Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Cpr/6/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Ágnes Nagyovou v právnej veci žalobkyne: B.. H. I., U.. XX.X.XXXX, U. X. G. XX, E., právne zast.: JUDr. Dušan Repák, Krížna 47, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, Župné námestie 13, Bratislava, o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhradu funkčného platu,

rozhodol:

I. Súd určuje, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou č. 17758/2013/32/11 zo dňa 14.02.2013 je n e p l a t n é a štátnozamestnanecký pomer žalobkyne u žalovaného t r v á .

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu funkčného platu vo výške 37 400,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 894,- eur od 13.9.2013 do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 894,- eur od 13.10.2013 do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 894,- eur od 13.11.2013 do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 894,- eur od 13.12.2013 do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 894,- eur od 13.1.2014 do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 894,- eur od 13.2.2014 do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 1 162,50 eur od 13.3.2014 do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 1 162,50 eur od 13.4.2014 do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 1 162,50 eur od 13.5.2014 do zaplatenia, 8,15 % ročne zo sumy 1 162,50 eur od 13.6.2014 do zaplatenia, 8,15 % ročne zo sumy 1 168,50 eur od 13.7.2014 do zaplatenia, 8,15 % ročne zo sumy 1 168,50 eur od 13.8.2014 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 168,50 eur od 13.9.2014 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 168,50 eur od 13.10.2014 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 168,50 eur od 13.11.2014 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 168,50 eur od 13.12.2014 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 168,50 eur od 13.1.2015 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 181,50 eur od 13.2.2015 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 181,50 eur od 13.3.2015 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 181,50 eur od 13.4.2015 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 181,50 eur od 13.5.2015 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 181,50 eur od 13.6.2015 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 188,50 eur od 13.7.2015 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 197,50 eur od 13.8.2015 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 197,50 eur od 13.9.2015 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 197,50 eur od 13.10.2015 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 197,50 eur od 13.11.2015 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 197,50 eur od 13.12.2015 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 197,50 eur od 13.1.2016 do zaplatenia, 8,05 % ročne zo sumy 1 231,50 eur od 13.2.2016 do zaplatenia,

8,05 % ročne zo sumy 1 231,50 eur od 13.3.2016 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 1 231,50 eur od 13.4.2016 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 1 231,50 eur od 13.5.2016 do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Súd žalobu vo zvyšnej časti náhrady funkčného platu spolu s príslušenstvom z a m i e t a .

IV. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa dňa 27.06.2013 doručila súdu žalobu, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, určenia, že jej štátnozamestnanecký pomer u žalovaného trvá, tiež náhrady mzdy vo výške 894,- eur mesačne spolu s príslušenstvom od 13.09.2013 do času, kedy jej žalovaný umožní pokračovať v práci, a náhradu trov konania.

2. Žaloba bola odôvodnená na tom skutkovom základe, že žalobkyni bola dňa 14.02.2013 daná výpoveď z dôvodu zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta vo funkcii hlavného radcu, odboru financovania úradu z dôvodu, že pre ňu žalovaný v čase výpovede nemal iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a žalobkyňa sa so žalovaným nedohodli inak. Žalobkyňa napadla platnosť výpovede pre nedodržanie jej materiálnych náležitostí spočívajúcich v 1./ nesplnení zákonnej povinnosti žalovaného poskytnúť žalobkyni iné vhodné miesto, ktorým podľa nej žalovaný v čase výpovede disponoval (napr. na odbore kontroly, verejného obstarávania a iné miesta), 2./ nesplnení povinnosti žalovaného dohodnúť sa inak, 3./ nedodržaní postupu vopred prerokovať organizačné zmeny a ich dopad na konkrétnych zamestnancov so Základnou organizáciou odborového zväzu Justície SR pri Ministerstve spravodlivosti SR, 4./ prerokovaní organizačných zmien s odbormi bez uvedenia konkrétnych mien zamestnancov, ktorých sa organizačné zmeny dotkli, 5./ oznámení a doručení výpovede žalobkyni dňa 14.02.2013 o 11.50 hod. bez prítomnosti zástupcu odborovej organizácie, 6./ oneskorenom písomnom vyhotovení záznamu z mimoriadneho zasadnutia odborovej organizácie, ktoré sa uskutočnilo dňa 14.02.2013. Podľa žaloby žalobkyňa pracovala u žalovaného 19 a pol roka v agende rozpočtu ministerstva. Mala za to, že zrušenie jej miesta bolo cielené a účelové. Napriek zrušeniu jej miesta a výpovede zo strany zamestnávateľa sa dňa 02.05.2013 dostavila na pracovisko a svoj úmysel zotrvať v štátnozamestnaneckom pomere priamo uviedla riaditeľke odboru financovania úradu. Žalovaný jej však listom č. 17758/2013/32 zo dňa 30.04.2013 oznámil, že jej štátnozamestnanecký pomer končí výpoveďou.

3. Žalovaný dňa 15.8.2013 doručil súdu vyjadrenie, v ktorom žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobkyni bola daná výpoveď z dôvodu uvedeného v ustanovení § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, teda z dôvodu zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta, ku ktorému skutočne došlo s účinnosťou od 15.02.2013 rozhodnutím vedúcej služobného úradu č. 17746/2013/32/8 zo dňa 13.02.2013. Organizačné zmeny súvisiace s účinnosťou Organizačného poriadku č. 1/2013 ako i možnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou boli vopred prerokované so zástupcami odborovej organizácie na stretnutí dňa 14.02.2013, o čom svedčí aj záznam z mimoriadneho zasadnutia odborovej organizácie. K skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo spôsobom predpokladaným zákonom - výpoveďou podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe. Pri výpovednom dôvode podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe platí zásada, že rozhodnutie o zrušení štátnozamestnaneckého miesta a výber konkrétneho miesta, ktoré má byť zrušené, patrí výlučne služobnému úradu a súd nie je oprávnený rozhodnutie preskúmať (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/33/2008, resp. 2 Cdo/160/2011). Výpoveď zo strany služobného úradu bola vyhotovená písomne a žalobkyni bola riadne doručená, keďže túto prevzala osobne u žalovaného dňa 14.02.2013. Podľa žalovaného výpoveď obsahuje výpovedný dôvod a je definovaná označením zákonného ustanovenia, tiež skutkovým vymedzením (poukázaním na zrušenie štátnozamestnaneckého miesta a na dôvod zrušenia - organizačná zmena). Žalovaný poukázal na § 47 písm. b) zákona o štátnej službe a uviedol, že sa ponuková povinnosť vzťahuje na tie štátnozamestnanecké miesta, ktoré sú voľné a vhodné v okamihu doručenia výpovede, t. j. nie pred týmto, ale ani po tomto momente. Ku dňu 14.2.2013, v čase doručenia výpovede žalobkyni, bolo u neho voľné štátnozamestnanecké miesto v pozícii štátny radca - 9. platová trieda v odbore verejného obstarávania kancelárie vedúcej služobného úradu. Kvalifikačným predpokladom na obsadenie štátnozamestnaneckého miesta však bolo jednak dosiahnuté vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, ale aj odborná spôsobilosť na verejné obstarávanie podľa zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní, tiež praktické skúsenosti v uvedenej oblasti. Keďže žalobkyňa nespĺňala podmienku osobitného kvalifikačného predpokladu na obsadenie štátnozamestnaneckého miesta (odborná spôsobilosť na verejné obstarávanie), bolo podľa žalovaného zrejmé, že jej toto miesto nemohol ponúknuť, pričom podľa jeho uvedenia v čase doručenia výpovede nedisponoval iným vhodným štátnozamestnaneckým miestom. Žalovaný nespochybnil, že v čase doručenia výpovede boli štátnozamestnanecké miesta, na ktoré žalobkyňa poukázala a vo vzťahu ku ktorým doručila listinné dôkazy, obsadené dočasne - teda štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe, avšak uviedol, že neboli fyzicky voľné, napriek tomu, že boli obsadené v dočasnej štátnej službe. Pokiaľ by sa tie miesta mali ponúknuť žalobkyni, potom by žalovaný musel skončiť so štátnymi zamestnancami v dočasnej službe štátnozamestnanecký pomer. Podľa žalovaného teda tieto miesta neboli voľné a nemohli byť žalobkyni ponúknuté. Skonštatoval tiež, že pre žalobkyňu neboli ani vhodné, pretože išlo o miesta s inými platovými triedami, do akej bola žalobkyňa zaradená a líšili sa aj opisom štátnozamestnaneckého miesta.

3.1 Žalovaný ďalej uviedol, že na základe rozhodnutia orgánu odborovej organizácie - členského výboru č. 2/2013 zo dňa 12.02.2013 boli predseda a dvaja ďalší jeho členovia poverení na prerokovanie možností skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou so zamestnancami v dôsledku pripravovaných organizačných zmien súvisiacich s prijatím Organizačného poriadku č. 1/2013. V rozhodnutí bolo uvedené, že sa prerokovanie považuje za platné, ak sa ho z poverených osôb zúčastnia minimálne 2 osoby. Následne dňa 13.02.2013 sa uskutočnilo osobné stretnutie poverených osôb so zástupcami žalovaného. Prítomní poverení zástupcovia odborov boli oboznámení s pripravovanou novou organizačnou schémou žalovaného, plánovanými zmenami v organizácii práce žalovaného i s personálnym dopadom vyplývajúcim z organizačných zmien - t. j. zrušením štátnozamestnaneckých miest a miest pri výkone práce vo verejnom záujme u žalovaného a prípadným skončením štátnozamestnaneckých pomerov zamestnancov žalovaného výpoveďou, keďže z dôvodu organizačnej zmeny bolo možné skončiť štátnozamestnanecký pomer aj dohodou. Dňa 14.02.2013 sa uskutočnilo mimoriadne stretnutie zástupcov odborov a zástupcov žalovaného, ktorého účelom bolo prerokovanie možného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou v prípade zamestnancov, ktorých sa organizačná zmena mala konkrétne dotknúť, vrátane žalobkyne. Poverení zástupcovia odborov mali k dispozícii všetky materiály súvisiace s organizačnou zmenou prebiehajúcou u žalovaného. Podpísaním zápisnice o rokovaní bez akýchkoľvek výhrad dali poverení zástupcovia odborov zreteľne najavo, že sú dostatočne informovaní o prejednávaných skutočnostiach, a s plánovaným postupom žalovaného vo veci skončenia štátnozamestnaneckých a pracovných pomerov zamestnancov súhlasili. Zo záznamu z mimoriadneho zasadnutia odborovej organizácie so zástupcami žalovaného zo dňa 14.02.2013 vyplýva, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne výpoveďou bolo riadne vopred prerokované so zástupcami odborov. Žalovaný tvrdil, že preto nie je pravdou, že štátnozamestnanecké miesto žalobkyne bolo zrušené bez vedomia jej nadriadených, keďže sa uskutočnilo na základe návrhu jej generálnej riaditeľky. Jediný, kto mohol rozhodnúť o zrušení štátnozamestnaneckého miesta, bol vedúci služobného úradu, ktorého rozhodnutie muselo byť písomné. V konečnom dôsledku potom právne úkony voči štátnemu zamestnancovi robil vedúci služobného úradu a nie generálny riaditeľ, ani osobný úrad. Pokiaľ ide o doručenie výpovede, žalovaný uviedol, že sa uskutočnilo bez prítomnosti zástupcu odborovej organizácie. Ich prítomnosť však nebola potrebná, pretože k prerokovaniu organizačných zmien a jednotlivých výpovedí došlo za prítomnosti zástupcov odborov pred doručením výpovede.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom (v poradí prvým) č. k. 24Cpr/6/2013-191 zo dňa 04.07.2014 tak, že žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Podľa odôvodnenia rozsudku v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný porušil niektorú zo svojich povinností v rámci ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou výpoveďou, keď preukázal, že v čase výpovede nemohol ponúknuť žalobkyni iné vhodné pracovné miesto a v čase výpovede a počas plynutia výpovednej doby ju nemohol trvalo preložiť v rámci služobného úradu.

