Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-190-2020.pdf
PDF · 125.22 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/190/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Gizely Majerčák a členov senátu JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Aleny Mikovej, v právnom spore žalobcu: Z. P., P., S. X, F.. XX.X.XXXX, zastúpený advokátom JUDr. Martin Fabián, Košice, Štúrova 20, proti žalovanej: I. Č., P., U. XX, F.. XX.XX.XXXX, zastúpenej advokátom JUDr. Martin Štrkolec, PhD., Košice, Bazová 41, o vydanie hnuteľnej veci, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I č. k. 42C/73/2018 -148 z 11. februára 2020
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví v celom rozsahu vyhovel žalobe tak, že žalovanej uložil povinnosť žalobcovi ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka titulom dedenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku vydať osobné motorové vozidlo značky AUDI A3 presne špecifikované vo výroku rozsudku vrátane dokladov k nemu, ako aj 2 ks kľúčov (ďalej aj len ako „sporné vozidlo“ alebo aj len ako „auto“) a žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania. Vzhľadom na predmet konania aplikujúc na vec ustanovenie §126 o. z. (právo vlastníka na súdnu ochranu) za rozhodujúce v spore mal preukázanie vlastníckeho práva k spornému vozidlu, vo vzťahu ku ktorému každá zo strán vo svoj prospech tvrdila, že toto vlastníctvo patrí jej. Žalobca svoje vlastníctvo k veci odvodzoval od verejnej listiny, právoplatného rozhodnutia z 25.7.2018 vydaného v dedičskom konaní sp. zn. 14D/36/2018, Dnot 23/2018 po jeho otcovi Z. P. ako poručiteľovi (ďalej aj len ako „poručiteľ“), v zmysle ktorého dedičom sporného vozidla je žalobca, ktorý v tomto súdnom konaní sa domáha preto jeho vydania od žalovanej tvrdiac, že táto je jeho nepravým držiteľom a preto mu vozidlo zadržuje neprávom. Žalovaná v spore sa bránila tvrdením, že sporné vozidlo nikdy nepatrilo poručiteľovi, ale kupovalo sa pre ňu, ona s poručiteľom uzavrela príkazné zmluvy, ktorými ako príkazca poručiteľa (svojho druha) ako príkazníka ústne poverila obstaraním kúpy sporného vozidla a za tým účelom mu odovzdala svojich 3 300 €, časť ktorých 12.4.2016 vybrala zo svojho osobného účtu (2 000 €). Zvyšok kúpnej ceny mala k dispozícii v hotovosti z predaja svojho predchádzajúceho auta, čo spolu zodpovedalo celej kúpnej cene, sporné vozidlo preto bolo a aj je jej vlastníctvom, a žalobca ho nemohol preto platne zdediť po poručiteľovi.
2. Z vykonaného dokazovania (osvedčenie o evidencii vozidla - časť II, svedecká výpoveď Š. F.) pre súd nepochybne vyplynulo, že kúpna zmluva znela na meno poručiteľa, túto ako kupujúci podpisoval výlučne poručiteľ, čo nepopierala ani žalovaná, ktorá si nevedela spomenúť, či ona sama kúpnu zmluvu vôbec podpisovala. Vlastnícke právo poručiteľa ako právneho predchodcu žalobcu mal preukázané aj tou medzi stranami nespornou skutočnosťou, že poručiteľ Z. P. J.. v čase svojej smrti už takmer dva roky
(od 27.4.2016) bol vedený v evidencii motorových vozidiel ako vlastník a držiteľ sporného vozidla, o čom žalovaná nepochybne mala vedomosť, ale podľa jej slov nepovažovala za potrebné to zmeniť vzhľadom na blízky vzťah s poručiteľom. Súd neuveril pritom obrane žalovanej, ktorou táto sa snažila vysvetliť, že jediným dôvodom, pre ktorý v danej evidencii bol v podstate na miesto nej zapísaný poručiteľ, bolo, že tento za života jej pomáhal s opravami a kontrolami (STK, EK). Zastával totiž názor, že poručiteľ tieto opravy a kontroly bez problémov mohol zabezpečovať aj bez toho, aby v príslušnej evidencii ako vlastník a držiteľ sporného vozidla bol vedený on, tento dôvod zápisu poručiteľa bol preto pre súd nedostatočným. Súd dal pritom za pravdu žalobcovi, že hoci zápisom do evidencie vozidiel bez ďalšieho nevzniká vlastnícke právo, k vykonaniu samotného zápisu do evidencie motorových vozidiel je potrebné preukázať, na základe akej právnej skutočnosti došlo k zmene vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na nového vlastníka. V tejto súvislosti konštatoval, že hoci zápis v evidencii motorových vozidiel nemá konštitutívny charakter, ale má charakter deklaratórny, t. j. deklaruje existujúci právny stav v danom čase, z tohto faktu vychádzal aj súd pri svojom rozhodovaní s odôvodnením, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný opak.
