Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

36Ca/1/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, 810 01 Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpený JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie Nám. Biely kríž 3, 831 02 Bratislava, proti žalovanému: X. S., W. Q. V. XXX XX S., Z. D. XXX, H.: XX XXX XXX, zastúpený Advokátskou kanceláriou PETKOV & Co s.r.o. so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 2.912 Eur s príslušenstvom

rozhodol:

I. Zamieta návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), písm. b) C.s.p.

II. Žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 2.912 EUR a zaplatiť úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.912 EUR od 01.01.2016 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Priznáva žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobca podanou žalobou sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 2.912 Eur a zaplatenia úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.912 Eur od 1.1.2016 do zaplatenia a k náhrade trov konania. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že oprávnením na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 vydaným Ministerstvom kultúry SR zo dňa 11.5.2010 pod č. k. Q.-XXX/XXXX-XX/XXXX nadobudol postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom. V zmysle uvedeného oprávnenia žalobca ako organizácia kolektívnej správy vykonával kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Poukázal na ods. II písm. b) oprávnenia, podľa ktorého žalobca vykonával dobrovoľnú kolektívnu správu okrem iného aj v odbore verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Dodal, že postavenie organizácie kolektívnej správy má žalobca aj v zmysle zákona č. 185/2015 Z. z. a to na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR č. k. MK-1587/2016 - 232/10421 vydaného dňa 18.8.2016. Poukázal na § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. a dôvodil, že žalobou si uplatňuje nároky zo zodpovednosti za neoprávnené zásahy do práv autorov v roku 2015 podľa predpisov účinných do 31.12.2015, t.j. podľa zákona č. 618/2003 Z. z. Uviedol, že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia - hotel CHEMES, Kaluža 219, pričom sa jedná o zariadenie zaradené podľa § 3 vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z. do kategórie hotel 3*. Uviedol, že má za to, že žalovaný v roku 2015 realizoval v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení ďalší verejný prenos prostredníctvom 56 ks zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia a tiež má za to, že zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv autorov zastúpených žalobcom, a to neoprávneným vykonávaním ďalšieho verejného prenosu, keď žalovaný realizoval ďalší verejný prenos bez súhlasu autorov. Na základe uvedeného vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poukázal na to, že žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia poskytuje svojim zákazníkom ubytovacie služby, kedy v izbách určených pre hostí poskytuje zákazníkom v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovoobrazové zariadenie

- TV. Uvedené znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 7.12.2006, v zmysle ktorého poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávislé od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ ES z 22.5.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. Tiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12.3.2012, sp. zn. C-162/2010, z ktorého citoval: „Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos …“. V neposlednom rade poukázal aj na uznesenie Súdneho dvora EÚ C-136/09 z 18.3.2010, z ktorého citoval: „Prevádzkovateľ hotela tým, že je umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti“. Uviedol, že vo všeobecnosti platí, že pokiaľ chce ktorýkoľvek používateľ legálne použiť dielo, musí mať predchádzajúci súhlas autora, teda uzatvorenú licenčnú zmluvu. Je na používateľovi, aby uviedol, ktoré diela chce používať a akým spôsobom ich chce použiť a aby autora požiadal o udelenie súhlasu na takto používateľom špecifikované predmety ochrany a spôsoby použitia. Pri aplikácii tohto základného pravidla pri verejnom prenose, čo je predmetom konania, by tak nastala situácia, že by si používateľ musel zistiť programovú štruktúru jednotlivých vysielateľov, ďalej by si musel zistiť autorov a nositeľov práv, ktorých diela budú súčasťou vysielania a tak požiadať buď týchto autorov a nositeľov práv alebo ich zástupcov o udelenie licencie a práve z dôvodov faktickej nemožnosti udeľovania licencií na konkrétne špecifikované diela pri masovom použití diel, čo je nesporne prípad použitia diel verejným prenosom, sú v právnej úprave zavedené inštitúty kolektívnej správy práv, oprávnenia na jej výkon, kontroly a dohľadu nad činnosťou organizácií kolektívnej správy práv a inštitút hromadných a kolektívnych zmlúv. Dôvodil, že pokiaľ chcel žalovaný realizovať verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových v roku 2015, tak bolo jeho povinnosťou mať uzatvorené hromadné licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy, ktoré zastupujú autorov a nositeľov práv, a teda mať súhlas na používanie predmetov ochrany, ktoré sú súčasťou televízneho vysielania. Uviedol, že žalobca v rámci svojej činnosti zastupuje autorov audiovizuálnych diel (ide najmä o režiséra, autora dialógov a autora scenára audiovizuálnych diel), autorov literárnych diel, dramatických, hudobno-dramatických, choreografických a pantomimických diel, autorov výtvarných diel, fotografií a úžitkového umenia a architektonických diel. Uviedol, že žalovaný nezískal súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia a architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Je nesporné, že súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia a architektonického a úžitkového umenia, t.j. diela režiséra, prekladateľov, úpravy dialógov, scenáristov, výtvarníkov, choreografov, autorov literárnych predlôh atď.. Uviedol, že žalobca je jedinou organizáciou kolektívnej správy v SR, ktorá je na základe priameho mandátu vyplývajúceho z oprávnenia Ministerstva kultúry SR a zmlúv o zastupovaní oprávnená vykonávať správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym dramatickým, hudobnodramatickým choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia a architektonickým dielam aj dielam úžitkového umenia. V roku 2015 žalobca zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 2.933 slovenských nositeľov práv. Uviedol, že so všetkými nositeľmi práv uzatvára rovnaké typizované zmluvy o zastupovaní, dodal, že je nesporné, že žalovaný bol povinný mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany ďalším verejným prednesom, ktorú však neuzatvoril a žalovaný pred začatím používania predmetov ochrany verejným prenosom nezískal súhlas nositeľov práv zastupovaných žalobcom a žalovaný nezískal súhlas ani len jediného autora diel literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických, výtvarných, architektonických a diel úžitkového umenia, napriek tomu s týmito dielami nakladal formou verejného prenosu diel a dopúšťal sa tak neoprávneného používania autorských diel, keďže zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, resp. žalobcu, ako ich zástupcu a touto skutočnosťou je priamo spojená povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. Dôvodil, že pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, čo žalobca aj preukázal. Uviedol, že predmetom žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od obvyklej odmeny, a je potrebné skúmať, za akú odmenu obvykle v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spracovaných práv, žalobca poskytoval licencie iným používateľom. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Dôvodil, že žalobca uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou obvyklou. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR II ÚS 1/2011 z 24. marca 2011, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že „ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za rovnakú a primeranú odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských - hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany.“ Žalobca pri určení výšky obvyklej odmeny vychádzal zo sadzobníka žalobcu a z počtu technických zariadení podľa údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho www stránke a na základe vyššie uvedeného si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015 vo výške 2.912 Eur a to podľa sadzobníka licenčných odmien pre izby, v ktorých sa nachádza zvukovoobrazové zariadenie hotela 3* vo výške 26 Eur a iných priestorov za zvukovoobrazové zariadenie 68 Eur. Na základe uvedeného dôvodil, že žalovaný má 56 zvukovoobrazových zariadení a obvyklá licenčná odmena za jeden rok by tak činila sumu 1.456 Eur a poukazujúc na § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona dvojnásobok činí výšku bezdôvodného obohatenia. V závere žaloby uviedol, že má za to, že žalobca preukázal, že žalovaný používal predmety ochrany, ku ktorým vykonáva žalobca správu, preukázal, že žalovaný porušoval výhradné autorské práva a keď bez súhlasu žalovaného ( správne žalobcu - pozn. súdu ) používal predmety ochrany spravovanej žalobcom verejným prednesom a preukázal, že mu vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške uplatnenej žalobou.

