Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

28Ek/1210/2018

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného G. X., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX, XXX XX B., právne zastúpený JUDr. Marek Radačovský, advokátom, Žriedlová 3, 040 01 Košice - Staré Mesto proti povinnému KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO 00 585 441, o vymoženie 20.000,- eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ivetou Ailerovou, Exekútorský úrad Levice, Mlynská 3, 934 01 Levice, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 28Ek/1210/2018 zo dňa 19.11.2018 takto

rozhodol:

Sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 28Ek/1210/2018 zo dňa 19.11.2018 z a m i e t a.

odôvodnenie:

1. V právnej veci účastníkov tunajší súd uznesením sp. zn. 28Ek/1210/2018 zo dňa 19.11.2018, ktoré vydal vyšší súdny úradník, návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol a oprávnenému priznal náhradu trov právneho zastúpenia v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie vo výške 233,13 eur.

2. V odôvodnení napadnutého uznesenia skonštatoval, že povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie uviedol, že sú tu skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu (ustanovenie § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku). Svoje tvrdenie odôvodnil tým, že vychádzajúc z upovedomenia o začatí exekúcie je exekúcia vedená výlučne proti povinnému (bez účasti žalovaného v 1. rade), z čoho je zjavné, že nie je vedená proti spoločenstvu účastníkov na strane povinných. Podľa názoru povinného, ak by žalovaný v 1. rade kreoval už v rámci súdneho konania o vydanie exekučného titulu nerozlučné spoločenstvo s povinným, takéto spoločenstvo účastníkov konania by bolo kauzálne kreované aj vo vedenej exekúcií. Relevanciu uvedenej skutočnosti podľa názoru povinného potvrdzuje aj okolnosť, že vo vedenej exekúcií nebolo zjavne ani len skúmané, či žalovaný v 1. rade už neplnil oprávnenému od povinného vymáhanú pohľadávku vo vedenej exekúcií, pričom je nepochybné, že výklad Exekučného poriadku pripúšťa spoločenstvo účastníkov exekučného konania. Povinný ďalej uviedol, že vzťah záväzku žalovaného v 1. rade a povinného je pritom možné analogicky prirovnať ku vzťahu „dlžníka a ručiteľa“ z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to rozsudok sp. zn. 2MCdo/9/2013 zo dňa 27.08.2014 v ktorom sa uvádza: „Postavenie škodcu a jeho poisťovateľa voči poškodenému je v takom prípade v istom zmysle obdobné postaveniu dlžníka a ručiteľa voči veriteľovi, t. j. že ide o dva záväzky zaplatiť veriteľovi ten istý dlh, pričom veriteľ nemôže dostať to isté plnenie dvakrát.“ Povinnému nie je známa skutočnosť, či sa oprávnený domáhal splnenia záväzku u žalovaného v 1. rade a zastáva preto názor, že z vyššie uvedeného je zrejmé, že exekúcia je vedené v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a nevyhnutne by mala byť zastavená ako neprípustná.

3. Oprávnený vo vyjadrení uviedol, že je jeho právom podať návrh na vykonanie exekúcie len voči poisťovateľovi, ktorým je povinný v konaní, a to na základe právoplatných a vykonateľných rozsudkov súdov. Je aj logické, že poškodení pri dopravných nehodách žiadajú plnenie od poisťovateľov, ktorí sú povinní za prevádzkovateľov motorových vozidiel platiť všetky nároky v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Oprávnený poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obo 63/2009 zo dňa 20.07.2010 a uviedol, že pokiaľ má povinný vedomosť o tom, že oprávnený obdržal plnenie od druhého žalovaného, resp. klienta povinného, je jeho povinnosťou takýto dôkaz predložiť, keďže ide o jeho klienta a mal by s ním byť v kontakte. Zároveň oprávnený prehlásil, že nikdy neobdržal plnenie, ktoré si uplatňuje v tomto exekučnom konaní od inej osoby, práve naopak mimosúdne žiadal plnenie od povinného listom zo dňa 3.07.2018, na ktorý povinný do dnešného dňa ani len neodpovedal. Preto oprávnený navrhol, aby súd návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol a priznal mi nárok na náhradu trov exekučného konania.

