Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25C/181/2012

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I sudkyňou JUDr. Denisou Cvikovou v právnej veci žalobcu: U.. T. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E.. T. B. XX, W. právne zast. JUDr. Jánom Havlátom, advokátom, Rudnayovo námestie 1, Bratislava proti žalovanému: Petit Press, a.s., so sídlom Lazaretská 12, 811 08 Bratislava, IČO: 35 790 253, právne zast. Advokátska kancelária Paul Q, s.r.o., Karadžičova 2, 811 09 Bratislava a Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s.r.o., Špitálska 43, 811 08 Bratislava, o ochranu osobnosti, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu žalobkyne zamieta.

II. Súd priznáva žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1.1 Žalobkyňa žalobou na ochranu osobnosti doručenou súdu dňa 01.10.2012 žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť ospravedlnenia:

V denníku SME na strane 28 s obsahom „V denníku SME sme dňa 30.09.2009 na strane 28 zverejnili článok s názvom „Cesta životom T. F.", v ktorom sme uviedli niekoľko nepravdivých tvrdení V tomto článku autor uviedol nasledovné nepravdivé tvrdenie: Cesia životom T. F., Cesta životom a T. F. majú k sebe tak blízko, že sa nedajú od seba odlíšiť. Tieto tvrdenia nie sú pravdivé, keďže U.. T. F. nie je s Cestou životom nijak spútaná."

V denníku Zemplínsky korzár na titulke a na strane 6 s obsahom „Ospravedlnenie za uvedenie nepravdivých informácii v článku s názvom „F. podniku A. verí, kontrola do „agentúry" nešla", ktorý vyšiel v denníku Zemplinsky korzár dňa 21.04.2010 na titulnej strane s odkazom na stranu 6, je uvedené na sírane 6." A „Ospravedlňujeme sa za uvedenie nepravdivých informácii v článku s názvom „F. podniku A. verí, kontrolu tam neposlala", ktorý bol zverejnený v denníku Zemplínsky korzár dňa 21.04,2010 na titulnej strane s odkazom na stranu 6. V tomto článku autor uviedol nasledovné nepravdivé tvrdenia: sociálny podnik prepojený na U.. T. F., F. podnik. U.. T. F. nevlastní, ani nie je spolumajiteľkou žiadneho sociálneho podniku, dokonca sa v žiadnom sociálnom podniku ani neangažuje, Za podsúvanie nepravdivých informácii čitateľom sa U.. T. F. ospravedlňujeme."

V denníku Prešovský korzár na strane 6 s obsahom „V denniku Prešovský Korzár sme dňa 21.04.2010 na strane 6 zverejnili článok s názvom „F. podniku A. verí, kontrolu tam neposlala", v ktorom sme uviedli niekoľko nepravdivých tvrdení o U.. T. F.. V tomto článku autor uviedol nasledovné nepravdivé tvrdenia: sociálny podnik prepojený na U.. T. F., F. podnik. U.. T. F. nevlastní, ani nie je spolumajiteľkou žiadneho sociálneho podniku, dokonca sa v žiadnom sociálnom podniku ani neangažuje. Za podsúvanie nepravdivých informácii čitateľom sa U.. T. F. ospravedlňujeme“.

V denníku SME na strane 7 s obsahom „V denníku SME sme dňa 21.04.2010 na strane 7 zverejnili článok s názvom „F. podniku A. verí", v ktorom sme uviedli niekoľko nepravdivých tvrdení o U.. T. F.. V tomto článku autor uviedol nasledovné nepravdivé tvrdenia: sociálny podnik prepojený na U.. T. F., F. podnik. U.. T. F. nevlastní, ani nie je spolumajiteľkou žiadneho sociálneho podniku, dokonca sa v žiadnom sociálnom podniku ani neangažuje. Za podsúvanie nepravdivých informácii čitateľom sa U.. T. F. ospravedlňujeme.“

V denníku Korzár s obsahom „V denníku Korzár sme dňa 28.1.2010 na strane 2 zverejnili článok s názvom „Aj sociálny podnik v Humennom drží Smer", v ktorom sme uviedli niekoľko nepravdivých tvrdení. V tomto článku autor uviedol nasledovné nepravdivé tvrdenia: U.. T. F. sa angažuje v humenskom sociálnom podniku a že na ňom zarábajú ľudia jej blízky. U.. F. sa nijako neangažuje v sociálnom podniku a ani v ňom nijako nevystupuje. Taktiež ľudia jej blízky nezarábajú na sociálnom podniku ale pracujú v ňom alebo sním spolupracujú a to úplne legálnou cestou za primeranú odmenu. Za podsúvanie nepravdivých informácii čitateľom sa U.. T. F. ospravedlňujeme."

V denníku SME na strane 7 s obsahom „V denníku SME sme dňa 28.1.20010 na strane 4 zverejnili článok s názvom „Aj sociálny podnik v Humennom drží Smer", v ktorom sme uviedli niekoľko nepravdivých tvrdení. V tomto Článku autor uviedol nasledovné nepravdivé tvrdenia: U.. T. F. sa angažuje v humenskom sociálnom podniku a že na ňom zarábajú ľudia jej blízky. U.. F. sa nijako neangažuje v sociálnom podniku a ani v ňom nijako nevystupuje. Taktiež ľudia jej blízky nezarábajú na sociálnom podniku ale pracujú v ňom alebo sním spolupracujú a to úplne legálnou cestou za primeranú odmenu. Za podsúvanie nepravdivých informácii čitateľom sa U.. T. F. ospravedlňujeme."

V denníku Zemplínsky korzár na strane 11 s obsahom „V denníku Zemplínsky korzár sme dňa 26.04.2010 na strane 11 zverejnili článok s názvom „Zootechnička si vyveštila A. flek". V tomto článku sme zverejnili nepravdivé informácie o U.. T. F.. Za túto skutočnosť sa U.. T. F. ospravedlňujeme. V tomto článku sme U.. T. F. spájali so sociálnym podnikom, Toto tvrdenie nie je pravdivé. U.. T. F. nie je majiteľkou, spolumajiteľkou ani sa nijak v žiadnom sociálnom podniku neangažuje a preto nemôže byť na žiadny sociálny podnik prepojená. Ďalej sme v tomto článku uviedli, že U.. T. F. vlastní salón krásy a je veštkyňa z kariet. Za toto nepravdivé tvrdenie sa jej ospravedlňujeme. U.. F. nevlastní salón krásy a neveští z kariet. V tomto článku sme nepravdivo prisúdili sociálny podnik U.. F. a uviedli sme, že keby do sociálneho podniku išla kontrola, zistila by sa tam korupcia, Za toto obvinenie sa U.. T. F. ospravedlňujeme. Toto tvrdenie sa nezakladalo na pravdivých faktoch. V tomto článku sme uviedli, že si U.. T. F. vyveštila post ministerky práce, sociálnych veci a rodiny. Toto tvrdenie nie je pravdivé. U.. T. F. si nikdy funkciu ministerky práce neveštila a za to sa jej ospravedlňujeme."

V denník Zemplínsky korzár s obsahom „V denníku Zemplínsky Korzár sme dňa 7.6.2010 na strane 15 zverejnili článok s názvom „Ako v Smere oslavovali S.", v ktorom sme urazili pani poslankyňu NR SR U.. T. F.G.. V tomto článku autor označil pani U.. F. ako „politický trus". Za tento výrok o pani U.. F. sa jej ospravedlňujeme."

Žalobkyňa okrem morálnej satisfakcie žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej nemajetkovú ujmu vo výške 30.000,- eur a nahradiť trovy konania.

1.2 Žalobkyňa uplatnené nároky odôvodnila skutkovo a právne nasledovne:

Článok s názvom „Cesta životom T. F.„ vyšiel v denníku SME dňa 30.09.2009 na str. 28. autor článku prisudzuje v tomto článku neziskovú organizáciu Cesta životom U.. F.. Toto tvrdenie nie je pravdivé, keďže U.. T. F. v tejto neziskovej organizácii nepôsobí a nie je v nej nijako zaangažovaná. V článku je uvedené : „Je zjavné, že Cesta životom a T. F. majú k sebe tak blízko, že sa nedajú od seba odlíšiť“. To že žalobkyňa založila kedy neziskovú organizáciu, v ktorej už niekoľko rokov nepôsobí nie je dôvodom na to, aby autor článku navodzoval u čitateľov nepravdivú domnienku, že žalobkyňa je stále s neziskovou organizáciou spojená. Neziskovú organizáciu vedie iná osoba a žalobkyňa na ňu nemá dosah. V článku autor uvádza, že neziskovú organizáciu „vedie F. osobná priateľka a stranícka kolegyňa“. Ide o narúšanie súkromia a skúma sa tu stranícka príslušnosť. Autor sa snaží navodiť pre čitateľa dojem, že tu dochádza ku zvýhodňovaniu a tým k diskriminácii iných. Za dotácie, ktoré boli neziskovej organizácii poskytnuté, nesú zodpovednosť štátne a samosprávne orgány a nie žalobkyňa. Autor pokračuje v obviňovaní vetou: „Ak organizácia, ktorá ešte nie je verejnoprospešne činná, iba sa na činnosť pripravuje, dostane dotácie, tak je evidentné, že by k nim bez straníckych, politických i osobných väzieb T. F. prísť nemohla“. Autor obviňuje žalobkyňu z klientelizmu a z toho, že zvýhodňuje sociálny podnik aj napriek tomu, že v sociálnom podniku nie je zaangažovaná.

1.3 Článok s názvom „F. podniku A. verí, kontrola do „agentúry“ nešla“ uvedený v denníku Zemplínsky korzár na titulnej strane dňa 21.04.2010 a článok na str. 6 s názvom „F. podniku A. verí, kontrolu tam neposlala“ prisudzuje žalobkyni sociálny podnik. Toto tvrdenie je nepravdivé. V článku na str. 6 je na úvod uvedení: “Ministerka práce F. A. nepovažovala za nevyhnutné kontrolovať sociálny podnik prepojený na poslankyňu T. F.“. Tvrdenie o prepojení sociálneho podniku na T. F. považuje žalobkyňa za nepravdivé. Nie je majiteľkou, spolumajiteľkou, nevyskytuje sa v žiadnej štruktúre sociálneho podniku a ani sa v žiadnom neangažuje. V článku sa autorke podarilo u čitateľa navodiť dojem, že žalobkyňa vlastní sociálny podnik.

1.4 Článok s názvom „F. podniku A. verí, kontrolu tam neposlala“ vyšiel v denníku Prešovský Korzár, ročník XII, číslo 91, dňa 21.04.2010, na strane 6 je totožný s článkom uvedeným v bode 2.

1.5 Článok s názvom „F. podniku A. verí“, ktorý vyšiel dňa 21.04.2010 v denníku SME je obsahovo totožný s článkom uvedeným v bode 2 a spolu s bodom 2 a 3 preukazujú články masové rozširovanie nepravdivých tvrdení , čím sa podstatne zvýšila intenzita zásahov do integrity žalobkyne. Lži nešíri žalovaný len prostredníctvom tlače s celoslovenskou pôsobnosťou, ale aj prostredníctvom regionálnej tlače, v regióne kde žalobkyňa žije, čím dôkladnejšie pokrýva obyvateľstvo, ktoré pozná.

1.6 Článok s názvom „Aj sociálny podnik v Humennom drží Smer“ vyšiel v denníku Korzár č. 22, ročník XII dňa 28.01.2010 na str. 1 a na str. 7. Autor uvádza, že žalobkyňa je zaangažovaná v humenskom sociálnom podniku, len na základe toho, že ho „ od jeho vzniku propaguje ako prínos do regiónu“. Toto tvrdenie je nepravdivé a zakladá sa len na tom, že žalobkyňa má záujem o pomoc svojmu regiónu a spomenula tento sociálny podnik ako pozitívum pre daný región.

