Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/140/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobcu: P. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. č. XXXX/XX, XXX XX J., zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Čurillom, so sídlom Hlavná 11, 080 01 Prešov proti žalovanému: W.. C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. č. XX, XXX XX J., právne zastúpenému spoločnosťou Eva Petránová, Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO: 36 854 581, o náhradu škody s príslušenstvom, o odvolaní oboch strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 5C/189/2013-170 zo dňa 05.06.2018 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku II. ako aj v zamietavom výroku III.

Zrušuje rozsudok vo výroku IV. o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bardejov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto: „Konanie v časti o uloženie povinnosti žalovanému písomne sa ospravedlniť žalobcovi zastavuje. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 472,00 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 472,00 eur od 05.03.2014 do zaplatenia všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania“.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou, podanou na súde dňa 09.09.2013 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 472 eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 03.06.2013 do zaplatenia, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500 eur, aby súd žalovanému uložil povinnosť písomne sa žalobcovi ospravedlniť a zaplatiť mu náhradu trov konania. Žalobu odôvodil tým, že dňa 07.04.2013 v čase okolo 9.30 hod. v J. na ulici N. pred rodinným domom č. XX po predchádzajúcich slovných nezhodách ho žalovaný fyzicky napadol, a to tak, že ho zozadu udrel jedenkrát päsťou pravej ruky do oblasti pier, potom ho chytil rukami pod krk a opätovne ho udrel do oblasti pier, následne ho sotil, v dôsledku čoho žalobca zakopol o kameň a spadol na zem, kde v dôsledku pádu si udrel hlavu o drevenú paletu ležiacu na zemi a na chvíľu stratil vedomie, čím mu takto svojim konaním spôsobil zranenie a to otras mozgu, tržnú ranu na spodnej pere a odreninu v oblasti hlavy vľavo s práceneschopnosťou v trvaní od 07.04.2013 do 15.04.2013. Vo veci bolo vedené aj priestupkové konanie. Podľa znaleckého posudku zranenie, ktoré utrpel, bolo ohodnotené na 35 bodov, z dôvodu náhrady škody spôsobenej ublížením na zdraví, má mu preto žalovaný zaplatiť 472 eur a keďže žalobca má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života, zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy, právo, aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie ak niekto neoprávnene do týchto práv zasiahne a má právo tiež domáhať sa, aby sa od neoprávnených zásahov upustilo a aby sa odstránili následky týchto zásahov.

