Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/148/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcu: ROVS JANEX, s.r.o., so sídlom Karola Salvu 2043, Ružomberok, IČO: 36 384 976, právne zastúpeného JUDr. Milanom Klobušiakom, advokátom so sídlom v P., Z. M. X, proti žalovanej: K. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. C., R. XXXX/XX, právne zastúpenej JUDr. Jozefom Polákom, advokátom so sídlom v V. C., Q. A. XXXX/ XX, o zaplatenie sumy 16.599,99 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín z 2. marca 2018, sp. zn. 5C/30/2016-326, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu žalobcu z a m i e t a .

Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 16.599,99 € s príslušným úrokom z omeškania. Dospel k záveru, že žaloba žalobcu na plnenie podľa § 585 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k žalovanej je dôvodná. Nepovažoval za dôvodnú obranu žalovanej o neplatnosti dohody z 15.4.2013 (ďalej len „Dohody“) v uzavretí právnych úkonov - pristúpení žalovanej k záväzku (v tom čase) maloletého Z. Z. a maloletého B. Z. podľa § 533 Občianskeho zákonníka, ako aj následnej dohody o urovnaní uzavretej medzi žalobcom a žalovanou podľa § 585 Občianskeho zákonníka. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 15.4.2013 došlo k uzavretiu predmetnej Dohody medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako novým dlžníkom, na základe ktorej (v zmysle bodu 1) žalovaná pristúpila k dlhu maloletého Z. Z. a maloletého B. Z., ktorý v občianskom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003 vymáhal (v tom čase) v prospech veriteľa ako žalobca Štátny fond rozvoja bývania (ďalej len „ŠFRB“) sumu 67.800 € (po 33.900 € od každého z pôvodných dlžníkov) ako zvyšok dlhu dlžníkov z úveru podľa Zmluvy o poskytnutí úveru č. 508/731/1996 uzatvorenej dňa 5. marca 1999. Podľa bodu 3 Dohody, veriteľ a dlžník sa dohodli, že sa urovnávajú tak, že dlžník je povinný zaplatiť veriteľovi sumu 16.950 €. Nestotožnil sa s tvrdením žalovanej, že zmluvu uzatvárala v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že text Dohody vypracoval žalobca, pričom do procesu vytvárania znenia Dohody vstupovala aj žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Poláka, na základe čoho došlo k upraveniu bodu 4, 5 a 6 Dohody. Dohoda bola podpisovaná za prítomnosti strán sporu v Advokátskej kancelárii JUDr. Jozefa Poláka. Aj v dôsledku upravenia bodu 4 Dohody zástupcom žalovanej, bola táto časť predmetom riešenia v otázke splatnosti záväzku v konaní vedenom na Okresnom súde v Dolnom Kubíne, keď rozsudkom z 27.4.2015 č.k. 5C/26/2015-65 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 25.11.2015 č.k. 7Co/463/2015-91 bola práve táto časť Dohody považovaná za neplatnú. V čase uzatvárania Dohody prebiehalo konanie vedené na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/40/2003, v ktorom ako žalobca vystupoval Štátny fond rozvoja bývania a ako vedľajší účastník žalobca na základe jeho vstupu do konania z 17.5.2004. Žalobca v priebehu tohto konania poukázal, že nesplatená výška dlhu predstavuje 6.127.591,16 Sk, ktorú uznali dedičia v konaní o dedičstve za nespornú. Po uzatvorení Dohody z 15.4.2013 žalobca z predmetného konania ako vedľajší účastník vystúpil. Logickým vyústením Dohody je bod 6, v ktorom bola dojednaná odkladacia podmienka - právoplatné skončenie konania vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/40/2003, ktorého výsledkom bude zamietnutie žaloby. Práve procesná aktivita vyvíjaná žalobcom, za účelom preukázania existencie dostatočného majetku poručiteľa, spôsobilého docieliť uspokojenie záväzkov poručiteľa, ktoré jeho smrťou prešli na jeho deti, bolo tou rozhodnou skutočnosťou, pre ktorú došlo so žalovanou k uzatvoreniu predmetnej Dohody. Táto sa za svoje deti - maloletých dedičov zaviazala uspokojiť žalobcu v rozsahu podstatne nižšom, než v akom bola táto uplatnená v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 3C/40/2003. Ak sa žalovaná rozhodla napriek právnemu poradenstvu takýto právny úkon uzavrieť, nemožno hovoriť o existencii tiesne a nápadne nevýhodných podmienok. Ak motívom zo strany žalovanej na uzatvorenie Dohody bola jej snaha eliminovať možný nepriaznivý výsledok pre jej maloleté deti a získanie určitého času, jej argumentácia o neplatnosti Dohody môže napĺňať znaky v rozpore s dobrými mravmi. Nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalovanej, že účastníkmi Dohody boli aj maloletí dlžníci - maloletý Z. a maloletý B.. Žalovaná Dohodu podpísala výlučne ako nový dlžník a nie ako zákonný zástupca maloletých detí. Podľa bodu 2 Dohody sa jednalo o pristúpenie k záväzku žalovanou podľa § 533 Občianskeho zákonníka, k čomu nebol potrebný súhlas pôvodných dlžníkov v zmysle § 28 Občianskeho zákonníka a § 119 CMP. Námietku neplatnosti Dohody z uvedených dôvodov považoval za nedôvodnú. Z Dohody nevyplývajú žiadne povinnosti pre pôvodných dlžníkov, ale len povinnosť žalovanej ako nového veriteľa zaplatiť žalobcovi sumu 16.950 €. Žalovaná v rozpore so skutkovým stavom rozporovala tvrdenie žalobcu o tom, že v konaní vedenom na súde prvej inštancie sp. zn. 3C/40/2003 bola vymáhaná pohľadávka ŠFRB a nie pohľadávka žalobcu, ktorý v konaní vystupoval v pozícii vedľajšieho účastníka. Žalobca v konaní dokladoval, že v danom konaní po postúpení pohľadávky ŠFRB vymáhal pohľadávku ako postupca vo svojom mene, ale na účet žalobcu ako postupníka. Ďalej nepovažoval za dôvodnú obranu žalovanej o uzavretí Dohody z 15.4.2013 ako o simulovanom právnom úkone. Pokiaľ žalovaná mala postupovať podľa jej zástupcu len „naoko“, ide zo strany účastníka konajúceho v simulácii len o mentálnu rezerváciu, ktorá v zmysle rozhodovacej praxe súdov nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Nepovažoval za dôvodnú ani námietku prekážky rozhodnutia veci (res iudicata) vzhľadom na výsledok konania pod sp. zn. 3C/40/2003. Táto neodstrániteľná podmienka konania nemohla nastať už len pre netotožnosť okruhu strán sporu, keď v uvedenom konaní boli účastníkmi konania maloleté deti žalovanej a nie terajšia žalovaná. Taktiež na žalovanou tvrdený zánik pohľadávky jej splnením, nie je zrejmý žiadny ich súvis so žalobcom uplatneným nárokom na základe novej Dohody vzniknutej urovnaním. Dôkazy predložené v konaní nepreukazujú, že by uzatvorením Dohody mala byť v celom rozsahu splatená tá časť postúpením nadobudnutej pohľadávky žalobcu, ktorej výška v čase jej postúpenia predstavovala 29.599.299,66 Sk; z toho na istine 18.605.496,87 Sk, na úrokoch z omeškania 10.993.802,72 Sk a ktorá je uvádzaná ako zostávajúci dlh v dedičskom rozhodnutí z 7.6.2007 sp. zn. D 742/97 vo výške 6.127.591,16 Sk (203.398,76 €). Prejav vôle strán zmluvy uzatvoriť dohodu o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka, bolo možné vyvodiť aj na základe výkladového pravidla podľa § 35 Občianskeho zákonníka. S ohľadom na gramatický význam jednotlivých použitých slov, nenasvedčuje taký slovný prejav vôle, inej vôli konajúcich osôb, než vôľu urovnať sa medzi sebou v súvislosti s pristúpením žalovanej k záväzku maloletých synov voči žalobcovi k pohľadávke špecifikovanej v bode 1 Dohody. Nový záväzok z urovnania, ktorého právna úprava je obsiahnutá v § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, nahradzujúci dovtedajší záväzok maloletých detí, ku ktorému žalovaná ako ich matka pristúpila, je výrazne nižší než bol pôvodný záväzok uplatnený v konaní 3C/40/2003. Na základe uzavretej Dohody žalovanej nič nebránilo dohodnúť sa samostatne, len vo vzťahu k nej s veriteľom na urovnaní záväzku len vo vzťahu medzi nimi. Ak žalovaná v Dohode s pristúpením k záväzku maloletých dedičov sa súčasne so žalobcom ako veriteľom dohodla na urovnaní, vznikol jej tým nový záväzok z urovnania, nahradzujúci len vo vzťahu medzi ňou a žalobcom ako veriteľom, pôvodný záväzok. Ak by žalovaná tento nový záväzok plnila, neprináležal by jej voči maloletým deťom postih podľa § 511 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na určitosť a zrozumiteľnosť prejavu vôle v Dohode, nemala vplyv ani Dohoda o urovnaní uzatvorená nasledujúceho dňa medzi žalobcom a ďalším dedičom poručiteľa Ing. M. L., keďže táto neobsahuje dohodu o pristúpení k záväzku. Len skutočnosť, že v Dohode z 15.4.2013 nie sú odkazy na príslušné zákonné ustanovenia, nemá vplyv na platnosť Dohody, ak z jej obsahu je zrejmá prejavená vôľa. Za nedôvodnú považoval aj vznesenú námietku premlčania na plnenie na základe Dohody z 15.4.2013, keďže k naplneniu účinkov Dohody na základe odkladacej podmienky došlo až právoplatným skončením konania sp. zn. 3C/40/2003, ku ktorému došlo dňa 29.4.2014. Záväzok z urovnania mohol byť prvýkrát uplatnený s ohľadom na režim ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka, dňom nasledujúcim po splnení odkladacej podmienky. Z dedičského rozhodnutia v tzv. základnom dedičskom konaní po poručiteľovi B. L. z 7.6.2007 č.k. D 742/97-1499 vyplýva, že všeobecná hodnota majetku poručiteľa bola ustálená na sumu 19.343.640,17 Sk, výška pasív 10.330.111,96 Sk a čistá hodnota dedičstva 9.013.528,21 Sk. Po smrti poručiteľa, len majetok poručiteľa špecifikovaný pod bodom A/, B/, D/, E/ a H/ týkajúci sa celkovo z uvedeného okruhu nehnuteľností 5 stavieb s pozemkami, došlo k jeho speňaženiu za celkovo 24.000.000 Sk. V doterajšom uspokojení časti pohľadávky žalobcu počas uvedeného dedičského konania došlo výlučne z majetku patriaceho do dedičstva poručiteľa. Medzi pasívami dedičstva je radená aj pohľadávka žalobcu vo výške 6.127.591,16 Sk. Pri vychádzaní z hodnoty dedičstva po poručiteľovi, uvádzanej v základnom dedičskom konaní ako jeho všeobecnej hodnoty - 19.343.640,17 Sk a v konaní o novoobjavenom majetku poručiteľa - 164.678,57 €, čo spolu predstavuje sumu 806.769,79 €, tak na maloletých dedičov Z. a B. Z. pripadá dedičstvo v hodnote 134.461,63 €. Ak malo byť podľa rozsudku Okresného súdu Ružomberok z 18.7.2013 č.k. 3C/40/2003-470 doposiaľ plnené na dlhy poručiteľa po jeho smrti celkovo sumou 22.423.089 Sk (744.310,20 €), jedná sa zo strany dedičov o plnenie nižšie o 62.459,59 €, než predstavuje hodnota nimi zdedeného majetku, do výšky ktorého dedičia s poukazom na ust. § 470 Občianskeho zákonníka zodpovedajú za dlhy poručiteľa podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli k celému dedičstvu. Na každého z maloletých dedičov pripadá úhrada dlhov v sume 124.051,70 Sk. Doposiaľ uskutočnené plnenie týchto dedičov neprevyšuje uvedenú hodnotu nimi zdedeného majetku, ktorá je u každého z nich nižšia o 10.409,93 €. Uvedené posudzovanie je však bez právneho významu, keďže žalovaná na základe dohody z urovnania sa zaviazala zaplatiť žalobcovi nový záväzok, nahradzujúci jej dovtedajší záväzok. Predmetom tohto sporu nebol nárok žalobcu tvoriaci predmet konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 3C/40/2003, ale nárok žalovanej vyplývajúci z Dohody z 15.4.2013. Napriek uvedenému vykonal dokazovanie aj prieskumom zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi ŠFRB ako postupcom a žalobcom ako postupníkom z 15.8.2003, z ktorej vyplýva, že jej predmetom bolo postúpenie pohľadávky zo Zmluvy o poskytnutí úveru č. 508/731/1996 z 5.3.1997 a to pohľadávka z nesplatenej istiny úveru v zostatkovej časti 18.605.496,87 Sk a predmetom posúdenia okrem istiny bolo aj príslušenstvo, penále a pokuty - nesplatený úrok 10.993.802,79 Sk, čo spolu predstavuje sumu 29.599.299,66 Sk. Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa stal veriteľom pohľadávky, ktorá bola ešte pred jej postúpením uplatnená v konaní vedenom pod sp. zn. 3C/40/2003, pričom v zmysle Dodatku č. 2 k Zmluve o postúpení pohľadávky, naďalej pohľadávku vymáhal postupca na účet žalobcu, čo bolo v uvedenom konaní jednoznačne žalobcom dokladované. Z uvedených dôvodov preto žalobe žalobcu vyhovel, pričom žalobca jednostranne započítal voči svojej pohľadávke z Dohody vo výške 16.950 €, svoj záväzok voči žalovanej vzniknutý z konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/26/2015 v celkovej výške 350,01 €. Rozdiel predstavuje žalovanú pohľadávku vo výške 16.599,99 €. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. S právnym záverom súdu prvej inštancie sa nestotožnila. Súd prvej inštancie nerešpektoval právne záväzné vyriešenie prejudiciálnej otázky - existencie zodpovednosti jej maloletých detí za dlhy poručiteľa B. L., ktorá hmotnoprávna otázka bola právoplatne vyriešená v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003, pod sp. zn. 3C/132/2010, v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline 9Co/482/2013 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 28Cb/1114/1993, v ktorých súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, keď ustálil, že dedičia z nadobudnutého dedičstva plnili nad rámec zákonnej povinnosti. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 133/2009, 5 MCdo 16/2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 349/09-36, pri výklade podmienok zásady prejudiciality v zmysle § 135 ods. 2 a § 159 ods. 2 O.s.p. Keďže súd nemôže ako prejudiciálnu otázku riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek „nové“ právne posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov vylúčené (neprípustné). Uvedený stav riešila súdna prax v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 231/2013 zo dňa 25.6.2014 ako aj v uznesení z 31.1.2012 sp. zn. 1 Cdo 44/2010. Súd prvej inštancie sa v bodoch 39 - 43 odôvodnenia rozhodovacou praxou súdov neriadil, samostatne posudzoval a polemizoval so správnosťou určenia výšky aktív a pasív dedičstva po poručiteľovi a takýto postup je v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj s obsahom dedičského rozhodnutia Okresného súdu Ružomberok sp. zn. D 742/97 z 07.06.2007 a ostatnými rozhodnutiami súdov vo vyššie spomínaných konaniach. Zodpovednosť dedičov bola limitovaná sumou 642.091,22 €, pričom dedičia na dlhoch poručiteľa plnili vo výške 744.310,20 €, ich zodpovednosť za dlhy poručiteľa preto zanikla. Miera zodpovednosti dedičov za dlhy zaťažujúce dedičstvo je určená cenou zanechaného majetku tak, ako je zistená v konaní o dedičstve. Na základe uvedeného právneho posúdenia posudzovali hodnotu dedičstva aj súdy v konaní vedenom pod sp. zn. 3C/132/2010, v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/482/2013, ako aj Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 28Cb 1114/1993. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj otázku platnosti Dohody zo dňa 15.4.2013, keďže sa jedná o absolútne neplatný právny úkon. V zmysle § 533 Občianskeho zákonníka, tretia osoba môže platne a účinne pristúpiť iba k už existujúcemu záväzku, pričom v dohode o pristúpení musí byť podľa súdu záväzok jasný a presne špecifikovaný, okrem iného, aj čo do jeho výšky, teda musí byť určitý. Jedná sa o prípad pasívnej solidarity podľa § 511 Občianskeho zákonníka, čo znamená, že ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh sám nesplní, je oprávnený požadovať náhradu od ostatných dlžníkov podľa ich podielov. V danom prípade by táto úprava nemohla platiť, pretože pôvodní dlžníci uspeli v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003, keď voči pôvodným dlžníkom bola žaloba v plnom rozsahu zamietnutá. Dedičia poručiteľa - maloletý Z. Z. a maloletý B. Z. boli zodpovední za dlhy poručiteľa, každý samostatne do výšky hodnoty nadobudnutého majetku v sume 107.015,21 €. Dedičia už plnili za dlhy poručiteľa sumu 744.310,20 €, pričom na maloletého Z. a maloletého B. pripadá výška plnenia 1/3, t.j. 248.103,40 €, z toho samostatne na každého z nich pripadá suma 124.051,70 €. Každý z nich už plnil nad rámec zákonnej povinnosti sumu 17.036,49 €. Pristúpenie k záväzku predpokladá predovšetkým existenciu pôvodného záväzkového právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. Účinnosť vyhlásenia o pristúpení k dlhu predpokladá existenciu záväzkového pomeru, ku ktorému má byť pristúpené (Ro VS v Prahe z 4.4.1996 sp. zn. 5 Cmo 131/1995). Je zrejmé, že pohľadávka žalobcu bola súčasťou pohľadávky tvoriacej predmet konania 3C/40/2003, v ktorej žalobca vystupoval ako vedľajší účastník, pričom aj na základe výpovede žalobcu na pojednávaní dňa 27.4.2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/26/2015 vyplýva, že pohľadávku si žalobca uplatňuje po druhýkrát. Keďže o pôvodnej pohľadávke bolo právoplatne rozhodnuté v celom rozsahu uplatnenia, maloletý Z. a maloletý B. nie sú povinní plniť z titulu neexistencie dedičskej zodpovednosti za dlhy poručiteľa a z tohto dôvodu nemohla žalovaná platne pristúpiť podľa bodu 2 Dohody k dlhu ako ďalší dlžník do neexistujúceho záväzkového právneho vzťahu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax súdov pri posudzovaní absolútnej neplatnosti právneho úkonu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2012, sp. zn. 5 Cdo 208/2010), ako aj pri posudzovaní platnosti právneho úkonu z hľadiska toho, ak právny úkon trpí vadami vôle alebo trpí vadami prejavu vôle (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19.10.2010, sp. zn. 5M Cdo 11/2019). Dohoda je neplatná z dôvodu nedostatku prejavu vôle na jej strane, keďže bola robená len na oko, za účelom, aby dosiahla pasivitu žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súdu Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003. Dohoda z 15.4.2013 nie je dohodou o urovnaní v zmysle § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorú možno uzavrieť len medzi veriteľom a pôvodným dlžníkom. Nový dlžník nemôže urovnať svoj dlh, ktorý neexistuje. Žalobca uplatňuje nárok na základe postúpenia pohľadávky uzavretej medzi ŠFRB ako postupcom a ním ako postupníkom, predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky titulom poskytnutia úveru č. 508/731/1996 na základe zmluvy z 5.3.1997 uzatvorenej medzi ŠFRB a dlžníkom Ing. B. L.. Žalobca ako postupník je len právnym nástupcom pôvodného veriteľa a na neho sa v plnom rozsahu vzťahuje ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p., ako aj § 228 ods. 1 CSP. Vo vzťahu k nej to znamená, že z procesného hľadiska mohla byť nanajvýš právnym zástupcom dedičov poručiteľa, nakoľko v Dohode z 15.4.2013 sa uvádza ten istý dlh, ktorý bol predmetom vymáhania v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003. Že sa jedná o prekážku veci rozhodnutej vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2009, sp. zn. 5 Cdo 120/2009. Ohľadom existencie prekážky konania (res iudicata) sa súd prvej inštancie vysporiadal nesprávne. ŠFRB ako žalobca v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok mal vziať žalobu v rozsahu uplatneného nároku vo výške 6.127.591,16 Sk späť. Ak tak neurobil a o tejto sume bolo právoplatne rozhodnuté tak, že žaloba bola zamietnutá v plnom rozsahu, žalobca už nemohol pohľadávku uplatňovať v tomto konaní. Jedná sa o procesný dôvod neopodstatnenosti podania žaloby. Ďalej má za to, že žalobca si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť vo vzťahu k preukázaniu svojej aktívnej legitimácie, na základe Dohody z 15.4.2013 ani vo vzťahu k existencii zodpovednosti dedičov poručiteľa. Dôkaznú povinnosť v tomto smere mal žalobca, ktorý si ju nesplnil a jeho nečinnosť suploval súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, čo zakladá arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Žalobca ani v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003 nepredložil dôkazy, ktoré by určitým spôsobom vymedzili jeho pohľadávku voči jej maloletým deťom. Aj z tohto dôvodu je potrebné považovať Dohodu z 15.4.2013 za neplatný právny úkon z dôvodu porušenia ustanovenia § 179 O.s.p., v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 533 Občianskeho zákonníka, tretia osoba môže platne a účinne pristúpiť iba k už existujúcemu záväzku, pričom v dohode o pristúpení k takémuto záväzku musí byť záväzok jasný a presne špecifikovaný, okrem iného, aj čo do jeho výšky a musí byť určitý. Tieto atribúty Dohoda z 15.4.2013 nespĺňa, keďže nemožno pripustiť, aby ktokoľvek pristupoval k záväzku bez toho, aby poznal, v akej konkrétnej výške je záväzok, ku ktorému má pristúpiť, či a kedy vôbec vznikne. V Dohode z 15.4.2013 výška záväzku nie je vyjadrená vôbec, hoci návrh Dohody pripravoval sám žalobca. Ona samotná účastníkom dedičského konania po nebohom B. L. nebola. Poukazuje na právnu teóriu § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej k urovnaniu môže dôjsť len vtedy, ak medzi určitými subjektmi už predtým existoval záväzok, ktorý sa stal medzi nimi sporným alebo pochybným. Dohodu o urovnaní musia uzavrieť účastníci, medzi ktorými existuje určitý právny vzťah a nemôže byť úkonom, z ktorého vzniká záväzok pre subjekt, pre ktorý dosiaľ žiadny záväzok neexistoval. V danom prípade medzi žalobcom a ňou neexistoval žiadny právny vzťah, tento teoreticky mohol vzniknúť len medzi žalobcom vo vzťahu k maloletým deťom, pričom pre takýto právny úkon by sa vyžadovalo schválenie súdu postupom podľa vtedy platného § 179 O.s.p. Takto uzavretá Dohoda 15.4.2013 je neplatným právnym v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žiadala rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že súd žalobu žalobcu zamietne.

3. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovanej žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdiť. Nestotožnil sa s tvrdením žalovanej, že rozsudkom Okresného súdu Ružomberok z 18.7.2013 č.k. 3C/40/2003-470 bola vyriešená prejudiciálna otázka k tomuto konaniu a že by súd mal byť týmto rozhodnutím viazaný v zmysle § 193 a § 194 CSP. Taktiež sa nestotožňuje s tvrdením žalovanej, že miera zodpovednosti dedičov za dlhy zaťažujúce dedičstvo je určená cenou zanechaného majetku tak, ako je zistená v konaní o dedičstve. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax súdov, napríklad na R 46/63 alebo rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 146/2005, v zmysle ktorých, v konaní o splnenie poručiteľovho dlhu nie je súd cenou dedičstva zistenou v dedičskom konaní viazaný. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie dôsledne vyhodnotil v bode 43. odôvodenia. Nesprávne je hodnotenie žalovanej v odvolaní, že pristúpenie k záväzku predpokladá existenciu pôvodného záväzkového vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom a účinnosť vyhlásenia o pristúpení k dlhu predpokladá existenciu záväzkového pomeru, ku ktorému má byť pristúpené. V súvislosti s uvedeným poukazuje na skutočnosť, že cena zdedeného majetku podľa jeho skutočnej hodnoty speňaženia v dražbách, bola minimálne 1.375.509 €, čiže zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa po odpočítaní ich plnenia existuje doposiaľ vo výške minimálne 631.119 €, teda každý z bratov Z. zodpovedá za dlhy ešte vo výške 105.199,80 €. Zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa už nebude vyčerpaná nikdy, keďže ostatní veritelia sa o svoje práva vôbec nestarali a nechali ich premlčať. Dlhy dedičov bratov Z. v čase pristúpenia žalovanej k nim existovali a konečne existujú doposiaľ, na základe čoho mohla žalovaná k nim platne pristúpiť. Pre úplnosť je potrebné uviesť aj to, že ani vyčerpaním ceny dedičstva plnením veriteľom pohľadávka veriteľa nezaniká. Je tomu tak preto, lebo so zánikom zodpovednosti dediča za dlhy poručiteľa zákon zánik dlhu nespája. Právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 3C/40/2003-470 dlh dedičov nezanikol, keďže sa jedná deklaratórne rozhodnutie majúce procesný charakter a nemá žiadne hmotnoprávne účinky na strany sporu. Nemôže sa jednať ani o prekážku rozhodnutia veci, keďže rozhodnutie sa netýka tých istých strán sporu (predtým účastníkov). Tvrdenie žalovanej, že pristúpením k dlhom dedičov Z. a B. Z. stala sa ich právnym nástupcom, nemá oporu v zákone. V zmysle § 533 Občianskeho zákonníka sa nejedná o právne nástupníctvo, ale len o pristúpenie osoby k záväzku bez súhlasu dlžníka písomnou dohodou. Žalovaná sa nemôže domáhať neplatnosti dohody na základe tvrdenia, že Dohodu z 15.4.2013 uzatvorila len na oko a že jej prejav vôle nebol vážny. Za daného stavu by sa neplatnosti dohody mohol domáhať len on. Podvodné konanie jedného z účastníkov zmluvy pri jej uzavretí je dôvodom neplatnosti zmluvy podľa § 49a Občianskeho zákonníka, ktorého sa môže dovolať len druhý účastník zmluvy (§40a Občianskeho zákonníka). Nie je v rozpore s hmotným právom, ak dohodu o urovnaní uzatvorí len jeden zo solidárnych dlžníkov, splatnosť záväzkov nemusí byť totožná, záväzok každého z nich sa zvlášť premlčuje. Pokiaľ žalovaná v Dohode z 15.4.2013 pristúpila k dlhu svojich detí, mohla sa následne dohodnúť aj o urovnaní, čo do výšky sporného dlhu.

