Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Csp/53/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní pred sudkyňou JUDr. Adrianou Mazúchovou, v právnej veci žalobcu KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o., IČ: 24785199, so sídlom Československej armády 954/7, 500 03 Hradec Králové, Česká republika, zastúpeného právnym zástupcom ŠMÍDA advokátní kancelář, s.r.o., organizačná zložka so sídlom Ul. Svornosti 43, 821 09 Bratislava, proti žalovanému H. U., B.. XX.XX.XXXX, X. B. U. XX/XX, XXX XX I., štátny občan SR, o zaplatenie 360,-Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 360,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 360,-Eur od 17.12.2016 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 16.07.2018 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 360,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 17.12.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 16.12.2016 nadobudol od právneho predchodcu pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXX, ktorú so žalovaným uzavrel dňa 06.04.2014 právny predchodcom žalobcu spoločnosť Provident Financial, s.r.o., a na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému hotovostnú pôžičku vo výške 400,-Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splácať spolu s úrokom a administratívnym poplatkov v celkovej výške 138,-Eur v pravidelných týždenných splátkach po dobu 60 týždňov, pričom prvá splátka bola splatná dňa 13.04.2014 a posledná splátka bola splatná 31.05.2015. Dňa 06.04.2014 uzavrel právny predchodca žalobcu spoločnosť Provident Financial, s.r.o. so žalovaným aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal zaplatiť odmenu vo výške 206,-Eur v pravidelných týždenných splátkach po dobu 60 týždňov, pričom prvá splátka bola splatná dňa 13.04.2014 a posledná splátka bola splatná 31.05.2015. Celková výška mesačnej splátky z titulu obidvoch zmlúv tak predstavovala sumu 12,40 Eur. Zmluvou o postúpení pohľadávok, uzavretou dňa 16.12.2016, postúpil právny predchodca žalobcu spoločnosť Provident Financial, s.r.o. žalovanú pohľadávku na žalobcu, o čom bol žalovaný upovedomený oznámením o postúpení pohľadávky. Žalovaný porušil svoju povinnosť splácať svoje záväzky, pričom uhradil len splátky v celkovej výške 40,- Eur. Žalobca vyzval žalovaného výzvou zo dňa 12.06.2018 pred podaním žaloby k úhrade celej dlžnej sumy, ktorú žalovaný neuhradil.

2. Dňa 05.09.2018 súd vydal platobný rozkaz č.k.23Csp/53/2018-41, ktorý sa nepodarilo žalovanému doručiť do vlastných rúk, preto ho súd uznesením č.k.23Csp/53/2018-66 zo dňa 12.11.2018 zrušil v celom rozsahu.

3. Uznesením zo dňa 10.12.2018 súd v súlade s § 167 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. z 21.mája 2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k doručenej žalobe a poučil ho o jeho procesných právach a povinnostiach. Spolu s uznesením súd doručoval žalovanému žalobu s prílohami, ktorú sa žalovanému napriek opakovaným pokusom nepodarilo doručiť.

4. Podľa § 116 ods. 2 CSP, ak sa súdu nepodarí žalobu doručiť na adresu zistenú postupom podľa odseku 1, zverejní súd oznámenie o podanej žalobe na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu. Žaloba sa považuje po 15 dňoch od zverejnenia oznámenia za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie.

5. Nakoľko sa súdu napriek opakovaným pokusom, a to ani prostredníctvom polície, nepodarilo zistiť adresu skutočného pobytu žalovaného, súd podľa vyššie citovaného § 116 ods. 2 zverejnil dňa 10.12.2018 oznámenie o podanej žalobe na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu, vzhľadom na čo sa žaloba považuje po 15 dňoch od zverejnenia oznámenia za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie.

6. Podľa § 116 ods. 3 súd doručoval ďalšie písomnosti žalovanému na adresu evidovanú v registri obyvateľov.

7. Podľa § 290 CSP, spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.

8. Podľa § 177 ods. 2 v spojení s § 297 písm. b/ pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,-Eur..

9. Podľa § 219 ods. 3 CSP, vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Súd oznámením zo dňa 30.01.2019, ktoré bolo v ten istý deň vyvesené na úradnej tabuli a webovom sídle súdu, oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku.

10. Súd vo veci rozhodol rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, pričom vykonal dokazovanie oboznámením obsahu žaloby, pripojenými listinnými dôkazmi a v súlade s § 151 ods. 1 rozhodol na základe skutkových tvrdení žalobcu a listinných dôkazov založených v súdnom spise. Súd zistil tento skutkový a právny stav.

