Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11C-23-2010.pdf
PDF · 184.98 KB
Case nature
Area
Subarea
11C/23/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave v sporovej veci žalobkyne: D.. J. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, T., zast. JUDr. Martinom Bezákom, PhD., advokátom so sídlom Klincová 15, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, 2/ Okresný súd Bratislava I, Záhradnícka 10, Bratislava, o určenie, že odmeňovanie žalobne je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
I. Súd konanie voči žalovanému v 1. rade v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 33.910,37 eur zastavuje.
V zostávajúcej časti súd žalobu voči žalovanému v 1. rade zamieta.
Žalovanému v 1. rade sa voči žalobkyni náhrada trov konania nepriznáva.
II. Súd konanie voči žalovanému v 2. rade zastavuje.
Žalovanému v 2. rade sa voči žalobkyni náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1) Žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 29.12.2008, rozšírenou podaním doručeným dňa 7.12.2009 sa žalobkyňa (ako žalobkyňa 11. rade) domáhala pôvodne spoločne s ďalšími žalobkyňami (v 1.-10. a 12.-17. rade) určenia, že odmeňovanie (žalobkýň) uskutočňované podľa ustanovenia § 67 (resp. § 66 ods. 1) zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení zákona č.122/2005 Z.z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Zároveň sa žalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za obdobie od mája 2005 do 30. júna 2009 v sume 185.513,64 €. Žaloba bola podaná voči žalovaným v 1. a 2. rade a pôvodne aj voči žalovanému označenému ako : Slovenská republika
- Národná rada SR, nám. A. Dubčeka č. 1, Bratislava, voči ktorému však bolo konanie uznesením č.k. 11C/23/2010-92 zo dňa 24.01.2011 z dôvodu späťvzatia žaloby právoplatne zastavené. Konanie o žalobe žalobkýň v 1.-10. a v 12.-17. rade bolo taktiež zastavené, predmetom konania tak ostala iba žaloba žalobkyne D.. J. T.. Vec bola pôvodne vedená na Okresnom súde Bratislava I, avšak uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 3NCc/28/2009-27 zo dňa 29.10.2009 boli sudcovia Okresného súdu Bratislava I vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci a táto bola prikázaná na prejednanie a rozhodnutie tunajšiemu súdu.
2) Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že Národná rada SR prijala dňa 7.3.2005 zákon č. 122/2005 Z.z., pričom v článku II. došlo k novelizácií zákona č. 385/2000 Z.z. a okrem iného bolo novelizované ustanovenie § 69 ods. 2 zákona 385/2000 Z.z., ktoré sa týkalo funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu a sudcovi Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je príslušný Špeciálny súd. Poukázala na to, že od účinnosti zákona 15.4.2005 výška príplatku podľa § 69 ods. 2 zák. č. 285/2000Z.z. sa rovná šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve v SR za predchádzajúci rok. Ďalej poukázala na to, že príplatok predsedov senátov krajských súdov resp. sudcov krajského súdu zostal nezmenený a súčasne nedošlo ani k zavedeniu príplatkov pre sudcov okresných súdov. Zdôraznila, že pri priemernej mesačnej nominálnej mzde v sume 17.300 Sk je funkčný príplatok sudcu Špeciálneho súdu v sume 103.800 Sk /17.300 x 6 =103.800/ a k tejto sume sa pripočítava podstatne nižší základný plat sudcu (čo je v prípade žalobkyne: 56.300 Sk), takže mesačný plat sudcu špeciálneho súdu predstavuje 162.915 Sk oproti platu žalobkyne 56.300 Sk. Žalobkyňa vyjadrila názor, že v zmysle platnej právnej úpravy je suma 103.800 Sk príplatkom k základnému platu a predstavuje šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. Ďalej zdôraznila, že porovnanie sumy 103.000 Sk s príplatkami sudcov a funkcionárov súdov podľa ust. § 68 a 69 zákona č. 385/2000Z.z. v sumách od 1000 Sk do 6200 Sk možno konštatovať, že je neodôvodneným rozdielom. Zdôraznila, že suma 103.800 Sk v skutočnosti nemá povahu príplatku, ale neodôvodneného zvýhodnenia. Žalobkyňa tento rozdiel v odmeňovaní považuje za protiústavný, pričom Ústava Slovenskej republiky (články 141 a nasl.) pozná len jeden „druh“ sudcov a nerozlišuje ich na sudcov Špeciálneho súdu a sudcov ostatných. Žalobkyňa považuje rozdiely v platoch za neodôvodnené s poukazom na to, že požiadavky na výkon funkcie sudcu sú pre všetkých rovnaké (§ 5 zák. 385/2000 Z.z.). Ďalej zdôraznila, že základné povinnosti sudcu sú pre všetkých sudcov rovnaké (§ 30 zák. 385/2000 Z.z.). Zdôraznila tiež, že zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci (nielen sudca, ktorý rozhoduje o špeciálnej agende v zmysle ust. § 14 Trestného poriadku) a agenda Špeciálneho súdu je svojou závažnosťou porovnateľná s agendou vybavovanou okresnými súdmi v sídle Krajského súdu, s agendou občianskoprávnou a obchodnoprávnou. Ďalej poukázala na to, že ani príslušná previerka sudcov Špeciálneho súdu a sudcov Najvyššieho súdu SR rozhodujúcich voči odvolaniam Špeciálneho súdu nemôže zakladať tak podstatný rozdiel v platoch sudcov, aký v súčasnej dobe (v čase podania žaloby - pozn. súdu) existuje. Žalobkyňa tvrdí, že príplatok má jednoznačne diskriminačnú povahu, pretože robí medzi sudcami neodôvodnené rozdiely.
3) Žalovaný v 1. rade sa k žalobe vyjadril podaním doručeným dňa 19.1.2011 s tým, že žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Namietal, že Ústavný súd SR nálezom PL. ÚS 17/08-238 nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho súdu, ale iba ústavnosť výšky príplatku, pričom aj v súčasnosti je výška príplatku stanovená na dvojnásobok priemernej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, a teda z uvedeného vyplýva, že nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva. Žalovaný v 1.rade poukázal na to, že rozdielne zaobchádzanie v rámci odmeňovania malo a má legitímny dôvod s ohľadom na náročnosť prejednávaných prípadov, väčšie riziko hrozby ujmy na živote a zdraví sudcov špeciálneho súdu, pritom každý zo sudcov všeobecného súdnictva mali rovnakú príležitosť uchádzať sa o funkciu špeciálneho súdu a získať s tým súvisiace výhody. Zároveň uviedol, že väčšina Ústavného súdu SR neprijala záver, že postavenie sudcov špeciálneho súdu je „iným postavením“ podľa čl. 12 Ústavy SR. Za podstatné považoval žalovaný v 1. rade aj to, že základné platy sudcov nie sú napádané ako neprimerané k platom ostatných predstaviteľov štátnej moci. Pokiaľ ide o uplatňovaný nárok, namietal, že podľa jeho názoru žalobkyňa nepožaduje nemajetkovú ujmu, ale ujmu majetkovú, na ktorú však v zmysle antidiskriminačného zákona nemá nárok. Navyše, ak by aj daný príplatok znamenal neústavnosť, mal by sa odstrániť a nie zaviesť ostatným sudcom, nakoľko opak by znamenal, že neústavnosť zakladá ústavnosť. Žalovaný v 1. rade ďalej uviedol, že žalobkyňa ničím nepreukázala a ani konkrétne skutkovo nevymedzila príčinnú súvislosť, že jej dôstojnosť či vážnosť ako sudcu bola v spoločnosti dotknutá rozdielnosťou príplatkov sudcov. V závere vyjadrenia poukázal žalovaný v 1. rade na ústavno-právne stanovisko Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, z ktorého vyplýva záver, že v danom prípade nemohlo dôjsť k diskriminácii.
4) Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného v 1. rade vyjadrila podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 12.2.2018, pričom konštatovala, že od doručenia vyjadrenia žalovaného v 1. rade nastalo viacero právnych skutočností, ktoré sú významné pre právne posúdenie tohto sporu. Jednou z týchto právne významných skutočností je vydanie rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29.11.2010 č.k. 25C/1/2010-148, ktorým tento súd právoplatne uložil žalovanej Slovenskej republike povinnosť nahradiť celkovo 11 sudcom NS SR nemajetkovú ujmu v peniazoch každému po 100.000,-eur, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že títo boli postupom žalovaného diskriminovaní, pričom nedodržanie rovnakého zaobchádzania malo značný vplyv na dôstojnosť žalobcov a vážnosť ich spoločenského postavenia, v dôsledku čoho bolo potrebné reštituovať pôvodný stav priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ďalšou právne významnou skutočnosťou je to, že žalovaná Slovenská republika považovala nárok uplatnený žalobcami v predmetnom konaní za daný s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.5.2009, č.k. PL.ÚS 17/08-238, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že právna úprava odmeňovania sudcov Špecializovaného trestného súdu, uvedená v ustanovení §69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. je diskriminačná. Ak teda žalovaný v skutkovo totožnom konaní považoval základ nároku za daný, niet žiadneho racionálneho dôvodu, aby ho žalovaný v 1. rade rozporoval v tomto konaní. Nehovoriac o tom, že takýto rozdielny prístup k sudcom v totožných veciach by mal opäť zjavne diskriminačnú povahu.
5) Žalovaný v 1. rade sa k vyjadreniu žalobkyne vyjadril podaním doručeným súdu dňa 5.3.2018 s tým, že zo žaloby nie je zrejmé, ako mala Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, keď za diskriminačný stav podľa žalobcu zodpovedá zákonodarný orgán. Ďalej poukazoval na rozhodnutie NS SR sp.zn. 1 Cdo 91/2006, podľa ktorého existencia alebo neexistencia právneho vzťahu alebo práva nemôže byť určovaná ani za dobu minulú, ani do budúcnosti; rozhodujúci stav je v dobe vyhlásenia rozhodnutia. V tejto súvislosti poukazoval na novelizované znenie ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. Tiež poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.7.2015, č.k.4Co/473/2012-118, a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.6.2012, č.k. 21C/106/2007-94, ktorými súd zamietol obdobnú žalobu iného žalobcu pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na určení, že odmeňovanie žalobcu bolo v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, pretože určovacia žaloba nemá význam za stavu, keď k žalobcom tvrdenému porušeniu práva už došlo. Žalovaný taktiež vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy s odôvodnením, že podľa rozhodnutia NSSR zo dňa 17.2.2011, sp.zn. 5Cdo/265/2009, počiatok plynutia premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Žalobkyňa svoj nárok odvodzuje od skutočnosti, že bol prijatý zákon č. 122/2005 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 15.4.2005. Žalobkyňa svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy mohla uplatniť prvý krát dňa 16.4.2005. Premlčacia doba uplynula dňa 16.4.2008. Z tohto dôvodu žalovaný v 1. rade považoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 185.513,64 eur za premlčaný. K podaniu bolo pripojené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2016, č.k. 6Co/419/2013-149.
6) Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a písomnými vyjadreniami strán založenými v súdnom spise, prednesom zástupcov strán, oboznámil sa s rozhodnutiami, na ktoré strany poukazovali, ako aj písomným vyjadrením žalobkyne zo dňa 13.2.2019.
7) Z vykonaného dokazovania a nesporných tvrdení strán sporových strán má súd za preukázaný nasledovný skutkový stav:
8) Medzi stranami nebolo sporné skutkové tvrdenia žalobkyne, že v čase podania žaloby bola táto sudkyňou Okresného súdu Bratislava I. Rovnako medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa t.č. už funkciu sudcu nevykonáva, teda že v čase rozhodovania tohto súdu už nebola (aktívnou) sudkyňou, keďže dňa 29.9.2016 bola prezidentom Slovenskej republiky odvolaná z funkcie sudcu.
9) Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 20. mája 2009 PL. ÚS 17/08 týkajúceho sa okrem iného i namietaného nesúladu § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky a teda i otázky diskriminácie sudcov uviedol k námietke o porušení zásady rovnakého zaobchádzania a nesúladu právnej úpravy odmeňovania sudcov Špeciálneho súdu, že zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ústavy je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má relevanciu aj pre výklad a uplatnenie tých noriem ústavy, ktoré sa nevzťahujú na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje príkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok. Právne postavenie sudcov, ich práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie nemožno zaradiť do systému základných práv a slobôd. Základné práva a slobody sa zaručujú každému, teda aj sudcom, ale v príčinnej súvislosti k výkonu funkcie sudcov majú pasívnu podobu - sudca pri výkone funkcie má ústavnú povinnosť dodržiavať základné práva a slobody priznané účastníkom súdnych konaní a ďalším osobám dotknutým uplatňovaním rozhodovacej právomoci súdov. A predsa, aj právne postavenie sudcov podlieha zásade zákazu diskriminácie, a to preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú zásadu rovnakého zaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva a slobody (čl. 12 ods. 1 prvá veta ústavy). Národná rada uplatnila svoju všeobecnú zákonodarnú právomoc [čl. 86 písm. a) ústavy] spôsobom konformným s čl. 145 ods. 2 ústavy, keď sudcom na Špeciálnom súde ustanovila práva a povinnosti. Túto právomoc však bola povinná uplatniť v súlade so všetkými normami ústavy a relevantných medzinárodných dohovorov. Priznanie funkčného príplatku sudcom na Špeciálnom súde bolo odôvodnené úvahou o inej (podstatne vyššej) miere ich ohrozenia v porovnaní so sudcami všeobecných súdov bez ohľadu na skutočnosť, že agendu zverenú do pôsobnosti Špeciálneho súdu pôvodne vykonávali práve sudcovia všeobecných súdov, a to bez priznania takéhoto finančného ohodnotenia, pričom zákonodarca na eliminovanie vyššej miery ohrozenia sudcov Špeciálneho súdu prijal aj ďalšie opatrenia v podobe obligatórneho zabezpečovania ochrany ich osôb, ich rodinných príslušníkov, ako aj ich obydlí. Vyššiu mieru náročnosti výkonu sudcovskej funkcie na mieste sudcu na Špeciálnom súde navyše zohľadňuje už úprava základného platu sudcov na tomto súde (§ 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.) v sume zodpovedajúcej 1,3 násobku platu poslanca národnej rady bez ohľadu na dĺžku praxe, t. j. v sume identickej so základným platom sudcu najvyššieho súdu, ako na to vo svojom stanovisku poukázal aj generálny prokurátor. Do času rozhodovania ústavného súdu sa predpoklad národnej rady o podstatne vyššej miere ohrozenia sudcov na Špeciálnom súde nepotvrdil praktickou skúsenosťou. Sudcovia na Špeciálnom súde neboli vystavení násiliu alebo hrozbe násilia zo strany subjektov podliehajúcich ich rozhodovacej právomoci s väčšou intenzitou ani častejšie, ako sudcovia uplatňujúci súdnu moc na ostatných súdoch Slovenskej republiky. Napriek skutočnému stavu ich ohrozenia národná rada priznala sudcom na Špeciálnom súde funkčný príplatok v sume podstatne vyššej v porovnaní so sumami funkčných príplatkov priznávaných v iných prípadoch a následne ho v krátkom čase (v rozpätí 18 mesiacov) prudko zvýšila z dvojnásobku sumy zodpovedajúcej priemernej nominálnej mesačnej mzde na šesťnásobok tejto sumy. Takýto prístup zákonodarcu s prihliadnutím na všetky okolnosti späté so zriadením Špeciálneho súdu a jeho postavením - predovšetkým s ohľadom na jeho osobitné črty týkajúce sa osobnej pôsobnosti tohto súdneho orgánu voči držiteľom verejnej moci a bezpečnostných previerok jeho sudcov, indikuje nebezpečenstvo ohrozenia nestrannosti sudcov na Špeciálnom súde „skrytou (systémovou) korupciou“ realizovanou štátom. Priznanie funkčného