4. Vyšší súdny úradník pri vysporiadaní sa s argumentmi povinného uvedenými v návrhu na zastavenie exekúcie uviedol, že súd po preskúmaní návrhu povinného na zastavenie exekúcie, vyjadrenia oprávneného a predložených listín mal za preukázané, že exekúcia začala na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Poprad č. k. 9Cb/45/2011-321 zo dňa 22.11.2016. Okresný súd Poprad, ktorý v predmetnom rozhodnutí (exekučnom titule) okrem iného v prvom výroku rozhodol, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plniť druhému. Z vyššie uvedeného má za to, že v danom prípade sa jedná o solidárny (spoločný) záväzok, resp. pasívnu solidaritu, ktorej podstata spočíva v tom, že viac dlžníkov má splniť dlh tomu istému veriteľovi tak, že veriteľ je oprávnený požadovať splnenie od všetkých dlžníkov alebo od ktoréhokoľvek z nich, pričom plnením jedného dlžníka zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatným dlžníkom. Súd zároveň konštatoval, že v predmetnej veci sa nejedná o nerozlučné spoločenstvo na strane žalovaných, tak ako to tvrdí povinný v návrhu na zastavenie exekúcie, nakoľko záväzok každého solidárneho dlžníka (žalovaného) má iný právny dôvod vzniku a nesie svoj samostatný osud s výnimkou toho, že splnením celého dlhu jedným z dlžníkov veriteľovi (oprávnenému) zanikne povinnosť aj druhému solidárnemu dlžníkovi. A teda každý z účastníkov základného konania si mohol svoje práva uplatňovať samostatne bez súhlasu druhého solidárneho dlžníka. Súd je preto názoru, že oprávnený má právo vymáhať plnenie proti ktorémukoľvek z pasívne legitimovaných dlžníkov (žalovaných). Pokiaľ ide o tvrdenie povinného, že vo vedenej exekúcii nebolo skúmané, či žalovaný v 1. rade už neplnil oprávnenému od povinného vymáhanú pohľadávku vo vedenej exekúcií, je potrebné uviesť, že v zmysle § 35 ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku, je do vydania poverenia na vykonanie exekúcie účastníkom konania len oprávnený. A preto súd v štádiu pred vydaním poverenia v rámci preskúmavania návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie vychádza primárne len z tvrdení oprávneného, ktorý v návrhu na vykonanie exekúcie vyhlásil, že nárok podľa exekučného titulu povinný ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie dobrovoľne nesplnil celkom, na podklade exekučného titulu ohľadne toho istého nároku iné exekučné konania alebo obdobné vykonávacie konanie nie je vedené a taktiež uviedol, že je oprávnený vyžadovať splnenie vymáhaného nároku zároveň od iných osôb. Súd zároveň dodal, že nie je zákonnou povinnosťou exekučného súdu skúmať, či došlo k plneniu od jedného z dlžníkov, nakoľko takýmto konaním by mohlo dôjsť k zmareniu exekučného konania, kedy by sa povinný mohol dozvedieť o prebiehajúcom exekučnom konaní pred vydaním poverenia. Povinný následne po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie ako účastník konania môže v zmysle § 61k ods. 2 Exekučného poriadku v lehote do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie podať návrh na zastavenie exekúcie, v rámci ktorého môže namietať a preukázať prípadné čiastočné plnenia od ostatných solidárnych spoludlžníkov. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vyšší súdny úradník dospel k záveru, že tu nie je dôvod na zastavenia exekúcie a preto v súlade s citovaným ustanovením § 61l ods. 3 prvej vety Exekučného poriadku návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol a oprávnenému priznal nárok na náhradu trov exekučného konania v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie vo výške 233,13 eur.

5. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil citujúc ust. § 61k ods. 1, § 61k ods. 2, § 61k ods. 5, § 61l ods. 3 prvá veta, § 199a ods. 1 a § 199d ods. 1 § 200 Exekučného poriadku, § 75, § 77 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku a § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

6. Proti tomuto uzneseniu podal povinný v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej uviedol, že uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom považuje za nezákonné, arbitrárne a prejav zjavnej svojvôle, že boli porušené jeho ústavné práva a bola mu odňatá možnosť konať pred súdom, keďže mu neboli predložené vyjadrenia právneho zástupcu oprávneného, ani súdneho exekútora reflektujúce na jeho návrh na zastavenie exekúcie. Má za to, že takýto postup exekučného súdu bol v priamom rozpore so zákonom a výkladom práva Európskeho súdu pre ľudské práva (in concreto v rozhodnutí Trančíková proti Slovenskej republike).