11. Z predložených a vykonaných dôkazov súd zistil, že dňa 06.04.2014 uzavrela spoločnosť Provident Financial s.r.o. so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.571824126, na základe ktorej boli žalovanému v hotovosti pri podpise zmluvy poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 400,-Eur, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť v 60-tich týždenných splátkach vo výške 8,97 Eur, pričom výška poslednej splátky bola dohodnutá v sume 8,77 Eur. Celková čiastka, ktorú sa žalovaný zaviazal uhradiť predstavovala 538,-Eur. Celkové náklady boli tvorené súčtom úroku vyjadreného úrokovou sadzbou 22,38 % ročne, t.j. vo výške 57,60 Eur a poplatku za garantovanú službu stanoveného pevnou sumou 80,40 Eur. RPMN bola v zmluve uvedená vo výške 70,38 % a priemerná hodnota RPMN vo výške 46,30 %. Spotrebiteľský úver sa za podmienok tejto zmluvy poskytol na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy bol siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy.

12. Dňa 06.04.2014 bola medzi spoločnosť Provident Financial s.r.o. a žalovaným uzavretá zmluva o zabezpečení splátok úveru, predmetom ktorej podľa bodu 1.1 bolo poskytnutie služby spočívajúcej v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe zmluvy č.XXXXXXXXX. Podľa bodu 1.2 sa žalovaný na poskytnutú službu zaviazal uhradiť odmenu vo výške 206,-Eur v 60 pravidelných splátkach vo výške 3,43 Eur, pričom výška poslednej splátky bola dohodnutá v sume 3,63 Eur.

13. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 16.12.2016, ktoré bolo podľa predloženého podacieho hárka dňa 02.01.2017 zaslané na adresu žalovaného, bolo žalovanému spoločnosťou Provident Financial s.r.o. ako postupcom oznámené postúpenie pohľadávky na žalobcu.

14. Predžalobnou výzvou zo dňa 12.06.2018 bol žalovaný zo strany žalobcu vyzvaný na uhradenie dlžnej sumy 732,37 Eur zo zmluvy č.XXXXXXXXX najneskôr do 26.06.2018, ktorá bola podľa predloženého podacieho hárka dňa 13.06.2018 zaslaná na adresu žalovaného.

15. Podľa predloženého výpisu splátok a úhrad k zmluve č.571824126 bola dňa 09.04.2014 uhradená suma 40,-Eur.

16. Podľa § 151 ods. 1 skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

17. Podľa § 215 súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

18. Podľa § 217 ods. 1 pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté.

19. Vyššie uvedené skutočnosti (uvedené v bodoch 11 až 15) o uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, výške poskytnutých peňažných prostriedkov, o uzavretí zmluvy o zabezpečení splátok úveru a ich splácaní vyplývajú z predložených listinných dôkazov, pričom žalovaný tieto skutkové tvrdenia nepoprel, preto podľa § 151 ods. 1 neboli medzi stranami sporné. Sporná medzi stranami nebola ani celková suma 40,-Eur, ktorú žalovaný uhradil na základe uzavretých zmlúv v zmysle predloženého rozpisu splátok a úhrad. Žalovaný nespochybnil ani tvrdenie žalobcu o postúpení pohľadávky a doručení oznámenia o postúpení pohľadávky, z ktorého mal súd preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu. Sporne nebolo ani tvrdenie o doručení predžalobnej výzvy na zaplatenie dlžnej sumy.

20. Podľa § 290 CSP, spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.

21. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným, založené uzavretými zmluvami, sú vzťahmi spotrebiteľskými, kde žalovaný vystupuje ako spotrebiteľ, pretože pri ich uzatváraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalobca ako dodávateľ, konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Uzavreté zmluvy sú podľa svojho obsahu tzv. typovými formulárovými zmluvami, ktoré vypracoval žalobca ako dodávateľ, nakoľko ich znenie bolo predtlačené na formulári, do ktorého strany sporu len vpísali chýbajúce údaje. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nemohol obsah zmlúv nijako ovplyvniť. Formulárové zmluvy žalobca opakovane používal pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľom. Na základe týchto skutočností súd dospel k záveru, že právne vzťahy medzi stranami sporu, založené uzavretými zmluvami o spotrebiteľskom úvere a o zabezpečení splátok úveru sú spotrebiteľskými vzťahmi, preto je ich potrebné posúdiť aj podľa ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“ alebo „zákon o spotrebiteľských úveroch“), a to s prihliadnutím na právnu úpravu platnú v čase uzavretia zmluvy o úvere. Súd po preskúmaní obsahu a predmetu uzavretých zmlúv, postavenia ich účastníkov, dospel k záveru, že právne vzťahy založené predmetnými zmluvami je potrebné považovať za spotrebiteľské, čo strany sporu ani nespochybňovali.

