, ktoré súd považoval za zákonný predpoklad pre postúpenie pohľadávky. Žalobca v reakcii poukázal na § 89 od. 1 Zákona o bankách s tým, že banka si môže s klientom zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona, ak to zákon nezakazuje, alebo ak z povahy ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť, pričom § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, teda že VÚB, a.s. a žalovaný si dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona. Súd skonštatoval, že VOP, ktoré boli žalobcom predložené, neobsahujú žiadnu dohodu zmluvných strán o možnosti postúpenia pohľadávky, žalobca teda svoje tvrdenie nedokázal. Súdu nebol predložený žiadny dôkaz napríklad vo forme výzvy banky, ktorým by mal za preukázané, že banka pred postúpením pohľadávky vyzvala žalovaného na zaplatenie jeho záväzku, ako sa to ukladá v § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Bez predloženia tohto dôkazu súd nemal ako posúdiť obsah výzvy a žalobca neuniesol dôkazné bremeno k tomu, že banka splnila povinnosť pred postúpením pohľadávky uloženú jej v súvislosti s omeškaním dlžníka v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
9. Súd prvej inštancie ustálil, že zmena v osobe veriteľa zo zmluvy o úvere uzavretej so žalovaným je v rozpore so zákonom, pretože prevodom na subjekt, ktorý bankou nie je, došlo k zhoršeniu postavenia žalovaného ako klienta banky garantovaného mu Zákonom o bankách v povinnostiach banky voči klientovi. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby banka postupovala pohľadávku na tretí subjekt, ktorý napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS a postupník nie je povinný dodržiavať na rozdiel od banky bankové tajomstvo voči klientovi. Správanie banky, dôsledkom ktorého je postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako je to požadované Zákonom o bankách a Zákonom o ochrane spotrebiteľa. Postúpením pohľadávky na subjekt veriteľa, ktorý bankou nie je, došlo podľa § 525 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka k zmene v obsahu práv dlžníka. Postúpeniu pohľadávky na nebankový subjekt bránilo ust. § 525 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a je podľa § 39 OZ neplatné, odporujúce obsahu zákona.
10. Následne po citácii § 565 OZ súd ustálil, že z výpovede žalovaného vyplynulo, že si nie je istý, či mu bola doručená výzva banky na predčasné splnenie jeho záväzku. Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 8.12.2011 uzavretá medzi postupcom VÚB, a.s. a postupníkom - žalobcom je podľa súdu prvej inštancie potom neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom. Z neplatného právneho úkonu nemohol žalobca nadobudnúť práva veriteľa. Žalobca bol povinný v zmysle § 120 ods. 4 OSP, resp. od 1.7.2016 podľa § 132 ods. 1 CSP splniť procesnú dôkaznú povinnosť, teda podoprieť svoje tvrdenie dôkazmi v zmysle ako vyžaduje § 92 ods. 8 Zákona o bankách a to preukázať predchádzajúcu písomnú výzvu banky na splnenie povinnosti dlžníkom. Súd vyvodil, že žalobca nedokázal, že boli splnené predpoklady na postúpenie pohľadávky, pohľadávka banky nie je postupiteľná, jej postúpenie je objektívne (zo zákona) neprípustné, postúpenie je svojím obsahom aj účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Pokiaľ žalobca popiera, že je potrebné doručiť písomnú výzvu banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách ako podmienku pre platné postúpenie pohľadávky, súd uvádza, že existencia doručenia tejto písomnej výzvy je zákonnou podmienkou pre následné účinné postúpenie pohľadávky. V danom prípade nebolo žalobcom dokázané, že táto zákonná podmienka bola splnená, žalobca neuniesol dôkazné bremeno, k postúpeniu pohľadávky došlo v rozpore so zákonom a takýto právny úkon je podľa § 39 OZ absolútne neplatný, pričom na absolútnu neplatnosť musí súd prihliadať z úradnej povinnosti aj bez námietky. Nepreukázanie skutočnosti, že bola splnená zákonná podmienka v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka, žalobca sa nestal veriteľom žalovaného a pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu v konaní súd žalobu zamietol z dôvodu, že súd dospel k záveru o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu sa súd nezaoberal už ani premlčaním pohľadávky, ani hodnotením dôkazu - oznámenia o postúpení pohľadávky, keďže tento dôkaz nemohol zmeniť záver súdu o tom, že žaloba nebola podaná dôvodne.
