Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5C/182/2010

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Pezinok v konaní pred sudcom Mgr. Jánom Stančekom v právnej veci žalobcu A. H., D.. XX.XX.XXXX, Š. P.V. Z., H. N. W. XX, XXX XX O. zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Klemovou, so sídlom M. R. Štefánika 1, Pezinok proti žalovanému Y. D., Z..F..P.., Z. Z. B. XXA, XXX XX N. - O. Č. F., L. : XX XXX XXX zastúpenému spoločnosťou zselinszky s. r. o., so sídlom Laurinská 3, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO : 36 869 007 o zaplatenie mzdy a iné vo výške 3.185,96 eura s príslušenstvom takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 3.185,96 Eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.455,44 Eura od 16.04.2010 do zaplatenia a to všetko do pätnásť dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov súdneho konania, o ktorej výške bude rozhodnuté osobitným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobou zo dňa 24.05.2010 doručenou tunajšiemu súdu dňa 24.05.2010 žalobca žiadal, aby súd deklaroval povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu 1.822,69 eura s príslušenstvom a priznal mu náhradu trov súdneho konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že žalobca bol u žalovaného zamestnaný na základe pracovnej zmluvy zo dňa 03.09.2007 od 03.09.2007 do 08.03.2010 ako predajca v prevádzke Y. D. Z..F..P.. S. A.. Podľa pracovnej zmluvy patrila žalobcovi mzda vo výške 500,-eur mesačne a obratový a hodnotiaci koeficient. Pracovný pomer so žalovaným sa skončil dňa 08.03.2010 okamžitým skončením zo strany žalobcu listom zo dňa 08.03.2010 z dôvodu nevyplatenia časti mzdy za mesiac január 2010, keď zaplatil len sumu vo výške 268,67 eura, súčasne požiadal aj o zaplatenie náhrady mzdy podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Žalovaný uvedené zobral na vedomie, nesúhlasil však s porušením Zákonníka práce, nakoľko s celým kolektívom žalovaného sa upravovala základná mzda v máji 2009 na 295,50 eura a od 01.01.2010 na hodnotu 307,70 eura. Žalobca si nie je vedomý žiadnej kolektívnej zmluvy a ani k žiadnemu inému dojednaniu nepristúpil. V čase nedoplatenia mzdy a jeho oprávneného nároku platil mzdový list zo dňa 01.02.2009, podľa ktorého má nárok na mzdu 500,-eur mesačne. Podľa čl. XI bod 9 pracovnej zmluvy zmeny a doplnky je možné robiť len formou písomných dodatkov. Žalovaný tak nevyplatil časť mzdy za mesiac máj 2009 vo výške 288,93 eura, za mesiac jún 2009 vo výške 182,39 eura, za mesiac júl 2009 vo výške 136,31 eura, za mesiac august 2009 vo výške 139,98 eura, za mesiac september 2009 vo výške 217,94 eura, za mesiac október 2009 vo výške 158,57 eura, za mesiac november 2009 vo výške 196,53 eura, za mesiac december 2009 vo výške 204,50 eura, za mesiac január 2010 vo výške 158,23 eura a za mesiac február 2010 vo výške 139,31 eura, všetko spolu vo výške 1.822,69 eura. Žalovaný po okamžitom skončení nevyplatil mzdu vo výške 1.000,-eur v zmysle platnej pracovnej zmluvy a mzdového listu. Výplatným dňom bol vždy 15. deň nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci kalendárny mesiac. V písomnom podaní zo dňa 18.07.2010 žalobca uviedol, že si nie je vedomý žiadnej dohody, k zmene pracovnej zmluvy mohlo dôjsť len písomne. V písomnom podaní zo dňa 06.05.2011 PZ žalobcu uviedla, že nie je pravdou existencia dohody o znížení mzdy na minimálnu mzdu, zníženie hrubej mzdy namietal u svojho bezprostredne nadriadeného ako aj u konateľa žalovaného, avšak bezvýsledne. Mzdu v zníženej výške poberal v obave o stratu zamestnania. Ak by došlo k dohode, nebol by problém vypracovať pracovnú zmluvu písomne. S dodatkom č. 1 k pracovnej zmluve nesúhlasil, preto ho nepodpísal. Pracovný pomer ukončil, keď videl, že žalovaný mieni pokračovať vo vyplácaní nižšej mzdy. Nie je tiež pravdou ukončenie pracovnoprávneho vzťahu dohodou. Súčasne tiež v žalobe nesprávne vyčíslil nedoplatok mzdy a náhrady mzdy, keď tento má byť vo výške rozdielu medzi dohodnutou hrubou mzdou a hrubou mzdou, ktorá mu bola zúčtovaná, žiada teda doplatiť za mesiac máj 2009 sumu 204,50 eura, za mesiac jún 2009 sumu 204,50 eura, za mesiac júl 2009 sumu 204,50 eura, za mesiac august 2009 sumu 204,50 eura, za mesiac september 2009 sumu 204,50 eura, za mesiac október 2009 sumu 204,50 eura, za mesiac november 2009 sumu 204,50 eura, za mesiac december 2009 sumu 204,50 eura, za mesiac január 2010 sumu 192,30 eura, za mesiac február 2010 sumu 192,30 eura a za mesiac marec 2010 sumu 50,16 eura, keď za mesiac marec 2010 ide o hrubú mzdu za 6 pracovných dní, všetko spolu vo výške 2.070,76 eura. Súčasne urobil chybu pri výpočte náhrady mzdy v sume priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, pričom táto má byť správne vo výške 1.455,44 eura, keď priemerný mesačný zárobok v rozhodnom období je 727,72 eura. Úroky z omeškania žiada zo sumy náhrady mzdy, keď náhrada mzdy bola splatná dňa 15.04.2010 a teda 16.04.2010 je prvým dňom omeškania. Celkovo tak žalobca žiada zaplatiť sumu 3.526,20 eura s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 1455,44 eura od 16.04.2010. Na pojednávaní dňa 11.06.2012 PZ žalobcu uviedla, že v časti zaplatenia sumy 340,24 eura ako nesprávne zistený rozdiel medzi nezúčtovanou hrubou mzdou a nevyplatenou mzdou berie späť, keď žiada doplatiť za mesiac máj 2009 sumu 146,06 eura, za mesiac jún 2009 sumu 120,84 eura, za mesiac júl 2009 sumu 177,82 eura, za mesiac august 2009 sumu 175,28 eura, za mesiac september 2009 sumu 195,20 eura, za mesiac október 2009 sumu 169,64 eura, za mesiac november 2009 sumu 197,80 eura, za mesiac december 2009 sumu 204,50 eura, za mesiac január 2010 sumu 173,98 eura, za mesiac február 2010 sumu 161,04 eura a za mesiac marec 2010 sumu 8,36 eura, teda všetko spolu vo výške 1.730,52 eura. Predmetom konania je potom zaplatenie sumy 3.185,96 eura pozostávajúca zo sumy 1.730,52 eura titulom zaplatenia nevyplatenej časti hrubej mzdy a sumy 1.455,44 eura titulom náhrady mzdy. V písomnom podaní zo dňa 17.09.2010 PZ žalobcu uviedla, že žalobcov podpis sa nachádza len na prezenčnej listine, ktorú podpísal pri vstupe do miestnosti, obsah záznamu nekorešponduje s tým, čo bolo na porade rokované, obsah záznamu nemal možnosť ovplyvniť, znenie bodu 3 písm. b/ je neurčité, pokiaľ by došlo k zmene pracovnej zmluvy, túto by bol žalovaný povinný vyhotoviť písomne. Zníženie mzdy namietal v mesiacoch júl 2009 a august 2009 osobne u svojho priameho nadriadeného A. Ď.. Snažil sa komunikovať aj s konateľom žalovaného tento však na neho nemal čas. Koncom novembra 2009 sa stretol s konateľom žalovaného a bavili sa o námietkach približne tri hodiny. Na pojednávaní dňa 14.11.2012 PZ žalobcu uviedla, že zamestnávateľ je povinný poskytnúť mzdu za prácu, ktorej koeficient sa odvíja od stupňa náročnosti práce zamestnanca a v prípade žalobcu, majúceho hmotnú zodpovednosť je koeficient minimálne 1,4, takže minimálna hrubá mzda je vo výške za rok 2009 by bola vo výške 413,70 eura a v roku 2010 vo výške 430,78 eura. Žalovaným tvrdená dohoda je neplatná pre rozpor so zákonom s ustanovením § 128 ods. 1 Zákonníka práce, nie pre nedostatok formy. Žalovaný sa nedomáhal neplatného skončenia pracovného pomeru. Na pojednávaní dňa 18.06.2014 PZ žalobcu uviedla, že ustanovenie § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa uplatňuje aj na pracovnoprávne vzťahy, prípadná zmena by tak bola neplatná. Súčasne tiež nevyplýva, odkedy by malo dôjsť k zmene zmluvy. Na pojednávaní dňa 19.10.2016 PZ žalobcu uviedla, že z ftk. výplatných pások žalobcu je zrejmé, že žalovaný aj po porade poberal mzdu vo výške 500,-eur. Čestné prehlásenie nemá overený podpis, je teda pochybné, či je to podpis p. Ď.Ď., keď jeho podpis na prezenčnej listine z predmetnej porady sa zdá byť iný. Predovšetkým z čestného prehlásenia nie je zrejmé, odkedy dokedy malo platiť zníženie mzdy, ako to bolo dohodnuté. Aj zmluvné strany sa dohodli na forme zmeny pracovnej zmluvy a to na písomnej forme. Nebol produkovaný žiaden dôkaz preukazujúci zmenu pracovnej zmluvy. Žalovaný nepreukázal vykonanie úkonu žalobcu, ktorým by malo dôjsť k zmene pracovnej zmluvy, t.j. vykonanie právneho úkonu, nepreukázal akým spôsobom bola prejavená vôľa žalobcu zmeniť zmluvu. Na pojednávaní dňa 26.11.2018 PZ žalobcu poprela, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá dohoda o zmene mzdy žalobcu. V prípade preukázania opaku pracovný pomer žalobcu bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 03.09.2007 v znení pracovnej zmluvy zo dňa 01.02.2009, náplň práce vyplývala z karty procesu riadenia ľudských zdrojov a je uvedená v predloženej listine popis pracovnej pozície, predajca Y. D. z 03.09.2007. Dňa 02.12.2008 prevzal žalobca na základe dohody o hmotnej zodpovednosti hmotnú zodpovednosť za motorové vozidlo Škoda Fabia combi a všetky ďalšie hodnoty, ktoré mu budú postupne zverené na vyúčtovanie, v súvislosti s ňou sa rozšírila pracovná náplň aj o povinnosti uvedené v č. 2. ods. 1 a 2 dohody. Dňa 12.01.2009 uzavreli strany sporu zmluvu o poskytnutí motorového vozidla zamestnancovi, v súvislosti s ňou sa pracovná náplň žalobcu rozšírila o ďalšie povinnosti v jeho pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným a to uvedené v č. l. 2 ods. 1 písm. B, D, E, F, žalovaný vedomý si všetkých pracovných činností, dohodou so žalobcom v pracovnej zmluve z 01.02.2009, v spojení so mzdovým listom z 01.02.2009, základnú mzdu vo výške 500 eur mesačne brutto. Od 01.01.2009 bola výška minimálnej mzdy 295,50 eur za mesiac, tzn. dohodnutá základná mzda žalobcu vo výške 500 eur mesačne zohľadňovala náročnosť jeho práce a jeho pracovnoprávnych povinností a zodpovedala 4. stupňu náročnosti práce. Keďže bola dohodnutá s koeficientom minimálnej mzdy v hodnote 1,692, dohodou o takej mzde žalovaný splnil povinnosť podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovaný tvrdí, že už o mesiac neskôr na porade dňa 10.03.2009 žalobca vybral ako jednu z možností zníženie základnej mzdy na hodnotu platnej minimálnej mzdy a že konkludentne súhlasil s poskytovaním zníženej základnej mzdy. Podľa § 1 ods. 6 Zákonníka práce, v pracovnoprávnych vzťahoch možno upraviť podmienky zamestnania a pracovné podmienky zamestnanca výhodnejšie, ako to upravuje zákon, alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Ustanovenie § 120 Zákonníka práce garantuje minimálnu hranicu mzdy v závislosti od kvalifikačnej náročnosti vykonanej práce a neumožňuje zamestnávateľovi poskytovať rovnakú mzdy zamestnancovi vykonávajúcemu najjednoduchšie práce a zamestnancovi vykonávajúcemu kvalifikovanejšie, zložitejšie práce. Toto ustanovenie napĺňa čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má zamestnanec právo na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu a až do 30.04.2009 žalovaný povinnosť vyplývajúcu z neho plnil, to však nie je možné tvrdiť od mesiaca máj 2009, kedy žalovaný tvrdiac, že so súhlasom žalobcu znížil základnú mzdu žalobcu a to na úroveň mzdy patriacej za činnosti zodpovedajúce 1. stupňu náročnosti práce, avšak bez toho, aby sa bola náplň práce žalobcu alebo jeho pracovné zaradenie zmenili. Počnúc májom 2009 teda žalobca aplikoval postup v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a zákazom diskriminácie zamestnancov z dôvodu, že podľa početných smerníc EU ako aj judikatúry ESD sa za diskrimináciu považuje aj uplatňovanie rôzneho pravidla v rovnakých situáciách, v našom prípade vyplácanie rôznej základnej mzdy za pracovné činnosti, rovnakej zložitosti alebo náročnosti. Ustanovenie § 120 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s § 1 ods. 6 Zákonníka práce je jednoznačne a zásadne relatívne kogentnou normou, ktorá umožňuje dispozitívne dojednanie strán pracovnoprávneho vzťahu o podmienkach zamestnania a pracovnoprávnych podmienkach len jedným smerom v prospech zamestnanca, § 120 ods. 1 Zákonníka práce upravuje vzájomné práva a povinnosti zamestnávateľa a zamestnanca tým spôsobom, že stanovuje minimálne garantované právo zamestnanca na mzdu vo výške zodpovedajúcemu stupňu náročnosti jeho prace a toto jeho právo kogentne uzamkýna z jednej strany v prospech zamestnanca. Žalovaným tvrdeným dohodnutým znížením mzdy žalobcu by došlo jednoznačne k porušeniu ustanovenia § 120 Zákonníka práce, nakoľko znížením základnej mzdy žalobcu by došlo k dispozícii v neprospech zamestnanca, v prípade ak sa preukáže uzavretie dohody o znížení mzdy žalobcu, takáto dispozícia by bola uplatnením zmluvnej voľnosti v rozpore s kogentnou normou, ktorá ma za následok neplatnosť právneho úkonu a platnosť kogentného platného pravidla. Ak by aj bolo na porade 10.03.2009 došlo k uzavretiu dohody o znížení mzdy žalobcu na úroveň minimálnej mzdy, touto dohodou sa zhoršili podmienky zamestnania a pracovné podmienky v neprospech žalobcu a preto je absolútne neplatná, ako rozporná so zákonom. Na tomto nič nemôže zmeniť na poberanie zníženej mzdy žalobcom v období od mája 2009 do marca 2010. K zníženiu základnej mzdy žalobcu nedošlo a ani nemohlo dôjsť zákonným spôsobom. Ako predbežnú otázku by teda súd nemal posudzovať, či k uzavretiu dohody o znížení o základnej mzdy žalobcu došlo alebo nie, pretože ak by aj takáto dohoda uzavretá bola, bola by prejavom vôle strán tohto sporu rozpornej s kogentným ustanovením Zákonníka práce, ktoré chráni zamestnanca ako slabšiu stranu vzťahu nielen pred škodlivým dôsledkom prejavu vôle zamestnávateľa, ale aj pred dôsledkom prejavu vôle samotného zamestnanca. Na výplatnej páske nebola priznaná odmena. Na pojednávaní dňa 23.01.2019 PZ žalobcu uviedla, že z výsluchu bolo preukázané, že k uzavretiu dohody na porade nedošlo. Ak by malo dôjsť k dohode musí byť konkrétny návrh a tento musí byť v nejakej lehote akceptovaný, v prípade ústnej zmluvy musí byť akceptovaný okamžite. Z výsluchu svedka vyplynulo, že žalobca bol dokonca nespokojný, nebol teda preukázaný súhlas žalobcu so znížením konkrétnej mzdy v konkrétnej výške. Krajský súd v Bratislave v podstate identickej veci XCoPr/XX/XXXX konštatoval, že pokiaľ nie je priamo na porade vyjadrený súhlas, nemohlo dôjsť k zmene pracovnej zmluvy a k tomu tu nemohlo dôjsť a ani k následnému poberaniu nižšej mzdy z dôvodu, že ak návrh vykonaný ústne nebol prijatý, tak zanikol a nemohol byť prijatý neskôr. Z dodatku vyplýva, že mal mať účinok od 01.02.2010 a o zmenu malo ísť až od tohto dátumu, teda dovtedy sa malo ísť podľa predchádzajúcich písomných zmlúv. Na pojednávaní dňa 23.01.2019 žalobca uviedol, že svedok A. Ď. bol jeho nadradený, svedok podpisoval zmenu zmluvy len sám za seba. Mzdy boli vždy nastavené obratovo, takže aj tak by automaticky klesli, nebolo ich treba meniť z dôvodu ako uvádzal svedok. Súčasne tiež v tom období bola istá fluktuácia ľudí, takže sa dalo očakávať, že niekto odíde. Nebolo možné ukončiť okamžite zmluvu, boli tam nejaké zákonné lehoty. Žalobca poberal zníženú mzdu preto, lebo najprv bola porada, a až po nejakom čase začali vyplácať zníženú mzdu, nejakú chvíľu trvalo, kým sa dostal k vedomosti o tom, že môže ukončiť pracovný pomer, preto následne ukončil pracovný pomer z dôvodu nevyplatenia celej mzdy za december resp. január. Žalobca zistil že má nižšiu mzdu až potom keď mu jeho macocha povedala, že má základ 250 a nie 500 eur.

2. Na pojednávaní dňa 11.06.2012 PZ žalovaného uviedol, že pracovný pomer sa skončil dohodou, súčasne bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá dohoda o zmene pracovných podmienok čo do výšky mzdy. Dohoda o znížení nebola v písomnej forme. V písomnom podaní zo dňa 06.11.2012 PZ žalovaného uviedol, že žalobca súhlasil so nížením mzdy rovnako ako všetci zamestnanci súhlasili so znížením mzdy. Nevyhotovenie zmeny pracovnej zmluvy v písomnej forme nemá za následok neplatnosť takejto dohody. Žalobca pravdepodobne vedomý si skutočnosti, že ak nebude súhlasiť so znížením mzdy, môže dôjsť k ukončeniu jeho pracovného pomeru, súhlasil so znížením mzdy. Žalovaný mal na porade možnosť prejaviť svoj nesúhlas so znížením mzdy. Žalovaný 11 mesiacov preberal mzdu v zníženej výške a žiadnym spôsobom nenamietal jej zníženie. K zmene pracovnej zmluvy môže dôjsť aj písomne alebo konkludentne. Na pojednávaní dňa 14.11.2012 PZ žalovaného uviedol, že minimálna mzda bola len základnou zložkou, v skutočnosti žalobca vždy poberal viac. Žalobca poberal 11 mesiacov zníženú mzdu a pokiaľ s tým nesúhlasil, mal skončiť pracovný pomer do 1 mesiaca potom ako sa o znížení dozvedel. Žalobcovi neplynie nová lehota pre skončenie pracovného pomeru. Na pojednávaní dňa 18.06.2014 PZ žalovaného uviedol, že neexistuje sankcia neplatnosti pre nedodržanie zákonom vyžadovanej formy na právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch. Konanie žalobcu spočívajúce v poberaní mzdy 11 mesiacov v zníženej výške a následnom zažalovaní je rozporné s dobrými mravmi. Na pojednávaní dňa 19.10.2016 PZ žalovaného uviedla, že bola vykonaná zmena pracovnej zmluvy. Z čestného prehlásenia vyplýva, že na pracovnej porade, kde sa odsúhlasila zmena nebol nikto proti ani žalobca, bol tam riadne vykonaný právny úkon všetkých zúčastnených, ktorým došlo k zmene pracovnej zmluvy jednotlivých zamestnancov. Žalovaný si je vedomý pochybenia, čo do vyhotovenia formy zmeny zmluvy, avšak s takouto vadou formy nespája následok spočívajúci v neplatnosti, pričom poukazuje tiež na rozhodnutie KS v BB sp. zn. XXCo/XXX/XXXX, kde bol zaujatý právny názor, že možno pracovnú zmluvu meniť aj ústne. Žalobca pracoval 8 mesiacov u žalovaného poberajúc dohodou zníženú mzdu, aj to tak akceptoval, neprotestoval, nevyjadril nesúhlas. Na porade bolo odhlasované zníženie miezd, pričom žalobca s týmto vyjadril súhlas, čo vyplýva zo samotného záznamu z porady. Pokiaľ žalobca nesúhlasil, mal ukončiť pracovný pomer, čo však nevykonal, pričom podľa Zákonníka práce má na to prekluzívnu lehotu 1 mesiac. K takémuto ukončeniu nedošlo, preto aj z tohto je zrejmé, že súhlasil so zmenou zmluvy. Na pojednávaní dňa 26.11.2018 PZ žalovaného uviedol, že podľa § 120 Zákonníka práce sadzby minimálnych mzdových nárokov nie je možné zamieňať so mzdovými tarifami, ktoré predstavujú základnú zložku mzdy a teda sú len jednou z možných dohodnutých zložiek mzdy zamestnanca. Sadzby mzdových taríf ako je v danom prípade základná mzda, môžu byť dohodnuté aj pod úrovňou sadzieb minimálnych mzdových nárokov. Spôsob výpočtu žalovanej sumy zo strany žalobcu je nesprávny, nakoľko v žiadnom z rozhodných mesiacov nie je zohľadnená prípadná práceneschopnosť zamestnanca alebo iné skutočnosti, ktoré môžu znižovať mzdu zamestnanca. V každom z kalendárnych mesiacov obdobia, ktoré je predmetom tohto súdneho konania bola žalobcovi ako zamestnancovi žalovaným vyplatená hrubá mzda prevyšujúca základnú mzdu dohodnutú medzi zamestnancom a zamestnávateľom v zmysle ich dohody zo dňa 10.03.2009. Na pojednávaní dňa 23.01.2019 PZ žalovaného uviedol, že je potrebné tiež prihliadnuť na konanie žalobcu, ktorý dlhšiu dobu poberal zníženú mzdu a teda ju akceptoval, nešlo o poberanie mzdy za krátke obdobie. Aj svedok vypovedal, že žalobca bol nespokojný s výškou mzdy, avšak to bolo všetko a navyše nehovoril, že bol nespokojný s výškou zníženej mzdy aj na porade. Išlo o zníženie základnej mzdy a nie celkovej, keďže tá závisela od výsledkov, došlo tak k uzavretiu dohody o zmene pracovnej zmluvy. Je dlhší časový odstup od podpísania listiny svedkom a od porady a preto si už nemohol pamätať, čo ako odznelo.

3. Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením s obsahom listín a to Pracovná zmluva zo dňa 03.09.2007, Pracovná zmluva zo dňa 01.02.2009, Mzdový list žalobcu zo dňa 01.02.2009, Dohoda o zrážkach zo mzdy, Okamžité skončenie pracovného pomeru, výplatné pásky za mesiace február 2009 až marec 2010, Pokus o zmier, Odpoveď na pokus o zmier zo dňa 14.05.2010, Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve, Interná smernica L. XX/XX Mzdový systém zo dňa 01.02.2010, Potvrdenie o hrubej mzde žalobcu za rok 2009, Potvrdenie o hrubej mzde žalobcu za rok 2010, Rekapitulácia miezd (2009), Rekapitulácia miezd (2010), pozvánka na poradu dňa 10.03.2009, Záznam z porady zo dňa 10.03.2009, Hlavná kniha - predvaha za obdobie od 01.01.2009 až 31.12.2009 a za obdobie od 01.01.2010 až 31.12.2010, Čestné prehlásenie A. Ď., Popis pracovnej pozície zo dňa 03.09.2007, Protokol o odovzdaní a prevzatí motorového vozidla zo dňa 12.01.2009, Dohoda o hmotnej zodpovednosti zo dňa 02.12.2008, Zmluva o poskytnutí motorového vozidla zamestnancovi na používanie pre služobné účely všetko v kópiách, výsluchom L.. Z. Z. ako účastníkov konania a výsluchom A. Ď. ako svedka a po takto vykonanom dokazovaní ustálil skutkový stav nasledovným spôsobom : Z Pracovnej zmluvy zo dňa 03.09.2007 má súd preukázané uzavretie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným dňa 03.07.2007, podľa ktorej sa žalobca zaviazal vykonávať pre žalovaného práce, keď nastúpil do funkcie predajca s miestom výkonu práce sídlo žalovaného s dňom nástupu do práce 03.09.2007 na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace dohodnutým pracovným časom 40 hodín týždenne. Žalovaný sa zaviazal vyplácať žalobcovi mzdu podľa platobného so splatnosťou vždy do 15. dňa nasledujúceho mesiaca. Z Pracovnej zmluvy zo dňa 01.02.2009 v spojení so Mzdovým listom žalobcu zo dňa 01.02.2009 má súd preukázané uzavretie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným dňa 01.02.2009, podľa ktorej žalobca zaviazal vykonávať pre žalovaného práce, keď nastúpil do funkcie predajca s miestom výkonu práce sídlo žalovaného s dňom nástupu do práce 03.09.2007 na dobu neurčitú dohodnutým pracovným časom 40 hodín týždenne. Žalovaný sa zaviazal vyplácať žalobcovi mzdu podľa platobného výmeru so splatnosťou vždy do 15. dňa nasledujúceho mesiaca. Podľa čl. XI ods. 9 zmluvy akékoľvek zmeny tejto pracovnej zmluvy je možné realizovať len písomne formou dodatkov, ktoré musia by podpísané oboma zmluvnými stranami. Základná mzda žalobcu ku dňu 01.02.2009 bola tvorená sumou vo výške 500,-eur a sumou podľa obratového koeficientu v spojení s hodnotiacim koeficientom. Z Dohody o zrážkach zo mzdy má súd preukázané uzavretie dohody medzi žalobcom a žalovaným dňa 04.03.2009, podľa ktorej bol žalovaný oprávnený vykonávať zrážky zo mzdy žalovaného za účelom splnenia akéhokoľvek peňažného záväzku žalobcu voči žalovanému vyplývajúceho z pracovnoprávneho vzťahu. Z Okamžitého skončenie pracovného pomeru má súd preukázané, že dňa 08.03.2010 žalobca odovzdal žalovanému listinu, ktorou žalobca okamžite skončil svoj pracovný pomer vzniknutý dňa 03.09.2007 a to z dôvodu nevyplatenia časti mzdy/náhrady mzdy za mesiac január 2010 po uplynutí 15 dní od jej splatnosti, keď základná mzda má byť 500,-eur k tomu obratový a hodnotiaci koeficient. Žalobca súčasne žiadal o doplatenie nevyplatenej mzdy a náhrady mzdy nielen za január 2010 ale aj za predchádzajúce mesiace. Následne žalovaný uviedol, že súhlasí so skončením pracovného pomeru, avšak nesúhlasil s porušením Zákonníka práce, nakoľko v dohode s celým kolektívom CN sa základná mzdy upravovala v máji 2009 na 295,50 eura a od 01.01.2010 na hodnotu minimálnej mzdy 307,70 eura. Z výplatných pások za mesiace február 2009 až marec 2010 má súd preukázané vyplatenie hrubej mzdy žalovaným žalobcovi vo výške 462,18 eura za mesiac február 2009, 776,43 eura za mesiac marec 2009, 877,80 eura za mesiac apríl 2009, 336,34 eura za mesiac máj 2009, 564,61 eura za mesiac jún 2009, 667,69 eura za mesiac júl 2009, 576,49 eura za mesiac august 2009, 519,84 eura za mesiac september 2009, 713,83 eura za mesiac október 2009, 560,47 eura za mesiac november 2009, 781,95 eura za mesiac december 2009, 341,78 eura za mesiac január 2010, 360,69 eura za mesiac február 2010 a 140,14 eura za mesiac marec 2010. Z Odpovede na pokus o zmier zo dňa 14.05.2010 má súd preukázané doručenie listu žalobcovi, ktorým mu žalovaný oznamuje, že medzi nimi došlo k dohode o zmene výšky mzdy počnúc mesiacom máj 2009, žalovaný celý čas výšku mzdy nespochybňoval, vzhľadom na to žalovaný neakceptuje ani okamžité skončenie pracovného pomeru a toto považoval za návrh na ukončenie pracovného pomeru dohodou. Z Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve má súd preukázané, že žalovaný navrhol žalobcovi uzavrieť dohodu, podľa ktorej sa mení jeho mzda za vykonanú prácu v zmysle internej smernice IS 01/10 Mzdový systém zo dňa 01.02.2010 počnúc dňom 01.02.2010, žalobca tento návrh žalovaného neakceptoval. Z internej smernice IS XX/XX Mzdový systém zo dňa 01.02.2010 má súd preukázané vyhotovenie listiny žalovaným, ktorou sa určuje mzda zamestnancov ako minimálna mzda v zmysle zákona a k tomu pohyblivá zložka ako percentuálny podiel z objemu dosiahnutej marže za príslušný mesiac. Táto interná smernica nie je podpísaná žalobcom. Z potvrdenia o hrubej mzde žalobcu za rok 2009 má súd preukázané, že žalobca mal za mesiace za mesiac máj 2009 príjem 336,34 eura, za mesiac jún 2009 príjem 564,61 eura, za mesiac júl 2009 príjem 667,69 eura, za mesiac august 2009 príjem 576,49 eura, za mesiac september 2009 príjem 519,84 eura, za mesiac október 2009 príjem 713,83 eura, za mesiac november 2009 príjem 560,47 eura, za mesiac december 2009 príjem 781,95 eura, teda žalovanému nebola vyplatená hrubá mzda podľa Pracovnej zmluvy zo dňa 03.09.2007 zmenenej Pracovnou zmluvou zo dňa 01.02.2009. Z potvrdenia o hrubej mzde žalobcu za rok 2010 má súd preukázané, že za mesiac január 2010 mal žalobca príjem 341,78 eura, za február 2010 mal žalobca príjem 360,69 eura a za marec 2010 mal žalobca príjem 140,14 eura. Zo Záznamu z porady zo dňa 10.03.2009 má súd preukázané konanie porady dňa 10.03.2009, na ktorej bol prítomný aj žalobca. Ako bod 3 boli prerokované výsledky hospodárenia, podľa ktorých marža z tržby nepokrýva náklady na prevádzku, preto boli navrhnuté možné varianty zníženia nákladov a to znížením počtu pracovníkov na predajni alebo prechodným znížením základných miezd na hodnotu platnej minimálnej mzdy a následného vypracovania mzdového systému, prezenčnú listinu z porady podpísal aj žalobca. Záznam z porady bol vypracovaný L.. Z. Z.. Z Popisu pracovnej pozície zo dňa 03.09.2007 má súd preukázané, že pre pracovnú pozíciu predajca Y. D. je jeho nadriadeným vedúci predajne, je zastúpený obchodným poradcom, má zodpovednosť za vývoj predaja, starostlivosť o zákazníkov, riešenie pohľadávok zákazníkov, príprava a vedenie obchodných stretnutí. Z Dohody o hmotnej zodpovednosti zo dňa 02.12.2008 má súd preukázané, uzavretie dohody medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, predmetom ktorej je hmotná zodpovednosť žalobcu za motorové vozidlo zn. Škoda Fábia Combi 1,4 v hodnote 356.200,-Sk. Zo Zmluvy o poskytnutí motorového vozidla zamestnancovi na používanie pre služobné účely má súd preukázané prenechanie žalobcovi motorového vozidla a to Fiat DOBLO CARGO 1.2. I.E. od žalovaného na služobné účely od 12.01.2009. Z Protokolu o odovzdaní a prevzatí motorového vozidla zo dňa 12.01.2009 má súd preukázané prevzatie žalobcom vozidla Fiat DOBLO CARGO 1.2. I.E. pre služobné účely od žalovaného. Na pojednávaní dňa 18.06.2014 L.. Z. Z. pri výsluchu ako účastník konania uviedol, že na porade sedeli s celým osadenstvom, dohodli sa, že nebudú prepúšťať zamestnancov, že sa pokúsia problém riešiť znížením mzdových výdavkov od mája 2009, ktorý návrh vyšiel od zamestnancov. Zapísalo sa to, súhlas podpísali podpísaním prezenčnej listiny a tým pádom sa to dostalo na mzdové oddelenie, pričom však mzdová referentka pochybila, keď nevyhotovila dodatky k zmluvám. Žalobca bol za ním, že má nízky plat a žiadal vyšší plat, ale nikdy to neriešil písomne, keď uvádzal, že chce ostať u žalovaného. Z Čestného prehlásenie A. Ď. má súd preukázané písomné prehlásenie A. Ď., že dňa 10.03.2009 sa konala porada zamestnancov žalovaného, na ktorej L.. Z. Z. oznámil prítomným zhoršenie finančnej situácie žalovaného a navrhol dve riešenia, pričom všetci zamestnanci súhlasili s riešením zníženia miezd na minimálnu výšku. A. Ď. nemá vedomosť o tom, že by niektorý zo zamestnancov, ktorých sa zmena výšky mzdy týkala, akýmkoľvek spôsobom spochybňoval spôsob zmeny výšky ich mzdy. Na pojednávaní dňa 23.01.2019 A. Ď. pri výsluchu ako svedok uviedol, že v období rokov 2011-2013 mali problém s obratom, preto sa začalo riešiť na porade, čo s tým. Rozhodlo sa znížiť objem miezd. Svedok podpisoval zápisy z porád. Nevie ako sa to ďalej vzťahovalo na obchodných zástupcov. Svoje zníženie mzdy podpísal, nižšiu mzdu poberal, ale čo bolo ďalej si nepamätá. Vtedy sa mzda odvíjala od obratu, takže v podstate bol znížený základ. V súvislosti s obratom sa hovorilo o znížení miezd. Čestné prehlásenie zo dňa 04.07.2014 podpísal. Nepamätá si ako sa žalobca na predmetnej porade vyjadril. Predmetná porada prebiehala tak, že vedenie oznámilo potrebu zníženia miezd, možno tam odznelo, že buď mzdy alebo pracovníci, následne bola diskusia, ľudia vyjadrovali nespokojnosť, nepamätám si, že by niekto konkrétny vyjadril spokojnosť s týmto, následne niekto z vedenia povedal, že sa znížia mzdy, čo bol vlastne výsledok porady. Ďalej sa nediskutovalo, ani dekréty neboli pripravené hneď v ten deň. Nepamätá si, že by zo strany pracovníkov odzneli nejaké konkrétne návrhy k predloženému návrhu vedenia o znížení objemu miezd. Návrh z vedenia bol plošný, avšak potom sa individuálne dojednávali tie zníženia miezd, keď sa podpisovali nové platové dekréty. Čestné prehlásenie nespisoval, napísal to asi konateľ, na porade bol, poradu si pamätal, takže to nemal dôvod nepodpísať. Keď podpisoval čestné prehlásenie, prečítal si to, podpísal to, že na porade bol a že niečo také tam odznelo. Žalobca v rámci rozhovoru vyjadroval nespokojnosť s výškou mzdy, svoju konkrétnu mzdu si nepoznali. Na porade zamestnanci nič nepodpisovali, po porade nevie, podpisoval záznam z porady. Prezenčná listina sa podpisovala asi na začiatku ako býva zvykom. Svoje zníženie mzdy svedok podpisoval na druhý deň, bol s tým nespokojný, ale súčasne ho to motivovalo. Nemá vedomosť, či by niektorí ďalší zamestnanci podpisovali takúto dohodu svedok uvádza, nemá vedomosť o tom, že by žalovaný dával takéto dekréty podpisovať aj iným zamestnancom. Zápisnicu z porady nespisoval, spisoval ju nevie kto, bola na sekretariáte v učtárni, podpisoval ju hneď po porade, takže pravdepodobne si ho hneď zavolal riaditeľ, keď to bolo spracované. Veci na tejto porade boli riešené zrozumiteľne. Na podpísanie zníženia mzdy ho volali individuálne. Žalovaný nezaplatil žalobcovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov z dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorá skutočnosť je zhodným tvrdením účastníkov konania.

4. Uznesením č.k. 5C/182/2010 - 58 zo dňa 08.06.2011 tunajší súd pripustil zmenu návrhu v časti predmetu nároku tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.526,20 eura s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.455,44 eura od 16.04.2010 do zaplatenia a to do15 dní od právoplatnosti rozsudku.

5. Tunajší súd rozsudkom č. k. 5C/182/2010 - 190 zo dňa 16.11.2016 konanie v časti zaplatenia sumy 340,24 eura s príslušenstvom požadovanej ako nevyplatenú mzdu zastavil, deklaroval povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu 3.185,96 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 1.455,44 eura od 16.04.2010 do zaplatenia a priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov súdneho konania. Rozsudok bol odôvodnený v podstate tým, že pracovná zmluva obsahovala dohodu o spôsobe zmeny pracovnej zmluvy, pričom v tejto dohode si jej účastníci vymienili, že zmena sa musí vykonať písomne, táto forma nebola dodržaná, preto je právny úkon neplatný (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď vady právneho úkonu spočívajúce v nedržaní formy právneho úkonu nie sú v Zákonníku práce upravené. Ani neprejavenie nesúhlasu na predmetnej porade nemá za následok zmenu obsahu pracovnej zmluvy, keď zákon s takýmto nekonaním nespája následok spočívajúci v akceptovaní zmeny pracovnej zmluvy. Výšku nevyplatenej mzdy túto súd priznal ako rozdiel dohodnutej mzdy vo výške 500,-eur a mzdy, z ktorej žalovaný žalobcovi mzdu počítal t.j. za mesiac máj 2009 priznal sumu vo výške 204,50 eura, za mesiac jún 2009 priznal sumu vo výške 204,50 eura, za mesiac júl 2009 priznal sumu vo výške 204,50 eura, za mesiac august 2009 priznal sumu vo výške 204,50 eura, za mesiac september 2009 priznal sumu vo výške 204,50 eura, za mesiac október 2009 priznal sumu vo výške 204,50 eura, za mesiac november 2009 priznal sumu vo výške 204,50 eura, za mesiac december 2009 priznal sumu vo výške 204,50 eura, za mesiac január 2010 priznal sumu vo výške 192,30 eura, za mesiac február 2010 priznal sumu vo výške 192,30 eura a za mesiac marec 2010 priznal sumu vo výške 50,16 eura všetko spolu vo výške 1730,52 eura. Žalobcovi priznal aj právo na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov (§ 69 ods. 4 Zákonníka práce), keď bolo preukázané skončenie pracovnoprávneho vzťahu žalobcu so žalovaným okamžitým skončením zo strany žalobcu ako zamestnanca z dôvodu neplatenia časti mzdy, výšku súd vypočítal z priemerného mesačného zárobku vo výške 1455,44 eura. Výrok rozsudku o zastavení konania v časti 340,24 eura s príslušenstvom nadobudol právoplatnosť.

6. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením č. k. XCo/XX/XXXX- XXX zo dňa 29.03.2018 rozsudok tunajšieho súdu č. k. 5C/182/2010 - 190 zo dňa 16.11.2016 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že súd prvého stupňa neuviedol právne predpisy, ktorých aplikáciou dospel k záverom o dôvodnosti priznaného prísudku, v odôvodnení sa nevyporiadal s okolnosťou, z akých dôvodov uznesením vyhláseným v priebehu pojednávania nariadeného na deň 18.6.2014 zamietol návrh žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom svedka A. Ď. a dostatočne a presvedčivo sa nevysporiadal ani s argumentmi žalovaného opakovane uvádzanými v priebehu konania o existencii dohody o zmene obsahu medzi stranami dojednanej pracovnej zmluvy. Absenciu písomného úkonu v tomto smere však zákon nepostihuje sankciou neplatnosti iného ako písomne urobeného úkonu a i písomne uzatvorenú pracovnú zmluvu je možné zmeniť ústnou dohodou, popr. konkludentne bez toho, aby takáto forma zmeny pracovnej zmluvy mala za následok jej neplatnosť. Právny názor vyslovený súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí o tom, že nedodržanie pracovnou zmluvou vymienenej formy jej zmeny má za následok neplatnosť takéhoto právneho úkonu (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 40 ods.1 Občianskeho zákonníka) je preto nesprávny. Súd prvej inštancie je povinný v ďalšom priebehu konania sa dostatočne vysporiadať s argumentáciou žalovaného o existencii ústnej dohody so žalobcom o zmene Pracovnej zmluvy zo dňa 01.02.2009, pri ktorej je povinný zohľadniť úkony a správanie sa strán sporu vyplývajúce z vykonaného dokazovania jednak v čase pracovnej porady zo dňa 10.03.2009 a i v nasledujúcom období a v závislosti od prijatého skutkového a právneho záveru ustáliť, či a v akej výške za obdobie od mája 2009 do marca 2010 prináleží žalobcovi ku mzde vyplatenej mu zamestnávateľom za vykonanú prácu jej doplatok. Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaný v lehote určenej v ustanovení § 77 Zákonníka práce podal žalobu o neplatnosť tohto úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru, teda účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 08.03.2010 nastali jeho doručením žalovanému, t.j. v deň 08.03.2010. Pri posudzovaní nároku viazaného na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 69 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce je však súd povinný sa aj v takomto prípade zaoberať existenciou dôvodu v ňom vymedzeného, t.j. či v čase jeho doručenia žalovanému reálne existoval dôvod v ňom uvedený a teda či žalovaný bol ku dňu 08.03.2010 v omeškaní s vyplácaním časti mzdy prináležiacej žalobcovi za prácu vykonanú v mesiaci január 2010. Súd bude povinný akceptovať zákonné ustanovenia upravujúce zisťovanie priemerného zárobku na pracovnoprávne účely uvedené v ust. § 134 Zákonníka práce a spôsob, akým dospel k jeho výške aj uviesť do odôvodnenia rozhodnutia (R 46/1985).

7. Predmetom konania je tvrdený nárok, ktorého skutkový základ spočíva v nezaplatení peňažnej sumy žalovaným ako zamestnávateľom žalobcovi ako zamestnancovi, ktorú mal platiť podľa pracovnej zmluvy a nárok na zaplatenie peňažnej sumy, ktorú mal žalovaný ako zamestnávateľ zaplatiť žalobcovi ako zamestnancovi zo zákona po skončení pracovného pomeru žalobcu u žalovaného právnym úkonom žalobcu na základe neplatenia mzdy žalovaným. Súd posúdil vzťah medzi žalobcom a žalovaným vzniknutý z Pracovnej zmluvy zo dňa 03.07.2007 ako pracovnoprávny vzťah, keď Pracovnú zmluvu zo dňa 03.07.2007 posúdil ako pracovnú zmluvu podľa § 42 a nasl. z. č. 311/2001 Z.z. (ďalej tiež „“) obsahujúcu všetky povinné zákonné náležitosti (§ 43 ods. 1 a 2 Zákonníka práce účinného k dňu 03.07.2007). Existencia pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nebola sporná. Tento pracovný pomer sa zmenil Pracovnou zmluvou zo dňa 01.02.2009, ktorú súd posúdil ako dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 03.09.2007 podľa § 54 Zákonníka práce. Sporným bolo či došlo k ďalšej zmene obsahu pracovnej zmluvy a to v časti výšky mzdy a akým spôsobom bol pracovnoprávny vzťah ukončený.

8. Pokiaľ ide o zmenu obsahu pracovnej zmluvy v časti výšky mzdy, žalobca tvrdil, že k tejto zmene nedošlo, žalovaný tvrdil, že zmenu obsahu pracovnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným hlasovaním na porade dňa 10.03.2009 s následnou akceptáciou stavu spočívajúceho v znížení mzdy žalobcom. Súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení (§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku) č. k. 5C/182/2010 - 190 zo dňa 16.11.2016, podľa ktorého absenciu písomného úkonu zákon nepostihuje sankciou neplatnosti iného ako písomne urobeného úkonu aj napriek dohode zmluvných strán o forme právneho úkonu (§ 17 ods. 2 in fine Zákonníka práce v spojení s § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď ani z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva iný právny názor. Teda k zmene obsahu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným podľa Pracovnej zmluvy zo dňa 03.09.2007 v časti mzdy mohlo dôjsť ústne alebo konkludentne.

9. Zo samotného záznamu z porady zo dňa 10.03.2009 súd nemá preukázanú právny žalobcu, teda prejav vôle smerujúci k zmene pracovnej zmluvy. Pokiaľ ide o podpisy na prezenčnej listiny, tieto vyznačovali len prítomnosť osôb na porade, z ničoho nevyplýva, že by týmto podpisom podpisujúce osoby súhlasili so zmenou pracovnej zmluvy znížením mzdy, keď svedok Ď. vypovedal, že „prezenčná listina sa podpisovala asi na začiatku ako býva zvykom“, pričom je skutočnosťou všeobecne známou, že prezenčná listina vyznačuje prítomnosť ako naznačuje ako pôvod slova z latinského praesentia

- prítomnosť. Nebolo ničím preukázané, že prezenčná listina mala aj inú funkciu ako spísanie osôb prítomných na porade. Neobstojí potom výpoveď L.. Z. Z., že zamestnanci „súhlas podpísali podpísaním prezenčnej listiny“. Súd tiež skúmal, či priamo na porade nedošlo k dohode o zmene pracovnej zmluvy v časti mzdy, avšak zo žiadnych dôkazov nevyplýva, že by žalobca prejavil ústne vôľu spočívajúcu v súhlase so zmenou pracovnej zmluvy v časti mzdy. Bolo preukázané z výpovede svedka Ď., že žalovaný navrhol ako riešenie zhoršenej finančnej situácie zníženie miezd zamestnancov, nebolo však preukázané, že by žalobca s týmto vyjadril ústne súhlas a to napriek tomu, že nebolo preukázané, že by žalovaný s týmto vyjadril výslovný nesúhlas, keď z výpovede svedka Ď. vyplýva len „vyjadrovanie nespokojnosti“ zamestnancov so znížením mzdy. Pokiaľ ide o rozpor Čestného prehlásenie A. Ď. („všetci zamestnanci súhlasili s riešením zníženia miezd na minimálnu výšku“) a výpovede svedka Ď. („buď mzdy alebo pracovníci, následne bola diskusia, ľudia vyjadrovali nespokojnosť, nepamätám si, že by niekto konkrétny vyjadril spokojnosť s týmto, následne niekto z vedenia povedal, že sa znížia mzdy, čo bol vlastne výsledok porady. Ďalej sa nediskutovalo...“), táto je spôsobená tým, že čestné prehlásenie pripravoval svedkovi žalovaný, teda nebolo priamo vyjadrením spomienok svedka, ale tento len podpisom osvedčil, že popísaný dej sa stal, teda nekládol dôraz a pozornosť na každé slovo v texte („Čestné prehlásenie nespisoval...keď podpisoval čestné prehlásenie, prečítal si to, podpísal to, že na porade bol a že niečo také tam odznelo“). Navyše ak by mala byť zmenená pracovná zmluva dohodou na porade dňa 10.03.2009, musel by byť dohodnutý konkrétny obsah, teda odkedy sa prináleží žalobcovi menšia mzda a v akej výške. Tieto náležitosti však z Čestného prehlásenie A. Ď. nevyplývajú. Naostatok súd skúmal či právny úkon žalobcu nebol vykonaný „iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť“ (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zo žiadneho dôkazného prostriedku však nevyplýva, že by žalobca prejavil iným spôsobom súhlas s návrhom žalovaného na zníženie mzdy na výšku minimálnej mzdy od mája 2009, keď samotné mlčanie o tomto nesvedčí. Navyše možno súhlasiť s argumentáciou PZ žalobcu, že vzhľadom na ústnu formu návrhu na zmenu pracovnej zmluvy je potrebné tento návrh prijať hneď, inak zaniká (podľa § 43b ods. 2 Občianskeho zákonníka „ústny návrh zaniká, ak sa neprijal ihneď, ibaže z jeho obsahu vyplýva niečo iné“). Pre posúdenie prijatia návrhu žalovaného je preto možné skúmať len skutočnosti na porade dňa 10.03.2009, teda aj prípadný konkludentný súhlas mohol byť vyjadrený výlučne na porade dňa 10.03.2009. Nebolo preukázané žiadne konanie, ktoré by bolo možno posúdiť ako iný spôsob nevzbudzujúci pochybnosti o súhlase žalobcu s navrhnutou zmenou pracovnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v časti výšky mzdy. Nebola tak preukázané zmena pracovnej zmluvy Pracovná zmluva zo dňa 03.09.2007 zmenenej Pracovnou zmluvou zo dňa 01.02.2009 v časti výšky mzdy, žalobcovi preto prináleží mzda vo výške 500,-eur zvýšenej o sumu podľa obratového koeficientu v spojení s hodnotiacim koeficientom.

10. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že „je dlhší časový odstup od podpísania listiny svedkom a od porady a preto si už nemohol pamätať, čo ako odznelo“, výpoveď svedka bola na jednej strane čo do istých faktov nedostatočne určitá, na druhej strane si však niektoré veci pamätal zreteľne a preto nebolo možné odmietnuť jeho výpoveď en bloc.

11. Nie je preukázané tvrdenie žalovaného o „odhlasovaní“ zníženia miezd na porade „čím žalobca vyjadril súhlas“, keď podľa Záznamu z porady zo dňa 10.03.2009 zamestnanci vyjadrili súhlas s prechodným znížením miezd, avšak nie je uvedené, že by hlasovali, teda že by vykonali výslovný súhlas.

12. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca vykonával práce v mesiacoch máj 2009 až marec 2010 podľa Pracovnej zmluvy zo dňa 03.09.2007 zmenenej Pracovnou zmluvou zo dňa 01.02.2009 s výnimkou doby pripadajúcej na sviatky a čerpanie dovolenky a deviatich dní v mesiaci jún 2009, troch dní v mesiaci október 2009, dvoch dní v mesiaci november 2009, jedného dňa v mesiaci január 2010 a jedného dňa v mesiaci február 2010 počas ktorých mal vyplácané nemocenské dávky. Žalobcovi potom za obdobie mesiacov máj 2009 až marec 2010 mala by vyplácaná mzda za odpracované dni, keď mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu (§ 118 ods. 2 Zákonníka práce).

13. Žalovaný zaplatil žalobcovi menej za mesiac máj 2009 sumu 146,06 eura, za mesiac jún 2009 sumu 120,84 eura, za mesiac júl 2009 sumu 177,82 eura, za mesiac august 2009 sumu 175,28 eura, za mesiac september 2009 sumu 195,20 eura, za mesiac október 2009 sumu 169,64 eura, za mesiac november 2009 sumu 197,80 eura, za mesiac december 2009 sumu 204,50 eura, za mesiac január 2010 sumu 173,98 eura, za mesiac február 2010 sumu 161,04 eura a za mesiac marec 2010 sumu 8,36 eura, celkom spolu žalovaný nevyplatil žalobcovi časti mzdy v súhrnnej výške 1.730,52 eura, keď tento rozdiel je počítaný ako rozdiel medzi skutočne vyplatenou hrubou mzdou za jednotlivé mesiace (vypočítanou ako súčin činiteľa - hrubej hodinovej mzdy vytvorenej ako podiel zníženej mesačnej hrubej mzdy a počtu hodín z fondu pracovného času v tom ktorom mesiaci a činiteľa počtu odpracovaných hodín, keď k tomuto súčinu je potrebné pripočítať súčin činiteľa - hrubej hodinovej mzdy vytvorenej ako podiel zníženej mesačnej hrubej mzdy a počtu hodín z fondu pracovného času v tom ktorom mesiaci a činiteľa počtu hodín pripadajúcich na sviatok) a hrubou mzdou, ktorá mala byť vyplatená (vypočítanou ako súčin činiteľa - hrubej hodinovej mzdy vytvorenej ako podiel mesačnej hrubej mzdy, ktorá mala byť vyplatená a počtu hodín z fondu pracovného času v tom ktorom mesiaci a činiteľa počtu odpracovaných hodín, keď k tomuto súčinu je potrebné pripočítať súčin činiteľa - hrubej hodinovej mzdy vytvorenej ako podiel mesačnej hrubej mzdy, ktorá mala byť vyplatená a počtu hodín z fondu pracovného času v tom ktorom mesiaci a činiteľa počtu hodín pripadajúcich na sviatok). V Pracovnej zmluvy zo dňa 03.09.2007 v znení Pracovnej zmluvy zo dňa 01.02.2009 bolo dohodnuté vyplácanie mzdy vždy do 15. dňa nasledujúceho mesiaca v súlade s § 129 ods. 1 Zákonníka práce, žalovaný tak porušil svoju zmluvnú a zákonnú povinnosť vyplatiť mzdu v dohodnutej výške. Súd preto zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.730,52 eura ako nevyplatených častí miezd za obdobie máj 2009 až marec 2010.

14. Žalobca si ďalej uplatnil nárok na zaplatenie peňažnej sumy, ktorú mal žalovaný ako zamestnávateľ zaplatiť žalobcovi ako zamestnancovi zo zákona po skončení pracovného pomeru žalobcu u žalovaného právnym úkonom žalobcu na základe neplatenia mzdy žalovaným t.j. okamžitým skončením pracovného pomeru. ako je uvedené vyššie, žalovaný počnúc mesiacom máj v roku 2009 nevyplácal mzdu v dohodnutej výške, teda každý mesiac porušil svoju povinnosť vyplatiť mzdu (§ 118 ods. 1 Zákonníka práce). Nevyplatenie častí jednotlivých miezd je samostatným porušením povinností žalovaného ako zamestnávateľa a s každým ďalším nevyplatením časti mzdy je spojený nový nárok, ktorý je súčasne samostatne aj odstrániteľný ak tak zákon umožňuje, neobstojí potom tvrdenie žalovaného, že žalobca „mal skončiť pracovný pomer do 1 mesiaca potom ako sa o znížení mzdy dozvedel, pričom mu neplynie nová lehota pre skončenie pracovného pomeru“.

15. Podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti. V Pracovnej zmluve zo dňa 03.09.2007 v znení Pracovnej zmluvy zo dňa 01.02.2009 bolo v čl. V ods. 2 dohodnuté vyplácanie mzdy vždy do 15. dňa nasledujúceho mesiaca. Ako je uvedené vyššie, žalovaný nevyplatil žalobcovi časť mzdy ani za január 2010, ktorá mzda bola v súlade so zmluvou splatná dňa 15.02.2010, žalovaný tak uplynutím dňa 15.02.2010 a nevyplatením časti mzdy vo výške 173,98 eura porušil svoju zmluvnú (čl. V ods. 2) a súčasne zákonnú (§ 118 ods. 1 Zákonníka práce) povinnosť. Podľa § 69 ods. 3 Zákonníka práce zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel. Žalobca sa dozvedel o nevyplatení časti mzdy v deň nasledujúci po dni splatnosti, keď až do konca dňa splatnosti mohol žalobca zaplatiť celú mzdu. Na uvedené nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný už počnúc mesiacom máj 2009 nevyplácal mzdu v celej výške, keď aj z výpovede L.. Z. Z. („Žalobca bol za ním, že má nízky plat a žiadal vyšší plat, ale nikdy to neriešil písomne“) ako aj z tvrdení samotného žalobcu má súd preukázané, že žalovaný namietal nevyplácanie mzdy v celej výške a teda mohol dôvodne očakávať žalovaný prehodnotí nevyplácanie časti mzdy navyše aj keď žalovaný odmietol podpísať Internú smernicu IS XX/XX Mzdový systém zo dňa 01.02.2010, teda bolo celkom zrejmé, že nesúhlasí s úpravou mzdy. Podľa § 37 Zákonníka práce doba, na ktorú boli obmedzené práva alebo povinnosti, a doba, ktorej uplynutím je podmienený vznik práva alebo povinnosti, sa začína prvým dňom a končí sa uplynutím posledného dňa určenej alebo dohodnutej doby. Prvým dňom na okamžité skončenie pracovného pomeru pre nevyplatenie časti mzdy za mesiac január 2010 bol tak deň 16.02.2010 a jednomesačná doba sa skončila uplynutím posledného dňa určenej doby, t.j. uplynutím dňa 15.03.2010. Z Okamžitého skončenia pracovného pomeru má súd preukázané, že žalobca odovzdal žalovanému listinu dňa 08.03.2010, teda pred uplynutím jednomesačnej lehoty, žalobca tak ukončil pracovný pomer pre porušenie žalovaného vyplatiť mu celú mzdu za mesiac január 2010 v lehote podľa § 69 ods. 3 Zákonníka práce.

16. Samotné Okamžitého skončenie pracovného pomeru dostatočne určito vymedzovalo skutkový dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru (§ 70 Zákonníka práce), právny úkon Okamžitého skončenia pracovného pomeru (§ 59 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce v spojení s § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) žalobcu je tak platný, bol preto vykonaný účinne, keď bol vykonaný riadne a včas (§ 70 Zákonníka práce).

17. Vzhľadom na to, že žalobca ako zamestnanec skončil pracovný pomer so žalovaným ako zamestnávateľom vzniknutý Pracovnou zmluvou zo dňa 03.09.2007 zmenený Pracovnou zmluvou zo dňa 01.02.2009, vznikol mu v súlade s § 69 ods. 4 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

18. Pre určenie priemerného mesačného zárobku žalobcu vypočítaného ku dňu skončenia pracovného pomeru (§ 129 ods. 3 Zákonníka práce) je rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok (§ 134 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce), teda v prejednávanej veci je skúmaný IV. kalendárny štvrťrok 2009 (október, november a december 2009). Priemerný mesačný zárobok pre účely zistenia výšky nároku podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce sa zisťuje tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca (§ 134 ods. 4 veta tretia Zákonníka práce), pričom následne sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor (§ 134 ods. 2 veta štvrtá Zákonníka práce). Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok (§ 134 ods. 4 veta prvá Zákonníka práce), pričom priemerný zárobok na pracovnoprávne účely sa zisťuje zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období (§ 134 ods. 1 Zákonníka práce).

19. Súd má preukázané z výplatných pások počet odpracovaných hodín v mesiacoch október 2009 až december 2009. Výšku mzdy súd zistil ako sumu 500,-eur, ktorú mal žalobca dostávať zvýšenú o podiel na tržbách, preukázaný z výplatných pások. Podľa Pracovnej zmluvy zo dňa 03.09.2007 v znení Pracovnej zmluvy zo dňa 01.02.2009 bol dohodnutý týždenný pracovný čas 40 hodín, priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac týždenného pracovného času zamestnanca (§ 134 ods. 4 veta tretia Zákonníka práce) je potom 173,92 po výpočte ako 40 (h) × 4,348 (priemerný počet týždňov v mesiaci vypočítaný ako 52,1785 týždňov/12 mesiacov).

20. V mesiaci október 2009 mal žalobca nárok na hrubú mzdu vo výške 500,-eur zvýšenú o podiel na tržbách vo výške 372,40 eura [=872,40 eura] za 146 odpracovaných hodín, v mesiaci november 2009 mal žalobca nárok na hrubú mzdu vo výške 500,-eur zvýšenú o podiel na tržbách vo výške 257,-eur [=757,-eur] za 154,5 odpracovaných hodín, v mesiaci december 2009 mal žalobca nárok na hrubú mzdu vo výške 500,-eur zvýšenú o podiel na tržbách vo výške 468,-eur [=968,-eur] za 156,5 odpracovaných hodín. V rozhodujúcom období IV. kalendárneho štvrťroka 2009 bola celková hrubá mzda, ktorá mala byť zúčtovaná na výplatu žalobcu je tvorená súčtom hrubej mzdy za mesiac október 2009 vo výške 500,-eur zvýšenú o podiel na tržbách vo výške 372,40 eura a hrubej mzdy za mesiac november 2009 vo výške 500,-eur zvýšenú o podiel na tržbách vo výške 257,-eur a hrubej mzdy za mesiac december 2009 vo výške 500,-eur zvýšenú o podiel na tržbách vo výške 468,-eur, teda všetko spolu vo výške 2597,40 eura. Súčasne v rozhodujúcom období žalobca odpracoval 146 hodín a 154,5 hodiny a 156,5 hodiny, teda celkom 457 hodín. Priemerný zárobok zistený ako priemerný hodinový zárobok (§ 134 ods. 4 Zákonníka práce) za obdobie IV. kalendárneho štvrťroka 2009 je tak vo výške 5,6836 eura/h (2597,40/457).

21. Priemerný mesačný zárobok za IV. kalendárny štvrťrok 2009 je potom súčin priemerného hodinového zárobku 5,6836 eura/h a priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca t.j. 173,92, takže priemerný mesačný zárobok za IV. kalendárny štvrťrok 2009 je vo výške 988,49 eura. Priemerný mesačný zárobok za výpovednú dobu dvoch mesiacov (§ 69 ods. 4 Zákonníka práce) je potom vo výške 1976,98 eura. Podľa § 132 Zákonníka práce ustanovenia § 129 až 131 sa vzťahujú rovnako aj na náhradu mzdy a náhradu za čas pracovnej pohotovosti, ak ide o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok, pričom podľa § 129 ods. 4 Zákonníka práce pri skončení pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru. Žalovaný bol tak povinný vyplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov (§ 69 ods. 4 Zákonníka práce) najneskôr dňa 15.04.2010 ako najbližší výplatný termín, takže nasledujúci deň je prvý dňom omeškania (§ 563 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce). Súd potom priznal žalobcovi aj nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov (§ 69 ods. 4 Zákonníka práce) v celkovej výške 1.455,44 eura, keď súd je viazaný žalobou aj čo do výšky (§ 216 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

22. Pokiaľ ide o správanie sa žalobcu spočívajúce v poberaní platu po dobu 11 mesiacov, nebolo síce preukázané, že by žalobca bol vyjadril na porade nesúhlas so znížením mzdy, avšak bolo preukázané z výpovede svedka Ď.Č., že bola všeobecná nespokojnosť so znížením miezd, navyše sám konateľ žalovaného vypovedal, že žalobca „bol za ním, že má nízky plat a žiadal vyšší plat, ale nikdy to neriešil písomne“. Nie je predpísaná forma na namietanie nesprávne vyplatenej mzdy, žalovaný sa mal potom zaoberať požiadavkou žalobcu. nezodpovedá potom preukázanému skutkovému stavu tvrdenie, že žalobca „neprotestoval, nevyjadril nesúhlas“ so zníženou výškou mzdy. Z dlhodobého prevažne pasívneho správania žalobcu potom nemožno vyvodiť vyjadrenie súhlasu, keďže toto bolo prerušené nesúhlasom s výškou mzdy.

23. Navyše pokiaľ ide o zmenu pracovnej zmluvy v časti mzdy svedok Ďurďovič vypovedal, že on mal dohodnutú zmenu zmluvy osobitne písomne a to po porade dňa 10.03.2009 a zmeny zmluvy sa následne aj dohadovali („Návrh z vedenia bol plošný, avšak potom sa individuálne dojednávali tie zníženia miezd, keď sa podpisovali nové platové dekréty“).

24. Tvrdenie žalovaného, že „konanie žalobcu spočívajúce v poberaní mzdy 11 mesiacov v zníženej výške a v následnom zažalovaní je rozporné s dobrými mravmi“ má súd za nepreukázané, keď žalovaný netvrdil a ani nepreukázal s ktorým konkrétnym pravidlom dobrých mravov by malo byť toto správanie v rozpore. Navyše ako je uvedené, žalobca nižšiu mzdu namietal, bolo preto vecou žalovaného, že na túto žiadosť žalobcu fakticky žiadnym spôsobom nereagoval.

25. Tvrdenie žalovaného, že „spôsob výpočtu žalovanej sumy zo strany žalobcu je nesprávny, nakoľko v žiadnom z rozhodných mesiacov nie je zohľadnená prípadná práceneschopnosť zamestnanca alebo iné skutočnosti“ nezodpovedá skutočnosti, keď nedoplatky mzdy ako ak náhrada mzdy bola počítaná zohľadňujúce ošetrenie a práceneschopnosť žalobcu.

26. Tvrdenie žalobcu, že znížená mzda bola v rozpore s ustanovením § 120 ods. 4 Zákonníka práce nevychádza z platného právneho stavu, keď žalobcovi bola každý mesiac vyplatená mzda vyššia ako minimálna mzda, pričom ustanovenie § 120 Zákonníka práce upravuje minimálne mzdové nároky, čo je obsahovo odlišný pojem od minimálnej mzdy, keďže súčasťou jeho mzdy je aj podiel na tržbách, teda jeho mzda je dvojzložková. Aj tak však nevyplatením celej dohodnutej mzdy došlo k jej zníženiu, pričom je právne irelevantné, že došlo k zníženiu len jednej z jej zložiek.

27. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1964/40/>. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak je dlžník v omeškaní s plnením peňažného dlhu má veriteľ právo požadovať úroky z omeškania vo výške stanovenej osobitným predpisom, ktorým je vl. nar. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalobca si uplatnil voči žalovanému náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, pričom výplatný termín mzdy bol dohodnutý na 15. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Podľa § 132 Zákonníka práce ustanovenia § 129 až 131 sa vzťahujú rovnako aj na náhradu mzdy a náhradu za čas pracovnej pohotovosti, ak ide o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok, pričom podľa § 129 ods. 4 Zákonníka práce pri skončení pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru. Žalovaný bol tak povinný vyplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov (§ 69 ods. 4 Zákonníka práce) najneskôr dňa 15.04.2010 ako najbližší výplatný termín, takže nasledujúci deň je prvý dňom omeškania (§ 563 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce). Podľa § 3 ods. 1 vl. nar. č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, pričom táto bola ku dňu 16.04.2010 vo výške 1 % p.a. takže úrok z omeškania je po pripočítaní 8 percentuálnych bodov vo výške 9 % p.a.. Súd teda uznal aj nárok žalobcu na úrok z omeškania v požadovanej výške. Vzhľadom na zistený skutkový a právny stav súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.

28. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku s tak, že plne úspešnému žalobcovi, ktorý v časti zavinil zastavenie konania priznal náhradu trov konania, keď tento bol v spore proti žalovanému v nezastavenej časti plne úspešný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Pezinok do 15 dní od doručenia tohto rozsudku. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis a spisová značka, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný v stanovenej lehote dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže žalobca podať návrh na exekúciu.