Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24CoP/91/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, o návrhu navrhovateľky: I. J., rod. J., nar. XX.X.XXXX, M. XXXX/XX, M., v súčasnosti F.-V.-L. XX, XXXXX T., Spolková republika Nemecko, zastúpená splnomocnenkyňou: AK PRINC & PARTNERS s.r.o., Štefánikova 23, Trnava, IČO: 47 237 554 a manžela: F. J., nar. X.X.XXXX, U. XXX, v súčasnosti Spolková republika Nemecko, zastúpený splnomocnenkyňou: Ing. U. I., X. XX, F., o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom: Y. J., nar. XX.X.XXXX, bytom ako navrhovateľka, E. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako navrhovateľka, obe zastúpené procesným opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, na odvolanie druhého manžela proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 19P 26/2017-71 zo dňa 19. januára 2018, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Uznesením napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Výrokom II. súd konanie vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode zastavil. Výrokom III. súd vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci vyživovacej povinnosti k maloletým deťom na čas po rozvode. Výrokom IV. súd konanie vo veci vyživovacej povinnosti k maloletým deťom na čas po rozvode zastavil a napokon výrokom V. súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, § 161 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, článku 3 ods. 1, článku 1 odsek 1, článku 1 ods. 2, článku 1 ods. 3 písm. e), článku 8, článku 12 ods. 1, článku 17 Nariadenia rady ES č. 2201/2003 z 27. novembra 2013 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkom v manželských veciach vo veci rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadene ES č. 1347/2000 a článku 3, článku 10 Nariadenia rady ES č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutia o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti vecne odôvodnil tým, že „ako prvé súd skúmal, či má právomoc konať vo veci rozvodu manželstva manželov. Obaja manželia napriek tomu, že žijú mimo územia Slovenskej republiky, sú štátnymi príslušníkmi SR. Z tohto dôvodu je podmienka právomoci splnená, nakoľko vo veciach rozvodu manželstva majú právomoc súdy členského štátu, ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia. Ďalej však súd musel skúmať, či má právomoc konať vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, vrátane vyživovacej povinnosti (ktorej kritéria pre určenie právomoci sú upravené samostatným nariadením). Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení dospel súd k záveru, že pre účely určenia právomoci súdu treba vychádzať z článku 8 nariadenia Brusel II bis, preto súd skúmal najskôr obvyklý pobyt maloletých detí v čase začatia konania.

Daný pojem v predmetnom medzinárodnom právnom dokumente definovaný nie je. Jeho definíciu je tak potrebné určiť v každom jednotlivom prípade na základe konkrétnych okolností skutkového stavu. Obsah tohto pojmu je však nevyhnutné vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia Brusel II bis tak, aby sa účelovo formulovanými tvrdeniami účastníkov neobchádzali kritériá obsiahnuté v predmetnom dohovore. Nariadenie sa neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho spravidla chápe vnútroštátne právo členského štátu, ale používa ho ako autonómny prvok európskeho práva. Z hľadiska určenia bydliska preto nie je rozhodujúce, kde je účastník podľa predpisov o evidencii obyvateľstva toho - ktorého štátu prihlásený na trvalý pobyt, ale rozhodujúci je vždy reálny pobyt a kritérium trvalejšieho zdržiavania sa v určitom mieste. Ako štát obvyklého pobytu je potom možno chápať predovšetkým ten členský štát, na území ktorého malo dieťaťa v čase začatia konania svoje trvalejšie a stabilné bydlisko. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-523/07 vyložil pojem obvyklý pobyt v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia Brusel II bis tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Preskúmaním veci dospel súd k záveru, že maloleté deti majú obvyklý pobyt v Spolkovej republike Nemecko. Zo spisového materiálu a z prednesov účastníkov na pojednávaní vyplýva, že obaja rodičia sú štátnymi príslušníkmi Slovenskej republiky a v súčasnosti obaja žijú a pracujú mimo územia Slovenskej republiky, a to v Spolkovej republike Nemecko. Majú prenajatý byt v T., kde do 05.07.2017 žili spoločne, pričom po konflikte rodičov v uvedený deň manžel - otec maloletých detí opustil spoločnú domácnosť a je ubytovaný v J. L.. Rovnako mimo územia Slovenskej republiky (v SRN) žijú obe maloleté deti (ktoré žijú s matkou v prenajatom byte), ktoré v SRN navštevujú školy, družinu a majú tam aj rôzne krúžky (napr. tenis). Keďže celá rodina žije v Spolkovej republike Nemecko (a to najmenej od februára 2016