11. O náhrade trov konania súd rozhodol s použitím § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 CSP. Súd skonštatoval, že žalobca mal plný úspech v odvolacom konaní a žalovaný mal plný úspech v prvoinštančnom konaní, teda každá strana mala v celom konaní čiastočný úspech v rovnakom rozsahu 100%, preto súd rozhodol, že sa žiadnej zo strán náhrada trov konania nepriznáva.
12. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil tým, že súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav, pričom sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp. v zmysle § 389 ods. 1 CSP ho zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom si zároveň vyčíslil uplatňovanú náhradu trov odvolacieho konania.
13. Odvolateľ zdôraznil, že v konaní predložil výzvu na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 27.10.2008, ktorá bola zaslaná dlžníkovi pred postúpením pohľadávky. Pokiaľ ide o preukázanie jej doručenia, žalovaný v konaní nespochybnil doručenie výzvy a v zmysle § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné.
14. V ďalšom bode odvolania žalobca vyslovil názor, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže jeho účelom je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/2/2016, ako i NS ČR sp. zn. 29Odo/1613/2005. Osobitne zdôraznil, že z hľadiska možných úvah o následkoch neoprávneného porušenia bankového tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je zjavné, že k náprave uvedeného stavu nevedie sankcia spočívajúca v neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Z uznesenia Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/20/2016 zdôraznil, že z dôvodovej správy k pôvodnému textu zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách vyplýva, že ust. § 92 ods. 1 až 7 sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva.
15. V ďalšom bode žalobca poukázal na to, že predložil oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo 210/01, ako aj Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/133/2013 a Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/704/2015.
16. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže boli splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku (§387 ods. 1 CSP).
18. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaniu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť vecnú a právnu správnosť záverov súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v konaní ako postupcu žalovanej pohľadávky, s poukazom na ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách..., ako aj § 525 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ).
19. Podľa § 524 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému (ods. 1). S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené (ods. 2).
20. V zmysle § 525 OZ postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa, alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia (ods. 1). Nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom (ods. 2).
21. Podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení (ods. 2).
22. Vyššie citované zákonné ustanovenie kogentne vymedzuje osobitné kategórie pohľadávok, ktoré nemôžu byť predmetom postúpenia a predstavujú výnimku z princípu všeobecnej prevoditeľnosti práva veriteľa na plnenie. Všeobecné obmedzenie postupiteľnosti pohľadávok vymedzuje Občiansky zákonník v štyroch kategóriách, pričom jednou z nich je zákaz postúpenia pre zmenu obsahu pohľadávky. Tento zákaz je nevyhnutné aplikovať reštriktívne a vždy s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Zmena obsahu pohľadávky v dôsledku zmeny veriteľa musí byť pritom podstatná a musí mať negatívny dopad na dlžníka. Iba parciálne a vedľajšie zmeny v obsahu záväzkov sú prirodzeným efektom každého postúpenia a preto nezakladajú jeho rozpor so zákonom. V tejto súvislosti prvoinštančný súd argumentoval, že postúpením predmetnej pohľadávky z banky na subjekt, ktorý nie je bankou, dôjde k zmene obsahu záväzku v tom, že postupník nie je viazaný ustanoveniami o bankovom tajomstve a nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Tieto následky sú dané, avšak podľa názoru odvolacieho súdu, nejde o podstatnú zmenu v obsahu záväzku s negatívnym dopadom na dlžníka. Je nesporné, že tzv. bankové tajomstvo a dozor a dohľad NBS sa v zmysle Zákona o bankách vzťahujú výlučne len na bankové subjekty, možnosť poskytovať úvery či pôžičky legitímne majú ale aj nebankové subjekty, ktoré uvedeným inštitútom nepodliehajú. Zákon o bankách v cit. ust. § 92 ods. 8, ktoré je nevyhnutné vo vzťahu k ust. § 525 ods. 1 OZ považovať za lex specialis a teda prednostný vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, pritom výslovne zakotvuje možnosť banky postúpiť svoju pohľadávku z peňažného záväzku aj osobe, ktorá nie je bankou. Odvolací súd je preto toho názoru, že záver súdu prvej inštancie, že postúpeniu pohľadávky banky na nebankový subjekt (žalobcu) bránilo ust. § 525 ods. 1 a 2 OZ a preto je podľa § 39 OZ neplatné, nie je správny. Postúpením predmetnej pohľadávky totiž nedošlo k takej podstatnej zmene obsahu záväzku (s negatívnym dopadom na dlžníka), ktorá by bránila jej postúpeniu v zmysle § 525 ods. 1 OZ.