22. Čo sa týka právneho posúdenia uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, súd túto právne posúdil ako zmluvy o pôžičke podľa § 657 OZ, na ktorú zároveň aplikoval ustanovenia zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Z obsahu predloženej zmluvy má súd preukázané, že uzavretá zmluva neobsahuje dojednanie o povinnosti veriteľa (záväzok veriteľa) poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky, čo je podstatná náležitosť úverovej zmluvy podľa § 497 Obchodného zákonníka. Formulácia uvedená v zmluve, podľa ktorej „Provident Zákazníkovi poskytuje spotrebiteľský úver v sume ....“ , záväzok veriteľa podľa § 497 Obchodného zákonníka nezakladá. Zmluvou o úvere, ktorá má konsenzuálny charakter, sa veriteľ zaväzuje poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky a dlžník sa zaväzuje tieto vrátiť spolu s úrokom. Z obsahu uzavretej zmluvy je zrejmé, že na rozdiel od zmluvy o úvere, ktorá má konsenzuálny charakter, boli žalovanému peňažné prostriedky odovzdané v hotovosti pri podpise zmluvy. Preto má súd za to, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, ktorá sa podľa § 1 ods. 2 zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zároveň považuje za spotrebiteľský úver.

23. Pri právnom posúdení veci súd aplikoval nasledovné zákonné ustanovenia právnych predpisov:

Podľa § 657 OZ, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 658 ods. 1 OZ, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

Podľa § 1 ods. 2 ZoSÚ, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

Podľa § 2 písm. a) ZoSÚ, sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

Podľa § 2 písm. b) ZoSÚ, sa na účely tohto zákona rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 9 ods. 1 ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať náležitosti uvedené v tomto zákonnom ustanovení, najmä: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 41 OZ, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

Podľa § 45 ods. 1 OZ, prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.

Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 54 ods. 1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

24. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žaloba v rozsahu predmetu konania o zaplatenie 360,-Eur s príslušenstvom bola podaná dôvodne. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný z poskytnutých prostriedkov vo výške 400,-Eur doteraz uhradil celkovú sumu 40,-Eur, súd preto podanej žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 360,-Eur, ktorá zostala predmetom konania po postúpení veci na tunajší súd, a ktorá predstavuje zostatok neuhradenej istiny, resp. neuhradený zostatok poskytnutých finančných prostriedkov. Poplatky, úroky, a ani iné vyúčtované náklady žalobca na súde neuplatnil, pričom podanou žalobou sa domáhal zaplatenia len neuhradenej istiny.