- teda aj v čase podania návrhu), niet tak žiadnych pochybností o tom, že maloleté deti majú obvyklý pobyt v Spolkovej republike Nemecko. Súd má za to, že výluky z určenia všeobecnej právomoci (čl. 8) podľa čl. 9, 10 a 12 nemožno v tomto prípade použiť. Do úvahy by prichádzalo len ustanovenie čl. 12 ods. 1, avšak pre to, aby slovenský súd, ktorý má právomoc podľa článku 3 (na základe návrhu na rozvod), mal právomoc aj v tejto veci, ktorá sa týka rodičovských práv a povinností a ktorá súvisí s návrhom na rozvod, museli by byť kumulatívne splnené nasledovné podmienky, a to: aspoň jeden z manželov má rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu (1) a manželia a nositelia rodičovských práv a povinností prijali právomoc týchto súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa (2). Obaja manželia majú rodičovské práva a povinnosti k maloletým deťom, teda prvá podmienka je splnená. Matka, ani otec neuviedli výslovne písomným podaním adresovaným súdu, že prijímajú právomoc slovenských súdov konať a rozhodovať vo veci a súd má za to, že ak by aj bolo možné považovať niektoré z vyjadrení či skutočností manželky alebo manžela za „iný jednoznačný spôsob“ takéhoto prejavu, stále nemožno opomenúť fakt, že druhá podmienka pre založenie právomoci slovenských súdov podľa článku 12 ods. 1 nariadenia Brusel II bis je podmienená najlepším záujmom dieťaťa. Ani matka, ani otec, neodôvodnili, prečo považujú právomoc nemeckých súdov za rozpornú so záujmom maloletých detí, a nevyplýva ani z okolností prípadu. Maloleté deti žijú dlhodobo v Spolkovej republike Nemecko, rodičia tam majú prenajatý byt a obaja aj pracujú v Spolkovej republike Nemecko a tiež existujúce spory medzi sebou ohľadne bývania, domáceho násilia a rodičovských práv a povinností už riešia na Okresnom súde Landshut. Niet žiadneho dôvodu pre prijatie záveru, že je v najlepšom záujme maloletých detí, aby vo veci konali a rozhodovali slovenské súdy, v ktorých obvode sa maloleté deti ani len nezdržujú, a to i s prihliadnutím k príslušnosti miestnych sociálnych, zdravotných a školských nemeckých orgánov. Naopak, v záujme riadneho prešetrenia pomerov v súvislosti s riešením otázky, do koho osobnej starostlivosti majú byť maloleté zverené, je namieste hovoriť o záujme maloletých, aby takéto šetrenie bolo realizované úradmi a orgánmi príslušnými podľa ich obvyklého pobytu (teda orgánmi nemeckými), ktoré na základe daných zistení aj rozhodnú. Z uvedeného dôvodu tak nemožno konštatovať naplnenie druhej podmienky pre právomoc slovenských súdov. Tunajší súd je toho názoru, že je v záujme maloletých detí, aby ich vec riešil ten súd, v obvode ktorého majú dlhodobo obvyklý pobyt, keďže všetci účastníci konania (vrátane a predovšetkým maloleté deti) sa fakticky nachádzajú na území Spolkovej republiky Nemecko. Vychádzajúc z uvedeného, keďže maloleté deti v čase začatia konania nemali (a ani v súčasnosti nemajú) obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, nie je daná právomoc slovenských súdov na konanie o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, ale je daná právomoc nemeckých súdov vecne a miestne príslušných podľa práva Spolkovej republiky Nemecko.

Čo sa týka určenia právomoci súdu, ktorý je oprávnený rozhodovať o vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, súd vychádzal z ustanovenia článku 3 nariadenia vo veciach vyživovacej povinnosti, pričom má za to, že podľa daného ustanovenia má právomoc rozhodovať o danej veci nemecký súd. Ako kritérium pre určenie právomoci nemeckého súdu možno na daný prípad aplikovať ustanovenie písm.: a) súd podľa miesta obvyklého pobytu povinného (povinným je odporca, ktorý má obvyklý pobyt v SRN

- teda podľa daného kritéria je daná právomoc nemeckého súdu), b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného (oprávnenými sú maloleté, ktoré majú obvyklý pobyt v SRN - teda podľa daného kritéria je daná právomoc nemeckého súdu), alebo d) súd, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach (SRN), ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov (ako súd uviedol vyššie, právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, a teda napr. o určení, komu budú maloleté zverené do osobnej starostlivosti, prípadne o styku rodičov s maloletými, nemá slovenský súd, ale súd nemecký a dané veci sa priamo týkajú určenia vyživovacej povinnosti rodičov k maloletým, nakoľko vyživovacia povinnosť bude uložená tomu, do koho osobnej starostlivosti maloleté nebudú zverené - preto ide o konania spojené, pričom je splnená podmienka, že sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov). Súd má vzhľadom na uvedené za to, že súdom, ktorému patrí právomoc na konanie o vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je súd nemecký, nie súd slovenský. Od počiatku teda neboli splnené podmienky pre začatie a vedenie konania (podmienka právomoci súdu) o návrhu matky na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým a tiež v rozsahu vyživovacej povinnosti, keďže právomoc vo veci konať má príslušný súd v Spolkovej republike Nemecko. Preto súd konanie vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode zastavil (§ 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku) a osobitným výrokom vyslovil, že nemá právomoc v tejto veci konať a rozhodnúť (čl. 17 nariadenia Brusel II bis). Rovnako súd konanie vo veci vyživovacej povinnosti k maloletým deťom na čas po rozvode zastavil (§ 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku) a osobitným výrokom vyslovil, že nemá právomoc v tejto veci konať a rozhodnúť (čl. 10 nariadenia vo veciach vyživovacej povinnosti). Keďže čiastočné zastavenie konania z dôvodu nedostatku medzinárodnej právomoci je rozhodnutím, ktorým sa konanie v zastavenej časti končí, súd zároveň rozhodoval aj o nároku na náhradu trov konania. Keďže súd zastavil konanie pre nedostatok medzinárodnej právomoci, o trovách konania rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku tak, že žiadny z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania“.

3. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie otec prostredníctvom splnomocnenkyne, odvolanie podal proti všetkým výrokom z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľka na základe svojho návrhu zo dňa 24.3.2017 výslovne jednoznačne uprednostnila súdy Slovenskej republiky a to nielen vo veci rozvodu manželstva, ale aj vo veci úpravy práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Manžel sa vyjadril tak, že súhlasil s tým, aby vec riešil súd v Slovenskej republiky a aby súd rozhodol aj o styku s maloletými deťmi, pretože chcel vo veci rozvodu manželstva a úpravy práv a povinností nie dva resp. tri rozsudky. Poukázal na to, že nemá aktívne znalosti nemeckého jazyka, nepozná zákony Spolkovej republiky Nemecko a bolo a je potrebné minimalizovať výdavky na trovy konania a veci riešiť v Slovenskej republike. Rozhodnutie súdu má za následok prieťahy v konaní ako aj ďalšie konania, ktoré nie sú v záujme maloletých detí. Poukázal na priebeh konania ako aj skutočnosť, že rozhodovali aj súd v Spolkovej republike Nemecko, ktorý rozhodol 7.7.2017 v neprospech manžela, po ústnom pojednávaní a dokazovaní dňa 28.7.2017 rozhodol, že sa nedopustil násilia a zrušil svoje predchádzajúce rozhodnutie zo dňa 7.7.2017. Rozhodnutia boli doložené do spisu č.k. 33P 59/2017. Navrhovateľka podala na súd návrh, aby súd rozhodol, že navrhovateľke sa zveruje do užívania prenajatý 4-izbový byť v Spolkovej republike Nemecko, v ktorom bývala so svojou matkou tri mesiace, pričom manžel je v súčasnosti dočasne ubytovaný v hoteli. Uznesením zo dňa 19.10.2017 súd rozhodol, že navrhovateľke zveruje prenajatý byt do užívania do rozvodu manželstva. Navrhovateľka podala aj ďalší návrh, aby si mohol manžel vziať svoje osobné veci. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka si podala návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom Okresný súd Trnava rozhodol č.k. 33P/59/2017-25 zo dňa 18.8.2017, podal odvolanie a Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 24CoP 190/2017 zo dňa 12.12.2017 uznesenie zrušil a konanie zastavil. Keďže navrhovateľka mu neumožňovala styk, podal si manžel 27.11.2017 návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a Krajský súd v Trnave č.k. 24CoPno 2/2017-68 zo dňa 12.12.2017 konanie zastavil. V

rozhodnutí nemeckých súdov sú uvedené súdne poplatky, ale aj odmeny advokátov a tieto značné výdavky rozhodne nie sú v najlepšom záujme maloletých detí. Na Okresnom súde Trnava dňa 25.9.2017 došlo medzi účastníkmi konania k dohode, aby súd maloleté deti zveril do starostlivosti matky alebo otcovi detí. Konanie sa malo skončiť. Nato však súd vydal napadnuté uznesenie, ktoré nie je v záujme maloletých detí, pretože nemajú zabezpečený styk s otcom a postupne dochádza k odcudzeniu detí a k odnárodňovaniu. Ako odvolacie dôvody uviedol § 365 ods. 1 písm. e), f), h) Civilného sporového poriadku a žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť.

4. K odvolaniu manžela sa vyjadrila navrhovateľka prostredníctvom splnomocnenkyne. Uviedla, že manželia spolu nežijú a preto nie je pochybnosť o rozvrate manželstva. Príčinou nezhôd medzi manželmi bolo neadekvátne správanie otca k maloletým deťom a táto skutočnosť má veľký vplyv aj na úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. V súčasnosti otec býva v prenájme v 1-izbovom byte, pričom navrhovateľka nevie, či tam má vytvorené podmienky na výchovu maloletých detí. Matku nekontaktovali úrady republiky Nemecko ohľadom úpravy práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, ani ona ani manžel nepodávali na súdy v Spolkovej republike Nemecko žiadne návrhy a súhlasí preto s manželom, že sú to zbytočné náklady, súdne poplatky a iné výdavky a preto s ním chcela sa dohodnúť na úprave práv a povinností k maloletým deťom, chcela od neho, aby rešpektoval názor detí a ich postoje. Pokiaľ ide o právomoc v rozhodovaní o úprave práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, necháva na zváženie odvolacieho súdu, či by nebolo z pohľadu hospodárnosti a rýchlosti konania vo veci priaznivejšie, aby rozhodli Slovenské súdy tak ako to navrhuje odvolateľ s ohľadom na individuálny prístup k prejednávanej veci a skutočnosť, že nie je zdatný v cudzej reči v nemčine na úrovni ako by dokázal brániť práva, ako aj s pohľadom na skutočnosť, že náklady na súdne konanie sú pre manžela finančne zaťažujúce. S ohľadom na oprávnené záujmy maloletých detí sú deti v právnej neistote a aj účastníci konania nie sú stále rozvedení, hoci sú preto splnené všetky zákonné podmienky a navrhujú rozhodnúť v prejednávanej veci s ohľadom na právne predpisy.