Súd konštatoval, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že medzi účastníkmi konania síce došlo k nezrovnalostiam, ale tieto boli vyprovokované, preto došlo k zastaveniu priestupkového konania, ktoré bolo vedené na Okresnom úrade Bardejov, nebolo preukázané, aby vyprovokoval alebo spôsobil následok, ktorý by mal byť predmetom priestupkového konania, eventuálne nároku na náhradu škody. Podľa žalovaného nie je dôvod na nemajetkovú ujmu, ani náhradu škody, keďže nebolo preukázané, aby došlo k príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a následkom, ktorý uvádza žalobca. Žiadal, aby súd žalobu zamietol, uviedol taktiež, že časť návrhu týkajúca sa ospravedlnenia je neurčitá a nerealizovateľná. Na pojednávaní dňa 13.02.2018 žalobca zobral žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanému písomne sa ospravedlniť žalobcovi späť a v tejto časti žiadal konanie zastaviť, žalovaný so späťvzatím v tejto časti súhlasil. Z rozsiahleho dokazovania, priebeh ktorého súd prvej inštancie podrobne opísal v bodoch 6 až 16 svojho rozsudku, mal súd za jednoznačne preukázané to, že žalovaný dňa 07.04.2013 v čase okolo 9.30 hod. v J., na ulici N., pred rodinným domom č. XX po predchádzajúcich slovných nezhodách fyzicky napadol žalobcu, čo medzi stranami sporné nebolo. Spornou skutočnosťou bol samotný priebeh fyzického útoku, v tomto smere výpovede strán sporu a svedkov v konaní pred súdom neboli úplne zhodné s výpoveďami v priestupkovom konaní, ktoré boli vykonané bezprostredne po skutku. Uvedené súd pripísal viacerým okolnostiam, predovšetkým tomu, že medzi stranami sporu bolo v minulosti niekoľko podobných konfliktných situácií, ktoré mali vyústiť aj do fyzického útoku, a keďže výsluchy na súde boli vykonané zhruba až 5 rokov od skutku, možno predpokladať, že jednotliví účastníci týchto udalostí ich „zmiešavajú“. Súd prvej inštancie uviedol, že sám žalovaný vo výpovedi v priestupkovom konaní uviedol, že ho správanie žalobcu tak rozčúlilo, že ho udrel pravou päsťou jedenkrát do oblasti ľavej sánky, pričom v rámci výsluchu na súde už tvrdil, že žalobcu chcel udrieť, ale tento uskočil dozadu a do strany, čiže ho iba „ľuftoval“ vo vzduchu, jemne žalobcu škrtol o sánku. Túto výpoveď žalovaného súd vyhodnotil ako účelovú v snahe zmierniť priebeh jeho útoku na žalobcu, túto výpoveď mal za rozpornú s jeho vlastnou výpoveďou v priestupkovom konaní, ako aj s ostatnými dôkazmi a výpoveďami svedkov, ako aj so závermi znaleckého dokazovania, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že s najväčšou pravdepodobnosťou žalobca utrpel poranenia v dôsledku najmenej dvoch úderov do oblasti hlavy. Žalovaný taktiež potvrdil, že žalobcu držal rukou pod krk, len s tým rozdielom, že pred súdom