1.7 Článok s názvom „Aj sociálny podnik v Humennom drží Smer“ uverejnený v denníku SME dňa 28.01.2010 je totožný s článkom uvedeným v bode 5. Opakovanie sa článkov na rôznych úrovniach potvrdzuje úmysel žalovaného poškodiť žalobkyňu.

1.8 Článok s názvom „Zootechnička si vyveštila A. flek“ je sarkastický, urážlivý a ostro nasmerovaný proti cti, dôstojnosti a dobrému menu U.. F.. V článku sa uvádza: „Zásadovosť ministerky práce však skončila pred dverami Agentúry rozvoja Slovenska - Východ, ktorá má v osobe jej veľkej kamošky, smeráckej poslankyne T. F. z Humenného, pod palcom tamojší sociálny podnik.“ Autor spája žalobkyňu so sociálnym podnikom. Táto informácia nie je pravdivá, keďže žalobkyňa nie je a ani nebola majiteľkou, spolumajiteľkou podniku, nenachádza sa v žiadnych štruktúrach sociálneho podniku a ani sa nijak neangažuje v žiadnom sociálnom podniku, teda nemôže byť ani spájaná so žiadnym sociálnym podnikom.

V článku autor uvádza: „Keby totiž kontrolóri zavítali do sociálneho podniku bývalej zootechničky, majiteľky salónu krásy a veštkyne z kariet, mohli by korupčnými zisteniami prekaziť jej veštbu, ktorá hovorí, že ona - T. F.- bude po voľbách obhospodarovať post ministerky práce a teta F. jej bude robiť poradkyňu pre všetko“. Žalobkyňa nie je majiteľkou salónu krásy a nie je a ani nebola veštkyňou z kariet. Tieto informácie nie sú pravdivé. Žalobkyňa vyštudovala odbor sociálna práca na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce v Trnave. Informácie uvedené v článku považuje za dehonestujúce a urážlivé, keďže sa o nej vyjadrujú ako o „veštici“, ktorá si veští budúcnosť. Taktiež neexistujú žiadne podklady, na základe ktorých je informácia o uvedenej údajnej veštbe. Autor článku spája žalobkyňu aj s korupciou, ktorá by mala byť zistená vykonaním kontroly, pričom neuviedol, že v sociálnom podniku bolo vykonaných viac kontrol. V prípade, že by pri niektorej bola zistená korupcia, zaoberali by sa tým orgány činné v trestnom konaní. Autor článku obviňuje žalobkyňu z páchania trestnej činnosti, pričom o žiadnej trestnej činnosti žalobkyne nebolo súdom právoplatne rozhodnuté. Obvinenie žalobkyne z korupcie má neblahý dopad na dôveru spoluobčanov a prípadných voličov, keďže žalobkyňa kandidovala ako poslankyňa v parlamentných voľbách a kandiduje v komunálnych voľbách. Informácia o údajnej korupcii v sociálnom podniku, s ktorým je žalobkyňa spájaná sa neopiera o žiadne skutkové zistenia a ani dôkazy. Vo vzťahu ku vešteniu z kariet žalobkyňa uviedla, že si post ministerky práce sociálnych vecí a rodiny nikdy z kariet neveštila, k zastávaniu funkcie ministerky práce sa nikdy pozitívne nevyjadrovala a špekulatívne tvrdenie autora nemá žiaden reálny základ. Žalobkyňa si nikdy z kariet autorom článku uvádzané skutočnosti neveštila a už vôbec nie post ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny. K zastávaniu funkcie ministerky práce sa žalobkyňa nikdy pozitívne nevyjadrovala. Toto špekulatívne tvrdenie nemá žiadny reálny základ, nie je opreté o žiadny reálny dôkaz.

Po prečítaní článku je čitateľ v rozpore so zásadami práva na ochranu osobnosti presviedčaný o tom, že žalobkyňa je majiteľkou sociálneho podniku, majiteľkou salónu krásy a veštkyňou z kariet. Autor článku ju spája s korupciou, čo u čitateľa vyvoláva dojem, že žalobkyňa namiesto riadneho vykonávania povinností, ktoré jej vyplývajú z mandátu poslankyne, pácha trestnú činnosť. Článok je sarkastický, tendenčný a nasmerovaný presvedčiť prípadných voličov o tom, že žalobkyňa nie je vhodná na to byť poslankyňou NR SR, ani zastávať žiadnu inú verejnú funkciu a vytvára negatívny profil.

Autor článku uvádza „Štátnu dotáciu získali aj sociálne podniky blízke poslankyniam Smeru T. F. a T. C. a švagrinej S. L. z Úradu vlády.“ Žalobkyňa uvádza, že nemá nič spoločné so žiadnymi sociálnymi podnikmi. Ide o snahu autora označiť žalobkyňu za dôvod poskytnutia dotácie, nezaujíma sa o reálny dôvod poskytnutia, ale ide o pokus o vytvorenie dojmu zaangažovanosti žalobkyne a vytvorenie dojmu, že ide o klientelizmus.

1.9 Článok s názvom „Ako v Smere oslavovali S.“ vyšiel v denníku Zemplínsky Korzár dňa 07.06.2010 na str. 15 autor článku uvádza: „Táto milá pani, ktorá patri spolu so svojimi poslaneckými kolegami T. B. a T. F. doslova medzi intelektuálny trus(t) v Smere, vystrojila ozaj skromnú akciu.“ Spojenie „intelektuálny trus(t)“ tak ako ho autor článku napísal v zátvorke chcel autor článku len zmierniť svoju zodpovednosť za priamu urážku intelektu U.. T. F..

1.10 Vzhľadom na to, že autori článkov nepoužívali hodnotiace úsudky či oprávnenú kritiku, ale v článkoch uvádzali nepravdivé fakty, zasahovali nielen do práv garantovaných článkom 19 ods. 1 Ústavy SR, ale svojou intenzitou boli porušením aj práv chránených V § 11 ObčZ. Tieto nepravdivé tvrdenia sú spôsobilé ohroziť vážnosť fyzickej osoby a to v rozmanitých spoločenských vzťahoch jednak vo vzťahu k spoločnosti a jednak vo vzťahu k ostatným spoluobčanom. Uverejnenie nepravdivých faktov a informácií o žalobkyni znižuje jej vážnosť pred verejnosťou, poškodzuje a ohrozuje jej vzťahy v rodine a blízkom okolí. Vzhľadom na to, že žalobkyňa je poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky, poslankyňou Prešovského samosprávneho kraja a primátorkou mesta Humenné. Toho času kandidovala v parlamentných voľbách, ktoré sa konali dňa 12.06.2010 a taktiež kandidovala v komunálnych voľbách. Uverejnené články svojím obsahom hrubým spôsobom zasahujú do práv spojených s právom na ochranu osobnosti, ako aj občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobkyne, nakoľko nie sú vyslovením názoru ani hodnotiaceho úsudku v súlade so slobodou prejavu v zmysle článku 26 Ústavy SR, ale sú jeho zneužitím v zmysle ustanovení zákona č. zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ďalej žalobkyňa uviedla, že niektoré z uvedených článkov taktiež porušujú ochranu práva na súkromie, najmä oblasť týkajúcu sa súkromného života, týkajúceho sa vzťahov k inej osobe, s ktorou je v úzkom citovom, priateľskom alebo obdobnom vzťahu. K zásahu do súkromia dochádza aj v dôsledku zásahov do mena a priezviska alebo v dôsledku zásahov do cti a dôstojnosti. Vo vzťahu k rešpektovaniu práva garantovaného článkom 26 Ústavy SR v spojitosti s článkom 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa rozlišujú fakty a hodnotiace úsudky, či oprávnená kritika. Predmetné články neboli podľa žalobkyne hodnotiacimi úsudkami, či oprávnenou kritikou, ale uvádzali také informácie, ktoré závažným spôsobom zasiahli do práv garantovaných článkom 19 ods. 1,2 Ústavy SR, § 22 Obč.Z. a boli aj porušením práva žalobkyne garantovaného článkom 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z práva na ochranu osobnosti nie sú poslanci vylúčení, takisto ako ostatní občania požívajú ochranu ľudskej cti, dôstojnosti a súkromia. Nerešpektovanie ochrany osobnosti zo strany žalovaného je vynútiteľné prostredníctvom podania žaloby na ochranu osobnosti. Poslanci sú osoby verejne činné a preto sú pod drobnohľadom médií. Médiá sú oprávnené písať alebo informovať o ich profesionálnom aj súkromnom živote, ale tieto informácie sa musia zakladať na pravde. V prípade informácií o súkromnom živote by sa mali zamerať na tie informácie ktoré zasahujú do súkromia len okrajovo a nemôžu narušiť integritu súkromia a vzťahov v ňom, resp. nerozoberajú súkromie do hĺbky lebo aj verejne činné osoby sú osoby ktoré požívajú ochranu súkromia v zmysle ust. čl. 16 ods. 1 a nasl. Ústavy SR. V prípade uvedených článkov nešlo o pravdivé informácie o živote žalobkyne. SR ani Dohovor neposkytujú ochranu uverejňovaniu nepravdivých resp. pravdu skresľujúcich informácií. Rovnako SR a Dohovor neposkytujú ochranu hodnotiacim súdom, ktoré nemajú dostatočný faktický podklad, sú neodôvodnené a neprimerané. Žalobkyňa tvrdí, že uverejnením článkov došlo k neoprávnenému zásahu do jej práva na ochranu osobnosti, pretože v článkoch sú uverejnené nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie, v článku nie sú uverejnené relevantné skutočnosti, ktoré by čitateľovi umožnili vytvoriť si vlastný úsudok, kritické vyhlásenia autorov článkov vo vzťahu k žalobkyni nie sú oprávnenou kritikou, pretože nevychádzajú z presných a korektných informácií a nemajú skutkový (faktický) podklad, vyskytujú sa tu informácie, ktoré porušujú ochranu súkromia osoby. Výroky v uvedených článkoch vyzneli vo svetle faktov v nich uvedených ako pravdu skresľujúce a tendenčné so zrejmým zámerom navodiť u čitateľov pochybnosti o bezúhonnosti žalobkyne. Tým došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobnosti, konkrétne osobnej a profesionálnej cti a taktiež k poškodzovaniu jej dobrého mena.