2. Na preukázanie svojho nároku žalobca spolu so žalobou doručil oprávnenie na výkon kolektívnej správy č. 2/2004 zo dňa 11. mája 2010 č.k. MK-663/2010-70/6165 vydaného Ministerstvom kultúry SR, oprávnenie na výkon kolektívnej správy zo dňa 18. 8.2016 č. k. MK - 1587/2016-232/10421 vydaného v Ministerstvom kultúry SR, údaj z www stránky žalovaného o vybavení izieb TV (LCD televízor), výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 27.1.2017 adresovanú žalovanému Advokátskou kanceláriou žalobcu; súčasťou žaloby bol aj CD nosič, na ktorom sa nachádzajú rozsudky súdov SR.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním odporu voči platobnému rozkazu vydaného Okresným súdom Košice I dňa 28.9.2017 sp. zn. 36Ca/1/2017-26, v ktorom uviedol, že žalobu žalobcu považuje za nedôvodnú a žiada, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Tvrdil, že má za to, že žalobca nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu, poukazujúc na to, že žalobca je oprávnený domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia vo vlastnom mene ale v prospech nositeľov práv ( § 81 ods. 1 písm. i Autorského zákona ). Uviedol, že má za to, že žalobca je oprávnený konať a teda aj uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech (na účet) tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje a z uvedenej dohody musí byť zrejmé, v akom rozsahu je žalobca oprávnený toho ktorého nositeľa práv zastupovať a síce aj a najmä vo vzťahu, ku ktorým jeho autorským dielam (predmet ochrany). Dôvodil, že ak nie je preukázané koho žalobca v rozhodnom období zastupoval a v akom rozsahu, nie je možné ani ustáliť, či je žalobca vecne legitimovaný na podanie žaloby uplatňujúc nárok v prospech ním zastúpených nositeľov práv v znení v akom ju podal. Uviedol, že taktiež má za to, že tvrdenia žalobcu o existencii 56 kusov zvukovoobrazových zariadení, nachádzajúcich sa v izbách ubytovacieho zariadenia žalovaného je nepodloženým tvrdením žalobcu a je na žalobcovi, aby preukázal, že televízne prijímače boli spôsobilé sprostredkovať signál, prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie a tiež, že žalovaný tento signál aj v skutočnosti reálne prijímal a sprostredkovával prostredníctvom týchto televíznych prijímačov svojim zákazníkom, tzv. novej ďalšej verejnosti a súčasne, že do programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca a zároveň musí preukázať, že všetky uvedené skutkové predpoklady boli splnené práve v rozhodnom období, za ktoré si žalobca uplatňuje nárok žalobou.

4. K podanému odporu sa vyjadril žalobca písomným podaním zo dňa 4.12.2017, ktorý k námietkam žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie opätovne poukázal na vydané oprávnenie pre žalobcu Ministerstvom kultúry SR č. 2/2004 a ďalej dôvodil, že pokiaľ žalovaný bez uzatvorenia licenčnej zmluvy používal diela chránené autorským právom, tak týmto samostatným neoprávnene zasiahol do autorských práv autorov, ktorých zastupuje žalobca, pričom z tejto skutočnosti samotnej vyplýva právo žalobcu ako organizácie kolektívnej správy domáhať sa voči neoprávnenému porušovateľovi autorských práv vydania bezdôvodného obohatenia a to v zákonom stanovenej výške - dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny. K ďalšej námietke žalovaného týkajúcej sa preukázania na aké konkrétne diela poskytuje žalobca licencie, žalobca uviedol, že má za to, že žalovaný účelovo nesprávne interpretuje § 48 ods. 1, § 49 ods. 1, § 49 ods. 1 Autorského zákona poukazujúc na to, že predmetné ustanovenia nevyžadujú špecifikáciu konkrétnych diel, ale naopak výslovne hovoria o možnosti udeliť hromadnou alebo kolektívnou licenčnou zmluvou uzatváranou v zákonom predpísanej písomnej forme súhlas na použitie všetkých diel, ktorú spravuje daná organizácia kolektívnej správy práv alebo niektorých z nich (t.j. druhovo určené, napr. diela audiovizuálne alebo diela výtvarné). Opätovne poukázal na to, že platí, že pokiaľ chce ktorýkoľvek používateľ legálne použiť dielo, musí mať predchádzajúci súhlas autora, teda uzatvorenú licenčnú zmluvu a je na používateľovi, aby uviedol, ktoré diela chce používať a akým spôsobom ich chce použiť a aby autora požiadal o udelenie súhlasu na takto používateľom špecifikované predmety ochrany a spôsoby použitia. V tejto súvislosti poukázal na účel kolektívnej správy, a ktorej účelom je najmä efektívny výkon (uplatňovanie) majetkových práv autorov a nositeľov práv súvisiacich s autorským právom, umožnenie uvádzania predmetov ochrany na verejnosti, ale tiež uplatňovanie týchto práv. Uviedol, že vykonávanie dokazovania preukazovaním konkrétnych autorov a konkrétnych predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou vysielaní v roku 2015 je nereálne, objektívne nemožné a nezmyselné. Práve pre vylúčenie takýchto situácii s cieľom zabezpečenia ochrany práv autorov je zavedený inštitút kolektívnej správy, hromadnej licenčnej zmluvy. Dodal, že pokiaľ chcel žalovaný realizovať verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových v roku 2015, tak bolo jeho povinnosťou mať uzatvorené licenčné zmluvy so všetkými autormi, ktorých diela sú súčasťou televízneho a rozhlasového vysielania, čo je nereálne, alebo mať uzatvorené hromadné licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy, ktoré zastupujú autorov a nositeľov práv k dielam, ktoré sú súčasťou televízneho a rozhlasového vysielania. Tým, že žalovaný porušil svoju povinnosť uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany ďalším verejným prenosom a realizoval ďalší verejný prenos, neoprávnene zasiahol do práv autorov a nositeľov práv zastupovaných žalobcom a preto žalobcovi patrí právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia opätovne poukázal na dôvody uvedené v žalobe.

5. Spolu s týmto vyjadrením žalobca súdu doručil listinné dôkazy týkajúce sa rokovaní so Zväzom hotelov a reštaurácii Slovenskej republiky ohľadom výšky zmluvných licenčných odmien a primeraných odmien, výzvu zasielanú okrem iného aj žalovanému zo strany žalobcu na uzatvorenie licenčnej zmluvy v lehote najneskôr do 30.4.2015; uvedená výzva zo dňa 12.3.2015 bola žalovanému doručená na jeho mailovú adresu ors-chemes@lekosonline.sk <mailto:ors-chemes@lekosonline.sk>. Žalobca tiež doručil ďalšie výzvy na uzatvorenie licenčnej zmluvy, ktoré tiež okrem iného boli doručované aj žalovanému na jeho mailovú adresu.

6. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 27.2.2018, v ktorom vzniesol námietku premlčania s poukazom na § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka majúc za to, že v období od 1.1.2017 do dňa podania žaloby žalobcom došlo k čiastočnému premlčaniu údajného nároku žalobcu za rovnaké obdobie v roku 2015. Opätovne namietol nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu majúc za to, že ustanovenie § 84 ods. 1 Autorského zákona, od ktorého okrem iného žalobca odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu, je v rozpore s obsahom a účelom Smernice 2001/29/EHS. Dôvodil, poukazujúc na § 78 ods. 2, § 81 ods. 1 písm. c), písm. i), § 81 ods. 3 Autorského zákona, že je zrejmé, že žalobca zastupuje len tých nositeľov práv, ktorý s ním uzavreli dohodu o výkone kolektívnej správy ich majetkových práv a to len v dohodnutom rozsahu a síce len vo vzťahu k tým predmetom ochrany (autorským dielam), ktoré tento zastúpený nositeľ práv aj prihlásil žalobcovi za účelom zaradenia tohto predmetu ochrany do registra predmetov ochrany, ktorý žalobca vedie. Uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdí, že je aktívne vecne legitimovaný, v tomto spore musí preukázať, že vykonáva kolektívnu správu práv tých nositeľov práv a vo vzťahu k tým predmetom ochrany (audiovizuálnym dielam), aby bolo možné ustáliť, že aktívne vecne legitimovaný v spore nie je iná organizácia kolektívnej správy. Poukázal na to, že predmetom tohto konania je vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu použitia audiovizuálnych diel zaradených do vysielania a v týchto prípadoch ale nevykonávajú majetkové práva k audiovizuálnemu dielu samotní autori ako osoby, ktoré dielo vytvorili (pôvodcovia diela), ale naopak vykonávajú ich producenti, ktorým autori nimi vytvorené čiastkové diela dodali do audiovizuálneho diela ako celku na základe nimi uzatvorených zmlúv a za ktoré im bola producentmi riadne vyplatená odmena na základe výhradných licenčných zmlúv. Žalovaný nepoprel práva autorov požadovať súhlas na každé použitie ich diela i na poskytnutie odmeny za každé takéto použitie a súhlasí s tvrdeniami žalobcu o vysokej miere ochrany práv autorov na úrovni nielen vnútroštátnej, ale aj medzinárodnej a túto v plnom rozsahu rešpektuje. Poukázal však na predmet uplatneného nároku - vydanie bezdôvodného obohatenia za údajné neoprávnené použitie diel a uviedol, že ak aj žalovaný vykonával verejný prenos prostredníctvom technického zariadenia, nie je možné tvrdiť, že vykonával verejný prenos práve tých diel, ktoré spravuje žalobca a že tým žalovaný neoprávnene zasiahol do práv práve tých nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca. Žalovaný opätovne namietol výšku bezdôvodného obohatenia, resp. poprel celý tento nárok. Zároveň podal návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), písm. b) CSP.

7. V priebehu konania sa k predmetu sporu vyjadrovali obidve sporné strany, ktoré zároveň súdu doručovali ( hlavne žalobca ) rozsudky súdov Slovenskej republiky v skutkovo a právne obdobných veciach a ktoré tvoria obsah spisu.

8. Sporové strany vo svojich písomných vyjadreniach opakovali nimi tvrdené skutočnosti v skorších vyjadreniach k predmetu konania.

9. Žalobca k vznesenej námietke premlčania uviedol, že pred rokom 2015 vykonávala správu pre nositeľov práv spoločnosť OZIS a od 1.1.2015, o čom bol žalovaný upovedomený, vykonáva správu žalobca a bolo jeho povinnosťou kontaktovať žalobcu a oznámiť mu dôležité skutočnosti pre získanie licencie a získať si súhlas od žalobcu. Žalovaný si túto zákonnú povinnosť (§ 18 ods. 2 Autorského zákona ) nesplnil a žalobca nedisponoval pri ukončení spolupráce so spoločnosťou OZIS žiadnou databázou používateľov predmetov ochrany, žalobca z vlastnej iniciatívy začal z verejne dostupných informácií, najmä www stránky, zisťovať možných používateľov a následne ich vyzývať k splneniu povinností. Žalobca dňa 9.3.2015 zistil, že žalovaný prevádzkuje ubytovacie zariadenie a v ňom poskytuje ubytovanie tak, že v ubytovacích jednotkách sú umiestnené TV so satelitom a žalobca obratom, keď zistil, že žalovaný je neoprávneným používateľom, vyzval ho listom z 12.3.2015 k plneniu povinností a má za to, že nárok žalobcu ani čiastočne premlčaný nie je. Súčasťou tohto stanoviska je aj list žalobcu zo dňa 12.3.2015, ktorým vyzýval okrem iného aj žalovaného na uzavretie licenčnej zmluvy a na zaplatenie autorskej odmeny v lehote do 30.4.2015.

10. Žalobca si žalobou uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia podľa Autorského zákona.

11. Podľa § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. ( Autorský zákon ), ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015; to neplatí, ak odseky 3 a 4 ustanovujú inak.

12. Podľa § 1 zákona č. 618/2003 Z.z. autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon), tento zákon upravuje vzťahy vznikajúce v súvislosti s vytvorením a použitím literárneho a iného umeleckého diela a vedeckého diela, umeleckého výkonu, s výrobou a použitím zvukového záznamu, zvukovo-obrazového záznamu, s vysielaním a použitím rozhlasového vysielania a televízneho vysielania (ďalej len "vysielanie") a v súvislosti so zhotovením a použitím databázy tak, aby boli chránené práva a oprávnené záujmy autora, výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo- obrazového záznamu, rozhlasového vysielateľa a televízneho vysielateľa (ďalej len "vysielateľ") a zhotoviteľa databázy. Zákon ďalej upravuje výkon kolektívnej správy práv podľa tohto zákona.

13. Podľa § 5 ods. 2, 3,5,14 AZ, (2) Audiovizuálne dielo je dielo, ktoré je vnímateľné prostredníctvom technického zariadenia ako rad súvisiacich obrazov, či už sprevádzaných zvukom, alebo nie, ak je určené na uvádzanie na verejnosti; originálom audiovizuálneho diela je prvý zvukovo-obrazový záznam tohto diela určený na uvádzanie na verejnosti. Za spoluautorov tohto diela sa považujú najmä hlavný režisér, autor scenára, autor dialógov a autor hudby, ktorá bola vytvorená osobitne pre toto dielo. (3) Dielo úžitkového umenia je dielo, ktoré je umeleckým výtvorom s úžitkovými funkciami alebo ktoré je začlenené do úžitkového predmetu bez ohľadu na to, či bolo vyrobené ručne, priemyselne alebo iným technologickým postupom. (5) Fotografické dielo je záznam svetla alebo iného žiarenia na nosič, na ktorom sa vytvára obraz bez ohľadu na spôsob, akým sa záznam urobil; obraz z audiovizuálneho diela sa nepovažuje za fotografické dielo, ale sa považuje za časť audiovizuálneho diela. (14) Verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti.

14. Podľa § 6 ods. 1, 2 AZ, (1) Autor je fyzická osoba, ktorá dielo vytvorila. (2) Autorom súborného diela ako celku je fyzická osoba, ktorá vybrala alebo usporiadala jeho obsah; práva autorov diel takto vybraných alebo usporiadaných v súbornom diele nie sú dotknuté.

15. Podľa § 18 ods. 1 AZ, autor má právo použiť svoje dielo.

16. Podľa § 18 ods. 2 AZ, autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na a) vyhotovenie rozmnoženiny diela, b) verejné rozširovanie originálu diela alebo jeho rozmnoženiny predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva, c) verejné rozširovanie originálu diela alebo jeho rozmnoženiny nájmom alebo vypožičaním, d) spracovanie, preklad a adaptáciu diela, e) zaradenie diela do súborného diela, f) verejné vystavenie diela, g) verejné vykonanie diela, h) verejný prenos diela.

17. Podľa § 18 ods. 3 AZ, práva podľa odsekov 1 a 2 udelením súhlasu autora podľa odseku 2 nezanikajú; autor je len povinný strpieť použitie diela inou osobou v rozsahu udeleného súhlasu.