uviedol, že to bolo pravou rukou, pri priestupkovom konaní, že ľavou. Súd uviedol, že pre naplnenie predpokladu zodpovednosti za škodu je podstatné to, že žalovaný udrel päsťou pravej ruky do tváre žalobcu a že ho držal rukou za krk. Výšku škody mal súd preukázanú znaleckým posudkom. Táto pozostávala z bolestného vo výške 472 eur, znalec v znaleckom posudku konštatoval, že žalobca utrpel kožnú odreninu v čelovo temennej oblasti vľavo, otras mozgu ľahkého stupňa, tržnozmliaždenú ranu dolnej pery vľavo, pričom poranenia boli spôsobené tupými predmetmi o užšej a širšej kontaktnej ploche, ktoré pôsobili na oblasť hlavy strednou silou a prudkosťou a mohlo sa tak stať s najväčšou pravdepodobnosťou pri najmenej dvoch úderoch do oblasti hlavy poškodeného zatvorenou dlaňou (päsťou), spôsobených druhou osobou, s následným pádom na zem, kedy mohlo dôjsť aj k udretiu hlavy o drevenú paletu. Znalec kožnú odreninu v čelovo-temennej oblasti vľavo a otras mozgu ľahkého stupňa ohodnotil 30 bodmi a tržnozmliaždenú ranu dolnej pery vľavo 5 bodmi, spolu teda zranenia ohodnotil na 35 bodov. V danom prípade dosahuje výška odškodnenia za bolesť pri úraze pri predmetných 35 bodoch a cene bodu 15,72 eur, sumu 472 eur. Z dôkazov bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody žalobcu. Svedčia o tom lekárske správy, znalecký posudok, pokiaľ tieto žalovaný spochybňoval poukazujúc na to, že žalobca mohol poranenie utrpieť pri dopravnej nehode, súd uviedol, že uvedené preukázané nebolo, nebola evidovaná žiadna dopravná nehoda u žalobcu, ani škodová udalosť, ktorej by bol účastníkom, žiadne iné dôkazy žalovaný v tomto smere nepredložil. Preukázané bolo taktiež zavinenie žalovaného na vzniku škodovej udalosti minimálne v podobe nepriameho úmyslu, žalovaný musel vedieť, že svojim protiprávnym konaním môže zdravie žalobcu poškodiť a pre prípad, že ho spôsobí bol s tým uzrozumený. Nárok na náhradu škody mal súd prvej inštancie za preukázaný, dôvodne bol žalobcom taktiež žiadaný úrok z omeškania, nie však v takom rozsahu ako žiadal. Úrok priznal až odo dňa nasledujúceho po tom, čo bola žalovanému žaloba doručená, t.j. od 05.03.2014. Žaloba tým v časti úrokov z omeškania nedôvodná bola za obdobie od 03.06.2013 do 04.03.2014 a taktiež nad 5,25 % ročne, keďže ku dňu omeškania bola výška úroku z omeškania 5,25 % ročne. Čo sa týka žaloby v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy 1.500 eur, v tejto časti súd žalobu zamietol, nakoľko v tejto časti žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia, ani bremeno dôkazu. V žalobe vôbec neodôvodnil uplatnený nárok, ani len netvrdil, že v dôsledku konania žalovaného bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti. V žalobe opísal iba skutok, ku ktorému