príplatku vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy sudcom na Špeciálnom súde a nepriznanie porovnateľného funkčného príplatku ostatným sudcom na všeobecných súdoch môže mať totiž racionálny základ a väzbu na legitímny cieľ v podobe úsilia o zohľadnenie zvýšených nárokov na výkon funkcie (napr. v dôsledku vyššej miery rizika spojeného s rozhodovaním trestných vecí týkajúcich sa závažnej organizovanej trestnej činnosti), no zjavne mu chýba vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom. Taká zásadná disbalancia v odmeňovaní sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov „ostatných súdov“ porušuje princíp proporcionality limitujúci zásahy zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov, a to tak z hľadiska rešpektovania zásady rovnakého zaobchádzania aplikovateľnej na sudcov v súvislosti s výkonom ich funkcie (čl. 12 ods. 1 ústavy), na čo zhodne poukázali stanoviská generálneho prokurátora, súdnej rady a najvyššieho súdu, ako aj z hľadiska rešpektovania požiadavky zachovania jednotnej sústavy všeobecného súdnictva v štáte v zmysle čl. 143 ods. 1 ústavy, ktorý umožňuje zriaďovanie špecializovaných súdov, no vylučuje kreovanie alternatívnych prvkov súdnej sústavy, ktoré svojím postavením a väzbami na iné zložky štátnej moci vybočujú z rámcov ústavne vymedzujúcich postavenie, štruktúru, vlastnosti a funkčné pôsobenie súdnej moci (predovšetkým prostredníctvom princípov nezávislosti súdov, nezávislosti sudcov a oddeleného výkonu súdnictva od iných orgánov verejnej moci). Legislatívna úprava obsiahnutá v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. narúša systémové a koncepčné riešenie statusových otázok sudcov. Mzdová či platová diferenciácia v rámci výkonu určitého povolania je síce prirodzenou súčasťou života spoločnosti, preto nemožno rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve pri výkone sudcovského povolania. Rozdiely v odmeňovaní sudcov však musia, rovnako ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania štátnych záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti. Ústavný princíp nezávislosti sudcov zaručený prostredníctvom čl. 144 ods. 1 ústavy totiž limituje zásahy zákonodarcu do ich materiálneho zabezpečenia princípom proporcionality, ktorého zmyslom je garantovať úpravu materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov spôsobom eliminujúcim potenciálne tlaky smerujúce k ovplyvneniu ich rozhodnutí a všeobecne k ovplyvňovaniu ich chovania pri hľadaní práva (m. m. PL. ÚS 12/05). Zákonodarcom zvolený rozsah platového zvýhodnenia sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov „ostatných súdov“ by bolo možné považovať za zlučiteľný s uvedeným princípom proporcionality iba v prípade, ak by ho bolo možné odôvodniť okolnosťami mimoriadnej povahy. Žiadne konkrétne dôvody mimoriadneho charakteru však ústavnému súdu v priebehu konania zo strany národnej rady v tomto smere uvedené neboli a nevyplývajú ani z relevantných dokumentov týkajúcich sa legislatívneho procesu. S prihliadnutím na všetky dosiaľ uvedené okolnosti dospel ústavný súd k záveru o nesúlade § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 12 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy. Z hľadiska dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv je posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná.
10) Právny zástupca žalobkyne v konaní pred súdom - na pojednávaní dňa 12.4.2018 poukázal na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), ktoré ustanovuje, akým spôsobom sa môže žalobkyňa domáhať nápravy svojej diskriminácii. Jedným z týchto spôsobov je aj poskytnutie primeraného zadosťučinenia, a keďže zákon ďalej toto primerané zadosťučinenie nekonkretizuje, je na žalobkyni akou formou sa bude na súde tohto primeraného zadosťučinenia domáhať. Žalobkyňa zvolila spôsob konštatácie alebo určenia, že bola zo strany žalovaných pri odmeňovaní diskriminovaná. To je prvý výrok petitu žaloby. Podľa príslušných ustanovení CSP nie je potrebné, aby žalobca preukazoval naliehavý právny záujem pokiaľ tento vyplýva priamo z osobitného právneho predpisu. Žalobkyňa má za to, že v tomto konkrétnom prípade záujem na určení alebo konštatovaní jej diskriminácie zo strany žalovaných vyplýva práve z ust. § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon). Keďže však podľa názoru žalobkyne vzhľadom na závažnosť zásahu do jej vážnosti a spoločenského postavenia v tomto prípade (tento prostriedok) nepostačuje, domáha sa žalobkyňa zároveň aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, ako ju vyčíslila vo svojej žalobe v znení jej neskorších zmien. Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tento napriek tomu, že má svoje finančné materiálne vyjadrenie, je zo svojej podstaty nárokom nemajetkovej povahy, pretože reštituuje diskrimináciu, ktorou bola žalobkyňa zo strany žalovaných postihnutá, a preto sa nemôže premlčiavať. Okrem už navrhnutých dôkazov navrhol právny zástupca žalobkyne vykonať aj výsluch žalobkyne, ktorým malo byť preukázané akým spôsobom žalobkyňa vnímala svoju diskrimináciu zo strany žalovaných. Ďalej navrhol ako listinné dôkazy v tomto konaní vykonať: vyhlásenie pléna NS SR zo dňa 20.3.2006, uznesenie pléna NS SR zo dňa 25.5.2007 a list sudcov NS SR zo dňa 22.1.2007 adresovaný predsedovi NR SR. Týmito listinnými dôkazmi malo byť jednak preukázané akým spôsobom vnímali svoju diskrimináciu zo strany žalovaného v 1.rade sudcovia ostatných všeobecných súdov ako aj skutočnosť, že sudcovia všeobecných súdov sa domáhali nápravy svojej diskriminácie aj inou než súdnou cestou. Ako listinné dôkazy v tomto konaní navrhol tiež vykonať nasledujúce články uverejnené v médiách, článok s názvom „Opatrenia na odstránenie diskriminácie pri odmeňovaní sudcov“ uverejnený v denníku SME 13.1.2008, článok s názvom „Podporte hromadnú pripomienku k návrhu zákona o zrušení Špeciálneho súdu“ uverejnený na webovej stránke OKS dňa 24.11.2006, článok s názvom „A.: vyššie platy na Špeciálnom súde sú v poriadku“ uverejnený v denníku SME dňa 16.1.2008, článok s názvom „Špeciálny súd zrušili mafia oslavuje“ uverejnený v denníku SME dňa 21.5.2009, článok s názvom „Stĺpček S. H.: podľa plánu“ uverejnený v denníku SME dňa 21.5.2009, článok s názvom „Špeciálna katastrofa (súdu)“ uverejnený v denníku SME dňa 20.5.2009, článok s názvom „A. odmieta rozhodnutie o diskriminácii sudcov“ uverejnený na spravodajskom portáli webnoviny.sk dňa 5.2.2010. Týmito listinnými dôkazmi malo byť preukázané akým spôsobom médiá a verejnosť vnímali rozdielny prístup žalovaného v 1.rade k odmeňovaniu sudcov u Špecializovaného trestného súdu a sudcov ostatných všeobecných súdov. Napokon navrhol právny zástupca žalobkyne oboznámiť nález ÚS SR zo dňa 20.5.2009 sp. zn. PL ÚS/17/2008 ako aj Európsku chartu štatútu sudcov, z ktorých vyplývajú zásady spravodlivého a nediskriminačného odmeňovania sudcov v rovnakom postavení. Žalobkyňa taktiež navrhla vykonať ako listinné dôkazy výkazy sumarizujúce agendu alebo nápad agendy sudcov Špecializovaného trestného súdu a sudcov OS BA I v žalovanom období, ktorými malo byť preukázané akú agendu a v akom rozsahu prejednávali a rozhodovali sudcovia týchto súdov.
11) Poverená zástupkyňa žalovaného v 1. rade v konaní pred súdom na pojednávaní dňa 12.4.2018 vo vzťahu k argumentácii dotýkajúcej sa dôvodnosti určovacej žaloby uviedla, že síce žalobkyňa poukazuje na § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, avšak toto nereflektuje na skutočnosť, že odmeňovanie žalobkyne v tomto čase nie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a zároveň nereflektuje na procesnú úpravu určovacej žaloby v zmysle CSP, resp. OSP, ani na jej výklad poskytnutý v rozhodnutiach NS SR. K náhrade nemajetkovej ujmy žalovaný v 1.rade zdôraznil, že v tomto konaní žiadna závažnosť zásahu preukázaná nebola a zotrval na námietke premlčania. Pokiaľ ide o žalobkyňou navrhované dôkazy, tak ani jedným z nich nemožno preukázať závažnosť zásahu a zníženie dôstojnosti vážnosti, či spoločenského uplatnenia práve žalobkyne, nakoľko navrhované dôkazy sa podľa názoru žalovaného v 1.rade týkajú zovšeobecňujúcich a so žalobkyňou priamo nesúvisiacich skutočností.
12) Na pojednávaní dňa 14.2.2019 právny zástupca žalobkyne poukázal na to, že toto konanie je konaním o vyporiadaní práv medzi žalobcom a žalovaným, a preto súd aj bez aktivity strán má poskytnúť stranám v konaní požadovanú súdnu ochranu a teda je aj sám bez aktivity žalobkyne oprávnený meniť a prispôsobovať petit podanej žaloby. To sa rovnako týka aj uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú je z uvedených dôvodov súd oprávnený žalobkyni priznať aj nad rámec výšky tejto náhrady, ktorú si v žalobe uplatnila. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR z 9.11.2016 č.k. I. US/689/2014-35, z ktorého vyplýva záver, že nemajetková ujma vzniká postihnutej osobe už samotným zásahom, a to vzhľadom na jeho rozsah, intenzitu, prípadne pretrvávanie, a preto osoba zásahom postihnutá nemusí v konaní preukazovať, že skutočne došlo k ujme na jej osobnostných, či iných právach. Takýto záver zaujal zhodne aj Ústavný súd ČR a rovnako aj NS SR vo svojej ustálenej a rozhodovacej praxi. Ďalej právny zástupca žalobkyne, zotrvávajúc na svojej dovtedajšej argumentácii uviedol, že pri výkone svojej funkcie sudkyne OS BA I žalobkyňa niesla rovnakú mieru zodpovednosti v jednotlivých veciach ako sudcovia Špecializovaného trestného súdu, avšak neobdržala za to rovnaké hmotné ocenenie, keďže prijatím článku II bod 2 zákona č. 122/2005 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 15.4.2005 menil a dopĺňal zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom sa výrazne zasiahlo do spôsobu odmeňovania sudcov OS BA I, na ktorom žalobkyňa ako sudca pôsobila. Keď zákon priznal sudcom Špecializovaného trestného súdu k základnému platu aj funkčný príplatok vo výške 6-násobku priemernej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, t.j. prijatím zákona č. 122/2005 Z.z., ktorý novelizoval ust. § 69 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, došlo na horizontálnej úrovni odmeňovania sudcov všeobecných súdov, medzi ktoré nepochybne patrí aj Špecializovaný trestný súd, k závažnej deformácii princípov odmeňovania s následkom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle antidiskriminačného zákona. V tejto súvislosti právny zástupca žalobkyne poukázal na nález ÚS SR z 20.5.2009, sp. zn. PL ÚS/17/2008, v ktorom Ústavný súd dospel k záveru o nesúlade § 69 ods. 2 Zákona o sudcoch s článkom 12 ods. 1 ústavy v spojení s článkom 144 ods. 1 ústavy, keď posúdil právnu úpravy odmeňovania sudcov Špecializovaného trestného súdu obsiahnutú v uvedenom ustanovení zákona o sudcoch vo vzťahu k ostatným sudcom za diskriminačnú, pričom tento záver ústavného súdu predstavuje tzv. ratio decidendi, teda nosný dôvod odôvodnenia predmetného nálezu a ako taký je pre súd záväzný. Žalovaný v 1.rade v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno, ktorého podľa ustanovenia § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona zaťažovalo, keď potom, ako žalobkyňa oznámila súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v jej prípade došlo, nepreukázal, že diametrálne odlišné odmeňovanie sudcov Špecializovaného trestného súdu a sudcov ostatných všeobecných súdov spĺňalo požiadavku proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Žalobkyňa zotrvala na tom, že diskriminačným postupom žalovaného v 1. rade v značnej miere bola znížená jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, keďže verejnosť o rozdielnostiach v odmeňovaní sudcov vedela a vysvetľovala si ich tak, že nižšie odmeňovanie je výrazom práce žalobkyne a ostatných sudcov pôsobiacich na všeobecných nešpecializovaných súdoch, ktorá je v porovnaní s prácou sudcov Špecializovaného trestného súdu podradného charakteru a domnievala sa, že sudcovia Špecializovaného trestného súdu sú jediní morálne bezúhonní, neúplatní a spôsobilí odborne a zodpovedne rozhodovať o pridelených veciach. V dôsledku verejnej diskusie, ktorú podnietilo nerovné zaobchádzanie žalovaného v 1. rade so sudcami v rovnakom postavení, ktoré bolo naviac významne podporované masmédiami a určitou časťou politického spektra, sa tak pre žalobkyňu a ostatných sudcov všeobecných nešpecializovaných súdov vytvorilo ponižujúce a zahanbujúce prostredie navodzujúce dojem, ako keby veci, na ktorých rozhodovaní sa žalobkyňa a jej kolegovia podieľali, neboli rozhodované s dostatočnou precíznosťou, odbornosťou a kvalitou, pričom tento stav pretrváva od účinnosti zákona č. 122/2005 Z.z., teda od 15.4.2005 až dodnes. Práve tieto dlhodobo pretrvávajúce pochybnosti verejnosti o odbornosti sudcov všeobecných nešpecializovaných súdov, medzi ktorých patrila aj žalobkyňa, o ich zmysle pre spravodlivosť a zákonnosť žalobkyňa dodnes napriek tomu, že bola pre svoj vek odvolaná z funkcie sudcu, pociťuje veľmi negatívne a považuje ich za mimoriadne znevažujúce jej dôstojnosť a spoločenskú vážnosť, ktorú si celý svoj profesionálny život budovala. Žalobkyňa je presvedčená, že na reštitúciu tohto zásahu žalovaného v 1. rade do jej práv, ktorý žalovaný zapríčinil tým, že ju diskriminoval, nepostačuje prosté konštatovanie alebo určenie porušenia zásady rovného zaobchádzania, a preto žalobkyňa žiadala aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
13) V písomnom vyjadrení žalobkyne doručenom súdu krátkou cestou na pojednávaní dňa 14.2.2019 žalobkyňa uviedla, že sudkyňou Okresného súdu Bratislava I bola od 28.04.1992 do 29.09.2016, kedy ju prezident Slovenskej republiky z dôvodu veku odvolal z funkcie sudcu. Na Okresnom súde Bratislava I prejednávala a rozhodovala veci obchodného registra, konkurzu a reštrukturalizácie a veci týkajúce sa osobitných otázok obchodných spoločností a družstiev podľa ustanovenia § 200e O.s.p. Počas výkonu funkcie sudcu rozhodovala aj vo veciach, ktoré vyplynuli zo zmeny spoločenského zriadenia v roku 1989, akými bola napríklad transformácia majetku nachádzajúceho sa v takzvanom socialistickom vlastníctve a štátnom vlastníctve na majetok vo vlastníctve súkromných osôb. Ako jedna z mála sudcov tiež rozhodovala o privatizácii, teda o prechode štátnych podnikov na akciové spoločnosti, a o transformácii družstiev. Vzhľadom na prechod ekonomiky SR z centrálne riadeného na trhové hospodárstvo a nesmierny nárast podnikateľských subjektov išlo o agendu, ktorá bola náročná nielen z hľadiska odbornosti, ale aj rozsahu. V roku 2005 prešla vecná príslušnosť vo veciach konkurzu a reštrukturalizácie z krajských súdov na súdy okresné. Okresný súd Bratislava I, na ktorom počas celej svojej kariéry sudcu pôsobila, sa tak stal zodpovedným za vybavovanie tejto agendy v celom Bratislavskom kraji, v ktorom je v rámci Slovenska sústredený najväčší počet podnikateľských subjektov. Nie inak tomu bolo aj v prípade agendy obchodného registra a agendy týkajúcej sa osobitných otázok obchodných spoločností a družstiev. Agendy, ktoré na Okresnom súde Bratislava I prejednávala a rozhodovala, preto boli z hľadiska rozsahu a náročnosti prinajmenšom porovnateľné s agendou sudcov, ktorí na Špecializovanom trestnom súde rozhodujú len o zákonom úzko vymedzenej skupine trestných činov. Žalobkyne sa preto dotklo, keď Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky presadilo zmenu zákonnej úpravy odmeňovania sudcov všeobecných „nešpeciálnych“ súdov a sudcov vtedajšieho Špeciálneho trestného súdu, ktorá je zjavne diskriminačná, pretože bez opory v zákone a Ústave vytvorila dve kategórie sudcov všeobecných súdov, pričom jednej z týchto kategórii sudcov priznala bez racionálneho základu a väzby na legitímny cieľ za výkon funkcie sudcu šesťnásobne vyššiu odmenu. Diskriminačný charakter tejto právnej úpravy následne potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky svojim nálezom zo dňa 25.05.2009, sp. zn. PL. ÚS 17/2008. Naviac, vtedajší predstavitelia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a ďalší politici začali takúto výraznú a ničím neodôvodnenú nerovnováhu v odmeňovaní sudcov všeobecných súdov odôvodňovať tým, že sudcovia vtedajšieho Špeciálneho súdu si takéto vysoké odmeňovanie zaslúžia, pretože, na rozdiel od sudcov ostatných všeobecných súdov, sú morálni, neúplatní a spravodliví, čím u verejnosti vzbudili mylnú predstavu, že sudcovia ostatných všeobecných súdov sú neerudovaní, neschopní a skorumpovaní. Pre žalobkyňu a jej kolegov, ktorí nevykonávali funkciu na vtedajšom Špeciálnom súde, sa tak vytvorilo ponižujúce a zahanbujúce prostredie, pričom tento stav pretrváva dodnes. Stav, ktorý bol zavedený zmenou v odmeňovaní sudcov vtedajšieho Špeciálneho trestného súdu a sudcov ostatných všeobecných súdov, medzi ktorých patrila aj žalobkyňa, preto pociťovala a pociťuje veľmi negatívne a považuje ho za mimoriadne znevažujúci jej dôstojnosť a spoločenskú vážnosť, ktorú si celý svoj profesionálny život budovala. Žalobkyňa vyjadrila presvedčenie, že na reštitúciu tohto celkom zjavne diskriminačného prístupu štátu, ktorému celú svoju kariéru verne slúžila, k jej osobe nepostačuje prosté konštatovanie porušenia zásady rovného zaobchádzania, a preto považuje ňou uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy za adekvátny spôsob ako reštituovať diskrimináciu, ktorú musela ako sudca Okresného súdu Bratislava I bez vlastného pričinenia dlhodobo znášať.
14) Poverená zástupkyňa žalovaného v 1. rade v konaní pred súdom na pojednávaní dňa 14.2.2019 vo vzťahu k argumentácii žalobkyne uviedla, že v časti určenia požadovaného žalobkyňou je nevyhnutné posudzovať existenciu naliehavého právneho záujmu, ktorý v danej veci nie je daný. Ak by aj malo ísť o jedno z foriem poskytnutia morálnej satisfakcie, je nepochybné, že takáto morálna satisfakcia bola žalobkyni v plnej miere poskytnutá už vydaním no najmä zverejnením nálezu Ústavného súdu SR, a preto opakované konštatovanie takéhoto porušenia vo výroku rozsudku, treba považovať za nadbytočné a presahujúce rámec účelu a zmyslu § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, ktorým nepochybne nie je opakovane poskytnúť morálnu satisfakciu spôsobom a vo forme, ktorá už raz poskytnutá bola, a to dokonca Ústavným súdom SR. V danom prípade pre rozhodnutie nie je významné, či došlo k porušeniu zákazu diskriminácie, ale iba to, či boli splnené zákonom stanovené podmienky na vyhovenie podanej žalobe, ktorou si žalobkyňa uplatňuje niektoré z práv vyplývajúcich jej z § 9 cit. zákona. Dôvodnosť nárokov uplatnených žalobkyňou v tomto konaní nebola preukázaná. Poverená zástupkyňa žalovaného v 1. rade zdôraznila, že ani otázka pracovnej zaťaženosti žalobkyne nie je pre rozhodnutie v tejto veci podstatnou, keďže rozdielne zaobchádzanie malo a stále má legitímny dôvod a tento nepramení v množstve rozhodovaných vecí, ale vo vyššej náročnosti prejednávaných prípadov a predovšetkým v riziku hrozby ujmy na živote a zdraví sudcov Špecializovaného trestného súdu a ich rodinných príslušníkov. Ani Ústavný súd SR nespochybnil legitimitu charakteru uvedeného príplatku a sám konštatoval, že existencia mzdovej diferenciácie nemôže byť vylúčená ani medzi sudcami. Aj za súčasného stavu teda sudcovia Špecializovaného trestného súdu poberajú príplatok, na ktorý by žalobkyňa nárok nemala. Vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy poverená zástupkyňa žalovaného v 1. rade zotrvala na závere, že zo strany žalobkyne nebolo preukázané, žeby sa značným spôsobom znížila jej dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie. K opačnému záveru sa nedá dospieť ani na základe písomnej výpovede žalobkyne.
15) Súd vec právne posúdil nasledovne:
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.
Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.
Podľa § 9 ods. 4 antidiskriminačného zákona právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov12) nie je týmto zákonom dotknuté.
Podľa § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalobca“). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalovaný“).
Podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
Podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v znení účinnom od 15.4.2005 do 16.7.2009) funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.
Podľa § 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 73 C.s.p. na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát.
Podľa § 137 CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
Podľa čl. 1 Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 12 Ústavy SR ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
16) Súd vyhodnotil skutkové tvrdenia a dôkazy predložené stranami jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť.
17) V danom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. PL. ÚS 17/08-238 zo dňa 20.05.2009 okrem iného vyslovil nesúlad ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii. Súd z uvedeného vyvodil, že Ústavný súd SR nielenže konštatoval nesúlad s Ústavou SR (protiústavnosť) ustanovenia zákona, týkajúceho sa výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu, ale zároveň konštatoval, že nie je ani v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania (antidiskrimináciou), keď vo výroku uviedol, že nie je v súlade ani s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR. Na základe uvedeného súd dospel v rámci právneho posúdenia základu predmetu sporu (ohľadom vzniku samotnej diskriminácie) k takému záveru, že nálezom Ústavného súdu SR bola konštatovaná diskriminácia ohľadom výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu oproti sudcom všeobecných súdov (ktorého sudcom bola aj žalobkyňa), a preto nie je ďalej potrebné zaoberať sa uvedenou otázkou, keď súd vzal za podklad pre svoje rozhodovanie predmetný nález Ústavného súdu SR. V dôsledku vyššie uvedeného sa preto ani nezaoberal argumentáciou strán, či vznikla alebo nevznikla diskriminácia a ani nevykonával v tomto smere dokazovanie.
18) V prebiehajúcom konaní však bolo prioritne potrebné vyriešiť otázku, či podaná žaloba je správnym procesným prostriedkom ochrany práv žalobkyne, resp. či z procesného hľadiska je žaloba prípustná.
19) Súd predovšetkým konštatuje, že v prejednávanej veci bola žaloba žalobkyne podaná za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, a to dňa 29.12.2008. Súd však v konaní postupoval a rozhodoval aj za účinnosti Civilného sporového poriadku, v priebehu konania tak došlo ku stretu novej a starej právnej úpravy. Procesné právo pritom v prípade stretu novej a starej právnej úpravy charakterizuje princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (výslovne zákonodarcom vyjadrený aj v ustanovení § 470 ods. 1 C.s.p.), ktorý je komplementárny s osobitným pravidlom v podobe zachovania účinkov (procesných) úkonov, vykonaných v konaní podľa zrušenej právnej úpravy ( § 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.).
20) Výrok o určení, že odmeňovanie žalobkyne je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, je určovacím výrokom, pričom s poukazom na novú procesnú úpravu od 01.07.2016 v Civilnom sporovom poriadku, ide v tejto časti o žalobu o určenie právnej skutočnosti (§137 písm. d) CSP). S poukazom na citované znenie § 137 písm. d) CSP, možnosť žalobcu domáhať sa určenia právnej skutočnosti je za účinnosti Civilného sporového poriadku od 01.07.2016 daná iba vtedy, ak by to vyplývalo z osobitného predpisu (napr. určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, určenie neplatnosti dražby). Je tomu tak z dôvodu, že určenie existencie právnej skutočnosti odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav, avšak pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však o tom, čo je v prítomnosti. V prípade podanej žaloby zo žiadneho osobitného predpisu nevyplýva možnosť domáhať sa určenia, že odmeňovanie žalobkyne je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, a to ani z ustanovení zákona č. 365/2004 Z.z.. Pokiaľ teda ide o žalobkyňou požadované určenie, nemohla žaloba obstáť z dôvodu jej procesnej neprípustnosti, a z tohto dôvodu nebolo ani potrebné sa zaoberať meritom veci, nakoľko žalobe nemožno vyhovieť už vyššie uvedených dôvodov. Pre úplnosť však súd konštatuje, že i v prípade, že by v posudzovanom prípade došlo k správnej formulácii žalobného petitu, teda tento by správne (v intenciách právnej úpravy § 137 písm.c) C.s.p.) znel na určenie, že žalobkyňa má právo na rovnaké odmeňovanie ako sudcovia špeciálneho súdu, tak súd dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní dostatočne netvrdila a už vôbec nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem musí žalobca preukázať. Povinnosť žalobcu preukázať naliehavý právny záujem logicky znamená aj to, že žalobca je povinný uviesť v žalobe skutkové tvrdenia o tom, že naliehavý právny záujem je daný. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha. C.H.Beck, 2016, 502 s.) Preto i v prípade že by v posudzovanom prípade došlo k správnej formulácii žalobného petitu, teda tento by správne (v intenciách právnej úpravy § 137 písm. c) C.s.p.) znel na určenie práva, bolo by potrebné žalobu zamietnuť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu.
21) Pokiaľ ide o prostriedky ochrany v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, vymedzuje ich zákon č. 365/2004 Z.z. a medzi tieto prostriedky nepatrí právo na určenie, že dochádza alebo došlo k diskriminácii. Napriek tomu, že zákon prostriedky ochrany nevypočítava taxatívne, spoločnou črtou týchto prostriedkov je, že predstavujú nejakú formu plnenia, ktoré by mal poskytnúť pôvodca zásahu poškodenému. Určovací petit žalobkyne takéto črty nespĺňa. Súd sa navyše konštatuje, že z pôvodnej žaloby - tak ako bola podaná - bolo očividné, že výrok, ktorý sa netýkal majetkového plnenia, bol určovacou žalobou a nie prostriedkom nápravy diskriminácie podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Ak žalobkyňa tvrdí, že jedným z týchto prostriedkov je aj poskytnutie primeraného zadosťučinenia, a zákon ďalej toto primerané zadosťučinenie nekonkretizuje, a preto je na žalobkyni akou formou sa bude na súde tohto primeraného zadosťučinenia domáhať, tak súd konštatuje, že v žalobe nie ani zmienka o primeranom zadosťučinení. Preto súd tvrdenia žalobkyne v tomto smere po 10 rokoch trvania sporu považuje za účelové. V neposlednom rade, ak by aj súd pripustil, že takýto prostriedok právnej ochrany žalobkyňa použiť mohla, tak je zrejmé, že aktuálne znenie petitu žaloby (je použitý prítomný čas a nedokonavý vid slovesa: „odmeňovanie je uskutočňované“) nezodpovedá aktuálnemu stavu, keďže odmeňovanie žalobkyne v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania už netrvá (minimálne z toho dôvodu, že od 30.9.2016 už žalobkyňa nevykonáva funkciu sudcu) a súd v zmysle § 217 ods. 1 C.s.p. rozhoduje podľa stavu v čase vyhlásenia rozsudku. Obdobne by súd nemohol vyhovieť petitu diskriminačnej žaloby, keby tento znel na upustenie od odmeňovania žalobkyne v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. A z rovnakého dôvodu by súd nemohol vyhovieť ani určovaciemu petitu (popri ďalších dôvodoch uvedených v 20. bode tohto odôvodnenia). Avšak i v prípade, že by petit žaloby bol formulovaný správne, tak súd by žalobe nemohol vyhovieť. Podľa názoru súdu za primerané zadosťučinenie, t.j. za dostatočný satisfakčný prostriedok poskytnutý žalobkyni možno považovať už samotné konštatovanie existencie diskriminácie sudcov všeobecných súdov (teda i žalobkyne) v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08. Nakoľko Národná rada Slovenskej republiky už upustila od odmeňovania žalobkyne v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, žaloba je v časti určujúceho výroku aj neopodstatnená. Pre úplnosť súd konštatuje, že sa nestotožnil s názorom žalobkyne v podaní doručenom súdu dňa 12.2.2019, kde uviedla, že prebiehajúce konanie
- podobne ako konanie o ochranu osobnostných práv fyzickej osoby - je konaním v zmysle § 137 písm. b) C.s.p., a teda, že súd nie je viazaný žalobným petitom formulovaným žalobkyňou, a preto je povinný sám presne stanoviť akým výrokom svojho meritórneho rozhodnutia poskytne súdnu ochranu právam žalobkyne. Pri žalobách na usporiadanie práv a povinností nie je súd viazaný žalobným návrhom v plnom rozsahu a z dôvodu, že súd v týchto konaniach disponuje určitou diskrečnou právomocou, môže vzťah medzi stranami usporiadať aj inak, ako navrhuje žalobca; „iné“ usporiadanie vzťahu však musí vyplývať z hmotného práva, čo však nie je posudzovaný prípad (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha. C.H.Beck, 2016, 498 s.)
22) Súd sa ďalej - pred meritórnym posúdením veci - predovšetkým zaoberal vznesenou otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaných, resp. námietkou určenia nesprávneho orgánu konajúceho v mene štátu a tiež námietkou premlčania.
23) Žalovaný v 1.rade vo svojom podaní doručenom súdu dňa 5.3.2018 namietal, že za diskriminačný stav (prijatie zákonnej právnej úpravy) zodpovedá subjekt, ktorý ho vyvolal, či udržiaval. Týmto subjektom ale nemôže byť žalovaný v 1. rade, keďže Ministerstvo spravodlivosti SR sa na prijatí diskriminačnej právnej úpravy odmeňovania sudcov špeciálneho súdu nijako nepodieľalo. Stav diskriminácie žalobkyne mohla vyvolať len Národná rada Slovenskej republiky tým, že sa uzniesla a prijala zákon č. 122/2005 Z.z.. Z obsahu žaloby pritom vyplýva, že žalobkyňa si v súvislosti s prijatím zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 122/2005 Z.z. uplatnila svoje nároky aj voči žalovanému v 1. rade označenému ako: Slovenská republika - zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. Pokiaľ ide o existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi žalobkyňou (ako poškodenou) a štátom (ako subjektom, ktorý mal žalobkyni spôsobiť ujmu), súd v tejto súvislosti zistil, že antidiskriminačný zákon a priori nevylučuje, aby žalovaným (a teda subjektom, ktorý nesie prípadnú zodpovednosť za diskriminačné konanie) bol štát. V takomto prípade je žalobkyňa povinná uviesť štátny orgán, ktorý koná pred súdom za štát. Zo samotného obsahu žaloby však vyplýva, že diskriminačného konania vo vzťahu k žalobkyni sa mala dopustiť Národná rada Slovenskej republiky tým spôsobom, že prijatím zákona č. 122/2005 Z.z. porušila zásadu zákazu diskriminácie z hľadiska právneho postavenia sudcov, a to pokiaľ ide o práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie (čl. 12 ods. 1 prvá veta ústavy, § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona), čo konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. 17/2008. Podľa názoru súdu, ak aj prijatím zákona č. 122/2005 Z. z. došlo k porušeniu ust. § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona (porušenie zákazu diskriminácie z dôvodu iného postavenia), tak za prípadnú ujmu by mohol niesť zodpovednosť len ten štátny orgán, ktorý sa prijatím takejto právnej normy dopustil vo vzťahu k žalobkyni diskriminačného konania (porušil zásadu rovnakého zaobchádzania) a teda nie štát ako taký. Označenie štátu ako strany sporu prichádza do úvahy najmä v prípade existencie súkromnoprávnych vzťahov (§ 21 Občianskeho zákonníka), alebo v prípade verejnoprávnych vzťahov (§ 3 zák. č. 514/2003 Z.z.). V prípade prijatia zákona č.122/2005 Z. z. nemožno hovoriť o existencii súkromnoprávneho vzťahu medzi žalobkyňou a štátom, nakoľko legislatívny proces patrí do oblasti verejného práva. Keďže žalobkyňa sa nedomáhala satisfakcie podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nebolo na mieste, aby žalobkyňa ako žalovaného označila štát, v mene ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. V prípade vzniku ujmy, spôsobenej postupom Národnej rady Slovenskej republiky pokiaľ ide o prijatie zákona č. 122/2005 Z. z. je potrebné konštatovať, že Národná rada Slovenskej republiky nie je exekutívnym orgánom štátu, ale jej právomoc pochádza priamo od občanov. Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. Tvorená je poslancami, ktorí sú volení občanmi a teda nie je daná pasívna vecná legitimácia štátu, nakoľko táto nevyplýva zo žiadnej normy verejného ani súkromného práva. Súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti aj novelizované ustanovenie § 6 ods. 4 posl. veta zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého za nezákonné rozhodnutie sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého štát nezodpovedá za rozhodnutie národnej rady. Obdobne za prijatie protiústavného zákona nemôže zodpovedať štát, pretože Národná rada Slovenskej republiky prostredníctvom občanmi volených poslancov prejavuje ich vôľu, nie vôľu „štátu“. Súd preto vyhodnotil žalobný návrh, ktorý smeroval voči Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky za neopodstatnený, a to z dôvodu absencie pasívnej legitimácie na strane žalovaného v 1. rade. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky nie je subjektom, ktorý nesie zodpovednosť za legislatívnu činnosť Národnej rady Slovenskej republiky. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky sa iba podieľa na správe súdov tým spôsobom, že v oblasti finančnej riadi tvorbu rozpočtu súdov (§ 71 písm. b) bod 1. zákona č. 757/2004 Z.z.). Žalovaný v 1.rade postupoval správne, keď žalobkyni vyplácal plat vo výške stanovenej zákonom, pretože až do doby vyhlásenia nálezu Ústavného súdu o nesúlade zákona s ústavou sa zákon považuje za platný a účinný. Treba podotknúť, že aj Slovenská republika ako právny štát je povinná (prostredníctvom svojich výkonných-exekutívnych orgánov, ktorým je aj Ministerstvo spravodlivosti SR) rešpektovať zákony prijaté Národnou radou Slovenskej republiky, ktoré sú vyjadrením vôle občanov Slovenskej republiky prostredníctvom nimi volených zástupcov. Ani z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL 17/2008 výslovne nevyplýva, že by sa štát alebo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky malo dopustiť diskriminačného konania v súvislosti s prijatím zákona č. 122/2005 Z.z. Je síce pravdou, že štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich hmotným zabezpečením (§ 4 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z.), pričom za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát (§ 65 ods. 5 zák. č. 385/2000 Z. z.), avšak predmetom žaloby nebol nárok na náhradu škody z titulu nevyplatenia platu, ktorý mal žalobkyni prislúchať v zmysle ust. § 65 a nasl. zák. č. 385/2000 Z.z., ale posúdenie, či z dôvodu prijatie diskriminačného zákona Národnou radou Slovenskej republiky vznikol žalobkyni nárok na primerané (finančné) zadosťučinenie, a ak áno, v akej výške.
24) Vo vzťahu k nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorého sa žalobkyňa domáhala titulom jej diskriminácie, vzniesol žalovaný v 1. rade námietku premlčania tohto nároku s odôvodnením, že ak žalobkyňa svoju diskrimináciu odvodzuje od prijatia zákona č. 122/2005 Z.z., tak premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po jeho účinnosti. Súd vznesenú námietku premlčania vyhodnotil ako dôvodnú z nasledujúcich dôvodov.
25) Tvrdeným zásahom do práv žalobkyne bolo porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, a to na základe novely ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z.. V prípadoch, v ktorých plnenie záväzku spočíva v zdržaní sa niečoho alebo v strpení či znášaní niečoho, sa začiatok premlčacej doby viaže na okamih, keď povinný prvý krát porušil svoj záväzok spočívajúci v zdržaní sa určitého konania, alebo naopak v znášaní či trpení. Premlčacia doba v takomto prípade začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, keď došlo k porušeniu niektorého z uvedených záväzkov, v danom prípade by malo ísť o porušenie povinnosti nekonať v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 MCdo 7/2010, 5 MCdo 18/2010 z 23. februára 2011). Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako prostriedok ochrany pred diskrimináciou je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. To platí i pre právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 9 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z.z. Aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych práv, jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101 OZ). Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo (rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.7.2015, sp.zn. 4Co/473/2012, obdobne aj sp. zn. 6Co 419/2013 zo dňa 30.11.2016). Novela ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z., ktorá spôsobila žalobkyňou tvrdený zásah do jej dôstojnosti a spoločenskej vážnosti, nadobudla účinnosť dňa 15.4.2005. Žalobkyňa mohla svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát dňa 16.4.2005. Týmto dňom začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku na súde, ktorá skončila dňom 16.4.2008. Žalobkyňa podala žalobu na súd až 29.12.2008, teda po uplynutí premlčacej doby. Nad rámec uvedeného súd poukazuje na to, že samotná žalobkyňa už v žalobe uvádzala, že zásah do svojich osobnostných práv pociťovala už od zmeny zákona - nie je teda žiadny dôvod prijať záver, že premlčacia doba začala plynúť iným okamihom, ako nasledujúcim dňom po legislatívnej zmene. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobu bolo potrebné v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietnuť aj pre premlčanie, ktorého sa dovolal žalovaný v 1. rade, súd sa znížením dôstojnosti a spoločenskej vážnosti žalobkyne pre nadbytočnosť nezaoberal a ani nesumarizoval výsledky dokazovania v tomto smere. V prípade žalobkyne však mal súd navyše za to, že konštatovanie diskriminácie sudcov všeobecných súdov v ústavnom náleze, na ktorý poukazovala sama žalobkyňa, možno považovať za dostačujúce primerané morálne zadosťučinenie pre žalobkyňu, čo by následne vylučovalo aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.
26) Pokiaľ ide o žalovaného v 2. rade, súd konanie voči nemu v zmysle § 144 a nasl. C.s.p. v súlade s dispozičným prejavom žalobkyne a s jeho súhlasom vo výroku II. tohto rozsudku zastavil. Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade v zmysle § 144 a nasl. C.s.p. v súlade s dispozičným prejavom žalobkyne a s jeho súhlasom súd zastavil konanie aj v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 33.910,37 eur, a to vo výroku I. tohto rozsudku, pričom v zostávajúcej časti súd žalobu z vyššie uvedených dôvodov zamietol.
27) Pre úplnosť súd konštatuje, že žalobkyňa sa podaním doručeným tunajšiemu súdu krátko pred pojednávaním dňa 14.2.2019 domáhala pripustenia zmeny petitu žalobného návrhu, keď žiadala, aby súd „konštatoval, že zásada rovnakého zaobchádzania pri odmeňovaní za výkon funkcie sudcu, ktoré žalovaný uskutočňoval vo vzťahu k žalobkyni ako sudkyni Okresného súdu Bratislava I v období od 15.04.2005 do 29.09.2016 podľa ustanovení § 66 a 67 zákona č. 385/2000 Zb. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v tomto období účinnom, a odmeňovaní, ktoré žalovaný uskutočňoval v rovnakom období vo vzťahu k sudcom Špecializovaného trestného súdu (predtým Špeciálneho súdu) podľa ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Zb. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v tomto období účinnom, porušená bola“. Na pojednávaní dňa 14.2.2017 súd nepripustil zmenu žaloby v navrhovanom znení, a to z dôvodu hospodárnosti konania. Je zrejmé, že konanie v predmetnej veci prebieha už viac než 10 rokov, pričom prieťahy v konaní boli i dôvodom na podanie ústavnej sťažnosti zo strany žalobkyne. Prvé pojednávanie bolo vo veci vytýčené na 12.4.2018, na ktorom žalobkyňa navrhla nové dôkazy. Ďalšie pojednávanie (vytýčené na deň 19.6.2018 a na deň 6.9.2018) boli odročené jednak z dôvodu zdravotného stavu žalobkyne a jednak pre žalobkyňou (nedôvodne a krátko pred pojednávaním) podanú námietku zaujatosti. Na pojednávaní dňa 14.2.2019 bol súd pripravený rozhodnúť, čo aj urobil. Procesný návrh na zmenu žaloby bol súdu doručený krátko (menej než 48 hodín) pred pojednávaním, pričom skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla ako dôvod podania uvedeného procesného návrhu, nastali najneskôr v súvislosti s ukončením výkonu jej funkcie sudcu dňa 29.9.2016, teda pred viac ako dvoma rokmi a štyrmi mesiacmi. V súvislosti s podaným návrhom na zmenu návrhu a tiež s ohľadom na dôvody zamietavého rozhodnutia súdu v merite veci je zrejmé, že pripustenie zmeny žaloby by bolo dôvodom na opätovné odročenie pojednávania, nakoľko nielen súd ale aj žalovaný v 1. rade by mal dostať časový priestor na oboznámenie sa podaným procesným návrhom na zmenu petitu ako aj s jeho dôvodmi a teda aj na prípadné prehodnotenie svojej procesnej obrany (v prípade súdu aj možnosť prehodnotenia svojho právneho posúdenia). Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že výsledky doterajšieho konania by nemohli byť podkladom na rozhodnutie súdu, pretože vo vzťahu ku žalovanému v 1. rade by bolo potrebné ohľadom zmeneného návrhu znovu opakovať postup podľa § 167 C.s.p. Navyše i v prípade pripustenia zmeny žaloby by súd inak neposúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 1. rade, ako ani otázku premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd tiež dodáva, že prípadný nárok žalobkyne na morálnu satisfakciu nie je majetkovým právom, a preto sa nepremlčiava. Žalobkyňa si preto môže tento nárok uplatniť samostatnou (novou) žalobou.
28) Súd nevykonal navrhovaný dôkaz výsluchom žalobkyne, ktorým malo byť preukázané akým spôsobom žalobkyňa vnímala svoju diskrimináciu zo strany žalovaných. Právnym zástupcom žalobkyne na ostatnom pojednávaní založené písomné vyjadrenie žalobkyne, označené ako „písomná výpoveď“ s poukazom na § 195 ods. 3 C.s.p. súd posudzoval iba ako písomné vyjadrenie žalobkyne, nie ako jej „písomný výsluch“, nakoľko v uvedenom prípade nebola naplnená hypotéza právnej normy, v zmysle ktorej predpokladom na vykonanie takéto dôkazu je uloženie povinnosti strane sporu súdom odpovedať písomne na otázky o ňou tvrdených skutočnostiach (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha. C.H.Beck, 2016, 741 s.). K uloženiu takejto povinnosti strane súdom však nedošlo. Súd ďalej nevykonal dokazovanie ani vyhlásením pléna NS SR zo dňa 20.3.2006, uznesením pléna NS SR zo dňa 25.5.2007 a listom sudcov NS SR zo dňa 22.1.2007 adresovaným predsedovi NR SR. Týmito listinnými dôkazmi malo byť jednak preukázané akým spôsobom vnímali svoju diskrimináciu zo strany žalovaného v 1.rade sudcovia ostatných všeobecných súdov ako aj skutočnosť, že sudcovia všeobecných súdov sa domáhali nápravy svojej diskriminácie aj inou než súdnou cestou. Ďalej súd nevykonal ako dôkaz ani nasledujúce články uverejnené v médiách: článok s názvom „Opatrenia na odstránenie diskriminácie pri odmeňovaní sudcov“ uverejnený v denníku SME 13.1.2008, článok s názvom „Podporte hromadnú pripomienku k návrhu zákona o zrušení Špeciálneho súdu“ uverejnený na webovej stránky OKS dňa 24.11.2006, článok s názvom „A.: vyššie platy na Špeciálnom súde sú v poriadku“ uverejnený v denníku SME dňa 16.1.2008, článok s názvom „Špeciálny súd zrušili mafia oslavuje“ uverejnený v denníku SME dňa 21.5.2009, článok s názvom „Stĺpček S. H.: podľa plánu“ uverejnený v denníku SME dňa 21.5.2009, článok s názvom „Špeciálna katastrofa (súdu)“ uverejnený v denníku SME dňa 20.5.2009, článok s názvom „A. odmieta rozhodnutie o diskriminácii sudcov“ uverejnený na spravodajskom portáli webnoviny.sk dňa 5.2.2010; týmito listinnými dôkazmi malo byť preukázané akým spôsobom média a verejnosť vnímali rozdielny prístup žalovaného v 1.rade k odmeňovaniu sudcov Špecializovaného trestného súdu a sudcov ostatných všeobecných súdov. Pokiaľ ide o označené žalobkyňou navrhované dôkazy, súd ich nevykonal predovšetkým s ohľadom na dôvody zamietnutia žaloby, keď súd v zásade merito veci ani neposudzoval a pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tento je premlčaný. Navyše ani z jedným zo žalobkyňou navrhovaných dôkazov nemožno preukázať závažnosť zásahu a zníženie dôstojnosti a vážnosti, či spoločenského uplatnenia práve u žalobkyne, nakoľko navrhované dôkazy sa týkajú zovšeobecňujúcich a so žalobkyňou priamo nesúvisiacich skutočností. Antidiskriminačná žaloba sa týka výlučne osobnosti žalobkyne, a preto je nepodstatné aj to ako verejnosť alebo ktokoľvek vnímal odlišné odmeňovanie kohokoľvek iného ako žalobkyne. Rovnako súd nevykonal dôkaz pripojením listinných dôkazov zo spisu OS BA I sp. zn. 25C/1/2010, resp. dôkazy sumarizujúce agendu alebo nápad agendy sudcov Špecializovaného trestného súdu a sudcov OS BA I v žalovanom období, či dôkaz Európskou chartou štatútu sudcov, pretože podľa súdu tieto dôkazné návrhy nesmerovali k preukázaniu žiadnej spornej skutkovej okolnosti. Okolnosti, ku ktorým chcela žalobkyňa tieto dôkazy zabezpečiť boli právnymi otázkami, ktorých posúdenie je v plnej kompetencii súdu. Navyše listinné dôkazy zo spisu OS BA I sp. zn. 25C/1/2010, resp. dôkazy sumarizujúce agendu alebo nápad agendy sudcov Špecializovaného trestného súdu a sudcov OS BA I v žalovanom období žalobkyňa bola oprávnená získať napr. prostredníctvom žiadosti o informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z.
29) K námietkam žalobkyne, že Slovenská republika zastúpená Najvyšším súdom SR v konaní OS BA I sp. zn. 25C/1/2010 uznávala rovnaký nárok tam úspešných žalobcov neznamená, že vzhľadom na toto ojedinelé rozhodnutie by mal tunajší súd žalobe vyhovieť, resp. že je nejakým spôsobom týmto odlišným právnym posúdením viazaný. Prinajmenšom by ani toto súdne rozhodnutie nemohlo zabrániť úspešnému vzneseniu námietky premlčania žalovaným v 1. rade.
30) Čo sa týka ďalších tvrdení žalobkyne, s týmito sa súd nezaoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a tunajší súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).
31) Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
32) Podľa §262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
33) O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa zásad o náhrade trov konania (§ 255 CSP). Nakoľko v spore úspešný žalovaný v 1. rade v priebehu sporu výslovne uviedol, že si náhradu trov konania neuplatňuje, rozhodol súd o jeho nároku na náhradu trov konania tak, že mu ich náhradu nepriznal. Hoci žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania voči žalovanému v 2. rade a teda žalovanému v 2. rade by mala patriť náhrada trov konania, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli (zo spisu nevyplývajú), súd mu taktiež vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní, odo dňa jeho doručenia, na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá (§ 48 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.). Exekúciu vykoná exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd (§ 55 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z.).