18. Podľa § 18 ods. 4 AZ, iná osoba môže bez súhlasu autora použiť dielo len v prípadoch ustanovených týmto zákonom.

19. Podľa § 40 ods. 1 AZ, licenčnou zmluvou udeľuje autor nadobúdateľovi súhlas na použitie diela (ďalej len "licencia"). Licenčná zmluva obsahuje najmä spôsob použitia diela (§ 18 ods. 2), rozsah licencie, čas, na ktorý autor licenciu udeľuje, alebo spôsob jeho určenia a odmenu alebo spôsob jej určenia, ak sa autor s nadobúdateľom nedohodol na bezodplatnom poskytnutí licencie.

20. Podľa § 48 ods. 1, 2 AZ, (1) Organizácia kolektívnej správy môže s nadobúdateľom uzatvoriť aj hromadnú licenčnú zmluvu. Hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje táto organizácia nadobúdateľovi súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a nadobúdateľ sa zaväzuje, ak nie je dohodnuté inak, uhradiť odmenu. (2) Hromadná licenčná zmluva musí mať písomnú formu.

21. Podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.

22. Podľa § 57 ods. 1 AZ, nárokov podľa § 56 sa okrem autora môže domáhať aj nadobúdateľ výhradnej licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu alebo jej bol zverený výkon majetkových práv autora.

23. Podľa § 78 ods. 1 AZ, účelom kolektívnej správy práv podľa tohto zákona (ďalej len "kolektívna správa") je kolektívne uplatňovanie a kolektívna ochrana majetkových práv autora a majetkových práv výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo-obrazového záznamu a vysielateľa a umožnenie uvedenia predmetu týchto práv na verejnosti.

24. Podľa § 78 ods. 2 písm. a) AZ, kolektívna správa je zastupovanie viacerých osôb, ktoré majú majetkové práva k dielu, umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, zvukovo-obrazovému záznamu alebo k vysielaniu (ďalej len "predmet ochrany").

25. Podľa § 78 ods. 5 AZ, kolektívnu správu vykonáva organizácia kolektívnej správy, a to sústavne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a ako hlavný predmet činnosti.

26. Podľa § 79 ods. 1,2 AZ, (1) Organizácia kolektívnej správy je právnická osoba, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy. (2) Oprávnenie na výkon kolektívnej správy možno udeliť len právnickej osobe, ktorá má sídlo na území Slovenskej republiky a je založená na nepodnikateľský účel podľa osobitného predpisu.

27. Podľa § 80 ods. 1 AZ, o udelení oprávnenia na výkon kolektívnej správy (ďalej len "oprávnenie") rozhoduje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo") na základe písomnej žiadosti právnickej osoby (ďalej len "žiadateľ").

28. Podľa § 80 ods. 9 AZ, ministerstvo vedie evidenciu organizácií kolektívnej správy, ktorým udelilo oprávnenie; evidencia obsahuje názov, sídlo organizácie kolektívnej správy a vymedzenie kolektívne spravovaných práv a predmetu týchto práv, alebo ak ide o diela, vymedzenie ich druhu.

29. Podľa § 81 ods. 1 AZ, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia a) zastupovať každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ktoré spravuje na základe tohto zákona, e) viesť register zmluvne zastupovaných nositeľov práv; register obsahuje len údaje nevyhnutné na výkon kolektívnej správy, f) viesť register predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu, ak sú mu tieto predmety ochrany známe; register obsahuje len údaje nevyhnutné na výkon kolektívnej správy, g) oznámiť tomu, kto o to písomne požiada, či zastupuje nositeľa práv a na žiadosť a náklady žiadateľa vydať o tom písomné potvrdenie, h) uzatvárať s používateľmi alebo s osobami oprávnenými obhajovať záujmy v nich združených používateľov, ktorí používajú predmety ochrany, alebo s osobami povinnými uhrádzať náhradu odmeny podľa tohto zákona za primeraných a rovnakých podmienok zmluvy, ktorými sa 1. používateľovi poskytuje oprávnenie na použitie predmetu ochrany, ku ktorému právo kolektívne spravuje, 2. dohodne s používateľom alebo s povinnou osobou odmenu, primeranú odmenu alebo náhradu odmeny a spôsob jej uhradenia, i) domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku sám domáha alebo ak je to nehospodárne, j) vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím poriadkom, s) uverejniť vhodným spôsobom sadzobník odmien a primeraných odmien.

30. Podľa § 84 ods. 1 AZ, ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.

31. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor na iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

32. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

33. Podľa § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

34. Podľa § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

35. Podľa § 458a Občianskeho zákonníka, ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie § 442a ods. 2.

36. Podľa § 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu.

37. Právny vzťah z bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného pojmu bezdôvodné obohatenie). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia však vznikne len za splnenia určitých zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu, a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby, a napokon, že nejde o prípad, keď Občiansky zákonník napriek majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť. Vznik bezdôvodného obohatenia sa spája so súčasným vznikom záväzku, na základe ktorého je ten, kto sa obohatil, povinný vydať predmet obohatenie a zároveň ten, na úkor koho sa tak stalo, je oprávnený požadovať vydanie všetkého, o čo sa povinný obohatil. Základnú konštrukciu bezdôvodného obohatenia predstavuje neoprávnene získaný majetkový prospech jedného subjektu na úkor iného subjektu, v ktorého majetkových pomerov sa táto zmena negatívne prejavila. Ide o objektívne vzniknutý stav, keď bez právom uznaného dôvodu dôjde k presunu majetkových hodnôt od jedného subjektu k druhému. Tento princíp je v zákone vyjadrený slovami „kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať“ a hoci toto ustanovenie nepredstavuje všeobecnú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia, v Občianskom zákonníku nie je obsiahnuté bezdôvodne. Citované ustanovenie formuluje zjednocujúci princíp, na ktorom je založený právny inštitút bezdôvodného obohatenia, princíp, ktorý musí byť preverovaný pri každej aplikácii § 451 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka na skutkové okolnosti konkrétneho prípadu, ako aj princíp, ktorý predstavuje jeden zo základov súkromného práva demokratického a právneho štátu.

38. Vydania bezdôvodného obohatenia podľa Autorského zákona sa možno domáhať podľa ustanovenia § 458a OZ. Ak nemožno výšku bezdôvodného obohatenie určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by bola zvyčajná za takto poskytnutú licenciu ( § 442a ods. 2 ). V prípade bezdôvodného obohatenia sa vydanie uskutočňuje primárne naturálnou reštitúciou, inak poskytnutím peňažnej náhrady.

39. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.1.2015 do 27.2.2015, súd z dôvodu hospodárnosti skúmal, či námietka žalovaného je dôvodná.

40. Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

41. Podľa § 100 ods.2 veta prvá Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.

42. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanovenia uvedené inak, premlčacia doba je 3 ročná a plynie odo dňa keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

43. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

44. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a a k ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

45. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť) možno odvrátiť námietkou. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul, bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Táto zmena (oslabenie) pôvodného práva, vzniknutá premlčaním, spočíva v skutočnosti, že dlžník môže po uplynutí premlčacej doby privodiť zánik vynutiteľnosti tohto subjektívneho práva tým, že sa s úspechom premlčania dovolá pred príslušným orgánom. Premlčaním teda právo samo o sebe nezaniká (na rozdiel od preklúzie) len sa oslabuje, a to práve v tej zložke, ktorá predstavuje nárok. Avšak ani nárok premlčaním sám o sebe nezaniká a oprávnený sa môže svojho premlčaného práva domáhať žalobou, na základe ktorej dlžník môže byť na splnenie pohľadávky zaviazaný, ak sa premlčania nedovolá. Ak však žalovaný vznesie námietku, nárok zaniká, ale subjektívne právo trvá ďalej vo forme naturálneho (prirodzeného) záväzku (obligácie) čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Ak ale povinný premlčané právo splní, hoci o premlčaní ani nevedel, nemôže plnené požadovať späť ako bezdôvodné obohatenie. Premlčanie teda môžeme definovať ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Funkciou premlčania je uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často možno predpokladať, že už zanikli. Vznesenie námietky premlčania treba považovať za celkom bežné uplatnenie práva vyplývajúceho zo zákona. Je len v záujme právnej istoty, aby subjekty svoje práva uplatňovali riadne a včas. Podľa platného právneho stavu súd nemá možnosť premlčanie práva odpustiť, ba práve naopak, premlčané právo veriteľovi nemôže priznať (§ 100 ods. 1 in fine).Vznesenie námietky premlčania po márnom uplynutí premlčacej doby vyvoláva právne dôsledky a to, že súd oprávnenej osobe premlčané subjektívne občianske právo (nárok) nemôže priznať, lebo vznesením námietky premlčania dlžníkom došlo k zániku nároku. V dôsledku uvedeného, ak súd zistí, že vznesenie námietky premlčania je odôvodnené, nezostáva nič iné, než žalobu veriteľa, ktorú sa tohto premlčaného práva domáha, zamietnuť. Subjektom, ktorý je oprávnený uplatniť námietku premlčania, je dlžník, resp. jeho právny nástupca a prípadne aj ich zástupca.

46. Občiansky zákonník stojí na princípe premlčania so všeobecnou 3 ročnou premlčacou dobou. Uvedená doba sa použije všade tam, kde pre jednotlivé práva nie je Občianskym zákonníkom (alebo iným predpisom) ustanovená osobitná premlčacia doba. Všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívne okolnosti.

47. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, a preto sa premlčuje podľa ustanovenia § 100 ods. 1. Doby premlčania práva na jeho vydanie a začiatok ich plynutia sú upravené podobne ako pri premlčaní práva na náhradu škody (§ 106). Právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia sa teda môže premlčať tak v subjektívnej dobe (§ 107 ods. 1), ako aj v objektívnej dobe (§ 107 ods. 2). Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Začiatok plynutia premlčacích dôb je určený okamihom, keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Všeobecne možno povedať, že ide o okamih splnenia všetkých predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Aby bolo možné hovoriť o premlčaní práva, musí toto právo najskôr vzniknúť. Pri postupnom pokračujúcom získavaní majetkových hodnôt, treba z hľadiska premlčania za samostatné nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia považovať nároky, ktoré vznikli zo samostatných oddeliteľných prípadov bezdôvodného obohatenia, aj keď ide o rovnaké subjekty a rovnaké skutkové podstaty zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Na uplatnenie každého takéhoto nároku začína plynúť premlčacia doba osobitne. Ak však nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tvorí jeden celok, premlčacie doby začínajú plynúť až po skončení bezdôvodného obohacovania sa. V desaťročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel (či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačilo by teda, keby povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Ak nie sú splnené podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia doba, a to aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, než objektívne premlčacie doby. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. Preto ani subjektívna lehota nemôže začať plynúť skôr, než vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde. Aj v tomto prípade rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ustanovení § 107 ods. 1.

48. Podľa § 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka, lehota určená podľa dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúce pre jej začiatok.

49. Podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka, koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.

50. Ide o hmotnoprávne lehoty, u ktorých zásadne platí, že na zachovanie lehoty sa vyžaduje, aby prejav došiel najneskôr v posledný deň lehoty adresátovi, resp. aby právo bolo uplatnené na súde najneskôr v posledný deň lehoty.

51. Aj premlčacia lehota, bez ohľadu na jej dĺžku sa pri jednotlivých právach zásadne začína dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre začiatok. Táto doba plynie nepretržite až do jej skončenia, ak nenastanú skutočnosti, s ktorými zákon spája ten následok, že premlčacia doba sa zastaví (spočíva) alebo sa pretrhne (prerušuje), prípadne nezačne plynúť a jej plynutie sa neskončí dokiaľ uvedená skutočnosť trvá. Ak niet takýchto skutočností, premlčacia doba skončí v deň posledného roku, ktorý sa svojím číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, prípadne koniec lehoty na jeho posledný deň.

52. Je nepochybné, že žalobca žiada vydať bezdôvodné obohatenie vzniknuté z dôvodu neoprávneného zásahu do autorských práv podľa zákona č. 618/2003 Z. z. poukazujúc na § 56 ods. 1 písm. g). Výhradné osobnostné a výhradné majetkové práva autora sú nepremlčateľné. Premlčaniu však podliehajú relatívne majetkové práva autora, napr. splatná pohľadávka nároku na licenčnú odmenu, peňažná pohľadávka vyplývajúca z nároku na náhradu škody a pod. relatívne majetkové práva autora sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, vychádzajúc z právnej úpravy premlčania v Občianskom zákonníku. Osobitné plynutie premlčacích dôb sa týka práva na náhradu škody a vydania bezdôvodného obohatenia. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, najneskôr sa toto právo premlčí za tri roky, resp. za desať rokov, ak išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, a to odo dňa, keď k nemu došlo.

53. Z obsahu spisu ako aj z dokazovania vyplynulo, že žaloba bola podaná na súd dňa 3.3.2017, táto bola podaná poštou dňa 28.2.2017, o čom svedčí prezenčná pečiatka pošty. Žalobca poukázal na to, že o osobe povinnej z bezdôvodného obohatenia sa dozvedel potom, čo v roku 2015 začal vykonávať výber licenčných odmien a ktorú činnosť predtým vykonávala spoločnosť OZIS, od ktorej nedostal žiadnu databázu o možných užívateľov, túto databázu si vytváral sám a v marci 2015 sa dozvedel o používaní diel verejným prenosom aj na strane žalovaného, ktorého listom zo dňa 12.3.2015, čo bolo v konaní nesporné, vyzval na prípadné uzatvorenie licenčnej zmluvy v lehote do 30.4.2015. Žalovaný tvrdil, že táto obrana žalobcu neobstojí, nemôže ísť na ťarchu žalovaného tá skutočnosť, že žalobca nedisponoval databázou možných užívateľov v súvislosti so začatím plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty.

54. V § 107 ods. 1 je upravená tzv. subjektívna premlčacia doba, v odseku 2 citovaného ustanovenia potom objektívna premlčacia doba. Vzájomný vzťah týchto dvoch premlčacích dôb je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich a je vznesená námietka premlčania, premlčí sa právo a nemožno ho priznať. Pre začiatok plynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy bezdôvodné obohatenie skutočne ( fakticky ) vzniklo. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Objektívne bezdôvodné obohatenie v danom prípade vzniklo dňom 1.1.2016, ktorým dňom začala plynúť objektívna trojročná premlčacia doba. Žalobca sa dozvedel o zodpovednostnom subjekte až potom, kedy z jeho strany bol žalovaný vyzývaný na uzatvorenie licenčnej zmluvy a to listom zo dňa 12.3.2015, ktorým dňom sa žalobca skutočne dozvedel o osobe obohateného, a teda, že mal dostatok takých vedomostí, resp. disponoval takými okolnosťami, ktoré boli relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde, t.j. rozhodujúci je tu subjektívny okamih. Až týmto dňom začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba a keďže žaloba bola podaná najneskôr na súde dňa 3.3.2017, táto bola podaná včas.