5. Proti predmetnému rozsudku žalobkyňa podala odvolanie. Považovala za preukázané, že v čase doručenia výpovede žalovaný disponoval voľným pracovným miestom na pozícii štátny radca - 9. platová trieda, pričom kvalifikačným predpokladom na obsadenie tohto štátnozamestnaneckého miesta bolo jednak vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, ale aj odborná spôsobilosť na verejné obstarávanie podľa zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní. Zároveň mala za preukázané, že žalovaný disponoval aj inými voľnými pracovnými miestami, keďže v čase doručenia výpovede prebiehali výberové konania na pracovné pozície žalovaného, ktoré boli v čase doručenia výpovede obsadené len zamestnancami v dočasnej štátnej službe. Podľa žalobkyne štátnozamestnanecké miesto možno obsadiť prijatím občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu alebo preložením štátneho zamestnanca (§ 20 ods. 1 zákona o štátnej službe). Voľné štátnozamestnanecké miesto obsadzuje služobný úrad preložením štátneho zamestnanca alebo na základe výberového konania alebo na základe výberu (§ 21 ods. 1 prvá veta zákona o štátnej službe). Tieto ustanovenia priamo určujú spôsob, ktorým možno voľné štátnozamestnanecké miesta obsadiť, kedy jedným zo spôsobov je aj preloženie štátneho zamestnanca. Keďže v čase doručovania výpovede a plynutia výpovednej doby žalovaný uskutočňoval výberové konania na štátnozamestnanecké miesta, tieto štátnozamestnanecké miesta museli byť voľnými miestami. Dočasne obsadené štátnozamestnanecké pozície je potrebné posudzovať vo vzťahu k stálej štátnej službe žalobkyne a povinnosti žalovaného v zmysle § 47 písm. b) zákona o štátnej službe ako voľné pracovné pozície. Tieto voľné pracovné pozície žalovaný žalobkyni neponúkol. V ďalšom žalobkyňa poukázala na to, že otázka posúdenia vhodnosti voľného štátnozamestnaneckého miesta nie je vecou jednostranného posúdenia žalovaného ako zamestnávateľa, ale vecou konsenzu oboch strán, kedy malo dôjsť pri oznámení o zrušení štátnozamestnaneckého miesta, ktoré predchádzalo doručeniu výpovede, k ponuke voľných štátnozamestnaneckých pracovných miest, ktoré boli dočasne obsadené pracovníkmi v dočasnej štátnej službe a následnému dialógu žalovaného so žalobkyňou, na základe ktorého by malo dôjsť k posúdeniu vhodnosti voľných pracovných miest a jej ďalšieho zamestnávania. Neakceptovala argumenty žalovaného, v zmysle ktorých mala možnosť zapojiť sa do prebiehajúcich výberových konaní na dočasne obsadené pracovné pozície, keďže v prípade skončenia pracovného pomeru je povinnosťou žalovaného postupovať podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe a ponúknuť žalobkyni vhodné pracovné miesto a nie povinnosťou žalobkyne sa prihlásiť do výberových konaní. Nie je teda ponechané na vôli žalovaného, či vhodné pracovné miesto žalobkyni ponúkne alebo nie. Mala za to, že si žalovaný nesplnil svoju povinnosť podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, keď jej neponúkol voľné pracovné pozície pred doručením výpovede, ktoré boli pre ňu vhodné, keďže ju informoval len o skutočnosti, že jedinou voľnou pracovnou pozíciou bolo pracovné miesto na pozícií štátny radca - 9. platová trieda. Ďalej žalobkyňa v odvolaní nesúhlasila ani s tým, že by výpoveď bola riadne predbežne prerokovaná s odborovou organizáciou.

6. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 6CoPr/16/2014-227 zo dňa 31.03.2016 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia v prejednávanej veci nebolo sporné, že štátnozamestnanecké miesto obsadené žalobkyňou bolo rozhodnutím vedúcej služobného úradu zrušené. Týmto podľa odvolacieho súdu došlo k naplneniu prvej z podmienok platnosti výpovede podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe. K otázke prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov odvolací súd uviedol, že výpoveď daná žalobkyni bola riadne predbežne prerokovaná, keďže z listinných dôkazov založených v spise vyplýva, že zástupcovia zamestnancov boli riadne oboznámení s obsahom prijatej organizačnej zmeny s dopadom na štátnozamestnanecké miesta s tým, že niektoré štátnozamestnanecké miesta budú zrušené a zamestnancom budú ponúknuté iné vhodné pozície alebo bude s nimi ukončený štátnozamestnanecký pomer výpoveďou podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe. Rovnako bol týmto zástupcom predložený menný zoznam zamestnancov, ktorých sa organizačná zmena týkala. Ohľadom ponukovej povinnosti zo strany žalovaného odvolací súd uviedol, že v tejto otázke je možné sčasti aplikovať závery súdnej praxe týkajúce sa otázky splnenia si ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, hoci sa naň ustanovenie § 120 zákona o štátnej službe neodvoláva. Podľa názoru odvolacieho súdu v prípade štátnozamestnaneckého miesta za vhodnú prácu je možné považovať i takú prácu, pri ktorej nie je celkom využitá kvalifikácia zamestnanca. Ak teda zamestnávateľ neponúkne štátnemu zamestnancovi v stálej štátnej službe voľné štátnozamestnanecké miesto primerané jeho kvalifikácii a zodpovedajúce jeho zdravotnému stavu a schopnostiam, ale ponúkne mu iba iné voľné miesto neprimerané jeho kvalifikácii, na ktoré zamestnanec nie je ochotný prejsť, nie sú splnené podmienky platnosti výpovede. Rozhodnutie, či táto ponuka bude využitá, je dané výlučne zamestnancovi, ktorý môže túto pracovnú príležitosť odmietnuť a teda zamestnanec musí mať možnosť vybrať si aj menej kvalifikovanú prácu, ak bude chcieť u zamestnávateľa ostať. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že štátnozamestnanecké miesta, na ktoré žalovaný v období od januára 2013 až do apríla 2013 vyhlásil výberové konania, boli v čase doručovania výpovede obsadené štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe, a preto neboli voľnými vhodnými miestami. Odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/232/2010, podľa ktorého je otázku vhodnosti konkrétnych voľných štátnozamestnaneckých miest potrebné vykladať extenzívne, aby sa príliš zužujúcim výkladom, ktorý by mohol zvádzať zo strany zamestnávateľa k splneniu ponukovej povinnosti čisto len formalisticky, neobchádzal sledovaný účel a zmysel ponukovej povinnosti zamestnávateľa ako jednej z hmotnoprávnych podmienok a predpokladov platného skončenia pracovného pomeru. Mal za to, že nemôžu preto obstáť argumenty žalovaného, že vyššie uvedené miesta nemohol žalobkyni ponúknuť, pretože tieto neboli voľné, keďže boli v čase výpovede obsadené štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe. Vychádzajúc z koncepcie zákona o štátnej službe je zrejmé, že tieto štátnozamestnanecké miesta žalovaný žalobkyni ako štátnej zamestnankyni v stálej štátnej službe mohol ponúknuť, a to jednak vzhľadom na znenie § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, ktoré terminologicky nerozlišuje štátnozamestnanecké miesto v dočasnej a stálej štátnej službe, jednak vzhľadom na § 17 ods. 1, ods. 3 písm. b), § 18 písm. f), § 20 a § 21 zákona o štátnej službe. Dočasná štátna služba je obsadzovaná na určitú dobu, a to buď na zastupovanie štátneho zamestnanca počas určitých prekážok brániacich výkonu štátnej služby, alebo do obsadenia tohto miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, navyše s časovo obmedzeným trvaním najviac na 6 mesiacov. Nič preto nebránilo žalovanému ponúknuť žalobkyni aj štátnozamestnanecké miesta obsadené v tom čase štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe, keďže výkon ich práce bol časovo limitovaný do momentu obsadenia ich miesta zamestnancom v stálej štátnej službe. Okrem toho vzhľadom na § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe služobný úrad mal možnosť žalobkyňu trvalo preložiť na voľné štátnozamestnanecké miesto aj kedykoľvek počas plynutia výpovednej doby. Odvolací súd tak považoval za zrejmé, že si žalovaný nesplnil ponukovú povinnosť a neponúkol žalobkyni žiadne štátnozamestnanecké miesto, ktoré mal v čase dania výpovede k dispozícii. Ak teda žalovaný v čase výpovede disponoval voľnými štátnozamestnaneckými miestami, na obsadenie ktorých žalobkyňa spĺňala kvalifikačné predpoklady a tieto jej neboli ponúknuté, porušil ponukovú povinnosť vyplývajúcu mu z § 47 písm. b) zákona o štátnej službe. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie za úlohu zistiť, či si žalovaný riadne splnil ponukovú povinnosť, keď sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalovaného, že hoci v čase výpovede danej žalobkyni disponoval pracovnými miestami, tieto nebolo možné považovať za voľné, keďže boli obsadené štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe. Uložil ďalej súdu prvej inštancie opätovne vykonať dokazovanie ohľadne zistenia, či žalovaný v čase výpovede disponoval voľnými pracovnými miestami zodpovedajúcimi kvalifikácii žalobkyne a tiež miestami nezodpovedajúcimi kvalifikácii žalobkyne (hoci obsadenými zamestnancami v dočasnej štátnej službe), a či tieto boli súčasne vhodnými pracovnými miestami, ku ktorým sa vzťahovala ponuková povinnosť žalovaného.

7. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie sa po vrátení veci zameral na zistenie, či si žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť.

8. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 22.11.2016 uviedla, že ako prílohu k žalobe predložila zoznam výberových konaní pre voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré podľa žalovaného boli v rozhodnom čase obsadené zamestnancami v dočasnej štátnej službe a okrem toho nezodpovedali kvalifikácii žalobkyne. S uvedeným však žalobkyňa nesúhlasila, mala za to, že z jednotlivých oznámení o vyhlásení výberov na štátnozamestnanecké miesta bolo zrejmé, že vo väčšine výberových konaní sa vyžadovalo vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, znalosť práce s PC, pričom uvedené podmienky žalobkyňa spĺňala. V prípade voľných miest s nižšou platovou triedou dokonca podmienkou bolo vysokoškolské vzdelanie I. stupňa alebo úplné stredoškolské vzdelanie. Ďalej poukázala na to, že jej výpoveď bola doručená dňa 14.02.2013 a výpovedná doba jej uplynula k 30.04.2013. Z prehľadu predložených výberových konaní mala pritom za preukázané, že v rozhodujúcom čase prebiehali u žalovaného viaceré výberové konania, ktoré boli ukončené napr. dňa 18.01.2013, 01.03.2013, 02.04.2013 či 26.04.2013. Osobitne poukázala na výberové konanie u žalovaného s dátumom uzávierky dňa 01.03.2013, ktoré považovala za prebiehajúce výberové konanie práve v čase doručovania výpovede žalobkyni. Ohľadom požadovanej náhrady funkčného platu uviedla, že tú si uplatňuje odo dňa 13.09.2013 práve z dôvodu, že započítala výšku odstupného vyplateného jej žalovaným, preto si náhradu funkčného platu za mesiace máj, jún, júl 2013, ktoré zodpovedajú výške odstupného, neuplatnila.