došlo 07.04.2013 a uviedol bodové ohodnotenie poranení podľa znaleckého posudku. Ak aj z priebehu vykonaného dokazovania vyplynulo, že spory medzi stranami trvajú už dlhší čas, a teda že malo dôjsť k viacerým fyzickým útokom zo strany žalovaného, resp. k schválnostiam z jeho strany (napr. namontovaním kamier namierených na dom žalobcu), na tieto skutky nemohol súd prehliadať, keďže neboli predmetom žaloby, ani v priebehu konania nedošlo k rozšíreniu žaloby o tieto skutkové tvrdenia. Preto žalobu v časti nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol. Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na ustanovenie Občianskeho zákonníka - § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 16, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, 3, § 444, § 517 ods. 2. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a 2. Konštatoval, že žalobca sa v konaní domáhal náhrady škody titulom bolestného, nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti a písomného ospravedlnenia, pričom úspech mal v časti o zaplatenie náhrady škody, neúspech v časti nemajetkovej ujmy a písomného ospravedlnenia, kde zobral žalobu späť. Keďže každá zo strán mala úspech vo veci len čiastočný, považoval za spravodlivé, aby žiadna zo strán nemala na náhradu trov konania právo.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obidve strany sporu.

3. Žalobca podal odvolanie voči zamietavému výroku, t.j. výroku III. a voči výroku IV. o náhrade trov konania, odôvodňujúc ho tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym právnym záverom. Podľa žalobcu je absolútne nesporné, že v dôsledku konania žalovaného v prítomnosti syna žalobcu, ako aj jeho manželky došlo zo strany žalovaného k vážnemu zásahu do jeho osobnostných práv, čím nesporne bola znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť minimálne v okruhu jeho rodiny a aj v dôsledku ďalších okolností manželka žalobcu opustila spoločnú domácnosť, pričom hlavnou a zásadnou príčinou takéhoto jej konania bolo nesporne agresívne správanie sa žalovaného, minimálne súčasťou ktorého bol fyzický atak žalovaného proti osobe žalobcu. Je len na úvahe súdu v akom rozsahu došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu vo vzťahu k jeho rodine, v dôsledku správania sa žalovaného. Vyústením uvedených právnych úvah súdu má byť priznanie nemajetkovej ujmy, pričom samotná výška jej stanovenia vyplývajúca minimálne z prednesu oboch strán je ponechaná na úvahu súdu, ktorý predmetnú právnu vec rozhoduje. Vo vzťahu k existencii samotného fyzického ataku poukázal na výsluch manželky žalovaného v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod sp. zn. 2T/39/2018, kde manželka žalovaného 24.05.2018 poukázala na to, že žalovaný jednoznačne žalobcu fyzicky napadol. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok v rozsahu v akom ho napadol zmenil tak, že žalobe vyhovie aj v časti o nemajetkovú ujmu a aby mu priznal náhradu trov prvoinštančného konania. K dovolaniu pripojil zápisnicu o hlavnom pojednávaní v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 2T/39/2018, zo dňa 24.05.2018.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že obsahom odvolania sú predovšetkým výhrady k tomu, že súd zamietol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ žalobca predkladá názor, že v dôsledku správania žalovaného malo dôjsť k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti vo vzťahu k rodine, uvedené tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a žalovaný výslovne popiera, že by v dôsledku jeho správania malo dôjsť k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu. Žalobca doposiaľ nepredložil jediný dôkaz svedčiaci o údajnom znížení jeho dôstojnosti a vážnosti a tieto skutočnosti nepotvrdili ani vypočutí svedkovia. Naviac podľa žalovaného ide o zmenu žaloby, ktorá v súčasnom štádiu súdneho konania je už neprípustná pre rozpor so zásadou hospodárnosti a koncentrácie konania. Žalobca ani v žalobe, ani neskôr počas konania nešpecifikoval v čom mal spočívať zásah do jeho osobnostných práv, kde žalobca doposiaľ netvrdil, že bola znížená jeho vážnosť a dôstojnosť, hoci mu v tom objektívne nič nebránilo. Na pojednávaní 15.12.2017 na otázku svojho právneho zástupcu odpovedal, že incident mal negatívny dopad na jeho deti, ktoré však pri incidente neboli prítomné. Žalovaný poukázal na to, že nové skutkové tvrdenia žalobcu údajným znížením jeho vážnosti a dôstojnosti sú účelové a ako prostriedok procesného útoku neboli uplatnené včas. Navrhol preto, aby na ne súd neprihliadol. Doplnil, že konflikt bol vyústením dlhodobého, pravidelného a neoprávneného zasahovania do práv žalovaného a jeho rodiny, čo potvrdila i svedkyňa Ing. D.. Bolo to práve konanie žalobcu, ktoré malo negatívny dopad na kvalitu osobného a rodinného života žalovaného a jeho rodiny. Žalobca obmedzoval celú rodinu žalovaného tým, že opakovane úmyselne parkoval svoje autá tak, aby tým znemožnil výjazd žalovaného od jeho domu. Provokácia a ustavičný tlak zo strany žalobcu do značnej miery ovplyvňoval pokojný rodinný život a súkromie žalovaného a jeho vážnosť a dôstojnosť.

5. Žalovaný odvolaním napadol vyhovujúci výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie a výrok IV. o nároku na náhradu trov konania. V napadnutom rozsahu považuje rozsudok za nesprávny, v rozpore s