55. Súd potom, čo uzatvoril, že právo žalobcu premlčané nie je, zaoberal sa námietkami žalovaného. Kľúčovými okolnosťami v spore bolo zistenie nasledovných skutočností: 1. či je žalobca aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, 2. či žalovaný poskytuje v izbách svojich hostí televízne prijímače, do ktorých prenáša signál, a teda či je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos, 3. či žalobcom uplatnená suma bezdôvodného obohatenia zodpovedá obvyklej, prípadne dvojnásobku obvyklej odmeny.

56. Vecná legitimácia je teoretická konštrukcia, ktorá vo vzťahu k účastníkom konania vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo k neúspechu v konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu. Toto postavenie môže byť dvojaké. Účastník konania, ktorý je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia (ak je žalobcom) má aktívnu vecnú legitimáciu. Účastník, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku) má pasívnu vecnú legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí, ak sa ukáže, preukáže, že žalobcovi patrí uplatňované právo alebo ochrana oprávneného záujmu, súd žalobe vyhovie. Žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu. Súd však žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Na základe uvedeného vyplýva, že otázka vecnej legitimácie je otázkou hmotnoprávnou a nie procesnoprávnou, súd preto nebol povinný ani oprávnený poučiť žalobcu o okruhu pasívne legitimovaných osôb.

57. V súvislosti s preukázaním vecnej aktívnej legitimácie súd poukazuje na § 84 ods. 1 Autorského zákona, ktoré ustanovenie rešpektuje právo slobodnej voľby nositeľa práv. Ani toto ustanovenie ani dôvodová správa k nemu nerozlišuje medzi povinnou kolektívnou správou a dobrovoľnou kolektívnou správou, t. j. správou zmluvnou. Pokiaľ zákonodarca v tomto ustanovení kolektívnu správu ako takú nerozlíšil a jej charakter subsumoval iba pod § 80 Autorského zákona, dôkazné bremeno je tak na používateľovi - v danom prípade žalovanom, aby preukázal, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, za ktoré mu patrí primeraná odmena. Inak je povinný za použitie predmetu ochrany, organizácii kolektívnej správy, v danom prípade žalobcovi ako právnickej osobe, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore, zaplatiť primeranú odmenu. Keďže žalobca v konaní preukázal, že má udelené oprávnenie na verejný prenos diel vyššie špecifikovaných (bod 1), žalobca na svojej www stránke uverejňuje zoznam nositeľov práv , ktorých na zmluvnom základe zastupuje a do spisu doložil zoznamy autorov a nositeľov práv v SR, ktorých zastupuje a tiež zoznamy zahraničných organizácií kolektívnej správy, s ktorými má uzatvorené recipročné zmluvy, na základe ktorých zastupuje asi 10.000 zahraničných nositeľov práv, námietka žalovaného o nepreukázaní, resp. o absencii aktívnej vecnej legitimácie je neopodstatnená.

58. Z obsahu spisu jednoznačne a nepochybne vyplýva, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv rozhodnutím Ministerstva kultúry SR č. 2/2004 zo dňa 11.5.2010 pod č. MK- 663/2010 - 70/6165, konkrétne na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Povinnú kolektívnu správu je oprávnený vykonávať aj v odbore káblová retransmisia. Uvedené žalobca preukázal aj predložením zoznamu autorov, s ktorými má uzatvorené zmluvy, pri vybraných autoroch aj kópiou uzatvorených zmlúv a tiež zoznamom zmlúv uzatvorených s partnerskými organizáciami v zahraničí a tiež kópiou zmluvy s vybranou partnerskou organizáciou v zahraničí, teda žalobca preukázal, že uzavrel 218 hromadných licenčných zmlúv s inými organizáciami hotelového typu s licenčnou odmenou podľa sadzobníka (CD nosič a www stránka žalobcu).

59. Žalobca teda vykonával kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Na použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje práva žalobca takýmto verejným prenosom, uzatvára s prevádzkovateľmi daných zariadení hromadné licenčné zmluvy, pričom základom na určenie finančnej odmeny je sadzobník žalobcu.

60. Súd uzatvára, že žalobca je oprávnený ako organizácia kolektívnej správy s oprávnením udeleným na výkon kolektívnej správy práv autorov s poukazom na § 81 ods. 1 písm. i) AZ aktívne legitimovaný na podanie žaloby.

61. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia - hotela CHEMES v obci Kaluža, ktorý je zaradený do štandardu trojhviezdičkový hotel. Zo žaloby vyplýva, že žalobca má za to, že žalovaný v ním prevádzkovanom zariadení používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom a to prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení - TV. Žalobca mal vedomosť z www stránky žalovaného o tom, že v predmetnom zariadení dochádza k verejnému prenosu technickými zariadeniami v rozsahu 56 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia. Žalobca navrhol žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy za predmetné použitie diel a z obsahu spisu a z jednotlivých vyjadrení strán sporu vyplýva, že prebiehali rokovania so splnomocnencom - Zväzom hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky, ktoré však úspešné neboli. Pokiaľ teda žalovaný vybavil izby hostí TV prijímačmi je zrejmé, že tieto mali slúžiť na účely zodpovedajúcemu ich určeniu a teda na sledovanie televíznych programov ubytovanými hosťami. Samotné umiestnenie zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie signálu v hotelových zariadeniach prostredníctvom televíznych prijímačoch klientom ubytovaných zariadení predstavuje nezávislé od používania techniky prenosu signálov verejný prenos z zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/2009 - ES z 22.5.2011 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. Nakoľko žalovaný mal v hoteli preukázateľne umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, ktorý umožňuje príjem zvukovoobrazových diel autorov, dochádzalo k ďalšiemu verejnému prenosu, keď v zmysle judikatúry je umiestnenie zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia so signálom považované za ďalší verejný prenos.

62. V konečnom dôsledku žalovaný skutočnosť, že v hotelových izbách má umiestnené zvukovoobrazové zariadenie nepoprel a súd má preto za to, že žalovaný uskutočňuje verejný prenos a je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že reálne neexistuje možnosť, že by pri tomto verejnom prenose uskutočňovanom žalovaným neboli jeho súčasťou aj diela tých autorov, ktorých žalobca ako organizácia kolektívnej správy zastupuje.

63. Výšku bezdôvodného obohatenia žalobca určil v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) AZ ako dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny, ktorá by žalobcovi prislúchala za dané obdobie pri oprávnenom použití diel žalovaným. K uvedenému predložil aj sadzobník autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych diel, z ktorého vyplýva odmena za ďalší verejný prenos vysielania, retransmisie prostredníctvom technických zariadení, konkrétne za použitie zvukovoobrazového zariadenia v trojhviezdičkovom hoteli vo výške 26 Eur.

64. Žalovaný nepoprel, že v roku 2015 používal v hotelovom zariadení predmety ochrany spravované žalobcom prostredníctvom technických zariadení v rozsahu 56 zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia, pričom žalovaný bol v roku 2015 upozornený žalobcom na skutočnosť, že používa ním spravované predmety ochrany neoprávnene, vyzval ho na uzavretie licenčnej zmluvy, hromadnej licenčnej zmluvy, k čomu však nedošlo.

