Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-247-2016.pdf
PDF · 94.86 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/247/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: A.. O.U. L., M.., L. L. XX, L., zastúpeného JUDr. Tiborom Horváthom, advokátom so sídlom Havelkova 2, Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 01. februára 2016 č.k. 25C/147/2013-97, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu; ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody vo výške 834.218,09 eur z dôvodu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú mu nezákonným rozhodnutím; a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ v Bratislave zo dňa 12.09.2001, ČVS: KÚV-132/OVEK-00 bolo začaté trestné stíhanie a súčasne bol žalobca stíhaný ako obvinený pre trestný čin podvodu v štádiu pokusu. Uznesením Okresného súdu Bratislava I z 14.10.2001, sp.zn. 3Nt/144/01 bol žalobca vzatý do väzby s tým, že väzba začala plynúť dňom zadržania t.j. 11.10.2001. Krajský súd v Bratislave svojim rozsudkom z 30.06.2004, sp.zn. 1T/18/02 uznal žalobcu za vinného z trestného činu podvodu v štádiu pokusu a za to ho dosúdil na trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením z 20.01.2004, sp.zn. 2To/105/03 zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 21.11.2003, sp.zn. 1T/18/02, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby na slobodu a žalobcu ihneď prepustil z väzby. Krajský súd v Bratislave svojim rozsudkom z 15.10.2008, sp.zn. 1T/18/02 oslobodil žalobcu spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako pokus trestného činu podvodu a rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26.10.2011. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 26.10.2011, sp.zn. 3To/1/2009 dovolanie prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15.10.2008, sp.zn. 1T/18/02 zamietol. Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 5 ods. 1, § 22, § 23 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a dospel k záveru, že je dôvodná žalovaným vznesená námietka premlčania žalobcom uplatňovaného nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy , ktorá mala vzniknúť nezákonným trestným stíhaním a vykonanou väzbou. Konštatoval, že uznesenie vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ v Bratislave zo dňa 12.09.2001, ČVS: KÚV-132/OVEK-00, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a súčasne bol žalobca obvinený pre trestný čin podvodu v štádiu pokusu, bolo žalobcovi doručené v roku 2001, preto ak si svoj nárok uplatnil žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku doručenou žalovanému dňa 17.01.2013, urobil tak po márnom uplynutí desaťročnej objektívnej premlčacej doby stanovenej v § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., ktorá uplynula koncom roku 2011. Konštatoval, že popri objektívnej premlčacej doby na uplatnenie nárokov zo zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci upravuje zákon v § 22 ods. 1 aj subjektívnu premlčaciu dobu, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený o škode dozvie a ak je podmienkou pre uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie subjektívna premlčacia doma odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Objektívna aj subjektívna premlčacia doba začínajú teda plynúť nezávisle od seba a nezávisle od seba aj uplynú. Nárok na náhradu škody je potrebné uplatniť v dobe plynutia oboch premlčacích dôb, tak subjektívnej ako aj objektívnej. Márnym uplynutím niektorej z premlčacích dôb tak, ako k tomu prišlo v posudzovanom prípade, sa nárok premlčí, bez ohľadu na to či uplynula druhá premlčacia doba. Pokiaľ žalobca odvodzoval uplatnený nárok na náhradu škody aj z uznesenia Okresného súdu Bratislava I z 14.10.2001, sp.zn. 3Nt/144/01, ktorým bol vzatý do väzby s tým, že väzba začala plynúť dňom zadržania t.j. 11.10.2001, poukázal na to, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 15.10.2008, sp.zn. 1T/18/02, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26.10.2011. Žalobca teda odvodzoval zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorá mu vznikla rozhodnutím o väzbe podľa prvej časti, druhej hlavy, § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého sa v zmysle § 23 zákona č. 58/1969 Zb. jeho nárok premlčal za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie oslobodzujúce rozhodnutie. Nárok žalobcu sa preto premlčal najneskôr uplynutím 26.10.2012 a pokiaľ doručil svoju žiadosť o predbežné prerokovanie nároku žalovanému dňa 17.01.2013, bolo to po márnom uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že žalobca si nároky uplatnil žalobou doručenou súdu dňa 24.07.2013, teda vždy po márnom uplynutí premlčacích dôb, a preto žalobe z dôvodu premlčania nároku nemohol vyhovieť. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku podal zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a jej nedostatočne odôvodnené. Argumentoval, že o odvolaní krajského prokurátora rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 26. 10. 2011, ktorý zamietavé uznesenie krajského prokurátora zaslal na Krajský súd v Bratislave dňa 24. 1. 2012, a teda uznesenie mu bolo doručované až v januári 2012, a preto premlčacia lehota začína plynúť až jeho doručením. Teda o tom, že jeho väzba bola nezákonná sa dozvedel až doručením uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým bolo odvolanie krajského prokurátora zamietnuté. Dodal, že nebol prítomný na verejnom pojednávaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 26. 10. 2011, a teda sa dozvedel o tom, že si môže nárok na náhradu škody uplatniť až po doručení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 339/08 z 25. novembra 2008. Uviedol, že v danom prípade premlčacia lehota neplynie odo dňa vyznačenej právoplatnosti na uznesení, ale až po jeho doručení. Mal za to, že premlčacia doba v prípade nezákonného konania orgánov činných v trestnom konaní začala plynúť voči nemu až dňom doručenia zrušeného rozhodnutia, a to najskôr 01. 02. 2012. Súd prvej inštancie mal správne prihliadnuť na § 22 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého pre uplatnenie práva na náhradu škody je stanovená premlčacia lehota 3 roky. Súd prvej inštancie riadne nezdôvodnil svoj rozsudok v tom, prečo v danej veci nepostupoval podľa § 22 zákona č. 58/1969 Zb., jeho odôvodnenie je nevyčerpávajúce a zakladá pochybnosti o spravodlivom procese. Vytýkal súdu prvej inštancie, že vo veci rozhodol na prvom pojednávaní bez náležitého zákonného dokazovania. Aj v prípade posudzovania premlčania v rámci jednoročnej lehoty považoval svoj nárok za včas uplatnený, pretože lehota počas predbežného prerokovania náhrady škody neplynie a až doručením oznámenia zrušujúceho rozhodnutia začne táto jednoročná premlčacia lehota plynúť.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný ( § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.), a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( § 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal žalovaným vznesenou námietkou premlčania nároku žalobcu na náhradu škody; ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a rozhodnutím o väzbe; z hľadiska všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska jej hmotnoprávneho posúdenia , jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, a zo správnych skutkových záverov vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ( § 5, § 22, § 23), ktoré aj správne vyložil a svoje úvahy vedúce k zamietnutiu žaloby vzhľadom na opodstatnenosť žalovaným vznesenej námietky premlčania aj náležite odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené na základe výsledkov vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní; tým bolo realizované právo strán sporu na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a nebola im odňatá možnosť skutkovo a právne reagovať na rozhodnutie súdu prvej inštancie podaním opravného prostriedku. Námietka žalobcu, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnený, keď súd prvej inštancie riadne neodôvodnil prečo v danej veci nepostupoval podľa § 22 zákona č. 58/1969 Zb., preto nemôže obstáť.
6. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie; vrátane súvisiaceho, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania; ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.