1.11 Žalobkyňa požaduje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 30.000,- eur, keď zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Obč.zák. nepovažuje za dostačujúce, pretože žalobkyni bola spôsobená významná nemajetková ujma tým, že stratila vážnosť a dôveru u predpokladaných voličov, keď články boli publikované v častých intervaloch pred voľbami do Národnej rady Slovenskej republiky a žalobkyňa kandidovala taktiež v komunálnych voľbách. Články, ktoré uvádzali nepravdivé informácie sa v periodickej tlači objavovali aj pred voľbami do samosprávnych krajov a tým ohrozovali zvolenie žalobkyne za poslankyňu Prešovského samosprávneho kraja. Tieto články nenaštrbili dôveru len u predpokladaných voličov, ale aj osôb z jej blízkeho okruhu. Rodinný príslušníci sa s počudovaním pýtali, aký podnik žalobkyňa vlastní a v bežných čitateľoch to neevokovalo hneď sociálny podnik, ale podnik myslený ako obchodnú spoločnosť podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Za veľmi závažnú okolnosť treba považovať to, že k zásahu nedošlo v malom okruhu osôb, ale prostredníctvom masovokomunikačného, širokej verejnosti určeného informačného prostriedku, v dôsledku ktorého bol zásah negatívneho pôsobenia článku značný. Neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti bol vykonaný prostredníctvom článkov zverejnených v denníkoch: Prešovský korzár, Zemplínsky korzár a denníku SME, preto treba vždy vychádzať z toho, že mali širokú publicitu. V takom prípade je vždy založené právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch Osobitne poukázala žalobkyňa na to, že autor vyššie uvedených nepravdivých a pravdu skresľujúcich výrokov bol vedený jednoznačným zámerom podsunúť verejnosti nepravdivé informácie o tom, že žalobkyňa vlastní sociálny podnik, že do sociálneho podniku, ktorý žalobkyňa nevlastní, nešla kontrola z Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny z dôvodu, že je s ním žalobkyňa spojená lebo by mohli pri kontrole zistiť korupciu, potom, že si žalobkyňa vyveštila funkciu ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny a zároveň tak verejne spochybnil žalovaný jej bezúhonnosť ako poslankyne NR SR. Žalovaný mal možnosť získať pravdivé informácie o kontrolách vykonaných v sociálnom podniku, ktorý prisudzuje žalobkyni a takisto mohol zistiť či sociálny podnik, ktorý žalobkyni prisudzuje má s ňou väzby. Konanie žalovaného posúdila žalobkyňa ako úmyselné, čo významne zvyšuje intenzitu neoprávneného zásahu. Uvedením týchto nepravdivých tvrdení išlo o snahu maximalizovať zisk, keďže verejnosť zaujímajú bulvárne informácie, ktoré akokoľvek špinia známe osoby, najmä z politického prostredia. Žalovaný zverejnil neoverenú a nepravdivú informáciu, keď žalobkyni zámerne nedal slovo na vyjadrenie. Žalovaný zmanipuloval čitateľov pomocou inkriminovaných titulkov, keďže je známe, že väčšinu ľudí zaujme nadpis, ktorý vytvorí určitú predstavu o informáciách uvedených v texte, a ľudia potom čítajú text v duchu jeho titulku. Tieto nepravdivé tvrdenia žalovaný nezverejnil len v tlačových médiách ale ich zverejnil aj na svojej internetovej stránke, čím ich sprístupnil oveľa širšej verejnosti, keďže nie všetci používatelia internetu čítajú noviny. Reakcie ku článkom zverejneným na internete sú často „kruté", sú reakciou na lži uvedené v článkoch publikovaných žalovaným. V predvolebnom období sa rozširovali lživé bilboardy a letáky. Ďalšou reakciou na tieto Iži je aj blog Ľ.. Y., ktorý reagoval na situáciu predostretú žalovaným ohľadom údajných prepojení sociálneho podniku a žalobkyne. Na žalobkyňu bolo podané trestné oznámenie na kriminálnej polícii v Bratislave. Kriminálna polícia toto vyšetrila a zistila, že žalobkyňa neporušila zákony SR. Aj z tohto rozhodnutia polície je jasné, že informácie uvedené v hore uvedených článkoch sú nepravdivé a spôsobilé poškodiť žalobkyňu, keďže bolo v tejto veci podané trestné oznámenie. Žalobkyňa bola vystavená nepríjemným otázkam od rodinných príslušníkov, spolupracovníkov, známych, zažila osobnú psychickú traumu. Tieto nepravdivé, znevažujúce, hanlivé informácie o žalobkyni majú významný podiel na psychickej traume žalobkyne a jej najbližšej rodiny. Intenzita zásahu do osobnosti žalobkyne, okrem už uvedeného, bola zvýšená aj tým, že je v postavení verejného činiteľa na vysokej úrovni, a síce v postavení poslankyne NR SR, poslankyne VÚC a primátorky mesta Humenné. Veľké množstvo jej doterajších príbuzných, priateľov, známych a kolegov jej dávali najavo, ako vnímajú túto jej diskreditáciu. To isté zaznamenali aj jej manžel a deti. Jej manžel sa stretával s otázkami osôb z jeho pracovného prostredia na jej osobu v súvislosti s uvedenými nepravdivými informáciami, taktiež jej syn a dcéra v ich spoločenských kruhoch. Ľudia sa ich pýtali, či sa za ňu nehanbia, za jej údajnú činnosť a pýtali sa aj, ako je možné, že si vôbec dovoľuje naďalej kandidovať vo voľbách do NR SR a v komunálnych voľbách. Intenzita týchto inzultácii sa zvýšila aj potom, čo boli uverejnené spomínané bilboardy a plagáty, ktoré považuje žalobkyňa za priamy následok týchto článkov. Snaha žalovaného bola ovplyvnená dvoma hlavnými cieľmi, a síce maximalizáciou zisku a poškodením žalobkyne. Preto žalobkyňa považuje žalobu za maximálne opodstatnenú a žiadala priznať satisfakciu.

2.1 Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 27.12.2012 so žalobou v plnom rozsahu nesúhlasil, považoval túto za nedôvodnú a žiadal žalobu žalobkyne zamietnuť. Články podľa jeho názoru obsahujú výroky, ktoré nie sú spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne keďže ide o hodnotiace úsudky vychádzajúce z pravdivého a dostatočného skutkového základu. Články sú realizáciou slobody prejavu ich autorov a na obmedzenie tejto slobody nie sú splnené ústavné predpoklady. Žalovaný je vydavateľ periodickej tlače a okrem iného vydáva aj celoslovenský denník SME, a regionálne denníky Zemplínsky Korzár a Prešovský Korzár, v ktorých vyšli predmetné články. Denník SME patrí medzi najvýznamnejšie mienkotvorné denníky v Slovenskej republike. Túto reputáciu a postavenie si zabezpečil a dokázal udržať vďaka profesionálnej spravodajskej činnosti, ktorou dokáže svojim čitateľom predkladať informácie a analýzy aktuálnych spoločenských otázok celosvetového, slovenského či regionálneho významu. Pri tejto činnosti novinári žalovaného plne využívajú slobodu prejavu garantovanú Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, a umožňujú tak čitateľom realizovať svoje ústavné právo na informácie. Novinári žalovaného pri svojej činnosti upozorňujú na javy a skutočnosti, ktoré sú predmetom verejného záujmu, a pri ktorých je zvýšený dopyt po informáciách zo strany verejnosti. Pri potrebe negatívneho hodnotenia akejkoľvek skutočnosti autori článkov využívajú garantovaný inštitút vecnej kritiky a hodnotiacich súdov.

2.2 Vo vzťahu ku článku uverejnenom v denníku SME 30.09.2009, str. 28 „Cesta životom T. F." žiadal žalobca ospravedlnenie za nepravdivé tvrdenia „Cesta životom a T. F. majú k sebe tak blízko, že sa nedajú od seba odlíšiť“, že daný výrok predstavuje hodnotiaci úsudok autora článku, ktorého pravdivosť nie je možné v zmysle judikatúry ESĽP overovať. Pre hodnotiaci úsudok je postačujúce, ak vychádza z dostatočného skutkového základu. Celý prvý stĺpec článku sumarizuje skutkový základ a predpoklady, z ktorých vychádza napádaný hodnotiaci úsudok. Žalobca je zakladateľom neziskovej organizácie, pričom táto mala v čase uverejnenia článku sídlo na jeho domácej adrese a v priestoroch poslaneckej kancelárie žalobkyne sa stále nachádzali informačné tabule o existencii organizácie Cesta životom. o tejto skutočnosti informovali aj iné tlačené médiá. Čitatelia mali v článku dostatočný priestor na oboznámenie sa s základnými faktami a takisto im bol ponechaný priestor na vytvorenie si vlastného názoru. Čitatelia si boli vedomí, že ide výlučne o prezentáciu názoru autora, nakoľko článok bol uverejnený v rubrike Názory a komentár, t.j. nešlo o tlačové spravodajstvo. Tvrdenia žalobkyne, že nie je s Cestou života nijako spútaný tak podľa žalovaného nemôžu byt' vnímané ako právne relevantné pre posúdenie uplatneného nároku.

2.3 Vo vzťahu ku článkami s názvom „F. podniku A. verí, kontrola do „agentúry“ nešla“ a, „F. podniku A. verí, kontrolu tam neposlala“, „F. podniku A. verí, kontrolu tam neposlala“ a „F. podniku A. verí“ uviedol žalovaný, že v článkoch sa spomína prepojenosť žalobkyne na Agentúra rozvoja Slovenska Východ, čo je možné považovať za hodnotiaci úsudok. Žalovaný mal za to, že pre zverejnenie takéhoto tvrdenia disponoval s dostatočne relevantnými pravdivými informáciami, a napádané tvrdenia nie sú nepravdivé ani zavádzajúce. Autori napádaných výrokov vychádzali najmä zo skutočnosti, že synovec žalobkyne Ľ. Č. bol zmluvným partnerom sociálneho podniku s odmenou 20.410,94 eur. V telefonickom rozhovore s novinárkou B. D. žalobkyňa tento rodinný vzťah potvrdila. Rozhovor je verejne prístupný pri článku „F.G. ľudia zarábajú na sociálnom podniku'" z 28.1.2010 na webstránke: http://michalovce.korzar.sme.sk/clanok_tlac.asp?cl=5212695. Žalobkyňa v uvedenom telefonickom rozhovore potvrdila, že sociálny podnik občas navštívi a považuje to za prirodzené. Poslanecká kancelária žalobkyne sa nachádza na rovnakej adrese ako sídlo J. D. P. F., t.j. Š. XX, XXX XX W.. Dve zákazky v sociálnom podniku spolu v hodnote 23.650 eur získala spoločnosť PROJEKTINK Humenné, a.s., v ktorej sídle má žalobkyňa poslaneckú kanceláriu. Zároveň na rovnakom mieste sídli aj samotný sociálny podnik. Autori článkov v žiadnom článku neoznačili žalobkyňu ako vlastníka sociálneho podniku, či člena jeho vedenia, iba vysvetľujú, že ide o určité prepojenie. Z uvedených podkladov má žalovaný za zrejmé, že napádané výroky v článkoch neboli bez skutkového základu a je preukázané, že blízki (dokonca príbuzní) žalobkyne majú zo sociálneho podniku príjmy, napr. na základe obchodných zmlúv. V tomto kontexte je prípustné zjednodušenie, že na sociálnom podniku zarábajú, pričom platby sociálneho podniku zmluvným partnerom boli v plnej miere uhrádzané z verejných zdrojov. Rovnako legitímne je aj používanie tvrdenia, že žalobkyňa sa angažuje v sociálnom podniku. Slovník cudzích slov (akademický), druhé doplnené a upravené slovenské vydanie SPN 2005 dostupný aj na webstránke „http://slovniky.korpus.sky'?w=angažovať&c=8d24"" ponúka nasledovný výklad pojmu „angažovať sa": „angažovať sa: stávať sa, stať sa osobne účastným, prejavovať aktívny záujem o niečo, o niekoho, exponovať' sa za niekoho, za niečo, v niečom ". Žalobkyňa sama v telefonickom rozhovore s novinárkou D. potvrdila, že o sociálny podnik prejavovala záujem a navštevoval ho. Používanie spojenia „angažovať sa" v takom prípade nemôže byť zavádzajúce, nie je negatívne a ani spôsobilé zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Predmetom článkov je podozrenie z netransparentného nakladania verejných zdrojov v sociálnych podnikoch, t.j. legitímna téma verejného záujmu. 5 zo 7 podnikov bolo predmetom kontroly Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny vedeného blízkou známou žalobkyne - ministerkou F. A.. Autori článkov sa pozastavovali nad tým, že predmetom kontroly nebola práve Agentúra rozvoja Slovenska Východ v Humennom, s ktorou má obchodný vzťah napr. aj synovec žalobkyne. Články tak monitorujú a skúmajú dôvody odlišného a jednoznačne zvýhodneného zaobchádzania s daným podnikom, pričom ako jeden z dôvodov ponúkajú práve jeho prepojenosť so žalobkyňou. Preskúmavanie možných pochybení pri nakladaní s verejnými zdrojmi, odkrývanie prepojení politikov s podnikateľmi pri ich čerpaní je jedným zo základných pilierov a zmyslom slobodnej žurnalistickej práce.

2.4 Vo vzťahu ku článku s názvom „Zootechnička si vyveštila A. flek“ uverejnenom v denníku Zemplínsky Korzár dňa 26.04.2010 uviedol žalovaný, že v článku sa nachádza spojenie „bývalej zootechničky, majiteľky salónu krásy a veštkyne z kariet ...“Z prídavného mena „bývalej" umiestneného na začiatku spojenia je zrejmé, že sa týka všetkých troch podstatných mien za ním, t.j. hovorí o bývalej zootechničke, bývalej majiteľke a bývalej veštkyni. Žalobkyňa tak žiada ospravedlnenie za výrok o tom, že v súčasnosti je veštkyňa a majiteľka salónu, ktoré sa však v článku nenachádzajú. Bez ohľadu na vyššie uvedené, však z výpisu zo živnostenského registra subjektu T. F. CENTRUM ZDRAVIA A KRÁSY (s rovnakým miestom podnikania ako bydlisko žalobcu) vyplýva, že tento podnikateľský subjekt existuje, má len pozastavenú činnosť. K jeho predmetom podnikania patria kozmetické práce i vykladanie kariet. Prevádzkovanie salónu krásy ako aj veštenie z kariet potvrdila žalobkyňa napr. aj v rozhovore pre denník SME v roku 2007. Preto aj v prípade, ak by výroku článku boli v prítomnom čase, žalobkyňa má stále platnú živnosť na salón krásy a vykladanie z kariet, t.j. výrok je stále aktuálny a pravdivý.

2.5 Žalobkyňa žiada od žalovaného satisfakciu za výrok, že keby do sociálneho podniku prišla kontrola, zistila by sa tam korupcia. Vzhľadom na to, že žalobkyňa popiera akékoľvek prepojenie na sociálny podnik, žalovaný namietal aktívnu legitimáciu žalobkyne na podanie žaloby ohľadne tohto výroku. Je zrejmé, že napadnutý výrok sa týka výlučne daného sociálneho podniku. Podľa názoru žalovaného aktívna legitimácia žalobkyne v tejto časti jednoznačne absentuje. Žalobkyňou sformulované tvrdenie sa však v článku ani nenachádza, keď tento hovorí len o teoretickej (hypotetickej) možnosti zistenia korupcie v sociálnom podniku a to nasledovne: ,,... keby totiž kontrolóri zavítali aj do sociálneho podniku..... mohli by korupčnými zisteniami prekaziť jej veštbu...'".

2.6 Žalovaný ďalej uviedol, že v článku 26 ods. 2 priznáva každému právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Článok 26 ods. 4 Ústavy zároveň upravuje možnosť obmedziť slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie. Prípadné obmedzenie však musí byť uložené na základe zákona a musí byt' preukázané, že je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, ochranu bezpečnosti štátu, ochranu verejného poriadku alebo ochranu verejného zdravia a mravnosti. Zároveň obmedzenie pritom musí byť striktne primerané chránenému záujmu nie je možné ho urobiť preventívne ani vo väčšej miere ako je nevyhnutne potrebné. V prípade pochybností či podmienky obmedzenia boli alebo neboli splnené, je nutné vždy rozhodnúť v prospech ochrany slobody slova a jej obmedzenie odmietnuť. Inak by mohla nastať demokratickou spoločnosťou absolútne neakceptovateľná situácia kedy by nedochádzalo k voľnému šíreniu názorov či informácií, a to nie z nezáujmu o danú tému ale zo strachu pred možným postihom za prejavenie názoru, resp. šírenie informácie a s tým spojené ťažkosti a náklady vynaložené na svoju obranu. Prípadná zákonnosť obmedzenia slobody prejavu vyplýva z aplikácie ustanovení § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je nutné upozorniť, že podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Ak teda Slovenskej republiky v čl. 26 chráni slobodu prejavu a umožňuje toto právo obmedziť iba za taxatívne stanovených okolností, je aj na všeobecných súdoch aplikovať vyššie uvedené ústavné požiadavky pri výklade a použití zákonných ustanovení. V zmysle článku 154c Ústavy Slovenskej republiky je súčasťou prameňov slovenského právneho poriadku aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 (ďalej len „Dohovor"). Pre stanovenie rozsahu ochrany určitého základného práva alebo slobody je teda právne významný aj rozsah a obsah základného práva alebo slobody podľa medzinárodných dohovorov, ak je nimi Slovenská republika viazaná. Dohovor upravuje slobodu prejavu v článku 10, pričom konštrukcia tohto ustanovenia je podobná ústavnej úprave platnej v Slovenskej republike. Ani Dohovor nekreuje slobodu prejavu ako absolútne právo, ale v článku 10 ods. 2 taxatívne uvádza podmienky, za ktorých je možné toto právo obmedziť. Tieto obmedzenia je však potrebné vykladať reštriktívne, a nevyhnutnosť každého obmedzenia musí byt' presvedčivo dokázaná. Sloboda prejavu bola Európskym súdom pre ľudské práva definovaná ako jeden z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti a jedna z najdôležitejších podmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca (Lingens proti Rakúsku, 1986). Novinárska sloboda zahrňuje taktiež možnosť používať určitej miery zveličovania, ba dokonca provokácie (Dalban proti Rumunsku, 1999). Nie je možné pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické názory iba v prípade, že môže dokázať ich pravdivosť" (Lingens proti Rakúsku, 1986). Existenciu spojenia medzi hodnotiacim súdom a faktami tento podporujúcimi je potrebné posudzovať osobitne pre každý prípad v závislosti od špecifických okolností (Feldek proti Slovenskej repubíike, 2001). Kým existencia faktov by mala byt' preukázaná, tak pravdivosť hodnotiacich výrokov nepodlieha dokazovaniu. Nemožno splniť požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho výroku a takáto požiadavka sama o sebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného čl. 10 {Jerusalem proti Rakúsku, 2001). Hranice prijateľnej kritiky sú širšie u osoby verejne činnej ako u súkromnej osoby (Oberschlick proti Rakúsku č. 2. 1997). Ak ide o vec verejného záujmu, široko rozoberanú v médiách musí byť postup veľmi opatrný, nakoľko sankcie uložené vnútroštátnym orgánom môžu svojou povahou odradiť tlač od účasti na diskusii o problémoch legitímneho verejného záujmu. Hoci tlač nesmie prekročiť mantinely stanovené okrem iného v záujme „ochrany povesti a práv iných'", jej povinnosťou je rozširovať informácie a myšlienky vo veciach verejného záujmu. Nielenže má tlač za úlohu rozširovať takéto informácie , ale aj verejnosť má právo prijímať ich. Ak by tomu nebolo tak, tlač by nemohla mať dôležitú úlohu „strážneho psa verejnosti". (Jersild proti Dánsku, 1994).

2.7 Konajúci súd pri posudzovaní žaloby nemôže podľa žalovaného izolovane posudzovať iba možný zásah do práva na ochranu osobností. Právo na ochranu osobnosti musí položiť na misku váh oproti právu na slobodu prejavu a rozhodnúť sa, ktorému právu je potrebné dať prednosť. Tento stret dvoch základných práv vo svetle je potrebné vykladať v zmysle judikatúry ESĽP, ústavného súdu ako aj súčasných názorov právnej teórie. Pri posúdení kolízie dvoch základných práv je uznávanou teóriou, s ktorou sa vo svojich nálezoch stotožnil aj ústavný súd (nálezy sp. zn. IV. ÚS 107/2010, II. ÚS 326/2009 a II. ÚS 152/2008) teória proporcionality (nazývaná aj trojstupňový test proporcionality). V zmysle tejto teórie je na základe presne stanovených kritérií potrebné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti a to v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie. Pre odôvodnené a objektívne posúdenie kolízie práv je potrebné odpovedať na otázky o kom, čo, kto, kde, kedy a ako hovorí.

Ústavný súd SR už skonštatoval, že stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta. Adresáti v tomto zmysle majú rôzne postavenie, a to vzhľadom na svoje postavenie vo verejnom živote. Najnižšiu mieru ochrany osobnosti majú osoby verejne činné a najvyššiu bežní občania. Žalobkyňa bola z titulu svojej funkcie poslanca NR SR v čase zverejnenia článkov jednoznačne vnímaný ako politik s najširšou hranicou akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa jeho osobnostnej sféry a musí zniesť vyššiu mieru kritiky voči svojej osobe. V zmysle otázky o kom, je podľa žalovaného potrebné sa zamerať na objekt a formu kritiky. Otázka čistoty verejného života a korupcie patrí medzi najdôležitejšie otázky verejného záujmu a kontroly médií a novinári majú profesionálnu povinnosť sa tejto téme venovať. Ako konštatoval ESĽP, otázka míňania verejných financií netransparentným spôsobom je vecou verejného záujmu a preto majú články o takejto téme zvýšenú ochranu podľa článku 10 Dohovoru. V spoločnosti dlhodobo pretrvávalo podozrenie o netransparentnom hospodárení a prepojení sociálnych podnikov na Slovensku s politickými stranami, ktoré im mohli zabezpečiť značné dotácie z verejných zdrojov, najmä prostriedkov Európskej únie. Otázka nakladania s verejnými zdrojmi patrí v zmysle záverov ESĽP k otázkam verejného záujmu a verejnosť ma právo informácie o týchto skutočnostiach prijímať. Sloboda tlače predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. V zmysle možnosti prejaviť kritiku existuje taktiež rozdielne posúdenie osôb, ktoré kritizujú.

Vzhľadom na významnú úlohu, ktorú má tlač ako „strážny pes demokracie" sú za privilegovanú skupinu označovaní novinári. Novinári majú právo, ak nie priam povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie prijímať. Judikatúra ESĽP ustálila, že novinári majú v rámci informovania o záležitostiach verejného záujmu umožnené používať dokonca určitú mieru preháňania a provokácie. V tomto prípade sú kritizujúcou osobou autori článkov, novinári, na ktorých sa vzťahuje zvýšená miera ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu. Napádané články boli zverejnené v celoslovenskom denníku SME, ostatné články sa nachádzali v regionálnych denníkoch bez širšieho, celoštátneho dopadu. Ústavný súd pripustil, že postavenie novinára, ako privilegovanej osoby sa čiastočne neutralizuje kritériom miesta uverejnenia (celoslovenského denníka) nemôže však dôjsť až k takému zásahu, ako by mohla spôsobiť televízia. Otázku kde je kritizované je potrebné vnímať v spojení s kritériom autora kritiky. Ak je autorom kritiky novinár, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta (bod 34 nálezu Ústavného súdu II.ÚS 152/08). Kritizujúcou osobou sú novinári a články boli uverejnené v denníku SME a v regionálnych denníkoch, nie však v televízii, ktorá je posudzovaná prísnejšie. Články prinášali informácie o spoločensky aktuálnych témach týkajúcich sa sociálnych podnikov. Načasovanie uverejnenia nemôže byť v tomto prípade v neprospech slobody prejavu. Tento záver potvrdzuje aj rozsudok ESĽP Campos Damano proti Portugalsku z 24.4.2008 (citovaný aj v ods. 46 nálezu Ústavného súdu II. ÚS 326/09), kde súd potvrdil, že je úlohou investigatívnych novinárov upozorniť na aktuálne javy, ktoré sú predmetom verejného záujmu akonáhle sa o nich dozvedia. Pri posudzovaní akceptovateľnej kritiky je potrebné vziať do úvahy, že novinár nie je právnik a jeho úlohou nie je predkladať právne analýzy a absolútne právne konformné informácie. V rámci žánra, v ktorom sa vyskytli sporné výroky je potrebné posúdiť obvyklé vyjadrovacie prostriedky používané novinármi. Novinári sú oprávnení používať aj určité formy zjednodušenia a preháňania. Články nemožno označiť ako urážlivé, prehnane útočné a nepoužili sa v nich ani žiadne neslušné, difamujúce vyjadrenia. Je potrebné brať do úvahy, že viaceré články boli v rubrike satira. Podstatou tohto štýlu je písať ironické, satirické, preháňajúce či posmešné texty s použitím hyperboly. Používanie nadnesených termínov je tomuto štýlu vlastné, čitatelia ho kvôli nemu vyhľadávajú a v žiadnom prípade mu neprikladajú 100 % vážnosť a nepovažujú ho za seriózne objektívne spravodajstvo. Žalovaný dospel pri posúdení kolízie slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti k záveru, že potreba ochrany osobnostných práv je nižšia a je preto potrebné dať prednosť slobode prejavu.

2.8 Žalovaný má za to, že v prípade žalobkyne neboli splnené zákonom a ústavou požadované podmienky oprávnenosti zásahu do práva na slobodu prejavu odporcu. Neodôvodnenosť zásahu do slobody prejavu sa opiera o skutočnosť, že žalobkyňa je významný predstaviteľ vládnucej parlamentnej politickej strany, primátorka okresného mesta a teda verejne činná osoba, preto je povinná zniesť vyššiu mieru kritiky, objektívnosť článkov, pravdivosť skutkových tvrdení a pravdivý skutkový základ napádaných hodnotiacich súdov. Všetky tvrdenia žalobkyne považuje žalovaný za absolútne nepodložené, nepravdivé a v rozpore so skutkovým stavom. Je absolútne legitímne, že novinári žalovaného vo svojich článkoch písali o žalobkyni, ako o vysokom ústavnom činiteľovi, ktorý zároveň pôsobí v regionálnej politike ako poslanec Prešovského samosprávneho kraja a primátor mesta Humenné. Väčšina článkov totiž pochádza z regionálnych denníkov a týka sa regiónu Humenné, pričom pre tieto denníky je konanie primátora mesta ako najvyššieho predstaviteľa samosprávy prirodzene hlavnou žurnalistickou agendou. Žalobca mal v článkoch vydávaných žalovaným priestor sa vyjadriť k svojmu vzťahu k sociálnemu podniku. Jeho postoj, podľa ktorého sa v podniku neangažuje je napr. v článku „F. ľudia zarábajú na sociálnom podniku" z Michalovského korzára z 28.1.20l0. Informácie tak jednoznačne neboli žalovaným podávané jednostranne. Články sa netýkali súkromného života žalobkyne, naopak, venujú sa výlučne jej politickým aktivitám a bývalým podnikateľským činnostiam. Žiadne informácie z intímnej (súkromnej) sféry žalobkyne sa v článkoch nenachádzajú. Rovnako je evidentné, že články žiadnym spôsobom nepoškodili žalobkyňu vo verejnom živote. Po ich uverejnení totiž úspešne kandidovala vo voľbách do NR SR v rokoch 2010 aj 2012. V roku 2012 dokonca bola označená ako najúspešnejší skokan SMER-SD, keď na základe preferenčných hlasov postúpila z 57. na 20. pozíciu. Zároveň bola zvolená za poslanca Prešovského samosprávneho kraja vo voľbách v roku 2009 s dosiahnutým najvyšším počtom hlasov v obvode a za primátora Humenného v roku 2010. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa ako verejný činiteľ nebola voči tvrdeniam v článkoch bezbranná a disponovala prostriedkami ako reagovať na kritiku svojej osoby a poukázal na Humenské noviny, v ktorých je žalobkyňa masovo prezentovaná a má značný priestor na sebaprezentáciu. Žalobkyňa má možnosť komunikovať s médiami, prezentovať v nich svoje názory a podávať im rozhovory (napr. aj denník SME uverejnil so žalobkyňou rozsiahly rozhovor). Odporca v toto vyjadrení preukazuje, že napádané výroky vychádzajú z pravdivého skutkového základu. Aj keby však teoreticky mal súd za to, že tieto výroky sú nepravdivé, je potrebné zdôrazniť, že nie každé zverejnenie nepravdivého údaju musí automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv. Takýto zásah je daný len vtedy ak medzi uverejnenými článkami a porušením osobnostnej sféry žalobkyne existuje príčinná súvislosť a tento zásah presiahol určitú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať (nález ÚS ČR, č.k. I. ÚS 156/99).

2.9 Žalovaný uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch Občiansky zákonník pripúšťa len v prípade, (i) ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, a to najmä preto, (ii) že bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. ESĽP pri svojich úvahách zrejme vychádzal z názoru, že ak sa za porušenie práva na telesnú integritu či dokonca práva na ochranu zdravia a života priznáva iba určité maximálne odškodnenie, nie je možné priznať väčšie odškodnenie za porušenie práv bezpochyby dôležitých avšak v porovnaní so spomenutými právami predsa len menej chránených. V zmysle ustanovenia § 6 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. Žalovaný mal za to, že pri danom právnom stave je možné aplikovať závery a argumentáciu ESĽP. Pri aplikácii spomenutých princípov by v súčasnosti relutárna satisfakcia v Slovenskej republike nemala presiahnuť sumu 16.360 eur. Dôkazná povinnosť vrátane dôkazného bremena na preukázanie, že neoprávneným zásahom žalovaného došlo k zníženiu cti, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere pritom zaťažuje žalobkyňu. V prípade žalobkyne podľa žalovaného neexistujú dôvody na priznanie morálnej, a v žiadnom prípade ani relutárnej satisfakcie. Napádané články sú podľa žalovaného umeleckým prejavom ich autorov a realizáciou slobody tlače a slobody prejavu.

3. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom článkov uverejnených dňa 30.09.2009 v denníku Sme na str. 28 s názvom „Cesta životom T. F.G.“, dňa 21.04.2010 v denníku Zemplínsky Korzár na titulnej strane a str. 6 s názvom „F. podniku A. verí, kontrola do „agentúry“ nešla“ a „F. podniku A. verí, kontrolu tam neposlala“, článku uverejnenom dňa 21.04.2010 na str. 6 v denníku Prešovský Korzár s názvom „F. podniku A. verí, kontrolu tam neposlala“, dňa 21.04.2010 v denníku Sme na str. 7 s názvom „F. podniku A. verí“, článku uverejnenom dňa 28.01.2010 v denníku Zemplínsky Korzár na str. 2 s názvom „Aj sociálny podnik v Humennom drží Smer“, článku uverejnenom dňa 28.01.2010 v denníku Sme na str. 4 s názvom „Aj sociálny podnik v Humennom drží Smer“, ďalej obsahom článkov uverejnených dňa 26.04.2010 v denníku Zemplínsky korzár na str. 11 s názvom „Zootechnička si vyveštila A. flek“ a uverejnenom v denníku Zemplínsky Korzár dňa 07.06.2010 na str. 15 s názvom „Ako v Smere oslavovali S.“, výsluchom svedkov L. C. a L. B., obsahom článku uverejneného v Plus 7 dní dňa 15.02.2008 s názvom „ V utajení“, obsahom článku uverejneného v denníku Pravda dňa 28.09.2009 s názvom „A. má ďalšie Privilégium. V Humennom , ako aj Ostatným obsahom spisu a zistil tento skutkový a právny stav.

4. Podľa článku 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa § 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa § 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa článku 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa článku 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

5. Žalobkyňa sa žalobou domáha ochrany osobnosti tvrdiac, že do jej osobnostných práv bolo zasiahnuté výrokmi označenými v žalobe uverejnenými v denníku SME, Zemplínsky korzár a Prešovský korzár a bola jej spôsobená ujma v súvislosti so stratou vážnosti a dôvery spoluobčanov - predpokladaných voličov a stratou dobrého mena. Ujmu na osobnostných právach žiadala žalobkyňa sanovať morálnym zadosťučinením vo forme ospravedlnenia ako aj zadosťučinením v peňažnej forme.

6. Žalobkyňa sa domáha ospravedlnenia za výroky „Cesta životom T. F.“, „Cesta životom a T. F. majú k sebe tak blízko, že sa nedajú od seba odlíšiť„ uvedené v článku zverejnenom v denníku SME dňa 30.09.2009 tvrdiac nepravdivosť výrokov, pretože v neziskovej organizácii nepôsobí a nemá na ňu dosah. Podľa žalobkyne ju autor článku obviňuje zo zvýhodnenia sociálneho podniku aj napriek tomu, že v sociálnom podniku nie je zaangažovaná.

6.1 V obsahu článku uverejneného v denníku SME dňa 30.09.2009 v sekcii názory s názvom „Cesta životom T. F.“ (autor L. C.) sa uvádza, že Cesta životom je nezisková organizácia, ktorá dostala dve dotácie z ministerstva práce, predstavujúce spolu sumu 35 444,- eur, ktoré ministerstvo vedie osobná priateľka a stranícka kolegyňa žalobkyne, ďalej dotáciu z Prešovského samosprávneho kraja, kde je žalobkyňa poslankyňou vo výške 29 874,- eur a od Výboru ministrov pre drogové závislosti a kontrolu drog dotáciu vo výške 80 000,- eur. Z 430 žiadateľov o dotáciu bola dotácia pridelená uvedenej neziskovej organizácii, ktorá nebola verejnoprospešne činná a od roku 2003 sa len pripravovala na svoju činnosť. V úvode článku sa uvádza, že za obdobie troch rokov si nezisková organizácia nestihla vymeniť pečiatku, na ktorej si ako svoje sídlo uvádza práve domácu adresu žalobkyne a na poslaneckých kanceláriách žalobkyne sa stále nachádza informácia o tom, že je tam možné nájsť neziskovú organizáciu a o tej skutočnosti, že žalobkyňa nemá nič spoločné s neziskovou organizáciou nevedela ani jej dcéra, ktorá redaktorkám týždenníka Plus 7 dní pri hľadaní neziskovej organizácie odkázala, že mama nie je doma a odkaz je potrebné nechať v jej poslaneckej kancelárii v meste. Nakoniec autor článku dospel k záveru, že ak organizácia, ktorá nie je verejnoprospešne činná, len sa na činnosť pripravuje, dostane takéto dotácie, je evidentné, že by k nim bez straníckych, politických i osobných väzieb T. F. prísť nemohla.

6.2 Súd pri posúdení napadnutých výrokov „Cesta životom T. F.“, „Cesta životom a T. F. majú k sebe tak blízko, že sa nedajú od seba odlíšiť„ dospel k záveru, že ide o hodnotiace úsudky autora.

Ak k porušeniu osobnostných práv malo dôjsť slovom, ako je to v tomto prípade, je potrebné pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť (dobrú povesť).

6.3 Z výsluchu svedka L. C. ako autora článku súd zistil, že autor koncipoval článok „Cesta životom T. F.“ ako komentár. Pri príprave článku postupoval obdobne ako pri písaní iných komentárov a prvotné faktografické údaje o tom ako nezisková organizácia Cesta životom získala dotácie čerpal z denníka Pravda a týždenníka Plus 7 dní. Z týchto údajov usúdil, že je vhodné podrobnejšie sa zaoberať touto témou, získané údaje zhodnotiť a vysloviť svoje hodnotiace úsudky, ktoré sú vyjadrené práve v tomto komentári. Uvedeným článkom sledoval verejný záujem, pretože mal za to, že je verejným záujmom, aby dotácie získavali organizácie, ktoré sa zúčastnili súťaže, a u ktorých sú dotácie vecne a morálne dôvodné. Mal za to, že všeobecne by sa dotácie mali prideľovať neziskovým organizáciám s dobrým projektom a históriou, ktorá by osvedčovala, že svoje projekty úspešne zrealizovali, aby využitie finančných prostriedkov z dotácie bolo racionálne, pričom dospel k záveru, že predmetná nezisková organizácia takéto záruky nedávala. Táto téma bola v danom období aktuálnou, venovali sa jej viaceré slovenské periodiká a jeho komentár bol jeden z mnohých. Vo vzťahu ku výroku „je zjavné, že Cesta životom a T. F. majú k sebe tak blízko, že sa nedajú od seba odlíšiť“, svedok uviedol, že žalobkyňa v roku 2006 vstúpila do politiky. Stala sa poslankyňou NR SR a to bol dôvod, pre ktorý nemohla viesť neziskovú organizáciu. Skutočnosť, že od 2006 do 2009 nebola schopná odlíšiť svoju osobu a predmetnú organizáciu sa javila ako tak dôležitá, že bolo potrebné o nej písať. Nezisková organizácia mala aj v roku 2009, teda tri roky po vstupe žalobkyne do politiky, stále ako sídlo uvádzanú súkromnú adresu žalobkyne, dve webové stránky aj v tom období uvádzali ako sídlo neziskovej organizácie súkromnú adresu žalobkyne. Samotná dcéra žalobkyne nevedela, že mama pre neziskovú organizáciu nepracuje a nakoniec aj v tom čase pečiatka neziskovej organizácie stále uvádzala ako sídlo domácu adresu žalobkyne. Podľa hodnotenia svedka sa žalobkyňa nedostatočne dištancovala od neziskovej organizácie tak, ako by sa podľa jeho názoru osoba politika a verejne činnej osoby dištancovať mala. Spojenie medzi dotáciou udelenou neziskovej organizácii a straníckymi politickými a osobnými väzbami žalobkyne označil svedok za jeho hodnotiaci úsudok, ku ktorému dospel týmito myšlienkovými postupmi. Nezisková organizácia v rokoch 2003 - 2009 nezískala žiadne dotácie, stalo sa tak až vtedy, keď sa ministerkou práce sociálnych vecí a rodiny stala osobná priateľka žalobkyne, a potom čo sa žalobkyňa stala poslankyňou Prešovského samosprávneho kraja a p. S. L. sa stala riaditeľkou generálneho sekretariátu Výboru ministrov pre drogové závislosti. Pani S. L. je švagrinou J. Q., ktorá viedla Cestu životom po žalobkyni. Nakoniec svedok uviedol, že žalobkyňa ako osoba verejne činná sa mala vyvarovať podozreniu, že bude spájaná s neziskovou organizáciou a jej činnosťou a mala urobiť všetko preto, aby bolo možné jej osobu a subjekt neziskovej organizácie od seba odlíšiť a odtrhnúť. Zdalo sa mu nepochopiteľné, že sa tak nestalo po dobu troch rokov, kedy sídlo neziskovej organizácie bolo stále spojené so súkromnou adresou, a teda osobou žalobkyne. Za toto obdobie teda dostatočne nerozlíšila žalobkyňa svoju osobu a neziskovú organizáciu.

6.4 Z obsahu článku uverejnenom pod názvom „V utajení týždenníkom Plus 7 dní dňa 15.02.20118, ktorý predložil žalovaný, zistil súd, že pozvanie od ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny p. F. A. na oslavu jej šesťdesiatky dostala aj žalobkyňa, ktorú ministerka zahrnula medzi štrnásť jej blízkych ľudí pozvaných na oslavu.

6.5 V obsahu článku uverejnenom v denníku Pravda dňa 28.09.2009 pod názvom „A. má ďalšie Privilégium. V Humennom“, ktorý listinný dôkaz bol predložený žalovaným, sa uvádza informácia o tom, že ministerstvo práce sa chystá skontrolovať použitie dotácií pre neziskovú organizáciu Cesta životom, ktorú založila poslankyňa za Smer T. F.. Nezisková organizácia dostala príspevok vo výške 33194,- eur na výstavbu zariadenia Domov na polceste v Repejove. Ďalej článok uviedol, že hoci poslankyňa tvrdí, že s projektmi nemá nič spoločné, neziskovka uvádza svoje sídlo na jej domácej adrese v Humennom, pričom podľa poslankyni F. má ísť o nedorozumenie, keď si nezisková organizácia od roku 2006 nestihla vymeniť pečiatku. Ďalej sa v článku uvádzalo, že nezisková organizácia uspela v súťaži o dotáciu, hoci sa od svojho založenia v roku 2003 len pripravuje na aktívnu činnosť a hoci sa podľa informácií z ministerstva uchádzalo o dotácie dvojnásobný počet uchádzačov, ako mohol rezort uspokojiť.

6.6 Pretože v prípade napadnutých výrokov išlo o výroky s povahou hodnotiaceho úsudku, ktorých pravdivosť nie je možné dokazovať, súd skúmal či podkladom pre hodnotiace úsudky autora článku boli pravdivé informácie. V úvode článku vypočítava autor základné skutočnosti, ktoré pre neho boli podstatné, a z ktorých vychádzal pre prijatie svojho záveru o tom, že nezisková organizácia Cesta životom a žalobkyňa majú k sebe tak blízko, že sa od seba nedajú odlíšiť. Autor vychádzal zo skutočnosti, že nezisková organizácia aj v roku 2009, teda po dobu troch rokov potom, čo sa žalobkyňa stala poslankyňou a mala sa vzdať aktivít v neziskovej organizácii, uvádzala ako svoje sídlo súkromnú adresu žalobkyne. Ďalej podklad pre záver autora článku tvorila skutočnosť, že informačná tabula na poslaneckej kancelárii žalobkyne stále informovala, že tam možno nájsť neziskovú organizáciu a nakoniec aj dcéra žalobkyne stále spájala neziskovú organizáciu so žalobkyňou, potom čo sa na neziskovú organizáciu pýtali redaktorky iného printového média a ona im odporučila nechať odkaz pre mamu v jej kancelárii v meste. Tieto východiskové skutkové okolnosti neboli žalobkyňou popreté ako nepravdivé. Na ich základe usúdil autor na blízke spojenie žalobkyne a neziskovej organizácii a to tri roky potom, čo túto žalobkyňa podľa svojho tvrdenia formálne opustila. Z uvedeného súd dovodil, že tu existoval dostatočný skutkový základ pre záver autora článku obsiahnutý v napadnutých výrokoch o spojení žalobkyne a neziskovej organizácie. Všetky údaje, z ktorých autor vychádzal, a ktoré ho vo výsledku viedli k formulovaniu žalobou napadnutých výrokov mali čitatelia článku k dispozícii hneď v jeho úvode, a tak dostali priestor pre vlastný prípadne aj odlišný úsudok. V súvislosti s celým predmetným článkom možno chápať jeho obsah ako určitú kritiku netransparentnosti prideľovania dotácií neziskovým organizáciám, keď článok poukazoval na možný súvis medzi blízkym vzťahom neziskovej organizácie a žalobkyne, ktorá je poslankyňou a osobnou známou ministerky rezortu prideľujúceho dotácie a opakovaným úspechom neziskovej organizácie v súťaži o dotácie. Článok sa pozastavoval nad skutočnosťou, že medzi 430 žiadateľmi o dotácie bola úspešná nezisková organizácia, ktorá sa len pripravovala na svoju činnosť, teda neprezentovala žiadne výsledky, ktoré by jej činnosť verifikovali, a to v konkurencii dlhoročne pôsobiacich neziskových organizácií s dobrou reputáciou. Pokiaľ ide o počet uchádzačov o dotácie ako aj výšku pridelenej dotácie, tento údaj vychádzal z vyjadrenia príslušného ministerstva poskytnutého denníku Pravda a priateľský vzťah žalobkyne a ministerky práce deklarovala samotná ministerka (k tomu bod 6.4 odôvodnenia rozsudku). Napokon žiaden z údajov uvedených v článku ohľadom výšky dotácie ani činnosti, resp. nečinnosti neziskovej organizácie nebol sporovaný.

Žalovaný podľa súdu dostatočne preukázal existenciu skutočností tvoriacich základ jeho hodnotiacich úsudkov a súčasne má súd za to, že žalovaný nebol povinný detailne skúmať právne podmienky zmeny formálnych náležitostí neziskových organizácií (zmena adresy sídla neziskovej organizácie) a ani následné použitie dotácie pridelenej neziskovej organizácii tak, ako to namietala žalobkyňa a to s ohľadom na skutočnosť, že spôsob ďalšieho nakladania s dotáciou nebol témou dotknutého článku a vyžadovanie právnickej presnosti od novinára nie je možné v spoločenských článkoch očakávať. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd dospel k záveru, že hodnotiace úsudky žalovaného boli dostatočne primerané, vecné a konkrétne, a preto nemohli žiadny spôsobom nepriaznivo zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne. Napokon súd dodáva, že žalobkyňa je političkou, poslankyňou národnej rady a komunálnou političkou. Hranice prijateľnej kritiky sú adekvátne širšie u politikov ako u súkromnej osoby. Na rozdiel od súkromnej osoby, politici si musia byť vedomí tej skutočnosti, že širokej verejnosti predkladajú ku kontrole každé svoje slovo a čin a v tejto súvislosti sa musí preto prejaviť aj vyšší stupeň tolerancie. Pre úplnosť súd uvádza, že prideľovanie dotácií a transparentnosť tohto procesu je otázkou verejného záujmu a vzhľadom k vynakladaniu verejných prostriedkov podlieha kontrole zo strany verejnosti. Žalobkyňa ako osoba verejne známa musí teda strpieť kritiku v určitom rozsahu v súvislosti so svojim pôsobením ako političky.

7. Žalobkyňa sa ďalej domáha ospravedlnenia za výroky uverejnené v denníku Zemplínsky korzár dňa 21.04.2010 v článku s názvom „F. podniku A. verí, kontrola do „agentúry“ nešla“, v denníku Prešovský korzár dňa 21.04.2010 v článku s názvom „F. podniku A. verí, kontrolu tam neposlala" a v denníku Sme dňa 21.04.2010 v článku s názvom „F.G. podniku A. verí" ako aj tvrdenia uverejnené v denníku Zemplínsky korzár a denníku Sme dňa 28.01.2010 v článkoch s rovnakým názvom „Aj sociálny podnik v Humennom drží Smer" o prepojenosti sociálneho podniku a žalobkyne a o zarábaní ľudí blízkych žalobkyni na sociálnom podniku, ktoré považuje za nepravdivé.

7.1 Obsah článkov „F. podniku A. verí, kontrola do „agentúry“ nešla“, „F. podniku A. verí, kontrolu tam neposlala" a F. podniku A. verí" je zhodný a uvádza sa v nich, že po správe Európskej komisie o nečestných praktikách v pilotných sociálnych podnikoch sa ministerka práce F. A. rozhodla spraviť vlastnú neohlásenú kontrolu. Ministerka nepovažovala za nevyhnutné kontrolovať sociálny podnik Agentúra rozvoja Slovenska, ktorý je v článku spájaný so žalobkyňou, poslankyňou za stranu Smer. Článok poukazuje na kamarátsky vzťah žalobkyne a ministerky práce, na propagáciu sociálneho podniku žalobkyňou a na skutočnosť, že synovec žalobkyne vyhral súťaž na propagáciu sociálneho podniku.

7.3 V článkov „Aj sociálny podnik v Humennom drží Smer" sa uvádza, že humenský sociálny podnik Agentúra rozvoja Slovenska je v rukách Smeru, angažuje sa v ňom poslankyňa T. F. a od jeho vzniku ho propaguje ako prínos do regiónu. Článok označil Ľ. Č. za synovca poslankyne a osobu, ktorá zarába na sociálnom podniku. Zabezpečuje tomuto sociálnemu podniku publicitu, pričom za to zinkasuje 20 400,- eur. V článku autor zhrnul faktografiu, keď uviedol, že ministerstvo práce pod gesciou Smeru rozhodlo o projekte sociálnych podnikov, ktoré vznikli v roku 2008. Ministerka práce F. A. podpísala zmluvy s ôsmimi. Celkovo bolo vyčlenených pre osem podnikov viac ako 23,5 milióna eur. Sociálne podniky mali vytvoriť miesta pre ťažko zamestnateľných ľudí, doteraz zamestnali 364 pracovných miest a preškolili 321 ľudí.

7.4 Žalobkyňa žiada zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia za výroky „sociálny podnik prepojený na U.. T. F.“ a „F. podnik“, u ktorých namieta nepravdivosť, pretože nevlastní, ani nie je spolumajiteľkou žiadneho sociálneho podniku a ani sa v žiadnom sociálnom podniku neangažuje. Ďalej sa žalobkyňa domáha ospravedlnenia za výroky „U.. T. F. sa angažuje v humenskom sociálnom podniku“ a výrok, podľa ktorého na humenskom sociálnom podniku zarábajú jej blízky tvrdiac, že sa v sociálnom podniku neangažuje a ani v ňom nijako nevystupuje a jej blízky nezarábajú na sociálnom podniku , ale pracujú v ňom alebo s ním spolupracujú legálnou cestou za primeranú odmenu.

7.5 Súd posúdil všetky napadnuté výroky ako hodnotiace súdy, pri ktorých sa nepripúšťa dôkaz pravdy, odrážajú osobný názor autora a je možné len posudzovať, či pre ne existoval dostatočný faktický základ a dospel k záveru, že v článkoch uvádzané výroky vychádzajú z relevantných a preukázaných skutočností. Predmetné výroky musia byť posudzované v kontexte celého obsahu článkov, ktorých sú súčasťou. Predovšetkým pokiaľ žalobkyňa namieta, že výroky sú v rozpore s realitou, pretože nie je majiteľkou ani spolumajiteľkou žiadneho sociálneho podniku, nie je podľa súdu možné dovodiť z výrokov „F. podnik“ a „sociálny podnik prepojený na PhDr. Janu Vaľovú“ záver, že by autor mal na mysli postavenie žalobkyne v sociálnom podniku ako jeho majiteľky alebo spolumajiteľky. Uvedené z kontextu článkov žiadnym spôsobom nevyplýva. Bežný čitateľ nemôže chápať kritiku vzťahujúcu sa k netransparentnému nakladaniu s finančnými prostriedkami v sociálnych podnikoch obsiahnutú v článkoch doslovne a to tak, že by ku kritizovanému konaniu malo dochádzať tým, že žalobkyňa je majiteľkou resp. spolumajiteľkou niektorého sociálneho podniku. Je však pravdou, že aj pre hodnotový úsudok musí existovať aspoň základný podklad. Článok sa venuje téme sociálnych podnikov, prepojeniu ich vedenia s politickou stranou, ktorá kreovala vládu a kritizoval spôsob ako sú vynakladané finančné prostriedky v sociálnych podnikov a subjekty, ktorým tieto finančné prostriedky smerujú. Súd vychádza z toho, že výroky o „F. podniku“, ako aj o prepojení žalobkyne na sociálny podnik Agentúra rozvoja Slovenska Východ a o angažovaní žalobkyne v humenskom sociálnom podniku nemajú za cieľ identifikovať sociálny podnik, v ktorom by mala byť žalobkyňa majiteľkou, ale vyjadriť vzťah žalobkyne, určitej kvality, ku dotknutému sociálnemu podniku. Podkladom pre napadnuté výroky, ktoré ju úzko alebo voľnejšie spájajú so sociálnym podnikom Agentúra rozvoja Slovenska Východ bola skutočnosť, že poslanecká kancelária žalobkyne sa nachádza na rovnakej adrese ako sídlo sociálneho podniku, čo vyplýva z internetovej stránky NRSR, na ktorej sú zverejnené adresy poslaneckých kancelárií a adresy sociálneho podniku tak, ako ju tento uvádza na zmluvách (Dodatok č. 6 k Zmluve o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. NFP27110230008 z 18.06.2008) a v telefonickom rozhovore (prístupný na <http://michalovce.korzar.sme.sk/clanok_tlac.asp?cl=5212695>) uskutočnenom s autorkou článkov priznala žalobkyňa, že sociálny podnik navštevovala a prejavovala o neho záujem. Napokon v samotnom žalobnom návrhu deklaruje žalobkyňa, že dotknutý sociálny podnik spomenula ako pozitívum pre daný región. Pokiaľ ide o výraz „angažovať sa“ tento podľa slovníka znamená byť pri niečom veľmi horlivý, zúčastniť sa na niečom s veľkým zaujatím, exponovať sa zasadzovať sa, prejavovať aktívny záujem o niečo. Na základe uvedených skutkových okolností nie je podľa súdu možné dospieť k záveru, že by hodnotiace súdy obsiahnuté v dotknutých článkoch, v ktorých autor hovorí o angažovaní žalobkyne alebo prepojení žalobkyne so sociálnym podnikom a označuje sociálny podnik za „F. podnik“, nevychádzali z pravdivého základu alebo vystupovali z hraníc nutných k dosiahnutiu svojho účelu a opustili rámec zaručenej slobody prejavu. Výrok „F. podnik“ považuje súd v kontexte celého obsahu článku za novinárske zjednodušenie alebo skratku vyjadrujúcu prepojenie žalobkyne a sociálneho podniku, ktorý v tomto prípade nepostráda vecný základ. Aj v tomto prípade je potrebné pripustiť novinársku nepresnosť vo vyjadrovaní sa, ktorá nekopíruje právny jazyk, pretože požadovanie od novinárov formulovania výrokov s právnickou presnosťou by mohlo mať odradzujúci či zmrazujúci účinok (chilling-efect) pri kritike na témy týkajúce sa verejného života.

7.6 Pokiaľ ide o napádané výroky v článkoch s názvom „Aj sociálny podnik v Humennom drží Smer“, podľa ktorých na humenskom sociálnom podniku zarábajú blízky žalobkyne, posúdil súd tieto výroky ako hodnotiace súdy. Základom výrokov je skutočnosť, že so sociálnym podnikom Agentúra rozvoja Slovenska Východ uzatvoril zmluvu na poskytovanie služieb v hodnote 20410,94 eur aj p. Č., ktorý je synovcom žalobkyne. Uzatvorenie zmluvy preukazuje zverejnený zoznam sociálnym podnikom realizovaného verejného obstarávania a v obstarávaní úspešných uchádzačov (č.l. 58, poradové číslo 15). Skutočnosť, že p. Č. je synovcom potvrdila žalobkyňa v telefonickom rozhovore s autorkou článku (B. D.), ktorý je prístupný na http://michalovce.korzar.sme.sk/clanok_tlac.asp?cl=5212695. Z uvedeného posúdil súd existenciu skutkového základu pre výroky o zarábaní žalobkyni blízkych osôb na sociálnom podniku. Pokiaľ žalobkyňa primárne namieta tú skutočnosť, že výrok je zavádzajúci, pretože jej synovec na sociálnom podniku nezarába ale legálnou cestou spolupracuje za primeranú odmenu, tu súd poukazuje opätovne na skutočnosť, že ide o publicistický útvar, pri ktorom nie je možné požadovať právne presné vyjadrovanie a určité novinárske zjednodušenie je namieste. Pritom je potrebné hodnotiť vždy obsah celého článku a neposudzovať výrok vytrhnutý z jeho kontextu. Z obsahu článku, jeho kontextu, je zrejmé, že článok kritizuje zákazky, ktoré získali v sociálnom podniku osoby blízke žalobkyni a strane Smer. Ani zaujatosť kritiky, ani prípadné nedostatky v logických súdoch kritiky, nerobia kritiku samu o sebe neprimeranú. Len v prípade, že by išlo o kritiku, ktorá by nemala vôbec žiaden vecný základ a nebolo by možné pre ňu nájsť žiadne zdôvodnenie, by bolo potrebné považovať takéto súdy za neprimerané, čo však s ohľadom na vyššie uvedené nie je prípad žalobkyňou namietaného obsahu a výrokov článkov.

Žalobkyňa ako politička prejavujúca záujem o sociálny podnik pod gesciou ministerstva práce pod vedením ministerky , ktorá je jej priateľkou, musí počítať s kritikou a zniesť aj prísnejšiu mieru kritiky, ako ostatné osoby, ktoré nie sú verejné známe.

8. Žalobkyňa sa ďalej domáha ospravedlnenia za tvrdenia uverejnené v denníku Zemplínsky korzár dňa 26.04.2010 v článku s názvom „Zootechnička si vyveštila A. flek“, konkrétne žiadala ospravedlniť sa za výroky, v ktorých bola spájaná so sociálnym podnikom a namietala, že nie je jeho majiteľkou, spolumajiteľkou ani sa v žiadnom neangažuje. Ďalej žiadala žalobkyňa ospravedlnenie za výrok, podľa ktorého vlastní salón krásy a je veštkyňa z kariet, výrok podľa ktorého, ak by do sociálneho podniku išla kontrola, zistila by sa tam korupcia a nakoniec výrok, podľa ktorého si U.. T. F. vyveštila post ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré tvrdenia označila za nepravdivé.

8.1 Vo vzťahu ku namietanému spájaniu sociálneho podniku Agentúra rozvoja Slovenska - Východ so žalobkyňou v obsahu dotknutého článku ide o hodnotový súd autora článku, pri ktorom sa dôkaz pravdy nepripúšťa a je možné skúmať a preukazovať len existenciu základu, ktorý bol podľa súdu v konaní preukázaný a v tomto súd odkazuje na bod 7.5 odôvodnenia tohto rozsudku.

8.2 Ku výroku o vlastníctve salónu krásy a veštení z kariet, súd uvádza, že v obsahu článku sa o žalobkyni hovorí ako o bývalej majiteľke salónu krásy a veštkyne z kariet. V tomto prípade súd posúdil výrok ako tvrdenie, ktorého pravdivosť bola síce žalobkyňou namietaná, ale žalovaným v konaní preukázaná. Žalobkyňa podľa živnostenského registra podnikala pod obchodným menom T. F. CENTRUM ZDRAVIA A KRÁSY od 19.11.1992 do 01.06.2013, kedy si zrušila živnostenské oprávnenia (k tomu verejný živnostenský register na <https://www.zrsr.sk/zr_vypis.aspx?ID=1&V=U>). Žalobkyňa podnikala okrem iného aj v predmetoch podnikania kadernícke a holičské práce, kozmetické práce ako aj vykladanie kariet. Teda bez ohľadu na formuláciu výroku, ktorý hovorí o bývalej majiteľke salónu krásy a veštkyni z kariet, zo živnostenského výpisu žalobkyne vyplýva, že v čase uverejnenia dotknutého článku a napadnutého výroku ako aj dlhý časový úsek pred uverejnením článku, podnikala v relevantných predmetoch činnosti, naviac skutočnosť, že bola majiteľkou salónu krásy a veštila z kariet potvrdila žalobkyňa aj v rozhovore uverejnenom v denníku Sme dňa 03.11.2007 pod názvom „F. doveštila, pomáha Smeru“, ktorý článok predložil žalovaný v tomto konaní ako dôkaz. Na základe uvedeného posúdil súd tvrdenia v dotknutom článku ako pravdivé. Naviac má súd za to, že výrok o tom, že žalobkyňa v minulosti vlastnila salón krásy a vykladala z kariet, nie je takým tvrdením, ktoré by bolo spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne.

8.3 Pokiaľ sa žalobkyňa domáha satisfakcie za výrok, podľa ktorého ak by do sociálneho podniku prišla kontrola, zistila by sa tam korupcia, nie je na strane žalobkyne podľa súdu daná jej aktívna vecná legitimácia. Predmetný výrok sa totiž týka sociálneho podniku a žalobkyňa tak zmiešava právo na ochranu svojej osobnosti s právom na ochranu dobrej povesti sociálneho podniku, a to za situácie v ktorej tvrdí, že sa v sociálnom podniku žiadnym spôsobom neangažuje a nie je s ním spojená.

9. Žalobkyňa sa nakoniec domáha ospravedlnenia za výrok, ktorým ju autor článku (L. B.) „Ako v Smere oslavovali S.“ zaradil spolu s poslaneckými kolegami T. B. a p. S. k „intelektuálnemu trus(t)u v Smere“, ktorý považuje za dehonestujúci, zasahujúci do jej cti, dôstojnosti a dobrého mena s tým, že zátvorkami v texte chcel autor len zmierniť svoju zodpovednosť za jej priamu urážku.

9.1 Pokiaľ ide o výrok o vyveštení si miesta ministerky práce, ako aj namietaný výrok, v ktorom označuje článok žalobkyňu spolu s niektorými politickými kolegami intelektuálnym trus(t)om, tieto výroky sú obsahom článkov zaradených v rámci periodika v sekcii „korzovanie“ teda ide o satiru, ktorá patrí do podmnožiny hodnotiacich úsudkov. Jedná sa o iný spôsob kritiky prostredníctvom irónie a nadsázky. Je pre ňu typické preháňanie, ironizovanie aj keď musí spočívať na reálnom základe aj keď minimálnom. V prípade výroku o veštení je tým základom skutočnosť existencie živnostenského oprávnenia na vykladanie kariet, ako aj priznanie samotnej žalobkyne v rozhovore s novinárom, v ktorom prezentovala veštenie ako svoje hobby. Na spôsob satirického vyjadrenia sa je potrebné podľa súdu nazerať zhovievavejšie, vzhľadom na vyjadrovacie prostriedky, ktoré satira používa a sú jej vlastné. Súd dospel k záveru, že ani v jednom prípade namietaných výrokov uverejnených v satirických článkoch nejde o úplne zjavné presiahnutie medzí primeranosti k pomeru k sledovanému cieľu, teda nejde o tzv. intenzívny exces. Pokiaľ ide o vyjadrenie o intelektuálnom trus(t)e ide o názorový úsudok, aj keby mohol byť považovaný za kontraverzný, nadnesený alebo preháňajúci, keďže ide o satiru a bol prednesený v rámci verejnej debaty v periodiku, je ústavne chráneným. Dôležitým aspektom, z ktorého súd pri posúdení výrokov vychádzal, bolo rozlíšenie, či ide o verejnú alebo súkromnú osobu. Satira v tomto prípade reaguje na verejné aktivity žalobkyne, ktorá ako verejne činná osoba (politička) má jednoduchší prístup do médií, na rozdiel od súkromných osôb, teda môže jednoduchším spôsobom na akúkoľvek kritiku reagovať, čím sa zdôvodňuje minimalizácia potreby zásahu verejnej moci do slobodnej diskusie. Súd je toho názoru, že predmetný výrok nemá difamačnú povahu spôsobilú zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne.

10. V prejednávanej veci došlo k vzájomnému stretu práva na slobodu prejavu a na informácie a ich šírenie na strane jednej a práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby na strane druhej. Článok 10 ods. 1 a 2 Dohovoru zakotvuje právo na slobodu prejavu, pretože ale výkon tejto slobody v sebe zahrňuje i povinnosť a zodpovednosť, nie je teda bezbrehý, môže podliehať obmedzeniam, ktoré stanoví zákon a ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné práve z hľadiska ochrany povesti či práv fyzických osôb. Sloboda prejavu ako jedna zo základných slobôd demokratickej spoločnosti je teda sprevádzaná určitými výnimkami, predstavujúcimi potrebu obmedzenia slobody prejavu z hľadiska zaistenia ochrany osobnosti fyzickej osoby. Tam, kde dochádza ku kolízií dvoch ústavne a medzinárodne chránených práv, konkrétne slobody prejavu slova a ochrany osobnosti, je treba vždy zvažovať ich vzájomný význam - princíp primeranosti - proporcionality bez toho, aby sa bez ďalšieho poskytovala prednosť jednému z týchto práv.

11. Pri posudzovaní kolízie vyššie uvedených práv sa pristupuje k testu proporcionality založenom na hľadaní odpovedí na otázky kto, o kom, čo, kde, kedy a ako v danom prípade uverejnil. Testom proporcionality sa posudzuje, ktoré právo má v okolnostiach konkrétneho prípadu väčšiu váhu, a teda prednosť. Vzhľadom na princíp spravodlivej rovnováhy sa prednosť bez ďalšieho nepriznáva ani jednému z týchto práv.

11.1 Pri hľadaní odpovede na otázku kto, možno subjekty uplatňujúce slobodu prejavu z hľadiska dôležitosti pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti klasifikovať do viacerých skupín. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). V prípade žalovaného ide o printové médium a osobami vyjadrujúcimi v dotknutých článkoch kritiku sú novinári. Vychádza sa z toho, že novinári a média majú z hľadiska ochrany slobody prejavu privilegované postavenie, a teda požívajú väčšiu ochranu, a to najmä pri informovaní o veciach verejného záujmu a môžu dokonca používať určitú mieru preháňania a provokácie.

11.2 Súd skúma o kom boli dotknuté výroky a články, teda do koho osobnostnej sféry mali zasahovať. Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov, ku ktorým nepochybne treba zaradiť aj komunálnych politikov, ale aj verejne známe osoby, a najužšie u "bežných" občanov; rozhodujúce je, v akom postavení v čase uverejnenia dotknutých článkov bola žalobkyňa domáhajúca sa ochrany osobnosti. ESĽP nikdy výslovne nezostavil jasný "rebríček" osôb verejného záujmu. Možno však vyvodiť, že na jeho vrchole stoja politici (poslanci, členovia vlády, celoštátni či regionálni politici, kandidáti vo voľbách), verejne známe osoby, verejne činné osoby, predstavitelia spoločností hospodáriacich s verejnými financiami, ktorí musia zniesť väčšiu mieru kritiky svojej osoby. Títo sa nevyhnutne a vedome vystavujú pozornej kontrole svojich činov zo strany novinárov i zo strany občanov a musia mať preto vyššiu mieru tolerancie. Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Na najnižšom stupni stoja radoví občania, ktorí nezastávajú žiadnu osobitnú verejnú funkciu ani inú významnú úlohu v spoločnosti, ktorým sa dostáva najväčšia miera ochrany.

Žalobkyňa je političkou, poslankyňou parlamentu a komunálnou poslankyňou ako aj primátorkou mesta, preto patrí medzi osoby verejného záujmu, teda osoby, ktoré musia znášať vyššiu mieru záujmu a hranice ochrany ich osobnostných práv sú nižšie. Už pri nástupe do svojej funkcie si verejne činná osoba musí byť vedomá, že vo svojom postavení bude objektom častého hodnotenia a kritiky.

11.3 V súvislosti s posudzovaním kritéria čo bolo obsahom dotknutých článkov súd uvádza, že podstatou slobody prejavu je predovšetkým rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie dostať. K otázkam verejného záujmu patria veci súvisiace s činnosťou štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, s činnosťou verejne známych, verejne činných osôb, teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto otázky "môžu a majú byť verejne posudzované" (IV. ÚS 302/2010, nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 453/2003). Obsahom článkov, ktorých výroky boli napadnuté, bola kritika transparentnosti nakladania s verejnými zdrojmi, najmä prostriedkami EÚ v rámci sociálnych podnikov, teda výroky prispievali k diskusii o verejnom záujme, ktorý sa týkal transparentnosti výkonu verejnej moci a jej kontroly. Spoločnosť má na diskusii o veciach verejných a najmä vo vzťahu ku politikom tak závažný záujem, že to oprávňuje k väčším zásahom do súkromia a k posunutiu hranice toho, čo je možné považovať za porušenie ich práva na súkromie. Články ani výroky v nich sa však netýkali súkromia žalobkyne.

11.4 V súvislosti s posudzovaním kritéria kde boli sporné výroky a články uverejnené, teda špecifikácie priestoru, v akom došlo k zverejneniu informácií súd uvádza, že išlo o denník Sme s celoslovenskou pôsobnosťou a denníky s regionálnou pôsobnosťou Prešovský korzár a Zemplínsky korzár. Podľa konštantnej judikatúry (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 152/2008) ak je autorom kritiky novinár, jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta, naviac hoci išlo o výroky uverejňované v denníku s celoštátnou pôsobnosťou, prípadný zásah do osobnostných práv nemohol dosiahnuť intenzitu šírenia kritiky cestou televízie.

11.5 Pokiaľ ide o časové hľadisko uverejnenia kritiky, boli dotknuté výroky a články uverejnené v období po kontrolách uskutočnených ministerstvom práce v sociálnych podnikoch, vykonaných na podnet správy Európskej komisie týkajúcej sa nečestných praktík v sociálnych podnikoch. Išlo teda o tému verejného záujmu diskutovanú v aktuálnom čase.

11.6 V súvislosti s posudzovaním kritéria ako boli výroky v článkoch formulované, rozlišuje ESĽP pri posudzovaní limitov slobody prejavu medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich súdov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Ako je uvedené vyššie aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z 27. februára 2001). Súd dospel k záveru, že pri namietaných výrokoch ide o hodnotiace súdy, teda autormi článkov podávanú kritiku, ktoré je ich subjektívnym názorom, ich pravdivosť nie je možné dokazovať a vzťahuje sa na ňu prezumpcia ústavnej konformity na rozdiel od skutkových tvrdení. Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace súdy, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých predmetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, si osvojil vo svojej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. sp.zn. II. ÚS 152/2008, sp.zn. II. ÚS 326/2009,sp.zn. IV. ÚS 302/2010). Napokon pokiaľ ide o periodickú tlač pristupuje judikatúra k presnosti zverejnených tvrdení benevolentnejšie, keď vychádza z toho, že bežná verejnosť sa zaujíma o záležitosti verejného záujmu len do určitej miery, priemerný čitateľ nevyžaduje žiadne veľké podrobnosti a ide mu skôr o všeobecnú informáciu a povedomie o probléme a čo najrýchlejšie poskytnutie informácie. Periodická tlač musí preto reagovať rýchle, teda určité nepresnosti a zjednodušenia v rámci poskytovaných informácií sú prípustné (k tomu nález ÚS ČR sp.zn. I.ÚS 156/99).

12. Riešenie kolízie slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti závisí na vzájomnom pomerovaní týchto základných práv v kontexte konkrétnych okolností posudzovanej veci. Súd posúdil proporcionalitu oboch práv a dal prednosť právu na slobodu prejavu, za situácie, že napadnuté výroky posúdil ako hodnotové súdy, majúce faktický základ, ktorých obsahom bola kritika vecí verejného záujmu prezentovaná v primeranej forme a vzťahujúca sa ku osobe verejného záujmu (političke).

13. Fyzická alebo právnická osoba môže zodpovedať za nemajetkovú ujmu na osobnosti inej fyzickej osoby len vtedy, ak neoprávnený zásah spočívajúci v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby skutočne vyvolala. Za neoprávnený zásah sa považuje zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Aj v prípade, že sa konkrétny zásah proti osobnostným právam fyzickej osoby javí ako odporujúci objektívnemu právu, môžu existovať okolnosti, ktoré neoprávnenosť takéhoto zásahu vylučujú. Môže tomu tak byť aj v prípade výkonu ústavnými princípmi zaručeného práva kritiky ako súčasti slobody prejavu a verejnej informovanosti ako nástroja demokracie v spoločnosti. Súčasne je potrebné uviesť, že sloboda prejavu a kritiky má v demokratickej spoločnosti svoje medze. K neoprávnenému zásahu do osobnostných práv nepríde v prípade realizácie oprávnenej kritiky, teda kritiky vecnej a primeranej čo do obsahu, formy a miesta.

Súd dospel k záveru, že napadnuté výroky posúdené v kontexte celého obsahu článkov, neboli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne. Išlo o kritiku, ktorá bola vecná, teda mala faktický základ, z ktorého autor vyvodzoval vlastné hodnotiace súdy, nevybočovala z medzí potrebných na dosiahnutie sledovaného účelu a uznaného cieľa, nejednalo sa o exces a išlo teda o právom prípustnú kritiku, a preto bolo namieste uprednostniť právo na kritiku pred právom na ochranu osobnosti.

Po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach súd dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť.

14. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 z.č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok) a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech , priznal náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni v plnej výške.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v dvoch vyhotoveniach na Okresnom súde Bratislava I. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.