9. Žalovaný sa na pojednávaní dňa 22.11.2016 nestotožnil s právnym záverom rozhodnutia odvolacieho súdu a výkladom ponukovej povinnosti žalovaného, ani s tvrdením žalobkyne, že z ustanovenia § 17 a nasl. zákona o štátnej službe má vyplývať jednoznačná skutočnosť, že štátnozamestnanecké miesto zostáva do jeho riadneho obsadenia štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe voľné. Poukázal na dôvodovú správu k zákonu o štátnej službe, podľa ktorej voľným štátnozamestnaneckým miestom je miesto, na ktorom nikto nevykonáva štátnu službu. Tiež poznamenal, že splnenie ponukovej povinnosti má predchádzať doručeniu výpovede, preto ak by aj žalovaný disponoval voľným miestom v čase plynutia výpovednej doby, ustanovenie § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe dáva zamestnávateľovi len možnosť a nie povinnosť preložiť zamestnanca na voľné miesto počas plynutia výpovednej doby. Žalovaný ďalej žiadal od žalobkyne preukázať jej snahu zamestnať sa po tom, ako jej skončil štátnozamestnanecký pomer. Vzhľadom na uvedené potom žalovaný žiadal súd o zníženie požadovanej náhrady funkčného platu žalobkyne, prípadne o nepriznanie tejto náhrady za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Žalovaný tiež namietal žalobu v časti požadovaného úroku z omeškania s poukazom na to, že neexistuje pôsobnosť Občianskeho zákonníka v časti úrokov z omeškania na právne vzťahy, ktoré sú upravené v Zákonníku práce.

10. Dňa 24.1.2017 žalovaný doplnil svoje vyjadrenie k predmetnej veci a predložil súdu prehľad o štátnozamestnaneckých miestach. Zotrval na svojom stanovisku, že ku dňu doručenia výpovede žalobkyni dňa 14.02.2013 disponoval len jedným skutočne voľným štátnozamestnaneckým miestom, a to vo funkcii hlavný radca - 9. platová trieda, v odbore verejného obstarávania kancelárie vedúcej služobného úradu. Žalobkyňa však nespĺňala podmienku odbornej spôsobilosti na verejné obstarávanie, preto jej žalovaný toto vtedy voľné miesto neponúkol. Naďalej žalovaný zotrval aj na tej argumentácii, že štátnozamestnanecké miesta označené žalobkyňou, na ktorých obsadenie boli v čase doručovania výpovede žalobkyni vyhlásené výbery, neboli v tom čase voľnými štátnozamestnaneckými miestami, preto ich žalobkyni nemohol ponúknuť a ani neponúkol. Podľa názoru žalovaného základným predpokladom „vhodnosti“ štátnozamestnaneckého miesta je skutočnosť, že miesto je skutočne neobsadené a jeho obsadenie nie je žiadnym spôsobom limitované. Mal za to, že sa ponuková povinnosť vzťahuje len na také vhodné pracovné miesto, ktoré je voľné v čase od rozhodnutia o organizačnej zmene až po okamih doručenia výpovede. Ohľadom štátnozamestnaneckého miesta obsadeného štátnym zamestnancom v dočasnej štátnej službe uviedol, že ide o miesto, na ktorom sa vykonáva štátna služba, preto nie je možné kedykoľvek meniť jeho personálne obsadenie, taktiež mal za to, že by sa v opačnom prípade dopustil diskriminačného konania voči takému zamestnancovi. Žalovaný žiadal s poukazom na § 79 ods. 2 Zákonníka práce, aby súd v prípade konštatovania neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou nepriznal žalobkyni náhradu funkčného platu za čas presahujúci 12 mesiacov, keďže považoval za preukázané, že miesto, na ktorom žalobkyňa vykonávala štátnu službu, bolo zrušené a opätovne nebolo vytvorené, teda žalovaný pre svoje riadne a hospodárne fungovanie uvedené miesto nepotreboval. Žalovaný nakoniec vzniesol námietku započítania sumy 470,47 eur zodpovedajúcej časti nevyčerpanej dovolenky (náhrady mzdy) žalobkyne z dôvodu, že v prípade konštatovania neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru by uvedená suma žalobkyni nepatrila.

11. Žalobkyňa v priebehu konania dňa 14.2.2017 predložila súdu návrh na zmenu žaloby, o ktorom súd rozhodol uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 25.05.2018. Žalobkyňa zmenou žaloby žiadala zaviazať žalovaného na náhradu jej funkčného platu vo výške 38 911,50 eur brutto spolu s úrokom z omeškania. Žalovanú sumu špecifikovala vzhľadom na pravidelnú valorizáciu platov štátnych zamestnancov nasledovne - za rok 2013 si uplatnila funkčný plat vo výške 1 142,50 eur, za rok 2014 od 01.01.2014 do 31.05.2014 vo výške 1 162,50 eur, za rok 2014 od 01.06.2014 do 31.12.2014 vo výške 1 168,50 eur, za rok 2015 od 01.01.2015 do 31.05.2015 vo výške 1 181,50 eur, za rok 2015 od 01.06.2015 do 30.06.2015 vo výške 1 188,50 eur, za rok 2015 od 01.07.2015 do 31.12.2015 vo výške 1 197,50 eur, za rok 2016 od 01.01.2016 do 31.05.2016 vo výške 1 231,50 eur, to všetko s poukazom na dekrét Ministerstva spravodlivosti SR z 01.06.2012, ktorým bol naposledy určený funkčný plat žalobkyne v spojení s nariadením vlády SR č. 440/2013 Z. z., č. 394/2014 Z. z. a č. 431/2015 Z. z. Mala za to, že návrhom na zmenu petitu nezmenila svoj žalobou uplatnený nárok, len špecifikovala hodnotu svojho priemerného mesačného zárobku, ktorý by reálne zarábala, ak by s ňou žalovaný neskončil služobný pomer.

12. Dňa 16.5.2017 žalovaný predložil súdu zoznam (aktuálny ku dňu 31.01.2013) štátnozamestnaneckých miest, na ktorých vykonávali dočasnú štátnu službu iní zamestnanci. Podľa uvedeného zoznamu bolo do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta zamestnancom v stálej štátnej službe prijatých 15 zamestnancov do dočasnej štátnej služby. Žalovaný však uviedol, že z celkového počtu 15 štátnozamestnaneckých miest ku dňu dania výpovede žalobkyni bolo aktuálnych len 11, keďže v prípade 4 miest úspešne prebehli výbery ku dňu doručenia výpovede žalobkyni. Žalovaný potom tvrdil, že nie každé dočasne obsadené štátnozamestnanecké miesto by bolo pre žalobkyňu vhodné, keď napr. na sekcii legislatíva bolo potrebné právnické vzdelanie a na iných úsekoch sa vyžadovala aj znalosť cudzieho jazyka.

13. Na pojednávaní dňa 25.05.2018 žalobkyňa v zastúpení právnym zástupcom poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/232/2010, podľa ktorého z logického a aj z gramatického výkladu ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a) zákona o štátnej službe jednoznačne vyplýva zákonodarcom sledovaný cieľ, t.j. že zamestnávateľ musí so zamestnancom, s ktorým chce skončiť štátnozamestnanecký pomer, viesť aktívny dialóg o jeho ďalšom možnom zotrvaní v štátnozamestnaneckom pomere. V prvom rade musí zamestnanca vyzvať, či je alebo nie je ochotný prejsť na iné, pre neho vhodné pracovné miesto. Zo správania žalovaného však žalobkyňa dedukovala, že si túto povinnosť nesplnil, najmä keď už dňa 12.2.2013 žalovaný vydal rozhodnutie č. 1/2013 a č. 2/2013, ktorými poveril konkrétnych zamestnancov prerokovaním výpovede zamestnancov v súvislosti s organizačnými zmenami. Podľa žalobkyne potom z uvedeného vyplýva, že už dňa 12.2.2013, kedy prebehol výber na pracovnú pozíciu štátny radca

- kancelária ministerky, bolo zrejmé, že žalobkyni bude doručená výpoveď. Po doručení výpovede následne dňa 20.2.2013 žalovaný vyhlásil ďalšie výberové konanie na pozíciu štátny radca v odbore kontroly a sťažností. V nadväznosti na uvedené a na listinné dôkazy predložené žalovaným mala žalobkyňa za to, že v rozhodujúcom čase boli u žalovaného voľné nasledovné štátnozamestnanecké miesta: radca - kancelária štátnej tajomníčky, hlavný štátny radca v útvare vedúceho služobného útvaru, hlavný štátny radca v sekcii legislatívy, hlavný štátny radca v podútvare odbor implementácie projektov, štátny radca - odbor kontroly a sťažností, odborný radca v kancelárii štátnej tajomníčky, štátny radca - podútvar OSS a útvar sekcia právnych služieb, štátny radca v kancelárii ministerky, štátny radca na odbore medzinárodného a európskeho práva verejného a samostatný radca tiež na odbore medzinárodného a európskeho práva verejného.

14. Žalovaný dňa 25.6.2018 predložil súdu služobné zmluvy zamestnancov, ktorí vykonávali u žalovaného dočasnú štátnu službu v období január až marec 2013, pričom išlo o štátnozamestnanecké miesta, na ktoré žalobkyňa poukázala - 1./ radca, kancelária štátnej tajomníčky, 2./ hlavný štátny radca, osobný úrad, 3./ hlavný štátny radca, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva sekcie legislatívy, 4./ hlavný štátny radca, odbor implementácie projektov sekcie informatiky a riadenia projektov, 5./ štátny radca, odbor kontroly a sťažností, 6./ odborný radca, kancelária štátnej tajomníčky, 7./ štátny radca, oddelenie správy súdov sekcie právnych služieb, 8./ štátny radca, kancelária ministra, 9./ štátny radca, odbor milostí, prevencie kriminality, mediácie a probácie sekcie trestného práva, 10./ samostatný radca, odbor medzinárodného a európskeho práva verejného sekcie medzinárodného a európskeho práva. Žalovaný potom v priebehu konania opätovne považoval za preukázané, že v čase doručovania výpovede žalobkyni nebol vyhlásený žiadny výber. Tie miesta, vo vzťahu ku ktorým zaslal služobné zmluvy, nepatrili podľa jeho názoru do jeho ponukovej povinnosti, pretože výbery na ne boli vyhlásené až po výpovedi danej žalobkyni. Mal tiež za to, že nie na každé takéto miesto žalobkyňa spĺňala kvalifikačné predpoklady, keď sa napríklad pre funkciu hlavný štátny radca, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva sekcie legislatívy, pre funkciu štátny radca, oddelenie správy súdov sekcie právnych služieb a pre funkciu štátny radca, odbor milostí, prevencie kriminality, mediácie a probácie sekcie trestného práva vyžadovalo právnické vzdelanie. Žalovaný dňa 25.06.2018 súčasne reagoval aj na zmenu žaloby, ktorá bola pripustená uznesením zo dňa 25.05.2018, tak, že vzniesol námietku premlčania uplatňovaného v časti, ktorá je vyššia ako pôvodne žalovaná suma 894,- eur. Podľa žalovaného z predloženého mzdového listu žalobkyne za rok 2013 je evidentné, že priemerný zárobok žalobkyne bol v rozhodujúcom období vo výške 894,- eur, túto sumu si napokon žalobkyňa aj uplatnila žalobou zo dňa 25.06.2013.