7. Podľa jeho názoru sa vyšší súdny úradník uznesením riadne, relevantne a presvedčivo nevysporiadal so skutočnosťami uvádzanými v jeho návrhu na zastavenie exekúcie. Exekúcia má byť vedená na základe exekučného titulu rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 9C/45/2011 zo dňa 22.11.2016, ktorý inter alia ukladá žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade - povinnému povinnosť zaplatiť oprávnenému z titulu nemajetkovej ujmy sumu vo výške 20.000,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého. Vychádzajúc z upovedomenia o začatí exekúcie je exekúcia vedená výlučne proti povinnému (bez účasti žalovaného v 1. rade), z čoho je zjavné, že exekúcia nie je vedená proti spoločenstvu účastníkov na strane povinných. Podľa názoru povinného, ak by žalovaný v 1. rade kreoval už v rámci súdneho konania o vydanie exekučného titulu nerozlučné procesné spoločenstvo s povinným, takéto spoločenstvo účastníkov konania by bolo kauzálne kreované aj vo vedenej exekúcii. Relevanciu uvedenej skutočnosti podľa názoru povinného potvrdzuje aj okolnosť, že v danej exekúcii nebolo zjavne ani len skúmané, či žalovaný v 1. rade už neplnil oprávnenému. Uvedeným plnením žalovaného v 1. rade by už v plnenom rozsahu nepochybne zanikla pohľadávka oprávneného vymáhaná vo vedenej exekúcii. Je pritom nepochybné, že výklad ustanovení Exekučného poriadku pripúšťa spoločenstvo účastníkov exekučného konania. O to viac by sa takéto spoločenstvo účastníkov konania malo aplikovať v prípade vymáhania pohľadávky z toho istého exekučného titulu, ako je tomu vo vedenej exekúcii. Vzťah záväzku žalovaného v 1. rade a povinného je pritom možné analogicky prirovnať k vzťahu „dlžníka a ručiteľa“ z toho vyplývajúcimi dôsledkami. S uvedeným sa stotožňuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2 MCdo 9/2013 zo dňa 27.08.2014 uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2015 pod č. 71 (ďalej len „judikát“), v ktorom uvádza: „Postavenie škodcu a jeho poisťovateľa voči poškodenému je v takom prípade v istom zmysle obdobné postaveniu dlžníka a ručiteľa voči veriteľovi, t. j. že ide o dva záväzky zaplatiť veriteľovi ten istý dlh, pričom veriteľ nemôže dostať to isté plnenie dvakrát.“ Povinnému, ktorý ma v zmysle vyššie uvedeného postavenie „ručiteľa“ nie je známa skutočnosť, či sa oprávnený domáhal splnenia záväzku u žalovaného v 1. rade a teda či oprávnenému vznikol priamy nárok vymáhať pohľadávku vo vedenej exekúcii priamo proti povinnému. Povinný ma za to, že z vyššie uvedeného je zrejmé, že exekúcia je vedená v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a nevyhnutne by mala byť zastavená ako neprípustná. Povinný má za to, že vyšší súdny úradník exekučného súdu sa v uznesení žiadnym spôsobom relevantne nevysporiadal s argumentáciou povinného odôvodňujúcou zastavenie vedenej exekúcie. Na záver sťažnosti povinný navrhol, aby sudca Okresného súdu Banská Bystrica vydal rozhodnutie, ktorým zruší uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 28Ek/1210/2018 zo dňa 19.11.2018 vydané vyšším súdnym úradníkom a vec vráti vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie.

8. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

9. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

10. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

11. Podľa § 239 ods. 1 a 2 proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

12. Podľa § 248 o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

13. Podľa § 249 súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.

14. Podľa § 250 ods. 1 ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

15. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. Súd v rozhodnutí vydanom vyšším súdnym úradníkom v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý v dostatočnej miere odôvodnil. Vyšší súdny úradník v dostatočnej miere vysvetlil, že v danej veci nejde o nerozlučné spoločenstvo i tú skutočnosť, že exekučný súd pri vydávaní poverenie nemá kompetenciu zisťovať plnenie exekučného titulu od oprávneného alebo tretích osôb. Činí tak až na základe návrhu povinného, ktorý k uvedenému tvrdeniu, že došlo k jeho plneniu, resp. plneniu inou osoby musí predložiť relevantný dôkaz, čo povinný ani v návrhu na zastavenie exekúcie, resp. ani v tomto sťažnostnom konaní nedoložil. Keďže ani v priebehu konania o sťažnosti sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, súd musel sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietnuť a sudca sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Navyše exekučný súd tu nemôže nevysloviť názor, že podanie návrhu na zastavenie exekúcie i tejto sťažnosti vzhľadom na ich obsah je zo strany povinného zjavne nedobromyseľné. Povinný vo svojej prednesenej právnej argumentácii tohto návrhu na zastavenie exekúcie používa presne opačnú obranu časti argumentácie o nerozlučnom spoločenstve ako používal v obdobných veciach prejednávaných na tunajšom súde napr. sp. zn. 43Ek/117/17, resp. sp. zn. 56Ek/114/2017. Z tohto správania povinného nemožno vyvodiť nič iné iba to, že povinnému nejde v daných veciach o presadenie svojich názorov a nakoniec o presadenie spravodlivého usporiadania vecí medzi účastníkmi, ale o svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie práva smerujúce len k predlžovaniu exekučného konania Exekučný súd musí takéto správanie sa povinného v súlade s čl. 5 kategoricky odmietnuť.

16. Napriek vyššie uvedenému exekučný súd k veci ešte chce sa vyjadriť k tej časti sťažnosti, ktorej obsah nekorešponduje s návrhom na zastavenie exekúcie, teda k námietke povinného, že v rámci vedenej exekúcie boli porušené jeho ústavné práva a bola mu odňatá možnosť konať pre súdom, keď mu neboli doručené vyjadrenia oprávneného a súdneho exekútora k jeho návrhu na zastavenie exekúcie tak, aby súd dal povinnému odpovede na všetky otázky, ktoré mu v rámci konania boli relevantne predložené.

17. Exekučný súd tu chce uviesť, že v zmysle čl. 9 v spojení s § 200 Exekučného poriadku má princíp kontradiktórnosti svoje limity, t. j. právo vyjadriť svoje stanovisko majú strany v rozsahu, ktorý im určí zákon, z čoho vyplýva, že uvedené právo vyjadriť sa v konaní nie je absolútne, ale má svoje medze tak, aby zároveň bol zachovaný iný tiež ústavnoprávny princíp - princíp účinnej a rýchlej súdnej ochrany v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na charakter exekučného konania a jeho účel, ktorý nie je v riešení právnych sporov, ale vo vymožení judikovaných nárokov, zákonodarca najmä po novele č. 2/2017 Z. z. obmedzil možnosť právnych debát (vyjadrovací ping pong) v tomto konaní. Preto v tomto zmysle pri zachovaní práva vyjadriť sa stanovil v § 61k ods. 5 Exekučného poriadku aké právne podklady má mať exekučný súd pre svoje rozhodnutie o návrhu na zastavenie exekúcie k dispozícii, čo bolo aj v tomto konaní dodržané. Teda ak vyšší súdny úradník pred rozhodnutím o návrhu na zastavenie exekúcie nepredložil vyjadrenie oprávneného a súdneho exekútora povinnému, neporušil ústavné práva povinného a neodňal mu možnosť konať pred súdom, navyše keď v daných vyjadreniach neboli žiadne nové skutočnosti, z ktorých by pri rozhodnutí o návrhu na zastavenie exekúcie vychádzal. Postupom vyššieho súdneho úradníka tak nebol porušený princíp rovnosti zbraní (pozri napr. Niederöst-Huber proti Švajčiarsku zo dňa 18. februára 1997) a neuviedol povinného do nevýhodnejšej pozície. Preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia a sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 28Ek/1210/2018 zo dňa 19.11.2018 zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.