23. Za súčasť zmluvy o poskytnutí flexi pôžičky zo dňa 20.3.2008 uzavretej medzi VÚB, a.s. Bratislava ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, na základe ktorej bol poskytnutý úver vo výške 40.000,- Sk žalovanému, boli prehlásené aj obchodné podmienky. V článku VI. bod 1 písm. a) Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s. na poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom, veriteľ môže požadovať, aby dlžník vrátil celú poskytnutú sumu úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti dohodnutým v úverovej zmluve z dôvodu podľa písm. a) ak je dlžník v omeškaní s úhradou viac než dvoch splátok alebo jednej splátky počas obdobia dlhšieho než tri mesiace a bol na ich zaplatenie písomne vyzvaný s upozornením na právo veriteľa odstúpiť od úverovej zmluvy. Doručením výzvy veriteľa na splnenie zostatku úveru spolu so splatným príslušenstvom je dlžník povinný vrátiť peňažné prostriedky poskytnuté veriteľom z dôvodu tohto úveru vrátane splatného príslušenstva v lehote určenej v písomnej výzve banky. Podľa článku VI. bod 1 VOP veriteľ poštou doručuje výzvu na zaplatenie zostatku úveru spolu so splatným príslušenstvom, robí tak doporučenou zásielkou do vlastných rúk, na poslednú známu adresu dlžníka. Pre vylúčenie pochybností za poslednú známu adresu dlžníka sa považuje adresa klienta/dlžníka uvedená v úverovej zmluve. Iba že by dlžník banke písomne oznámil zmenu adresy predo dňom odoslania výzvy na zaplatenie zostatku úveru. Tieto písomnosti vrátane upomienok sa považujú za doručené aj vtedy, ak sa zásielka vráti veriteľovi ako nedoručiteľná a to dňom podania zásielky.
24. Na č.l. 36 spisu je založená výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 27.10.2008 napísaná VÚB bankou na adresu žalovaného s uvedením, že žalovaný napriek predchádzajúcim upomienkam neuhradil dlžnú pohľadávku banky z titulu nižšie uvedenej zmluvy o poskytnutí flexi pôžičky a všeobecných obchodných podmienok, celkom vo výške 43.778,74 Sk (1.453,19 Eur). V súlade s článkom III., bod 6. zmluvy o úvere a článkom VI. VOP bol žalovaný vyzvaný na predčasné splatenie úveru vrátane príslušenstva v lehote 15 dní odo dňa doručenia tejto výzvy na označený účet.
25. Žalobca dôkaz o doručení, prípadne aspoň odoslaní predmetnej výzvy na adresu žalovaného ani na výzvu prvoinštančného súdu nedoručil. Žalovaný pritom vo svojej výpovedi pred prvoinštančným súdom na otázku sudcu, či dostal výzvu od VÚB, založenú na č.l. 36 spisu uviedol, že on si už nie je istý, keďže mu toho došlo viac, či túto listinu mal doručenú.
26. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom od 1.1.2009, teda aj ku dňu postúpenia pohľadávky dňa 8.12.2011), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
27. Citované ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávku voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.
28. Vychádzajúc z uvedeného, ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v cit. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 CSP a § 150 ods. 1 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností vedie k záveru o neplatnosti úkonu postúpenia pohľadávky, čo má za následok nepreukázanie aktívnej legitimácie postupníka.
29. Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právno kreatívnej činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.
30. Odvolací súd je toho názoru, že napriek systematickému zaradeniu citovaného ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok, v rámci ustanovenia upravujúceho výnimky z bankového tajomstva, nie je možné výklad tohto ustanovenia zužovať len na výklad systematický, spôsobom ako ho poníma žalobca s tým, že sa ním upravujú iba prípady prelomenia bankového tajomstva, pričom nie sú ním upravené zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky. Naopak, v citovanom ustanovení, vychádzajúc najmä z jeho gramatického znenia, je nesporne zrejmé, že stanovuje banke podmienky pre účinné postúpenie bankovej pohľadávky, ktorých naplnenie v danom prípade preukázané nebolo. Navyše Zákon o bankách bol v tomto smere novelizovaný, pričom s účinnosťou od 8.6.2013 došlo aj k zmene označenia marginálnej rubriky nad § 89 zákona na „Ochrana klientov a bankové tajomstvo,“ čo znamená, že zákonodarca vyjadril vôľu, že cieľom ustanovení § 89 a nasl. Zákona o bankách, a teda aj § 92 ods. 8 zákona (ktoré po tejto novele zostalo v nezmenenom znení), je nielen ochrana bankového tajomstva, ale aj klientov bánk, teda so zreteľom na znenie § 92 ods. 8 zákona, potom aj v súvislosti s potupovaním pohľadávok bánk z bankových úverov na iné (aj nebankové) subjekty.
31. Vzhľadom na vyššie uvedené VÚB, a.s. bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému (ktorá je predmetom tohto sporu) žalobcovi len po tom, ak bol žalovaný napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke a to aj bez súhlasu žalovaného.
32. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ani v podanej žalobe a ani neskôr neuplatnil tvrdenie, že predmetná výzva, adresovaná pôvodným veriteľom žalovanému zo dňa 27.10.2008 bola žalovanému doručená. Žalobca na doručenie tejto výzvy žalovanému nepredložil a nenavrhol ani žiaden dôkaz. Skutkové tvrdenie žalobcu o doručení predmetnej výzvy žalovanému v tomto súdnom konaní uplatnené nebolo, preto nemohlo dôjsť ani k jeho popretiu ani potvrdeniu zo strany žalovaného, preto neprichádza do úvahy aplikácia § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. V danom prípade totiž žalovaný nemohol poprieť skutkové tvrdenie žalobcu, ktoré sa neuskutočnilo, v konaní nebolo realizované. Napriek povinnosti banky v zmysle vyššie citovaného ustanovenia článku VI. a VII. VOP doručiť výzvu veriteľa dlžníkovi na vrátenie peňažných prostriedkov žalovanému dlžníkovi doporučenou zásielkou do vlastných rúk, v dôsledku čoho banka musela mať k dispozícii doručenku, žalobca takýto dôkaz o doručovaní predmetnej výzvy v konaní nepredložil.