15. Žalobkyňa listom doručeným súdu dňa 09.08.2018 reagovala na žalovaným predložené služobné zmluvy zamestnancov, ktorí vykonávali u žalovaného dočasnú štátnu službu v období január až marec 2013. Podľa žalobkyne potom zo žalovaným predložených služobných zmlúv jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia výpovede žalobkyni a tiež v priebehu plynutia výpovednej doby žalovaný disponoval voľnými štátnozamestnaneckými miestami v rozhodujúcom čase obsadenými zamestnancami v dočasnej štátnej službe. Išlo napríklad o funkciu odborný radca alebo samostatný radca s tým, že hoci išlo o miesta s nižšou platovou triedou, do akej bola žalobkyňa pôvodne zaradená, avšak tieto miesta predstavovali pre ňu primerané vhodné miesto. K jednotlivým služobným zmluvám predloženým žalovaným uviedla presné dátumy, dokedy boli tieto miesta obsadené, pričom z každej zmluvy vyplynulo, že štátnozamestnanecké miesto v konkrétnej funkcii bolo dočasne obsadené na obdobie do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najviac však na šesť mesiacov. Žalobkyňa tiež trvala na tom, že jej žalovaný mohol ponúknuť aj voľné štátnozamestnanecké miesto vo funkcii štátny radca v odbore verejného obstarávania, keďže spĺňala podmienku vysokoškolského vzdelania II. stupňa a podmienku odbornej spôsobilosti na verejné obstarávanie mohla získať.

16. V priebehu konania dňa 13.11.2018 žalobkyňa nesúhlasila ani s námietkou žalovaného na zníženie náhrady funkčného platu z dôvodu, že miesto žalobkyne bolo zrušené a znova už nebolo vytvorené. Žalobkyňa mala za to, že súd by mohol pristúpiť k zníženiu alebo nepriznaniu náhrady funkčného platu žalobkyne za čas presahujúci 12 mesiacov až vtedy, ak možno vyvodiť, že sa žalobkyňa mohla, ale sa bez vážnych dôvodov nezapojila do práce u iného zamestnávateľa. Uviedla, že po skončení služobného pomeru hľadala nové zamestnanie tak vo svojom odbore, ako aj v príbuzných odboroch a činnostiach, v ktorých by mohla využiť a uplatniť svoje kvalifikačné predpoklady, nebolo však voľné pracovné miesto. Poukázala na tom že spolupracovala s úradom práce, bola na príslušnom úrade riadne evidovaná v období od 01.05.2013 do 31.01.2016 a v období od 01.11.2016 do 30.09.2017. V období od 01.02.2016 do 31.10.2016 bola zamestnaná ako administratívna sila v Materskej škole v Senci a od 01.11.2017 je v služobnom pomere v dočasnej štátnej službe služobného úradu Štátna pokladnica. Zabezpečovala tiež starostlivosť o svoju matku, v súvislosti s tým žiadala aj o priznanie peňažného príspevku na opatrovanie fyzickej osoby, ten jej však nebol priznaný. Mala tak za preukázané, že si prácu hľadala. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby jej súd priznal náhradu funkčného platu za maximálne možné obdobie 36 mesiacov spolu s úrokom z omeškania. Žalobkyňa sa vyjadrila aj k žiadosti žalovaného o započítanie sumy 471,47 eur titulom vyplatenej časti nevyčerpanej dovolenky žalobkyni pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Žalobkyňa vo vzťahu k žalovaným uplatnenej námietke započítania vzniesla námietku premlčania, keď podľa jej názoru žalovaný mohol uplatniť započítaciu námietku len do troch rokov od podania žaloby, teda najneskôr do 27.6.2016. Napriek tomu však uviedla, že započítanie dovolenky nie je dôvodné, poukázala na § 113 ods. 2 Zákonníka práce a mala za to, že ak by súd v súčasnosti určil neplatnosť skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru, potom by si toho času už nemohla vyčerpať dovolenku, na ktorú mala zákonný nárok.

17. Žalovaný listom doručeným súdu dňa 24.12.2018 apeloval na súd na využitie svojho moderačného práva a znížiť tak žalobkyňou požadovanú náhradu funkčného platu. Poukázal na to, že žalobkyňa v konaní predložila len 9 listinných dôkazov o tom, že si sama aktívne hľadala prácu, dokonca za roky 2013 až 2016 ide len o 7 listinných dôkazov, hoci z jej vyjadrenia vyplýva, že na príslušnom úrade práce bola evidovaná až 44 mesiacov. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že si žalobkyňa aktívne hľadala prácu len každých 5 mesiacov, preto takýto prístup žalobkyne nemožno nazvať aktívnym vo vzťahu k hľadaniu práce, ba skôr pasívnym, keď žalobkyňa podľa vlastného uvedenia obmedzila hľadanie práce a priori na oblasť štátnej služby, čím de facto samú seba diskvalifikovala z ďalších možných pracovných príležitostí. Žalovaný tak mal za to, že takéto subjektívne rozhodnutie žalobkyne obmedziť sa pri hľadaní práce nemôže ísť na ťarchu žalovanému v kontexte priznania plnej náhrady mzdy.

18. V súlade s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v uznesení č. k. 6CoPr/16/2014-227 zo dňa 31.03.2016 súd v predmetnej veci vykonal dokazovanie už len ohľadom splnenia ponukovej povinnosti žalovaného.

19. Súd sa po oboznámení s listinnými dôkazmi predloženými žalobkyňou a žalovaným, ako i ostatným obsahom spisu zistil nasledovný skutkový a právny záver.

19.1 Žalobkyňa bola zamestnancom u žalovaného od 01.11.1993, kedy jej vznikol pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy č. 206/1993-30 z 29.10.1993. Rozhodnutím č. 10117/2004-33/6 z 27.11.2004 bola vymenovaná do stálej štátnej služby. Oznámením o zmene organizačného útvaru z 10.01.2011 bola žalobkyňa s účinnosťou od 10.01.2011 zaradená do organizačného útvaru odboru financovania a centralizovaných činností sekcie rozvoja, ekonomiky a správy. Oznámením o zrušení štátnozamestnaneckého miesta č. 17758/2013/32 z 13.02.2013 žalovaný oznámil žalobkyni zrušenie jej štátnozamestnaneckého miesta vo funkcii hlavný radca, v odbore financovania úradu a centralizovaných činností sekcie ekonomiky, ku ktorému došlo na základe Organizačného poriadku žalovaného č. 1/2013 a na základe rozhodnutia vedúcej služobného úradu žalovaného č. 17746/2013/32/8 z 13.02.2013 z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce a zabezpečenia efektívneho vynakladania finančných prostriedkov štátneho rozpočtu na rok 2013. Zrušenie štátnozamestnaneckého miesta dovtedy obsadené žalobkyňou nadobudlo účinnosť dňa 15.02.2013. Dôvodom zrušenia štátnozamestnaneckých miest bola predovšetkým skutočnosť, že mzdové prostriedky boli v rozpočte žalovaného pre rok 2013 znížené o 5 %. Žalovaný dňa 14.02.2013 prerokoval so žalobkyňou rozhodnutie vedúcej služobného úradu z 13.02.2013 č. 17746/2013/32/8, na základe ktorého s účinnosťou od 15.02.2013 malo dôjsť k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta obsadeného žalobkyňou. Žalobkyni bolo súčasne oznámené, že žalovaný toho času nemá pre ňu iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. Následne jej bolo doručené rozhodnutie vedúcej služobného úradu o zrušení jej štátnozamestnaneckého miesta a výpoveď. Výpoveďou č. 1778/2013/32/11 zo dňa 14.02.2013 žalovaný ukončil so žalobkyňou štátnozamestnanecký pomer výpoveďou podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe na základe rozhodnutia vedúcej služobného úradu žalovaného č. 17746/2013/32/8 z 13.02.2013, keďže služobný úrad nemal pre žalobkyňu iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, pričom sa so služobným úradom žalobkyňa nedohodla inak. Štátnozamestnanecký pomer skončil uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, teda dňom 30.04.2013. Žalobkyni patrilo odstupné vo výške trojnásobku funkčného platu. Listom z 20.04.2013 žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na jej ďalšom zamestnávaní. Žalovaný jej však oznámil, že v čase dania výpovede disponoval v sekcii ekonomiky len jedným voľným pracovným miestom, ktoré nebolo vhodné pre žalobkyňu. Išlo o pozíciu

- štátny radca - 9. platová trieda - 1 štátnozamestnanecké miesto, VŠ 2. stupňa, so špeciálnom požiadavkou na výkon práce - odborná spôsobilosť na verejné obstarávanie podľa zák. č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní. Z výpovede žalovaného na pojednávaní dňa 04.07.2014 a z predloženej organizačnej štruktúry a stavu zamestnancov u žalovaného po organizačnej zmene (č. l. 171) vyplynulo, že od 15.2.2013 do 31.8.2013 nebolo v služobnom úrade žalovaného vytvorené štátnozamestnanecké miesto, ktorého opis činností by bol zhodný alebo obdobný s opisom činností štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne.

19.2 Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou k žalobe - z oznámení o vyhlásení výberu a následne z prehľadu štátnozamestnaneckých miest, na ktorých obsadenie bol vyhlásený výber, ktorý predložil žalovaný (č. l. 257) vyplýva, že u žalovaného bolo vyhlásených niekoľko výberových konaní: 1./ s dátumom uzávierky 18.1.2013, pokiaľ ide o pozíciu štátny radca v kancelárii ministra (výber uskutočnený dňa 12.2.2013), 2./ s dátumom uzávierky 1.3.2013 na pozíciu štátny radca v odbore kontroly a sťažností (výber uskutočnený dňa 25.3.2013), 3./ s dátumom uzávierky 2.4.2013 na pozíciu odborný radca v kancelárii štátnej tajomníčky (výber uskutočnený dňa 30.4.2013), 4./ s dátumom uzávierky 2.4.2013 na pozíciu radca v kancelárii štátnej tajomníčky (výber uskutočnený dňa 23.4.2013), 5./ s dátumom uzávierky 10.4.2013 na pozíciu samostatný radca v odbore medzinárodného a európskeho práva verejného (výber uskutočnený dňa 26.4.2013), 6./ s dátumom uzávierky 26.4.2013 na pozíciu hlavný štátny radca - osobný úrad (výber uskutočnený dňa 20.5.2013), 7./ s dátumom uzávierky 26.4.2013 na pozíciu hlavný štátny radca v odbore legislatívy občianskeho a obchodného práva (výber uskutočnený dňa 22.5.2013), 8./ s dátumom uzávierky 29.4.2013 na pozíciu radca v kancelárii zástupcu SR pred súdmi EÚ (výber uskutočnený dňa 6.6.2013). Zo všetkých vyššie uvedených oznámení o vyhlásení výberu vyplýva požiadavka vysokoškolského vzdelania II. stupňa, vysokoškolského vzdelania I. stupňa, či dokonca úplné stredoškolské vzdelanie a znalosť práce s PC. Oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanou skutočnosťou nevyžadovalo.

19.3 Z prehľadu štátnozamestnaneckých miest, na ktorých obsadenie bol vyhlásený výber, a ktorý bol súdu predložený žalovaným spolu s oznámeniami o vyhlásení výberu (č. l. 257) súd zistil, že ide o listinné dôkazy predložené žalobkyňou k žalobe (bod 20.2 tohto rozsudku), avšak s určitými odchýlkami. Kým z oznámení o vyhlásení výberu predložených žalobkyňou vyplýva, že uchádzači o jednotlivé funkcie musia splniť len dve požiadavky, a to vzdelanie (vysokoškolské II. stupňa, I. stupňa alebo úplné stredné vzdelanie) a znalosť PC, z oznámení o vyhlásení výberu predložených žalovaným vyplývajú aj ďalšie predpoklady, ktoré uchádzač musel splniť, ak sa chcel uchádzať o konkrétnu funkciu. V prípade výberu na pozíciu hlavný štátny radca v odbore legislatívy občianskeho a obchodného práva s dátumom uzávierky 26.4.2013 sa vyžadovalo vysokoškolské vzdelanie II. stupňa v odbore právo. V prípade výberu na pozíciu radca v kancelárii zástupcu SR pred súdmi EÚ s dátumom uzávierky 29.4.2013 sa vyžadovala znalosť anglického alebo nemeckého jazyka a tiež práca s databázami judikatúry a legislatívy inštitúcií EÚ.

19.4 Z prehľadu viazaných (dočasne uvoľnených) štátnozamestnaneckých miest k 14.2.2013 (č. l. 277) vyplýva, že u žalovaného bolo 19 dočasne uvoľnených miest, pričom išlo o miesta počas dočasného preloženia štátneho zamestnanca a počas materskej a rodičovskej dovolenky štátnej zamestnankyne. 19.5 Z prehľadu dočasnej štátnej služby na dobu určitú (č. l. 304) súd zistil, že z celkového počtu 36 štátnozamestnaneckých miest bolo u žalovaného prijatých 15 zamestnancov do dočasnej štátnej služby, a to do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta zamestnancom v stálej štátnej službe.

19.6 Z predložených 10 služobných zmlúv zamestnancov žalovaného, ktorí boli prijatí do dočasnej štátnej služby, súd zistil nasledovné: 1./ podľa služobnej zmluvy č. 27/2012/32/90 bol do funkcie radca, v odbore štátnej služby 2.06 Justícia, v organizačnom útvare kancelária štátnej tajomníčky, prijatý zamestnanec do dočasnej štátnej služby od 2.11.2012 do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najviac 6 mesiacov, t.j. do 1.5.2013, 2./ podľa služobnej zmluvy č. 27/2012/32/110 bol do funkcie hlavný štátny radca, v odbore štátnej služby 1.01 Riadenie štátnej služby, v organizačnom útvare osobný úrad, prijatý zamestnanec do dočasnej štátnej služby od 1.1.2013 do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najviac 6 mesiacov, t.j. do 30.6.2013, 3./ podľa služobnej zmluvy č. 27/2012/32/103 bol do funkcie hlavný štátny radca, v odbore štátnej služby 2.06 Justícia, v organizačnom útvare odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva sekcie legislatívy, prijatý zamestnanec do dočasnej štátnej služby od 15.12.2012 do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najviac 6 mesiacov, t.j. do 14.6.2013, 4./ podľa služobnej zmluvy č. 27/2012/32/112 bol do funkcie hlavný štátny radca, v odbore štátnej služby 1.05 Informatika, v organizačnom útvare odbor implementácie projektov sekcie informatiky a riadenia projektov, prijatý zamestnanec do dočasnej štátnej služby od 7.1.2013 do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najviac 6 mesiacov, t.j. do 6.7.2013, 5./ podľa služobnej zmluvy č. 27/2012/32/76 bol do funkcie štátny radca, v odbore štátnej služby 1.07 Kontrola, dozor, sťažnosti, petície a audit, v organizačnom útvare odbor kontroly a sťažností, prijatý zamestnanec do dočasnej štátnej služby od 1.10.2012 do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najviac 6 mesiacov, t.j. do 31.3.2013, 6./ podľa služobnej zmluvy č. 27/2012/32/93 bol do funkcie odborný radca, v odbore štátnej služby 2.06 Justícia, v organizačnom útvare kancelária štátnej tajomníčky, prijatý zamestnanec do dočasnej štátnej služby od 1.11.2012 do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najviac 6 mesiacov, t.j. do 30.4.2013, 7./ podľa služobnej zmluvy č. 27/2012/32/107 bol do funkcie štátny radca, v odbore štátnej služby 2.06 Justícia, v organizačnom útvare oddelenie správy súdov sekcie právnych služieb, prijatý zamestnanec do dočasnej štátnej služby od 1.1.2013 do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najviac 6 mesiacov, t.j. do 30.6.2013, 8./ podľa služobnej zmluvy č. 27/2012/32/63 bol do funkcie štátny radca, v odbore štátnej služby 1.02 Kancelária predstaviteľa štátnej moci, v organizačnom útvare kancelária ministra, prijatý zamestnanec do dočasnej štátnej služby od 15.8.2012 do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najviac 6 mesiacov, t.j. do 14.2.2013, 9./ podľa služobnej zmluvy č. 27/2012/32/109 bol do funkcie štátny radca, v odbore štátnej služby 2.06 Justícia, v organizačnom útvare odbor milostí, prevencie kriminality, mediácie a probácie sekcie trestného práva, prijatý zamestnanec do dočasnej štátnej služby od 1.1.2013 do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najviac 6 mesiacov, t.j. do 30.6.2013, 10./ podľa služobnej zmluvy č. 27/2012/32/92 bol do funkcie samostatný radca, v odbore štátnej služby 2.06 Justícia, v organizačnom útvare odbor medzinárodného a európskeho práva verejného sekcie medzinárodného a európskeho práva, prijatý zamestnanec do dočasnej štátnej služby od 1.11.2012 do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najviac 6 mesiacov, t.j. do 30.4.2013.

19.7 Z oznámenia o vyhlásení výberu č. 12-3 na pozíciu hlavný štátny radca v referáte verejného obstarávania vyplýva, že sa žiadosti o zaradenie do výberu mohli podávať do 27.12.2013. Podľa tohto oznámenia išlo o stálu štátnu službu na pozíciu hlavný štátny radca, v odbore štátnej služby - 2.06 justícia a v rámci organizačného útvaru - odbor hospodárskej správy a verejného obstarávania, referát verejného obstarávania. Podľa tohto oznámenia o výbere na uchádzačov boli kladené nasledovné požiadavky: vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, práca s PC, Microsoft Word, Excel, Internet. Výhodou bola prax v oblasti verejného obstarávania. Vyžadovala sa schopnosť tímovej spolupráce, komunikatívnosť, dobrý písomný prejav, vyrovnaný postoj k pracovnému zaťaženiu a spoľahlivosť. Oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami sa nevyžadovalo.

19.8 Podľa opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta z 11.5.2012 vyplýva, že B.. H. Č. vykonával funkciu štátneho radcu, v odbore štátnej služby - 1.01. riadenie štátnej služby, v organizačnom útvare

- kancelária vedúceho služobného úradu. Kvalifikačnými predpokladmi na výkon tejto funkcie boli vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, práca s PC, odborná spôsobilosť na verejné obstarávanie podľa zákona č. 25/2006 Z. z. Súdu bol predložený aj preukaz uvedenej osoby o odbornej spôsobilosti vydaný Úradom pre verejné obstarávanie z 3.10.2001.

19.9 Zo mzdového listu žalobkyne za rok 2013 súd zistil, že žalobkyňa v mesiaci január 2013 odpracovala 23 dní, jej základná mzda a zároveň mzda bola vo výške 1 136,50 eur, tarifný plat predstavoval sumu 783,50 eur, zvýšenie bolo v sume 353,- eur a jej osobné hodnotenie bolo vo výške 315,50 eur. V mesiaci február 2013 žalobkyňa odpracovala 11 dní, jej základná mzda a zároveň mzda bola vo výške 625,07 eur, tarifný plat predstavoval sumu 430,92 eur, zvýšenie bolo v sume 194,15 eur a jej osobné hodnotenie bolo vo výške 173,53 eur. V mesiaci marec 2013 žalobkyňa odpracovala 17 dní, jej základná mzda bola vo výške 920,02 eur, tarifný plat predstavoval sumu 634,26 eur, zvýšenie bolo v sume 285,76 eur a jej osobné hodnotenie bolo vo výške 255,41 eur. V mesiaci apríl 2013 jej bolo vyplatené odstupné v sume 3 409,50 eur.

19.10 Podľa oznámenia o výške a zložení funkčného platu č. 14/2012/32/152 z 1.6.2012 žalobkyni s účinnosťou od 1.6.2012 patril funkčný plat v 8. platovej triede v zložení: platová tarifa = 631,50 eur, zvýšenie platovej tarify o 24% = 152,- eur, osobný príplatok vo výške 315,50 eur a vyrovnanie v sume 37,50 eur. Jej funkčný plat bol spolu vo výške 1 136,50 eur.

19.11 Z oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok zo dňa 4.11.2016 vyplýva, že žalobkyňa bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie odo dňa 1.11.2016. Podľa potvrdenia úradu zo dňa 12.2.2016 bola žalobkyňa vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 1.5.2013 do 31.1.2016 vrátane.

19.12 Z pracovnej zmluvy zo dňa 29.1.2016 súd zistil, že žalobkyni vznikol odo dňa 1.2.2016 pracovný pomer na dobu určitú do 31.10.2016 so zamestnávateľom - Materskou školou v Senci, pričom bola prijatá na pozíciu „administratívna sila“. Podľa potvrdenia o príjme od tohto zamestnávateľa žalobkyňa dosiahla príjem za obdobie od februára 2016 do októbra 2016 vo výške 5 115,12 eur.

19.13 Zo služobnej zmluvy č. 333/2017/OÚ z 25.9.2017 súd zistil, že žalobkyni dňom 1.10.2017 vznikol štátnozamestnanecký pomer na výkon funkcie hlavného radcu. Služobným úradom žalobkyne je Štátna pokladnica so sídlom v Bratislave. Žalobkyňa bola prijatá do dočasnej štátnej služby na dobu zastupovania štátneho zamestnanca.

19.14 Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou na preukázanie jej tvrdenia, že sa uchádzala o zamestnanie u rôznych zamestnávateľov, súd zistil, že Vysoká škola múzických umení jej listom zo dňa 3.12.2013 oznámila, že nesplnila požadované kritériá na obsadenie funkcie vedúceho zamestnanca

- tajomníka Divadelnej fakulty. Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR listom zo dňa 14.5.2014 oznámilo žalobkyni výsledok výberu na obsadenie voľného štátnozamestnaneckého miesta, podľa ktorého nevyhovela stanoveným požiadavkám. Trnavská univerzita v Trnave listom zo dňa 26.5.2015 oznámilo žalobkyni, že ju neprijíma na miesto odborného referenta pre plán a rozpočet. Žalobkyňa taktiež nebola prijatá na miesto „referentka na kumulovanú funkciu personalistka, správca majetku a pokladňa“ v Geografickom ústave SAV, kde sa konalo výberové konanie dňa 3.12.2014. Žalobkyňa sa v roku 2015 uchádzala aj o miesto samostatného referenta rozpočtovania a financovania vo verejnej správe na Univerzite Komenského v Bratislave, avšak neúspešne. Žalobkyňa predložila súdu listinný dôkaz - emailovú komunikáciu, podľa ktorej jej dňa 18.1.2016 bolo z Národného centra zdravotníckych informácií oznámené, že na základe pracovného pohovoru nebola vybraná na pozíciu referent rozpočtu. Žalobkyňa v roku 2016 bola taktiež neúspešná vo výberovom konaní na Univerzite Komenského v Bratislave. Žalobkyňa dňa 22.4.2015 podala žiadosť o peňažný príspevok na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok zo dňa 18.6.2015 jej však peňažný príspevok na opatrovanie fyzickej osoby nebol priznaný.

Žalobkyňa predložila súdu potvrdenie aj o tom, že si v roku 2017 hľadala zamestnanie u zamestnávateľa

- Okresný úrad Bratislava a Mestský úrad Senec.

20. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v znení účinnom v čase dania výpovede (ďalej len „zákon o štátnej službe“) tento zákon upravuje štátnozamestnanecké vzťahy v súvislosti s vykonávaním štátnej služby štátnymi zamestnancami.