3. Vlastníctvo poručiteľa súd mal pritom za preukázané aj ďalšími okolnosťami kúpy sporného vozidla vrátane toho, že uzavretie žalovanou tvrdených príkazných zmlúv medzi ňou a poručiteľom v dôsledku dôkaznej núdze ostali v spore nepreukázané. Údajná príkazná zmluva, k uzavretiu ktorej malo dôjsť ústne a bez prítomnosti akýchkoľvek svedkov, má pritom preukazovať, že kúpna zmluva bola síce uzatvorená v mene poručiteľa, ale na účet žalovanej, ktorá hoci osobne bola prítomná pri jej uzatváraní v ČR (Most), sama kúpnu zmluvu nepodpísala s odôvodnením, že v čase podpisovania zmluvy preukaz totožnosti mala v aute, ktorým do ČR pricestovali. Uzavretie príkaznej zmluvy podľa súdu spochybňuje fakt, že poručiteľ na žalovanú následne nepreviedol všetky úžitky, keďže v evidencii motorových vozidiel stále bol evidovaný on, hoci v zmysle §724 a nasl. o. z. podstata príkaznej zmluvy tkvie práve v prevedení úžitkov na príkazcu. Vzhľadom na to, že v danom prípade tomu tak nebolo, súd dospel k záveru, že poručiteľ pri spornej kúpe nekonal na príkaz. Navyše ani žalovaná ako údajný príkazca po celú dobu takmer dvoch rokov za života poručiteľa tohto o prevedenie všetkých úžitkov z príkaznej zmluvy nepožiadala s odôvodnením, že nepovažovala za potrebné meniť v evidencii motorových vozidiel zaevidovanú skutočnosť o vlastníctve poručiteľa k spornému vozidlu, hoci práve evidencia motorových vozidiel je zoznamom, kde vlastník motorového vozidla má byť evidovaný v súlade s faktickým stavom. V tejto súvislosti súd postrádal, že o prevedenie úžitku z údajnej príkaznej zmluvy po smrti svojho druha žalovaná nepožiadala ani žalobcu ako jeho právneho nástupcu, hoci ako osoba, ktorá hradila náklady jeho pohrebu, bola účastníkom dedičského konania a mala vedomosť o prejednávaní vozidla v rámci dedičstva. Skutočnosť, že žalovaná v danom prípade o prevedenie úžitkov z kúpnej zmluvy nežiadala, podľa súdu bola podstatná aj s prihliadnutím na to, že pri predošlom vozidle (zn. Suzuki Swift) v evidencii motorových vozidiel ako vlastník bola evidovaná žalovaná, hoci rovnako, ako sporné vozidlo, aj toto predchádzajúce vozidlo žalovaná kupovala v čase, keď s poručiteľom už žili ako druh a družka a do jeho domácnosti prispievala. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o uzavretí ňou tvrdených príkazných zmlúv. Pokiaľ žalovaná v rámci svojej záverečnej reči v tejto súvislosti sa bránila, že poručiteľa ani nemusela žiadať o prevedenie úžitkov, pretože po evidovaní vozidla poručiteľ sporné vozidlo jej odovzdal a následne toto ona užívala, s týmto názorom žalovanej súd sa nestotožnil s poukazom na to, že právny poriadok SR stanovuje, že vozidlo, ktoré doteraz nebolo prihlásené do evidencie, vlastník vozidla je povinný osobne prihlásiť do 30 dní po jeho nadobudnutí, pričom zároveň uvedie, kto má byť zapísaný v osvedčení o evidencii ako držiteľ vozidla a vlastník vozidla je povinný hodnovernými dokladmi preukázať spôsob nadobudnutia vlastníctva vozidla, z čoho súd vyvodil, že príkazník má povinnosť previesť všetky úžitky. Pre súd nebolo pritom sporným, že sporné vozidlo užívala predovšetkým žalovaná, zdôraznil ale, že samotné užívanie a držba veci nezakladá vlastnícke právo žalovanej, pričom aj v prípade, že by išlo o oprávnenú držbu, vlastnícke právo žalovanej ešte nemohlo vzniknúť vzhľadom na to, že ešte neuplynula zákonná vydržacia doba ustanovená v §134 ods. 1 o. z. Uzavrel tiež, že ani fakt, že žalovaná užívala sporné vozidlo zapísané v evidencii na iného a ani samotné prenechanie jeho užívania žalovanej neznamená odovzdanie úžitku, vzhľadom na uvedené zastávajúc názor, že odovzdaním úžitku pri kúpe auta je registrácia v evidencii vozidiel, ktorá má deklaratórny účinok.
4. Po zistení týchto a ďalších okolností ohľadom kúpy po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd uzavrel, že vlastnícke právo žalovanej k spornému vozidlu zostalo nepreukázané. Žalovanou označené osoby (I. E., Š. F.) nepotvrdili obranu žalovanej a z ich svedeckých výpovedí pred súdom vyplynulo, že ani jeden z nich nebol osobne prítomný ani pri uzatváraní príkazných zmlúv a ani
pri uzatváraní kúpnej zmluvy samotnej. Z výpovede svedka E., osobne prítomného v ČR pri kúpe vozidla pritom vyplynulo, že tento nebol prítomný ani pri odovzdávaní peňazí titulom kúpnej ceny českému predávajúcemu a nemá vedomosť ani o tom, z akých peňazí (komu patriacich) sa platila kúpna cena alebo pohonné látky či diaľničná známka pri prevoze sporného vozidla na územie SR, svedok sa nevedel vyjadriť ani k odovzdávaniu dokladov od sporného vozidla. Obaja svedkovia však zhodne potvrdili, že auto bolo „kupované pre žalovanú“, „bolo určené pre žalovanú“, „aby ho mala k dispozícii“. Nepotvrdili však, že by mali vedomosť o tom, kto je vlastníkom auta, teda ani to, že by ním bola žalovaná. Z ich výpovedí vyplynula len „potreba auto kúpiť, aby ho žalovaná mala k dispozícii“. Svedok F. okrem toho potvrdil, že sporné vozidlo po jeho kúpe do príslušnej evidencie bolo prihlásené na meno poručiteľa, k prihlasovaniu svedok osobne predkladal kúpnu zmluvu a potvrdil, že v nej ako kupujúci bol uvedený poručiteľ.
5. Ani zo svedeckej výpovede W. H., dcéry žalovanej, v zmysle ktorej táto od svojej matky má vedomosť o tom, že poručiteľ matke mal pomôcť pri výbere a kúpe auta, pri uzatváraní príkaznej zmluvy prítomná nebola a ani netvrdila, žeby mala vedomosť o tom, že kúpna zmluva bola uzatvorená v mene poručiteľa, pre súd nevyplynula preukázaná vedomosť svedkyne o uzatvorení príkaznej zmluvy ako zmluvného vzťahu medzi poručiteľom a jej matkou, a to formou nepriameho zastúpenia. Ďalej samotná skutočnosť, že svedkyňa bola priamym svedkom toho, ako žalovaná v rozhovore s poručiteľom sa mala vyjadriť, že cena opravy za sporné vozidlo je privysoká, podľa súdu ešte nedokazuje uzatvorenie príkazných zmlúv. Za významné v tejto súvislosti považoval aj fakt, že žalovaná v spore nepreukázala zaplatenie zmienených nákladov za opravu sporného vozidla.
6. Ani obranu žalovanej, že kúpnu cenu zaplatila ona zo svojich peňazí, súd nemal za preukázanú, pretože napriek jej tvrdeniu hoci podporenému aj výpoveďou svedkyne H., v konaní ostalo sporným reálne použitie 2 000 € z jej vlastného účtu vybratých 12.4.2016, pričom samotný výpis z účtu súd nepovažoval za dôkaz spôsobilý preukázať, na aký účel a kým boli tieto peniaze použité, vzhľadom na to, že v konaní nebolo preukázané ich odovzdanie poručiteľovi, ktorý kúpnu zmluvu ako kupujúci uzatváral. Pokiaľ ide o zvyšok kúpnej ceny, v konaní ostalo nepreukázaným, či v rozhodnom čase kúpy sporného vozidla žalovaná takouto sumou vôbec disponovala. Podľa jej tvrdenia mala ju mať doma v hotovosti, pričom išlo o peniaze pochádzajúce z predaja predošlého auta bez bližšieho špecifikovania, kedy sa predaj uskutočnil, za akú cenu, resp. koľko finančných prostriedkov z tohto predaja použila na kúpu sporného vozidla. Pokiaľ žalovaná sa bránila, že tento zvyšok kúpnej ceny zaplatila v hotovosti z peňazí pochádzajúcich z iného zdroja (peniaze získané z dedičstva v roku 2015 bez jeho bližšieho špecifikovania, resp. peniaze, ktoré ešte v rokoch 2007 a 2008 v sume cca 20 000 Sk, resp. 37 000 Sk obdŕžala ako odstupné od svojho bývalého zamestnávateľa, resp. ako plnenie z poistiek), rovnako za nepreukázanú mal aj ich držbu žalovanou ešte aj v rozhodnom čase kúpy sporného vozidla, a to s odôvodnením, že ide o dlhšie časové obdobie, počas ktorého žalovaná finančne vypomáhala ešte aj svojej dcére.
7. Obranu žalovanej, či v čase kúpy poručiteľ vlastnil alebo užíval aj iné auto či autá, resp. či v tom istom čase žalovaná (ne)vlastnila iné motorové vozidlo, súd nepovažoval za právne významnú s odôvodnením, že z hľadiska zodpovedania zásadnej otázky, kto je vlastníkom sporného vozidla, nie je rozhodujúcim, koľko áut už niekto vlastní a či nejaké ešte potrebuje. Za podstatné z hľadiska obrany žalovanej mal, aby táto preukázala existenciu svojho vlastníckeho práva, existenciu údajných príkazných zmlúv, a teda aby uniesla dôkazné bremeno o svojej obrane v spore spočívajúcej v tvrdení o jej vlastníctve.
8. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalovaná v spore ani svojou výpoveďou a ani prostredníctvom výpovede svedkyne H. zo všetkých zhora uvedených dôvodov nepreukázala, že stav zapísaný v evidencii vozidiel je nesprávny, preto súd pri rozhodovaní daného sporu vychádzal zo záveru, že vlastníkom spornej veci v čase svojej smrti bol poručiteľ ako právny predchodca žalobcu, a preto na základe zmieneného uznesenia vydaného v dedičskom konaní po tomto poručiteľovi súd takto mal preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tomto súdnom spore ako dediča po pôvodnom vlastníkovi sporného vozidla, a preto v celom rozsahu vyhovel žalobe o vydanie veci, ktorou tento ako vlastník opodstatnene sa domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva proti žalovanej, ktorá predmet jeho vlastníctva zadržuje neprávom (§126 ods. 1 o. z.). O trovách konania súd rozhodol v zmysle zásady úspechu s odkazom na ustanovenie §255 ods. 1 CSP, nevidiac priestor na aplikáciu ustanovenia §257 CSP.
9. Proti tomuto rozsudku žalovaná podáva odvolanie navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Žalovaná v odvolaní súdu vytýka, že nijakým spôsobom nezodpovedal zásadnú otázku a nevysporiadal sa s tým, že svedkovia F. aj E., opakovane potvrdili, že sporné vozidlo bolo kupované pre žalovanú, pričom tvrdenie žalovanej o tomto verifikovala aj svedkyňa H.. Súd existenciu príkazných zmlúv nemal za preukázanú, no ďalej už v rozsudku neuviedol, ako vyhodnotil (kvalifikoval) právny vzťah medzi žalovanou a jej druhom, poručiteľom Z. P., obsahom ktorého bolo obstaranie motorového vozidla pre žalovanú na základe jej príkazu. Žalovaná nepopiera, že pri uzavretí príkazných zmlúv nebol prítomný žiaden zo svedkov, ktorí boli vypočutí v konaní, za rozhodujúce ale považuje, že týmto svedkom poručiteľ Z. P. obsah vzájomnej dohody medzi ním a žalovanou interpretoval tak, že vozidlo sa kupuje pre žalovanú, za jej prostriedky a pre potreby jej užívania, keďže ona ho ako osobu znalú problematiky motorových vozidiel o to požiadala. Podľa odvolateľky poručiteľ Z. P. ako príkazník pri kúpe sporného vozidla pre žalovanú konal vo vlastnom mene a následne žalovanej vydal úžitok, ktorý získal - motorové vozidlo spolu s dokladmi k nemu, s ktorými žalovaná odo dňa kúpy vozidla až dodnes samostatne a nerušene disponuje. Podľa odvolateľky z výsluchu všetkých vypočutých svedkov vyplynulo, že poručiteľ Z. P. sporné vozidlo pre ňu kupoval na jej príkaz, sám ďalšie vozidlo nepotreboval, nemal nijaký záujem a ani motiváciu ku kúpe ďalšieho vozidla pre seba samého, vozidlo ktoré je predmetom tohto sporu, poručiteľ neužíval, toto slúžilo a doposiaľ slúži výlučne jej potrebám.
10. Výsluchom svedkyne H. a predloženými listinnými dôkazmi podľa odvolateľky bola preukázaná navyše aj jej obrana, že sporné vozidlo bolo obstarávané z jej prostriedkov, keďže v konaní podrobne zdokladovala, že v čase jeho kúpy disponovala takým objemom finančných prostriedkov, ktoré pokryli kúpnu cenu, i keď nepopiera, že nedisponuje faktúrou na kúpnu cenu vozidla. Hodnotiac ostatné vykonané dôkazy v ich vzájomnej logickej súvislosti a vychádzajúc z prirodzeného pravidla, že zdravý vzťah človeka s jeho najbližšími neprebieha na úrovni vzájomného vystavovania si dokladov o účele použitia peňažných prostriedkov, má však za to, že vykonaným dokazovaním v spore preukázala, že kúpu sporného vozidla financovala ona.
11. Pokiaľ v technickom preukaze bol ako vlastník sporného vozidla zapísaný poručiteľ Z. P., žalovaná aj v odvolacom konaní zotrváva na svojej obrane poukazujúc na deklaratórny charakter tohto zápisu a prízvukujúc, že poručiteľ Z. P. de facto bol jej najbližším človekom, z ľudského hľadiska preto nemala akútnu potrebu tieto administratívne záležitosti urýchlene riešiť, pretože medzi ňou a poručiteľom nikdy nebol vlastnícky vzťah k vozidlu spochybňovaný a bol vysporiadaný tak, že vozidlo je jej. Obsah vzťahov medzi žalovanou a jej druhom, poručiteľom Z. P. pri kúpe sporného vozidla podľa odvolateľky zodpovedal dikcii ustanovenia §727 o. z., poručiteľ Z. P. v čase svojej smrti de iure nebol preto vlastníkom sporného vozidla, ktorého vydanie je predmetom tohto sporu, a preto ani žalobca v rámci dedičského konania ho nemohol legálne nadobudnúť.
12. Podľa odvolateľky súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu významným spôsobom preto pochybil, čo malo za následok nesprávnosť jeho skutkových zistení z dôvodu, že nevykonal ňou navrhovaný spoločný výsluch svedkyne H. a žalobcu za účelom odstránenia závažných rozporov v ich výpovediach, ktoré si odporujú v zásadnej a spornej otázke, či po smrti poručiteľa zo strany žalobcu v smere k žalovanej došlo k prísľubu zosúladiť faktický a evidenčný stav, pokiaľ išlo o sporné vozidlo.
13. Podľa právneho názoru žalobcu k odvolaniu protistrany vyjadreného v jeho podaní z 8.6.2020 súd prvej inštancie so všetkými dôvodmi uvádzanými žalovanou v jej odvolaní sa riadne vysporiadal, rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, vychádza zo správnych skutkových zistení a správneho právneho posúdenia veci, s ktorými žalobca v celom rozsahu sa stotožňuje. Odvolanie žalovanej podľa neho je preto nedôvodné a navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Vlastnícke právo k spornej hnuteľnej veci mal poručiteľ, ktorý ju ako vlastník žalovanej len prenechal na užívanie, z užívania a držby veci však nie je možné vyvodiť vlastnícke právo k predmetu sporu. Vzhľadom na to, že jednotlivé závery a aj postup uvažovania súdu pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, ktorý ho k týmto záverom priviedol, podrobne vyplývajú z odôvodnenia napadnutého rozsudku, žalobca označuje za nepravdivú obranu odvolateľky, že súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nijakým spôsobom nevyhodnotil svedecké výpovede, v zmysle ktorých vozidlo bolo kupované pre žalovanú. Naopak podľa žalobcu súd prvej inštancie s touto
obranou žalovanej v odôvodnení rozsudku riadne sa vysporiadal a vyvodil z nej správne skutkové a právne závery.
14. Pre úplnosť žalobca poukazuje na to, že žalovaná napriek tomu, že bola osobne prítomná pri kúpe sporného vozidla v ČR, bez akýchkoľvek relevantných a logických dôvodov ona ako kupujúca kúpnu zmluvu neuzatvorila, ale s poručiteľom údajne mala uzatvoriť ústnu príkaznú zmluvu v zmysle §728 a nasl. o. z., ktorej existencia nebola žiadnym spôsobom v konaní preukázaná a nebolo preto preukázané, že žalovaná poručiteľa požiadala o obstaranie kúpy sporného vozidla. Žalovaná od počiatku vedela, že poručiteľ v evidencii vozidiel je zapísaný ako vlastník sporného vozidla, čo v konečnom dôsledku podľa žalobcu preukazuje aj pre toto konanie relevantnú skutočnosť, aká bola vôľa zmluvných strán pri kúpe sporného vozidla a jeho následnom zápise do evidencie vozidiel a kto bol od počiatku jeho vlastníkom.
15. V odvolacej replike žalovaná zotrvala na svojom odvolaní v celom rozsahu. Žalobca, zástupcovi ktorého replika žalovanej bola doručená 1.8.2020, nevyužil svoje zákonné právo a k replike dupliku nepodal. Žiadna zo strán ďalšie vyjadrenie vo veci neurobila.
16. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania podaného stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, viazaný odvolacími dôvodmi a viazaný tiež skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia pojednávania prejednal odvolanie žalovanej, ako aj predchádzajúce konanie spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné (§34 a §355 a nasl. CSP o odvolaní).
17. Napadnutý rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
18. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad zakotvených v §191 CSP, z týchto vyvodil správne skutkové závery majúce oporu vo vykonanom dokazovaní, založil na nich svoje rozhodnutie a zo správne zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Súd prvej inštancie správne sa vysporiadal s otázkou vlastníckeho práva sporného vozidla, ktoré svedčí pre žalobcu ako právneho nástupcu poručiteľa Z. P. titulom dedenia, ktorý sporné vozidlo nadobudol kúpnou zmluvou od českého autobazáru ako predávajúceho najneskôr v apríli 2016. Súd prvej inštancie správne sa vysporiadal aj s otázkou (ne)preukázania existencie príkaznej zmluvy na zaobstaranie kúpy sporného vozidla pre žalovanú a správne sa vysporiadal aj so svedeckými výpoveďami Š. F. a I. E., v zmysle ktorých sporné vozidlo „bolo kupované pre žalovanú“, a súd prvej inštancie vo veci preto aj správne rozhodol, pokiaľ žalobe vyhovel a aj odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave vyplývajúcom zo spisu, pričom odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu nezistil žiadne vady, ktoré by sa týkali procesných podmienok (§380 ods. 2 CSP).
19. Napadnutý rozsudok z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je plne akceptovateľný, presvedčivý, jasný a zrozumiteľný. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, dal odpovede na všetky otázky, ktoré pre vec majú podstatný význam, nenechal priestor pre vznik pochybností, prečo žalobe vyhovel, dostatočne a presvedčivo objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom aj odôvodnenie rozsudku má náležitosti ustanovené v §220 ods. 2 CSP.
20. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 23.2.2022 o 9.50 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202/II. posch. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 11.2.2022 boli zverejnené na úradnej tabuli a tiež na webovej stránke odvolacieho súdu (§219 ods. 1 a 3 za použitia §378 CSP).
21. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ako tieto zhora sú priblížené odvolacím súdom. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, preto odvolací súd v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci súdom prvej inštancie za správne, dôvody napadnutého rozsudku za presvedčivé (§378 ods. 2 CSP) a aby nadbytočne neopakoval pre strany známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi
súdu prvej inštancie, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku vzhľadom na obsah odvolacích námietok odvolateľky dopĺňa.
22. Podrobné, presvedčivé a logické zdôvodnenie toho, prečo súd z výpovedí svedkov E. a F., v zmysle ktorých „auto bolo kupované pre žalovanú“, resp. „aby žalovaná mala auto k dispozícii“ nemal za preukázanú vedomosť týchto svedkov o vlastníckom práve žalovanej k spornému vozidlu, je obsiahnuté v 41. a 42. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolateľka márne súdu prvej inštancie preto vytýka, že tento sa nevysporiadal so svedeckými výpoveďami preukazujúcimi, že sporné vozidlo bolo kupované pre žalovanú. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne sa vysporiadal aj s ďalšou, z výpovede svedka E. vyplývajúcou skutočnosťou, že tento nemal vedomosť o tom, kto zaplatil kúpnu cenu za auto a hlavne, komu tieto peniaze patrili. Pokiaľ odvolateľka za rozhodujúce považuje, že svedkom I. E. a Š. F. jej druh, poručiteľ Z. P. obsah vzájomnej dohody medzi ním a žalovanou mal interpretovať o. i. tak, že „auto sa kupuje za prostriedky žalovanej“, vychádzajúc z obsahu spisu daní svedkovia toto nepotvrdili, o osobe vlastníka vedomosť ani nemali, naopak uvedení svedkovia jednoznačne negovali svoju vedomosť o tom, kto a z akých peňazí (komu patriacich) kúpnu cenu za sporné vozidlo zaplatil. Odvolacia námietka žalovanej v tomto rozsahu je preto zavádzajúca, keďže ňou tvrdí skutočnosti, ktoré z obsahu spisového materiálu tvoreného výsledkami vykonaného dokazovania ani nevyplývajú.
23. Pokiaľ odvolateľka vytýka, že súd nijako nekvalifikoval jej právny vzťah s poručiteľom, ktorého obsahom malo byť obstaranie motorového vozidla pre ňu a na základe jej príkazu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď tento vzťah žalovanej s jej druhom nekvalifikoval, keďže vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že takýto ich vzájomný vzťah v konaní preukázaný ani nebol, nebolo preto potrebné, aby tento vzťah akokoľvek právne kvalifikoval.
24. Pokiaľ ide o W. H., je potrebné si uvedomiť, že svedkom je osoba, ktorá vlastnými zmyslami (najčastejšie zrakom alebo sluchom) pozoruje (vníma) istú udalosť a následne je spôsobilá vypovedať pred súdom o skutočnostiach, ktoré vlastnými zmyslami takto pozorovala (vnímala). Pokiaľ W. H. v konaní vypočutá v postavení svedka vypovedala, či už o okolnostiach kúpy sporného vozidla alebo o pôvode peňazí zaňho zaplatených titulom kúpnej ceny, vychádzajúc z jej výpovede reprodukovala len to, čo o týchto skutočnostiach sa dozvedela od žalovanej ako svojej matky pri rozhovoroch s ňou. W. H. v tomto rozsahu logicky nevypovedala teda vypovedať o tom, čo o určitej udalosti či skutočnosti ako jej svedok vnímala vlastnými zmyslami, ale mohla vypovedať a vypovedala len o tom, čo jej o týchto skutočnostiach a udalostiach interpretovala sama žalovaná. W. H. nebola preto svedkom týchto udalostí, nebola prítomná pri rozhovoroch a jednaniach poručiteľa s matkou ohľadom týchto záležitostí, o ktorých napriek tomu ako svedok pred súdom vypovedala. Jej výpoveď v tomto rozsahu podľa odvolacieho súdu nie je preto právne relevantná, rozhodnutie vo veci nemožno na nej založiť, a v konaní je preto nepoužiteľná.
25. V zmysle výpovede W. H., táto ako svedok osobne prítomná bola jedine pri rozhovoroch matky s poručiteľom o nákladoch na opravu sporného vozidla, keď matka poručiteľovi mala povedať, že náklady na opravu sú príliš vysoké. Z tohto samotného prehlásenia žalovanej ani za predpokladu jeho pravdivosti bez ďalšieho nemožno dospieť k záveru, že vlastníčkou sporného vozidla v čase pred smrťou svojho druha bola žalovaná, pretože jednak žalovaná, ako súd prvej inštancie správne uzavrel, vynaloženie nákladov na opravu nepreukázala a jednak žiadny dôkaz nemožno hodnotiť izolovane. Každý dôkaz v konaní je potrebné hodnotiť vo vzájomných súvislostiach so všetkými ostatnými v konaní vykonanými dôkazmi, pričom v danom prípade všetky ostatné dôkazy v konaní vykonané z dôvodov, ako v zmysle záverov súdu prvej inštancie je to aj zhora uvedené, nasvedčujú tomu, že skutočným vlastníkom sporného vozidla bol práve druh žalovanej ako právny predchodca žalobcu. Jedine on bol totiž uvedený v písomnej kúpnej zmluve ako kupujúci, on a jedine on túto kúpnu zmluvu ako kupujúci vlastnoručne podpísal, žalovaná nepreukázala, žeby tak bol konal na jej príkaz, ani že v čase kúpy vozidla na jar 2016 sama disponovala vlastnými peniazmi na zaplatenie celej kúpnej ceny za sporné vozidlo, alebo že túto vôbec zaplatila ona, nepredložila kúpnu zmluvu, faktúru ani doklad o úhrade kúpnej ceny a pod., po prívoze sporného vozidla na územie SR sporné vozidlo do príslušnej evidencie prihlásil (dal prihlásiť cez svedka F.) poručiteľ, ako vlastník a držiteľ sporného vozidla v danej evidencii bol evidovaný rovnako práve on a skutočnosť, že on na žalovanú ani nepreviedol úžitky z údajnej príkaznej zmluvy a žalovaná ho o to ani nežiadala, t. j. neurobili zmenu v evidencii vlastníkov a držiteľov motorových vozidiel, skutočne nasvedčuje tomu, ako súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že uzavretie takýchto príkazných zmlúv
medzi dotknutými osobami zostalo nepreukázané. Žalovaná preto nesprávne interpretuje obsah spisu, aj pokiaľ v odvolaní namieta, že v konaní bolo preukázané, že auto sa kupovalo na jej príkaz.
26. Vzhľadom na to, že v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky nikde nie je limitované, koľko motorových vozidiel jedna fyzická osoba môže vlastniť, ani či v danom čase ich môže vlastniť viac naraz, a to hoci ich ani nepotrebuje, právne irelevantné sú námietky odvolateľky poukazujúce na skutočnosť, že vypočutí svedkovia potvrdili, že poručiteľ Z. P. v rozhodnom čase bol vlastníkom iného motorového vozidla, ktoré pre svoje potreby aj používal a že ďalšie motorové vozidlo preto nepotreboval a nemal záujem ani motiváciu pre seba ďalšie motorové vozidlo kúpiť. Z toho dôvodu táto okolnosť nijako nevylučuje, aby poručiteľ sporné vozidlo pre seba predsa len kúpil, pričom tomu, že sa tak v skutočnosti stalo, nasvedčujú zhora uvedené ďalšie okolnosti (poručiteľ figuruje na kúpnej zmluve ako kupujúci, kúpnu zmluvu podpísal on sám, on bol evidovaný ako vlastník v evidencii motorových vozidiel, nepreviedol na žalovanú úžitky z údajnej príkaznej zmluvy, žalovaná ho o to ani nežiadala). Tomuto záveru pritom sa neprieči ani v konaní medzi stranami nesporná skutočnosť, že sporné vozidlo nielen môže slúžiť, ale v danom prípade skutočne aj slúžilo výlučne potrebám osoby odlišnej od jeho vlastníka, čo však tejto osobe, vlastnícke právo nezakladá ani nepreukazuje.
27. Pokiaľ odvolateľka namieta, že v konaní bolo preukázané, že sporné vozidlo bolo obstarané z jej peňazí, domnievajúc sa, že podrobne zdokladovala, že v rozhodnom čase disponovala dostatočným objemom peňažných prostriedkov na zaplatenie celej kúpnej ceny za sporné vozidlo, odvolací súd rovnako musí konštatovať, že toto jej tvrdenie v konaní preukázané nebolo. V konaní, ako správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie, ohľadom akýchkoľvek peňazí bolo totiž preukázané len to, že 12.4.2016 z osobného účtu žalovanej bolo vybratých 2 000 € a ďalej, že žalovaná v júni a v septembri 2007 od svojho bývalého zamestnávateľa dostala prevodom na účet celkovo 57 080 Sk a že v septembri 2008 rovnako prevodom na účet dostala poistné plnenie okolo 40 000 Sk, t. j. preukázala len, že týmito peniazmi od bývalého zamestnávateľa, resp. od poisťovateľa disponovala zhruba 8 - 9 rokov pred kúpou sporného vozidla, keď na svoj účet obdŕžala v prepočte cca 1 895 € a o rok na to ďalších približne 1 328 €, nepreukázala však, že nimi disponovala ešte aj v roku 2016, a teda že v priebehu celého tohto pomerne dlhého časového obdobia si ich nechávala nedotknuté doma v hotovosti a neminula ich, pričom zároveň išlo o obdobie, v ktorom podľa jej vlastného tvrdenia finančne vypomáhala svojej dcére. Ako správne uzavrel súd prvej inštancie, v konaní žalovaná nijako nepreukázala ani to, na aký účel použila 2 000 €, ktoré 12.4.2016 vybrala zo svojho účtu. Žalovaná okrem toho, že tento výber sa udial a časovo pravdepodobne predchádzal kúpe, žiadnu inú súvislosť medzi ním a zaplatením kúpnej ceny za sporné vozidlo nepreukázala, čo samo osebe bez ďalších dôkazov (kúpna zmluva, faktúra, doklad o úhrade kúpnej ceny, a pod.) nepochybne nemôže byť dôkazom použitia tohto obnosu peňazí na zaplatenie časti kúpnej ceny sporného vozidla. Predmetných 2 000 € žalovaná mohla použiť na akýkoľvek účel. Z týchto dôvodov ani odvolací súd sa nestotožňuje s jej obranou, že hodnoverne zdokladovala, že v čase kúpy disponovala takým objemom peňažných prostriedkov, ktoré pokryli kúpnu cenu sporného vozidla. V tejto súvislosti nie je nepodstatné ani to, že o pôvode zdroja peňazí použitých na zaplatenie kúpnej ceny nad 2 000 € žalovaná súdu poskytla dve rôzne, navzájom sa vylučujúce verzie skutkových tvrdení. Prvotne bez akejkoľvek bližšej konkretizácie malo ísť o jej usporené peniaze pochádzajúce údajne z predaja predošlého auta, ktoré vlastnila a ktoré mala doma v hotovosti. Neskôr svoje skutkové tvrdenia v tomto smere zmenila tak, že na zaplatenie zvyšku kúpnej ceny mala použiť peniaze ešte v rokoch 2007, resp. 2008 získaných titulom plnenia od bývalého zamestnávateľa, resp. poisťovateľa.
28. Z týchto dôvodov ani odvolacími námietkami, ktoré v prevažnej miere sú opakovaním obrany žalovanej uplatnenej aj v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou tento podrobne, presvedčivo a dostatočne sa vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalovanej sa nepodarilo spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, že poručiteľ v čase svojej smrti bol vlastníkom sporného vozidla, ktorého vydania v tomto spore jeho právny nástupca titulom dedenia po ňom oprávnene preto sa domáha proti žalovanej, ktorá preto predmet jeho vlastníctva zadržuje neprávom.
29. Pokiaľ odvolateľka významné pochybenie súdu prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu vidí v tom, že tento nevyhovel jej návrhu na spoločný výsluch svedkyne H. a žalobcu za účelom odstránenia závažných rozporov v ich výpovediach, okrem toho, s akým odôvodnením súd prvej inštancie odoprel tento jej návrh, odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľky, že v zmysle §199 ods. 2 CSP takýto dôkaz spoločnou výpoveďou možno vykonať len v prípade svedkov, navzájom konfrontovať možno len
svedkov, ktorých výpovede navzájom si odporujú, a nie svedka a stranu sporu, a to hoci ich výpovede si aj protirečia. Strana sporu má výsostné právo brániť sa a popierať tvrdenia protistrany, a to vrátane skutočností zistených z výpovedí svedkov ňou navrhnutých. Súd prvej inštancie v tomto smere ani preto nepochybil, keď žalovanou navrhovanú konfrontáciu strany sporu s výpoveďou svedka nevykonal.
30. Vzhľadom na uvedené odvolacie námietky žalovanej neobstoja a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie o vlastníctve žalobcu a o neunesení dôkazného bremena žalovanou vo vzťahu k jej tvrdeniu, že sporné vozidlo bolo kupované ňou a za jej peniaze. Z dôvodov zhora v tomto odôvodnení uvedených súd prvej inštancie vykonané dôkazy vyhodnotil správne, a to tak jednotlivo, ako aj v ich vzájomných súvislostiach a žalobe správne preto vyhovel. Odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok ako vecne správny preto potvrdil, a to aj vo vzťahu k závisiacemu výroku o trovách konania, pretože tento správne a zákonne je založený na zásade úspechu vo veci (§255 ods. 1 CSP).
31. Z dôvodu, že ide o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, odvolací súd v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu jeho trov vzniknutých v odvolacom konaní proti neúspešnej žalovanej (§396 ods. 1, 262 ods. 1 a §255 ods. 1 CSP). Dôvody na aplikáciu §257 odvolací súd pritom nezistil. O výške náhrady v zmysle §262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
32. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é aj vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).