33. Žalobca teda neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď nepreukázal doručenie žalovanému výzvy banky na splnenie omeškaného dlhu. V spise sa taký dôkaz, ktorý pri povinnom doručovaní doporučene do vlastných rúk mal existovať, nenachádza, žalobca jeho existenciu ani netvrdil a žalovaný jeho doručenie nepotvrdil. Žalobca teda nedokázal, že žalovaná pohľadávka bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanému doručené oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky). Je treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie pred súdom, a preto bolo dôvodné jeho žalobu zamietnuť, tak ako to už správne uzavrel súd prvej inštancie
34. Obdobný záver prijal už i NS SR v rozhodnutí sp. zn. 7 Cdo 26/2017 zo dňa 28.3.2018, podľa ktorého podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Obdobne občianskoprávne kolégium NS SR na svojom zasadnutí z 9.10.2018 prijalo rozhodnutie (k rozsudku NS SR sp. zn. 1Cdo 147/2017) s právnou vetou: „Ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale len právo klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon“.
35. K argumentácii odvolateľa, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky s odkazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/210/2001, odvolací súd poukazuje na to, že rozpor právneho úkonu so zákonom zakladá jeho absolútnu neplatnosť, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti ex offo aj bez toho, aby ju niektorá zo strán namietala (§ 39 Občianskeho zákonníka). Oznámenie banky o postúpení pohľadávky žalobcovi adresované žalovanej bolo splnením povinnosti pôvodného veriteľa ako postupcu v zmysle § 526 ods. 1 OZ. Takéto oznámenie má len tie právne účinky, že kým nie je postúpenie pohľadávky oznámené dlžníkovi, môže dlžník plniť aj pôvodnému veriteľovi (postupcovi), ktorý je povinný prijať takto poskytnuté plnenie. Ustanovenie § 526 ods. 1 OZ teda slúži na ochranu dlžníka, ktorý splnil svoj záväzok osobe, ktorá v dobe plnenia podľa hmotného práva nebola veriteľom pohľadávky, napr. preto, že zmluva o jej postúpení bola neplatná. Oznámenie podľa § 526 ods. 1 OZ teda predstavuje právnu skutočnosť, na základe ktorej vzniká povinnosť dlžníka plniť pohľadávku postupníkovi, nekonvaliduje sama o sebe neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Toto oznámenie rozhodne nemožno stotožňovať ani zamieňať so splnením podmienky bankou v zmysle cit. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z., keďže ani podľa formy, ani podľa obsahu nie je výzvou banky adresovanou dlžníkovi na splnenie dlhu, s ktorým je dlžník v omeškaní.
36. Postup prvoinštančného súdu, keď skonštatoval, že žalobca mal plný úspech v odvolacom konaní a žalovaný mal plný úspech v prvoinštančnom konaní, teda každá strana mala v celom konaní čiastočný úspech v rovnakom rozsahu 100%, preto súd rozhodol, že sa žiadnej zo strán náhrada trov konania nepriznáva, nebol správny. Prvoinštančné i odvolacie konanie tvoria jeden celok a preto pri rozhodovaní o náhrade trov sa prihliada na výsledný ne/úspech strán v celom konaní, o nároku sa rozhoduje jedným výrokom. V danom prípade mal preto súd rozhodnúť, že žalovaný má nárok na náhradu trov v plnom rozsahu. Žalovaný sa ale neodvolal a žalobca výrok o trovách inak ako z dôvodu navrhnutého vyhovenia žalobe nenapadol. V konaní o opravnom prostriedku pritom platí podľa čl. 16 ods. 3 základných princípov CSP zásada zákazu reformatio in peius, v zmysle ktorej nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu ktorá opravný prostriedok podala. Odvolací súd preto pri potvrdení rozsudku v merite do výroku o trovách zasiahnuť nemohol.
37. Zhrnúc vyššie uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd, po vyporiadaní sa s relevantnou odvolacou argumentáciou odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej (výrok I.), ktorým bola žaloba zamietnutá i v závislom výroku II. o náhrade trov konania, potvrdil.
38. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovaému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
39. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
40. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.
41. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
42. Odvolací súd potom hoci úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, s odkazom tiež na obdobný záver NS SR v rozhodnutí z 26.10.2016 sp. zn. 6 Cdo 544/2015.
43. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).