65. Základ výšky bezdôvodného obohatenia vychádza z obvyklej licenčnej odmeny za použitie diela uvedenej v sadzobníku u žalobcu. Je potrebné uviesť, že 218 zariadení hotelového typu nemalo s touto sadzbou zásadný problém a títo mali aj so žalobcom uzavreté hromadné licenčné zmluvy, resp. odmeny. Súd má za to, že týmto je daný určený východiskový bod pre stanovenie tejto odmeny ako odmeny obvyklej na trhu podnikateľských subjektov a zároveň je tým stanovený aj základ pre výpočet výšky bezdôvodného obohatenia vyplývajúcej z platnej právnej úpravy. Primeranosť výšky obvyklej licenčnej odmeny súd nie je oprávnený v tomto konaní skúmať a pokiaľ má ( mal ) žalovaný výhrady k výške licenčnej odmeny, v priebehu rokovaní o uzavretie hromadnej kolektívnej zmluvy mal a mohol podať na súd žalobu o určenie obsahu zmluvy v zmysle § 82 Autorského zákona. Žalovaný však predmetnú právnu úpravu nevyužil a naďalej porušoval svoje zákonné povinnosti a preto je povinný žalobcovi vydať bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá na získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Výšku bezdôvodného obohatenia si žalobca žalobou uplatnil v súlade s licenčnou odmenou za rok 2015.

66. Súd pri tejto spornej otázke uzatvára, že výška bezdôvodného obohatenia, na ktorú má žalobca voči žalovanému nárok, je určená ako dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny, ktorá by žalobcovi prislúchala za dané obdobie pri oprávnenom použití diel žalovaným.

67. Súd zhrnúc vyššie uvedené uzatvára, že žalobca je aktívne legitimovaný v spore, svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal vydaním oprávnenia Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 pod č.k. MK-663-2010-70/6165 zo dňa 11.5.2010 na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Bolo preukázané, že žalovaný za žalované obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015 nemal so žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy uzavretú licenčnú zmluvu, resp. hromadnú licenčnú zmluvu, ktorá by žalovaného oprávňovala k použitiu všetkých, resp. niektorých diel, ku ktorým organizácia kolektívnej správy spravuje práva, neurobil tak aj napriek skutočnosti, že vo svojej prevádzke

- hoteli uskutočňuje verejný prenos diela a žalovaný tak činil na základe toho, že v žalovanom období v hotelových izbách mal umiestnené TV prijímače so satelitným signálom a bolo preukázané, že žalovaný na svojich zvukovoobrazových prijímačoch používa diela, ku ktorým spravuje práva žalobca a vzhľadom k tomu, že v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona postačuje, ak sa v konaní preukáže, že do autorského práva sa zasiahlo, a to neoprávneným spôsobom a žalovaný nemal vopred súhlas autorov, resp. žalobcu ako organizácie kolektívnej správy, napriek tomu umožnil hotelovým hosťom prístup k predmetom ochrany a s plným vedomím, že koná neoprávnene, bez platnej uzavretej licenčnej zmluvy, preto je žalovaný ako používateľ povinný zaplatiť žalobcovi ako orgánu kolektívnej správy sumu rovnajúcu sa dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.

68. Súd považuje za potrebné sa vyjadriť k nasledovným námietkam žalovaného.

69. K námietke, že žalobca nepredložil žalovanému zoznam autorov, ktorých zastupuje a zoznam predmetov ochrany, súd poukazuje na § 84 ods. 1 Autorského zákona, podľa ktorého dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že nositeľ práva vylúčil kolektívnu správu svojich práv v prípade, že bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80 Autorského zákona, je na používateľovi, teda žalovanom. V konaní bolo preukázané, že žalobca má udelené oprávnenie na verejný prenos diel vyššie špecifikovaných a žalobca zverejňuje zoznamy nositeľov práv na svojej webovej stránke. Súd má za to, že preukázanie konkrétneho zoznamu nositeľov práv sa súdu javí ako účelové zo strany žalovaného v snahe predlžovať konanie. Je tu dôležité, že pre splnenie ustanovenia § 56 AZ postačuje, ak sa v konaní preukáže, že do autorského práva sa zasiahlo a to neoprávneným spôsobom. Je evidentné, že v danom prípade tak zo strany žalovaného sa udialo, nakoľko žalovaný nemal vopred súhlas autorov, resp. žalobcu ako organizácie kolektívnej správy, napriek tomu umožnil hotelovým hosťom prístup k predmetom ochrany bez platne uzavretej licenčnej zmluvy. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným, v zastúpení - Združenie ( Asociácia ) hotelov a reštaurácií Slovenska prebiehali viaceré rokovania ohľadne uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy, ktorej uzavretie sa vyžaduje, ak používateľ chce použiť dielo autora. K jej uzatvoreniu však nedošlo, nakoľko Združenie ( Asociácia ) hotelov a reštaurácii Slovenska - združenie konajúce aj v mene žalovaného, sa so žalobcom nedohodol na výške licenčnej odmeny, keď odmietal akceptovať sadzobník žalobcu. Súd má za to, že pokiaľ žalovaný vybavil izby v hoteli TV prijímačmi, je zrejmé, že tieto mali slúžiť na účely zodpovedajúcej ich určeniu a teda na sledovanie televíznych programov ubytovanými hosťami. Samotné umiestnenie zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie signálu hotelových zariadení prostredníctvom televíznych prijímačov klientom ubytovaných v zariadení, predstavuje nezávislé, od používania techniky prenosu signálu, verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/2009 - ES z 22.5.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. Súd má za to, že pokiaľ žalovaný ako prevádzkovateľ hotela uskutočňuje, umožňuje verejný prenos diel v podobe televízneho alebo rozhlasového vysielania, má povinnosť zmluvne vysporiadať autorskoprávne vzťahy, jeho povinnosť tak vzniká už samotným umiestnením rádioprijímača alebo televízneho prijímača v priestoroch svojej prevádzky. Súd tiež dodáva, že kritérium obsadenosti ubytovacieho zariadenia nebolo pri uzavretých licenčných zmluvách za rok 2015 kritériom pre dohodnutú licenčnú odmenu, nebolo takéto kritérium obvykle zohľadňovať, a preto nerešpektovanie takejto odmeny s inými používateľmi ako obvyklej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľa autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si svoje povinnosti vyplývajúce z autorského zákona plnia (rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C -306/2005 zo dňa 7.1.2006, zhodne tiež sp. zn. C-162/10 zo dňa 12.3.2012 ). Súd poukazuje na to, že na účely verejného prenosu stačí, aby sa dielo sprístupnilo verejnosti tak, aby osoby, ktoré ju tvoria, mali k nemu prístup. Nie je rozhodujúce, že klienti, ktorí si TV prijímač na izbe nezapli, nemali k týmto dielam reálne prístup a z uvedeného dôvodu bolo bezpredmetné vyžadovať od žalobcu predloženie dôkazu knihou hostí a zisťovať z nej o akú verejnosť v jeho zariadení išlo, resp. či vôbec možno hovoriť o verejnosti a či uskutočňoval vo svojom hoteli verejný prenos alebo len prenos.

70. Žalovaný tiež zastával názor, resp. namietal, že medzi žalobcom a autorom neexistuje žiadna dohoda a preto nie je možné tvrdiť, že žalobca vykonáva kolektívnu správu, prípadne túto vykonáva neoprávnene, pretože autor zveril žalobcovi do správy dielo, ku ktorému nedisponuje majetkovými právami, pretože nimi disponuje iný subjekt. K uvedenému súd uvádza, že žalovaný si neuvedomuje, alebo možno len nechce uvedomiť, že autorské právo je právom absolútnym, zameraným na ochranu tvorivej duševnej činnosti každého autora. Autorské práva na dielo vzniká okamihom, kedy je toto dielo možné vnímať zmyslami a týmto okamihom sa ku každému dielu viažu aj práva autora, a to či už výhradné, osobnostné práva alebo majetkové práva. Práve majetkové právo v sebe subsumuje právo autora na použitie ním vytvoreného diela alebo právo udeľovať súhlas na jeho použitie, pričom udelením súhlasu na použitie diela, práva autora nezanikajú a autor je len povinný strpieť použitie tohto diela inou osobou v rozsahu ním udeleného súhlasu. Uvedené vyplýva zo samotného Autorského zákona a preto nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného, že autor nedisponuje majetkovými právami k ním vytvorenému dielu a že by nimi disponovala tretia osoba, napr. vysielateľ alebo producent.

71. Súd uvádza, že podstatnou argumentáciou žalovaného bolo jeho tvrdenie, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, či žalovaný poskytuje v izbách svojich hostí televízne prijímače, do ktorých prenáša signál a teda, či je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos a či žalobcom uplatnená suma bezdôvodného obohatenia zodpovedá obvyklej, prípadne dvojnásobku obvyklej odmeny. Na všetky tieto kľúčové otázky súd zodpovedal vyššie, tieto boli pre rozhodnutie kľúčové a podstatné. Ostatné námietky žalovaného sú, podľa názoru súdu, k predmetu konania a k rozhodnutiu bez právneho významu, resp. v tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 115/2003 zo dňa 3.7.2003, z ktorého vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

72. Súd v závere uvádza, že typickými znakmi kolektívnej správy sú hromadnosť a kolektívnosť. Hromadnosťou a kolektívnosťou sa v praxi rozumie skutočnosť, že žalobca alebo iný kolektívny správca svojimi zmluvami poskytuje (v nepriamom zastúpení všetkých do kolektívnej správy prihlásených autorov) licenciu užívateľom diel vo vzťahu k veľkému počtu diel všetkých autorov alebo iných nositeľov práv naraz, teda prostredníctvom jednej zmluvy, ktorá sa označuje ako hromadná. Okrem iného existujú hromadné zmluvy paušálne, na základe ktorých užívateľ diel zaplatí určitú časovú jednotku, napr. za rok určitú paušálnu čiastku, čím získa oprávnenie užívať všetky diela, ku ktorým príslušný kolektívny správca vykonáva kolektívnu správu bez toho, aby musel nahlasovať, ktoré konkrétne diela boli použité. Tento režim sa uplatňuje napr. v reštauráciách vo vzťahu k tam umiestneným rádioprijímačom a tiež v hoteloch vo vzťahu k televízorom umiestneným na jednotlivých izbách (použitie diel verejným prenosom prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení ).

73. Žalovaný podal návrhy na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), písm. b) CSP.

74. Prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, žalovaný navrhol s tým, že žalobca si sám kreoval licenčnú odmenu, ktorú žalovanému jednostranne vnucoval, čím zneužil svoje dominantné postavenie na trhu. Združenie hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky, ktorého je žalovaný členom, dňa 19.12.2016 prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu podal na Protimonopolnom úrade SR oznámenie vo veci podozrenia na možné zneužívanie tohto postavenia žalobcu jeho činnosťou v hospodárskej súťaži. Mal za to, že do vyriešenia tejto otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť, je potrebné, podľa žalovaného, konanie prerušiť a súčasne je súd povinný oznámiť začatie konania Protimonopolnému úradu SR i Európskej komisii a to v zmysle § 158 CSP.

75. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) zamietol ako nedôvodný. Súd má za to, že konanie Protimonopolného úradu SR vo veci podnetu žalovaného týkajúceho sa posúdenia, či zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu, nemá žiaden vplyv na predmet sporu, ktorého meritom je vydanie bezdôvodného obohatenia a nie výška licenčnej odmeny, ktorú žalovaný aj namietol. Súd poukazuje na to, že výšku licenčnej odmeny by súd mohol preskúmať jedine v žalobe o určenie obsahu zmluvy podľa § 82 Autorského zákona a právomoc túto výšku určiť, či posúdiť, nemá ani Protimonopolný úrad v konaní o spomínanom podnete.

76. Žalovaný navrhol konanie prerušiť podľa § 162 ods. 1 písm. b) odôvodňujúc rozporom ust. § 56 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. účinného do 31.12.2015 s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 3, ods. 4, čl. 20 ods. 1, ods. 4, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a súčasne navrhol, aby súd svojím návrhom inicioval konanie pred Ústavným súdom SR v zmysle § 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR v spojení s § 37 a nasledujúcich zákona č. 38/1993 Z. z.. Súd má za to, že ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. účinného do 31.12.2015 predstavuje, a vychádzajúc z kontextu celého Autorského zákona, tak represívny, ako aj sankčný prvok porušenia určitej povinnosti. Ide tu nielen o zabezpečenie rovnovážneho stavu v otázke práv a povinností nedotknutých subjektov (autora a používateľa), ale aj sankcionovanie subjektu zasahujúceho do týchto práv autora. Nemožno nespomenúť ani požiadavku zakotvenú priamo v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES, bod 59 úvodných ustanovení a čl. 8 bod 1., ktorou dochádza k apelácii na členské štáty, aby zabezpečili prísny a účinný systém ochrany práv, ktorý bude mať zároveň odrádzajúci účinok. V tomto kontexte sa preto citované ustanovenie Autorského zákona súdu nejaví ako neprimerané a už vôbec nie také, ktoré by bolo v nesúlade s Ústavou SR. Súd poukazuje aj na nový Autorský zákon č. 185/2005 Z. z., podľa ktorého pri neoprávnenom zásahu do práv autorov sa už nevyžaduje bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny, ale len bezdôvodné obohatenie v rovine všeobecného inštitútu občianskeho práva. Súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 25.1.2017 o prejudiciálnej otázke položenej Najvyšším súdom Poľskej republiky, v ktorom súd nedospel k záveru o nesúlade § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona s Ústavou SR - sp. zn. C-367/2015 zo dňa 25.1.2017, v ktorom súdny dvor uzavrel: „ Čl. 13 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo bez toho, aby majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy.“ Súd má aj za to, že je výlučne vecou posúdenia súdu, či pri prejednaní sporu dospeje k záveru o nesúlade právneho predpisu s Ústavou a či v tomto smere podá alebo nepodá podnet Ústavnému súd SR.

77. Podľa § 121 ods. 3 OZ, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

78. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

79. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

80. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

81. Nakoľko je nepochybné, že žalovaný v roku 2015 ako používateľ zasiahol prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu ( retransmisie ) bez uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do majetkových práv autorov literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia, ktorých zastupuje žalobca a tým na strane žalovaného došlo k vzniku majetkového prospechu na úkor autorov, ktorých majetkové práva spravuje žalobca na základe oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy, žalovaný je povinný toto obohatenie vydať žalobcovi. Žalovaný túto svoju povinnosť porušil, dostal sa do omeškania a žalobcovi tak v zmysle ust. § 517 Občianskeho zákonníka vzniklo právo požadovať úroky z omeškania. Omeškanie sa spája so splatnosťou dlhu. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania z istiny od 1.1.2016, t.j. od prvého dňa vzniku omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia a ktoré vzniklo za rok 2015. Žalobca si uplatnil výšku úrokov z omeškania v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami; základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola vo výške 0,05 %; po zvýšení o päť percentuálnych bodov jej výška činí 5,05 % ročne. Výšku úrokov z omeškania tak súd priznal žalobcovi v súlade s jeho žalobou a o priznaní príslušenstva rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

82. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

83. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

84. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP. V spore bol žalobca úspešný v celom rozsahu a má tak nárok na náhradu preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %. O ich výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje (§ 355 ods. 1 . Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice I.

Odvolanie môže podať strana, ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 . V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 . Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 .

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo k rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 . Odvolacie dôvody a dôkazy nájsť preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 .

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (zákon č. 233/1995 Z.z.).