Podľa § 1 ods. 4 zákona o štátnej službe na štátnozamestnanecké vzťahy sa vzťahuje , len ak to ustanovuje tento zákon.

Podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej službe dočasná štátna služba je štátna služba na určitú dobu. Dočasná štátna služba sa vykonáva bez adaptačného obdobia.

Podľa § 17 ods. 3 písm. b) zákona o štátnej službe do dočasnej štátnej služby možno prijať občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu, bez výberového konania alebo bez výberu na voľné štátnozamestnanecké miesto do obsadenia tohto miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe.

Podľa § 18 písm. f) zákona o štátnej službe dočasná štátna služba štátneho zamestnanca prijatého podľa § 17 ods. 3 písm. b) trvá najviac šesť mesiacov.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o štátnej službe štátnozamestnanecké miesto možno obsadiť prijatím občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu, alebo preložením štátneho zamestnanca.

Podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe štátnozamestnanecký pomer možno skončiť výpoveďou.

Podľa § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe štátnozamestnanecký pomer sa skončí aj na základe zákona.

Podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak.

Podľa § 48 ods.3 zákona o štátnej službe počas plynutia výpovednej doby možno štátneho zamestnanca, ktorému služobný úrad dal výpoveď podľa § 47 písm. a) až f) trvale preložiť v služobnom úrade alebo do iného služobného úradu. Ak dôjde k trvalému preloženiu štátneho zamestnanca podľa prvej vety, plynutie výpovednej doby sa zastaví a štátnozamestnanecký pomer trvá naďalej.

Podľa § 81 písm. a) zákona o štátnej službe štátnemu zamestnancovi za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí plat, ktorý tvorí funkčný plat.

Podľa § 83 ods. 1 zákona o štátnej službe funkčný plat štátneho zamestnanca tvorí mesačne súčet tarifného platu a c) osobného príplatku, k) vyrovnania podľa § 133.

Podľa § 114 ods. 2 zákona o štátnej službe, ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na služobné úrady alebo na štátnych zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku, priemernej mzde alebo o náhrade mzdy, rozumie sa tým funkčný plat priznaný štátnemu zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.

Podľa § 120 zákona o štátnej službe na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia § 10, § 11a ods.1, § 12, § 13 ods. 4 a 7, § 15, § 16, § 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 32 až § 41, § 49 ods. 1 až 3 a 5, § 52, § 55 ods. 2 písm. c) až f), § 60, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 4 až 6, § 64 ods. 1 a 2, § 67, § 69, § 70, § 72, § 74, § 75 ods. 3 a 4, § 76 ods. 3, 4 a 6, § 77 až 80, § 84 ods. 3 a 4, § 85 ods. 2 až 6, 8 a 9, § 85a, § 86 až 95, § 96 ods. 1, 2, 4, 6 a 7, § 96a, § 96b, § 97 ods. 1 až 11, § 98 až 102, § 104, § 104a, § 105 až 114, § 116 ods. 2 a 3, § 117, § 129 až 132, § 136 až 139, § 141, § 142, § 143, § 144, § 144a, § 145 až 148, § 150, § 151, § 152 ods. 1, 2, 4 až 8, § 156, § 157 ods. 3, § 158 až 160, § 161 ods. 1, § 164 až 170, § 177 až 185, § 187 až 187, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až 198, § 217 až 222, § 230 až 236 a § 240 Zákonníka práce.

Podľa § 123 zákona o štátnej službe na premlčanie a počítanie času sa použijú ustanovenia § 100 ods. 1 a 2, § 101 až 103, § 106, § 107 , § 110 až 113 a § 122 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce účinného v čase dania výpovede (ďalej len „“) na právne vzťahy pri výkone štátnej služby sa vzťahuje tento zákon, len ak to ustanovuje osobitný predpis.

Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.

Podľa § 132 Zákonníka práce ustanovenia § 129 až 131 sa vzťahujú rovnako na všetky zložky príjmu zamestnanca poskytované zamestnávateľom, ak ide o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 prvá veta právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa § 219 ods. 2 rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení pojednávania, ktoré vyhláseniu predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie na 30 dní; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným stranám na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený; neprítomným stranám ho odošle najneskôr do troch dní. Ustanovenia o odročení pojednávania sa v tomto prípade nepoužijú.

21. V predmetnej veci odvolací súd v uznesení č. k. 6CoPr/16/2014-227 zo dňa 31.03.2016 vyslovil právny názor, podľa ktorého štátnozamestnanecké miesto obsadené žalobkyňou bolo rozhodnutím vedúcej služobného úradu zrušené, teda došlo k naplneniu prvej z podmienok platnosti výpovede podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe. Zároveň považoval výpoveď danú žalobkyni za riadne predbežne prerokovanú. Otáznym zostalo, či si žalovaný riadne splnil ponukovú povinnosť, keď sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalovaného, že hoci v čase výpovede danej žalobkyni disponoval pracovnými miestami, tieto nebolo možné považovať za voľné, keďže boli obsadené štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe.

22. Účelom ponukovej povinnosti je ochrana zamestnancov pred stratou zamestnania, ak sú ochotní pracovať aj na inom mieste alebo absolvovať potrebnú prípravu na ponúkané pracovné miesto, a v prípade žalovaného ako štátneho orgánu aj následná hospodárnosť nakladania so štátnymi prostriedkami. Zákon uprednostňuje pred skončením služobného pomeru zmenu dojednaných pracovných podmienok a zotrvanie zamestnanca v služobnom pomere, prípadne dáva možnosť podľa ustanovenia § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe trvalo preložiť štátneho zamestnanca, ktorému služobný úrad dal výpoveď podľa § 47 písm. a) až f), počas plynutia výpovednej doby v služobnom úrade alebo do iného služobného úradu. Ak dôjde k trvalému preloženiu štátneho zamestnanca, plynutie výpovednej doby sa zastaví a štátnozamestnanecký pomer trvá naďalej.

23. K jednostrannému skončeniu služobného pomeru výpoveďou môže prísť až po dodržaní a vyčerpaní ponukovej povinnosti a po odmietnutí zamestnanca akceptovať ponúkané voľné pracovné miesto, prípadne po odmietnutí absolvovať prípravu na ponúkané pracovné miesto. Splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa je zákonným hmotnoprávnym predpokladom danosti výpovedného dôvodu nadbytočnosti, pričom samotná existencia tohto výpovedného dôvodu zamestnávateľa nezbavuje povinnosti ponúknuť zamestnancovi vhodnú prácu. Na platnosť skončenia služobného pomeru výpoveďou zo strany služobného úradu z dôvodu nadbytočnosti štátneho zamestnanca sa vyžaduje nielen realizácia riadnej ponuky iného voľného štátnozamestnaneckého miesta alebo miesta vo verejnom záujme, ale aj preukázanie odmietnutia ponúkaného voľného vhodného pracovného miesta alebo odmietnutia absolvovania potrebnej prípravy na ponúkané miesto, ktoré zaťažuje zamestnávateľa. Nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť ho ďalej zamestnávať, a v takom prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá. Splnenie ponukovej povinnosti musí preukázať zamestnávateľ (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3/Cdo/261/2007 zo dňa 27.11.2008).

24. Ako vyplynulo z dokazovania a z rozhodnutia odvolacieho súdu v predmetnej veci (str. 10 posledná veta rozhodnutia), žalovaný si nesplnil svoju ponukovú povinnosť a neponúkol žalobkyni žiadne štátnozamestnanecké miesto, ktoré mal v čase dania výpovede k dispozícii.

25. Súd vykonal dokazovanie za účelom zistenia, či v čase dania výpovede žalobkyni, resp. pred výpoveďou a počas plynutia výpovednej doby boli vyhlásené u žalovaného výberové konania, tiež na zistenie, či v čase dania výpovede boli u žalovaného zamestnaní zamestnanci v dočasnej štátnej službe do doby obsadenia tohto miesta zamestnancom v stálej štátnej službe. Ako totiž uviedol odvolací súd vo svojom rozhodnutí v predmetnej veci, za voľné pracovné miesto bolo možné považovať aj miesto, ktoré bolo obsadené štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe. V priebehu konania tak súd zistil, že u žalovaného bolo prijatých 15 zamestnancov do dočasnej štátnej služby, a to do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta zamestnancom v stálej štátnej službe. Žalobkyňa v priebehu konania poukázala na niektoré miesta, ktoré jej mohli byť ponúknuté. Išlo o funkciu 1./ radca, kancelária štátnej tajomníčky, 2./ hlavný štátny radca, osobný úrad, 3./ hlavný štátny radca, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva sekcie legislatívy, 4./ hlavný štátny radca, odbor implementácie projektov sekcie informatiky a riadenia projektov, 5./ štátny radca, odbor kontroly a sťažností, 6./ odborný radca, kancelária štátnej tajomníčky, 7./ štátny radca, oddelenie správy súdov sekcie právnych služieb, 8./ štátny radca, kancelária ministra, 9./ štátny radca, odbor milostí, prevencie kriminality, mediácie a probácie sekcie trestného práva, 10./ samostatný radca, odbor medzinárodného a európskeho práva verejného sekcie medzinárodného a európskeho práva. K predmetným funkciám boli predložené aj jednotlivé oznámenia o vyhlásení výberu a tiež služobné zmluvy zamestnancov, ktorými boli tieto miesta dočasne obsadené. Zo všetkých služobných zmlúv vyplýva, že dočasná štátna služba na uvedené funkcie existovala v čase dania výpovede žalobkyni a zamestnanci mohli vykonávať dočasnú štátnu službu len do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najviac však 6 mesiacov.

26. Vzhľadom na argumenty žalobkyne a obranu žalovaného súd ako vhodné voľné miesto pre žalobkyňu posúdil niekoľko štátnozamestnaneckých miest u žalovaného, ktoré boli obsadené len dočasne, pričom išlo tak o funkcie s vyššou ako i nižšou platovou triedou v porovnaní s platovou triedou, do ktorej bola žalobkyňa zaradená (bola zaradená do 8. platovej triedy).

26.1 Ako miesta s nižšou platovou triedou podľa názoru súdu prichádzali do úvahy nasledovné pozície. Miesto radcu v odbore štátnej služby 2.06 Justícia, v organizačnom útvare kancelária štátnej tajomníčky, na ktoré bola podľa oznámenia o vyhlásení výberu č. 3-1 (č. l. v spise 263) kladená požiadavka úplného stredného vzdelania a práca s PC. Podľa služobnej zmluvy č. 27/2012/32/90 bol do tejto funkcie prijatý zamestnanec do dočasnej štátnej služby dňa 2.11.2012, pričom dočasná štátna služba mohla trvať najneskôr do 1.5.2013. Na uvedené miesto sa dňa 23.4.2013 uskutočnil výber. Hoci išlo o funkciu zaradenú do nižšej platovej triedy (5), ako bola zaradená žalobkyňa (8), podľa názoru súdu vzhľadom na právne posúdenie odvolacieho súdu išlo o miesto, ktoré žalobkyni mal žalovaný ponúknuť v súvislosti s výpoveďou. Bolo potom jedine na uvážení žalobkyne, či by miesto s nižšou platovou triedou prijala alebo nie. Ďalším vhodným voľným miestom bolo podľa súdu miesto odborného radcu (v platovej triede 7) v odbore štátnej služby 2.06 Justícia, v organizačnom útvare kancelária štátnej tajomníčky, ktoré bolo podľa služobnej zmluvy č. 27/2012/32/93 obsadené od 1.11.2012 do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najviac do 30.4.2013, štátnym zamestnancom vykonávajúcim dočasnú štátnu službu. Na uvedené miesto sa dňa 30.4.2013 uskutočnil výber. Podľa oznámenia o vyhlásení výberu č. 3-2 (č. l. v spise 265) požiadavkou na danú pozíciu bolo vysokoškolské vzdelanie I. stupňa a znalosť práce s PC.

26.2 Ako miesta s vyššou platovou triedou, ktoré mohli byť žalobkyni ponúknuté, mohli prísť do úvahy nasledovné pozície. Súd ako vhodné voľné miesto pre žalobkyňu posúdil miesto hlavného štátneho radcu (zaradené do 10. platovej triedy) v odbore štátnej služby 1.01 Riadenie štátnej služby, v organizačnom útvare osobný úrad, keďže sa na uvedenú pozíciu v zmysle oznámenia o vyhlásení výberu č. 4-5 (č. l. v spise 272) kládla požiadavka vysokoškolského vzdelania II. stupňa a znalosť práce s PC. Uvedená pozícia bola podľa služobnej zmluvy č. 27/2012/32/110 od 1.1.2013 obsadená zamestnancom vykonávajúcim dočasnú štátnu službu, a to do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najviac do 30.6.2013. Na uvedenú pozíciu sa dňa 20.5.2013 uskutočnil výber. Za vhodné voľné štátnozamestnanecké miesto pre žalobkyňu súd považoval aj funkciu štátneho radcu (s platovou triedou 9.) v odbore štátnej služby 1.07 Kontrola, dozor, sťažnosti, petície a audit, v organizačnom útvare odbor kontroly a sťažností, keďže dané miesto bolo od 1.10.2012 dočasne obsadené, najviac do 31.3.2013. Na uvedenú pozíciu sa dňa 25.3.2013, t.j. v čase plynutia výpovednej doby žalobkyni, uskutočnil výber, ktorý bol podľa tvrdenia žalovaného vyhlásený dňa 20.2.2013, pričom uchádzač musel mať vysokoškolské vzdelanie II. stupňa a ovládať prácu s PC (podľa oznámenia o výbere č. 2-1 na č. l. v spise 260).

27. Ostatné štátnozamestnanecké miesta, ktoré boli dočasne obsadené do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, súd nepovažoval za vhodné miesta pre žalobkyňu, a to vzhľadom na požiadavky kladené na to- ktoré miesto, ktoré žalobkyňa nespĺňala, napr. vysokoškolské vzdelanie II. stupňa v odbore právo, znalosť cudzieho jazyka.

28. Súd v prejednávanej veci vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu a na vykonané dokazovanie uvádza, že žalovaný disponoval voľnými štátnozamestnaneckými miestami - miestami na funkciu radcu v odbore štátnej služby 2.06 Justícia, v organizačnom útvare kancelária štátnej tajomníčky, funkciu odborného radcu v odbore štátnej služby 2.06 Justícia, v organizačnom útvare kancelária štátnej tajomníčky, funkciu hlavného štátneho radcu v odbore štátnej služby 1.01 Riadenie štátnej služby, v organizačnom útvare osobný úrad, či funkciu štátneho radcu v odbore štátnej služby 1.07 Kontrola, dozor, sťažnosti, petície a audit, v organizačnom útvare odbor kontroly a sťažností, teda vo vzťahu k žalobkyni mal vytvorený zákonný priestor postupovať v súlade s ustanovením § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe a počas plynutia výpovednej doby mohol žalobkyňu, ktorej dal výpoveď podľa § 47 písm. b), trvale preložiť v služobnom úrade alebo do iného služobného úradu. Toto ustanovenie je síce svojím obsahom fakultatívnym ustanovením, no pri jeho správnom výklade vzhľadom na odpracovaný počet rokov žalobkyne a na jej pracovnú kvalifikáciu, ako aj vzhľadom na počet štátnozamestnaneckých miest, ktoré boli dočasne obsadené do obsadenia miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, žalovaný mal postupovať v súlade s týmto ustanovením. Súd tiež poznamenáva, že podľa § 20 ods. 1 zákona o štátnej službe možno štátnozamestnanecké miesto obsadiť buď prijatím občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu, alebo preložením štátneho zamestnanca.

29. Keďže si žalovaný nesplnil svoju ponukovú povinnosť, teda nedošlo k naplneniu ďalšej z hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, hoci žalobkyňa už listom zo dňa 20.4.2013 oznámila žalovanému, že trvá na jej ďalšom zamestnávaní, súd rozhodol tak, ako je uvedené v prvej výrokovej vete tohto rozsudku a určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 14.02.2013 je neplatné a štátnozamestnanecký pomer žalobkyne u žalovaného trvá.

30. Po určení neplatnosti výpovede súd pristúpil k preskúmaniu uplatneného nároku žalobkyne na náhradu funkčného platu v spojení s požadovaným úrokom z omeškania a so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného, tiež žiadosťou o zníženie, resp. nepriznanie funkčného platu nad 12 mesiacov a vznesenou námietkou započítania vyplatenej nevyčerpanej dovolenky žalobkyne.

31. Žalobkyňa si žalobou doručenou súdu dňa 27.6.2013 uplatnila svoj nárok z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého vzťahu v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s § 120 zákona o štátnej službe. Žalobkyňa žiadala zaviazať žalovaného na zaplatenie náhrady mzdy vo výške 894,- eur mesačne spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 13.9.2013 až do času, keď jej žalovaný umožní pokračovať v práci. Uvedenú sumu špecifikovala ako výšku jej priemerného zárobku za prvý štvrťrok 2013, pričom v priebehu konania, na pojednávaní dňa 18.1.2019 upresnila, že uvedená suma predstavuje priemer jej hrubej mzdy za mesiace január, február a marec 2013 v zmysle predloženého mzdového listu. Takto určená výška náhrady mzdy nebola medzi stranami sporná. Žalobkyňa však v priebehu konania dňa 14.2.2017 predložila súdu návrh na zmenu žaloby a žiadala od žalovaného zaplatenie sumy 38 911,50 eur brutto spolu s príslušným úrokom z omeškania, pritom mala za to, že len špecifikovala hodnotu svojho priemerného mesačného zárobku, ktorý by reálne zarábala, ak by s ňou žalovaný neskončil služobný pomer, a to vzhľadom na pravidelnú valorizáciu platov štátnych zamestnancov. Žiadala tak v zmysle § 139 a § 142 o pripustenie zmeny petitu. Žalovaný vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k sume, ktorú si žalobkyňa uplatnila nad rámec pôvodne uplatnenej sumy 894,- eur.

32. Súd v predmetnej veci mal za to, že si žalobkyňa v prekluzívnej dvojmesačnej lehote v zmysle § 77 Zákonníka práce včas uplatnila svoj nárok z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Žalovanému listom zo dňa 20.4.2013 oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalobkyňa si tak mohla uplatniť nárok na náhradu funkčného platu už za mesiac máj 2013, avšak uviedla, že z dôvodu vyplateného trojmesačného odstupného (máj, jún, júl 2013) si náhradu funkčného platu uplatnila až od augusta 2013, a to v sume 894,- eur mesačne. Výška vyplateného odstupného a následné započítanie odstupného a náhrady funkčného platu sa v priebehu konania stali medzi stranami nespornými skutočnosťami.

33. Po posúdení žaloby a ňou uplatnenej sumy náhrady funkčného platu, zmenenej žaloby (návrhom na zmenu žaloby z 14.2.2017) a vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného súd dospel k záveru, že si žalobkyňa v žalobe zo dňa 25.6.2013 riadne uplatnila svoj nárok na náhradu funkčného platu, a to spolu s vyčíslenou a presne špecifikovanou sumou, ktorú žiadala od žalovaného za každý mesiac počnúc dňom 13.9.2013 až do času, kým jej žalovaný umožní pokračovať v práci. Žalobkyňa v žalobe špecifikovala uplatnenú sumu náhrady funkčného platu, uviedla spôsob jej výpočtu a ustálila ju vo výške 894,- eur. Uvedenú sumu nespochybnil ani žalovaný a súhlasil aj s jej výpočtom. Hoci predmetný spor má charakter pracovnoprávneho sporu a žalobkyňa je v pozícii zamestnanca, teda slabšej strany sporu, ktorý žiada náhradu funkčného platu, súd akceptoval žalobkyňou požadovanú výšku náhrady funkčného platu špecifikovaného v žalobe. Súd tak mal za to, že si žalobkyňa riadne uplatnila nárok na náhradu funkčného platu s jej presným číselným vymedzením. Žalobkyňa pristúpila k zmene žaloby až dňa 14.2.2017, kedy na pojednávaní doručila súdu písomný návrh na zmenu petitu, žiadala zmenu žaloby pripustiť s odôvodnením, že ide len o špecifikáciu žalobného petitu, ku ktorej pristúpila vzhľadom na pravidelnú valorizáciu platov štátnych zamestnancov. Uplatnila si náhradu funkčného platu vo výške 38 911,50 eur brutto spolu s úrokom z omeškania za každý jednotlivý mesiac nevyplatenej náhrady platu. Keďže súd mal za to, že náhrada funkčného platu bola riadne špecifikovaná už v podanej žalobe, potom námietku premlčania vznesenú žalovaným považoval za dôvodnú, avšak len v určitej časti. Premlčanie je uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo vykonalo, v dôsledku ktorého povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Vznesenie námietky premlčania má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, v dôsledku toho premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. K premlčaniu náhrady funkčného platu nedochádza vcelku, ale premlčanie treba skúmať jednotlivo za každý mesiac, za ktorý by žalobkyni patril funkčný plat. Žalobkyňa si nárok na náhradu funkčného platu uplatnila od augusta 2013 (vzhľadom na to, že jej žalovaný vyplatil trojmesačné odstupné), až do apríla 2016, t.j. spolu si uplatnila nárok na náhradu funkčného platu za 33 mesiacov. Z uvedeného dôvodu súd považoval za premlčanú náhradu funkčného platu uplatnenú nad sumu 894,- eur (v znení zmenenej žaloby), a to za mesiace august 2013 až január 2014 (6 mesiacov), pretože k rozšíreniu žalobného návrhu v tejto časti došlo až po troch rokoch (§ 101 Občianskeho zákonníka). Súd preto za tieto mesiace priznal žalobkyni pôvodne uplatnenú sumu náhrady jej funkčného platu, t.j. sumu 894,- eur za 6 mesiacov, spolu 5 364,- eur. Vo zvyšnej časti, t.j. v časti 27 mesiacov (počnúc funkčným platom od mesiaca február 2014), za ktoré si žalobkyňa uplatnila funkčný plat špecifikovaný vzhľadom na valorizáciu, súd mal za to, že k premlčaniu nedošlo, keď k rozšíreniu žaloby došlo v rámci plynutia premlčacej lehoty, preto vo zvyšku ďalej posudzoval dôvodnosť výšky uplatnenej náhrady funkčného platu.