25. Hoci vzhľadom na rozsah predmetu konania (predmetom konania na tunajšom súde bol len nárok na zaplatenie neuhradeného zostatku poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške 360,- Eur s príslušenstvom) bolo posúdenie uzavretej zmluvy z hľadiska splnenia obligatórnych zákonných náležitostí podľa § 9 ods. 2 zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bez právneho významu, súd predsa len pre úplnosť uvádza, že zásadný význam pri ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch má dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho pre spotrebiteľa vyplývajú, aby mohol spotrebiteľ posúdiť výhodnosť, či nevýhodnosť poskytovaného úveru. Súd preto podrobil uzavreté zmluvy prieskumu z hľadiska súdnej kontroly spotrebiteľských zmlúv a dospel k záveru, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentujú obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), k) zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, preto súd uzavretú zmluvu posúdil s poukazom na § 11 ako bezúročnú a bez poplatkov. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že termín konečnej splatnosti, ktorý je v uzavretej zmluve o spotrebiteľskom úvere vyjadrený ako „siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy“, nespĺňa náležitosti vyžadované v § 9 ods. 2 písm. f) zákona č.129/2010 Z.z. Súd pri výklade tejto zákonom stanovenej náležitosti použil tzv. legálny výklad. V dôvodovej správe k predmetnému ustanoveniu zákonodarca jasne uviedol, že zmyslom určenia konečnej splatnosti je, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zmyslom a účelom tohto ustanovenia je stanoviť jednoznačný časový okamih, termín konečnej splatnosti, a to v jasnej, určitej a jednoznačnej forme, pričom termín konečnej splatnosti musí byť v spotrebiteľskej zmluve vyjadrený tak, aby spotrebiteľovi v každom okamihu umožňoval bez ťažkostí a s istotou jednoznačne určiť dátum konečnej splatnosti úveru. Opisné stanovenie tejto náležitosti, tak ako je uvedené v uzavretých zmluvách nepostačuje, nakoľko z takéhoto opisného stanovenia spotrebiteľ nemá reálnu predstavu o termíne konečnej splatnosti poskytovaného úveru, a nie je možné ho jednoznačne identifikovať. Tento legálny výklad možno podporiť aj gramatickým výkladom predmetného zákonného ustanovenia, nakoľko právna norma výslovne uvádza požiadavku na stanovenie „termínu konečnej splatnosti“. Ako opakovane dovodil odvolací súd (napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 17Co/151/2012) „Vyžaduje sa teda časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov (týmito sú: dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok). Je potom úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétneho (jedného) časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať.“ Súd je toho názoru, že uzavreté zmluvy neobsahujú termín konečnej splatnosti úverov, a preto posúdil predmetné úvery s odkazom na § 11 ods. 1 písm. b) zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch za bezúročné a bez poplatkov. Nakoľko v prípade uzavretých spotrebiteľských zmlúv sa jedná o formulárové zmluvy, ktoré boli aj v tejto časti vopred naformulované žalobcom, táto skutočnosť musí ísť na ťarchu žalobcu. Uvedené platí zvlášť za situácie, kedy žalobca ako dodávateľ uvádza nerovnaké pojmy a neuvádza ani termín splatnosti prvej splátky, teda od kedy (ktorým týždňom) začína plynúť 60 týždňová lehota, keď splatnosť prvej splátky „nastáva 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy“. Dodávateľ tak používa na vyjadrenie časového obdobia nerovnaké pojmy, keď pri termíne splatnosti uvádza lehotu určenú podľa týždňov, no pri termíne splatnosti splátok uvádza lehotu určenú podľa dní. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k jednoznačnému záveru, že uzavreté zmluvy termín konečnej splatnosti neobsahujú. Súd na podporu tohto svojho právneho názoru poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 17Co/256/2016 zo dňa 27.04.2017, v ktorom odvolací súd vyslovil právny názor, ktorým obdobné zmluvy žalovaného s formulovaným termínom splatnosti „siedmy deň 60. týždňa po uzavretí zmluvy“ označil za zmluvy, ktoré neobsahujú termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (rovnako rozsudky Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/315/2012 zo dňa 10. 12. 2012, sp.zn. 17Co/151/2012 zo dňa 19. 09. 2012, či Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/101/2013 zo dňa 22.05. 2013).

26. V uzatvorených zmluvách nie je uvedený ani údaj o výške a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktorý sa vyžaduje podľa § 9 ods.2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Termíny splatnosti splátok uvedené v zmluve nie sú, keď pri pojme „termín splátok“ sa vyžaduje presná dátumová, špecifikácia každej jednotlivej splátky, rovnako ako pri termíne konečnej splatnosti. Pri výške týždennej splátky dodávateľ vôbec neuviedol, koľko peňažných prostriedkov z tej ktorej splátky bude použitých na úhradu istiny, koľko na úhradu úroku a koľko na úhradu iných poplatkov. Spotrebiteľ tak nemá možnosť vykonať výber medzi viacerými ponúknutými úverovými produktmi od viacerých dodávateľov aj v závislosti od rýchlosti, akou sa spláca istina úveru. Zmyslom právnej úpravy bolo, aby spotrebiteľ pri rozhodovaní medzi viacerými úverovými produktmi mal možnosť zohľadniť aj tú skutočnosť, koľko z tej ktorej splátky pripadne na úhradu istiny, na úhradu úrokov a na úhradu iných poplatkov. Nakoľko žalovaný ako dodávateľ neuviedol spotrebiteľovi pri podpise zmluvy, koľko peňažných prostriedkov z každej splátky bude použitých na úhradu jednotlivých nárokov, nemožno takýto postup žalovaného považovať za súladný so zákonom o spotrebiteľských úveroch. O uvedenom závere svedčí tak teleologický ako aj gramatický výklad dotknutého ustanovenia, keď zákon o spotrebiteľských úveroch nepoužíva pojem „termíny splátok úveru“, ale pojem „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ a tiež naviac umožňuje uviesť aj poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Súd preto dospel k záveru, že zmluvy neobsahujú ani termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ani prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, čo je náležitosť vyžadovaná § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.129/2010 Z.z. Aj z tohto ďalšieho dôvodu možno s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona č.129/2010 Z.z. dospieť k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