právnymi predpismi. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, čím došlo k porušenie práv na spravodlivý proces, nesprávne právne posúdil listinné dôkazy a svedecké výpovede strán sporu a svedkov. V rozhodnutí sa vôbec nevysporiadal s prevenčnou povinnosťou žalobcu v súlade s ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Taktiež nesprávne právne nárok žalobcu posúdil. Poukázal na to, že v priestupkovom konaní vedenom na Obvodnom úrade v Bardejove č. ObU-BJ- OVVS-2013/05270-Mň bolo rozhodnuté tak, že spáchanie skutku, o ktorom sa konalo, jemu preukázané nebolo, preto bolo priestupkové konanie zastavené. Súd mal vychádzať z tohto rozhodnutia. Súd taktiež nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov, ktoré jasne preukázali, že medzi žalobcom a žalovaným dochádzalo ku konfliktom hlavne z dôvodu úmyselného opakovaného blokovania výjazdu z pozemku žalovaného na cestu, ktorá je vo vlastníctve Mesta Bardejov. Teda skutočnosť, že žalobca zaparkoval svoje motorové vozidlo tak, že žalovaný s autom nemohol vyjsť a ísť na omšu do kostola, spôsobila vznik konfliktnej situácie, žalobca v celom rozsahu porušil svoju právnu povinnosť, tzv. generálnu prevenciu. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Podľa žalovaného v zmysle tohto zákonného ustanovenia každý je povinný počínať si vzhľadom na konkrétne okolnosti tak, aby nespôsobil vznik škody, jeho použitie prichádza do úvahy v prípade, ak neexistuje iná konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/253/2001. Podľa žalovaného, ak si tak žalobca nepočínal, porušil povinnosť uloženú v § 415 Občianskeho zákonníka a z porušenia tejto preventívnej povinnosti, ktorým vznikla škoda mu vznikla všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Poukázal taktiež na nezrovnalosti vo výpovedi žalobcu v priestupkovom konaní aj vo výpovedi pred súdom žalobca má tri rôzne verzie o tom, ako sa mala škodová udalosť odohrať. Rozporné sú jeho tvrdenia o tom keď išiel k lekárovi, nepravdivé sú tvrdenia žalobcu, že by mal mať žalovaný na dome namontované kamery. Podľa žalovaného dôkazné bremeno v konaní bolo na žalobcovi, všetky predpoklady zodpovednosti za škodu mali byť s istotou preukázané, žalobca ich však nepreukázal. Žalobca svoje tvrdenia o tom, že žalovaný mu spôsobil poranenia, a to otras mozgu, tržnú ranu na spodnej pere a odreninu v oblasti hlavy vľavo neoprel o žiadny hodnoverný dôkaz. Vypočutí svedkovia verziu výpovede žalobcu nepotvrdili, preto s istotou nie je možné uzavrieť, že zranenia na strane žalobcu zavinil žalovaný. Pokiaľ mal súd za to, že jeho výpovede boli účelové, tak účelové môžu byť taktiež výpovede žalobcu a jeho svedkov. Ak súd uverí žalobcovi a žalovanému nie, mal by to náležite zdôvodniť, na základe čoho dospel k takémuto záveru. Súd by nemal rozhodovať na základe pocitu, ale preukázaného skutkového stavu. Je nutné vziať do úvahy silu žalovaného vzhľadom na váhu tela 74 kg a vek 18 rokov, viac ako má žalobca, žalobca má váhu cca 100 kg. Uviedol taktiež, že v rozsudku je uvedené, že žalobca s najväčšou pravdepodobnosťou utrpel poranenia, súd však nerozhoduje s najväčšou pravdepodobnosťou, ale iba na základe dostatočne zisteného skutkového stavu. Nárok žalobcu na bolestné podľa žalovaného teda nie je dôvodný. Ak by aj bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. správne, tak súd nesprávne rozhodol o trovách konania. Žalovaný bol v konaní úspešný vo väčšej miere ako žalobca. Bol totiž úspešný voči uplatnenému nároku na ospravedlnenie, ako aj v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.500 eur. Taktiež súd zamietol v časti nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania. Vychádzajúc z pomeru úspechu k neúspechu má patriť žalovanému náhrada trov konania. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania; žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaniach (§ 34 , vzhľadom na včas podané odvolania oboch strán sporu, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom bol odvolaniami napadnutý, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli, ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 31.01.2019 (§ 219 ods. 3 a dospel ku záveru o tom, že s výnimkou odvolania žalovaného vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania dôvodnými neboli, ani odvolanie žalobcu, ani odvolanie žalovaného.

7. Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s odvolacou argumentáciou konštruovanou v zásade na tvrdení o nesprávnosti skutkových zistení a nesprávnom právnom posúdení, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS/78/05).

8. Žalobcom aj žalovaným uplatnený odvolací dôvod, ktorý mal spočívať v tom, že súd prvej inštancie mal dospieť na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom a výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávnymi sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, prípadne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

9. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. Po oboznámení sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom, odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania riadne zistil skutkový stav rozhodujúci pre posúdenie veci a právne závery, ku ktorým dospel, sú v súlade so skutkovými zisteniami. V rozhodnutí dal jasné, zrozumiteľné, dostatočne konkrétne a v logickej postupnosti formulované vysvetlenie dôvodov rozhodnutia, ku ktorému dospel. Je evidentné, že sa podrobne zaoberal všetkými tvrdenými skutočnosťami, dôkazmi a námietkami, správne ich v jednotlivosti, ako aj vo vzájomnej súvislosti vyhodnotil a dospel tak k správnemu, presvedčivému právnemu záveru. Na týchto správnych záveroch sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 a k odvolacím dôvodom žalobcu a žalovaného len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia dodáva:

11. Žaloba je, čo sa obsahu týka, úkonom, ktorým žalobca vymedzuje subjekty, predmet a obsah žalobou začatého súdneho konania. Právom žalobcu je, vyplýva to z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde. Žalobou môže uplatniť skutočnosti, ktorým hmotné právo prisudzuje právny význam, to, či bude v spore úspešný, závisí od toho, či sa logická štruktúra príčin a následkov, ktoré on sám pokladá za skutkový dôvod svojho nároku, zhoduje so štruktúrou príčin a následkov, ktoré upravuje zákon a od toho, či tvrdené skutočnosti preukáže. Žalobca sa žalobou okrem náhrady škody domáhal aj nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, tak ako správne uviedol súd prvej inštancie, ani len netvrdil, aká nemajetková ujma v zmysle ochrany jeho osobnosti mu mala vzniknúť, v tejto časti okrem odkazov a citovania § 11 a § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nič neuviedol, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nijako nezdôvodnil a takto koncipovaný žalobný návrh na náhradu nemajetkovej ujmy zostal predmetom konania až do času, než súd prvej inštancie o žalobe rozhodol. Zo spisu nevyplýva existencia žiadneho takého procesného úkonu žalobcu, ktorým by žiadal o to, aby bola pripustená zmena žaloby, správny je preto záver súdu prvej inštancie pokiaľ konštatoval, že žalobca v tejto časti žaloby nielenže neuniesol dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia. Odvolacia argumentácia žalobcu vo vzťahu k zamietavému výroku rozsudku bola tak bez akejkoľvek relevancie.

12. Čo sa týka odvolania žalovaného vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku rozsudku, žalovaný spochybnil samotnú existenciu predpokladov zodpovednostného nároku, osobitne to, že zranenia žalobcu zavinil on, to aj v súvislosti s tým, že v priestupkovom konaní mu spáchanie skutku preukázané nebolo. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v občianskom súdnom konaní nie je súd viazaný tým, že proti žalovanému bolo zastavené trestné stíhanie (R27/77), uvedené platí rovnako pre konanie priestupkové. Z dôkazov vykonaných v priebehu celého konania nevyplýva to, ako žalovaný tvrdil v odvolaní, že žalobca nepreukázal to, že mu vznikla škoda na zdraví v súvislosti s jeho konaním. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie má za to, že žalobca dôkazné bremeno uniesol. Protiprávnosť konania žalovaného bola preukázaná už samotnou jeho výpoveďou do zápisnice o pojednávaní priestupku na Obvodnom úrade Bardejov dňa 28.08.2013, kde priznal, že žalobcu udrel päsťou pravej ruky,

lokalizujúc miesto úderu na oblasť ľavej sánky. Ak tento mechanizmus konania žalovaného mal vidieť svedok Buffa, ktorý pred súdom vypovedal, že žalovaný mal žalobcu udrieť do tváre dva alebo trikrát, uvedené zodpovedá aj mechanizmu príčiny poškodenia zdravia tak, ako ho z poranenia žalobcu predpokladal znalec. Výška škody, bolestné, vyplýva taktiež zo znaleckého posudku, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody z komplexu dôkazov, ktoré boli v priebehu konania vykonané, uvedené sa týka aj existencie zavinenia žalovaného na vzniku škody. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že zásadný podiel na vzniku konfliktu mal mať žalobca, je potrebné uviesť, že žalovaným opísaná príčina - parkovanie žalobcu na mieste znemožňujúcom mu pohyb motorového vozidla z vlastného pozemku nemôže byť okolnosťou, ktorá by mala vyprovokovať u žalovaného také konanie, dôsledkom ktorého je ujma na zdraví inej osoby. V tomto zmysle nie je možné konanie žalobcu posudzovať, ako žalovaný zrejme mienil v odvolaní, v zmysle porušenia prevenčnej povinnosti upravenej v ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie ukladá síce každému právnu povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám, t. j. tak, aby škoda nevznikla jemu ani inému, všeobecná prevenčná povinnosť je zdôraznená aj v Princípoch európskeho deliktného práva (PETL), predstavujúcich podporný prameň v interpretačnej rovine, a aj keď majú základ v súkromnej iniciatíve, treba ich vziať do úvahy (Ústavný súd Českej republiky nález Pl. ÚS 16/04 zo 04.05.2005). Článok 4:103 Princípov upravuje povinnosť chrániť ostatných pred škodou, povinnosť konať za účelom ochrany ostatných pred škodou keď tak stanoví zákon, alebo keď konajúci vytvára alebo kontroluje nebezpečnosť situácie, alebo keď existuje osobitný vzťah medzi stranami, alebo pokiaľ závažnosť ujmy na jednej strane a ľahké odvrátenie škody na druhej strane nabáda k splneniu takejto povinnosti. Ako však už bolo uvedené, parkovanie iného spôsobom, ktorý znemožňuje pohyb inému nemôže byť porušením prevenčnej povinnosti vlastníka alebo užívateľa motorového vozidla a spúšťačom takej agresivity a zavineného konania, ktoré vedie k ublíženiu na zdraví, v tomto zmysle a konkrétnych skutkových okolnostiach odkaz na § 451 Občianskeho zákonníka nebol namieste.

13. Z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd má tak odvolanie žalobcu vo vzťahu k zamietavému výroku, ako aj odvolanie žalovaného vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku za nedôvodné, v rozsahu týchto výrokov rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2 vo vzťahu k týmto výrokom potvrdil.

14. Pokiaľ nebolo dôvodným namietanie nesprávnosti rozhodnutia vo veci samej, uvedené neplatí pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Predmetom konania bol však nielen nárok na náhradu škody, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ale aj návrh, aby súd uložil žalovanému písomne sa žalobcovi ospravedlniť, o ktorom bolo v dôsledku jeho späťvzatia rozhodnuté tak, že konanie v tejto časti bolo zastavené. Rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku. Náhrada trov konania je ovládaná zásadou úspechu vo veci, vyplývajúcou z ust. § 255 CSP, doplnená je zásadou zavinenia, vyplývajúcou z ust. § 256 CSP. Zmyslom aplikácie zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, v takomto prípade, napr. ak jedna zo strán procesne zaviní zastavenie konania, prizná súd náhradu trov konania protistrane. Ako však vyplýva z ustálenej judikatúry, termín zavinenie nie je možné interpretovať v jeho doslovnom jazykovom význame, ale vo vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu, napr. prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby či už vcelku alebo v časti. Z rozsudku súdu nevyplýva, ako súd vo vzťahu k trovám konania hodnotil úkon, ktorým žalobca vzal späť svoju žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanému písomne sa mu ospravedlniť, absentuje v tejto časti rozhodnutia konkrétne ustanovenie zákona a posúdenie toho, na ťarchu koho má ísť zavinenie zastavenia konania v časti. Za tejto situácie nezostávalo odvolaciemu súdu iné ako rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 psím. c) zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V priebehu ďalšieho konania súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania opätovne rozhodne, vezme pritom zreteľ na to, že jeho rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania nemôže byť mechanickým posúdením výsledku sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia vo veci samej, ale má byť rozhodnutím, ktoré bude vychádzať z posúdenia širších súvislostí nároku, ktorý bol predmetom konania.

15. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.