5. Procesný opatrovník ponechal rozhodnutie vo veci na rozhodnutie odvolacieho súdu.

6. K vyjadreniu navrhovateľky sa vyjadril manžel prostredníctvom splnomocnenkyne. Spory v manželstve vznikli až po tom, čo bola navrhovateľka neverná. Navrhovateľka vychováva deti proti otcovi, ktorý s nimi nemá styk. Navrhovateľka skončila pracovný pomer v roku 2017, od decembra 2017 platí výživné na maloleté deti po 50,- eur. V roku 2018 býva v podnikovom 2-izbovom byte. Manžel trvá na dôvodoch podaného odvolania.

7. K vyjadreniu manžela sa vyjadrila navrhovateľka prostredníctvom splnomocnenkyne. Poukázala na to, že manžel s rozvodom súhlasí. Je evidentné, že manželstvo nespĺňa svoje funkcie. Dôvody rozvratu vidí každý v niečom inom. Tieto dôvody však nie je potrebné dokazovať a dať vinu na druhého, pretože obaja súhlasia s rozvodom manželstva. Ich zväzok je už len iba formálny. Navrhuje manželstvo rozviesť. Pokiaľ ide o úpravu práv a povinností, deti potrebujú viac času, žijú s matkou, otec sa o ne pravidelne zaujíma, chcú byť u matky, v jej osobnej starostlivosti, sú zdravé, majú bežné výdavky. Matka zmenila zamestnanie, ale priemerný príjem má taký istý.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom

- účastníkom (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie je vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

9. Predmetom konania je rozhodovanie o návrhu navrhovateľky o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah preskúmavaného uznesenia i argumenty druhého manžela predostreté v odvolacom konaní

bolo posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky a dané skutkové okolnosti na vyhlásenie súdu prvej inštancie o nedostatku právomoci konať vo veci úpravy práv a povinností k maloletým deťom po rozvode a vo veci vyživovacej povinnosti k maloletým deťom na čas po rozvode a rozhodnúť o zastavení konania pre neodstrániteľnú prekážku uvedených konaní.

10. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie právomoci súdu, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia uznesenia. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Keďže súd prvej inštancie napadnuté uznesenie vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje.

11. Podľa § 161 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

12. Podľa § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

13. Súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (procesné podmienky). Zákon však výslovne procesné podmienky neuvádza. Možno teda dôvodiť, že procesnými podmienkami musia byť také vlastnosti súdu a účastníkov, ktoré jedine umožňujú dosiahnuť cieľ civilného konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky. Na strane súdu patria k procesným podmienkam také vlastnosti, ktoré sú vymedzením jeho práv a povinností vykonávať ako orgán štátu civilné konanie a na základe jeho výsledkov rozhodovať. Nedostatok procesných podmienok môže byť jednak neodstrániteľný, jednak odstrániteľný. Neodstrániteľný je nedostatok procesnej podmienky, odstránenie ktorého za danej právnej úpravy nie je možné. Odstrániteľný je taký nedostatok procesnej podmienky, k odstráneniu ktorého môže súd prispieť za eventuálnej súčinnosti s niektorým účastníkom. Medzi neodstrániteľné procesné podmienky sa zaraďuje aj nedostatok právomoci súdu (§ 9 Civilného sporového poriadku).

14. Podľa článku 8 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej aj nariadenie Brusel II bis) súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania (ods. 1). Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12 (ods. 2).

15. Podľa článku 17 nariadenia Brusel II bis, ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať, a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.

16. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení dospel odvolací súd k záveru, že pre účely určenia právomoci súdu treba vychádzať z článku 8 nariadenia Brusel II bis, preto správne súd prvej inštancie v preskúmavanej veci skúmal najskôr obvyklý pobyt maloletých detí v čase začatia konania. Daný pojem v predmetnom medzinárodnom právnom dokumente definovaný nie je. Jeho definíciu je tak potrebné určiť v každom jednotlivom prípade na základe konkrétnych okolností skutkového stavu. Obsah tohto pojmu je však nevyhnutné vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia Brusel II bis tak, aby sa účelovo formulovanými tvrdeniami účastníkov neobchádzali kritériá obsiahnuté v predmetnom dohovore. Nariadenie sa neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho spravidla chápe vnútroštátne právo členského štátu, ale používa ho ako autonómny prvok európskeho práva. Z hľadiska určenia bydliska preto nie je rozhodujúce, kde je účastník podľa predpisov o evidencii obyvateľstva toho-ktorého štátu prihlásený na trvalý pobyt, ale rozhodujúci je vždy reálny pobyt a kritérium trvalejšieho zdržiavania sa v určitom mieste. Ako štát obvyklého pobytu je potom možno chápať predovšetkým ten členský štát,

na území ktorého malo dieťaťa v čase začatia konania svoje trvalejšie a stabilné bydlisko. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-523/07 vyložil pojem obvyklý pobyt v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia Brusel II bis tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte.

17. Ničím neboli spochybnené skutkové závery súdu prvej inštancie, že maloleté deti v čase začatia konania a aj naďalej majú obvyklý pobyt v Spolkovej republike Nemecko. Niekedy vo februári 2016 začala celá rodina aj spolu s maloletými deťmi žiť v Spolkovej republike Nemecko, žili spoločne v prenajatom byte v T. až do 5.7.2017 kedy sa po konflikte rodičov, manžel odsťahoval a bol ubytovaný v J. L.. Maloleté deti zostali žiť s matkou, chodia do školy a je odôvodnené predpokladať, že sa tam sociálne integrovali. Nedostatok právomoci sa týkal aj konania o vyživovacej povinnosti na čas po rozvode, nakoľko žiadne z kritérií podrobne rozobratých v bode 21. odôvodnenia, pre určenie právomoci slovenského súdu, neboli naplnené. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že niet žiadneho dôvodu sa od vyššie uvedených záverov odchýliť. K rovnakým záverom dospel aj Krajský súd v Trnave v uznesení sp. zn. 24CoP/190/2017-68 zo dňa 12.12.2017 pri rozhodovaní o nariadení neodkladného opatrenia o návrhu matky, ktorým žiadala upraviť výkon rodičovských práv a povinností k maloletým deťom a návrhu otca, ktorým žiadal upraviť styk s maloletými deťmi.

18. K odvolacím argumentom sa žiada uviesť, že nebolo možné im vyhovieť, pretože odvolateľ a ani navrhovateľka nespochybnili kritéria podľa ktorých sa v danej veci určuje právomoc súdov vo veci úpravy práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, ani právne závery súdu. Požiadavka, aby vo veci konal a rozhodol prvoinštančný súd nemohla byť dôvodnou, nakoľko by išlo o rozhodnutie v rozpore so zákonom. Pokiaľ ide o najlepší záujem maloletých detí odvolací súd odkazuje na bod 19. odôvodenia, s ktorým sa stotožňuje. Ani dohoda rodičov o úprave práv a povinností nemohla mať vplyv ma záver súdu o nedostatku právomoci konať.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené od počiatku neboli splnené podmienky pre začatie a vedenie konania (podmienka právomoci súdu) o úpravu práv a povinností k maloletým deťom, keďže vzhľadom na obvyklý pobyt maloletých detí v čase začatia konania má právomoc vo veci konať príslušný súd v Spolkovej republike Nemecko a ani vo veci vyživovacej povinnosti, keďže neboli splnené podmienky článku 3 nariadenia vo veciach vyživovacej povinnosti. Súd prvej inštancie sa s podmienkou právomoci v konaní vysporiadal správne, na túto neodstrániteľnú prekážku v konaní prihliadol a náležite vyhlásil, že vo veci úpravy práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode a vo veci vyživovacej povinnosti k maloletým deťom na čas po rozvode nemá právomoc konať a rozhodnúť a obe konania zastavil. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

20. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 52 Civilného mimosporového poriadku v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

21. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .