Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_34Csp-109-2018.pdf
PDF · 199.47 KB
Case nature
Area
Subarea
34Csp/109/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Lýdiou Nemešovou v spore žalobkyne: A. nar. X.X.XXXX, bytom Q., zastúpená JUDr. Vladimír Filičko, PhD., advokát so sídlom Palárikova 1, Košice, proti žalovanému: TELERVIS PLUS a.s., so sídlom Staré Grunty 7, Bratislava, IČO: 35 717 769, zastúpený: JUDr. Alan Strelák, advokát, so sídlom Na vŕšku 12, Bratislava, v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 674,- Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa žalobou doručenou súdu dňa 28.5.2018 žiadala súd, aby zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť jej sumu 674,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 674,- Eur odo dňa 26.5.2018 do zaplatenia. Zároveň žiadala súd, aby jej priznal náhradu trov konania.
2. Žalobu žalobkyňa odôvodnila najmä tými skutočnosťami, že uzavrela so žalovaným, Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 520140642 dňa 28.2.2014 a Zmluvu o úvere č. P520140138 dňa 30.11.2014. Pri ich uzatváraní nekonala v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania a žalovaný jej poskytol úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, čo v zmysle ust. § 2 písm. a) a b) v spojení s ust. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov znamená, že zmluvy sú zmluvami o spotrebiteľskom úvere, na ktoré je nevyhnutné aplikovať príslušné ustanovenia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Uvedené platí napriek tomu, že v zmluvách je uvedené, že „veriteľ poskytuje dlžníkovi úver na výkon podnikania alebo povolania“. Spotrebiteľský charakter predmetných zmlúv je daný najmä tým, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 520140642 je nespochybniteľne zmluvou o spotrebiteľskom úvere, čo vyplýva z jej označenia, identifikácie zmluvných strán a celého jej obsahu. Zároveň platí, že Zmluva o úvere č. P520140138 bola uzavretá a istina úveru na základe nej poskytnutá bola použitá na splatenie úveru poskytnutého žalovaným na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 520140642. Vzhľadom na poradie, postupnosť uzatvárania a následného plnenia zmlúv z jej strany má za to, že v danom prípade majú obe zmluvy charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a teda obe zmluvy sa majú riadiť úpravou zákona o spotrebiteľských úveroch. Uvedené závery potvrdzuje aj jej duplicitné označenie v Zmluve o úvere č. P520140138 ( je identifikovaná rodným číslom, resp. dátum narodenia a aj identifikačným číslom (IČO) ako i tým, že pri uzatváraní a plnení nekonala v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania resp. tým že finančné prostriedky nepoužila ani na výkon povolania ani na výkon podnikania. Zo strany žalovaného išlo v predmetnom prípade len o snahu o obídenie prísnej úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o úvere č. P520140138 platí podľa ust. § 1 ods. 2 spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti. Podľa ust. § 9 ods. 2 Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať príslušné náležitosti bližšie špecifikované v predmetnom ustanovení, napr.: j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Podľa ust. § 11 ods. 1 poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje relevantné náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti. Vychádzajúc z obsahu Zmluvy o úvere č. P520140138 je zrejmé, že táto okrem ďalších náležitostí vôbec neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len ,,RPMN“), ktorý pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve uviesť ust. § 9 ods. 1 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch. Absentuje údaj o priemernej hodnote RPMN na príslušný spotrebiteľský úver platný ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve uviesť ust. § 9 ods. 1 písm. y) zákona o spotrebiteľských úveroch. Úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere č. P520140138 bol poskytnutý v hotovosti v priamom rozpore s ust. § 1 ods. 2 posledná veta zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na neuvedenie údajov vyžadovaných ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a hotovostné poskytnutie úverov je nevyhnutné posúdiť Zmluvu o úvere č. P520140138 v zmysle ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch ako bezúročnú a bezpoplatkovú. Z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy o úvere č. P520140138 mal žalovaný nárok len na vrátenie poskytnutej istiny úveru bez akýchkoľvek úrokov či poplatkov, a to vo výške 700,- Eur. Na základe Zmluvy o úvere č. P520140138 poukázala na účet žalovaného prostredníctvom splátok súhrne sumu vo výške 1.374,- Eur, to znamená o 674,- Eur viac, než mal žalovaný nárok. Podľa Občianskeho zákonníka ust. § 451 ods. 1 platí kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Podľa ods. 2 bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa ust. § 456 predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. V rozsahu sumy 674,- Eur tak došlo na základe Zmluvy o úvere č. P520140138 k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného.
3. Žalovaný vo svojom stanovisku k žalobe zo dňa 21.6.2018 uviedol, že žalobkyňa svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia odvodzuje od Zmluvy o úvere č. P520140138 zo dňa 30.11.2014, pričom tvrdí, že úver jej poskytnutý na základe tejto zmluvy je úverom spotrebiteľským. Uvedené tvrdenie v celom rozsahu popiera. Zmluva o úvere č. P520140138 je zmluvou uzatvorenou medzi dvoma podnikateľmi. O uvedenom svedčí identifikačné číslo podnikateľa. Duplicitné označenie podnikateľa nie je dôkazom o spotrebiteľskom charaktere uvedenej zmluvy. Uvedené je identifikáciou dlžníka, aby veriteľ v prípade začatie vymáhacieho procesu mal dostatok identifikačných údajov pre jednoznačnú identifikáciu dlžníka. Z výpisu z živnostenského registra Okresného úradu Košice č. 803-14788 vyplýva, že v čase uzavretia zmluvy o úvere žalobkyňa podnikala v predmete podnikania Sprostredkovateľská činnosti obchodu, a to od 1.5.2010, teda viac ako štyri roky. Z predmetnej zmluvy (Článok I) je zrejmé, že úver bol po dohode zmluvných strán poskytnutý na výkon podnikania alebo povolania. Taktiež sa žalobkyňa zaviazala použiť finančne prostriedky poskytnuté veriteľom len na plnenie záväzku v súvislosti s účelom podľa článku I zmluvy. Je zarážajúce, že po troch rokoch od uzatvorenia uvedenej zmluvy si žalobkyňa „spomenula“, že vlastne poskytnuté prostriedky použila v rozpore s dohodnutými podmienkami a zrazu sa „cíti“ byť spotrebiteľom. Zo žiadosti o úvere, na základe ktorej bol žalobkyni úver poskytnutý vyplýva, že žalobkyňa predložila pri žiadosti o úvere daňové priznanie, výpis z účtu za posledné tri mesiace, faktúry za posledné tri mesiace, uviedla číslo oprávnenia v príslušnom registri, číslo registra, v ktorom je zapísaná, špecifikovala skutočne vykonávanú hlavnú podnikateľskú činnosť, uviedla svoje príjmy a výdaje plynúce z podnikania, uviedla účel úveru a potvrdila, že úver je viazaný na výkon podnikania. Z uvedených skutočnosti je zrejmé, že žalobkyňa si bola vedomá účelu, na ktorý bol viazaný poskytnutý úver a teda, že poskytnutý úver nie je spotrebiteľským úverom. Čo sa týka argumentácie žalobkyne ohľadom úhrady predchádzajúceho úveru, že uvedenú skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázala, práve naopak potvrdila prevzatie hotovosti istiny úveru (Článok I zmluvy). Vznáša námietku premlčania voči celému žalobkyňou uplatňovanému nároku. Podľa jeho názoru začala plynúť subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia v deň nasledujúci po uhradení dlhu, a to s poukazom na právnu úpravu zakotvenú v ust. § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. v spojení s ust. § 186 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. Podľa ust. § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému koho sa to týka, domnienka o znalosti vyhlásenia všeobecne závažných právnych predpisov je nevyvrátiteľná. Podľa ust. § 186 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy zverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie, sa nedokazujú. Má za to, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 24.11.2015 a jej posledným dňom bol 24.11.2017, a nakoľko žalobkyňa podal žalobu až dňa 28.5.2018, čo je zrejmé z uznesenia okresného súdu, tak je nutné považovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo Zmluvy o úvere č. P520140138 za premlčaný, z dôvodu márneho uplynutia subjektívnej premlčacej doby. Svoj názor odvodzuje od poslednej splátky, ktorou bol dlh uhradený, nakoľko táto splátka by prichádzala do úvahy ako posledná premlčaná. Z vyššie označených a citovaných zákonných ustanovení je nutné ustáliť, že každý jedinec je oboznámený so všetkým všeobecne známymi záväznými pravidlami, ktoré sú zverejnené a uvedené v Zbierke zákonov, pričom uvedená domnienka je samotným právnym poriadkom, t.j. výslovne v ustanovení zákona, označená ako nevyvrátiteľná, čiže v tejto právnej veci je nutné vychádzať zo skutočnosti, že žalobkyňa poznala právny poriadok platný v čase uzavretia zmluvy, a preto mala vedieť už pri uzatváraní zmluvy kto je veriteľom a či je možné zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatku. Pokiaľ sa žalobkyňa radila, napríklad s advokátom, tak nadobudla od takéhoto radcu len vedomosť o právnom posúdení. Na podporu svojho názoru dáva do pozornosti rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 7C/195/2012 zo dňa 30.6.2016, „napriek tvrdeniu navrhovateľa, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel od svojho právneho zástupcu, tomuto tvrdeniu s prihliadnutím na ust. § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. nemožno priznať právnu relevanciu. O prípadných dôvodoch neplatnosti zmluvy o úvere vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právnych predpisov mal navrhovateľ podľa ust. § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. vedomosť už pri podpise zmluvy o úvere, rovnako mal vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy o tom, kto je veriteľom zo zmluvy a o tom, komu a kedy jednotlivé splátky úveru spláca. Navrhovateľ od svojho právneho zástupcu získal vedomosť o právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť s dozvedením sa o rozhodujúcich skutkových okolností pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia. Na základe týchto skutočností súd uzavrel, že subjektívna lehota na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia (z absolútne neplatného právneho úkonu) začala plynúť zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec zákonnom ustanovenej povinnosti. Pretože poslednú splátku úveru navrhovateľ zaplatil dňa 13.7.2009 (táto skutočnosť medzi účastníkmi konania sporná nebola aj z listinných dôkazov predložených účastníkmi konania), subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula najneskôr dňa 14.7.2011. S prihliadnutím na skutočnosť, že návrh na začatie konania bol podaný na súd až 10.8.2012, je potrebné konštatovať, že sa tak stalo až po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu súd návrh v celom rozsahu zamietol. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom, sp. zn. 4C/20/2014 zo dňa 22.9.2014, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/ 1064/2014 zo dňa 27.4.2016 „ žalobkyňa s právnym zástupcom poukazovali na desaťročnú premlčaciu lehotu, ktorá mala vyplývať aj z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktorý zastáva názor, že dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov, sa nedá hodnotiť inak, ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia, bez právneho dôvodu (rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12.12.2011, sp. zn. 7Co/81/2011). Tento rozsudok Krajského súdu v Prešove nie je záväzný pre rozhodovanie Okresného súdu v Žiari nad Hronom. Ak zákonodarca v zmluve o spotrebiteľskom úvere sankcionuje poskytovateľa úveru za nedodržanie podstatných náležitosti zmluvy tým, že sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov, prichádza tak poskytovateľ o výrazné finančné prostriedky, a preto je nelogické tvrdiť, že neuvádzanie ročnej percentuálnej miery nákladov, je úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Podľa ust. § 2 zákona č. 1/1993 Zbierky o zbierke zákonov Slovenskej republiky platí, že o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známe každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná. Platí to teda ja pre žalobkyňu, že v čase keď uzatvárala zmluvu o úvere, vedela, v zmysle uvedenej domnienky, že úver je bezúročný, a preto nemusela žalovanému, úroky a poplatky platiť. Ak tak urobila, vyvracia to tvrdenie žalobkyne o úmysle žalovaného získať bezdôvodné obohatenie. Súd je toho názoru, že desaťročná premlčacia lehota, v tomto prípade nie je splnená a platí iba subjektívna, ale hlavne objektívna trojročná lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia. Posledné plnenie zo strany žalobkyne bolo 15.10.2007, trojročná lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula 15.10.2010, žaloba bola podaná 24.2.2014, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby.“ Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 5C/49/2016 zo dňa 14.6.2016, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/302/2016 zo dňa 9.11.2016 „ súd tvrdenie žalobkyne, že prijatie plnenia bolo úmyselným konaním žalovanej, zakladajúce predĺženie premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka až na 10 rokov považoval taktiež za účelové. Zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy každému koho sa týka. Aj žalobkyňa v čase uzavretia zmluvy o úvere, v zmysle uvedenej zákonnej domnienky vedela, že úver je bezúročný a bez poplatkov, že úroky a poplatky nemusela žalovanému platiť. Občiansky zákonník podstatu úmyselného konania nevymedzuje, preto sa pri skúmaní úmyslu konajúcej osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom práve. Zavinenie podľa ust. § 15 Trestného zákona je vybudované na dvoch zložkách - vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysle priamy alebo nepriamy. O priamy úmysel pri bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho zákonníka ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne, že ho získať chcel. O nepriamy úmysel ide ak ten, kto sa na úkor iného obohatil vedel, že svojim konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípade, že sa tak stane, bol s týmto následkom uzrozumený. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ale by bolo nutné v každom jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaná v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedela alebo aspoň bola uzrozumená s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Žalovaná uzavrela so žalobkyňou zmluvy o úvere podľa jej obsahu v zmysle § 497 a nasledujúce zákona č. 513/1991 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľka, že na požiadane dlžníčky poskytne v jej prospech peňažné prostriedky čo do určitej sumy a dlžníčka sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Žalovaná skutočne chcela získať odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, keďže je to činnosť, ktorou sa žalovaný zaoberala o zaoberá a na ktorú má oprávnenie, nakoľko žalovaná mala v predmete podnikania aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, čo medzi účastníkmi nebolo sporné., Táto skutočnosť ale nedokazuje jej úmysle získať bezdôvodné obohatenie. Žalovaná v čase uzavretia zmlúv v rokoch 2005, 2006 a 2007, ani v čase prijatia platieb od žalobkyne nemohla vedieť ani predpokladať, že o niekoľko rokov neskôr posúdi súd ňou uzavretú zmluvu so žalobkyňou ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahuje podstatné náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z.z. K uvedenému rozhodnutiu doplnil Krajský súd v Žiline „ V súdenej veci viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby od dňa, kedy sa žalobkyňa od svojho právneho zástupcu dozvedela o tom, že žalovaný sa mal na jej úkor obohatiť a kedy žalobkyňa svojmu právnemu zástupcovi, advokátovi, udelil plnú moc na zastupovanie, aj za situácie, že v osobe žalobkyne nejde o právne znalú osobu, je neprimeranou ochranou práva, vybočujúcou z účelu a právneho významu ustanovenia § 107 ods. 1 OZ . Informácie klienta advokátom v rámci právne porady o existencii / neexistencii porušenie práva je bezpochybne momentom, kedy sa oprávnená dozvedal, ako takýto jej nárok, vyplývajúci z existujúcich skutkových okolností, možno „právne kvalifikovať“, čo nie je pri posudzovaní okamihu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Okolnosti z ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov sú uvedené priamo v zákone (vo vzťahu k prejednávanému prípadu č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch). Vedomosť žalobkyne ako spotrebiteľa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti je úveru je potrebné preto spájať s touto skutočnosťou, t.j. vedomosťou o existencii citovaného zákona. Nemožno z toho dôvodu začiatok plynutia subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby viazať k dátumu prvej porady s právnym zástupcom, keď tento mal preštudovať zmluvy. Takéto tvrdenia žalobkyne nie je presvedčivé. Žalobkyňa očividne iný dôvod na poradu s advokátom nemala, než ten, pre ktorý podávala žalobu. Podľa názoru odvolacieho súdu, subjektívna 2 ročná premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia pri zmluve zo dňa 23.11.2005 začala žalobkyni plynúť po zaplatení siedmej splátky v 22.6.2006 a poslednej splátky 30.10.2006, nakoľko predchádzajúcimi splátkami (od 23.12.2005 do 23.5.2006 po 142,73 Eura, 22.6.2005 sumou 6,66 Eur) splácala posledný úver. Pri zmluve zo dňa 27.10.2006 začala subjektívna 2 ročná premlčacia lehota plynúť pri zaplatení ôsmej splátky 23.5.2007 a poslednej splátky 24.8.2007, nakoľko predchádzajúcimi splátkami (od 8.12.2006 do 13.2.2007 tri splátky po 154,68 Eur, 13.2.2007 v sume 9,96 Eur, od 7.3.2007 do 3.5.2007 tri splátky po 154,69 Eur a 23.5.2007 v sume 57,74 Eur) splácala len poskytnutý úver. Napokon pri zmluve zo dňa 23.7.2007 začala plynúť 2 ročná subjektívna lehota zaplatením poslednej splátky dňa 22.4.2008 vo výške 1.228,18 Eur, nakoľko aj touto poslednou splátkou čiastočne (299,39 Eur) splácala poskytnutý úver. Rovnako vyhodnotil uplynutie 2-ročnej lehoty aj súd prvej inštancie, preto odvolacia námietka, že uvedené žiadnym spôsobom neodôvodnil je neopodstatnená.“ Rozsudok Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 17Co/315/2017 zo dňa 6.9.2017 „Pre posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je významná skutočná vedomosť oprávneného a nie len možnosť vedomosti o vzniku bezdôvodného obohatenia. Vychádzajúc z uvedeného, je však skutočná vedomosť žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia potrebné vidieť v inom okamžiku ako v oboznámení sa so skutočnosťou, že úverová zmluva nie je v súlade s právom, v dôsledku čoho je bezúročná a bez poplatkov, s ktorou skutočnosťou mala byť žalobkyňa oboznámená zo strany svojho právneho zástupcu až dna 14.12.2016, kedy došlo k prevzatiu zastúpenia. Pre uplatnený nárok založený na bezdôvodnom plnení nad rámec poskytnutej istiny úveru, sú podstatné tri zložky, o ktorých musela žalobkyňa vedieť, aby na jej strane mohlo byť usudzované na vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Vedomosť o tom, že v dôsledku neuvedenia náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v zmluve o spotrebiteľskom úvere je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov, teda vedomosť o obsahu práva. Vedomosť o obsahu zmluvy, teda že zmluva niektoré údaje podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. neobsahuje, vedomosť o tom, že zo strany žalobkyne došlo pri splácaní úveru k plneniu nad rámec poskytnutej istiny. Vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou „Neznalosť práva neospravedlňuje“. Znalosť práva sa u jeho adresátov nevyvrátiteľne predpokladá a inak tomu nemôže byť ani v prípade posudzovania jeho znalosti, ako východiska pre vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Za okamžik vzniku skutočnej vedomosti o obsahu práva je potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu. Pre uvedenú zložku vedomia oprávneného o bezdôvodnom obohatení platí, že aj pri posudzovaní skutočnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení v zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné vychádzať z normatívnych konštrukcií právnych domnienok a nimi predpokladaný stav je potrebné považovať za daný aj z hľadiska skutočnej vedomosti oprávneného. V prípade právnej domnienky, akou je znalosť práva dokonca nevyvrátiteľne. Vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. je potrebné na strane žalobkyne viazať k okamžiku podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav súhlasu teda logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu. Pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že žalovanému uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je významné, kedy žalobkyňa preukázateľne získala informácie, na základe ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom predmetnej úrovne zmluvy presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany žalovaného. Tým, že splátky úveru uhrádza sám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok okamžiku zaplatenia sumy zodpovedajúcej istine urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa dlžník musí dozvedieť o tom, že platí veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamžikom, kedy uhradí splátku, ktorou poskytnutú istinu prvýkrát preplatí. V danom prípade začiatok platieb nad rámec poskytnutej istiny od 18.2.2014 prezentovala žalobkyňa priamo ako tvrdenie žaloby. Vzhľadom na uvedené nebol správny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného dozvedela až pri návšteve právneho zástupcu. Vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočíva v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny.“ Rovnaký právny záver prijal odvolací súd už v rozhodnutí sp. zn. 17Co/372/2015 zo dňa 27.4.2016. „ Vychádzajúc v posudzovanom prípade zo skutočnosti, že žalobkyňa dňa 18.2.2014 splatila istinu poskytovaného úveru a od toho dátumu plnila nad rámec istiny, je zrejmé, že dvojročná subjektívna premlčacia doba podľa ust. § 107 ods. 1 OZ ku dňu podania návrhu 20.1.2017 uplynula. Vzhľadom na to, že uplynutie subjektívnej premlčacej doby je samo osebe dostatočným dôvodom, pre ktoré nebolo možné žalobe vyhovieť, nezaoberal sa odvolací súd danosťou ďalších odvolacích dôvodov a napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. “
4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k stanovisku žalovaného zo dňa 6.8.2018 uviedla, že žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza, že úver jej poskytnutý nie je úverom spotrebiteľským a že jej nárok je premlčaný v subjektívnej premlčacej dobe K posúdeniu zmluvy o úvere žalovaný vo svojom vyjadrení tvrdí, že Zmluva o úvere č. P520140138 zo dňa 30.11.2014 nie je zmluvou spotrebiteľskou, pričom svoje tvrdenie odôvodňuje tým, že o podnikateľskom postavení žalobkyne svedčí jej identifikačné číslo, jej duplicitné označenie má slúžiť sa účelom jej identifikácie, z článku I zmluvy o úvere je zrejmé, že úver bol po dohode zmluvných strán poskytnutý na výkon podnikania alebo povolania, podnikateľský účel úveru má vyplývať taktiež zo žiadosti o poskytnutie úveru, nepreukázala, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 520140642 zo dňa 28.2.2014 bol čiastočne uhradený finančnými prostriedkami poskytnutými na základe zmluvy o úvere č. P520140138 zo dňa 30.11.2014. K jednotlivým tvrdeniam žalovaného uvádza, že tieto sú zavádzajúce a nepravdivé. Jej samotné označenie v zmluve o úvere č. P520140138 zo dňa 30.11.2014 identifikačným číslom samo o sebe nemôže svedčiť o obchodnom charaktere vzťahu založenom medzi ňou a žalovaným zmluvou o úvere. V zmysle ust. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov totiž platí, že „spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.“ V zmysle ust. § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch platí, že „na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.“ Zároveň v zmysle ust. § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch platí, že „veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.“ V zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch teda platí, že každý úver poskytnutý veriteľom (poskytujúcim úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti) osobe, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania je úverom spotrebiteľským (okrem výnimiek vymedzených v ust. § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch). O poskytovaní úverov v rámci podnikateľskej činnosti zo strany žalovaného nemožno mať v zmysle výpisu žalovaného z obchodného registra žiadne pochybnosti. Za účelom zistenia spotrebiteľského, či nespotrebiteľského charakteru úveru poskytnutého na základe úverovej zmluvy je v zmysle ust. § 2 písm. a v spojení s § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nevyhnutné skúmať charakter jej konania pri uzatváraní zmluvy o úvere, samotné označenie zmluvného partnera jeho identifikačným číslom nie je v žiadnom prípade postačujúce pre vyvodenie záveru o nespotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu. V tejto súvislosti poukazuje na Uznesenie Krajského súdu Košice, vydané pod sp. zn.: 4CoE/58/2013, v ktorom súd konštatoval: „púhe označenie povinnej IČO-m nemôže viesť k záverom o tom, že predmetná zmluva bola uzavretá na účel podnikania.“ V uvedenej súvislosti poukazuje napríklad aj na Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 4 CoE 100/2013 - 133 “nakoľko vzhľadom na označenie dlžníka (povinného) v predmetnej úverovej zmluve nie je z jej obsahu možné ustáliť, či povinný túto zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ alebo ako nespotrebiteľský subjekt v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Uvedené nemožno bezpečne ustáliť s poukazom na „dvojaké“ označenie povinného v tejto zmluve tak osobnými údajmi, ktoré sú typické pre nepodnikajúcu fyzickú osobu (meno, priezvisko, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu a trvalé bydlisko) ako aj údajmi charakterizujúcimi fyzickú osobu podnikateľa (obchodné meno, IČO, miesto podnikania). Z uvedených údajov dokonca možno dôjsť skôr k predpokladu, že povinný uvedenú zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ a nie ako podnikateľ, keď údaje obsiahnuté v rámci označenia zmluvných strán, ktoré by charakterizovali povinného ako podnikateľa sú voľne dostupné vo verejnej časti živnostenského registra alebo tiež z osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Naopak údaje charakterizujúce povinného ako fyzickú osobu nepodnikateľa nie sú verejne prístupné a je možné ich zistiť len z dokladov priamo poskytnutých povinným, napríklad z občianskeho preukazu. Zo znenia predmetnej zmluvy je zrejmé, že verejná listina ( napr. Občiansky preukaz) nebola pri uzatváraní zmluvy využitá len na identifikáciu dotknutej fyzickej osoby, či napr. ide o tú istú osobu, ktorá predložila živnostenské oprávnenie, ale tieto údaje boli do obsahu zmluvy priamo zahrnuté. Preto sa dá predpokladať, že dlžník v uvedenom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ. Predmetná zmluva o úvere má povahu značne jednostrannej adhéznej zmluvy obsahujúcej veľké množstvo ustanovení znevýhodňujúcich dlžníka, ktorej obsah rozhodne nenasvedčuje tomu, že by jej uzatvoreniu predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi. Jej forma na predtlačenom formulári spolu so všeobecnými zmluvnými podmienkami skôr svedčí o skutočnosti, že bola uzatváraná bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán, z postavenia zmluvne nadriadeného subjektu voči subjektu podriadenému, t.j. z postavenia dodávateľa voči spotrebiteľovi. V prípade pochybnosti o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (spotrebiteľský vzťah), má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ, oprávnený), pričom existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti. V opačnom prípade je potrebné uplatniť výklad v súlade ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Bezpečným preukázaním nemôže byť (nie je) všeobecný údaj o poskytnutí úveru na výkon podnikania, prípadne uvedenie identifikačného čísla osoby a ani údaj o tom, pod akým číslom je fyzická osoba zapísaná v živnostenskom registri. Takéto údaje neposkytujú odpoveď na otázku, v akom odbore podnikania povinný vykonáva svoju podnikateľskú činnosť a akú konkrétnu súvislosť s podnikateľskou činnosťou vôbec uzatvorenie zmluvy o úvere má. Oprávnenému sa nepodarilo preukázať, že povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, a teda že predmetná zmluva má nespotrebiteľský charakter. Keďže pri uzatváraní zmluvy o úvere č. P520140138 zo dňa 30.11.2014 konala za účelom splnenia záväzku vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere č. 520140642 zo dňa 28.2.2014 nemožno mať o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere č. P520140138 zo dňa 30.11.2014 žiadne pochybnosti. K tvrdeniu žalovaného, podľa ktorého jej duplicitné označenie v zmluve o úvere nie je dôkazom o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere a že toto má slúžiť za účelom identifikácie dlžníka v prípade začatia vymáhacieho procesu uvádza, že ide o účelové a zavádzajúce tvrdenie. Pre účely vymáhacieho procesu a jej identifikácie z pohľadu zákonných požiadaviek na označenie strany sporu v civilnom sporovom konaní, ako i pre účely núteného výkonu rozhodnutia v exekučnom konaní, žalovanému v plnej miere postačovali údaje o obchodnom mene, identifikačnom čísle a mieste jej podnikania tak, ako to je v konečnom dôsledku bežnou praxou v obchodných vzťahoch. Označenie údajmi typickými pre fyzické osoby - nepodnikateľov a zároveň údajom IČO vzbudzuje pochybnosti o tom, či subjekt uzatvára zmluvu ako subjekt podnikateľský alebo nepodnikateľský, pričom je evidentné, že žalovaný sa takýmto spôsobom snaží vyhnúť aplikácii ustanovení určených na ochranu spotrebiteľa. Predmetná zmluva je zmluvou formulárovou, ktorej obsah nemohla žiadnym spôsobom zmeniť. Nemohla zmeniť spôsob svojho označenia v zmluve č. P520140138 zo dňa 30.11.2014, ani účel úveru predformulovaný žalovaným. Zo zmluvy naopak vyplýva, že pred jej uzavretím nedošlo k rokovaniam o jej obsahu tak, ako je pre zmluvné vzťahy podnikateľov typické. Žalovaný ďalej vo svojom vyjadrení uvádza, že z Článku I Zmluvy o úvere č. P520140138 zo dňa 30.11.2014 má byť zrejmé, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania alebo povolania. Uvedené ustanovenie zmluvy o úvere však v žiadnom prípade nie je spôsobilé preukázať obchodný charakter zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere, a to z dôvodu toho, že z neho účel poskytnutia finančných prostriedkov vôbec nevyplýva. Ustanovenie článku I zmluvy o úvere len všeobecne/formulárovo/, bez zohľadnenia reálneho stavu, uvádza, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania alebo povolania. Z článku I teda vôbec nie je možné vyabstrahovať informáciu o reálnom účele poskytnutia finančných prostriedkov. Z uvedeného ustanovenia dokonca nevyplýva ani to, či bol úver poskytnutý na výkon podnikania, alebo či bol úver poskytnutý na výkon povolania. Ustanovenia článku I zmluvy o úvere tak v zmysle § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov nemožno považovať za dostatočne určité, a teda za ustanovenie platné. Formulácia článku I zmluvy o úvere naopak svedčí o nekalosti postupu žalovaného, ktorý chcel za každú cenu vylúčiť aplikáciu ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch na právny vzťah založený zmluvou o úvere č. P520140138 zo dňa 30.11.2014 bez ohľadu na reálny účel použitia finančných prostriedkov a aj to nedostatočne. Pre to, aby dlžníkovi nebolo priznané postavenie spotrebiteľa v zmysle vyššie citovaného ust. § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere musí byť okrem iného splnená podmienka, že dlžník nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Formulácia článku I zmluvy č. P520140138 zo dňa 30.11.2014 týkajúca sa účelu použitia finančných prostriedkov použitá žalovaným kopíruje dikciu § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch účinného do 30.11.2011. Navyše aj v čase kedy spotrebiteľský charakter dlžníka závisel od účelu použitia finančných prostriedkov platilo, že zásadným bol skutočný účel ich použitia nie účel, ktorý veriteľ uviedol v predformulovanej zmluve. Uvedený záver podporuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení zo dňa 24.08.2011, sp. zn.: I.US 285/2011 - 16 k námietke oprávneného v odvolaní, že vzhľadom na osobu povinného - podnikajúca fyzická osoba - sa v danom prípade nejedná ani o spotrebiteľský vzťah ako taký a nie je možné daný vzťah podriadiť pod právnu úpravu spotrebiteľského úveru, keďže ani jeden z účastníkov konania nie je spotrebiteľom uviedol, že „v danom prípade, aj keď bol povinný v zmluve o úvere označený tak rodným číslom, ako aj IČO- m, nebolo preukázané, že by konal pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu jeho obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Navyše zo samotnej zmluvy o úvere nevyplýva účel poskytnutia peňažných prostriedkov, či už na výkon povolania, zamestnania alebo podnikania dlžníka, ktorý by vylučoval aj aplikáciu z. č. 258/2001 Z. z., a nevyplýva z nej ani to, aký má poskytnutý úver súvis s podnikaním dlžníka. Podľa názoru odvolacieho súdu je v záujme oprávneného pri uzatváram zmluvy, ktorá nemá byť považovaná za spotrebiteľskú zmluvu špecifikovať účel uzatvorenia zmluvy priamo v zmluve tak, aby bol jasný a zrozumiteľný. Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy o úvere zaťažuje toho, kto túto skutočnosť tvrdí , čiže oprávneného. Vzhľadom na uvedené mal odvolací súd za to, že na vzťah medzi oprávneným a povinným je potrebné aplikovať právne normy spotrebiteľského práva, t. j. Občiansky zákonník v ust. § 52 a nasl., ako aj ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti”. Obsah zmluvy o úvere č. P520140138 zo dňa 30.11.2014 okrem jej označenia IČO-m, vôbec nesvedčí o tom, že by konala v rámci predmetu podnikania alebo povolania a takýto spôsob konania žalovaný doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal rovnako ako nepreukázal použitie úveru na podnikanie či povolanie. K tvrdeniu žalovaného, podľa ktorého predložila pri žiadosti o úver daňové priznanie, výpis z účtu za posledné tri mesiace, faktúry za posledné tri mesiace, uviedla číslo oprávnenia, uviedla svoje príjmy a výdaje plynúce z podnikania a najmä, že uviedla účel úveru a potvrdila, že úver je viazaný na výkon podnikania uvádza, že popiera predloženie všetkých žalovaným menovaných dokumentov. Zo samotnej Žiadosti o poskytnutie úveru vyplýva, že žalovanému nebol poskytnutý napr. živnostenský list. - všetky podklady (daňové priznanie, výpisy z účtu a pod.), ktoré žalovanému predložila mu boli predložené na základe jeho výzvy pri skúmaní schopnosti žalobkyne riadne a včas úver splatiť, nie za účelom preukázania jej podnikateľského charakteru. Predloženie potvrdení o príjmoch z podnikania za účelom preukázania schopnosti splatiť poskytnutý úver nemôže v žiadnom prípade svedčiť o tom, že pri uzatváraní zmluvy o úvere konala v rámci predmetu svojho podnikania. Najzásadnejším argumentom svedčiacim v prospech spotrebiteľského charakteru zmluvy o úvere je tá skutočnosť, že časť istiny úveru bola použitá na úhradu zmluvy o úvere č. 520140642 zo dňa 28.2.2014. O uvedenom svedčí práve tá skutočnosť, že zmluva o úvere bola predčasne splatená práve v čase uzavretia zmluvy o úvere č. P520140138 zo dňa 30.11.2014, čo nespochybniteľne vyplýva z prehľadu splátok predložených súdu spolu so žalobou. Bolo by v absolútnom rozpore s elementárnou logikou, ak by ukončila spotrebiteľský úver pred lehotou splatnosti a bezprostredne nato by požiadala žalovaného o poskytnutie nového podnikateľského úveru. V tomto prípade sa jedná o typické reťazenie úverov, kedy je starší úver pred lehotou splatnosti splatený novým úverom, čím veriteľ sleduje udržanie dlžníka v úverovom vzťahu a čo možno najväčšie navýšenie získanej odplaty. Uvedené jednoznačne preukazuje to, že úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere č. P520140138 zo dňa 30.11.2014 nebol použitý na výkon podnikania alebo povolania, ale práva naopak na účel nepodnikateľský - splatenie staršieho spotrebiteľského úveru. Zároveň znova uvádza, že finančné prostriedky jej poskytnuté zmluvou o úvere neboli použité na výkon podnikania ani povolania a že pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu podnikania ani povolania. Tiež uvádza, že v uvedenom prípade je potrebné uplatniť výklad v súlade s ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. V zmysle vyššie uvedeného je nutné považovať uvedenú zmluvu za spotrebiteľskú a podriadiť ju pod príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. K premlčaniu uplatneného nároku uvádza, že v zmysle konštantnej judikatúry sa pre začatie subjektívnej premlčacej doby vyžaduje skutočná /preukázaná/, a nie len predpokladaná, či domnelá vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Je v súlade s elementárnou logikou, že v prípade, ak by v čase platenia poplatkov vedela, že žalovanému tieto platiť nemusí, v žiadnom prípade, by ďalšie finančné prostriedky na účet žalovaného nepoukazovala. Práve naopak skutočnosť, že žalovanému naďalej podľa zmlúv o úvere plnila preukazuje, že nevedela o bezdôvodnom obohacovaní sa žalovaného. O bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverových zmlúv ako i o ich neplatnosti pre rozpor odplaty s dobrými mravmi sa dozvedela v roku 2018, pričom si svoj nárok, po neúspešných mimosúdnych rokovaniach, bezodkladne uplatnila na súde (t. j. dňa 28.05.2018). Žalovaný navyše nepredložil jediný relevantný dôkaz, ktorý by túto skutočnosť vyvracal resp. preukazoval, že o bezdôvodnom obohatení sa žalovaného sa dozvedela skôr. K predmetnej otázke si dovoľuje poukázať na nasledujúce rozhodnutia, a to rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.: 17Co/1008/2014 z 24.02.2016, podľa ktorého „Za preukázaný možno mať začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby od 25.1.2014, teda od prvej porady navrhovateľky s advokátom. Z hľadiska začiatku plynutia premlčacej doby v danom (konkrétnom) prípade nemožno považovať za dôvodnú všeobecnú okolnosť tvrdenú odporcom, že „nakoľko už od roku 2009 sa v masovokomunikačných prostriedkoch často diskutuje téma spotrebiteľských úverov, z tohto dôvodu navrhovateľke museli byť známe skutočnosti ohľadom jej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia minimálne od roku 2009“. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 3Co/105/2017 z 01.02.2018, podľa ktorého „Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1 Cdo 67/2011, R 25/1986). V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný na moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je totožný so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby, t.j. momentom vzniku bezdôvodného obohatenia s poukazom na zákonnú fikciu znalosti právnych predpisov. Žalobkyňa sa o vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného na jej úkor dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v mesiaci december 2015 (č. l. 22 spisu), žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia podala dňa 22.02.2016. Žalobkyňa tak preukázala, že o vzniku bezdôvodného obohatenia sa dozvedela v rámci doby dvoch rokov pred podaním žaloby. V kontexte uvedeného odvolací súd uzatvára, že žaloba bola podaná súčasne v rámci objektívnej ako aj subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia“. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 8Co/256/2013, podľa ktorého „Pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvedel o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie jeho práva. Vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a o tom, kto ho získal, musí byť skutočná a nielen predpokladaná, pričom nie je rozhodujúce ani to, či sa oprávnený o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom práve dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Subjektívna premlčacia doba u práva na vydanie plnenia z neplatnej zmluvy potom začína plynúť odo dňa, kedy účastník zmluvy zistil jej neplatnosť. Pre začatie plynutia subjektívnej doby je preto relevantná vedomosť o skutočnostiach spôsobujúcich neplatnosť zmluvy a vznik bezdôvodného obohatenia. Nakoľko absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí od samého začiatku, je akékoľvek plnenie, poskytnuté na jeho základe, od tohto okamžiku plnením z neplatného právneho úkonu, zakladajúcim bezdôvodné obohatenie, a objektívna premlčacia doba na jeho vydanie začína plynúť týmto okamžikom. Skutočnosti potrebné pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby sa v tomto prípade ale oprávnený subjekt môže, ale nemusí, dozvedieť už v čase uskutočnenia absolútne neplatného právneho úkonu. V posudzovanej veci súd prvého stupňa nesprávne uplatnil dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu vo vzťahu k premlčaniu nároku navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného na strane odporcu prijatím plnenia na základe (absolútne) neplatného právneho úkonu, keď začiatok jej plynutia počítal od zaplatenia jednotlivých mesačných splátok poistného navrhovateľom vo výške 41,99 eur počnúc prvou splátkou zaplatenou dňa 11.04.2007 končiac dvanástou splátkou zaplatenou do 30.3.2008. V danom prípade tak súd prvého stupňa aplikoval pre subjektívnu premlčaciu dobu začiatok plynutia stanovený pre objektívnu premlčaciu dobu, teda počnúc dňom, kedy k bezdôvodnému obohateniu zaplatením jednotlivých mesačných splátok poistného došlo“. čl. III Uvedené tvrdenia nemožno vyvrátiť ani argumentáciou žalovaného a aplikáciou princípu ignorantia iuris non excusat. Otázku aplikácie princípu neznalosť práva neospravedlňuje sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 16. januára 2013 č. k. 6M Cdo 9/2012, podľa ktorého princíp „neznalosť zákona neospravedlňuje“ musí ustúpiť dôležitejšiemu princípu - princípu ochrany spotrebiteľa. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza: „...kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“ Z uvedeného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že princíp ochrany spotrebiteľa, spočívajúci v ochrane slabšej strany, je dôležitejší ako princíp neznalosť práva neospravedlňuje. Je evidentné, že od spotrebiteľa nemožno legitímne očakávať právne posúdenie situácie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy, prípadne vzniknutého bezdôvodného obohatenia na základe takejto zmluvy. Z uvedených dôvodov tak má za to, že argumentácia žalovaného o začatí plynutia subjektívnej premlčacej doby nemôže obstáť.
5. Podľa ust. § 180 Civilného sporového poriadku po vyvolaní veci súd zistí, či sa dostavili osoby, ktoré boli na pojednávanie predvolané. Ak sa tieto osoby nedostavili, súd rozhodne, či sa pojednávanie bude konať v ich neprítomnosti, a otvorí pojednávanie.
6. Na pojednávanie nariadené na deň 14.2.2019 sa neustanovil zástupca žalovaného, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil z dôvodu nenavyšovania trov konania. Žiadal, aby súd rozhodol v jeho neprítomnosti a neprítomnosti žalovaného a žalobu zamietol.
7. Žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 14.2.2019 zotrvala na právnej argumentácii. Uviedla, že poskytnutie úveru riešila sprostredkovane prostredníctvom svojej známej M., ktorá jej odporučila refinancovanie prvého úveru. Následne prostredníctvom tejto známej uzavrela so žalovaným druhú zmluvu o úvere, pričom podpísala už len pripravené predtlačené formuláre. Zmluvu si neprečítala, až neskôr sa od tejto známej aj dopočula, že tieto zmluvy sú úžernícke a oslovila tak advokátsku kanceláriu v Martine, a táto jej odporučila advokáta, ktorý ju v súčasnosti zastupuje.
8. Zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 520140642 zo dňa 28.2.2014 na formulárovom tlačive žalovaného označenom aj ako KEŠOVKA vyplýva, že žalovaný sa zaviazal poskytnúť žalobkyni úver vo výške 600,- Eur s úrokom vo výške 20 % z istiny pri úvere. V zmluve sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť žalovanému ako veriteľovi popri uvedenej istine a úroku vo výške 120,- Eur aj servisný poplatok vo výške 108,- Eur, spolu čiastku 828,- Eur a to v 13 mesačných splátkach. V prvých 3 mesačných splátkach vo výške 3,- Eur ( splátky úroku) a ďalej v pravidelných rovnomerných 10 mesačných splátkach vo výške 81,90 Eur ( istina vo výške 73,26%, úrok vo výške 13,55%, servisný poplatok vo výške 13,19% z každej jednotlivej splátky), pričom prvá splátka bola splatná 10.deň po uzatvorení tejto zmluvy, každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je splatná 30.deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Priemerná RPMN bola uvedená 56,30%.
9. Medzi stranami sporu bola toho istého dňa bola uzavretá Zmluva o domácom servise na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobkyni konzultačné a nadštandardné služby v starostlivosti o klienta najmä v preberaní zaúčtovanie peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátok, vedenie a kontrolu splátkového kalendára, upozornenie na termíny splátky a následné následky nesplácania. Na základe zmluvy o domácom servise mala za poskytnutie domáceho servisu uhradiť žalobkyňa odmenu v celkovej výške 245,70 Eur v troch mesačných splátkach po 81,90 Eur.
10. Dňa 30.11.2014 uzavreli strany sporu Zmluvu o úvere č. P 520140138, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalobkyni ako dlžníčke vo výške 700,- Eur. V zmluve sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť žalovanému ako veriteľovi istinu vo výške 700,- Eur, úrok vo výške 20% z istiny za celú dobu splácania úveru, poplatok v sume 574,- Eur, celkovo čiastku 1.274,- Eur a to v 13 mesačných splátkach vo výške 98 Eur, pričom prvá splátka bola splatná 10.deň po uzatvorení tejto zmluvy, každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je splatná 30.deň po splatnosti predchádzajúcej splátky.
11. Žalobkyňa výzvou zo dňa 18.5.2018 žiadala žalobcu o vydanie sumy 1.494,- Eur z dôvodu jeho bezdôvodného obohatenia, nakoľko poskytnuté úvery považuje za bezúročné a bezpoplatkové.
12. Podľa ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom znení zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
13. Podľa ust. § 502 ods.1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
14. Podľa ust. § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
15. Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
16. Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
17. Podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
18. Podľa ust. § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
19. Podľa ust.§ 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.
20. Podľa ust.§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.
21. Podľa ust.§ 1 ods.2 zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
22. Podľa ust. § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
23. Podľa ust. § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu zmluvou veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
24. Podľa ust. § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
25. Podľa ust. § 9 ods.1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
26. Podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať a)druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, ) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16,u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23,y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
27. Podľa ust. § 11 ods.1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
28. Podľa ust. § 488 Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.
29. Podľa ust. § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
30. Podľa ust. § 491 ods. 1 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto zákonom výslovne upravených; môžu však vznikať aj z iných zmlúv v zákone neupravených (§ 51) a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich prvky rôznych zmlúv.
31. Podľa ust. § 498 Občianskeho zákonníka na to, čo dal pred uzavretím zmluvy niektorý účastník, hľadí sa ako na preddavok.
32. Podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
33. Podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
34. Podľa ust. § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
35. Podľa ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
36. Podľa ust. § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne.
37. Podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
38. Podľa ust. 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
39. Premlčanie je definované ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo vykonalo. Použitím námietky premlčania má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti práva v dôsledku čoho nemožno premlčané právo oprávnenému priznať. Vznesením námietky premlčania zaniká nárok, t.j. vynutiteľnosť prostredníctvom súdu, ale subjektívne právo trvá naďalej, jeho uplatniteľnosť je obmedzená len na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Občiansky zákonník rozlišuje všeobecnú premlčaciu dobu a ostatné premlčacie doby. Všeobecná premlčacia doma má subsidiárny charakter a použije sa tam, kde pre konkrétne právo nie je Občianskym zákonníkom ustanovená osobitná premlčacia doba.
40. Na základe vznesenej námietky premlčania nároku žalovaným súd dospel jednoznačne k záveru, že ak by aj žalobkyňa splnila všetky zákonné predpoklady pre vydanie bezdôvodného obohatenia, súd by jej takýto nárok nemohol priznať, nakoľko jej nárok nebol v čas uplatnený na súde, a teda možno konštatovať, že ide o nárok premlčaný.
41. V danom prípade ide o nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 674,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z istiny odo dňa 26.5.2018 do zaplatenia.
42. Súd mal za to, že predmetné úverové zmluvy uzavreté sporovými stranami sú spotrebiteľskými zmluvami vzhľadom na charakter zmluvných strán, kde veriteľ žalovaný pri jej uzatváraní vystupoval s poukazom na jeho predmet podnikania ako dodávateľ a dlžník žalobkyňa vystupovala v tomto zmluvnom vzťahu ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej a ani obchodnej činnosti.
43. Spotrebiteľské zmluvy, ktoré možno nazvať aj typové či adhézne, sú zmluvy, ktoré o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov s tým, že dodávateľ ako navrhovateľ (oferent) zmluvy vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv a stanovuje aj podmienky jej realizácie. Návrh zmlúv je veľmi často predtlačený na formulároch s tým, že fyzická osoba spotrebiteľ nemá možnosť dosiahnuť zmenu v návrhu zmluvy, nemôže vyjednávať a môže tento návrh buď prijať alebo neprijať a zmluvu neuzavrieť. U tohto druhu zmlúv sa doplňujú údaje o jednom z účastníkov zmluvy - o spotrebiteľovi.
44. Podľa ustálenej judikatúry systéme ochrany zavedený smernicou rady č.93/13/EHS o nekalých zmluvných podmienkach vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah ( rozsudky Súdneho dvora EÚ zo dňa 27.6.2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvad Editores, C-240/98, až C-244/98, ako aj z 26.10.2006 Mostaza Celáro, C-168/2005 Zb. I-10421, bod 25, tiež čl. z 37 uznesenia Súdneho dvora vo veci C-76/10 POHOTOVOSŤ- Korčovská).
45. Po preskúmaní zmluvy o úvere č. 520140642 zo dňa 28.2.23014 uzatvorenej medzi stranami sporu súd dospel k záveru, že uvedený úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. možno považovať za bezúročný a bez poplatkov, a to z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa ust. § 9. Úverová zmluva, ktorú uzavrel žalovaný ako dodávateľ a žalobkyňa ako spotrebiteľ, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch musí táto zmluva obsahovať niektoré údaje s absenciou ktorých, je spojený zákonom uvedený následok. V samotnej zmluve o úvere je uvedená len výška úveru, teda 600,- Eur, úrok vo výške 120,- Eur, servisný poplatok vo výške 108,- Eur, výška a počet splátok. Zmluva obsahuje výšku priemernej RPMN. Zo zmluvy o úvere však je zrejmé, že neobsahuje údaj o splatnosti jednotlivých splátok, termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako to vyžaduje § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. To má za následok to, že je úver bezúročný a bez poplatkov.
46. Čo sa týka uzavretej Zmluvy o úvere č. P520140138 zo dňa 30.11.2014 treba prisvedčiť argumentácii žalobkyne, že samotné označenie žalobkyne v predmetnej úverovej zmluve identifikačným číslom samo o sebe nemôže svedčiť o obchodnom charaktere vzťahu založenom žalobkyňou a žalobcom zmluvou o úvere. Z výsluchu žalobkyne jednoznačne vyplynulo, že tento úver jej bol poskytnutý na splatenie predchádzajúceho úveru, pričom u oboch zmlúv ako sprostredkovateľ vystupovala tá istá osoba. Z predtlačeného formulára zmluvy je nepochybné, že žalobkyňa nemohla zmeniť spôsob svojho označenia v zmluve o úvere, a ani účel úveru predformulovaný žalovaným. V tomto prípade dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy o úvere zaťažuje žalovaného. Ak teda žalovaný tvrdil, že zmluva o úvere je zmluvou uzatvorenou medzi podnikateľmi, bolo jeho povinnosťou túto skutočnosť preukázať relevantnými dôkazmi, pretože v prípade pochybnosti o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (spotrebiteľský vzťah), má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ, oprávnený), pričom existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti.
47. Vzhľadom na uvedené, súd aj predmetný úver zo Zmluvy o úvere č. P520140138 zo dňa 30.11.2014 vyhodnotil ako bezúročný a bez poplatkov, a to z rovnakého dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa ust. § 9. Úverová zmluva, ktorú uzavrel žalovaný ako dodávateľ a žalobkyňa ako spotrebiteľ, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch musí táto zmluva obsahovať niektoré údaje s absenciou ktorých, je spojený zákonom uvedený následok. V samotnej zmluve o úvere je uvedená len výška úveru, teda 700,- Eur, úrok vo výške 20% z istiny za celú dobu splácania úveru, poplatky vo výške 574,- Eur, výška a počet splátok. Zmluva obsahuje výšku priemernej RPMN. Zo zmluvy o úvere však je zrejmé, že neobsahuje údaj o splatnosti jednotlivých splátok, termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako to vyžaduje § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. Taktiež v zmluve absentuje údaj o RPMN. To má za následok to, že je úver bezúročný a bez poplatkov.
48. Ďalšou spornou skutočnosťou v konaní je namietané premlčanie nároku žalobkyne na bezdôvodné obohatenie.
49. Občiansky zákonník v ustanovení § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom rozlišuje medzi subjektívnou (ust. § 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (ust. § 107 ods. 2).
50. V danom prípade súd uzavrel, že subjektívna lehota na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia začala plynúť zaplatením poslednej splátky úveru nad rámec zákonom ustanovenej povinnosti. Nakoľko poslednú splátku úveru žalobkyňa zaplatila dňa 23.11.2015 ( táto skutočnosť medzi stranami sporu nebola sporná), subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula najneskôr dňa 24.11.2017. Žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 28.5.2018 a je potrebné konštatovať, že sa tak stalo po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu súd žalobu zamietol.
51. Podľa článku 8 Civilného sporového poriadku strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
52. Podľa článku 9 Civilného sporového poriadku strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.
53. Podľa článku 10 Civilného sporového poriadku strany sporu postupujú v konaní v súlade so zákonom a podľa pokynov súdu. Súd dohliada na riadny priebeh konania, určuje lehoty a ukladá potrebné opatrenia. Súd môže určiť záväzné procesné lehoty na niektoré procesné úkony.
54. Podľa článku 15 Civilného sporového poriadku dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.
55. Podľa článku 17 Civilného sporového poriadku súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
56. Civilné sporové konanie upravuje v ustanovení § 153 Civilného sporového poriadku sudcovskú koncentráciu konania a v ustanovení § 154 Civilného sporového poriadku zákonnú koncentráciu konania. Zákonná koncentrácia konania znamená, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. To znamená, že v prejednávanej veci tieto prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany mohli obe strany sporu uplatniť na súde najneskôr dňa 14.2.2019, kedy súd prvej inštancie vo veci vykonal pojednávanie a na tomto pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené. Táto zákonná koncentrácia konania však neznamená, že strany sporu môžu prostriedky procesnej obrany a prostriedky procesného útoku uplatňovať až do skončenia zákonnej koncentrácie konania, pretože sudcovská koncentrácia konania znamená, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany treba uplatniť včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana sporu mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Využívanie prostriedkov procesnej obrany alebo prostriedkov procesného útoku nemôže viesť k prieťahom v súdnom konaní, pretože práve sudcovská koncentrácia konania a zákonná koncentrácia konania má prispieť k rýchlemu konaniu a má zabrániť zdržiavaniu konania niektorou zo strán sporu. Účelom sudcovskej koncentrácie konania podľa ustanovenia § 153 Civilného sporového poriadku je zabrániť tomu, aby strany sporu zdržiavali spor niektorými procesnými úkonmi. Súd musí starostlivo zvažovať práva a povinnosti jednej aj druhej strany sporu, teda právo žalobcu na spravodlivý proces a na včasné rozhodnutie o žalobe a právo žalovaného, aby mal možnosť včas uplatniť všetko, čo namieta proti žalobcom uplatnenému právu.
57. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 14.2.2019 žiadala pripojiť zápis z jej výsluchu v trestnom konaní.
58. Súd má za to, že takéto využívanie prostriedkov procesného útoku nie je v súlade s ust. § 153 a ust. § 154 Civilného sporového poriadku, a preto návrh na vykonanie tohto dôkazu konkretizovaného žalobkyňou až na pojednávaní dňa 14.2.2019 zamietol.
59. Podľa ust. § 251 Civilného sporového poriadku trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
60. Podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
61. Podľa ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
62. Podľa ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
63. Podľa ust. § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta.
64. Výrok o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným sa opiera o ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
65. Vzhľadom k uvedenému súd o náhrade trov konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch písomných vyhotoveniach.
Podľa ust. § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa ust. § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania ( ust. § 127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ust. § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný nesplní povinnosť uloženú týmto rozhodnutím, môže oprávnený podať návrh na výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).