4. Žalovaná vo vyjadrení k podanému vyjadreniu žalobcu (v replike) považovala tvrdenia žalobcu za scestné, nemajúce oporu v skutkovom stave. Je zrejmé, že žalobca v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003 uplatnil nároky voči jej maloletým deťom titulom pohľadávky, ktorú mal nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávky od Štátneho fondu rozvoja bývania. Preto nemôže obstáť jeho tvrdenie, že právne záväzné riešenie prejuciálnej otázky (existencia zodpovednosti maloletých detí za dlhy poručiteľa B. L.), ktorá hmotnoprávna otázka bola právoplatne vyriešená v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 9Co/482/2013 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 28Cb/1114/1993, sa na žalobcu nevzťahuje. Pokiaľ v uvedených konaniach súd žalobu v celom rozsahu zamietol, ustálil, že dedičia z nadobudnutého dedičstva plnili nad rámec zákonnej povinnosti. Sám žalobca tvrdil, že ponechal vymáhanie pohľadávky v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003 a tým využil možnosť podľa § 530 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Potom by mohol nastať postup podľa § 526 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého postupca môže pohľadávku vymáhať iba v prípade, že ju nevymáha postupník a postupca preukáže dlžníkovi súhlas postupníka s týmto vymáhaním. Tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie nebol pri zisťovaní výšky všeobecnej ceny majetku nadobudnutého dedením viazaný výrokom dedičských rozhodnutí, je v rozpore s právnou vetou uznesenia Najvyššieho súdu SR z 22.7.2010, sp. zn. 4MCdo/18/2009 podľa ktorej, ak k vyporiadaniu dlhu dohodou medzi dedičmi a veriteľom nedôjde, spôsob, akým zodpovedajú za poručiteľove dlhy, vyplýva priamo z ustanovenia § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, v akom rozsahu dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa a teda v akom rozsahu prechádzajú na neho povinnosti poručiteľa, je zrejmá z rozhodnutia súdu o dedičstve alebo z osvedčenia o dedičstve vydaného notárom bez ohľadu na to, či veriteľ do dedičstva pohľadávku prihlásil a či v rozhodnutí bol tento dlh v súpise pasív uvedený. Preto súd prvej inštancie bol viazaný výškou hodnoty nadobudnutého dedičstva tak, ako bolo určené v právoplatných dedičských rozhodnutiach s prihliadnutím na princíp právnej istoty a pre strany sporu je záväzné vyriešenie prejudiciálnej otázky, tak ako bola vyriešená v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 9Co/482/2013 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 28Cb/1114/1993.

5. Žalobca vo vyjadrení k replike žalovanej (v tzv. duplike) poukázal na svoje stanovisko v podaní č. 7, ako aj na závery súdu prvej inštancie, ktorý sa s tvrdeniami žalovanej v dôvodoch svojho rozhodnutia zaoberal. Opätovne poukázal na právne účastníctvo, ako aj uplatnené nároky v konaniach vedených na Okresnom súde Ružomberok sp. zn. 3C/40/2003 a na Okresnom súde Dolný Kubín sp. zn. 5C/30/2016, z ktorých je zrejmé, že právny vzťah medzi ním a žalovanou v konaní na Okresnom súde Dolný Kubín sp. zn. 5C/30/2016 a počas konania Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 3C/40/2003 neexistoval a ten vznikol až právoplatnosťou rozhodnutia Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 3C/40/2003 (dňom 29.4.2013). Práve právoplatnosť citovaného rozhodnutia vyvoláva právne účinky Dohody z 15.4.2013. Pokiaľ by predmetné konanie na Okresnom súde Ružomberok sp. zn. 3C/40/2003 skončilo iným ako zamietavým rozhodnutím, Dohoda by účinnosť nenadobudla. Okresný súd Ružomberok rozsudkom sp. zn. 3C/40/2003-470 zamietol žalobu ŠFRB z dôvodu čiastočného premlčania nároku a z dôvodu, že dedičia plnením vyčerpali cenu dedičstva, preto za dlhy poručiteľa nezodpovedajú. Opätovne poukazuje na výklad ustanovenia § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že premlčaním dlh nezaniká, viď podporne aj rozsudok NS ČR 21 Cdo/3138/2007. Z tohto následne vyplýva, že aj po právoplatnosti rozsudku vo veci 3C/40/2003 dedičia naďalej zostali dlžníkmi podľa pomeru výšky na dedičstve. Z tohto dôvodu žalovaná mohla platne pristúpiť k dlhu a urovnať ho na základe Dohody z 15.4.2013.

6. Žalovaná v ďalšom podaní z 7.2.2019 opätovne poukázala na skutočnosti, ktoré uviedla v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj v replike.

7. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 stranou sporu, v neprospech ktorej rozhodnutie bolo vydané (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 po nariadení odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov podľa § 379 a § 380 CSP, ktorý podľa § 388 zmenil z nasledovných dôvodov:

8. Odvolací súd hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie a na základe doplneného dokazovania v odvolacom konaní dospel k záveru, že nárok uplatnený žalobcom na základe podanej žaloby na uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 16.599,99 € s príslušenstvom ako plnenia na základe uzatvorenej Dohody z 15.4.2013, obsahom ktorej mal byť záväzok žalovanej pristúpiť k dlhu (v tom čase) maloletého Z. Z. a maloletého B. Z. a následne uzavretie dohody o urovnaní podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie je dôvodný.

9. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorej je vykonaním dôkazov prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, prípadne vierohodnosti.

10. Pri hodnotení dôkazov súd z hľadiska ich: a/ závažnosti (dôležitosti) určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia, b/ zákonnosti skúma, či dôkazy boli získané a vykonané spôsobom zodpovedajúci zákonu alebo či v tomto smere vykazujú vady; k dôkazom, ktoré boli získané alebo vykonané v rozpore so všeobecnými záväznými právnymi predpismi súd neprihliadne, c/ pravdivosti dospieva k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie; vyhodnotenie dôkazov (v tomto smere) predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazných prostriedkov a spôsobov, akým sa podľa zákona vykonávajú.

11. Z hľadiska naplnenia vyššie uvedených atribútov § 191 (predtým § 132 O.s.p.) súd prvej inštancie zameral dokazovanie podstatne ku skutočnostiam tvrdeným zo strany žalovanej, z hľadiska závažnosti dôkazných tvrdení a preukázania ich pravdivosti bolo potrebné ustáliť, či žalobca na základe podanej žaloby a v dôsledku unesenia dôkazného bremena tvrdené skutočnosti o dôvodnosti uplatneného nároku z hľadiska hmotného práva v konaní preukázal.

12. Podľa § 43 Občianskeho zákonníka, účastníci sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov.

13. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

14. Z výkladu ustanovenia § 43 Občianskeho zákonníka vyplýva, že medzi prevenčné povinnosti subjektov občianskoprávnych vzťahov upravených aj na iných miestach Občianskeho zákonníka, patrí aj povinnosť účastníkov zmluvy, aby pri úprave zmluvných vzťahov odstránili všetko, čo by v budúcnosti mohlo byť dôvodov rozporov, resp. by mohlo k nim viesť. Ide tu o hmotnoprávnu prevenciu. Porušenie tohto prevenčného ustanovenia nemá samo osebe následky neplatnosti zmluvy, pokiaľ súčasne neprichádza do úvahy neplatnosť takejto zmluvy z iného zákonne ustanoveného dôvodu.

15. Obsah právneho úkonu treba posúdiť i podľa vôle strán v čase uzatvárania zmluvy, pričom podmienkou pre zohľadnenie vôle účastníkov je to, aby nebolo v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Obsah právneho úkonu možno vykladať podľa vôle toho, kto ho urobil, iba za predpokladu, že tvrdená vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom urobeným v písomnej forme. Výkladom nemožno už urobený prejav vôle dopĺňať, meniť či dokonca nahrádzať. Ak je obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný, nestačí, že účastníkom zmluvy je jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to nie je poznateľné z textu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a taký prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb.

16. Podľa tvrdenia žalobcu, dôvodom uzavretia Dohody z 15.4.2013 bolo neukončené konanie vedené na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003, v ktorom ŠFRB vo svojom mene, ale na účet žalobcu vymáhal, okrem iných aj od maloletého Z. Z. a neskôr od maloletého B. Z., zvyšok dlhu pôvodného dlžníka nebohého B. L. na základe Zmluvy o poskytnutí úveru č. 508/731/1996 uzatvorenej 5. marca 1997, ktoré konanie v čase uzavretia Dohody nebolo právoplatne ukončené. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že iniciatíva na uzavretie Dohody vyšla zo strany žalobcu, pričom pri vzájomných rokovaniach, keď písomný návrh zasielal žalobca žalovanej (jej právnemu zástupcovi), zo strany žalovanej došlo k úprave bodu 4 a 6 predmetnej dohody, t.j. v bode 4 čo sa týka splatnosti záväzku a v bode 6 podmienky platnosti dohody (resp. jej následných účinkov) viazanej na právoplatné skončenie konania vedeného na Okresnom súde Ružomberok sp. zn. 3C/40/2003. Je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie v bode 15 odôvodnenia, že žalobe žalobcu na určenie splatnosti dlhu podľa bodu 4 Dohody z 15.4.2013 v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín - rozsudkom z 27.4.2015 č.k. 45C/26/2015-65 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 25.11.2015 č.k. 7Co/463/2015-91, nebolo vyhovené. Uvedená skutočnosť - koncipovanie bodu 4 žalovanou (jej zástupcom) nemalo však vplyv na posúdenie preukázania alebo nepreukázania prejavu vôle strán zmluvy uzavrieť ten-ktorý právny úkon. Je zrejmé, že Dohoda z 15.4.2013 neobsahuje citáciu zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka v jednotlivých bodoch dohody, na základe ktorých by bolo možné jednoznačnejšie vyvodiť, aké právne vzťahy (právne úkony) boli medzi stranami zmluvy uzavreté. Podľa tvrdenia žalobcu, Dohoda uzavretá so žalovanou obsahovala uzavretie právneho úkonu - pristúpenie k záväzku podľa § 533 Občianskeho zákonníka a dohody o urovnaní podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom sa malo jednať výslovne o uzavretie týchto právnych úkonov so žalovanou, bez prejavu vôle (žalovanej alebo žalobcu) vo vzťahu k v tom čase maloletému Z. Z. a maloletému B. Z., označených v zmluve ako pôvodní dlžníci. Vo vzťahu k uvedenému rozporne preto vyznieva odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bode 20, podľa ktorého zo strany žalovanej došlo k uzatvoreniu predmetnej dohody, ktorou sa žalovaná za svoje maloleté deti - maloletých dedičov zaviazala uspokojiť žalobcu, keď naproti tomu v bode 23 uviedol, že žalovaná dohodu podpisovala (uzatvárala) výlučne ako nový dlžník a nie ako zákonný zástupca maloletých detí, že takéto zastúpenie má súvis predovšetkým s bodom 1 dohody obsahujúci špecifikáciu dlhu, ktorý sa žalovaná zaviazala splniť za pôvodných dlžníkov. Na základe výsluchu účastníkov v konaní bolo možné ustáliť, že na základe Dohody z 15.4.2013 došlo zo strany žalovanej k pristúpeniu k záväzku podľa § 533 Občianskeho zákonníka, avšak nebolo zo strany žalobcu v konaní dostatočne vysvetlené (preukázané), na základe čoho dospel k záveru o zostatku zvyšku dlhu dlžníkov na sumu 67.800 €, ak sa zároveň v poslednej vete bodu 1 uvádza, že výška dlhu je medzi účastníkmi sporná. Uvedené jazykové odlišnosti v písomnej prejave pri určení záväzku pôvodných dlžníkov vo vzťahu k pristupujúcemu dlžníkovi potom nezodpovedá podmienkam uvedeným v § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka z hľadiska určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu.

17. Podľa názoru odvolacieho súdu, ani za pomoci výkladového pravidla § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k ust. § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka nebolo možné vyvodiť, že žalobca a žalovaná takýto právny úkon uzavreli s dôrazom na vyššie uvedené skutočnosti, keď dohodu v uvedenej časti (v bode 3) koncipoval žalobca a nič mu nebránilo v tom, aby právny úkon pomenoval tak určite a zrozumiteľne, t.j. aby bolo zrejmé, že bolo jeho prejavom vôle dohodu o urovnaní v zmysle § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka so žalovanou uzavrieť. Uvedené výsledky dokazovania bolo potrebné hodnotiť aj v kontexte s listinným dôkazom - Dohodou o urovnaní uzavretej medzi žalobcom a dlžníkom Ing. M. L. nasledujúci deň 16.4.2013, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že strany uzatvárajú dohodu o urovnaní podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka a o prejavenej vôli medzi stranami tohto právneho úkonu nie je žiadnych pochýb. Za problematické v tomto smere odvolací súd považuje (na rozdiel od dohody uzavretej medzi žalobcom a Ing. L.) skutočnosť, že žalovaná by mala urovnať dlh aj pôvodných dlžníkov maloletého Z. Z. a maloletého B. Z., na čo v danom prípade by bol potrebný súhlas súdu v zmysle § 28 Občianskeho zákonníka v spojení s § 179 O.s.p. a takýto postup pri uzatváraní právneho úkonu bez vedomia pôvodných dlžníkov a ich súhlasu, by bolo možné považovať za obchádzanie zákona a neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, vo vzťahu k vyššie citovaným zákonným podmienkam.

18. Na základe doplneného dokazovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nie je v celosti veriteľom uplatnenej pohľadávky a že nastali okolnosti v zmysle § 470 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. S dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie uvedenými v bode 43 - 47 sa odvolací súd nestotožňuje. V konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003 ŠFRB ako žalobca si uplatnil proti dedičom zo zákona po zomrelom B. L. (okrem iného aj proti Z. Z.) nárok na zaplatenie sumy 34.910.295,02 Sk ako istiny z titulu zostatku poskytnutých úverov č. 508/1305/1996, č. 508/731/1996, č. 508/1295/1996, č. 508/698/1997, č. 508/1774/1997, č. 508/1975/1997 a sumy 20.973.728,18 € z titulu zostatku úrokov z týchto poskytnutých úverov. Na základe uznesenia Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši, v dedičskej veci po poručiteľovi menom B. L., ktorý zomrel XX.XX.XXXX, bolo prejednané dedičstvo poručiteľa s tým, že súd určil všeobecnú cenu majetku poručiteľa sumou 19.343.640,17 Sk, výšku pasív sumou 10.330.111,96 Sk a čistú hodnotu dedičstva sumou 9.013.528,21 Sk. Uznesenie súdu v predmetnej dedičskej veci nadobudlo právoplatnosť dňa 30.6.2007. Súčasťou podaného návrhu na začatie konania bola aj špecifikácia pohľadávky k 2.1.2003 (viď tabuľka na č.l. 5 spisu), z ktorej okrem iného vyplýva, že vo vzťahu k úveru č. 508/731/1996 bolo uvedené - nesplatená istina k 2.1.2003 18.605.496,87 Sk a nesplatený úrok 10.993.802,79 Sk, ktoré sumy boli časťou uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie istiny 34.910.595,02 Sk a sumy 20.973.728,18 Sk z titulu zostatku úrokov. Žalobca v tomto prebiehajúcom konaní tvrdil, že v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003 sa stal nadobúdateľom pohľadávky pôvodného veriteľa ŠFRB z uzatvorenej úverovej zmluvy č. 508/731/1996 zo dňa 5.3.1997, uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávky z 15.8.2003, tak čo sa týka nesplatenej časti istiny vo výške 18.605.496,87 Sk ako aj nesplateného úroku vo výške 10.993.802,79 Sk, pričom podľa Dodatku č. 2 k zmluve o postúpení pohľadávky z 21.8.2003, ŠFRB mal vymáhať uvedenú časť pohľadávky na základe zmluvy č. 508/731/1996 vo svojom mene (t.j. ŠFRB), ale na jeho účet. Výsledky vykonaného dokazovania v odvolacom konaní tieto tvrdenia žalobcu však nepreukazujú.

19. Zo znenia zmluvy o postúpení pohľadávky z 15. augusta 2003 uzatvorenej medzi postupcom ŠFRB a postupníkom ROVS JANEX, s.r.o. (z bodu I) vyplýva, že predmetom postúpenia podľa zmluvy o poskytnutí úveru č. 508/731/1996 uzatvorenej dňa 5. marca 1997 je istina 18.605.496,87 Sk, t.j. suma, ktorá bola takto uplatnená ŠFRB ako žalobcom v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok sp. zn. 3C/40/2003, v časti nesplatená istina k 2.1.2003, ako vyplýva aj z priloženej tabuľky (špecifikácie pohľadávky) priloženej k návrhu na začatie konania. V článku II bod 1 zmluvy je uvedené, že postupca postupuje pohľadávku voči dlžníkovi uvedenú v článku I tejto zmluvy spolu s jej príslušenstvom, penále a pokutami a to dňom uzavretia tejto zmluvy. Skutočnosť, že predmetom postúpenia je aj príslušenstvo - nesplatený úrok k 2.1.2003 vo výške 10.993.802,79 Sk nezodpovedá tak zneniu bod I a ani obsahovému zneniu článku II bod 2 zmluvy o postúpení pohľadávky a ani následný postup žalobcu ŠFRB v uvedenom konaní. Podľa článku II bod 2 zmluvy, postupca písomne oznámi postúpenie pohľadávky všetkým dedičom dlžníka, Okresnému súdu v Ružomberku k č.k. D 742/97 ako aj súdu konajúcemu o uplatnených nárokoch postupcu voči dlžníkovi alebo jeho dedičom. V spise Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 3C/40/2003 sa nachádzajú podania ŠFRB na č.l. 143 - 145 a na č.l. 262 - „upresnenie návrhu“ ŠFRB z 28.6.2008 a 15.9.2008, z obsahu a znenia ktorých jednoznačne vyplýva, že žalobca „súčasne trvá na zaplatení zostatku úrokov vyplývajúcich z úverovej zmluvy č. 508/731/1996, ktorej istina bola postúpená a to vo výške 10.993.802,79 Sk a teda berú späť pôvodne žalovanú čiastku na istine o Sk 18.605.496,87“. Ďalej v texte podania ŠFRB je uvedené, že „k výške uplatňovaných čiastok poznamenávame, že nároky zo zmluvy č. 508/731/1996 čo do zostatku nesplatenej istiny boli riešené postúpením pohľadávky a dražbou“. Z uvedených podaní ŠFRB v uvedenom konaní, hodnotiac ich aj v kontexte so Zmluvou o postúpení pohľadávok z 15.8.2003, bolo možné vyvodiť, že predmetom postúpenia bola iba nesplatená istina na úvere č. 508/731/1996 vo výške 18.605.496,87 Sk, predmetom postúpenia nebol aj nesplatený úrok vo výške 10.993.802,79 Sk a teda nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že celý zostatok dlhu na istine, ako aj na nesplatenom úroku z úverovej zmluvy č. 507/731/1996 bol ŠFRB vymáhaný v konaní na Okresnom súde Ružomberok 3C/40/2003 v mene ŠFRB a na účet ROVS JANEX, s.r.o.

20. Na základe doplneného dokazovania odvolací súd dospel k záveru, že k naplneniu podmienok uvedených v § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka došlo aj na základe ďalších zistených skutočností. V spise súdu prvej inštancie sa nachádza listinný dôkaz - Správa o výkone záložného práva z 14. októbra 2004, z ktorej vyplýva, že z dôvodu vykonania dražby (poradie 1 - 5) a opakovanej dražby, boli v prospech žalobcu spoločnosti - ROVS JANEX, s.r.o. vydražené nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prejednania dedičstva po nebohom B. L. v celkovej výške 23.101.100 Sk a príjem z nájmu vydražených nehnuteľností vo výške 1.005.119,50 Sk. Zo Správy o výkone záložného práva z 15.12.2004 (č.l. 72 spisu) vyplýva, že žalobcom bola vydražená ďalšia suma 1.000.000 Sk. Spolu v prospech ROVS JANEX, s.r.o. bolo na základe dražieb vyplatené celkovo 25.106.219,50 Sk. V Správe o výkone záložného práva z 14.10.2004 bolo uvedené, že v úhrne na pohľadávky ROVS JANEX, s.r.o. bola vyplatená suma 22.471.708,50 Sk, ktorá však vznikla po odpočítaní nákladov dražby vo výške 198.511 Sk a odmeny dražobníka vo výške 1.436.000 Sk, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za plnenie v zmysle podmienok v § 470 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc potom ďalej z hodnotenia uvedených skutočností v bode 42 rozsudku súdu prvej inštancie, t.j. z hodnoty dedičstva po poručiteľovi uvádzanej v základnom dedičskom konaní vo výške 19.343.640,17 Sk (642.091,22 €) a hodnoty dedičstva uvádzanej v konaní o novoobjavenom majetku poručiteľa - 164.678,57 €, čo spolu predstavuje sumu 806.769,79 €, na maloletého B. Z. a na maloletého Z. Z. (na každého z nich) pripadá dedičstvo v hodnote 134.461,63 €. Odvolací súd preto zhodne so závermi uvedenými v rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 3C/40/2003-470 zo dňa 18.7.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 27.2.2014 sp. zn. 9Co/482/2013, ďalej závermi rozsudku Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 3C/132/2010 zo dňa 12.4.2011 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 28Cb/1114/93 dospel k záveru, že zodpovednosť maloletého Z. Z. a maloletého B. Z. za dlhy poručiteľa boli naplnené do výšky nadobudnutého dedičstva už na základe vyššie uvedeného speňaženého majetku poručiteľa, na základe vykonaných dražieb v roku 2004. Nesprávny bol potom záver súdu prvej inštancie, že za daných podmienok nenaplnenia podmienok § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka, mohla žalovaná platne pristúpiť k záväzku pôvodných dlžníkov (jej maloletých detí) a následne aj uzavrieť dohodu o urovnaní podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka. Je síce dôvodné tvrdenie žalobcu, že dlh pôvodných žalovaných nezanikol, avšak zodpovednosť týchto pôvodných dlžníkov za dlhy poručiteľa bola naplnená do výšky nadobudnutého dedičstva, pričom skutočnosť pristúpenia ďalšieho dlžníka k dlhu pôvodných dlžníkov nemožno vykladať izolovane od ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Hodnotenie súdu prvej inštancie v bode 39 odôvodnenia, že majetok poručiteľa bol vyšší (všeobecná hodnota majetku poručiteľa) než bola stanovená v dedičskom konaní, nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania a dôkaznej iniciatíve žalobcu v tomto konaní. Uvedený záver je len úvahou súdu, ktorý nemá podklad vo vykonanom dokazovaní súdu prvej inštancie.

21. Na základe uvedených skutočností, keďže odvolací súd na rozdiel od záveru súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca na základe podanej žaloby dôvodnosť uplatneného nároku v konaní nepreukázal, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

22. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 255 ods. 1 a úspešnej žalovanej priznal náhradu týchto trov v plnom rozsahu. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 .

23. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430