34. v ustanovení § 79 ods. 1 určuje zamestnávateľovi povinnosť poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, v tomto prípade, keďže ide o štátneho zamestnanca, na ktorého sa vzťahoval zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, sa priemernou mzdou alebo náhradou mzdy rozumie funkčný plat priznaný štátnemu zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie, a to v zmysle § 114 ods. 2 zákona o štátnej službe. Podľa § 1 ods. 4 zákona o štátnej službe sa na štátnozamestnanecké vzťahy vzťahuje , len ak to ustanovuje tento zákon. Podľa názoru súdu zákon o štátnej službe presne vymedzil, čo sa rozumie náhradou mzdy alebo priemernou mzdou na účely štátnozamestnaneckých pomerov. Podľa zákona o štátnej službe štátnemu zamestnancovi patrí funkčný plat, ktorý tvorí mesačne súčet tarifného platu, osobného príplatku a vyrovnania (§ 81 písm. a/ a § 83 ods. 1 písm. c/ a k/ zákona o štátnej službe). Žalobkyňa v priebehu konania predložila súdu oznámenie o výške a zložení jej funkčného platu č. 14/2012/32/152 z 1.6.2012, podľa ktorého s účinnosťou od 1.6.2012 jej patril funkčný plat v 8. platovej triede spolu vo výške 1 136,50 eur. Ten pozostával z platovej tarify vo výške 631,50 eur, zo zvýšenia platovej tarify o 24% vo výške 152,- eur, z osobného príplatku vo výške 315,50 eur a z vyrovnania v sume 37,50 eur. Žalobkyňa si v priebehu konania návrhom na zmenu žaloby uplatnila nárok na náhradu funkčného platu za jednotlivé mesiace v období od augusta 2013 do apríla 2016 zohľadniac valorizáciu miezd v danom období v súlade s nariadeniami vlády Slovenskej republiky, ktorými sa stanovujú zvýšené platové tarify štátnych zamestnancov. Keďže náhradu funkčného platu požadovaného od augusta 2013 do januára 2014 súd považoval za premlčanú čo do sumy prevyšujúcej sumu 894,- eur, vo zvyšku, a to za mesiace február 2014 až marec 2016 žalobkyni priznal náhradu funkčného platu tak, ako ju vyčíslila, a to zohľadňujúc valorizáciu. Žalobkyňa si uplatnila náhradu funkčného platu za mesiac február 2014 až máj 2014 v sume 1 162,50 eur, za mesiac jún 2014 až december 2014 v sume 1 168,50 eur, za mesiac január 2015 až máj 2015 v sume 1 181,50 eur, za mesiac jún 2015 v sume 1 188,50 eur, mesiac júl 2015 až december 2015 v sume 1 197,50 eur a za mesiac január 2016 až apríl 2016 v sume 1 231,50 eur. Hoci žalovaný namietal, že správna výška náhrady funkčného platu má byť v sume 894,- eur mesačne, keď zo mzdového listu žalobkyne za rok 2013 vyplýva, že jej priemerný zárobok bol v rozhodujúcom období vo výške 894,- eur a túto sumu si napokon žalobkyňa aj uplatnila žalobou zo dňa 25.06.2013, súd sa však s uvedeným tvrdením žalovaného nestotožnil. Tak, ako už súd vyššie uviedol, podľa ustanovenia § 114 ods. 2 zákona o štátnej službe, ktorý zákon sa na predmetný spor aplikuje, sa priemernou mzdou alebo náhradou mzdy rozumie funkčný plat. Keďže žalobkyňa preukázala, že jej s účinnosťou od 1.6.2012 patril funkčný plat vo výške 1 136,50 eur a následne v zmysle nariadenia vlády č. 440/2013 Z. z., č. 394/2014 Z. z. a č. 431/2015 Z. z. došlo k pravidelnej valorizácii platov štátnych zamestnancov, súd žalobkyni priznal náhradu funkčného platu za mesiace február 2014 až apríl 2016 (27 mesiacov) vo výške 32 036,50 eur (4x 1.162,50 eur, 7x 1.168,50 eur, 5x 1.181,50 eur, 1x 1.188,50 eur, 6x 1.197,50 eur a 4x 1.231,50 eur). Súd poznamenáva, že aj keď mal žalovaný za to, že výška náhrady funkčného platu má byť v sume 894,- eur, žalovaný sa žiadnym spôsobom nevyjadril k výške náhrady funkčného platu po zmene žaloby čo do správnosti výpočtu požadovanej sumy, či správnosti výšky funkčného platu žalobkyne vzhľadom na valorizáciu. Nepoprel tak skutočnosť, že sa funkčný plat štátnych zamestnancov pravidelne valorizuje, ani skutočnosť, že žalobkyňa mala s účinnosťou od 1.6.2012 funkčný plat vo výške 1 136,50 eur. Súd tiež dospel k záveru, že medzi stranami nebol sporný žalobkyňou uvádzaný deň splatnosti jej funkčného platu, a to 12. deň toho ktorého nasledujúceho kalendárneho mesiaca.

35. Na základe uvedeného potom súd dospel k záveru, že výška náhrady funkčného platu žalobkyne má byť v sume 37 400,50 eur (brutto), t.j. 5 364,- eur (6 mesiacov x 894,- eur) a 32 036,50 eur (27 mesiacov valorizovaný funkčný plat), na zaplatenie ktorej zaviazal žalovaného. Vo zvyšnej časti v sume 1 511,- eur náhradu funkčného platu zamietol.

36. Pokiaľ ide o žiadosť žalovaného o aplikáciu ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce, súd tejto žiadosti žalovaného nevyhovel a náhradu funkčného platu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane neznížil, práve naopak, žalobkyni priznal náhradu funkčného platu za požadovaných 33 mesiacov. Hoci žalovaný túto žiadosť odôvodnil poukazom na to, že štátnozamestnanecké miesto žalobkyne bolo žalovaným zrušené a nebolo opätovne vytvorené, tiež namietal, že by si žalobkyňa od dania jej výpovede bola aktívne hľadala prácu, súd poukazuje na to, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného v čase dania výpovede a tiež podania žaloby na súd, neukladal zamestnancovi povinnosť preukázať, či bol za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnaný u iného zamestnávateľa, resp. či si aktívne hľadal prácu alebo prečo sa do práce nezapojil. Súd napriek uvedenému mal za to, že nepriznanie náhrady funkčného platu žalobkyni za obdobie nad dvanásť mesiacov je neprimerané, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sa žalobkyňa zapojila do hľadania si práce, avšak sa jej nepodarilo obstarať si vhodnú prácu primeranú jej vzdelaniu a profesijnej oblasti. Z predložených listinných dokladov žalobkyňa preukázala, že od 1.5.2013 do 31.1.2016 vrátane bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie, napriek tomu sa zúčastňovala rôznych výberových konaní, v ktorých však bola neúspešná. Súd mal za to, že žalobkyňa dostatočne preukázala snahu nájsť si zamestnanie, z tohto dôvodu by podľa názoru súdu bolo voči žalobkyni, s ktorou žalovaný neplatne skončil štátnozamestnanecký pomer, nespravodlivé, ak by jej súd náhradu mzdy nad 12 mesiacov nepriznal, resp. primerane znížil. Súd poukazuje aj na čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. V uvedenom článku ústavy je stanovená zásada slobody konania, zmyslom ktorej je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, pretože takáto povinnosť neexituje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy.

37. Súd vzhľadom na daný prípad mal za to, že žalobkyni patrí náhrada funkčného platu za uplatnených 33 mesiacov, ktorá predstavuje dostatočné peňažné zadosťučinenie za to, že s ňou žalovaný neplatne skončil štátnozamestnanecký pomer.

38. Čo sa týka ďalšej žalovaným vznesenej námietky započítania sumy 470,47 eur, ktorá zodpovedá časti nevyčerpanej dovolenky žalobkyne, z dôvodu, že v prípade konštatovania neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru by uvedená suma žalobkyni nepatrila, súd uvádza a poukazuje na skutočnosť, že ani zákon o štátnej službe č. 400/2009 Z. z. nepozná inštitút započítania (kompenzácie) tak, ako je upravený v § 580 Občianskeho zákonníka, preto si zamestnávateľ musí uplatniť svoje pohľadávky voči zamestnancovi samostatnou žalobou a nie započítacou námietkou. Súd však poznamenáva, že aj keby započítanie bolo možné, žalobkyňa vo vzťahu k sume 470,47 eur vzniesla námietku premlčania, a to vzhľadom na to, že námietka započítania bola uplatnená až dňa 24.1.2017, kým žaloba vo veci samej bola podaná dňa 27.6.2013.

39. Žalobkyňa žiadala priznať náhradu funkčného platu spolu s príslušenstvom, najprv v sume 9% ročného úroku z omeškania zo sumy 894,- eur za každý mesiac počnúc dňom 13.9.2013, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jej mzdy. Následne zmenou žaloby v podaní doručenom súdu dňa 14.2.2017 došlo aj k zmene požadovaného úroku z omeškania. Hoci súd mal za to, že žalobkyni patrí aj úrok z omeškania, nestotožnil sa s požadovanou výškou úrokov z omeškania.

40. Úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Jeho úlohou je odškodniť veriteľa (zamestnanca) za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník (zamestnávateľ). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/116/2008). K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady funkčného platu pri neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje.

41. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie, a to s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. , ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, súd preto v danom prípade náhrady funkčného platu z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (t.j. za obdobie od augusta 2013 do apríla 2016) postupoval podľa občianskoprávnych predpisov, kedy výška úrokov z omeškania je určená nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (§ 3 ods. 1, výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu v spojení s § 10c, t.j. ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013) a je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

42. Súd s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/116/2008 i s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013 z 9.10.2013 a sp. zn. 460/2017 z 4.7.2017, v ktorých Ústavný súd SR mal za to, že ani priznanie, ani nepriznanie úroku z omeškania z náhrady mzdy nepredstavuje porušenie základného práva zamestnanca, či zamestnávateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces, priznal žalobkyni aj úroky z omeškania za omeškanie žalovaného so zaplatením náhrady funkčného platu za každý mesiac, a to od 13. dňa nasledujúceho mesiaca, v ktorom sa mzda stala splatnou.

43. Pokiaľ však ide o výšku uplatnených úrokov z omeškania (v znení zmenenej žaloby), žalobkyňa ich výšku za obdobie od 13.9.2013 do 13.12.2014 (za funkčný plat za mesiace august 2013 až november 2014) určila nesprávne, v rozpore s § 3 ods. 1 a § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., keďže si uplatnila vyššie úroky z omeškania, ako boli prípustné za to ktoré obdobie. Ako už súd uviedol, pri určení výšky úrokov z omeškania vychádzal zo skutočnosti, že žalobkyni vznikol u žalovaného pracovný pomer dňa 01.11.1993 a dňa 27.11.2004 bola vymenovaná do stálej štátnej služby. Štátnozamestnanecký pomer žalobkyne u žalovaného vznikol ešte pred 1.2.2013, preto výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu a nie o deväť percentuálnych bodov vyššia. Okrem toho žalobkyňa pri určení výšky nevzhliadla ani na vývoj sadzieb úrokov z omeškania, keď za obdobie od 13.11.2013 do zaplatenia neurčila výšku úroku z omeškania 8,25 % ročne, ale 9,50 % ročne, hoci od 13.11.2013 do 10.6.2014 bola sadzba úroku z omeškania 8,25%. Čo sa týka výšky úrokov z omeškania za obdobie od 13.1.2015 do 13.5.2016 (teda za funkčný plat za mesiace december 2014 až apríl 2016), žalobkyňa ju určila správne, teda vo výške 8,05% ročne. Na základe uvedeného potom súd o výške úrokov z omeškania rozhodol tak, ako to je uvedené v II. výrokovej vete tohto rozsudku a vo zvyšnej časti, t.j. v časti, v ktorej boli úroky z omeškania uplatnené nad zákonom prípustnú výšku a tiež v časti úrokov z omeškania zo sumy prevyšujúcej sumu 894,- eur za funkčný plat za mesiace august 2013 až január 2014 (keď súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným), zamietol.

44. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

Podľa § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

45. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania súd rozhodol jedným výrokom v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 3 tak, že určil, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania, keď žalobkyňa bola v spore úspešná v určovacej časti žaloby a v časti náhrady funkčného platu bola neúspešná v nepatrnej časti (3,88 %) a teda má nárok na plnú náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno písomne podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.