7. Z ustanovenia § 22 zákona č. 58/1969 Zb. vyplýva, že v prípade nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu zákon stanovuje kombináciu subjektívnej a objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba na jeho uplatnenie je určená na tri roky a začína plynúť odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Pre prípady, kedy je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie nezákonného rozhodnutia, posúva sa začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby k okamihu doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia poškodenému, a to bez zreteľa na akékoľvek ďalšie okolnosti. V tejto súvislosti je tiež potrebné zdôrazniť, že obidve premlčacie doby (objektívna i subjektívna) začínajú plynúť aj končia nezávisle na sebe, pričom nárok na náhradu škody je uplatnený včas iba vtedy, ak bol uplatnený počas plynutia oboch tých lehôt, teda ako lehoty objektívnej, tak aj subjektívnej, nakoľko v prípade márneho uplynutia ktorejkoľvek z nich dochádza k premlčaniu nároku, a to i v prípade, ak druhá z lehôt ešte neuplynula. V prípade ak ide o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má rozhodnutie, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené alebo ktorým bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, obdobné účinky ako zrušenie rozhodnutia, a preto trojročná subjektívna premlčacia doba začína plynúť od doručenia rozhodnutia poškodenému (obžalovanému, obvinenému), ktorým bolo zastavené trestné stíhanie alebo ktorým bol oslobodený spod obžaloby. 8. V prípade náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa druhej hlavy prvej časti stanovuje zákon č. 58/1969 Zb. v § 23 objektívnu jednoročnú premlčaciu dobu, ktorá plynie od nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, teda plynie nezávisle od vôle a vedomia poškodeného.
9. Správne potom, s poukazom na vyššie uvedené, považoval súd prvej inštancie pre účely posúdenia dôvodnosti vznesenej námietky premlčania v časti uplatnenej náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, za rozhodujúce z hľadiska plynutia 10 ročnej objektívnej premlčacej doby, že toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené v roku 2001. Správny je potom i jeho záver, že nakoľko premlčacia doba v zmysle ust. § 22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. uplynula v roku 2011 a žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola doručená žalovanému po jej uplynutí dňa 17.01.2013, bol v danej veci nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím; na základe žaloby doručenej súdu dňa 24.07.2013; uplatnený po uplynutí objektívnej premlčacej doby, a to bez ohľadu na to, že trojročná subjektívna premlčacia doba začala žalobcovi plynúť až momentom doručenia mu uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2011, ktorým bolo odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku zamietnuté.
10. Závery súdu prvej inštancie nie sú v rozpore ani zo záverom vyplývajúcim z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 339/08 o tom, že premlčacia doba práva na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia orgánom činným v trestnom konaní začína plynúť odo dňa oznámenia ( doručenia ) zrušujúceho rozhodnutia, čo napokon vyplýva aj zo samotného ust. § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. V danom prípade sa však neuplatnila subjektívna premlčacia doba plynúca od doručenia oslobodzujúceho rozsudku žalobcovi, a to z dôvodu márneho uplynutia objektívnej premlčacej doby ešte pred začatím plynutia subjektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba sa môže uplatniť len v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby a skončí najneskoršie s ňou.
11. Správne súd prvej inštancie ustálil aj začiatok plynutia jednoročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, keď vychádzal z okamihu nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku. Bez právneho významu je potom námietka žalobca, že o tom, že väzba bola nezákonná sa dozvedel až doručením uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2011, a to dňom 01.02.2012, keďže na tento okamih nie je viazaný začiatok plynutia premlčacej doby podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb.
12. Postup súdu prvej inštancie, ktorý sa najprv zaoberal otázkou premlčania uplatneného nároku vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, bez vykonania dokazovania na posúdenie vecnej dôvodnosti podanej žaloby, a žalobu zamietol na prvom pojednávaní v neprítomnosti žalobcu, bol správny. S prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania totiž súd posudzuje prednostne opodstatnenosť vznesenej námietky premlčania ešte pred prípadným zisťovaním predpokladov zodpovednosti za škodu a jej výšky ( R 29/1983). 13. Súdu prvej inštancie tak nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie a ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky premlčania, pričom ani vo svojom odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. Žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne také okolnosti alebo dôvody, z aspektu ktorých by nebolo možné na žalovaným vznesenú námietku premlčania prihliadnuť. Žalobca sa v odvolaní obmedzil len na námietky týkajúce sa nesprávneho ustálenia začiatku plynutia premlčacej doby a dovolával sa aplikácie § 22 zákona č. 58/1969 Zb. Odvolanie žalobcu tak nebolo spôsobilé; z hľadiska týmto ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie a v odvolacom konaní neboli zistené; a ani uplatnené; také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o premlčaní žalobcom uplatňovaných nárokov.
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva ( uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018 ).
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).