27. Uzatvorenú zmluvu o zabezpečení splátok úveru súd zároveň posúdil ako akcesorickú, vedľajšiu zmluvu, popri hlavnej zmluve o spotrebiteľskom úvere. Akcesorická povaha uzatvorenej zmluvy vyplýva z jej predmetu aj doby trvania. Predmetom zmluvy je služba spočívajúca v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere (bod 1.1). Trvanie tejto zmluvy je určené aj zánikom platnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (bod 2.1.) Taktiež podľa bodu 1.4. zákazník súhlasí s tým, že v prípade ak odovzdá nižšiu sumu ako je súčet splátky a odmeny podľa odseku 1.2, peňažná hotovosť sa proporcionálne rozdelí na úhradu splátky a úhradu odmeny. Z uvedených dojednaní vyplýva, že zmluva o zabezpečení splátok úveru, samostatne, bez uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemôže existovať, keď predmet plnenia (zabezpečovanie splátok úveru) sa stáva od počiatku nemožným. Z uvedených dôvodov, v prípade, ak spotrebiteľ uzatvorí spolu so zmluvou o spotrebiteľskom úvere aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru, stáva sa táto zmluva súčasťou zmluvy o úvere a v nej uvedené plnenie, ktoré má plniť spotrebiteľ dodávateľovi je ďalším plnením súvisiacim s uzatvorenou zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Podľa legálnej definície uvedenej v § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Plnenie poskytnuté spotrebiteľom dodávateľovi na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru, vyjadrené ako odmena dodávateľovi, je poplatkom, nakoľko tento poplatok spotrebiteľ musí zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ak sa popri zmluve o spotrebiteľskom úvere rozhodne uzatvoriť aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru. Okamihom uzavretia oboch zmlúv sa odmena dodávateľa stáva poplatkom súvisiacim s uzatvorenou zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Následne celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú popri úroku a poplatku za garantovanú službu aj odmena za službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru. Výklad pojmu celkové náklady je s prihliadnutím na zmysel a účel zákonnej úpravy nevyhnutné vykladať tak, aby neumožňoval vyčlenenie akéhokoľvek poplatku do formálne samostatnej zmluvy s následkom, že by sa takýto poplatok do celkových nákladov, a ani do výpočtu RPMN nezahŕňal, čím by dochádzalo ku klamaniu spotrebiteľa o celkovej nákladovosti poskytovaného spotrebiteľského úveru. Hoci zmluva o zabezpečení splátok úveru formálne predstavuje samostatnú zmluvu, z pohľadu posúdenia súdnej kontroly je potrebné prijať záver, že jej súdna kontrola nemôže byť vylúčená, ak ide o akcesorickú zmluvu nadväzujúcu na úverovú zmluvu a jej obsahom je len spôsob splácania úveru. Zmluva má rovnaké číslo ako zmluva o úvere a poplatok v nej uvedený je uvedený aj vo výpise splátok a úhrad k úveru. Výklad pripúšťajúci vylúčenie súdnej kontroly takejto zmluvy by bol v rozpore s ratio legis ustanovenia § 53 a dodávateľ by mohol úverovú zmluvu rozčleniť na viaceré formálne samostatné zmluvy, ktoré by upravovali samostatne jednotlivé zmluvné podmienky, čo by znamenalo, že zmluvná podmienka by bola hlavným predmetom plnenia, čo by znemožňovalo posúdenie jej prijateľnosti. Uzavretú zmluvu o zabezpečení splátok úveru, preto nemožno posudzovať samostatne. Do celkových nákladov spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. g/ zákona č.129/2010 Z.z. preto mala byť zahrnutá aj odmena podľa tejto zmluvy ako náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere. RPMN je preto pri zmluve o úvere uvedený v nižšej hodnote ako je v skutočnosti, čím dochádza ku klamaniu spotrebiteľa a zákaz klamania spotrebiteľa je upravený v § 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a pri nekalých obchodných praktikách § 7, § 8 zákona č. 250/2007 Z.z. Výšku odmeny zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru možno považovať za nekalú obchodnú praktiku, ktorá je zákonom zakázaná. Zmluva o úvere ako aj zmluva o zabezpečení splátok úveru sú formulárové zmluvy, ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, a preto ich nie je možné považovať za individuálne dojednané. Odmena za výber splátok predstavuje viac ako 50 % poskytnutého spotrebiteľského úveru a výrazne presahuje dohodnutý úrok a administratívny poplatok v zmluve o úvere. Výška odmeny je neprimeraná, odvodená % od výšky úveru a podľa súdu aj v rozpore s dobrými mravmi. Takýto postup žalobcu súd posúdil ako snahu prekryť skutočný účel odmeny, ktorej výška sa odvíja od výšky úveru a jej vyčlenenie do formálne samostatnej zmluvy súd posúdil ako obchádzanie zákona za účelom zníženia celkových nákladov poskytovaného úveru, čo odporuje § 39 OZ. Súd má za to, že skutočným účelom uzavretia zmluvy o zabezpečení splátok úveru bolo len navýšenie odplaty za poskytnutie úveru. Od výšky poskytnutého úveru závisela aj výška poplatku za doplnkové „nadštandardné“ služby. V skutočnosti však podľa názoru súdu išlo o zmluvu, ktorou žalobca žalovanému k úveru síce „pribalil niečo navyše“, no tým len navýšil odplatu za poskytnutie úveru a takouto praktikou poskytovania akéhosi balíka nadštandardných služieb na základe osobitnej zmluvy len zakrýval skutočnú výšku odplaty. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že podľa § 567 ods. 1 sa dlh plní na mieste určenom dohodou účastníkov, a ak nie je miesto plnenia takto určené, je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka. V občianskom práve má teda dlh tzv. „odnosnú“ povahu, veriteľ si preto musí prevziať dlhované plnenie v mieste bydliska dlžníka, a tak je úplne v rozpore s princípmi spotrebiteľskej ochrany, aby spotrebiteľ platil za to, čo je zákonnou povinnosťou dodávateľa ako veriteľa. Pokiaľ by súd zmluvy o zabezpečení splátok úveru neposudzoval vzhľadom na jej akcesorickú povahu ako súčasť uzavretej zmluvy o úvere, ale by ju posudzoval ako samostatnú zmluvu, musel by ju vyhodnotiť ako neplatnú podľa § 39 OZ, nakoľko by odporovala § 9 ods. 7 zákona č.129/2010 Z.z., ktorý v čase uzavretia úverovej zmluvy zakazoval predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednoducho povedané, žalobca od úverovej zmluvy závislou (akcesorickou) zmluvou o zabezpečení splátok úveru prekrýval skutočnú cenu spotrebiteľského úveru jej rozdelením z formálneho hľadiska na dve samostatné zmluvy. Z týchto dôvodov by súd potom prípadne plnenie žalovaného na základe oboch uzavretých zmlúv posúdil ako plnenie na umorenie poskytnutej istiny.

28. Žalobca žalobou okrem žalovanej sumy uplatnil aj príslušenstvo, a to pokračujúce úroky z omeškania. Podľa § 517 ods. 1 dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávajúci predpis. Týmto vykonávajúcim predpisom je Nariadenie vlády SR č.87/1995 Z.z., ktorý sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších predpisov. Podľa § 3 ods. 1 vládneho nariadenia výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia, ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná od 10.09.2014 bola vo výške 0,05 % ročne. Vzhľadom na uvedené a viazanosť súdu rozsahom podanej žaloby podľa § 216 (žalobca uplatnil úroky z omeškania len za obdobie po postúpení pohľadávky), súd priznal úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 17.12.2016. Žalovaný je preukázateľne v omeškaní so zaplatením, pričom toto omeškanie stále trvá, preto žalobca má voči žalovanému nárok aj na zaplatenie úrokov z omeškania zo súdom priznanej neuhradenej istiny vo výške 360,-Eur, a to odo dňa 17.12.2016 až do zaplatenia.

29. Podľa § 232 ods. 3 lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenie súd uložil žalovanému, aby súdom uloženú povinnosť splnil v lehote 3 dni od právoplatnosti tohto rozsudku.

30. Podľa § 255 ods. 1 a 2 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

31. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

32. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

33. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Žiar nad Hronom, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 .

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 . Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( § 358 .

Podľa § 363 sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Náležitosťou odvolania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 . Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis s prílohami zostal na súde a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 .

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 .

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 .

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov).